Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. február 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 6S/86/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2022200266
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Kúdelčíková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:2022200266.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov

senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: X-NET spol.
s r.o., so sídlom Tomášikova 64, 831 04 Bratislava, IČO: 31 399 835, právne zastúpený: ARDEN LEGAL
& TAX s. r. o., so sídlom Jelačičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 47 256 443, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101920210/2022 zo dňa 07.07.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 101920210/2022 zo dňa 07.07.2022 z r u š u j
e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Správnysúd priznáva žalobcovivočižalovanémuprávonanáhradutrovkonaniaatrovkasačného
konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Trnava (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobia december 2017 až december 2019. Daňová kontrola začala dňa

19.10.2020 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 07.09.2020.
O výsledku tejto daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol z daňovej kontroly č. 101500129/2021
zo dňa 16.08.2021 (ďalej len „protokol z daňovej kontroly“). Protokol z daňovej kontroly spolu s výzvou
na vyjadrenie sa k zisteniam v ňom uvedeným bol doručený žalobcovi dňa 31.08.2021. Žalobca sa
k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly vyjadril podaním zo dňa 08.10.2021 namietajúc
závery správcu dane.

2. Správca dane rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 13.12.2021 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) žalobcovi ako
daňovému subjektu vyrubil rozdiel dane v sume 7 580,00 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie marec 2019.

3. Správca dane v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol, že skúmal, či služby podľa

predložených faktúr dodal deklarovaný dodávateľ (spoločnosť Megsys s. r. o.), a či tento dodávateľ bol
schopný predmetnú dodávku realizovať. Preukázanie materiálneho plnenia k deklarovaným dodávkam
a ich pridruženie (priama súvislosť) k osobe dodávateľa pritom podľa správcu dane bolo prakticky možné
iba v prípade, ak samotný dodávateľ (resp. jeho subdodávateľ) vedel formálne a vecne potvrdiť, žedodávku skutočne vykonal. Nebolo možné uznať odpočítanie dane u platiteľa iba na základe toho, že
mal faktúru vyhotovenú platiteľom dane v tuzemsku. Samotná faktúra totiž bola dokladom pre uplatnenie
práva na odpočítanie dane, avšak iba vtedy, ak to bola faktúra osvedčujúca zdaniteľný obchod, resp.

faktúra, ktorá preukazovala skutočné dodanie tovaru.

4. Správca dane dospel k záveru, že opakovanou výpoveďou svedka nebolo potvrdené, že služby
uvedené na predmetnej faktúre boli dodané spoločnosťou Megsys s. r. o., keďže táto spoločnosť
nebola schopná dodať uvedené služby ani z materiálnej ani z personálnej stránky a taktiež ani zo

subdodávateľskej stránky. Z predložených ročných hlásení podaných spoločnosťou Megsys s. r. o. ako
daňovým subjektom bolo zistené, že v roku 2019 mala táto spoločnosť 4 zamestnancov a vykázala
mzdové náklady vo výške 16 428,14 eur, pričom tieto mzdové náklady neodzrkadľovali, že zamestnanci
spoločnosti Megsys s. r. o. vykonávali uvedené služby.

5. Po zhodnotení všetkých zistených skutočností dospel správca dane k záveru, že žalobca a ani jeho

dodávateľ (spoločnosť Megsys s. r. o.) hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi nepreukázali, že
dodanie služieb od dodávateľa (spoločnosti Megsys s. r. o.) bolo realizované tak, ako to deklarovala
sporná faktúra č. XXXXXXX (ďalej len „sporná faktúra“), a že pri dodávke vznikla daňová povinnosť
a právo na odpočítanie dane, čím žalobca nepreukázal splnenie podmienok na vznik a uplatnenie práva
na odpočítanie dane. Správca dane preto žalobcovi právo na odpočítanie dane vo výške 7 580,00 eur

za zdaňovacie obdobie marec 2019 nepriznal.

6. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie tvrdiac, že závery správcu dane týkajúce
sa právneho posúdenia zisteného skutkového stavu nemali žiadnu oporu vo všeobecne záväzných
právnych predpisoch a ustálenej judikatúre súdnych autorít, pričom ani nereflektovali zistený stav veci.

