Rozsudok – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2026

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Stk/8/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021200378
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Šabová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2026:1021200378.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany

Šabovej, PhD. a zo sudcov JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej veci
žalobcu (sťažovateľ): FUTURA ML s. r. o., so sídlom Špitálska 1265/33, Michalovce, IČO: 52 694 313,
právne zast. JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátom so sídlom Námestie sv. Egídia 11/6, Poprad, IČO: 42
421 152, proti žalovanému: Úrad pre reguláciu hazardných hier, so sídlom Križkova 9, Bratislava, IČO:
52 265 021, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. URHH/001773/2021 - 110 zo
dňa 04.02.2021, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave,
č. k. BA-1S/45/2021-265 zo dňa 12. februára 2025, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Správneho súdu v Bratislave, č. k. BA-1S/45/2021 - 265 zo dňa 12. februára 2025 sa zrušuje
a vec sa vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania
1. Úrad pre reguláciu hazardných hier (ďalej aj „prvostupňový orgán“) vykonal u žalobcu dozor na mieste
a dozor formou vyhľadávacej činnosti, na základe ktorých zistil, že žalobca prevádzkuje hru FUTURA
MEMORY LOGIC v prevádzkach pohostinského typu.
2. Rozhodnutím č. ÚRHH/002372/2020-120 zo dňa 03.8.2020 prvostupňový orgán podľa § 92 ods.
1 písm. c) zákona č. 30/2019 Z. z. o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o hazardných hrách“) uložil žalobcovi sankciu,
spočívajúcu v povinnosti skončenia prevádzkovania hazardnej hry FUTURA MEMORY LOGIC. Zároveň
mu podľa § 92 ods. 1 písm. e) a k) zákona o hazardných hrách uložil pokutu v sume 500.000 EUR za
prevádzkovanie hazardnej hry, na ktorú nebola udelená individuálna alebo všeobecná licencia. Podľa
prvostupňového orgánu sa žalobca dopustil porušenia § 4 ods. 4 zákona o hazardných hrách tým, že v
čase najneskôr od 22.11.2019 až do dňa vydania prvostupňového rozhodnutia prevádzkoval hazardnú
hru bez vydanej licencie v počte 141 technických zariadení v konkrétne menovaných prevádzkach.

3. Žalovaný (Rada Úradu pre reguláciu hazardných hier) rozhodnutím č. URHH/001773/2021-110 zo
dňa 04.02.2021 zamietol odvolanie žalobcu a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný vo vzťahu k
jednotlivým námietkam poukázal na to, že účasť žalobcu na dozore vykonávanom formou vyhľadávacej
činnosti nie je nevyhnutná a zákon ju nevyžaduje. Z uvedených dozorov boli vyhotovené zápisnice z
vyhľadávacej činnosti, ktoré boli žalobcovi doručené a bola mu určená lehota na doručenie námietok.
Žalovaný mal za to, že prvostupňový orgán preukázateľne zistil, že (I) hra bola prevádzkovaná vo
veľkom rozsahu, pričom o rozsahu prevádzkovania hry informoval úrad sám žalobca vo svojom podaní

zo dňa 22.11.2019, (II) žalobca neuposlúchol výzvu na ukončenie prevádzkovania hry, (III) hra spĺňa
všetky pojmové znaky zákonnej definície hazardnej hry, (IV) počet zariadení bol stanovený na základe
vyjadrenia žalobcu, (V) posúdenie hry si nevyžadovalo znalecké dokazovanie a posudky predložené
žalobcom nie sú odpoveďou na otázku, či je hra hazardná alebo nie, (VI) nebola identifikovaná technickáotázka, na základe ktorej by bolo potrebné odborné posudzovanie Technickým skúšobným ústavom
Piešťany a (VII) výsledok hry závisí jedine od naprogramovania softvéru a hráč výsledok nedokáže
nijako ovplyvniť. Vo vzťahu k výške sankcie (v najvyššej možnej výške) žalovaný uviedol, že táto je

zákonná vzhľadom na odmietnutie prijatia a vykonania opatrení na ukončenie prevádzkovania hry,
rozsah prevádzkovania hazardných hier bez licencie, dĺžku ich prevádzkovania, spôsobenú škodu a
následky. Žalobca tiež nepreukázal likvidačný charakter pokuty.
II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
4. Žalobca sa správnou žalobou podanou na Krajskom súde v Bratislave domáhal zrušenia rozhodnutia

žalovaného a vrátenia veci na ďalšie konanie, alebo zrušenia rozhodnutia žalovaného v spojení s
prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň požadoval priznanie nároku na
náhradu trov konania a odkladného účinku správnej žaloby.
5. Žalobca namietal, že (I) mu bolo upreté právo byť prítomný pri uskutočnení úkonov správneho orgánu,
ktorými vstupoval do prevádzok, dokumentoval, zaisťoval a zabezpečoval technické zariadenia, (II)
správny orgán odmietol vykonať dôkazy v jeho prospech, (III) výrok rozhodnutia o postihu neobsahuje

uvedenie skutočností tak, aby nemohol byť zameniteľný s iným skutkom, (IV) uložená sankcia má
likvidačný charakter, (V) hra prevádzkovaná žalobcom nespĺňa definíciu hazardnej hry a výsledok hry
nezávisí od náhody, (VI) zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a (VII)
posudzovanie existencie prvku náhodnosti hry bolo predmetom súdneho prieskumu v okolitých krajinách
s negatívnym výsledkom.

