Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. jún 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/244/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512201432
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8512201432.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a
sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci navrhovateľky K. X., bytom F. XX/
XX, I. T., právne zastúpená Mgr. Marošom Ježíkom, advokátom, Mnoheľova 17, Poprad proti odporcovi
MUDr. K. X., bytom F. XX/XX, I. T., právne zastúpený JUDr. Dušanom Mackom, advokátom, Mnoheľova
840/8, Poprad, o určenie výživného pre manželku, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Stará Ľubovňa, č. k. 6P/5/2012-343 zo dňa 11. 11. 2013 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Odporca je povinný nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia vo výške 418,30 Eur na účet Mgr. Maroša Ježíka v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu prispievať navrhovateľke manželským
výživným sumu 300 Eur mesačne za obdobie od 13. 03. 2012 do 08. 11. 2012, t. j. celkom 2 363,73 Eur
v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Vyslovil, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V odôvodnení poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, stanovisko účastníkov konania,
obsah pripojených listinných dôkazov týkajúcich sa majetkových pomerov účastníkov konania, ktoré
špecifikoval, obsah pripojeného spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 2P/93/2012 o rozvode
manželstva účastníkov, citoval ust. § 71 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, 2, § 76 ods. 1, 3, § 77 ods. 1 Zákona o
rodine a uviedol, že európske rodinné právo je založené na princípe solidarity v manželských vzťahoch,
ktoré sa transformuje do ustanovení o životnej úrovne manželov počas trvania manželstva, ako aj do
ustanovení zabezpečujúcich pre manželov podiel na spoločnom majetku, alebo podiel na majetku toho
druhého za obdobie trvania manželstva. Účastníci uzavreli manželstvo dňa XX. XX. XXXX, ktoré bolo
rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k 2P/93/2012-28 zo dňa XX. XX. XXXX s právoplatnosťou
od XX. XX. XXXX rozvedené. Za trvania manželstva navrhovateľka opustila spoločnú domácnosť dňa
24. 02. 2012 z dôvodu pretrvávajúcich a dlhodobých nezhôd medzi účastníkmi konania. Z dôvodu
právoplatnosti rozhodnutia o rozvode manželstva účastníkov sa následne predmetom konania stalo
určenie manželského výživného za obdobie od podania návrhu, t. j od 13. 03. 2012 do 08. 11. 2012. Súd
následne poukázal na majetkové pomery účastníkov konania s tým, že uviedol, že navrhovateľka je od
22. 09. 2003 poberateľkou invalidného dôchodku a pri lekárskej kontrolnej prehliadke dňa 18. 10. 2004
jej bola určená miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v rozsahu 75 %. Pre dlhodobo
nepriaznivý zdravotný stav nie je schopná vykonávať akékoľvek sústavné zamestnanie. V súčasnosti
sa navrhovateľka podrobuje liečbe. Trpí viacerými ochoreniami, ktoré vyplývajú z jej lekárskych správ

(č. l. 201 - 205 spisu). Tvrdené skutočnosti odporcu, že priznanie manželského výživného by bolo
v rozpore s dobrými mravmi, preto súd prvého stupňa nepovažoval za opodstatnené. Súd zdôraznil,
že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporca uhrádza všetky náklady súvisiace s chodom
domácnosti a starostlivosťou o majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania,
ktorý využíva k vlastnej potrebe. I napriek tejto skutočnosti jeho príjem je zjavne vyšší ako náklady na
udržiavanie domácnosti a náklady na jeho nevyhnutné živobytie. Z predložených dôkazov vyplynulo,
že odporca má priemerný mesačný príjem vo výške 3 617,76 Eur, navyše je poberateľom starobného
dôchodku vo výške 436,40 Eur od februára 2012.