Taktiež správca dane pri vedení dokazovania nedbal na to, aby skutočnosti nevyhnutné pre účely
správy daní boli zistené čo najúplnejšie, čím porušil § 24 ods. 2 daňového poriadku. Výsledkom
neúplného dokazovania vedeného správcom dane bolo nesprávne zistenie skutkového stavu, pričom
nesprávnosť zistenia skutkového stavu spočívala v tom, že správca dane jednoznačne nezistil, či služby
deklarované na spornej faktúre boli alebo neboli dodané žalobcovi ako daňovému subjektu. Správca

dane svoje závery odvodil len z pochybností o dodaní fakturovaných služieb. Napokon správca dane
nesprávne použil § 74 ods. 1 písm. f) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), keď konštatoval, že sporná faktúra neobsahovala
náležitosti predpísané týmto ustanovením, čo nezodpovedalo realite.

7. Žalovaný rozhodnutím č. 101920210/2022 zo dňa 07.07.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“)
podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie, keď prvotne v zmysle § 74
ods. 2 daňového poriadku uložil správcovi dane doplniť konanie ďalším dokazovaním, a to vypočutím
svedkov A. B. C. a D. E. a vykonaním preverenia dodávok sporných služieb u konečných príjemcov
služieb, ktoré dokazovanie správca dane aj vykonal.

8. Žalovaný zdôraznil, že v procese správy daní, ako aj v daňovom konaní niesol dôkazné bremeno
daňový subjekt, čo znamenalo, že daňový subjekt bol povinný preukazovať vierohodnosť svojich
tvrdení vierohodnými dôkaznými prostriedkami. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane vznikal nárok na
odpočítanie dane, boli hmotnoprávnej povahy, pričom svojím charakterom vypovedali, čím treba tento

nárok doložiť a preukázať. Faktúry boli z hľadiska nároku na odpočítanie dane použiteľné len vtedy,
ak bolo nepochybné, že v nich uvedené údaje odrážali skutočnosť a ich vierohodnosť a komplexnosť
preukazoval daňový subjekt. Splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa §
24 ods. 1 daňového poriadku preukazoval daňový subjekt, a teda v procese dokazovania bolo ťažisko
dôkazného bremena na daňovom subjekte.

9. Žalovaný ďalej konštatoval, že správca dane počas daňovej kontroly zistil, že vo všetkých
kontrolovaných zdaňovacích obdobiach bola dodávateľom žalobcu spoločnosť Megsys s. r. o., a že
na všetkých dvadsiatich piatich faktúrach bol ako dátum zdaniteľného plnenia uvedený posledný deň
v príslušnom kalendárnom mesiaci. Predmetom fakturácie boli služby podľa objednávky: konfigurácia,

inštalácia, diagnostika, servisný zásah, kontrola komunikácie, hot-line, analýza a meranie, spracovanie
dokumentácie. Daňový subjekt a ani jeho dodávateľ hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi
nepreukázali, že dodanie sporných služieb bolo realizované tak, ako to deklarovali sporné faktúry.
Žalovaný sa tak stotožnil so závermi správcu dane, že žalobca ako daňový subjekt hodnovernýmia nespochybniteľnými dôkazmi nepreukázal, že dodanie sporných služieb bolo realizované tak, ako to
deklarovala sporná faktúra, vystavená spoločnosťou Megsys s. r. o., a preto správca dane postupoval
v súlade s § 49 ods. 1 a ods. 2 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

II.
Žaloba

10. Žalobca sa včas podanou žalobou zo dňa 22.09.2022 domáhal preskúmania zákonnosti

napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia (ďalej spolu len „rozhodnutie finančných
orgánov“) a navrhol, aby správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z.
z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) tieto rozhodnutia zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie.

11. Podľa žalobcu rozhodnutie finančných orgánov vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia

veci, pričom žalovaný a správca dane (ďalej spolu len „finančné orgány“) nesprávne vyhodnotili
zistený skutkový stav, rozhodnutie finančných orgánov bolo nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
a nedostatok dôvodov a zároveň došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred finančnými
orgánmi ako orgánmi verejnej správy, ktoré mohlo mať a malo za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia.

12. Žalobca ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že dňom dodania služby mu
vznikla daňová povinnosť, čo deklaroval v podanom daňovom priznaní, resp. v dodatočnom daňovom
priznaní. To zároveň znamená, že mu vzniklo aj právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zo služieb
vyplývajúcich z faktúr vystavených osobou konajúcou v pozícii zdaniteľnej osoby, t.j. spoločnosťou

Megsys s. r. o. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že za poskytnutie služieb preukázateľne zaplatil
a dodané služby použil na zdaniteľné plnenia, z ktorých odviedol daň z pridanej hodnoty na výstupe.
Z predmetných obchodov žalobca dosahoval zisk, takže obchodný vzťah s dodávateľom (spoločnosťou
Megsys s. r. o.) bol pre neho aj vzhľadom na zmluvné vzťahy so svojimi zákazníkmi plne ekonomicky
opodstatnený.

