Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2026

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoCsp/7/2026

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8125202934
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hirková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2026:8125202934.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hirkovej a členov
senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Jany Jančíkovej v spore žalobcu: SPRAVBYTKOMFORT, a.
s. Prešov, so sídlom Volgogradská 88, 080 01 Prešov, IČO: 31 718 523, zastúpený A. B. A. B. C. D.,
so sídlom A. XX, XXX XX A., IČO: XX XXX XXX, proti žalovaným: 1/ E. F. G., nar. XX.X.XXXX, trvalý
pobyt E. XXXX/XX, XXX XX A., 2/ B. H., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt D. XX, XXX XX F. I., obaja

žalovaní zastúpení A., G., E., D., so sídlom J. XX, XXX XX C., IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 2.175,82
eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného 2/ a žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
11Csp/15/2025-35 zo dňa 30.09.2025, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok vo výrokoch I., III. a IV. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom rozhodol, cit.:

,,I. Žalovaný v 2. rade jep o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 2.175,82 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5% ročne z tejto sumy od 4.2.2023 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Žalobu voči žalovanému v 1. rade zamieta.

III. Žalobca má voči žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Žalovaný v 1. rade m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 2 ods. 1, § 8a ods. 1, 7, § 8b ods. 1 písm. e/, § 10 ods. 1,
6, 7 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov
(ďalej len ,,zákon č. 182/1993 Z.z.“).

3. V odôvodnení rozsudku uviedol, že sa sústredil na posúdenie pasívnej legitimácie oboch žalovaných,
pričom zastáva názor, že povinnosti platenia žalovaných preddavkov sa vzťahujú len na vlastníka bytu
(nebytového priestoru).

4. V právnej teórii a v nadväznosti na ňu aj v súdnej praxi sa vyskytujú rozdielne názory. Jeden je

prezentovaný H. F. a spol. v Komentári k zákonu č. 182/1993 Z. z. vydavateľstvo C.H.Beck. Podľa
neho vzhľadom na § 8a ods. 7 citovaného zákona prevodom vlastníctva bytu dochádza k právnemunástupníctvu, takzvanej singulárnej sukcesii, všetkých práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o
výkone správy z doterajšieho vlastníka na nového a ten zodpovedá aj za záväzky, ktoré predchádzajúci
vlastník nemá vysporiadané ku dňu prevodu vlastníckeho práva. Právo správcu vymáhať všetky

pohľadávky spojené s vlastníctvom a užívaním bytu sa musí uplatniť len voči súčasnému vlastníkovi
zapísanému v KN, pretože toto právo je nerozlučne spojené s vlastníctvom bytu. To by sa vzťahovalo
aj na povinnosti vyplývajúce z ročného vyúčtovania nákladov, ktoré by za uplynulé obdobie znášal
vždy aktuálny vlastník bytu v čase vykonania ročného vyúčtovania. V prípade vzniku nedoplatkov
spoločenstva (správcu) môže tieto vymáhať od nového vlastníka bytu po prevode alebo prechode

vlastníckeho práva a tým je v podstate vytvorená zásada, podľa ktorej vznik záväzkov je akcesoricky
naviazaný nie na osobu vlastníka, t.j. na personálny substrát, ale na vecný substrát, ktorým je existencia
vecného práva k bytu. Tento názor bol vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co
191/2014 zo dňa 18.02.2015.

5. Druhý názor je opačný, prezentovaný E. E. K., ktorý uvádza, že povinnosť platenia preddavkov nie

je upravená vo vzťahu k bytu, ale k jeho vlastníkovi, takže vychádza nie z vecného, ale personálneho
substrátu. K tomuto názoru sa priklonil aj súd prvej inštancie, považuje ho za logický a spravodlivý.
V spore, akým je aj tento, správca zistí kto bol vlastníkom bytu v príslušnom období a uplatní voči
tejto osobe nárok na zaplatenie nedoplatku. Pri prvom názore by však musel v priebehu celého sporu
zisťovať nielen správca, ale aj súd, či nedošlo k zmene vlastníctva bytu, pričom nie je možné vylúčiť

ani opakované prevody, ktoré by tak zbytočne zaťažovali konanie a neúmerne ho predlžovali. Druhý
názor si osvojil aj Krajský súd v Prešove, napríklad v rozsudku sp. zn. 7Co/105/2019 z 30.01.2014
alebo v rozsudku sp. zn. 17Co/71/2019 z 26.11.2019. V spomínanom rozsudku odvolací súd uviedol:
„správca na to, aby mohol vykonávať správu bytového domu, v ktorom sa nachádza byt žalovanej, musí
mať uzatvorenú zmluvu o výkone správy. Táto zmluva o výkone správy zaväzuje všetkých vlastníkov

