Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. november 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/53/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119328113
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:6119328113.2

Uznesenie

Okresný súd Prešov v právnej veci v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, C. XXXX/XXX, XXX
XX D., zastúpeného Mgr. Otom Salokym, advokátom, Hlavná 94, 080 01 Prešov, proti žalovanému: B.
E. B., nar. XX.X.XXXX, F. G. XX, XX XXX H., I., o zaplatenie 17.500,- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Vyhlasuje, že n e m á p r á v o m o c vo veci konať a konanie zastavuje.

Náhradu trov konania stranám nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou pôvodne na Okresný súd Banská Bystrica 9.7.2019 (v rámci upomínacieho konania
o návrhu na vydanie platobného rozkazu) sa žalobca domáhal, aby súd vydal platobný rozkaz, ktorým
by rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť mu sumu 17.500,- Eur s príslušenstvom. Žalobca označil
ako adresu pobytu žalovaného adresu H. XXXX/XX, XXX XX J..

2. Upomínací súd jeho návrhu vyhovel a platobný rozkaz bol žalovanému doručený ako elektronický
úradný dokument v zmysle zákona č. 305/2013 Z.z. podľa elektronickej doručenky fikciou dňa 10.8.2019
(uplynutím úložnej lehoty na doručenie rozhodnutia do vlastných rúk s fikciou doručenia) spolu
s poučením, že ak nesúhlasí s povinnosťou uloženou týmto platobným rozkazom, má možnosť v lehote
15dníoddoručeniatohtoplatobnéhorozkazupodaťnaOkresnomsúdeBanskáBystricaodporsvecným

odôvodnením na tlačive, ktoré mu bolo doručené spolu s platobným rozkazom, ako aj poučením, že súd
odmietne odpor, ktorý bude podaný bez vecného odôvodnenia. V zmysle uvedeného, pre odvrátenie
účinkov právoplatnosti platobného rozkazu, tak musel žalovaný proti nemu podať odpor s vecným
odôvodnením.

3. Písomným podaním odovzdaným podľa poštovej obálky na poštovú prepravu dňa 13.8.2019

v Nemecku a doručeným súdu 19.8.2019 podal žalovaný proti tomuto platobnému rozkazu (na tlačive,
ktoré mu bolo doručené spolu s platobným rozkazom) odpor, v ktorom ako adresu pre doručenie
písomností uviedol svoju adresu v Nemecku tak, ako je uvedená v záhlaví tohto uznesenia, ďalej
zaškrtnutím príslušného políčka vyznačil, že peňažný nárok uvedený v platobnom rozkaze neuznáva
v celom rozsahu, odpor vecne odôvodnil a uviedol, že nie je občanom SR a nemá už aktívnu elektronickú
schránku, čo bol dôvod prečo sa k platobnému rozkazu nedostal skôr. V prílohe tohto odporu pritom

predložil potvrdenie o občianskom preukaze vydané OO PZ v Prešove dňa 9.7.2019 žalovanému ako
občanovi, ktorý ukončil trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa lustrácie upomínacieho súdu
v Registri obyvateľov SR na č.l. 19 súdneho spisu (predchádzajúcej vydaniu platobného rozkazu) bol
pritom trvalý pobyt žalovaného na adrese jeho pobytu označenej v návrhu na vydanie platobného
rozkazu (H. XXXX/XX, XXX XX J.) ukončený dňa 7.6.2019 (s prihlásením na trvalý pobyt H., I. G. K.),
t.j. ešte pred podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu (ktorý bol upomínaciemu súdu doručený

9.7.2019).4. Podaním odporu sa platobný rozkaz podľa § 11 ods. 1 zák. č. 307/2016 Z.z. zrušil. Odpor upomínací
súd následne odoslal žalobcovi s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadril a aby v tej istej lehote
navrhol pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného sporového

poriadku. Žalobca sa v stanovenej lehote vyjadril k odporu a uviedol, že to, že žalovaný nemá na území
SR v súčasnosti trvalý pobyt ho občianstva nezbavuje s tým, že naposledy mal trvalý pobyt na Slovensku
na adrese H. XX, J., kde má aj majetok. Vzhľadom na to navrhol, aby sa v konaní pokračovalo na súde
príslušnom podľa ust. § 13 a § 16 CSP. Na základe toho upomínací súd túto vec postúpil na prejednanie
tunajšiemu súdu s poukazom na ust. § 16 CSP (podľa ktorého ak všeobecný súd nemožno určiť podľa

§ 14 a 15, je všeobecným súdom súd, v ktorého obvode mala fyzická osoba alebo právnická osoba
v Slovenskej republike poslednú adresu trvalého pobytu alebo adresu sídla; ak takého súdu niet, je
príslušný súd, v ktorého obvode má majetok).