13. Žalobca namietal rozpor v právnom posúdení veci správcom dane a žalovaným, keďže tieto orgány
síce spochybnili splnenie podmienok na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa (spoločnosti Megsys
s. r. o.), ale každý na inom podklade, pričom svoje úvahy rozvíjali opačným smerom. Kým totiž správca
dane v prvostupňovom rozhodnutí argumentoval, že príslušné služby neboli dodané, zatiaľ žalovaný

v napadnutom rozhodnutí spochybnil konkrétneho dodávateľa uvedeného na faktúre.

14. Žalobca mal tiež za to, že uniesol dôkazné bremeno podľa § 24 daňového poriadku, pretože
preukázal nielen existenciu faktúry, ale aj zaplatenie fakturovaných súm a reálne prijatie služieb. Tieto
službypoužilnadodávkuslužiebpresvojichzákazníkov,ktoríposkytnutieslužiebpotvrdili.Uvedenébolo

zo strany žalobcu potvrdené účtovnou dokumentáciou, daňovou evidenciou, zmluvnou dokumentáciou
(vrátane preberacích protokolov a súvisiacich dokumentov), faktúrami, bankovými výpismi, potvrdeniami
o úhrade faktúr spoločnosti Megsys s. r. o. ako dodávateľa, doplňujúcimi a vysvetľujúcimi vyjadreniami
žalobcu, výsluchmi svedkov (A. B. C., A. B. C., D. E.), zoznamom jeho odberateľov ako aj vyjadreniami
jeho odberateľov k zmluvnému vzťahu s ním. V rámci svojej argumentácie žalobca v tomto smere

poukázal na stanovisko prezentované v správnej súdnej praxi (napr. v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019). Dôkazy, ktoré by jednoznačne vyvracali
dôkazy predložené žalobcom, v konaní správca dane nepredložil a ani nezabezpečil. Finančné orgány
na mnohých miestach svojho rozhodnutia iba formulovali pochybnosti vo vzťahu k skutočnej povahe
a reálnemu poskytnutiu sporných služieb, avšak počas konania nepreukázali opak, t.j. že spoločnosť

Megsys s. r. o. predmetné služby neposkytla. Finančné orgány tak odmietli priznať žalobcovi právo na
odpočítanie dane z dodávateľských faktúr len na základe pochybností, nie na základe relevantných
zistení alebo nespochybniteľných dôkazov. Pokiaľ finančné orgány tvrdia, že sporné služby neboli
dodané spoločnosťou Megsys s. r. o. ako dodávateľom, ako to bolo deklarované vo faktúrach, boli
povinní uviesť, kto/aký subjekt podľa nich tieto služby poskytol. Inak túto úvahu považoval žalobca za

účelovú a pre vec irelevantnú. Finančné orgány tiež nezákonným spôsobom rozšírili dôkazné bremeno.

15. Žalobca taktiež namietal porušenie princípu neutrality dane z pridanej hodnoty. Na účely
vyhodnotenia podmienok na priznanie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty bolo nevyhnutnézohľadniť princíp daňovej neutrality, vo svetle ktorého sa mali interpretovať aj normy zákona o DPH.
Žalobca svojím správaním nijako nepoškodil rozpočet Slovenskej republiky. Daň na vstupe fakturovanú
dodávateľom služieb žalobca riadne zaplatil a daň na výstupe riadne odviedol do štátneho rozpočtu.

16. Žalobca ďalej považoval skutkový stav, ktorý vzali finančné orgány za základ pre svoje
rozhodnutie, za rozporný s administratívnym spisom a rovnako v ňom nemajúci podklad. Žalovaný
nesprávne vyhodnotil personálne kapacity spoločnosti Megsys s. r. o. ako dodávateľa na poskytnutie
spochybňovanej služby žalobcovi. Žalobca vo vzťahu k odpovediam jeho odberateľov, a to najmä vo

vzťahu k preukázaniu služieb od spoločnosti Megsys s. r. o. ako dodávateľa, zdôraznil, že ani jeden
z odberateľov nevylúčil, že by mu boli zo strany žalobcu služby reálne poskytnuté, naopak každý z nich
potvrdil, že mu žalobca dlhodobo a riadne poskytoval služby.