S poukazom na ust. § 18 Zákona o rodine, t. j. povinnosti manželov žiť spolu, vzájomne si pomáhať,
súd uviedol, že v zásade počas trvania manželstva bez ohľadu na to, či manželia spolu žijú alebo nie,
sa vyžaduje, aby mali rovnakú životnú úroveň. Návrh na určenie vyživovacej povinnosti voči manželovi
je možné podať nielen vtedy, ak na strane jedného z manželov existuje sociálna odkázanosť, ale aj
vtedy, ak je spravodlivé domáhať sa ochrany z dôvodu rozdielnej životnej úrovne. Jedná sa o zásadu
solidarity, ktorá nepripúšťa, aby sa niektorý z manželov dostal do nevýhodnejšieho postavenia. Ani
opustenie spoločnej domácnosti navrhovateľkou počas trvania manželstva nevylučuje, aby nárok
na určenie manželského výživného nebol dôvodný. Súd zdôraznil, že nezistil v konaní iné okolnosti,
ktoré by vylučovali dôvodnosť uplatneného nároku zo strany navrhovateľky. Na základe zhodnotenia
všetkých vykonaných dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, súd dospel k záveru, že
návrh navrhovateľky je dôvodný za obdobie od podania návrhu do právoplatnosti rozsudku o rozvode
manželstva. V priebehu konania právny zástupca navrhovateľky upravil petit návrhu v časti navrhovanej
výšky výživného, a to zo sumy 1 000 Eur na sumu 300 Eur, a preto súd prvého stupňa v prevyšujúcej
časti návrh zamietol. Navrhovaná výška 300 Eur z titulu manželského výživného bola podľa súdu prvého
stupňa dôvodná. Z tohto dôvodu súd zaviazal odporcu prispievať na výživu navrhovateľke v sume 300
Eur mesačne za obdobie od 13. 03. 2012 do 08. 11. 2012, čo predstavuje celkom 2 363,73 Eur, a to
za 19 dní v mesiaci marec, t. j. v sume 183,73 Eur, za obdobie 7 mesiacov á 300 Eur, t. j. v sume 2
100 Eur a za 8 dní v mesiaci november, t. j. v sume 80 Eur. Súd s poukazom na ust. § 160 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku uložil odporcovi povinnosť zaplatiť manželské výživné v lehote troch
dní od právoplatnosti rozsudku.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku tak, že vyslovil,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie odporca. Namietal vyhovujúci výrok a
výrok o trovách konania. Napadnuté rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné vo vzťahu k číselnosti
určeného výživného. Poukázal na to, že z ust. § 76 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva mesačná
zročnosť výživného. Ďalej namietal nesprávne hodnotenie dôkazov, v dôsledku čoho súd nesprávne
zistil skutkový stav veci. Podľa jeho názoru súd nesprávne zisťoval odôvodnené potreby účastníkov,
najmä navrhovateľky a ich výšku zistil neúplne. V súvislosti s posudzovaním dôvodnosti podaného
návrhu na určenie manželského výživného poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV. ÚS 382/2013 týkajúce sa obdobných skutkových a právnych okolností, z ktorého
rozhodnutia vyplynul právny záver, že pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliada na starostlivosť o domácnosť. To znamená, že ak jeden z manželov sa nepodieľa dobrovoľne na
spoločnom hospodárení a zabezpečovaní životných potrieb manželov, druhý z manželov má možnosť
podať návrh na začatie konania o určenie výživného. Poukázal na ust. § 73 ods. 2 Zákona o rodine,
kedy výživné nemožno priznať pokiaľ by bolo v rozpore s dobrým mravmi. Podľa názoru právneho
zástupcu odporcu, je nevyhnutné prihliadať pri posudzovaní dôvodnosti návrhu na určenie manželského
výživného vychádzať zo zásady vzájomnosti a plnenia vzájomných povinností vyplývajúcich z ust.
§ 18 Zákona o rodine. Bolo povinnosťou súdu zisťovať dôvody neplnenia vyživovacej povinnosti
medzi účastníkmi konania, lebo práve na základe týchto rozhodných skutočností by súd správne
posúdil nedôvodnosť podaného návrhu. Poukázal na spôsob financovania nákladov spojených s
vedením domácnosti, najmä zo strany odporcu, ktorý financoval a uhrádzal všetky náklady spojené s
rekonštrukciou nehnuteľností, ktoré patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ďalej náklady
súvisiace s prevádzkou motorových vozidiel, vrátane poistiek, nákladov na pohonné hmoty, Zdôraznil,
že v konaní navrhovateľka nepreukázala nadštandardný spôsob života odporcu a s prihliadnutím
na výsledky vykonaného dokazovania nemožno ani konštatovať tieto skutočnosti. Namietal, že z