bytov a nebytových priestorov. Zákon č. 182/1993 Z. z. v ustanovení § 8a umožňuje v prípade, pokiaľ
dôjde k realizácii vlastníckeho práva a k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, aby nebolo nutné
v súvislosti so zmenou vlastníctva a bez ohľadu na právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva, že
novému vlastníkovi bytu alebo nebytového priestoru v takomto bytovom dome k zmluve o výkone správy
priamo ex lege už samotným nadobudnutím vlastníctva pristúpiť... Tým, že určité obdobie bol pôvodný

vlastník obligačne viazaný zmluvou o výkone správy na žalobcu teda správcu bytového domu, mohli
vzniknúť medzi pôvodnými zmluvnými partnermi určité záväzky. Záväzkový vzťah je vzťah právny, v
ktorom je jeden účastník povinný niečo druhému plniť a ten je oprávnený plnenie vyžadovať. Teda nie je
tu len záväzok pôvodnej žalovanej voči žalobcovi niečo plniť, ale môže vzniknúť aj situácia, kde žalobca
si voči pôvodnej vlastníčke bytu svoje povinnosti neplnil a táto si môže od neho žiadať z titulu v tom čase

existujúceho záväzku, plnenie. Takéto záväzky na nového vlastníka bytu s novo pristúpením k zmluve o
správe bytu neprechádzajú, sú viazané in personam na pôvodných obligačných partnerov a teda môžu
si pôvodné zmluvné strany vzájomne tieto plnenia od seba vyžadovať alebo iným spôsobom usporiadať.
Nároky z takýchto záväzkov sú viazané na zmluvné záväzkové vzťahy, na subjekty záväzkového práva
a nie na existenciu vlastníctva, ktoré založilo zánik pôvodného záväzku pôvodného vlastníka a vznik

nového záväzku a nového vlastníka so správcom bytu... Naviac je potrebné uviesť, že záväzkový vzťah z
titulu pristúpenia k zmluve o výkone správy nie je akcesorickým vo vzťahu k vlastníctvu bytu. Vlastníctvo
bytu nemá charakter záväzkového vzťahu, je to absolútny vzťah k veci vykonávať svoje vlastnícke
právo. Zmluva o výkone správy je obligačný záväzok, ktorá nemôže existovať ako vedľajší záväzok
popri hlavnom záväzku vlastníckeho práva. Vlastnícke právo nie je záväzok a preto ani zmluva o výkone

správy nie je v pozícii akcesorického záväzku k tomuto právu. Akcesorický vzťah môže vzniknúť len pri
záväzkových vzťahoch, nie pri absolútnom vlastníckom práve... Právny názor, ktorý prezentoval žalobca
v rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/191/2014 je právnym názorom všeobecného súdu
vyjadreného v konkrétnej veci, ktorý nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít“. Krajský súd v Prešove napokon v závere uviedol, že nie je v súlade so základnými princípmi

CSP a spravodlivosťou v prejednávanej veci, aby za dlhy pôvodného vlastníka zodpovedala na základe
názoru žalobcu nová vlastníčka bytu, ktorá túto nehnuteľnosť nadobudla po vzniku žalobcom tvrdených
nedoplatkov pôvodného vlastníka.

6. Súd prvej inštancie sa stotožnil s vyššie uvedeným názorom Krajského súdu v Prešove a

keďže žalovaný sa stal vlastníkom bytu až 22.12.2021 povolením vkladu (§ 133 ods. 2 Občianskeho
zákonníka), žalovaný by mohol zodpovedať nanajvýš za nedoplatok za 10 dní, teda od 22.12.2021 do
31.12.2021. Preto žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol.7. Iná je situácia, čo sa týka žalovaného v 2. rade. Nebolo sporným, že v rozhodnom období od roku 2019
do 22.12.2021 bol vlastníkom bytu žalovaný v 2. rade (odhliadnuc od 10 dní za obdobie od 22.12.2021
do 31.12.2021, kde už bol vlastníkom žalovaný v 1. rade).

8. Súd prvej inštancie, stotožňujúc sa s názorom prezentovaným E. E. K., ktorý uvádza, že povinnosť
platenia preddavkov nie je upravená vo vzťahu k bytu, ale k jeho vlastníkovi, takže vychádza nie z
vecného, ale personálneho substrátu, uzavrel, že je to žalovaný v 2. rade, voči ktorému je žaloba
dôvodná. Bol to žalovaný v 2. rade, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti počas rozhodného obdobia (až

na spomínaných 10 dní), preto ho súd zaviazal na úhradu dlžnej sumy 2.175,82 eur. Keďže pôvodne
žalovaný si výzvu na úhradu dlžnej sumy prevzal 3.2.2023, omeškanie nastalo od 4.2.2023.

9. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Súd
prvej inštancie priznal úspešnému žalobcovi vo vzťahu k žalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100% a na druhej strane úspešnému žalovanému v 1. rade vo vzťahu k žalobcovi

nárok na náhradu trov konania taktiež v rozsahu 100%, keďže nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu § 257
CSP, ktorý možno použiť len výnimočne.

