Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. jún 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/395/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1303899522
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1303899522.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek
senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci

navrhovateľa: P.. B.. P. N., C. E. XXXX/XX, C., zastúpenom KUTAN & PARTNERS s.r.o., so sídlom
Laurinská 18, Bratislava, IČO: 36 861 308, proti odporcom : 1/ ANCON, s.r.o., so sídlom Vajnorská 137,
Bratislava, zastúpenom JUDr. Ivanom Belákom, advokátom, so sídlom Záhradnícka 64, Bratislava, 2/

P.. B.. R. R., C. E. XXX/X, C., zastúpenej JUDr. Soňou Hvožďárovou, advokátkou so sídlom Revúcka
1, Bratislava, 3/ Klub Rustaveliho - Cígeľská, so sídlom Potočná 13, Bratislava, o ochranu autorského
práva, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 29.januára 2013,
č.k. 6C 54/2003-602, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcom 1/, 2/ a 3/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal; titulom

porušenia jeho autorských práv; zákazu použitia diela PROJEKT STAVBY Bytový dom Q. V.. - C.,
vypracovaného v júni 2002, alebo jeho časti, pri stavebnej činnosti, v stavebnom konaní, vrátane
kolaudačného konania, zákazu toto dielo spracovať, upravovať alebo vyhotovovať jeho rozmnoženinu,
zároveň sa domáhal proti odporcovi 1/ zaplatenia sumy 109.539,93 eur, proti odporkyni 2/ zaplatenia
sumy 33.193,93 eur, proti odporcovi 3/ zaplatenia sumy 95.797,65 eur a uloženia spoločnej a
nerozdielnej povinnosti odporcom 1/ až 3/ uverejnenia ospravedlnenia v denníku PRAVDA alebo SME;
odporcom 1/,2/ a 3/ náhradu trov konania nepriznal. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 5 ods.

1, § 6 ods. 1 písm. h/, § 11 ods. 1, § 16 ods. 1, ods. 5, § 44 ods. 1, ods. 2 autorského zákona
č. 383/1997 Z.z., § 420 ods. 1, 3, § 451, § 100, § 106, § 107 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ vec
prejednal a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu na pojednávaní
dňa 29.01.2013; ktoré žiadal navrhovateľ odročiť z dôvodu svojho zlého zdravotného stavu;
konštatoval, že k jeho žiadosti o odročenie pojednávania nebolo pripojené vyjadrenie ošetrujúceho
lekára v zmysle § 119 ods. 3 O.s.p., a preto jeho žiadosti nevyhovel a postupoval podľa § 101 ods.

2 O.s.p. s tým, že odročenie pojednávania nepovažoval za dôvodné ani preto, že by išlo o skutkovo
odborný prípad, nakoľko na pojednávaní mala byť predložená právnym zástupcom navrhovateľa len
právna kvalifikácia nároku vo vzťahu k jednotlivým odporcom, ktorú povinnosť; uloženú mu zo strany
konajúceho súdu; nesplnil. V tejto súvislosti poukázal na to, že bolo povinnosťou navrhovateľa, resp.
jeho právneho zástupcu, špecifikovať, vo vzťahu k jednotlivým odporcom, uplatňované peňažné nároky
v tom smere, v akej výške tieto predstavujú bezdôvodné obohatenie a v akej výške náhradu škody,
resp. primerané finančné zadosťučinenie. Konštatoval, že následne bolo povinnosťou navrhovateľa

navrhnúť dôkazy na preukázanie ním tvrdených nárokov, a to predovšetkým za účelom ustálenia, čiz jeho strany došlo k spracovaniu diela, ktoré požíva ochranu v zmysle § 11 autorského zákona.
Dodal, že vzhľadom na potrebu odstránenia rozporov vo svedeckých výpovediach; ktorými nebolo nad
všetku pochybnosť ustálené, či navrhovateľ v určitej miere nepoužil myšlienky projektu P.. C.; bolo

potrebné navrhnúť znalecké dokazovanie a až na jeho základe bolo možné posúdiť pôvodnosť
tvorivej myšlienky navrhovateľa a stanoviť podiel projektovej činnosti na cene diela. Poukázal na to,
že navrhovateľ neoznačil ani dôkazy na preukázanie opodstatnenosti uloženia zákazu porušovania
autorských práva počas stavebnej činnosti, v stavebnom konaní a v kolaudačnom konaní, keďže
v súčasnosti takéto konania neprebiehajú. Rovnako za nepreukázaný považoval nárok navrhovateľa