6. Žalovaný sa vo vyjadrení k správnej žalobe nestotožnil s argumentmi uvedenými v správnej žalobe a
zotrval na dôvodoch uvedených v napadnutých rozhodnutiach.
7. Žalobca v replike poukázal na to, že žalovaný neprodukoval žiaden ďalší dôkaz, ktorým by vyvrátil
posudok znaleckého ústavu. Žalobca tiež vyzval správny súd na to, aby posúdil, či je z rozhodnutí
správnych orgánov možné zistiť, aké konkrétne zariadenia mal žalobca prevádzkovať a ako malo dôjsť

k prevádzkovaniu 141 technických zariadení, ak sa v administratívnom spise nenachádzajú dôkazy o
zaisťovaní a zapečaťovaní týchto strojov. V ďalšom texte zotrval na svojej žalobnej argumentácii.
8. Žalobca podaním zo dňa 17.06.2021 podal námietku zaujatosti sudcov Krajského súdu v Bratislave
z dôvodu, že osoba konajúca v mene žalovaného pôsobila na Krajskom súde v Bratislave. Najvyšší
správny súd SR vrátil vec Krajskému súdu v Bratislave bez rozhodnutia o námietke zaujatosti, keďže

táto neobsahovala zákonom požadované náležitosti podľa § 90 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „SSP“).
9. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/45/2021-187 zo dňa 23.09.2021 súd zamietol návrh
na priznanie odkladného účinku správnej žaloby.
10. Žalovaný vo vyjadrení k replike uviedol, že počas dozorov vykonaných u žalobcu nedošlo k zaisteniu

alebo zapečateniu žiadnych technických zariadení žalobcu. K zaisteniu zariadení došlo počas iných
dozorov, v inom čase a voči iným dozorovaným subjektom. Zároveň poukázal na to, že z objektívneho
hľadiska nebolo potrebné znalecké skúmanie v tejto veci.
11. Správny súd v Bratislave rozsudkom č. k. BA-1S/45/2021-265 zo dňa 12.02.2025 podľa § 191 ods.
1 písm. e) SSP zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie.
12. Správny súd vo vzťahu k právnemu posúdeniu hry ako hazardnej dospel k záveru o aplikovateľnosti
§ 140 SSP, a preto poukázal na odôvodnenie rozsudku č. k. BA-2S/51/2021 - 282, týkajúceho sa žalobcu
FUTURA SK s.r.o., spoločníkom a konateľom ktorého je totožná fyzická osoba, ktorá je konateľom a
spoločníkom aj žalobcu v prejednávanej veci, týkajúcej sa uloženia pokuty žalovaným za porušenie

zákona o hazardných hrách. V predmetnej veci sa správny súd zaoberal, za totožných žalobných
námietok týkajúcich sa právneho posúdenia veci, posúdením hry FUTURA v modifikácii FUTURA
Eclipse a FUTURA Supernova fungujúcej na rovnakom základe ako FML ako hazardnej hry v zmysle
zákona o hazardných hrách.
13. Správny súd v tejto súvislosti preskúmal znaky hry FML ako hazardnej a posúdil prvok náhody z

pohľadu hráča, a to s ohľadom na judikatúru Najvyššieho správneho súdu SR, Najvyššieho správneho
súdu ČR a Ústavného súdu ČR. Na základe jednotlivých východísk dospel súd k záveru, že hra FML
spĺňa všetky definičné znaky hazardnej hry vymedzené v § 4 ods. 1 zákona o hazardných hrách, vrátane
existencie prvku náhody v priebehu a výsledku hry. Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku
žalobcu vo vzťahu k nenariadeniu znaleckého dokazovania a následného výsluchu znalca, keďže

otázka kvalifikácie určitej hry ako hazardnej je otázkou právnou, nie otázkou skutkovou, na posúdenie
ktorej by boli potrebné odborné znalosti znalca z príslušného technického odboru. Z rovnakého dôvodu
nepovažoval súd za potrebné vykonať znalecké dokazovanie, výsluch žalobcu a výsluch znalca atieto návrhy na dokazovanie uznesením vyhláseným a odôvodneným na pojednávaní zamietol. Za
nedôvodnépovažovalsprávnysúdajnámietkytýkajúcesanedostatkovaneurčitostivýrokurozhodnutia.
14. Ako nedôvodnú správny súd vyhodnotil aj námietku ohľadne porušenia práv žalobcu v konaní,

ktoré vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia predchádzalo. V zmysle § 97 ods. 2 písm.
e) zákona o hazardných hrách, na výkon dozoru sa nevzťahuje správny poriadok, a teda nemožno sa
stotožniť s argumentom žalobcu, že pri postupe podľa § 80 a nasl. zákona o hazardných hrách by bol
v postavení účastníka správneho konania; postavenie žalobcu ako dozorovaného subjektu vyplýva z
§ 80 písm. d) zákona o hazardných hrách. Práva a povinnosti dozorovaného subjektu sú ustanovené

v zákone o hazardných hrách (§ 83 ods. 6, 7). Vo veci prevádzkovania hazardných hier bez vydanej
alebo udelenej licencie žalobcom vykonal žalovaný tak dozor formou vyhľadávacej činnosti ako aj
dozor na mieste. Cieľom dozoru formou vyhľadávacej činnosti je odhaľovanie porušovaní zákona o
hazardných hrách bezprostredne „v teréne”, pričom pracovníci dozoru o jeho začiatku neinformujú
vopred dotknuté osoby (dozorované subjekty) z dôvodu, aby nedošlo k zmareniu účelu samotného
dozoru. Na základe uvedeného tak nebolo možné prihliadnuť na námietku žalobcu, že nemohol

byť prítomný pri uskutočňovaní úkonov správneho orgánu, pretože pri dozore žalobcovi nenáležalo
postavenie účastníka konania, ale bol dozorovaným subjektu s právami a povinnosťami podľa zákona
o hazardných hrách, ktoré boli aj dodržané.
15. Ako dôvodnú však správny súd vyhodnotil námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu.
V tejto súvislosti správny súd, vychádzajúc z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