10. Proti tomuto rozsudku, výroku I. a III., z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP podal
odvolanie žalovaný 2/. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie v odvolaním napadnutej časti zrušil a vec

vrátil na ďalšie konanie.

11.Poukázal načasovúnadväznosťpredpodanímžaloby,atedarozdielnuargumentáciusožalovaným,
ktorú žalobca v tomto spore prezentuje. Namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s dôkaznými
prostriedkami, ktoré tvorili obsah spisového materiálu a predovšetkým nevysporiadal sa s podstatnou

otázkou pre posúdenie nároku vo veci samej a teda, že sa jednalo o neskolaudovaný byt. Žalovaný v
1. rade už 04.08.2019 informoval žalobcu a požiadal žalobcu o vrátenie všetkých platieb poskytnutých
žalobcovi, nakoľko byt č. X v tej dobe vo vlastníctve žalovaného 2/, nebol skolaudovaným bytom, ale
rozostavaným bytom. Žalobca následne žalovanému podal odpoveď dňa 13.09.2019. V liste priamo
správca uviedol: „V prípade, že dôjde k zmene na liste vlastníctva bytového domu, budú finančné

prostriedky vrátené na účet pána H..“ Samotný žalobca uznal, že v prípade ak sa jedná o rozostavaný
byt, finančné prostriedky, ktoré boli doposiaľ poukazované žalobcovi vráti, nakoľko na nich nevznikol
právny nárok. Opätovne bola žalobcovi doručená reklamácia vyúčtovania zo dňa 25.06.2021, na ktorú
žalobca opätovne reagoval v zmysle Odpovede na reklamáciu vyúčtovania za rok 2020, kde opätovne
poukázal len na absenciu zápisu na okresnom úrade, že ide o rozostavaný byt. Žalovaný sa následne

obrátil aj na príslušný okresný úrad, katastrálny odbor so žiadosťou o opravu chyby na LV č. XXXX, byt
č. X. Vzhľadom na uvedené vydal okresný úrad, katastrálny odbor rozhodnutie o oprave chyby a došlo k
zápisu bytu ako rozostavaného bytu. Žalovaný rozhodnutie doručil aj žalobcovi. V zmysle aj predošlých
poučení, resp. odpovedí zo strany žalobcu, žalovaný požiadal o vrátenie všetkých platieb, ktoré boli
žalobcovi uhradené. Žalobca v odpovedi argumentoval, že nárok mal len do doby kým nedošlo k oprave

chyby, a preto platby nevráti. Napriek tvrdeniu z listu v roku 2019, že po odstránení chyby plnenie vráti,
zmenilargumentáciua plnenieodmietolvrátiť.Vsporeopätovnezmenilsvojuargumentáciu,atožejeho
nárok vznikol nie len do doby odstránenia chyby zo strany okresného úradu, ale poplatková povinnosť
trvá naďalej. Je to práve žalobca, ktorý sa bezdôvodne obohatil na úkor žalovaného, nakoľko prijal platby
bez právneho titulu, resp. akéhokoľvek právneho podkladu. Žalovaného ako spotrebiteľa niekoľkokrát

zavádzal svojimi tvrdeniami, že mu plnenie vráti, keď vadu odstráni, a to napriek skutočnosti, keď
túto vadu odstránil, žalobca finančné prostriedky nevrátil. Takýmto konaním uviedol žalovaného do
omylu, čo v prípade spotrebiteľa predstavuje neprijateľnú podmienku. Ku kolaudácií bytu došlo na
základe rozhodnutia Mesta A. zo dňa 01.02.2023 a k zápisu na Okresný úrad A., katastrálny odbor
došlo rozhodnutím zo dňa 17.03.2023. Žalovanému bolo doručené vyúčtovanie nákladov za rok 2022

vo výške 0 eur. Žalobca opätovne účelovo mení aj samotné vyúčtovania a snaží sa uvedením do omylu
bezdôvodne obohatiť na úkor vlastníkov predmetných nehnuteľností. Žalovaný ako spotrebiteľ vykonal
všetky kroky na splnenie svojich zákonných povinností, naproti tomu, žalobca nevykonal žiadne kroky
aby predišiel súdnemu sporu alebo aby dodržal zákonom stanovené povinnosti. Predovšetkým ak konal
v zmysle inštrukcií samotného žalobcu a nemôže byť na ťarchu žalovaného ako spotrebiteľa, že v jeden

deň mu žalobca vystaví vyúčtovanie 0 eur a prisľúbi vrátenie finančných prostriedkov a na druhý deň
zmení právny názor. Toto konanie je účelovým konaním zo strany žalobcu, za účelom zabezpečiť si
finančný prospech a toto konanie sa prieči dobrým mravom a nemôže požívať súdnu a právnu ochranu.12. Žalovaný v 1. rade sa stal vlastníkom nehnuteľnosti od 21.12.2021, tak ako tomu svedčí zápis na liste
vlastníctva č. XXXX, ktorý predložil samotný žalobca. Za predmetné obdobie nie je žalovaný v 2. rade
ani pasívne vecne legitimovanou osobou. Nárok určený súdom na zaplatenie sa nespravuje zásadou

ako uviedol súd, nakoľko za celé obdobie nebol žalovaný v 2. rade vlastníkom nehnuteľnosti a teda ide
o vnútorne rozporujúce rozhodnutie súdu prvej inštancie. K tomuto záveru už dospel aj súd v prvom
rozhodnutí, pričom žalobca žalobu a vyčíslenie neupravil.