na uverejnenie ospravedlnenia, keďže vykonaným dokazovaním nebolo preukázané jeho autorstvo.
Zdôraznil,žerovnakobolodôkaznoupovinnosťounavrhovateľapreukázaťexistenciutakýchskutočností
a takej ujmy, pre ktorú ním požadované ospravedlnenie v tlači sa nejaví ako postačujúce. S poukazom
na § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka konštatoval potrebu zamietnutia návrhu navrhovateľa o vydanie
bezdôvodného obohatenia proti odporcovi 1/ vzhľadom na ním vznesenú námietku premlčania. O
náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1,2 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ dôvodiac tým, že v
konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keďže mu bola postupom súdu prvého stupňa
odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz ním zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnostialeboinédôkazy,ktorédoterazneboliuplatnenéajehorozhodnutievychádzaznesprávneho

právneho posúdenia veci. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.09.2010 sp.zn. 5
Cdo 196/2009, z ktorého vyplýva, že účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani
obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu, a pokiaľ účastník
uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s
týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka

a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav
dopadajú.

Odporkyňa 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedla, že sa stotožňuje s názorom
súdu prvého stupňa uvedenom v odôvodnení napadnutého rozsudku a navrhla ho ako vecne správny
potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného
odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup

súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu priznáva
Občiansky súdny poriadok a v dôsledku takéhoto nesprávneho postupu súdu bol účastník vylúčený
z ich realizácie v konaní; k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen faktickou činnosťou
súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Ide najmä o prípady, keď súd
znemožnil účastníkovi konania vykonať v priebehu konania práva priznané mu Občianskym súdnom

poriadkom, a to najmä právo zúčastniť sa pojednávania, právo predniesť či doplniť dvoje návrhy, vyjadriť
sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť
navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom súdu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom,
svedkom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu
a k právnej stránke veci; ide aj o prípady, keď účastníkovi bola odňatá reálna a efektívna možnosť

konať pred súdom, spočívajúca v jeho práve skutkovo a právne argumentovať prejednávanú vec. V tejto
súvislosti je potrebné poznamenať, že súdy musia poskytovať v občianskom súdom konaní materiálnu
ochranuzákonnostitak,abybolaúčinnezabezpečenáspravodliváochranaprávaoprávnenýchzáujmov
účastníkov konania.

Právo účastníka konania, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48

ods. 2 Ústavy SR, nemožno chápať ako absolútne právo tak, že by súd nemohol konať a rozhodnúť vo
veci bez jeho prítomnosti, ale tak, že je povinný účastníkovi konania poskytnúť priestor na uplatnenie
tohto práva, a preto Občiansky súdny poriadok ukladá v ust. § 115 ods. 1,2 O.s.p. súdu povinnosť
predvolať účastníka konania na pojednávanie tak, aby mal dostatok času na prípravu na pojednávanie,
pričom je výlučne na účastníkovi, či využije svoje právo zúčastniť sa pojednávania. Ak účastníkovi brániurčitá prekážka v účasti na pojednávaní, mal by z tohto dôvodu požiadať o odročenie pojednávania
a oznámiť súdu dôvod tejto žiadosti. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať
aj v neprítomnosti účastníka konania, ktorý hoci bol riadne a včas predvolaný, sa na pojednávanie

nedostavil a ani nepožiadal o jeho odročenie z dôležitého dôvodu. Žiadosť o odročenie
pojednávania je podložená dôležitým dôvodom vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú
vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, teda ktoré nielen jemu,
ale komukoľvek inému za rovnakých okolností, by neumožňovali sa na pojednávaní zúčastniť a súčasne
sú vážne (dôležité), nepredvídateľné, resp. neočakávané, neodvrátiteľné a náhle. Je na účastníkovi,

aby najneskôr do rozhodovania súdu o žiadosti o odročenie pojednávania, existenciu ním tvrdeného
dôležitého dôvodu hodnoverne preukázal k žiadosti pripojenými dôkazmi, v opačnom prípade zostáva
jeho žiadosť len v rovine nepodložených tvrdení, na ktoré nemožno vziať zreteľ.