17. Žalobca taktiež namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť
a nedostatok dôvodov. Zmätočnosť napadnutého rozhodnutia spočívala v tom, že správca dane

vykonal daňovú kontrolu en bloc za všetkých 25 zdaňovacích období, pričom ale počas týchto
zdaňovacích období sa skutkový stav relevantný pre správne vyrubenie dane vo významnej miere
menil, čo však finančné orgány nereflektovali a nerozlišovali. Išlo pritom o zmeny v zásadných
skutočnostiach, o ktoré správcovia dane opierali svoje posúdenie a závery. Žalobca namietal nedostatok
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia, keď sa orgány verejnej správy

len povrchne zaoberali argumentami žalobcu prednesenými v priebehu daňového konania, resp.
daňovej kontroly. Žalobca zdôraznil, že nedostatok dôvodov sa vzťahoval najmä na argumentáciu
k personálnym kapacitám spoločnosti Megsys s. r. o., evidencii poskytnutých služieb (človekohodiny),
povahe a špecifikácii poskytnutých služieb, k výsluchom svedkov a k odberateľom žalobcu. Finančné
orgány sa nevyjadrili k skutočnostiam namietaným žalobcom, ani nezdôraznili, prečo ich nevzali

do úvahy alebo prečo neboli pre vec relevantné. Uvedené argumenty mali nepochybný dopad na
vyhodnotenie služieb poskytnutých spoločnosťou Megsys s. r. o. pre žalobcu.

18. K procesným pochybeniam finančných orgánov v priebehu daňového konania žalobca namietal, že
zo strany správcu dane došlo ku konaniu, ktoré bolo v rozpore s § 46 ods. 5 daňového poriadku, čoho

následkom bolo, že žalobca bol pripravený o možnosť efektívne sa brániť voči pochybnostiam správcu
dane, resp. tieto pochybnosti efektívne odstrániť. Súčasne došlo k porušeniu § 3 ods. 2 daňového
poriadku, pretože zo strany žalovaného nedošlo k vybaveniu veci bez zbytočných prieťahov.

III.

Vyjadrenie žalovaného k žalobe

19. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 12.12.2022 v plnom rozsahu zotrval na argumentácii uvedenej
v napadnutom rozhodnutí.

20. Počas daňovej kontroly, ako aj počas doplneného dokazovania bola hodnovernosť spornej faktúry
spochybnená. Výpovede svedkov síce formálne potvrdili dodanie sporných služieb, tieto výpovede
však neboli považované za jednoznačné a hodnoverné dôkazy o uskutočnení zdaniteľného
plnenia.Žalovanýzotrvalnatom,žežalobcanepredložiltakédôkazy,ktorýmibyvzniknutérozporymedzi
zisteným skutkovým stavom a medzi obsahom dokladov odstránil, neoznačil skutočného dodávateľa a

ani z dokazovania správcu dane existencia iného platiteľa nevyplynula. Finančné orgány spochybnením
skutočnej identity dodávateľa (spoločnosti Megsys s. r. o.) spochybnili aj preukázanie hmotnoprávnej
podmienky pre priznanie práva na odpočítanie dane, a to statusu platiteľa dane skutočného dodávateľa.
Bolo úlohou žalobcu ako toho, kto sa domáhal odpočítania dane, aby preukázal splnenie podmienok na
jeho priznanie, s tým, že v prípade kvalifikovaného spochybnenia predloženej faktúry prešlo dôkazné

bremeno na žalobcu.

21. Finančné orgány dodanie služieb žalobcom jeho odberateľom nespochybnili. To však neznamená,
že predmetné služby boli dodané v subdodávke práve spoločnosťou Megsys s. r.
o. Ďalej žalovaný zopakoval argumentáciu, ktorú uviedol v napadnutom rozhodnutí, a to vo vzťahu k

subdodávateľom žalobcu, k A. B. C. ako bývalému konateľovi spoločnosti Megsys s. r. o. a zároveň aj
k počtu zamestnancov, ktoré je potrebné mať na výkon sporných služieb.22. Žalovaný zdôraznil, že správca dane postupoval pri výkone dokazovania v úzkej súčinnosti so
žalobcom, ktorý nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok pre uznanie ním uplatneného
práva na odpočítanie dane. Žalovaný mal za to, že žalobcovi boli oznámené dôvodné pochybnosti

o oprávnenosti uplatneného nároku a bol mu vytvorený priestor, aby tieto pochybnosti odstránil. Z
uvedených dôvodov považoval námietky žalobcu týkajúce sa procesných pochybení za nedôvodné.