13. Súd sa nezaoberal ani námietkou žalovaných a to, že sa nejedná o nehnuteľnosť, ktorá by bola

skolaudovaná, že žalovaný v 2. rade nehnuteľnosť vlastnil a to ako rozostavaný byt - riadne zapísaný
na LV ako rozostavaný byt. Byt nebol bytom v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. a teda
správca nemôže vykonávať správu nad bytom, ktorý nebol skolaudovaný a nebolo vydané rozhodnutie
stavebnéhoúradu,ktorýmurčísamotnýúčelbývania.Právekolaudačnérozhodnutiepotvrdzujesplnenie
podmienok užívateľnosti stavby, resp. bytu alebo nebytového priestoru. Vlastníkovi rozostavaného
bytu nepatria práva a povinnosti v zmysle zákona o bytoch a nebytových priestorov, nakoľko nemôže

vykonávať ako svoje hlasovacie práva, rovnako tak aj platiť príspevky do fondu, úhrady za plnenia
a pod. V čase rozostavanosti vlastník nie je viazaný ani zmluvou o výkone správy alebo zmluvou o
spoločenstve. S touto otázkou sa súd žiadnym spôsobom nevysporiadal, vzhľadom na uvedené má za
to, že rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené a súd sa nezaoberal všetkými podstatnými otázkami
v spise ako aj otázkami pre posúdenie vo veci samej.

14. Súd sa vôbec nezaoberal dôkaznými prostriedkami doloženými zo strany žalovaného do súdneho
spisu, žiadnym spôsobom k nim nezaujal stanovisko v odôvodnení a rovnako žiadnym spôsobom
neuviedol prečo na ne neprihliadal alebo aké boli jeho myšlienkové pochody. Súd odignoroval časť
spisového materiálu a vôbec sa ním nezaoberal. Rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné.

15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ uviedol, že z obsahu odvolania je nepochybné,
že bolo podané výlučne v mene žalovaného v 1. rade. Z odvolania nevyplýva, že by bolo podané v
mene žalovaného v 2. rade, alebo v mene oboch žalovaných. Napadnutým rozsudkom bolo vo vzťahu
k žalovanému v 1. rade rozhodnuté výlučne v jeho prospech, keďže žaloba bola voči nemu v celom

rozsahu zamietnutá. Žalovaný v 1. rade preto nespĺňa základnú zákonnú podmienku oprávnenia podať
odvolanie, keďže rozhodnutie nebolo vydané v jeho neprospech. Žalobca má za to, že žalovaný v 2.
rade odvolanie nepodal. Rozsudok súdu prvej inštancie je preto vo vzťahu k žalovanému v 2. rade
právoplatný a odvolací súd nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutie vo vzťahu k strane sporu, ktorá
odvolanie nepodala. Odvolanie bolo podané neoprávnenou osobou, keďže žalovaný v 1. rade nie je

stranou, ktorá môže napadnúť odvolaním I. a III. výrok rozsudku. Za tejto procesnej situácie žalobca
navrhol, aby odvolací súd bez vecného preskúmavania podané odvolanie odmietol.

16. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že odvolanie neobsahuje žiadne výslovné, určité a
nezameniteľné označenie, z ktorého by vyplývalo, že ho podáva aj žalovaný v 2. rade. Osobu

odvolateľa nie je možné určovať výkladom obsahu podania, domnienkami ani extenzívnym výkladom
prejavu vôle právneho zástupcu. Procesný úkon musí byť vždy jednoznačne priraditeľný ku konkrétnej
strane sporu, pričom takáto priraditeľnosť nemôže vzniknúť dodatočným výkladom zo strany súdu
alebo účastníka konania. Skutočnosť, že jeden právny zástupca môže byť splnomocnený zastupovať
viacerých účastníkov konania, nemá sama osebe žiadny vplyv na určenie osoby odvolateľa. Zastúpenie

nenahrádza procesný prejav vôle konkrétnej strany, ani nemôže suplovať zákonom požadované
označenie toho, kto odvolanie podáva. Zákonné náležitosti podľa § 127 ods. 1 CSP a § 363 CSP vo
vzťahu k žalovanému v 2. rade v odvolaní úplne absentujú. Odvolanie nebolo žalovaným v 2. rade
podané, pričom jeho osobu nie je možné do konania dotvárať výkladom. Rozsudok súdu prvej inštancie
je voči žalovanému v 2. rade právoplatný.

17. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalobca, proti IV. výroku o trovách konania,
z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Navrhol, aby odvolací súd v uvedenom rozsahu
rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie, resp. aby rozsudok
súdu prvej inštancie v namietanom rozsahu zmenil tak, aby náhradu trov konania žalovanému v 1. rade

nepriznal.

18. V odvolaní uviedol, že byt č. X bol predmetom opakovaných prevodov (1. vlastník bola spoločnosť,
ktorá realizovala nadstavbu bytu, pričom išlo o spoločnosť D., D. D. L., ktorej konateľom bol žalovanýv 1. rade, 2. vlastník bol žalovaný v 2. rade, ktorý bol zastúpený žalovaným v 1. rade a ten na základe
splnomocnenia vykonával zaňho všetky právne úkony, pričom, 3. vlastník bol žalovaný v 1. rade a 4.
vlastník je pán M. N. - tretia osoba), pričom v rámci zmlúv o prevode vlastníckeho práva k bytu bol každý

nadobúdateľ v zmysle ust. § 8a ods. 7 zákona č. 182/1993 Z. z. viazaný zmluvou o výkone správy. Na
základe tejto zmluvy bol každý vlastník povinný uhrádzať preddavky do fondu prevádzky, údržby a opráv.
Vlastníci bytu č. X ku zmluve o výkone správy pristúpili a boli povinní plniť si povinnosti z nej vyplývajúce.

19. Žalobca pri podaní žaloby vychádzal z rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/191/2014

zo dňa 18.02.2015, ako aj z odbornej literatúry všeobecne akceptovanej uvedenej v komentári k zákonu
č. 182/1993 Z.z. vydavateľstva C.H.Beck, v zmysle ktorého, vzhľadom na ust. § 8c ods. 7 citovaného
zákona, prevodom vlastníctva bytu dochádza k právnemu nástupníctvu, takzvanej singulárnej sukcesii
všetkých práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o výkone správy z doterajšieho vlastníka na nového
a ten zodpovedá aj za záväzky, ktoré predchádzajúci vlastník nemá vysporiadané ku dňu prevodu
vlastníckeho práva. Právo správcu vymáhať všetky pohľadávky spojené s vlastníctvom a užívaním bytu

sa musí uplatniť len voči súčasnému vlastníkovi zapísanému v katastri nehnuteľnosti, pretože toto právo
je nerozlučné spojené s vlastníctvom bytu.

20. Byt č. 8 bol prevádzaný bez zákonnom vyžadovanej prílohy v zmysle ust. § 5 ods. 2 zákona č.
182/1993 Z.z., ktorou je potvrdenie správcu vlastníkov bytov v dome, že vlastník bytu alebo nebytového

priestoru v dome nemá žiadne nedoplatky na úhradách za plnenia spojené s užívaním bytu. Tak ako
žalovaný v 2. rade ako pôvodný vlastník, ani žalovaný v 1. rade si túto zákonnú povinnosť nesplnili a
byt č. X bol prevádzaný bez potvrdenia správcu o nedoplatkoch. Porušenie tejto zákonnej povinnosti
vlastníkmi bytu č. 8 ostalo súdom prvej inštancie bez povšimnutia. Pritom práve zákonnom vyžadované
potvrdenie správcu o nedoplatkoch má zamedziť tomu, aby vznikali situácie, kedy jeden dlžník sa

vyviňuje argumentáciou, že za dlh na byte zodpovedá bývalý alebo budúci vlastník. Ak už súd prvej
inštancie je toho názoru, že pasívna vecná legitimácia žalovaného v 1. rade nie je daná, mal porušenie
ust. § 5 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. žalovaným v 1. rade, zohľadniť aspoň pri rozhodovaní v časti
ohľadne náhrady trov konania.

21. Žalobca zastupuje vlastníkov bytov a nebytových priestorov, pričom všetky finančné prostriedky
týkajúce sa súdneho konania patria vlastníkom bytov a nebytových priestorov a nie správcovi ako
právnickej osobe. Priznané trovy konania sú v neprospech vlastníkov bytov a nebytových priestorov,
ktorí nemali inú možnosť, len sa domáhať úhrady platieb za užívanie bytu a nebytových priestorov v
súdnom konaní.