pripojeného spisu o rozvode manželstva účastníkov nevyplýva príčina rozvratu manželstva. Spochybnil
uznané výdavky navrhovateľky na úhradu nákladov spojených s bývaním vo výške 106 Eur, používaním
mobilného telefónu vo výške 59,58 Eur, ktoré považoval za neprimerané. Zdôraznil, že odporca je taktiež
starobný dôchodca a i napriek tomu vo veku 64 rokov vynakladá zvýšené úsilie a pracuje, lebo ho to núti
ekonomická pasivita a spôsob života navrhovateľky. Namietal, že súd neuznal jeho náklady na živobytie,
náklady na lieky, ktoré súd považoval za nereálne bez toho, žeby mal odborné stanovisko. Namietal
prístup súdu k skúmaniu splnenia zásady rovnakej životnej úrovne, ktorý považoval za jednostranný
zo strany zákonnej sudkyne k veci v prospech navrhovateľky. Poukázal na celkové majetkové pomery,
ktoré navrhovateľka má, a to najmä na nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v k. ú. Z., ktorej rekonštrukciu,
ako aj vysporiadanie s jej súrodencami finančne zabezpečil odporca. Ďalej namietal nerovnosť prístupu
zákonnej sudkyne k posudzovaniu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť u účastníkoch konania,
najmä posudzovanie zdravotného stavu navrhovateľky. Namietal porušenie princípu právnej istoty
týkajúceho sa pri posudzovaní porušenia zásady vzájomnosti a dôvodnosti uplatneného nároku v
súvislosti s obdobnou vecou. Nesúhlasil s rozhodnutím o trovách konania. Poukázal na to, že pôvodne
sa navrhovateľka domáhala zaplatenia a určenia výšky výživného v rozsahu 1 000 Eur. Následne súd
priznal manželské výživné len v rozsahu 300 Eur, preto pomer úspechu a neúspechu súd prvého stupňa
nesprávne posúdil, pokiaľ vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Navrhol
zmeniť napadnutý rozsudok a návrhu v jeho napadnutej časti, t. j. vo vyhovujúcom výroku zamietnuť.
Zároveň si uplatnil náhradu trov celého konania.

Na odvolacom pojednávaní právny zástupca odporcu trval na dôvodoch písomne podaného odvolania.
Opätovne zdôraznil, že súd prvého stupňa nezisťoval príčinu odchodu zo spoločnej domácnosti a
nesprávne posúdil aj zachovanie zásady rovnakej životnej úrovne s príjmami účastníkov konania.
Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a návrh v celom rozsahu zamietnuť. Uplatnil si náhradu trov
odvolacieho konania.

Odporca pred odvolacím súdom k otázke príčiny opustenia spoločnej domácnosti navrhovateľkou, ako aj
následného rozvratu manželstva uviedol, že s navrhovateľkou spolu nekomunikovali, ich odpovede boli
strohé z dôvodu, že sa následne hneď pohádali. Uviedol, že navrhovateľka opakovane opustila spoločnú
domácnosť, ale vždy sa vrátila, a preto pri poslednom opustení spoločnej domácnosti vo februári 2012
si myslel, že je pri deťoch.

Právny zástupca navrhovateľky v písomnom vyjadrení k odvolaniu, považoval tvrdené skutočnosti o
neúplne zistenom skutkovom stave, o nedôvodnosti návrhu na určenie manželského výživného za
neopodstatnené. Podľa jeho názoru súd správne zistil skutkový stav veci, a preto navrhol potvrdiť
napadnutý rozsudok. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

Na odvolacom pojednávaní právny zástupca navrhovateľky trval na písomnom vyjadrení k odvolaniu.
Zdôraznil, že opustenie spoločnej domácnosti samo o sebe nie je dôvodom pre nepriznanie
manželského výživného. Navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho
konania.

Navrhovateľka k príčine rozvratu manželstva, ako aj k dôvodom opustenia spoločnej domácnosti vo
februári 2012 uviedla, že situáciu v domácnosti už nemohla psychicky vydržať. Musela čeliť neustálym
fyzickým útokom odporcu, naposledy v novembri 2011, ďalej jej vadilo správanie sa odporcu k nej, ako
aj ťažko znášala rôzne vyjadrenia iných na adresu odporcu a jeho sestričky. Určenú sumu výživného
považovala za primeranú a opodstatnenú.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku, s nariadením pojednávania
v zmysle ust.§ 214 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku a doplnením dokazovania ohľadne
príčin odchodu zo spoločnej domácnosti, ako aj príčiny rozvratu manželstva v zmysle ust. § 214 ods. 5,
6 Občianskeho súdneho poriadku a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého
stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom,
ako aj právnym posúdením veci, odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne posúdil a zistil
skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa.