„ESĽP“) a z rozsudku kasačného súdu sp. zn. 7Ssk/49/2021, poukázal na právo žalobcu odoprieť
výpoveď. Správny súd uviedol, že žalovaný výzvou zo dňa 13.11.2019 určil žalobcovi lehotu na prijatie
a splnenie opatrení na odstránenie a nápravu nedostatkov (č. l. 8 administratívneho spisu), z obsahu
ktorej vyplýva, že prevádzkovaním okrem iného aj hry s hracím softvérom FML žalobca prevádzkuje
hazardné hry bez udelenej individuálnej licencie. Z takto formulovaného obsahu výzvy správny súd

vyvodil, že už v čase 13.11.2019 bol žalovaný dostatočne presvedčený o tom, že žalobca prevádzkuje
hazardné hry bez náležitej licencie, čo zakladá skutkovú podstatu správneho deliktu, avšak žalobca (z
materiálneho hľadiska už v pozícii obvineného) nebol žiadnym spôsobom poučený o práve odoprieť
výpoveď. Žalobca na výzvu žalovanému predložil zoznam všetkých technických zariadení s miestom a
adresou prevádzkovania, na základe ktorého žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí ustálil, že žalobca

prevádzkoval hazardné hry vo veľkom rozsahu v počte 141 zariadení s hazardnou hrou FML, pričom
tento počet tam identifikovaných zariadení mal prevádzkovať najmenej po dobu od 22.11.2019 do
03.08.2020. Správny súd tento postup sám o sebe nepovažoval za nezákonný, pretože zákon o
hazardných hrách neukladá, aby takéto poučenie žalovaný resp. jeho inšpektori vykonali. Za účelom
dodržania práva na spravodlivé súdne konanie vyplývajúceho z čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o

ľudských právach (ďalej „Dohovor“) však bolo úlohou správneho súdu preskúmať, či by skutkový stav,
ako ho zistili orgány verejnej správy, obstál aj v prípade, že sa neprihliadne na skutočnosti, ktoré sa zistili
z vyjadrenia žalobcu postihnutého označeným nedostatkom.
16. Správny súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že pre záver o rozsahu
prevádzkovania hazardných hier práve v počte 141 ks niet v administratívnom spise žiadneho ďalšieho

podkladu okrem vlastného vyjadrenia žalobcu, pričom na toto vyjadrenie ako na „priznanie“ odkázal
v napadnutom rozhodnutí aj žalovaný. Z obsahu zápisníc o vykonaní dozoru formou vyhľadávacej
činnosti v jednotlivých prevádzkach vyplynul počet žalobcom prevádzkovaných zariadení 12. V
predloženom administratívnom spise sa navyše nachádzajú ďalšie tri zápisnice o vykonaní dozoru
formou vyhľadávacej činnosti, bez označenia čísla listu, ktoré tiež nie sú uvedené v spisovom obsahu

(prevádzky v Nižnej Myšli, Kojšove a vo Veľkom Folkmare), z ktorých vyplýva počet ďalších troch
zariadení hry FML. Berúc do úvahy aj tieto podklady, bolo by možné ustáliť počet zariadení s hrou FML
prevádzkovaných žalobcom na 15.
17. Nedostatky v zisťovaní skutkového stavu sa tak podľa súdu týkali rozsahu správneho deliktu,
keď správny súd nemohol prihliadať na vyjadrenie (priznanie) žalobcu v priebehu výkonu dozoru a

použiť ho na potvrdenie správnosti skutkových zistení, pričom sankcia bola uložená v maximálnej výške
vychádzajúc práve z počtu zariadení 141, hoci na to žalovaný nemal relevantný zákonný podklad. Pokiaľ
žalovaný vychádzal pri vydávaní prvostupňového rozhodnutia z premisy, že v danom čase žalobca
prevádzkuje hazardnú hru FML na počte 141 zariadení, uvedený záver neobstojí. V administratívnom
spise niet rovnako žiadneho dôkazu o stave a funkčnosti technických zariadení, na ktorých mala byť

žalobcomprevádzkovanáhraFML,právevčaseod22.11.2019ažkudňu03.08.2020.Uvedenéhľadiská
boli následne ako v zásade priťažujúce okolnosti brané na zreteľ pri ukladaní pokuty v maximálnej
možnej výške, keď žalovaný vychádzal z premisy, že správny delikt bol spáchaný vo veľkom rozsahu(141 technických zariadení) a počas dlhého časového obdobia (najmenej od 22.11.2019 až do času
vydania prvostupňového rozhodnutia).
18. Podľa správneho súdu je nepochybné, že vyjadrenie žalobcu zo dňa 22.11.2019 zhoršilo jeho

postavenie v konaní v tom zmysle, že na základe jeho obsahu bolo žalobcovi pričítané spáchanie
správneho deliktu vo veľkom rozsahu a súčasne po dlhší čas, z ktorého spôsobu spáchania žalovaný
následne vyvodil závery o potrebe uloženia sankcie v maximálnej možnej výške. Z počtu zariadení 141
žalovanýrovnakovychádzalprisvojomzávereotom,žežalobcaprispáchanísprávnehodeliktuspôsobil
štátu škodu veľkého rozsahu na odvodoch v určitej výške. Možno tak uzavrieť, že aj na vyjadrenie

žalobcu zo dňa 22.11.2019 možno aplikovať právo žalobcu odoprieť výpoveď, a teda neberúc do úvahy
obsah tohto vyjadrenia, neposkytuje obsah predloženého administratívneho spisu dostatočný skutkový
podklad pre vyvodenie záverov o zodpovednosti žalobcu za spáchanie správneho deliktu vo väčšom
rozsahu, po dlhšie časové obdobie a spôsobenie škody veľkého rozsahu.
19. Správny súd sa v ďalšom bližšie nezaoberal námietkami žalobcu vo vzťahu k likvidačnému
charakteru uloženej pokuty, keďže po vrátení veci na ďalšie konanie bude žalovaný povinný doplniť

dokazovanie a až následne opätovne rozhodnúť o uložení sankcie v konkrétnej výške.
III. Kasačná sťažnosť a konanie na kasačnom súde
20. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalovaný (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť
podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

