Rozsudok – Rozvod ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. január 2013

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoP/93/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612203807
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5612203807.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Mejstríka a členov
senátu JUDr. Jána Burika, JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci navrhovateľa: Ing. P. I., nar. XX. X. XXXX,
bytom D. P., E. XXX proti odporkyni: Mgr. U. I., rod. N., nar. XX. X. XXXX, bytom ako navrhovateľ, toho
času D. P., M. XX, zastúpenej JUDr. Zuzanou Medveckou, advokátkou so sídlom D. P., L. XXX, o rozvod
manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu D. I., nar. XX. X. XXXX na čas
po rozvode, bytom u odporkyne, zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a
rodiny Liptovský Mikuláš, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš,
č.k. 7P/64/2012-82 zo dňa 25. 6. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť prispievať na výživu
maloletej D. I. sumou 350,- eur mesačne, ako aj vo výroku o trovách prvostupňového konania p o
t v r d z u j e .

V ostatnej časti, odvolaním nenapadnutej, ostávajú výroky rozsudku okresného súdu

n e d o t k n u t é .

Žiadnemu z účastníkov sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Liptovský Mikuláš rozviedol manželstvo účastníkov a na čas po
rozvode upravil práva a povinnosti rodičov k maloletej D. tak, že túto zveril do osobnej starostlivosti
odporkyne a navrhovateľa zaviazal prispievať na jej výživu sumu 350,- eur mesačne. Prvostupňový súd
tiež zamietol návrh navrhovateľa na zverenie plnoletého Q. I. do osobnej starostlivosti a návrh na určenie
výživného. O trovách konania rozhodol tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni trovy vo výške
312,24 eur na účet právnej zástupkyne.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na ust. §§ 23, 24 a 62 Zákona o rodine, keď
konštatoval, že vzťahy medzi manželmi sú vážnym spôsobom a dlhšiu dobu rozvrátené, manželstvo
neplní svoj spoločenský účel. Rozvod manželstva nie je v rozpore so záujmami maloletého dieťaťa. Pri
stanovení výšky výživného k maloletému dieťaťu na čas po rozvode bral do úvahy odôvodnené potreby
dieťaťa, ako aj možnosti a schopnosti rodičov.

O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 144 O.s.p. a do úvahy bral okolnosti prípadu, ako aj pomery
účastníkov, keď konštatoval, že pre správanie sa navrhovateľa odporkyňa bola nútená požiadať o pomoc
policajný orgán, rozvrat v manželstve a rozvod z väčšej miery inicioval navrhovateľ, navyše majetkovo
je lepšie zabezpečený v porovnaní s odporkyňou.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal odvolanie navrhovateľ. Napadol výrok,
ktorým mu súd uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej dcéry na čas po rozvode výživné
vo výške 350,- eur mesačne, ako aj výrok o trovách prvostupňového konania. Podľa jeho názoru
prvostupňový súd nedostatočným spôsobom zhodnotil zistený skutkový stav, keď dospel k záveru,
že jeho životná úroveň je vyššia ako odporkyne, pričom takýto záver nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Po zrátaní všetkých uvedených výdavkov odporkyňou je zrejmé, že má vyšší príjem ako
deklarovaný zárobok 626,20 eur mesačne v čistom, resp. nepatrný príjem zo sprostredkovateľskej
činnosti. Naopak ním deklarované výdavky zodpovedajú jeho príjmu z podnikateľskej činnosti, ktorý súd
stanovil vo výške 759,36 eur v čistom mesačne. Nesúhlasil so závermi súdu v tom, že do výdavkov z
podnikateľskej činnosti zahŕňa aj výdavky týkajúce sa jeho súkromia (motorové vozidlo, telefón, internet).
Rovnakú možnosť má aj odporkyňa, ktorá podniká v oblasti sprostredkovateľskej činnosti a je jedinou
spoločníčkou a konateľkou obchodnej spoločnosti JC Partners, s.r.o.. Taktiež nesúhlasil so závermi
prvostupňového súdu v tom, že obrat súkromného podnikateľa, hoci predstavujúci v roku 2012 sumu
330 000,- eur, nemôže byť podkladom pre stanovenie jeho čistého príjmu. Má niekoľko stotisícový obrat,
podniká však v oblasti stavebníctva, preto musí nakupovať adekvátne množstvo drahého stavebného
materiálu. Má za to, že nemá vyššiu životnú úroveň ako odporkyňa a vzhľadom aj na vek a potreby
dieťaťa považuje za primerané určenie výživného sumou 200,- eur mesačne. Poukazoval tiež, že v
prevažnej miere zabezpečuje potreby plnoletého syna Q., ktorý s ním žije v spoločnej domácnosti.
Vo vzťahu k napadnutému výroku o trovách prvostupňového konania uviedol, že nebolo nutné, aby
v rozvodovom konaní sa odporkyňa dala zastupovať advokátom, nakoľko sa tu nevyžaduje právna
argumentácia, ale prednesy účastníkov konania, resp. opísanie rozhodných skutočností, súvisiacich s
ich osobným a rodinným životom. Pokiaľ súd tiež zohľadňoval príjmy účastníkov, ako už vyššie uviedol,
považuje tieto za rovnocenné. Vzhľadom na všetky tieto dôvody uvedené v odvolaní žiadal, aby odvolací
súd napadnuté výroky zmenil a na čas po rozvode určil vyživovaciu povinnosť k maloletej D. vo výške
200,- eur mesačne a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov prvostupňového konania.