Obsahom ústavne garantovaného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka a práva
na spravodlivý súdny proces (fair hearing) teda nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti
účastníka konania o odročenie pojednávania.

Podľa § 24 ods. 1, vety prvej O.s.p., účastník sa môže dať zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí.

Podľa § 25 ods. 1 O.s.p., ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Plnomocenstvo udelené
advokátovi nemožno obmedziť.

Podľa § 25 ods. 2 O.s.p., advokát je povinný účelne využívať všetky zákonom pripustené prostriedky a
spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje.

Podľa § 28 ods. 2 O.s.p., plnomocenstvo udelené pre celé konanie nemožno obmedziť. Zástupca,
ktorému bolo toto plnomocenstvo udelené, je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť
účastník.

Oprávnenie účastníka konania dať sa v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí, vychádza z
ústavného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi (čl. 47 ods. 2 Ústavy SR) a je tak súčasťou

práva na súdnu a inú právnu ochranu a jeho zmyslom je zabezpečenie kvalifikovaného uplatňovania
procesných práv a povinností v súdom konaní prostredníctvom zástupcu. Ak je účastník konania
zastúpený v konaní zástupcom s plným procesným plnomocenstvom, tak jeho procesné práva a
povinnosti vykonáva v konaní tento zástupca, pričom účastník konania tým nie je pozbavený výkonu
svojich procesných práv a povinností. Vzhľadom na to, že zástupca je oprávnený na všetky úkony, ktoré

môže v konaní urobiť účastník, nemôže byť v zásade účastník, v prípade svojej neúčasti na pojednávaní
na svojich právach ukrátený.

Z právnej úpravy procesného postavenia zástupcu účastníka logicky vyplýva, že právne podmienky §
101 ods. 2 O.s.p. dopadajú aj na zástupcu účastníka. Súd môže prejednať vec v neprítomnosti zástupcu
účastníka, ak nepožiadal o odročenie pojednávania, respektíve neuviedol dôležitý dôvod (týkajúci sa

jeho osoby) svojej neúčasti na pojednávaní.

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa nariadil pojednávanie na deň
29.01.2013, o 9.15 hodine, ktorého sa navrhovateľ ani jeho právny zástupca nezúčastnili. Právny
zástupcanavrhovateľaakodôvododročeniapojednávaniauviedol,žeunavrhovateľadošlokuzhoršeniu
zdravotnéhostavu,očompredložil potvrdenieojehopráceneschopnostiazároveňpožiadaloodročenie

pojednávania, pretože trvá na svojej osobnej prítomnosti na pojednávaní vzhľadom na odborný
charakter sporu a skutkové otázky.

Na pojednávaní dňa 29.01.2013 súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti
navrhovateľa a jeho právneho zástupcu podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

V danej veci súd prvého stupňa postupoval v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p., keď vec prejednal a rozhodol

v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu za stavu, keď právny zástupca navrhovateľa
v žiadosti o odročenie pojednávania svoju neúčasť odôvodňoval len neúčasťou navrhovateľa,
na strane ktorého nebola existencia dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania preukázaná
zákonom požadovaným spôsobom, keďže návrh na odročenie pojednávania neobsahoval vyjadrenie
ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav neumožňuje navrhovateľovi zúčastniť sa pojednávania. Táto

skutočnosť - zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa, nie je dôvodom - týkajúcim sa osoby právnehozástupcu, a nie je ani dôležitým dôvodom - týkajúcim sa navrhovateľa, vzhľadom na nepreukázanie jeho
existencie relevantným spôsobom. Zástupca navrhovateľa žiadne iné skutočnosti, ktoré by mohli byť
predpokladom pre uznanie existencie dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania, neoznačil. Ak za

týchto okolností súd prvého stupňa pojednával v neprítomnosti navrhovateľa a
jeho zástupcu, neporušil tým žiadne procesné ustanovenia a práva patriace navrhovateľovi, ako
účastníkovi konania.

S ohľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že postup súdu prvého stupňa bol v súlade s §
101 ods. 2 O.s.p., a preto navrhovateľ nedôvodne namieta, že mu postupom súdu prvého stupňa bola

odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko mu bola daná reálna možnosť uplatňovania si procesných
práv v konaní priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom, prostredníctvom ním splnomocneného
právneho zástupcu.