IV.
Replika žalobcu

23. Žalobca v replike zo dňa 08.02.2023 zotrval na žalobnej argumentácii. Žalobca tiež konštatoval, že
žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe relevantným spôsobom nekomentoval ním predloženú právnu
argumentáciu, resp. že sa nevyjadril k aplikovateľným rozhodnutiam súdnych autorít, ktoré predostrel
žalobca v správnej žalobe (s malými výnimkami). Žalovaný rovnako nespochybnil zásadné (najmä
právne) argumenty žalobcu, ani neodstránil pochybnosti vo vzťahu k nezrozumiteľnosti napadnutého

rozhodnutia.

24. Žalovaný možnosť podať dupliku k replike žalobcu nevyužil.

V.

Konanie na Správnom súde v Bratislave a
na Najvyššom správnom súde Slovenskej republiky

25. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zriadení správnych

súdov“) začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) a súčasne výkon
správneho súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v
Trnave na správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych
súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec vedená na Krajskom
súde v Trnave pod sp. zn. 20S/122/2022 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004

Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená
do senátu 6S správneho súdu a bola na tomto súde vedená pod sp. zn. TT-20S/122/2022.

26. Správny súd rozsudkom č. k. TT-20S/122/2022-209 zo dňa 22.08.2023 (ďalej len „rozsudok

správneho súdu“) zrušil napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil správcovi
dane na ďalšie konanie konštatujúc, že žaloba bola dôvodná, pretože rozhodnutie finančných orgánov
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia otázky splnenia zákonných podmienok pre vznik práva
žalobcu na odpočítanie dane.

27. Na základe kasačnej sťažnosti žalovaného Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len
„kasačný súd“) rozsudkom sp. zn. 8Sfk/1/2024 zo dňa 14.08.2025 (ďalej len „kasačný rozsudok“) zrušil
rozsudok správneho súdu a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Kasačný súd v kasačnom
rozsudku konštatoval, že správny súd pochybil, pokiaľ uložil správcovi dane povinnosť v ďalšom konaní
dopytovať zvyšné odberateľské spoločnosti. Správny súd tiež dospel k nesprávnemu záveru, keď

vyhovel námietke žalobcu, že správca dane neoznámil pochybnosti vo vzťahu k zisteným skutočnostiam
žalobcovi tak, ako to ukladá § 46 ods. 5 daňového poriadku. Taktiež správny súd dospel k nesprávnym
záverom, keď uviedol, že hodnovernosť výpovedí svedkov A. B. C. a D. E. bola spochybnená výlučne
na základe domnienok, že mohli mať k dispozícii zápisnicu o výsluchu A. B. C. a výpoveď
D. E. mohla byť dopredu dohodnutá. Napokon správny súd pochybil, pokiaľ nariadil ďalšie dokazovanie

smerom k zisteniu konkrétnych zamestnancov deklarovaného dodávateľa.

28. Po vrátení veci na správny súd po konaní na kasačnom súde je predmetná vec vedená na správnom
súde pod sp. zn. 6S/86/2025.

29. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 SSP
v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie
vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe, a dospel k záveru,
že žaloba je dôvodná. Správny súd rozhodol na pojednávaní dňa 17.02.2026.VI.
Relevantná právna úprava

30. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

31. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

32.Podľa§49ods.2písm.a)zákonaoDPH,platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

33. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

34. Podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH, platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku,
je povinný platiť daň, ak tento zákon neustanovuje inak.

35. Podľa § 71 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, na účely tohto zákona faktúrou je každý doklad alebo
oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo
zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry.

36. Podľa § 72 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru podľa tohto zákona
pri dodaní tovaru alebo služby s miestom dodania v tuzemsku inej zdaniteľnej osobe alebo právnickej
osobe, ktorá nie je zdaniteľnou osobou.

37. Podľa § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH, faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať

množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby.

38. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

39. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,

ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

40. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

41. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,

správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

42. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

43. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedeckévýpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o
miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a
doklady k nim.

44. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

45. Podľa § 45 ods. 1 písm. c) daňového poriadku, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
predkladaťvpriebehudaňovejkontrolydôkazypreukazujúcejehotvrdeniaanavrhovaťdôkazydostupné
správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia.

46. Podľa § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k

zamestnancovi správcu dane právo vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným
skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia
k nim.

47. Podľa § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu

k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia.

48. Podľa § 74 ods. 2 posledná veta daňového poriadku, v rámci odvolacieho konania môže odvolací
orgán výsledky daňového konania dopĺňať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo

odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

49. Podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku, odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených
prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší
a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší

a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo
zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu.