5. Písomným podaním zo dňa 13.11.2019 žalovaný na základe výzvy súdu na vyjadrenie k vyjadreniu
žalobcu oznámil, že od novembra 1999 žije v Nemecku, dňa 7.8.2018 mu bolo udelené nemecké

občianstvo (k čomu priložil kópiu jeho udelenia), dňa 7.6.2019 odovzdal občiansky preukaz a odhlásil
sa z trvalého bydliska na území SR (k čomu priložil kópiu odhlasovacieho lístka z trvalého pobytu
v Meste Prešov), a že slovenské veľvyslanectvo v Nemecku opakovane informoval o získaní nemeckého
občianstva a odovzdal aj slovenský pas. Uviedol, že z vyššie uvedeného a z ustanovenia § 9 zákona
č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vyplýva, že

dňa 7.8.2018 stratil štátne občianstvo Slovenskej republiky z dôvodu „nadobudnutia cudzieho štátneho
občianstva na základe výslovného prejavu vôle“. Žalovaný uzavrel, že keďže nie je občanom Slovenskej
republiky a jeho trvalé bydlisko je v Spolkovej republike I., žiada súd podľa článku 4 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní
a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach aby predmetnú žalobu zamietol z dôvodu, že

predmetná žaloba mala byť podaná na súde v Nemecku.

6. Podľa § 3 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) súdy prejednávajú
a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú iné orgány.

7. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

8. Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie

bezodkladne zastaví.

9. Podľa článku 1 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra
2012oprávomociaouznávaníavýkonerozsudkovvobčianskychaobchodnýchveciach(prepracované
znenie) (ďalej len „Nariadenie Brusel I bis“, alebo len „Nariadenie“), toto nariadenie sa uplatňuje v

občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä
na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej
moci (acta iure imperii).

10. Pri výklade ustanovenia úniového práva je potrebné prihliadať na jeho znenie, na jeho kontext,

význam a povahu, na jeho ciele, ktoré sleduje právna úprava, do ktorej toto ustanovenie patrí a na
existujúcu judikatúru súdov EÚ k výkladu tohto ustanovenia (rozsudok SDEÚ z 30. júna 2005 vo veci T –
190/03,Olesen,body36a38;pozritiežrozsudokz9.decembra2008voveciF–144/07,Efstathopoulos,
body 33, 35 a 37).

11. Podľa bodu 13. základných východísk (cieľov) Nariadenia, medzi konaniami, na ktoré sa uplatňuje
toto nariadenie a územím členských štátov by mala existovať väzba. Preto by sa spoločné normy
právomoci mali v zásade uplatňovať, ak má žalovaný bydlisko na území niektorého z členských štátov.

12. Podľa bodu 15. základných východísk (cieľov) Nariadenia, normy právomoci by mali byť ľahko

predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného.
Právomoc založená na tomto kritériu by mala byť vždy k dispozícii, okrem určitých presne vymedzených
situácií, keď predmet sporu alebo zmluvná voľnosť účastníkov odôvodňuje iný hraničný ukazovateľ.Bydlisko právnickej osoby treba definovať osobitne, aby boli spoločné pravidlá prehľadnejšie a vyhlo sa
konfliktu právomoci.

13. Podľa článku 4 ods. 1 Nariadenia, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na
území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.

14. Podľa článku 26 Nariadenia, okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia
má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto kritérium sa neuplatní,

ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú
právomoc podľa článku 24.

15.Podľačlánku28ods.1Nariadenia,akjeosoba,ktorámábydliskovjednomčlenskomštáte,žalovaná
na súde iného členského štátu a nezúčastní sa konania, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc,
pokiaľ si právomoc nemôže založiť na ustanoveniach tohto nariadenia.

16. Podľa článku 62 ods. 1 Nariadenia, na určenie, či má účastník bydlisko v členskom štáte, na ktorého
súdy bola vo veci podaná žaloba, súd použije právny poriadok svojho štátu.

17. Podľa § 36 ods. 2 CSP, príslušnosť sa určuje podľa okolností v čase začatia konania; takto určená

príslušnosť trvá až do skončenia konania.

18. Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na
súdnu ochranu nie je absolútne, a v záujme právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha
určitým obmedzeniam. Toto právo sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené

všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd vo veci konať a rozhodnúť o veci samej, čo
platí pre všetky štádiá konania.

19. Právomoc sa vo všeobecnosti posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu riešiť otázky,
ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Právomoc v civilnom súdnom (sporovom) konaní

predstavuje súhrn práv a povinností, ktoré (procesné) právne predpisy priznávajú súdom. Súhrn týchto
práv a povinností sa nazýva výkon súdnictva (jurisdikcia); rozumie sa ním najmä prejednávanie a
rozhodovanie vecí (sporov). Právomoc súdu na prejednanie a rozhodnutie veci (sporu) v civilnom
súdnom konaní predstavuje jednu zo základných procesných podmienok, pričom jej nedostatok má za
následok zastavenie konania.

20. Právny poriadok SR vymedzuje právomoc súdov SR v občianskoprávnych a obchodných veciach
v ust. § 3 CSP tak, že súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne
veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Avšak podľa záverov Najvyššieho
súdu SR (R 47/2023) „vo vzťahu k právomoci súdov Slovenskej republiky vo veciach s cudzím prvkom

je potrebné vychádzať tiež z právneho rámca daného Ústavou Slovenskej republiky (ústavný zákon č.
460/1992 Zb., ďalej tiež „ústava“), podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziachavrozsahuaspôsobomktorýustanovízákon(čl.2ods.2ústavy).Slovenskárepublikauznáva
a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a
svoje ďalšie medzinárodné záväzky (čl. 1 ods. 2). Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a

Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky (čl. 7 ods. 2 veta druhá ústavy).
Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých
vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva a povinnosti
fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonom (čl. 7 ods. 5 ústavy).“

21. Vychádzajúc z uvedeného, v zmysle všeobecného ustanovenia čl. 4 ods. 1 Nariadenia, ktoré má
prednosť pred zákonmi SR, ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území
členskéhoštátusabezohľadunaichštátneobčianstvožalujúnasúdochtohtočlenskéhoštátu.Uvedené
nariadenie v medziach svojej pôsobnosti teda zakotvuje zásadu, že právomoc sa všeobecne zakladá

podľa bydliska žalovaného, čo má osobitný význam najmä pri veciach s tzv. cudzím prvkom, pri ktorých
majú strany bydlisko v rôznych členských štátoch EÚ, prípadne zvažujú, že by sa so svojim sporom
obrátilinasúdyiného(nežsvojhodomovského)členskéhoštátuEÚ,nakoľkovopačnomprípade(sporov
bezcudziehoprvku-prizhodebydliskaobochstránsporuamiestaichžalobyvjednomštáte)je(bybola)otázka posudzovania medzinárodnej právomoci súdov toho istého členského štátu EÚ bez významu a
(v súlade s Nariadením) založená vnútroštátnou úpravou.

22. V danom prípade je cudzí (medzinárodný) prvok daný tým, že žalovaný má podľa zistení súdu
bydlisko v Nemeckej spolkovej republike a žalobca svoj nárok uplatnil pred súdom v SR. V oboch
prípadoch ide o členské štáty EÚ, v ktorých sa uplatňuje Nariadenie, a preto bolo potrené posúdiť, či má
tunajší súd medzinárodnú právomoc podľa Nariadenia, ktoré má byť aplikované. Z hľadiska teritoriálnej
a časovej pôsobnosti je zrejmé, že Nariadenie sa vzťahuje na oba zmluvné štáty, Nemeckej spolkovej

republike, ako aj Slovenskú republiku. Splnená je i podmienka vecnej pôsobnosti Nariadenia, pretože
ide o peňažný spor z dohody o urovnaní uzavretej podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka, t.j.
občiansku vec v zmysle článku 1 ods. 1 Nariadenia.

23. Medzinárodnú súdnu právomoc v danej veci pritom pri nedostatku osobitnej právomoci treba
posudzovať v zmysle všeobecného ust. čl. 4 ods. 1 Nariadenia podľa bydliska žalovaného, ktoré ukladá

žalobcovi povinnosť uplatňovať svoj nárok na súde toho členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko.