Inou vadou konania v zmysle § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdom konaní. Iná

vadakonaniajeprávnerelevantná,akmalazanásledokvecnúnesprávnosťrozhodnutia.Natakútovadu
konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada aj keď nebola výslovne v odvolaní namietaná
(§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Konanie sa začína na návrh, ktorý je procesným úkonom a ktorým sa obracia navrhovateľ na súd, aby
o jeho veci autoritatívne rozhodol. Návrh má okrem všeobecných náležitostí podľa § 42 ods. 3 O.s.p.

obsahovať aj osobitné náležitosti podľa § 79 ods. 1 O.s.p. Existencia riadneho návrhu je základnou
podmienkou pre začatie občianskeho súdneho konania, a preto súd v prvom rade musí skúmať, či návrh
spĺňa zákonom stanovené náležitosti.

Základnou zložkou návrhu je tzv. žalobný nárok, ktorým navrhovateľ stanovuje predmet konania a tým
aj rozsah súdnej ochrany; žalobný nárok je vymedzený žalobným petitom a skutkovým odôvodnením

návrhu. Posúdenie skutkových okolností podľa určitej právnej normy je povinnosťou súdu (iura novit
curia), ktorý skúma, či platné právo umožňuje, aby na základe navrhovateľom tvrdeného skutkového
stavu, mohlo byť nároku ním uplatňovanému vyhovené; navrhovateľ nie je povinný uplatnený nárok
kvalifikovať po právnej stránke.

Zo žalobného petitu návrhu musí byť nepochybne zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha, teda ako žiada,

aby súd vo veci rozhodol, a preto musí byť úplný, presný, určitý a zrozumiteľný tak, aby súd
jednoznačne vedel, o čom má konať a rozhodnúť. Súd je totiž v občianskom súdnom konaní, ktoré
je ovládané dispozičnou zásadou, viazaný návrhom, a teda nesmie účastníkom priznať iné
práva a uložiť im iné povinnosti, než aké sú navrhované, žalobný petit musí svojím rozhodnutím úplne
vyčerpať a nesmie ho prekročiť, s výnimkou prípadov stanovených v ust. § 153 ods. 2 O.s.p.

Podaným návrhom zároveň navrhovateľ vymedzuje rozhodujúce skutočnosti (relevantný skutkový dej),
ktoré predstavujú údaje, nutné k tomu, aby bolo zrejmé, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť,
a preto sa ukladá navrhovateľovi uviesť v návrhu na začatie konania také skutočnosti, ktorými opíše
skutok (skutkový dej), na ktorého základe uplatňuje v žalobnom petite svoj nárok, a to v takom rozsahu a
kvalite, ktorá umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu a nezameniteľnosť s iným skutkom. Popisom

rozhodujúcich skutočností sa vymedzuje predmet konania po skutkovej stránke. Samotný žalobný petit
musílogickyvychádzaťzopisurozhodujúcichskutočností,asúdpotomvkonanízisťuje,čižalobnýnávrh
je dôvodný práve na základe tohto navrhovateľom v návrhu tvrdeného opisu rozhodujúcich skutočností.

Možno preto uzavrieť, že v sporovom konaní stíha navrhovateľa zodpovednosť za voľbu návrhu, za jeho
obsah a za formuláciu žalobného petitu, súd je povinný ho len poučiť v intenciách jeho procesných práv

a povinností, nemôže však za navrhovateľa vykonať priamu vecnú formuláciu návrhu výroku rozsudku
a vymedziť za neho relevantný skutkový dej, či poučiť ho o vhodnosti voľby toho ktorého návrhu v
konkrétnom prípade.

Aby účastník konania mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí
predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia; predpokladom dôkaznej povinnosti je totiž povinnosť

tvrdenia rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ účastník konania nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti
rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, tak spravidla nemôže ani splniť dôkaznú povinnosť. Vprípade, ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdenia, teda neunesie bremeno tvrdenia, má to pre
neho za následok, že skutočnosť, ktorú vôbec netvrdil, a ktorá nevyšla ani inak v konaní najavo (napr.
dopytom zo strany súdu alebo pri dokazovaní), spravidla ani nebude predmetom dokazovania. Pokiaľ

ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti,
bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Okruh rozhodujúcich
skutočností je určovaný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny vzťah účastníkov
a určuje rozsah dôkazného bremena, teda ako okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné
preukázané, tak aj nositeľa dôkazného bremena vo vzťahu k jednotlivým skutočnostiam.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa nepochybil, pokiaľ vyzval právneho zástupcu navrhovateľa
na špecifikáciu jednotlivých nárokov uplatňovaných proti odporcom, pretože navrhovateľa zaťažovala
povinnosť tvrdiť, či a na základe akých skutočností si uplatňuje svoj nárok proti jednotlivým odporcom
ako náhraduškody,akobezdôvodnéobohatenieaakoprimeranézadosťučinenieavakejvýškemu mali
tieto čiastkové nároky vzniknúť, nakoľko súd mu nemôže priznať viacej, ako sa domáha a ani niečo iné,
ako požaduje. V danom prípade nešlo zo strany konajúceho súdu o požiadavku na právnu kvalifikáciu

jednotlivých nárokov, ale na ich skutkové vymedzenie, od ktorého sa potom odvíjal aj rozsah dôkazného
bremena navrhovateľa, ktoré musel potom súd prvého stupňa vyhodnotiť na základe hmotnoprávnej
normy, ktorá sa mala, na základe ním tvrdených skutočností, na sporný vzťah aplikovať a z ktorej
vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda kto z účastníkov konania je povinný stanovený okruh
skutočností preukázať, a ktorého potom pri nesplnení tejto povinnosti postihuje nepriaznivý následok v

podobe neúspechu v spore.

Podľa § 5 ods. 1 autorského zákona č. 383/1997 Z.z., architektonickým dielom je najvšeobecnejšie
architektonické zobrazenie tvorivej myšlienky autora, najmä grafické a plastické zobrazenie
architektonického riešenia stavby alebo urbanistického usporiadania územia, ako aj dielo záhradnej,
interiérovej a scénickej architektúry a dielo stavebného dizajnu.

Podľa § 6 ods. 1, písm. h/ autorského zákona č. 383/1997 Z.z., predmetom autorského práva sú
literárne, vedecké a umelecké diela, ktoré sú výsledkom tvorivej činnosti autora, najmä: architektonické
dielo, predovšetkým dielo stavebnej architektúry a urbanizmu, dielo záhradnej a interiérovej architektúry
a dielo stavebného dizajnu.

Základnými pojmovými znakmi charakterizujúcimi autorské dielo je, že musí ísť o výsledok

tvorivejduševnejčinnostiautora,musítobyťdieloliterárne,vedeckéaleboumelecké,navonokvyjadrené
v objektívnej zmyslovo vnímateľnej podobe. Duševná tvorivá činnosť je určujúcim zdrojom vzniku
autorského diela. Táto tvorivá činnosť však nemôže byť zamieňaná s novosťou alebo pôvodnosťou;
vo všeobecnosti každá tvorivá činnosť vedie k vzniku nového hmotného či nehmotného
predmetu. Autorské dielo má však charakter úplne individuálneho, jedinečného a neopakovateľného

výsledku duševnej tvorivej činnosti. Od ostatnej ľudskej činnosti sa odlišuje zásadne znakom osobitosti,
individuality a neopakovateľnosti, predpokladá a zahŕňa v sebe i odraz osobitých myšlienok,
názorov, postupov, znalostí a schopností tvorcu. Spolurozhodujúcim faktorom pre uznanie diela za
autorské je, že musí byť vyjadrené a stvárnené takým spôsobom, že môže byť príjemcom vnímané,
pociťované a hodnotené ako dielo literárne, vedecké či umelecké. U diel umeleckých a literárnych je

spoločným znakom ich estetická zložka, ktorej účinok sa prejavuje jednak z hľadiska formálneho a
výrazového tvorivého stvárnenia, ako aj z hľadiska jeho schopnosti a spôsobilosti takéhoto pôsobenia
na príjemcu. Vyjadrenie tvorivej myšlienky diela navonok v objektívne zmyslovo vnímateľnej podobe je
spojené s okamihom faktického vzniku a reálnej existencie autorského diela. Pre vznik autorského diela
nie je rozhodujúci rozsah, hodnota diela a ani budúci účel, pre ktorý bolo dielo vytvorené. Z hľadiska

spôsobu tvorivého vyjadrenia myšlienky je pre diela výtvarné príznačná práca s farbami a tvarmi, ich
kombinácia a vzájomné pomery s cieľom dosiahnutia estetického pôsobenia na príjemcu.