VII.
Právne posúdenie veci správnym súdom

50. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia finančných orgánov
o vyrubení rozdielu na dani z pridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie marec 2019. Úlohou
správneho súdu v nadväznosti na žalobcom podanú žalobu bolo v medziach žalobných námietok
posúdiť, či finančné orgány pri vyrubení rozdielu dane na dani z pridanej hodnoty žalobcovi postupovali

v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou.

51. Správny súd z vlastnej činnosti zistil, že kasačný súd už viackrát rozhodol vo veciach žalobcu
týkajúcich sa iných zdaňovacích období, pričom skutkový a právny stav veci bol v predmetných veciach
obdobný (napr. rozsudok kasačného súdu sp. zn. 8Sfk/13/2024 zo dňa 21.07.2025, sp. zn. 5Sfk/13/2024

zo dňa 30.01.2025, sp. zn. 3Sfk/2/2024 zo dňa 27.03.2025, sp. zn. 1Sfk/1/2024 zo dňa 25.04.2025, sp.
zn. 2Sfk/4/2024 zo dňa 30.04.2025, sp. zn. 2Sfk/3/2024 zo dňa 30.04.2025, sp. zn. 2Sfk/11/2024 zo dňa
30.04.2025 a sp. zn. 1Sfk/2/2024 zo dňa 22.05.2025). Správny súd tak s odkazom na uvedené uvádza
nasledovné (s prihliadnutím na rozsudok kasačného súdu sp. zn. 8Sfk/13/2024 zo
dňa 21.07.2025):

„41. Na úvod kasačný súd poukazuje na to, že v rámci daňového konania je potrebné rozlišovať
medzi požiadavkou na preukázanie (i) hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie
DPH (alternatívne oslobodenia od dane), (ii) formálnych podmienok priznania práva na odpočítanie, (iii)
odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenie od dane z dôvodu daňového podvodu a (iv)

odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia práva.

42. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet dane sú požiadavky, (i) aby daňový
subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo naodpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a požiadavka, (iii) aby
zdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných
plnení (čl. 168 písm. a) Smernice, ale aj rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci E. F.,

C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 28; vo veci C. G. H., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020,
bod 43; vo veci H. I. s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 24). Formálne podmienky priznania
práva na odpočet zodpovedajú najmä náležitostiam faktúry (čl. 178 písm. a) Smernice, rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie vo veci E. F., C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 29; vo veci C.
G. H., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci H. I. s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra

2021, bod 24). Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky patrí postavenie (status) dodávateľa tovaru ako
zdaniteľnej osoby, identita dodávateľa, resp. jeho správne uvedenie na faktúre patrí medzi podmienky
formálne (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci H. I. s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra
2021, bod 25; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 26, 27).

43. Platí pritom, že zatiaľ čo nepreukázanie hmotnoprávnej (materiálnej) podmienky pre priznanie práva

na odpočet dane (oslobodenie od dane) je dôvodom pre odopretie tohto práva, v prípade nezrovnalostí
vo faktúre (ako formálnej podmienky) tomu tak bez ďalšieho nie je (rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo
veci I. J. z 19. októbra 2017, C-101/16, bod 41; vo veci G., bod 33; vo veci E., bod 38; vo veci H. I.,
bod 29).

44.Kasačný súd sa stotožnil so záverom správneho súdu, že žalobcom predložené dôkazy daňové
orgány dostatočne nevyhodnotili a bez bližšej úvahy a vysvetlenia dospeli k záveru o nemožnosti
poskytnutia fakturovaného rozsahu predmetných služieb v kontrolovanom zdaňovacom období
obchodnou spoločnosťou B., s.r.o., a to z dôvodu nedostatočnej materiálnej a personálnej kapacity
dodávateľa. K týmto záverom kasačný súd dodáva, že spochybnenie personálnych kapacít dodávateľa

nepostačuje bez ďalšieho pre prijatie záveru o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH.