22. Priznanie trov konania žalovanému v 1. rade je v rozpore s dobrými mravmi a nespravodlivé. V
prejedávanej veci sú dané okolnosti nasvedčujúce podielu oboch žalovaných na vzniku a priebehu
sporu. Byt č. X bol opakovane prevádzaný bez zákonom vyžadovanej prílohy podľa § 5 ods. 2 zákona
č. 182/1993 Z. z., hoci účelom tejto zákonnej povinnosti je predchádzať sporom a nejasnostiam o tom,

kto je povinný uhrádzať záväzky spojené s užívaním bytu ku dňu prevodu. Za týchto okolností žalovaný
v 2. rade porušil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o výkone správy a zo zákona a žalovaný
v 1. rade sa na porušení podieľal jednak ako vlastník, pred a po žalovanom v 2. rade, jednak ako
splnomocnenec žalovaného v 2. rade, keď umožnil realizáciu prevodov bez zákonnej prílohy a dlhodobo
sineplnilpovinnostispojenésužívanímbytu.Uvedenéskutkovézisteniapreukazujúspoluzodpovednosť

oboch žalovaných za vzniknutý stav a teda porušenie § 5 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. pri prevodoch,
neplnenie povinností podľa § 8b ods. 1 citovaného zákona a predstavujú dôvody hodné osobitného
zreteľa v zmysle § 257 CSP, najmä podiel strán na vzniku a priebehu sporu a povaha okolností prípadu,
pre ktoré je spravodlivé žalovanému v 1. rade náhradu trov konania nepriznať.

23. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP) po zistení, že odvolania boli podané
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
protiktorémuje odvolanie prípustné (§ 355 ods.1CSP), preskúmal rozsudok súduprvejinštancieako
aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolania žalovaného 2/ aj žalobcu sú

dôvodné.

24. Predmetom odvolacieho prieskumu, vychádzajúc z viazanosti odvolacieho súdu rozsahom i dôvodmi
podaného odvolania, bolo posúdiť, či sa súd prvej inštancie dopustil žalovaným 2/ a žalobcom tvrdenýchvád rozhodnutia, vychádzajúc pritom z konkrétnych dôvodov ako ich vymedzili odvolatelia v podaných
odvolaniach.

25. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

26. So zreteľom na obsah odvolaní bol v odvolacom konaní preskúmavaný výrok I. napadnutého
rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 2 175,82 eur
spolu s príslušenstvom, spolu so závislým výrokom III. o trovách konania medzi žalobcom a žalovaným
2/ a výrok IV. o trovách konania medzi žalobcom a žalovaným 1/. Keďže výrok II. rozsudku odvolaním
nebol napadnutý, nebol preto v odvolacom konaní predmetom preskúmavania a ako taký nadobudol

právoplatnosť.

27. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ namietal, že podľa jeho názoru odvolanie podal
žalovaný 1/, nie žalovaný 2/. Z obsahu odvolania (§ 124 ods. 1 CSP) vyplýva, že odvolanie podal
žalovaný 2/ a nie žalovaný 1/, keďže výroky I. a III., proti ktorým bolo odvolanie podané, sa žalovaného

1/ netýkajú. Prijatím názoru žalobcu v tomto smere by sa odvolací súd dopustil prílišného formalizmu pri
posudzovaní náležitosti procesných úkonov strán sporu, ktorý by nebol s účelom a zmyslom civilného
sporového procesu, ale ani procesu spravodlivého.

28. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Pod porušením práva na
spravodlivý proces je treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým
v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj

z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných
práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti
strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku

spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

29.Zaznemožneniestraneuskutočňovaťjejpatriaceprocesnéprávavtakejmiere, žedochádza
k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, treba považovať aj taký
postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny
základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné,
a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení
rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé.

30. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že sa musia zaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý

proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

31. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným

spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo
vecipodstatnéaprávnevýznamné(IV.ÚS14/07).Povinnosťouvšeobecnéhosúdujeuviesťvrozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť
týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). Vprípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii
odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za
rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS

243/07).Súdmusídbaťtiežnacelkovúpresvedčivosťrozhodnutia,tedainýmislovaminato,abypremisy
zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé
a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

32. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je
porušením práva na spravodlivé súdne konanie.

33. Je žiadúce dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia
rozhodnutia súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen
poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne

závery, ktoré prijal. Právne závery súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd po
skutkovomvymedzenípredmetukonaniapodázrozumiteľnýajasnývýklad,zktorýchustanovenízákona
alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil,
prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.

34. Rozhodnutie súdu, pokiaľ je ním rozsudok, musí obsahovať odôvodnenie v súlade s ustanovením
§ 220 ods. 2 CSP, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany
sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so
špecifickými námietkami strany sporu, niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Odôvodnenie má
byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho

bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku, t. j. musí byť preskúmateľné. O nepreskúmateľný
rozsudok ide vtedy, ak dôvody neobsahuje alebo sú nezrozumiteľne podané.

35. Žalovaný 2/ v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s podstatnou otázkou pre
posúdenie nároku vo veci samej, že išlo o neskolaudovaný byt. Ďalej namietal, že žalovaný 1/ sa stal

vlastníkom nehnuteľností od 21.12.2021, preto za celé žalované obdobie nie je žalovaný 2/ ani pasívne
vecne legitimovanou osobou.

36. Odvolací súd preto skúmal, či odvolaním napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu dáva
relevantnú odpoveď na otázky podstatné pre rozhodnutie prejednávanej veci a či tejto odpovedi nechýba

vnútorná konzistencia, právna logika či dostatočné a zrozumiteľné vysvetlenie úvah konajúceho súdu.