Výsledok tvorivej duševnej činnosti treba chápať v zmysle autorskoprávnej individuality, keďže autorské
dielojevýrazomosobnostiautora,jehotvorivejfantázie.Predmetomautorskéhoprávanemôžebyťto,čo
je do tej miery objektívne determinované, že pre autorskú tvorivú činnosť nezostáva dostatočný priestor

pre realizáciu, takže by mohli nezávisle na sebe k tomu istému výsledku dospieť rôzne osoby.

Zákon neposkytuje autorskoprávnu ochranu takému výsledku, ktorý vznikol v procese vyznačujúcom
sa tvorivosťou v minimálnej miere. Tvorivosť treba posudzovať z objektívnehohľadiska, teda úrovňou dosiahnutou na určitom úseku duševnej tvorby; tvorivosť nie je možné zamieňať
s namáhavosťou alebo s obtiažnosťou práce.

Vymedzenie autorského diela ako predmetu autorského zákona je kogentnej povahy, a preto podľa

autorského zákona nemôže byť chránený výsledok činnosti, ktorý nespĺňa zákonné pojmové znaky
autorského diela.

S poukazom na uvedené potom možno vyvodiť záver, že pojmu architektonických diel, ako predmetu
autorského práva, zodpovedajú také výtvory, ktoré sú výsledkom tvorivej fantázie autora a sú objektívne
vyjadrené špecifickými architektonickými prostriedkami, ktoré sú výrazom výtvarného umenia. Nemožno

preto považovať za architektonické dielo výsledok činnosti, ktorá nemá výraz individuálneho výtvarného
umeleckého prejavu autora, napríklad technické výkresy, výpočty, technické riešenia, rutinné stavebné
návrhy, nakoľko v nich absentuje priestor pre individuálnu umeleckú tvorbu.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa správne vychádzal zo skutkového stavu zisteného z
vykonaného dokazovania (§ 153 ods. 1 O.s.p.), toto správne zameral na posúdenie zodpovednosti
odporcov za porušenie autorských práv navrhovateľa, z ktorého porušenia tento odvodzoval

opodstatnenosť svojich nárokov na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia, na morálne
a peňažné zadosťučinenie, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p.
dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správne právne závery, keď na vec
aplikoval zodpovedajúce ustanovenia autorského zákona č. 383/1997 Z.z. (§ 5 ods.1, § 6 ods.1, písm.
h/, § 11 ods.1, § 16 ods. 1, ods.5, § 44 odd. 1, ods. 2 a Občianskeho zákonníka (§ 420, § 451), a

svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom
sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci a
v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne poukázal na všetky podstatné skutočnosti objasňujúce
skutkový a právny základ jeho záveru o tom, prečo nepovažoval nárok navrhovateľa za preukázaný.

Obsah odvolania navrhovateľa; z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2

písm. a/,d/, e/, f/ O.s.p.; nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého
stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci.

V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého

rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods.
3 O.s.p.).

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o skutkové
zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu, a teda sa týka tých podstatných skutočností, ktoré
boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci a na základe ktorých súd prvého

stupňa vec posúdil po právnej stránke. Skutkové zistenie je nesprávne v tom, že nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia
dôkazov nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd prvého
stupňa vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov či z
obsahu spisu nevyplynuli a ani inak nevyšli v priebehu konania najavo, alebo neprihliadol na

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli inak počas konania
najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov, a
teda keď v hodnotení dôkazov alebo skutočností - poznatkov, ktoré vyšli najavo v konaní či vyplynuli z
prednesov účastníkov, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti sa
vyskytuje logický rozpor.