21. Sťažovateľ namietal, že počas vykonaných dozorov vyhľadávacou činnosťou zistil prevádzkovanie
nepovolených hazardných hier žalobcom. Následne formou dozoru na mieste v sídle žalobcu zisťoval
mieru a rozsah prevádzkovania nepovolených hazardných hier a ďalšie skutočnosti potrebné na
zistenie skutkového stavu. Uvedený spôsob bol jediný možný, nakoľko nie je možné inak zistiť
rozsah prevádzkovania technických zariadení. Na Slovensku je niekoľko desaťtisíc reštauračných,

pohostinských a iných obdobných zariadení a nie je možné, aby sťažovateľ navštívil každé z nich.
Zistenie skutkového stavu je úlohou dozoru na mieste, pričom v zmysle § 83 ods. 4 písm. c) zákona
o hazardných hrách je dozorujúci orgán oprávnený vyžadovať od dozorovaného subjektu, aby mu
poskytoval doklady, písomnosti, vyjadrenia a informácie, vrátane technických nosičov údajov potrebných
na výkon dozoru a vysvetlenia, vyjadrenia a iné ústne a písomné informácie k predmetu dozoru a

zisteným nedostatkom. Tejto právomoci orgánu dozoru podlieha povinnosť dozorovaného subjektu
podľa § 83 ods. 8 zákona o hazardných hrách, a síce umožniť vykonávanie oprávnení osobám
povereným výkonom dozoru a poskytovať im požadovanú súčinnosť.
22. Podľa sťažovateľa sa dozorom na mieste zisťuje a preukazuje skutkový stav. Nezisťujú sa
podozrenia, ktoré je potrebné potvrdzovať ďalšími dôkaznými prostriedkami. Uvedené potvrdzuje aj

ustanovenie § 83 ods. 12 zákona o hazardných hrách. Výsledkom dozoru na mieste preto nie sú
podozrenia alebo predpoklady, ktoré je následne potrebné overovať, ale zistenia. Procesný postup
dozoru na mieste je upravený výhradne v zákone o hazardných hrách, pričom § 97 ods. 2 písm. e)
výslovne vylučuje použitie Správneho poriadku pri výkone dozoru, čím vylučuje aj aplikáciu zásad
správneho trestania. Dozor nie je proces trestania, ale zisťovania skutkového stavu, ktorý je možné

spochybniť námietkami voči výsledku dozoru, čo však žalobca vo vzťahu k počtu technických zariadení
nikdy neurobil. Sťažovateľ zdôraznil, že zákon o hazardných hrách nepripúšťa možnosť odoprieť
súčinnosť dozorovaným subjektom. Naopak, pri akejkoľvek nesúčinnosti sa dozorovaný subjekt dopúšťa
iného správneho deliktu, a to marenia výkonu dozoru.
23. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že správny súd v rozpore s platnou legislatívou vztiahol právo

odoprieť výpoveď aj na právo poskytnúť súčinnosť pri výkone dozoru. Sťažovateľ zdôraznil, že dozor
nie je správne trestanie, ale zisťovanie skutkového stavu administratívnym konaním. Správny súd
vyslovil zvláštnu úvahu o povinnosti úradu už počas výkonu dozoru poučovať dozorovaný subjekt o
práve odoprieť výpoveď. Zákon o hazardných hrách túto povinnosť nepozná. Podľa sťažovateľa v
konaní nevznikol rozpor ohľadom zistenia počtu technických zariadení a ich rozmiestnenia. Žalobca

sám poskytol úradu zoznam technických zariadení a ich rozmiestnenie na základe výzvy regulátora,
a to ako súčasť svojich povinností. Podľa sťažovateľa dozorovaný subjekt nie je oprávnený odmietnuť
poskytnutie súčinnosti, ale je ho možné k tomu zákonnými prostriedkami donútiť. Naopak, obvinený
alebo obžalovaný žiadnu takúto povinnosť nemá, a preto je OČTK povinný ho o dôsledkoch poskytnutia
dokumentov, vyjadrenia alebo iného materiálu poučiť. Použitím analógie medzi dozorovaným subjektom

a obvineným by znamenal stratu významu činnosti štátnych orgánov na dozorovanými alebo
kontrolovanými subjektmi.
24.Zpohľadusťažovateľaniejetedamožnépredloženiezoznamuzariadeníinterpretovaťakopriznanie.
Spor medzi úradom a žalobcom spočíval v tom, či žalobcom prevádzkovaná hra je hazardná alebo nie.Z tohto pohľadu sa dozorovaný subjekt nikdy nepriznal, práve naopak, neustále obhajoval svoj názor, že
sa nejedná o hazardné hry. Sťažovateľ preto uzavrel, že počet a rozmiestnenie technických zariadení
úrad zistil dozorom a nie správnym konaním.

25. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti súhlasil s výrokom rozsudku, avšak nestotožnil sa s
posúdením hry ako hazardnej. Žalobca rovnako nesúhlasil s názorom, že vylúčenie aplikácie správneho
poriadku znamená aj vylúčenie všetkých zásad správneho trestania. Žalobca tiež poukázal na to,
že dozor na mieste bol vykonaný v súkromnom obydlí a nie v sídle spoločnosti, o čom predložil
fotodokumentáciu. Ďalej poukázal na to, že (I) nebol prizvaný k výkonu dozoru, (II) bolo mu nezákonne

zaistené technické zariadenie v rámci vyhľadávacej činnosti, (III) žalovaný neuniesol svoje dôkazné
bremeno, (IV) bol neprípustne nútený k sebaobviňovaniu, (V) výrok mal formálne a obsahové nedostatky
a (VI) osoba, ktorá sa vystupovala ako reprezentant prvostupňového orgánu sa podieľala na príprave
rozhodnutia žalovaného a spísala aj kasačnú sťažnosť, čím bola porušená dvojinštančnosť konania. Z
uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol a priznal mu právo
na náhradu trov konania.