45. Kasačný súd poukazuje aj na body 41 a 42 rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn.
5Sfk/13/2024 z 30. januára 2025 vo veci totožných účastníkov (zdaňovacie obdobie február 2019),
s ktorými sa kasačný súd stotožňuje, a preto ich zacituje v plnom znení: „41. Uvedený právny

názor je pritom plne v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho správneho súdu SR,
ktorá vychádza z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ, ktorý ustálil, že okolnosťou spôsobilou
vyvolať dôvodné pochybnosti správcu dane o preukázaní splnenia materiálnych podmienok, ktoré by
mohli viesť k následnému odmietnutiu práva na odpočet dane z pridanej hodnoty, nie je nedostatok
potrebných materiálnych a ľudských zdrojov pre vyrobenie alebo dodanie tovaru na strane dodávateľa

či subdodávateľov (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C. G. H., C-610/19 zo dňa 3.
septembra 2020, bod 47, vo veci B. I. K., C-18/13 zo dňa 13. februára 2014, body 31, 32; vo veci
F. D., C-324/11 zo dňa 6. septembra 2012, bod 49). 42. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti opakovane
uvádza argumentáciu známu z rozhodnutia žalovaného, pričom takto uvádza aj dôvody, na základe
ktorýchnepriznalprávožalobcovinaodpočetDPH.Akoužkasačnýsúdnačrtol,nedostatokmateriálnych

a personálnych kapacít sám o sebe nemôže založiť dôvodnú pochybnosť sťažovateľa o nesplnení
hmotnoprávnych podmienok zo strany žalobcu. Rovnako argumentácia, že odberatelia žalobcu nemali
vedomosť o postúpení prístupových práv subdodávateľom nemá potenciál založiť dôvodnú pochybnosť
o nedodaní fakturovaných služieb spoločnosťou B., s.r.o., keďže prípadné porušenie zmluvných
podmienok medzi žalobcom a odberateľmi je pri súdnom prieskume v danej veci irelevantné. Obdobné

stanovisko je možno zaujať pritom aj k nefakturovaniu dopravných nákladov pri vybavovaní servisných
zásahov.“

46. Navyše kasačný súd uvádza, že samotné dokazovanie zamerané na odberateľov môže preukázať
existenciu služieb poskytnutých žalobcom jeho odberateľom, nie je však schopné bez ďalšieho

preukázať existenciu služieb medzi žalobcom a deklarovaným dodávateľom.

47. Aj podľa kasačného súdu tak rozhodnutie žalovaného nenapĺňa požiadavky na riadne odôvodnenie
rozhodnutia a neposkytuje ani odpovede na otázky majúce pre rozhodnutie zásadný význam. Žalovaný
sa v intenciách právneho názoru správneho súdu (ktorým je v ďalšom konaní viazaný) bude musieť

bližšie vysporiadať a jasne zodpovedať otázky ohľadne náležitostí faktúry, existencie materiálneho
plnenia a osoby dodávateľa - teda otázok, ktoré z rozhodnutia žalovaného vyznievali zmätočne.48. V tomto smere správny súd špecificky a s ohľadom na preskúmavané zdaňovacie obdobie poukázal
na zistenie z administratívneho spisu, že preberací protokol z 31. augusta 2018 s rozpisom počtu hodín
výkonu na jednotlivé fakturované služby bol totožný s počtom človekohodín uvádzaných v prílohe,

žalobcom označenej ako 1B (obsahujúcej rozpis ID požiadaviek/úloh zadávaných klientami žalobcu).
Aj podľa kasačného súdu sťažovateľ uvedené dôkazy nijako v rozhodnutí nevyhodnotil, čo podporuje
vyššie uvedený záver o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia žalovaného s ohľadom na konkrétny
skutkový stav veci.

49. K námietke ohľadne vyhodnotenia otázok z výziev ako všeobecných (bod 84 citovaného rozhodnutia
v rámci bodu 48 napadnutého rozsudku) kasačný súd poukazuje na bod 45 už vyššie uvedeného
rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Sfk/13/2024 z 30. januára 2025, s ktorým sa
kasačný súd stotožňuje: „45. Ďalej sťažovateľ namietal konštatovanie správneho súdu, že dokazovanie
prostredníctvom výziev obsahovalo otázky, ktoré boli kladené všeobecne, bez ich zamerania na
preverenie aspoň vybraných druhov služieb, dodaných v kontrolovanom zdaňovacom období. Kasačný

súd dáva za pravdu sťažovateľovi, že otázky uvedené vo výzvach odberateľom žalobcu neboli
všeobecné a obsahovali aj zameranie na vybrané druhy služieb. Uvedené je zrejmé z rozhodnutia
žalovaného, ako aj z vlastného obsahu výziev, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. Správca
dane v uvedených výzvach položil jednotlivým odberateľom žalobcu otázku, či im žalobca dodal
služby: konfigurácia, inštalácia, diagnostika, kontrola komunikácie, hot-line, spracovanie dokumentácie,

servisný zásah, analýza a meranie, teda služby, ktoré mali byť predmetom faktúry č. 1902001 vystavenej
dodávateľom B., s.r.o. Je však potrebné podotknúť, že uvedená konštatácia správneho súdu nie
je zásadnou skutočnosťou, na ktorej založil správny súd svoje rozhodnutie, a teda nemá potenciál
spôsobovať nezákonnosť rozhodnutia tak, ako namieta sťažovateľ.“