24. Ako vyplýva z čl. 62 Nariadenia, otázku bydliska procesný súd posudzuje podľa svojho
vnútroštátneho práva. Možno pritom podotknúť, že obsah pojmu „bydlisko“, ako ho používa civilný
sporový poriadok, alebo zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, nie je totožný

s obsahom pojmu „trvalý pobyt“, ktorý používajú predpisy správneho práva upravujúce evidenciu
obyvateľov. Bydliskom fyzickej osoby sa rozumie obec, resp. mestský obvod, v ktorom daná osoba býva
s úmyslom trvale sa tam zdržiavať. Je to miesto, kde má osoba svoj byt, rodinu, popr. kde pracuje, ak
tam aj býva. Je to teda miesto dlhodobého faktického pobytu fyzickej osoby v spojení s jej úmyslom
zdržiavať sa tam trvalo, resp. dlhodobo.

25. Z vyjadrení žalovaného, ním predložených dokladov, úspešného doručenia výzvy súdu na v záhlaví
uvedenú adresu pobytu žalovaného v Nemeckej spolkovej republike, ako aj zistení upomínacieho súdu
z lustrácie žalovaného v registri obyvateľov SR (o jeho prihlásení na trvalý pobyt v Nemecku) pritom
vyplýva, že žalovaný v čase začatia konania a aj neskôr bydlisko ako miesto, kde sa zdržuje s úmyslom

zdržiavať sa trvale na území Slovenskej republiky nemá. S prihliadnutím na všetky vykonané zistenia
je naopak zrejmé, že žalovaný mal v čase začatia konania a aj neskôr bydlisko na území Nemecka,
ktorého je štátnym občanom, kde je prihlásený na trvalý pobyt a býva, a odkiaľ aj namietol absenciu
právomoci tunajšieho súdu. Na vecnú stránku podanej žaloby a vyjadrenie žalobcu k jeho námietkam,
okrem podaného odporu, ktorý musel vecne odôvodniť, a námietky nedostatku právomoci súdu, pritom

doposiaľ nijako nereagoval a konania sa nezúčastnil.

26. Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach zdôraznil, že Nariadenie vo všetkých svojich
ustanoveniach, a to i tých, ktoré sa týkajú súdnej právomoci, smeruje k zachovaniu práva žalovaného
účinne sa v konaní brániť. Súčasťou práva účinne sa brániť je prirodzene i právo byť žalovaný pred

vhodným súdom. Tým je v zmysle všeobecnej právomoci podľa čl. 4 Nariadenia súd štátu, v ktorom
má žalovaný bydlisko. Konanie na súde členského štátu proti osobe, ktorej bydlisko sa nachádza v
inom členskom štáte, zjavne tento princíp porušuje. Na posúdenie, či má žalovaný bydlisko v členskom
štáte, na ktorého súd bola podaná žaloba, je rozhodujúci právny poriadok tohto štátu. Tento súd určí, či
žalovaný má v danom členskom štáte podľa svojho vnútroštátneho právneho poriadku bydlisko (článok

62 ods. 1 Nariadenia). Žalovaný má bydlisko v inom členskom štáte (v Nemeckej spolkovej republike),
kde si aj riadne preberá písomnosti, odkiaľ zaslal odpor proti platobnému rozkazu ako aj námietku
nedostatku právomoci súdu. Súd preto uzavrel, že žalovaný nemal v čase začatia konania v Slovenskej
republike bydlisko ako miesto, kde by sa zdržiaval s úmyslom sa zdržiavať trvalo. Následne aplikujúc
ustanovenie článku 62 ods. 2 Nariadenia súd dospel k záveru, že žalovaný mal v čase začatia konania

bydlisko v Nemeckej spolkovej republike, ktorej je navyše aj štátnym občanom.

27. Vzhľadom na to súd pre nedostatok právomoci súdu Slovenskej republiky v tejto veci v zmysle článku
26 ods. 1 Nariadenia vyhlásil, že nemá právomoc v tejto právnej veci konať, a s poukazom na ust. §
9 CSP konanie zastavil.

28. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku
na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, v spojení
s ust. § 257 CSP. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jejúspechu vo veci. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná
náhradu trov konania protistrane. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník.

29. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

30. Zastavenie konania zavinil z procesného hľadiska žalobca, keďže si pohľadávku uplatnil na
neprávomocnom orgáne, a preto by mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP aj bez návrhu
(s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať podľa § 256
ods. 1 CSP protistrane (žalovanému) náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262
ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny

úradník). Keďže však žalovanému v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadne
konkrétne preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo
bránením práva (trovy konania) nevznikli (na konaní sa nezúčastnil), a procesne neúspešný žalobca na
náhradu trov konania nemá právo, súd nárok na náhradu trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa
podáva na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach
podania podľa §127 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje
a podpisu) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).