IV. Posúdenie kasačného súdu
26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je
prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných
bodov (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že

kasačná sťažnosť je dôvodná.
27. Podľa § 81 ods. 1 zákona o hazardných hrách sa dozor vykonáva nad dozorovanými subjektmi.
Úrad pri výkone dozoru nad dozorovanými subjektmi zisťuje a vyhodnocuje informácie a podklady o
skutočnostiach, ktoré sa týkajú dozorovaných subjektov a jeho činnosti pri prevádzkovaní hazardných
hier a pri propagovaní hazardných hier alebo iných osôb, ktorých postavenie, obchody alebo iná

činnosť súvisí s dozorovaným subjektom, najmä o nedostatkoch v činnosti dozorovaných subjektov,
príčináchzistenýchnedostatkov,dôsledkochzistenýchnedostatkovaosobáchzodpovednýchzazistené
nedostatky. Pri výkone dozoru sa postupuje podľa tohto zákona.
28. Podľa § 81 ods. 4 zákona o hazardných hrách dozorovaný subjekt, členovia jeho orgánov, jeho
zamestnanci a ďalšie osoby, ktorých činnosť súvisí s dozorovaným subjektom, sú povinní umožniť

výkon dozoru, zdržať sa konania, ktoré by mohlo mariť výkon dozoru, a poskytnúť v štátnom jazyku
všetky informácie, dokumentáciu, súčinnosť a pomoc požadované úradom alebo osobami poverenými
výkonom dozoru na účely výkonu dozoru; ak je dokumentácia vyhotovená v inom ako štátnom jazyku,
dozorovaný subjekt je povinný predložiť na svoje vlastné náklady aj vyhotovený úradne osvedčený
preklad dokumentácie do štátneho jazyka.

29. Podstatnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti kasačnej sťažnosti je vyhodnotenie, či sa na
podklad poskytnutý žalobcom v odpovedi na žiadosť sťažovateľa dňa 22.11.2019 vzťahuje ochrana
prostredníctvom zákazu sebaobviňovania a teda, či je tento podklad použiteľný pre zistenie skutkového
stavu.
30. Správny súd mal za to, že v danej veci nebol dostatočne zistený skutkový stav, keďže prvostupňový

orgán, majúc podozrenie o tom, že žalobca sa dopustil správneho deliktu, nepoučil žalobcu o práve
odoprieťvýpoveď,anímpredloženýzoznamtechnickýchzariadeníbezďalšiehodokazovaniaprevzaldo
svojho rozhodnutia ako dôvod pre uloženie sankcie v najvyššej sadzbe. Okrem tohto vyjadrenia žalobcu
sa v administratívnom spise nenachádzajú žiadne podklady pre vyvodenie zodpovednosti žalobcu vo
väčšom rozsahu, po dlhšie časové obdobie a spôsobenie škody veľkého rozsahu.

31. Kasačný súd na úvod sumarizuje všeobecné východiská ochrany pred sebaobviňovaním,
vychádzajúc z relevantnej judikatúry ESĽP, judikatúry Súdneho dvora EÚ (ďalej „SD EÚ“), ako aj
doterajšej národnej judikatúry.
Prístup ESĽP
32. Prístup ESĽP v kontexte finančnoprávnych záležitostí je zhrnutý v nedávnom prípade De Legé

proti Holandsku zo 4. októbra 2022, č. sťažnosti 58342/15 ESĽP, body 74 a nasl. Dvoma základnými
predpokladmi uplatnenia práva proti sebaobviňovaniu sú po prvé, vyvíjanie určitého nátlaku na dotknutú
osobu alebo donucovanie, a po druhé, buď táto osoba musí čeliť existujúcemu alebo očakávanému
trestnému konaniu, teda „trestnému obvineniu“ v autonómnom zmysle článku 6 § 1 Dohovoru, alebo
musia byť v následnom trestnom stíhaní použité usvedčujúce informácie získané prostredníctvom

donútenia mimo kontextu trestného konania (napríklad Eklund proti Fínsku, č. 56936/13, bod 51, z 8.
decembra 2015).
33. Aj ak sú tieto predpoklady splnené, môžu nastať situácie, kedy použitie dôkazov získaných
prostredníctvom nátlaku alebo donucovania nespadá pod právo neobviňovať samého seba. Právonevypovedať sa primárne týka rešpektovania vôle obvinenej osoby mlčať. Keď sa metódy nátlaku
používajú s cieľom prinútiť obvinenú osobu odpovedať na otázky alebo podať vyhlásenie, či už
ústne alebo písomne, vôľa mlčať sa zjavne nerešpektuje, a preto sa uplatňuje právo neobviňovať

seba samého. Toto právo sa však nevzťahuje na použitie materiálov získaných od obvinenej osoby
prostredníctvom metód nátlaku v trestnom konaní, ak tieto materiály existujú nezávisle od jej vôle ako
napríklad dokumenty získané na základe súdneho príkazu, vzorky dychu, krvi a moču a telesné tkanivá
naúčelytestovaniaDNA(SaundersprotiSpojenémuKráľovstvu,17.decembra1996,Zbierkarozsudkov
a rozhodnutí 1996-VI; Kalneniene proti Belgicku, č. 40233/07, bod 52, 31. januára 2017; Sršen proti

Chorvátsku, č. 30305/13, bod 44, 22. januára 2019; a El Khalloufi proti Holandsku, č. 37164/17, body
38 - 40, 26. novembra 2019). Ak však boli takéto dôkazy získané opatrením, ktoré porušuje zákaz
mučenia a neľudského zaobchádzania, právo nevypovedať zostáva uplatniteľné (Jalloh proti Nemecku,
č. 54810/00, body 105, 108 a 115 - 116).
34. Pokiaľ ide o použitie listinných dôkazov získaných pod hrozbou sankcií v kontexte finančnoprávnych
záležitostí, z judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že takéto použitie nespadá do rozsahu ochrany práva

proti sebaobviňovaniu, ak sú orgány schopné preukázať, že cieľom nátlaku je získať konkrétne už
existujúce dokumenty, teda dokumenty, ktoré neboli vytvorené v dôsledku samotného nátlaku na účely
trestného konania, ktoré sú relevantné pre predmetné vyšetrovanie a o ktorých existencii tieto orgány
majú vedomosť. Túto situáciu treba odlišovať od situácie, keď sa orgány snažia prinútiť jednotlivca,
aby poskytol dôkazy o trestných činoch, ktoré údajne spáchal, tým, že ho nútia predložiť dokumenty,