37. Posudzujúc napadnuté rozhodnutie vo svetle námietok odvolateľa dospel odvolací súd k záveru, že
napadnuté rozhodnutie má znaky nepreskúmateľnosti.

38. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie stranám sporu neozrejmil svoje myšlienkové pochody,
zo skutkových zistení nevyvodil právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti
bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby strany sporu nemuseli hľadať odpovede na
nastolenú problematiku v rovine dohadov a tak, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť.

39. Predmetom sporu je zaplatenie žalovanej sumy, titulom povinnosti platenia nákladov spojených
s užívaním bytu za roky 2019, 2020 a 2021 žalobcovi ako správcovi žalovaným 2/ ako vlastníkom bytu.
Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného 2/ na zaplatenie žalovanej sumy, keď vychádzal z toho, že
povinnosť platenia preddavkov je upravená vo vzťahu k vlastníkovi bytu, nie k bytu. O nároku žalobcu
voči žalovanému 1/ bolo už právoplatne rozhodnuté napadnutým rozsudkom, tak že žaloba bola proti

nemu zamietnutá.

40. Súd prvej inštancie sa s argumentáciou a námietkami žalovaného 2/, že nehnuteľnosť nebola
skolaudovaná, byt bol na liste vlastníctva zapísaný ako rozostavaný, teda nebol bytom podľa § 2 ods.1 zákona č. 182/1993 Z.z., a teda nebol povinný platiť príspevky do fondu a úhrady za plnenia,
žiadnym konkrétnym spôsobom nevysporiadal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že
kolaudačné rozhodnutie o povolení užívania stavby – bytu bolo vydané dňa 01.02.2023. Neozrejmil ani

to, z akého dôvodu zaviazal na zaplatenie celej žalovanej sumy žalovaného 2/, keďže ide o náklady
spojené s užívaním bytu za roky 2019, 2020 a 2021, ktoré sú vyúčtované až ku dňu 31.12.2021, pričom
v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že žalovaný 1/ sa stal vlastníkom bytu dňa 22.12.2021.

41. Pokiaľ súd vôbec nepristúpi k vysporiadaniu sa s podstatnými argumentami strany sporu, tieto bez

primeraného vysvetlenia ignoruje, porušuje tým právo strany sporu na spravodlivý proces.

42. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nereflektoval na vyššie uvedené
námietky žalovaného 2/, pričom podľa odvolacieho súdu tieto skutočnosti namietané žalovaným 2/ môžu
byť podstatné vo vzťahu k nároku žalobcu a teda relevantné pre rozhodnutie vo veci samej. Bolo preto
povinnosťou súdu prvej inštancie zaujať k nim primeraným, ale aj dostatočným spôsobom stanovisko

a minimálne vysvetliť, prečo ich prvoinštančný súd nepovažoval za dôvodné.

43. Spôsob odôvodnenia rozhodnutia zvolený súdom prvej inštancie nespĺňa zákonné nároky na
kvalitu súdneho rozhodnutia a odvolací súd musí prisvedčiť námietkam odvolateľa o nepreskúmateľnosti
rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie postráda vlastné uvažovanie prvoinštančného súdu vo vzťahu

k predmetu konania a k sporným otázkam namietaným odvolateľom. Nedostatky odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia sú takej intenzity, že tým zo strany súdu prvej inštancie došlo k porušeniu
práva odvolateľa na spravodlivý proces.

44. Odvolací súd vo vzťahu k absencii zákonného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia dospel k

záveru o dôvodnosti odvolania žalovaného 2/ podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) CSP, a preto
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. a závislom výroku III. podľa § 389 ods. 1 písm.
b) CSP zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 CSP).

45. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude postupovať vo veci podľa právneho

názoru vysloveného odvolacím súdom v tomto uznesení, svoje rozhodnutie náležite odôvodniť tak, aby
odôvodnenie rozhodnutia zodpovedalo zásadám vyplývajúcim z ust. § 220 ods. 2 CSP.

46. Úlohou súdu prvej inštancie bude vysporiadať sa s námietkami žalovaného 2/, hlavne s námietkou,
že byt, za ktorý žalobca požaduje zaplatiť náklady spojené s užívaním bytu, za roky 2019 až 2021, bol

zapísaný na liste vlastníctva ako rozostavaný a že kolaudačné rozhodnutie o povolení užívania stavby
– bytu bolo vydané až dňa 01.02.2023. Či takýto byt spĺňal definíciu bytu podľa § 2 ods. 1 zákona č.
182/1993Z.z.ačiajvlastníktakéhotobytu,rozostavaného,jepovinnýplatiťpreddavkydofonduaúhrady
za plnenia podľa § 10 ods. 1 a 6 zákona č. 182/1993 Z.z. Ďalej bude povinnosťou prvoinštančného súdu,
podľa vyriešenia vyššie uvedenej námietky, dať odpoveď na otázku ohľadom vyúčtovania nákladov

spojených s užívaním bytu k 31.12.2021 a nadobudnutí vlastníctva bytu žalovaným 1/ dňa 22.12.2021
a pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ po tomto období.