Súd prvého stupňa správne zameral dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností,
ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci. Odvolací súd nezistil, že by výsledok
hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedal pravidlám logického myslenia, a preto možno
uzavrieť, že skutkové zistenia súdu prvého stupňa majú dostatočnú oporu vo výsledkoch vykonaného
dokazovania a ich zhodnotením dospel súd prvého stupňa k správnym skutkovým záverom. Za

skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, ktorý zostal aj v odvolacom konaní nezmenený,
potom nebolo možné dôjsť k inému záveru, ako k tomu, že vzhľadom na rozpory vo svedeckýchvýpovediach nebolo možné ustáliť, či navrhovateľ použil na spracovanie svojho architektonického
projektu aj pôvodný projekt P.. C., na základe ktorého bola v stavebnom konaní povolená výstavba
bytovému domu s garážami, resp. či a do akej miery došlo zo strany navrhovateľa k

tvorivému/individuálnemu spracovaniu tohto iného diela - pôvodného stavebného projektu; z ktorého -
ako východiskového podkladu, pri vypracovaní svojho projektu vychádzal; pretože vznik nového diela
predpokladalo jeho individuálny vklad, v podobe jeho osobitosti, jedinečnosti a tvorivej fantázie.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní síce namietal nesprávnosť skutkových záverov súdu prvého stupňa,
avšak bližšie už neuviedol, ktoré konkrétne skutkové zistenia súdu prvého stupňa považuje za

nesprávne, resp. ktoré z predložených dôkazov súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil vo vzťahu k
jeho záveru o nepreukázaní právneho základu ním uplatňovaných nárokov. Z odvolania navrhovateľa
nemožno zistiť, v čom konkrétne vidí nesprávnosť postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení dôkazov,
a preto; vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p., ktorými
je zároveň vymedzený aj rozsah a obsah jeho prieskumnej činnosti; odvolací súd už ďalej; nad rámec
takto všeobecne uplatneného odvolacieho dôvodu; nepreskúmaval správnosť skutkových záverov súdu

prvého stupňa.

Nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa sú spôsobilým
odvolacím dôvodom v zmysle ust. § 205 ods. 2, písm.e/ O.s.p. za splnenia podmienok podľa ust. § 205a
ods. 1 O.s.p., za predpokladu, že sú právne významné z hľadiska rozhodnutia veci samej a
v ich dôsledku súdom prvého stupňa doteraz zistený skutkový stav nemôže obstáť.

Súd v občianskom súdom konaní rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné (§ 153 ods. 1
O.s.p.). Účastníci konania sú povinní prispieť k dosiahnutiu účelu konania pravdivým a úplným opísaním
potrebných skutočností a označením dôkazných prostriedkov v zmysle ust. § 101 ods. 1 O.s.p. Podľa §
120 ods. 1,4 O.s.p. sú účastníci konania povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom

na základe poučenia súdu sú povinní všetky dôkazy a skutočnosti predložiť a označiť najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovania, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a
označené neskôr sa zásadne, teda bez splnenia podmienok podľa § 205a ods. 1 O.s.p., v odvolacom
konaní neprihliada.

Z hľadiska posúdenia toho, či skutočnosti, ktoré boli uplatnené v odvolaní, sú nové, je rozhodné zistenie,

čiboliúčastníkmikonaniauvedenévkonanípredsúdomprvéhostupňaalebočivpriebehutohtokonania
vyšli inak najavo.

Na odvolacie námietky navrhovateľa, týkajúce sa existencie takých nových skutočností a dôkazov,
pre ktoré nemôže doteraz súdom prvého stupňa zistený skutkový stav obstáť, nemohol odvolací súd
prihliadnuť, z dôvodu nedostatočného uplatnenia uvedeného odvolacieho dôvodu.

Z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je potrebné uviesť, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistení skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na
zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Súd prvého stupňa zo skutkových zistení vyvodil aj správne právne závery, na zistený skutkový stav
aplikoval správne ustanovenia autorského zákona v spojení s ustanoveniami Občianskeho
zákonníka, a zaujal vo veci správne právne závery, s ktorými sa aj odvolací súd stotožnil. Na základe
výsledkov vykonaného dokazovania nemožno jednoznačne vyvodiť právny záver o vytvorení takého

architektonického diela navrhovateľom, ktoré by požívalo autorskoprávnu ochranu. Navrhovateľ preto
neopodstatnene namieta, že rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci.

So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd neuznal opodstatnenosť dôvodov, na ktoré
poukazoval navrhovateľ vo svojom odvolaní, a preto keď súd prvého stupňa návrh navrhovateľazamietol, rozhodol vecne správne, a odvolací súd plne sa stotožňujúc s jeho právnym záverom, preto
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení

s § 142 ods.1 O.s.p., a úspešným odporcom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko
nepodali návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť im trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods.
1 vety prvej O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.