50.Zatohtoskutkovéhostavusakasačnýsúdstotožnilsargumentáciousprávnehosúdu,žerozhodnutie
žalovaného neobsahuje také dôvody, ktoré by odôvodňovali neuznanie práva na odpočítanie dane
žalobcovi a sťažovateľ v konaní nepredložil takú relevantnú argumentáciu, na základe ktorej by
bolo možné spochybniť správnosť záveru správneho súdu. Uvedený záver kasačného súdu však
neznamená, že žalobcovi má byť v konečnom dôsledku právo na odpočet DPH priznané; je však úlohou

sťažovateľa, aby po zohľadnení vyššie uvedených záverov opätovne vyhodnotil či žalobca splnil/nesplnil
zákonné podmienky pre odpočítanie DPH.“

52. K úvahám uvedeným v ods. 48 citovaného rozhodnutia kasačného súdu správny súd vo vzťahu
k prejednávanému zdaňovaciemu obdobiu marec 2019 uvádza, že z obsahu administratívneho spisu

vyplýva, že žalobca na výzvu správcu dane na podporu svojich tvrdení predložil k preverovanému
zdaňovaciemu obdobiu preberací protokol zo dňa 29.03.2019 s rozpisom počtu hodín výkonu na
jednotlivé fakturované služby, ktorý je až na jednu hodinu v zásade totožný s počtom človekohodín
uvádzaných v prílohe za dané zdaňovacie obdobie, žalobcom označenej ako 2B s rozpisom ID
požiadaviek/úloh zadávaných klientami žalobcu (ktorí klienti boli ku konkrétnym úlohám a požiadavkám

presne špecifikovaní); v preberacom protokole sa uvádza spolu 709 hodín a v rozpise človekohodín v
prílohe 2B je spolu 708 človekohodín. Tieto skutočnosti finančné orgány nevyhodnotili a bez bližšieho
odôvodnenia dospeli k záveru o nemožnosti poskytnutia fakturovaného rozsahu predmetných služieb v
kontrolovanom zdaňovacom období obchodnou spoločnosťou B. E..

53. Žalobou napadnuté rozhodnutie tak vzhľadom na absenciu identifikácie jednoznačného záveru o
nenaplnení podmienok úspešného odpočítania dane a spôsobu jeho prijatia neposkytuje odpovede
na všetky otázky majúce pre rozhodnutie zásadný význam, nenapĺňa požiadavky vyplývajúce pre
odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu z § 63 ods. 5 daňového poriadku, ktoré sa primerane
vzťahuje aj na rozhodnutie odvolacieho orgánu, a porušuje tak právo účastníka konania na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je súčasťou ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu.
Nedostatky rozhodnutia žalovaného súčasne odôvodňujú jeho zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm.
d) SSP ako nepreskúmateľného pre nedostatok dôvodov a vrátenie veci žalovanému na ďalšie
konanie, v ktorom žalovaný po dôslednom vysporiadaní sa s celým rozsahom nie zjavne nerelevantnej
argumentácie žalobcu prijme vo vzťahu k otázke náležitostí faktúry a k existencii materiálneho plnenia,

ako aj k osobe dodávateľa jednoznačný a dostatočne presvedčivo odôvodnený záver. Správny súd
vzhľadom na kompetencie žalovaného v rámci odvolacieho konania (§ 74 ods. 2 až 4 daňového
poriadku) nepovažoval za potrebné v záujme dosiahnutia účelu tohto správneho súdneho konania zrušiť
prvostupňové rozhodnutie.54. Sumarizujúc doposiaľ uvedené správny súd dospel k záveru o dôvodnosti žaloby, a preto s odkazom
na § 191 ods. 1 písm. d) SSP napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude žalovaný povinný postupovať v súlade so závermi uvedenými v tomto rozsudku,
ako aj v súlade so závermi kasačného súdu a opätovne vyhodnotí, či žalobca splnil/nesplnil zákonné
podmienky pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty.

55. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého úspešnému

žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania a trov
kasačnéhokonania,oktorejvýškerozhodnesprávnysúdpoprávoplatnostitohtorozsudkusamostatným
uznesením podľa § 175 ods. 2 SSP.

56. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny
súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie
lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej
pomoci.