o ktorých sa domnievajú, že musia existovať, hoci si nimi nie sú isté (Funke proti Francúzsku, 25.
februára 1993, bod 44, J.B. proti Švajčiarsku, č. 31827/96, bod 69). Súd opísal takúto situáciu ako
„rybárske expedície“ („fishing expeditions“, t. j. neopodstatnené, plošné vyhľadávanie informácií bez
jasného cieľa). Podľa ESĽP tu možno nájsť paralelu s dôkazmi vo forme svedectva: keď osoba vydá
vyhlásenie, ktoré ju usvedčuje, podobne poskytuje orgánom informácie, o ktorých existencii tieto orgány

ešte nevedeli. Ak k takémuto vyhláseniu došlo v dôsledku nátlaku alebo donucovania, vzniká otázka
v súvislosti s právom neobviňovať seba samého, pretože je povinnosťou obžaloby v trestnom konaní
preukázať porušenie bez použitia dôkazov získaných takýmito metódami.
35. Napokon z judikatúry vyplýva, že aj keď vyšetrujúce orgány majú vedomosť o existencii listinných
alebo iných faktických dôkazov, avšak tieto dôkazy získali metódami porušujúcimi zákaz mučenia a

neľudského zaobchádzania, právo neobviňovať sa sa uplatní.
36. Ak sú splnené predpoklady pre uplatnenie práva proti sebaobviňovaniu (bod 32 tohto rozsudku) a
použitie dôkazov získaných nátlakom alebo donucovaním spadá do rozsahu ochrany tohto práva (body
33 - 34 tohto rozsudku), je potrebné preskúmať, či týmto postupom nezanikla „samotná podstata“ tohto
práva, t. j. či nebola ovplyvnená celková spravodlivosť konania. Na tento účel treba zohľadniť povahu a

mieru donucovania použitého na získanie dôkazov; existenciu akýchkoľvek relevantných záruk v konaní;
a použitie akéhokoľvek takto získaného materiálu.
Prístup SD EÚ
37. Hoci sa v tomto prípade neuplatňuje európske právo, kasačný súd poukazuje aj na relevantnú
rozhodovaciu prax SD EÚ, týkajúcu sa čl. 47 Charty základných práv a slobôd Európskej únie, ktorý

zakotvuje právo na spravodlivé prejednanie veci. Podľa Vysvetliviek k Charte základných práv (Ú. v.
EÚ C 303, 2007, s. 17) článok 47 druhý odsek Charty zodpovedá článku 6 ods. 1 Dohovoru. Článok
52 ods. 3 Charty stanovuje, že práva obsiahnuté v Charte, ktoré zodpovedajú právam zaručeným
Dohovorom, majú rovnaký zmysel a rozsah ako práva, ktoré im priznáva Dohovor. Pri výklade práv
zaručených článkom 47 druhým odsekom SD EÚ musí zohľadniť zodpovedajúce práva zaručené

článkom 6 Dohovoru, ako ho vykladá ESĽP, ako úroveň minimálnej ochrany (body 37. - 38. rozsudku z
2. februára 2021, C-481/19, Consob). Z uvedeného podľa kasačného súdu vyplýva, že výklad SD EÚ v
porovnateľných veciach môže byť užitočný a inšpiratívny aj pre prejednávanú vec.
38. V rozsudku z 28. januára 2021, C-466/19P, Qualcomm bod 143, SD EÚ k otázke sebaobviňovania
s poukazom na svoju ustálenú rozhodovaciu prax uviedol, že Komisia je oprávnená uložiť podniku

povinnosť poskytnúť všetky potrebné informácie týkajúce sa skutočností, ktoré mu môžu byť známe,
a v prípade potreby jej sprístupniť súvisiace dokumenty, ktoré má k dispozícii, aj keď tieto dokumenty
môžu slúžiť proti nemu alebo proti inému podniku na preukázanie existencie protisúťažného správania.
Hoci Komisia nemôže uložiť tomuto podniku povinnosť poskytnúť odpovede, ktorými by tento podnik
musel pripustiť existenciu porušenia, ktoré má preukázať Komisia, uvedený podnik sa nemôže vyhnúť

žiadostiam o predloženie dokumentov z dôvodu, že ak by vyhovel týmto žiadostiam, bol by nútený
vypovedať vo svoj neprospech (rozsudky z 18. októbra 1989, Orkem/Komisia, body 27, 34 a 35 a z 29.
júna 2006, C-301/04P Komisia/SGL Carbon, body 41-44 a 48).39. Ďalej v rozsudku z 28. apríla 2010, T-446/05, Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia, bod 328,
SD EÚ uviedol, že povinnosť odpovedať na výlučne vecné otázky položené Komisiou a vyhovieť jej
žiadosti o predloženie existujúcich dokumentov nemôže porušiť základnú zásadu dodržiavania práva na

obhajobu ani základnú zásadu práva na spravodlivý proces, ktoré v oblasti práva hospodárskej súťaže
ponúkajú ochranu rovnocennú ochrane zaručenej článkom 6 Dohovoru. Nič totiž nebráni príjemcovi
takejto žiadosti o informácie, aby neskôr v správnom konaní alebo v konaní pred súdom preukázal,
že skutočnosti uvedené v jeho odpovediach alebo v oznámených listinách majú iný význam, ako im
pripisuje Komisia.