K podanému odvolaniu sa písomne prostredníctvom zástupkyne vyjadrila odporkyňa, ktorá uviedla,
že s dôvodmi odvolania nesúhlasí. Rozhodnutie prvostupňového súdu považuje za vecne správne,
je vydané na základe objektívne zisteného skutkového stavu, preskúmateľné, zrozumiteľné, výstižne
a presvedčivo odôvodnené. Poukazovala na to, že o výživnom na čas do rozvodu manželstva bolo
už rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7P/43/2012 a na základe tohto
navrhovateľ aj výživné platil, resp. doplatil zameškané výživné a aj na čas po rozvode prispieva výživné
vo výške 350,- eur mesačne. Za zavádzajúce považuje tvrdenie navrhovateľa, že uhrádza leasingové
splátky vo výške 4 229,50 eur ročne, pretože splátky predstavujú mesačne havarijné a povinné zmluvné
poistenie vo výške 45,14 eur. Osobné motorové vozidlo VW Polo bolo zakúpené v hodnote 12 450,-
eur za leasingových podmienok splácania ročne na tretiny. Navyše predmetné motorové vozidlo je
používané predovšetkým na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti o maloletú D., na výlety s ňou,
resp. aktivity ňou vykonávané a je používané aj synom Q.. Čo sa týka životnej úrovne navrhovateľa, je
ďaleko vyššia ako životná úroveň odporkyne a maloletej D.. Zdôrazňovala, že osobnú starostlivosť o
dcéru prebrala v celom rozsahu na seba, čo Zákon o rodine kladie na roveň finančnému zabezpečeniu
výživy. Podľa jej názoru je v schopnostiach a možnostiach navrhovateľa platiť určené výživné 350,- eur
mesačne, pričom životný štandard navrhovateľa (s poukazom na jeho príjem z podnikania) preukazuje,
že jeho príjmy a možnosti sú ďaleko vyššie. Pri rozhodnutí o trovách prvostupňového konania súd
správne aplikoval ust. § 144 O.s.p., nakoľko to odôvodňovali celkové okolnosti prípadu, ako aj pomery
účastníkov, čo súd náležite zdôvodnil. Vzhľadom na takýto obsah vyjadrenia žiadala, aby odvolací
súd rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil a priznal odporkyni
náhradu trov odvolacieho konania.

Opatrovník maloletého dieťaťa k podanému odvolaniu uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím
prvostupňového súdu.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 2 O.s.p. a rozsudok
prvostupňového súdu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. v napadnutej časti
podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. V ostatných častiach, odvolaním nenapadnutých, ostal
rozsudok prvostupňového súdu nedotknutý.