K odvolaniu odporcu uvádza, že namietané nesprávne hodnotenie dôkazov, vrátane nesprávnych
skutkových záverov nebolo opodstatnené. Súd prvého stupňa na základe rozsiahleho vykonaného
dokazovania, náležitého skúmania sociálnych a majetkových pomeroch účastníkov konania, ako aj
okolností rozhodných pre posúdenie dôvodnosti návrhu na určenie manželského výživného, dospel
k správnym skutkovým zisteniam. Hodnotenie dôkazov je vecou súdu, nie účastníkov konania. Nie
je porušením práva účastníka na súdnu ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 a
nasl. Ústavy Slovenskej republiky), resp. práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, iné
hodnotenie dôkazov ako podľa názoru účastníka, ktorý dôkaz navrhol vykonať. Súd prvého stupňa
správne vychádzal zo zásady vzájomnosti plnenia si manželských povinnosti vyplývajúcej z ust. §
18 Zákona o rodine, ako aj zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov. Pre posúdenie dôvodnosti
návrhu na určenie manželského výživného bola rozhodujúca skutočnosť, že v priebehu konania došlo
k právoplatnému rozvodu manželstva účastníkov konania, a preto predmetom konania sa stalo len
určenie manželského výživného za obdobie od podania návrhu, t. j. od 13. 03. 2012 do 08. 11. 2012,
t. j. právoplatnosti rozsudku o rozvode.

Odvolací súd nesúhlasí s názorom právneho zástupcu odporcu, že podmienkou priznania manželského
výživného je starostlivosť o spoločnú domácnosť a najmä spoločné spolužitie v spoločnej domácnosti.
V danom prípade zo skutkových okolností nebolo preukázané, žeby navrhovateľka žila v spoločnej
domácnosti s iným mužom, kedy by priznanie manželského výživného bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že po opustení spoločnej domácnosti navrhovateľka
začala bývať v byte u syna, ktorému prispieva na nájomné, podľa jej vyjadrenia, vo výške 106 Eur
mesačne a táto okolnosť nemôže byť dôvodom na posúdenie jej uplatneného nároku ako nároku
v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom k tomu, že z konania o rozvode manželstva účastníkov
nevyplynula jasná príčina rozvratu manželstva, ktorú súd hodnotil ako subjektívne správanie sa oboch
účastníkov konania, odvolací súd doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa o výsluch
účastníkov k otázke príčiny odchodu navrhovateľky zo spoločnej domácnosti, ako aj následnej príčine
rozvratu manželstva. Obaja účastníci zhodne prehlásili, že navzájom dlhodobo nekomunikovali, že
navrhovateľka opakovane opúšťala spoločnú domácnosť, do ktorej sa následne vrátila. Z uvedeného
vyplynulo, že vzťahy medzi nimi boli vážne narušené z dôvodu, že ich komunikácia bola strohá,
jednoslovná, s odpoveďou v zápornom alebo kladnom význame bez širšej vzájomnej komunikácie z
dôvodu, že sa nevedeli dohodnúť, ani spolu komunikovať, lebo sa následne hneď pohádali. Takáto
napätá situácia a takýto rozvrat manželského spolužitia mal negatívny dopad najmä na navrhovateľku,
ktorá vzhľadom aj na celkové správanie sa odporcu vo vzťahu k nej, naposledy fyzický útok v novembri
2011, podľa jej vyjadrenia, mali za následok, že psychicky situáciu v spoločnej domácnosti s odporcom
nezvládla a zo spoločnej domácnosti odišla. Takéto konanie navrhovateľky nemožno považovať za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, lebo okrem vzájomnej povinnosti manželov žiť spolu, byť si verní
a vzájomne si pomáhať, je základnou povinnosťou každého správať sa k sebe navzájom tak, aby
nedochádzalo k psychickému ubližovaniu, ani fyzickým útokom, čo je v rozpore s dobrými mravmi, ako
aj postavením manželov v manželstve, ktorí v manželstve majú rovnaké práva a povinnosti, ako aj v
rozpore s morálkou a rešpektovaním jeden druhého.

Je nesporné, že obaja účastníci sú starobní dôchodcovia s príjmom vo výške starobného dôchodku,
a to navrhovateľka vo výške 317,60 Eur od januára 2013 a odporca vo výške 436,40 Eur od februára
2012. Na strane odporcu súd prvého stupňa správne zohľadnil jeho prax všeobecného lekára, ktorú
doposiaľ vykonáva a na preukázané majetkové pomery plynúce z tejto pracovnej činnosti nebolo možné
prihliadať. Uplatnený nárok navrhovateľky na určenie manželského výživného vo vzťahu k odporcovi,
ktorý má preukázateľne vyššie príjmy z pracovnej činnosti okrem príjmu zo starobného dôchodku, nebolo
možné považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi, resp. zneužitie práva. Je nesporné, že
preukázané príjmy, ako aj následné odôvodnené výdavky na strane odporcu sú vyššie, ktorý uhrádza
všetky náklady spojené s užívaním a nákladmi na majetok patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva,
ktorý však navyše aj sám užíva.