Relevantná národná rozhodovacia prax
40. Rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sž/37/2011, sp. zn. 4Sž/19/2012, sp.
zn. 7Sž/2/2016 a súvisiace rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky - napr. sp. zn. II. ÚS
291/2013, sp. zn. IV. ÚS 12/2013 a sp. zn. IV. ÚS 47/2013 sa týkali situácií, kedy boli vysielatelia
vyzývaní príslušným orgánom verejnej správy na poskytnutie záznamu ich vysielania, a to pre účely
možného sankčného konania, ktoré by voči nim mohlo byť na základe overenia obsahu poskytnutých

záznamov iniciované. Z týchto rozhodnutí vyplýva, že v zákonom ustanovenej povinnosti predložiť
záznam z vysielania nemožno identifikovať „produkciu dôkazov“ proti sebe, ale ide o preukázanie
splnenia zákonnej povinnosti (uchovávať záznamy z vysielania po určitý čas), ktorá bola uložená ex ante
vo všeobecnom záujme a ktorá slúži na riadny výkon funkcií regulačného orgánu.
41. Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Ssk/49/2021 z 31. mája 2023 (R 74/2024 ZNSS),

na ktoré poukazoval v prejednávanej veci aj správny súd, sa týkalo použiteľnosti výpovede žalobcu za
situácie, kedy mu už vzhľadom na štádium predmetného procesu patrilo právo odoprieť výpoveď. V
rozhodnutí sp. zn. 4Stk/11/2025 z 22. októbra 2025 sa tento súd pri posúdení predkladania vyjadrení
dohľadovaným subjektom zaoberal momentom, od ktorého by mu malo právo nevypovedať patriť a v
širšom kontexte uviedol s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2023-96 zo dňa 27.

novembra 2024 cit: „[...] zásadu nemo tenetur se ipsum accusare nie je možné považovať za bezbrehú.
Aj keď jej zásadný význam pre spravodlivosť trestného procesu je nespochybniteľný, jej uplatňovanie
by nemalo poskytovať obvinenému (podozrivému) absolútnu ochranu v tom zmysle, že by obvinený
(podozrivý) nebol povinný zúčastniť sa vyšetrovacích úkonov vôbec, resp. všetkých.“.
Aplikácia uvedených východísk na prejednávanú vec

42. V prejednávanej veci sťažovateľ v rámci výkonu dozoru žiadosťou zo dňa 13.11.2019 (č. l. 9
administratívneho spisu) požiadal žalobcu podľa § 83 ods. 4 písm. c) zákona o hazardných hrách
o predloženie písomnej informácie a dokumentácie, konkrétne (I) písomného zoznamu všetkých
technických zariadení, kde dozorovaný subjekt prevádzkuje hry a súťaže a miesta prevádzkovania hier
a súťaží, (II) dokumentov preukazujúcich vlastníctvo alebo oprávnenie disponovať so zariadeniami a

(III) nájomných zmlúv uzatvorených s poskytovateľmi priestoru pre umiestnenie zariadení. Súčasne ho
poučil, že ak požadované informácie a podklady neposkytne, môže mu byť uložená pokuta podľa § 96
ods.1písm.c)zákonaohazardnýchhrách.Natútožiadosťmužalobcaposkytolpožadovanéinformácie.
43.Zákonodarcavymedzilúčeldozoruvosobitnejčastidôvodovejsprávy(k§81)kzákonuohazardných
hrách nasledovne: „Pre vyššie uvedené dozorované subjekty zákon stanovuje všeobecné zásady

výkonu dozoru, v rámci ktorých sa ustanovuje podstata výkonu dozoru, ktorou je zistiť a vyhodnotiť súlad
skutočného stavu dozorovaných okolností so stavom ustanoveným v príslušných právnych predpisoch,
príčiny nesúladu tohto stavu, ako aj zodpovednosť dotknutých osôb, ustanovujú sa oprávnenia úradu,
jeho zamestnancov a prizvaných osôb (tzn. zamestnancov poverenej skúšobne, ak je súčasťou dozoru
technická kontrola)... Dozorovaný subjekt, členovia jeho orgánov, jeho zamestnanci, ako aj ďalšie osoby,

ktorých činnosť súvisí s dozorovaným subjektom, tzn. tretie osoby budú povinné umožniť výkon dozoru,
ako aj zdržať sa konania, ktoré by mohlo mariť výkon dozoru, čím môžu byť týmto tretím osobám sčasti a
v určitom čase obmedzené ich obchodné a podnikateľské aktivity, preto sa navrhuje zároveň ustanoviť,
že osoby poverené výkonom dozoru a prizvaná osoba nezodpovedajú týmto tretím osobám za dôsledky
spôsobené výkonom dozoru... Úspešnosť činnosti úradu je okrem iného podmienená aj zodpovedným

prístupom dozorovaného subjektu voči osobám povereným výkonom dozoru. Preto sa navrhuje, aby
dozorovanýsubjektposkytovaltýmtoosobámsúčinnosťnevyhnutnúnariadnyvýkondozoruaprimerane
sa mu stanovujú povinnosti v súvislosti s výkonom dozoru.“
44. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu bolo primárne zakotviť
do zákona o hazardných hrách účel dozoru ako postup pre zistenie skutkového stavu veci a jeho

vyhodnotenie s ohľadom na jeho súladnosť so zákonom. S tým prirodzene súvisia aj práva a povinnosti
dozorovaného subjektu. Dozorovaný subjekt má v rámci dozoru povinnosť umožniť výkon dozoru,
zdržať sa konania, ktoré by mohlo mariť výkon dozoru, a poskytnúť v štátnom jazyku všetky informácie,dokumentáciu, súčinnosť a pomoc požadované úradom alebo osobami poverenými výkonom dozoru na
účely výkonu dozoru (§ 81 ods. 4 zákona o hazardných hrách).
45. Súčasne však v zmysle vyššie uvádzaných všeobecných východísk kasačný súd dodáva, že v

prejednávanej veci sťažovateľ žiadal od žalobcu predmetné informácie a súčasne mu zaslal výzvu zo
dňa 13.11.2019 (č. l. 8 administratívneho spisu), v ktorej žalobcovi určil lehotu na prijatie a splnenie
opatrení na odstránenie a nápravu nedostatkov, z obsahu ktorej vyplýva, že prevádzkovaním o. i. aj hry
s hracím softvérom FML žalobca prevádzkuje hazardné hry bez udelenej individuálnej licencie. Kasačný
súd sa stotožňuje so správnym súdom, že v danom čase, t. j. 13.11.2019, keď boli žalobcovi zasielané