Z preskúmavaného rozhodnutia, ako aj z obsahu spisu mal odvolací súd preukázané, že medzi
účastníkmi sa viedlo konanie o rozvod manželstva a zároveň v zmysle § 113 O.s.p. na čas
po rozvode sa rozhodovalo o právach a povinnostiach k maloletému dieťaťu pochádzajúcemu z
manželstva. Predmetom odvolacieho konania bol výrok o výške vyživovacej povinnosti a výrok o trovách
prvostupňového konania. Prvostupňový súd určil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči maloletej
dcére na čas po rozvode manželstva vo výške 350,- eur mesačne. Odvolateľ žiadal, aby výška výživného
bola zmenená na sumu 200,- eur mesačne. Pri určovaní výšky výživného prvostupňový súd vychádzal
jednak z výpovedí účastníkov, ako aj z listinných dôkazov, z ktorých vyplynulo, že obaja rodičia
maloletého dieťaťa majú príjem, či už z pracovného pomeru alebo z podnikateľskej činnosti. Odporkyňa
dosiahla priemerný čistý mesačný zárobok za posledných 12 kalendárnych mesiacov 635,- eur. Podľa
daňového priznania za rok 2011 mala príjem aj zo sprostredkovateľskej činnosti vo výške 5 846,26
eur, výdavky predstavovali 5 837,07 eur. Navrhovateľ vykonáva podnikateľskú činnosť od roku 2001,
pričom podľa daňového priznania za rok 2011 jeho príjmy predstavovali 330 059,15 eur, výdavky 319
644,30 eur. Na podnikateľskom účte ku dňu 29. 2. mal zostatok 2 052,58 eur, v januári 2012 18 889,43
eur. Na osobnom účte mal zostatok vo výške 251,53 eur. Obaja účastníci majú vyživovaciu povinnosť
okrem maloletej D. aj k plnoletému Q.. O výške vyživovacej povinnosti už rozhodoval prvostupňový súd v
konaní Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7P/43/2012, kde bola stanovená výška výživného pred
rozvodom manželstva od 15. 2. 2012 na sumu 350,- eur mesačne. Proti tomuto výroku podal odvolanie
otec maloletého dieťaťa (navrhovateľ), pričom Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 8CoP/77/2012 zo
dňa 30. 10. 2012 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

Prvostupňový súd pri stanovení výšky výživného bral do úvahy odôvodnené potreby maloletého dieťaťa,
ktoré navštevuje bilingválne gymnázium, s čím sú spojené zvýšené výdavky na výučbu v cudzom jazyku,
vo voľnom čase sa dieťa venuje hre na flautu, ako aj športovým aktivitám, má zvýšené výdavky so
stomatologickou starostlivosťou. Súd tiež prihliadal na možnosti a schopnosti rodičov, ako aj na ich
majetkové pomery.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti považoval odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu v
časti určenia vyživovacej povinnosti navrhovateľa k maloletej dcére na čas po rozvode za správne a
odvolanie voči tejto časti rozsudku nepovažoval za dôvodné. Je nepochybné, tak ako na to správne
poukázal aj odvolateľ, že vyživovacia povinnosť je zákonnou povinnosťou majúcou prednosť pred
ostatnými výdavkami (§ 62 ods. 5 Zákona o rodine). Je nepochybné, že ročný obrat v podnikaní
navrhovateľa nepredstavuje jeho čisté príjmy a je potrebné zohľadniť aj jeho výdavky, avšak aj tu
prvostupňový súd správne poukazoval na nevyhnutné výdavky, resp. iné, ktoré určitým spôsobom, hoci
deklarované ako výdavky v podnikaní, zvyšujú aj osobný štandard navrhovateľa (osobné motorové
vozidlo VW T............., telefón, internet).

S poukazom na uvedené skutočnosti potom odvolací súd napadnutý výrok o výživnom v celom rozsahu
potvrdil, pričom sa stotožnil so závermi prvostupňového súdu, na ktoré v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.
poukazuje. Prvostupňový súd sa vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré tvorili aj obsah odvolania
posudzovaného odvolacím súdom.

Čo sa týka výroku o trovách prvostupňového konania, súd správne aplikoval ust. § 144 O.s.p. veta druhá,
pričom predpokladom rozhodnutia o prípadnej povinnosti nahradiť trovy konania o rozvod manželstva je
zistenie všetkých okolností prípadu, najmä vzťahu účastníkov k manželstvu, ich osobných, zárobkových
a majetkových pomerov, čo opäť prvostupňový súd riadnym spôsobom zistil a v rozhodnutí zdôvodnil.
Nakoľko nebol napadnutý výrok o rozvode manželstva, odvolací súd nemôže len pri preskúmavaní
výroku o trovách konania opakovane zisťovať príčiny rozvratu, na ktorých je založený právoplatný výrok
o rozvode. So zisteniami a dôvodmi prvostupňového súdu sa však opäť odvolací súd stotožnil, keď
tento poukazoval na dôvody rozvodu, správanie sa navrhovateľa, resp. jeho majetkové pomery. Z týchto
dôvodov odvolací súd aj tento odvolaním napadnutý výrok ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 146 ods.
1 písm. a/ O.s.p., nakoľko predmetom odvolacieho konania bol výrok o výške výživného a súd nie je

obsahom odvolania (návrhom o výške výživného) viazaný. Z tohto dôvodu potom odvolací súd rozhodol,
že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 29. 7. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.