47. Výrokom IV. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie žalovanému v 1. rade priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodol tak podľa § 255 ods. 1 CSP, keďže nezistil

žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 CSP, ktorý možno použiť len výnimočne.

48. Žalobca žiadal aplikovať ust. § 257 CSP. Ako dôvody hodné osobitného zreteľa uvádzal skutočnosť,
že žalobu podal proti žalovanému 1/ z dôvodu, že vychádza z právneho názoru prezentovaného
Krajským súdom v Trnave sp. zn. 24Co/191/2014 zo dňa 18.02.2015 ako aj komentára k zákonu

č. 182/1993 Z.z. vydavateľstva C.H.Beck, teda že právo správcu vymáhať pohľadávky spojené
s vlastníctvom a užívaním bytu sa musí uplatniť voči súčasnému vlastníkovi zapísanému v katastri
nehnuteľnosti. Ako ďalší dôvod uviedol, že byt bol prevádzaný bez zákonom vyžadovanej prílohy
v zmysle ust. § 5 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z., ktorou je potvrdenie správcu vlastníkov bytov
v dome, že vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome nemá žiadne nedoplatky na úhradách za

plnenia spojené s užívaním bytu. Žalovaní si túto zákonnú povinnosť nesplnili a byt bol prevádzaný bez
potvrdenia správcu o nedoplatkoch.49. Odvolací súd zástava názor, že úlohou súdu nie je len mechanicky rozhodovať o náhrade nákladov
podľa výsledku sporu, ale zvážiť, či tu neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti majúce podstatný vplyv
na priznanie alebo nepriznanie náhrady účelne vynaložených nákladov. Súdu priamo zo zákona vyplýva

povinnosť pri rozhodovaní o náhrade trov konania skúmať i (ne)existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa v zmysle § 257 CSP. V žiadnom spore sa
strana sporu nemôže spoliehať na to, že zmierňujúce ustanovenie § 257 CSP sa ho nedotkne.

50. Zákon upravuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti za

zavinenieprirozhodovaníonáhradetrovkonania,atovpodobeust.§257CSP.Civilnýsporovýporiadok
vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné
okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

51. Aplikácia uvedeného ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené
všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody

hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však
ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné v rozhodnutí náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže
spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri skúmaní existencie
dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliada súd jednak k majetkovým, osobným a sociálnym
pomerom strán sporu, ale rovnako je potrebné prihliadať aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu práva

na súde a dôležitým je aj správanie strán sporu pred a po podaní žaloby. Pokiaľ súd dospeje k záveru,
že pri zohľadnení vyššie uvedených kritérií by sa javilo priznanie trov konania ako neprimerane tvrdé, je
na mieste aplikácia ustanovenia o trovách konania podľa § 257 CSP.

52. Za významné z hľadiska existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa môžu byť podľa

odvolacieho súdu rozdielne názory v rozhodovacej činnosti súdov ohľadom otázky pasívnej vecnej
legitimácie za záväzky vlastníka bytu pri prevode vlastníckeho práva. Ďalší žalobcom uvádzaný dôvod,
že byt bol prevádzaný bez zákonom vyžadovanej prílohy podľa ust. § 5 ods. 2 zákona č. 182/1993
Z.z., ktorou je potvrdenie správcu, že vlastník bytu v dome nemá žiadne nedoplatky na úhradách za
plnenia spojené s užívaním bytu v dome a na tvorbe fondu, bude podľa odvolacieho súdu potrebné

vyhodnotiť v kontexte konečného rozhodnutia vo veci samej a vyriešenia právnej otázky, či žalovaní
boli vôbec povinní platiť preddavky do fondu a úhrady za plnenia vzhľadom na skutočnosť, že byt nebol
skolaudovaný. Odvolací súd konštatuje, že z hľadiska existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa
podľa § 257 CSP je významnou skutočnosťou aj podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu a
okolnosti, ktoré žalobcu viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde.

53. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal
s uvedenými skutočnosťami ako s potenciálnymi dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré by mohli
zakladať aplikáciu ust. § 257 CSP.

54. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je
predpokladom preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo nie, sa dá zistiť
len z jeho odôvodnenia.

55. Keďže nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný postup

súdu,odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievovýrokuIV.otrováchkonaniapostupomvyplývajúcim
z ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

56. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude opätovne rozhodnúť o trovách konania s tým,

že posúdi, či v tejto veci existujú skutočnosti, ktoré odôvodňujú aplikáciu ust. § 257 CSP vo vyššie
uvedených intenciách. Súd prvej inštancie svoje závery odôvodní v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP tak,
aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé.

57. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).