obe výzvy, mal už sťažovateľ podozrenie z protiprávneho konania žalobcu. V nadväznosti na požiadavky
stanovené judikatúrou ESĽP bolo potom potrebné, aby správny súd vyhodnotil, či v danom momente
už žalobca čelil „existujúcemu alebo očakávanému trestnému konaniu“, teda „trestnému obvineniu“ v
autonómnom zmysle článku 6 § 1 Dohovoru, a či poučenie o sankciách, ktoré žalobcovi hrozia v prípade
neposkytnutiapožadovanýchinformáciímožnopovažovaťzaformudonúteniačinátlaku,čosprávnysúd
nevyhodnotil. Toto vyhodnotenie však vzhľadom na závery uvedené nižšie nebolo pre záver kasačného

súdu nevyhnutné.
46. Na rozdiel od rozhodnutia tunajšieho súdu R 74/2024 ZNSS totiž nešlo o výpoveď žalobcu, ale
o poskytnutie listinných a ďalších faktických, v danom čase objektívne existujúcich a overiteľných
informácií, týkajúcich sa činnosti žalobcu ako podnikateľa pôsobiaceho v sektore, ktorý podlieha
regulácii. Žalobcovi nebola uložená povinnosť poskytnúť odpovede na otázky, ktorými by musel pripustiť

existenciu porušenia (viď. rozsudok SD EÚ vo veci Qualcomm už uvádzaný, bod 143). Uvedenú žiadosť
sťažovateľa nemožno považovať ani za neopodstatnené, plošné vyhľadávanie informácií bez jasného
cieľa, keďže sťažovateľ presne identifikoval požadované dokumenty a na základe predchádzajúcich
úkonov mal vedomosť o tom, že žalobca hry prevádzkuje. V samotnej odpovedi poskytol sťažovateľ
len zoznam všetkých technických zariadení s miestom a adresou prevádzkovania spolu s príslušnými

vzorovými zmluvami, pričom v následnom administratívnom aj súdnom konaní naďalej argumentoval,
že nejde o prevádzkovanie hazardnej hry bez potrebnej licencie a teda sa správneho deliktu nedopustil.
47. Napokon kasačný súd poukazuje na to, že v oznámení o začatí správneho konania zo dňa
07.05.2020, ktorým sa začalo správne konanie pre uloženie sankcie podľa § 92 ods. 1 písm. c) a e)
zákona o hazardných hrách, sťažovateľ explicitne uviedol, že bude v konaní vychádzať z údaju o počte

141 kusov zariadení s hrou. Žalobca mohol od začiatku administratívneho konania tento údaj korigovať
alebo spochybniť (viď. rozsudok vo veci Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia, už uvádzaný, bod
328).
48. Kasačný súd na základe vyššie uvedeného sumarizuje, že vzhľadom na to, že sťažovateľ od žalobcu
nepožadoval poskytnutie takých informácií, na ktoré by sa vzťahovalo právo neobviňovať seba samého,

nedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces.PodobnemožnopoukázaťajnarozsudokNajvyššieho
správneho súdu ČR sp. zn. 6 As 238/2023 - 57, v zmysle ktorého: „K poukazu stěžovatelky na zásadu
nemo tenetur (zákaz sebeobviňování) Nejvyšší správní soud odkazuje na svou judikaturu, podle níž je
při aplikaci této zásady třeba hledat rovnováhu mezi veřejným zájmem na kontrole dodržování právních
předpisů, na odhalování a trestání protiprávní činnosti a zájmem na zachování spravedlivého procesu

(rozsudek ze dne 15. 12. 2016, č. j. 2 As 254/2016-39, bod 24). Zároveň platí, že „orgán dohledu
je i pod hrozbou sankce oprávněn zavázat účastníka řízení k tomu, aby poskytl veškeré potřebné
informace vztahující se ke skutkovému stavu, které jsou mu známy, a aby mu předal případně příslušné
dokumenty, jež má k dispozici, a to i tehdy, když mohou sloužit k prokázání protiprávního jednání vůči
němu samotnému nebo vůči jinému subjektu“ (rozsudek ze dne 11.8.2015, č. j. 6 As 159/2014-52,

bod 50). Samotná povinnost sdělení známých informací a předložení existujících dokumentů tak není
sebeobviněním, neboť adresátovi povinnosti nic nebrání se v řízení hájit a zpochybnit předložené
informace a listiny či význam, který jim správní orgán přiznal. Opačný názor by znamenal eliminaci
kontrolní činnosti orgány veřejné moci.“
V. Záver

49. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že správny súd vec
nesprávneprávneposúdil,keďpredloženiezoznamuzariadeníasúvisiacichpodkladovinterpretovalako
priznanie žalobcu k spáchaniu správneho deliktu, nepoužiteľné pre riadne zistenie skutkového stavu, v
dôsledku čoho nebol v danej veci skutkový stav dostatočne zistený. Napadnutý rozsudok podľa § 462
ods. 1 SSP preto zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou správneho súdu v ďalšom konaní bude

preskúmať napadnuté rozhodnutie žalovaného (sťažovateľa) v zmysle podanej žaloby pri zohľadnení
vysloveného právneho názoru kasačného súdu.
50. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v ďalšom konaní správny súd (§ 467 ods.
3 SSP).51. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom
hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).
Orgán dohľadu je oprávnený pod hrozbou sankcie vyžadovať od dohľadovaného subjektu poskytnutie

faktických informácií a podkladov, ktoré má k dispozícii, aj ak môžu slúžiť k preukázaniu protiprávneho
konania voči nemu v neskoršom správnom konaní. Samotná povinnosť poskytnúť takéto informácie nie
je sebaobvinením, pretože dohľadovaný subjekt má v neskoršom správnom konaní právo sa obhajovať
a spochybniť predložené informácie a dokumenty alebo význam, ktorý mu správny orgán pripísal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.