Vo vzťahu k namietanej mesačnej zročnosti určeného výživného vyplývajúcej z ust. § 76 ods. 1 Zákona
o rodine, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa správne priznal manželské výživné od
podania návrhu, t. j. od 13. 03. 2012 a za mesiac marec vyšpecifikoval len alikvotnú časť určenej sumy.
V tejto časti namietaná číselnosť v odvolaní nebola taktiež opodstatnená, lebo súd výpočet za alikvotnú
časť za mesiac marec 2012 - 19 dní a 8 dní za mesiac november 2012 uviedol v odôvodnení rozhodnutia
s tým, že za nasledujúcich 7 mesiacov bola priznaná plná suma určeného výživného v rozsahu 300 Eur.

Vo vzťahu k zachovaniu princípu právnej istoty v obdobných veciach, na ktorý poukázal právny zástupca
odporcu, ako aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky v obdobnej právnej veci, odvolací
súd uvádza, že otázka vzájomnosti a vzájomného plnenia si manželských povinností bola súdom prvého
stupňa zisťovaná správne, ako aj správne posúdená. Naopak nepriznanie manželského výživného len
za obdobie do právoplatnosti rozvodu by naopak bolo v rozpore s dobrými mravmi, lebo z vyjadrenia
oboch účastníkov konania pred odvolacím súdom vyplynulo, že ich vzťahy boli vážne a trvalo rozvrátené,
že manželstvo neplnilo svoj spoločenský účel, ani jednu z funkcií rodiny. Manželstvo je založené
na slobodnej vôli oboch manželov, a preto jeho trvanie, resp. zotrvanie v manželstve nesmie ísť
na úkor princípov morálky, na úkor zdravotného stavu jedného z manželov. Navyše Zákon o rodine
nepodmieňuje priznanie manželského výživného starostlivosťou o domácnosť. Súd na starostlivosť o
domácnosť pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti len prihliada. Nie je to však dôvod na nepriznanie
manželského výživného (§ 71 ods. 1 Zákona o rodine).

Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sa rozhodnutia o trovách konania. Ust. § 142
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku umožňuje súdu pri posudzovaní pomeru úspechu a neúspechu
účastníka v konaní rozhodnúť aj tak, že vysloví, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania. Vzhľadom na predmet konania, ako aj navrhovanú výšku výživného navrhovateľkou vo výške
300 Eur a v návrhu na začatie konania vo výške 1 000 Eur, odvolací súd bol toho názoru, že súd prvého
stupňa o trovách konania rozhodol správne, ak vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania.

Je pravdou, že v priebehu konania pred súdom prvého stupňa sa účastníci pokúšali o mimosúdne
vybavenie veci s tým, že navrhovateľka trvala na určení výživného v rámci pokusu o zmier, najprv na
určení výživného vo výške 200 Eur, ale následne žiadala 300 Eur, ako to vyplýva z obsahu spisu na
č. l. 194, a preto tvrdená skutočnosť právnym zástupcom odporcu, že súd prvého stupňa rozhodol
tak, že priznal navrhovateľke vyššie výživného ako sama žiadala, nebola opodstatnená. K návrhu na
určenie manželského výživného zo strany právneho zástupcu navrhovateľky vo výške 300 Eur došlo
na pojednávaní dňa 21. 06. 2013, na ktorom pojednávaní bol prítomný právny zástupca odporcu, ako
aj odporca samotný.

Odvolací súd nesúhlasí s názorom právneho zástupcu odporcu, že súdom prvého stupňa bol porušený
princíp právnej istoty. Vychádzajúc z preukázaných skutkových zistení, t.j. výsledkov vykonaného
dokazovania súd prvého stupňa správne uzavrel a dospel k záveru o dôvodnosti návrhu na určenie
manželského výživného a samozrejme pri stanovení rozsahu vyživovacej povinnosti prihliadal na
skutkové okolnosti danej veci, teda aj na skutočnosť, že navrhovateľka opustila spoločnú domácnosť, že
v priebehu konania bolo manželstvo rozvedené a že medzi účastníkmi nie je zachovaná zásada rovnakej

životnej úrovne medzi manželmi, ktorú však neposudzoval mechanicky, lebo prihliadal na preukázané
majetkové pomery oboch účastníkov konania.

Z týchto dôvodov preto odvolací súd nepovažoval odvolanie odporcu za dôvodné, a preto napadnutý
rozsudok vo vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania potvrdil ako vecne správny v súlade s ust.
§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
a zásadou úspechu navrhovateľky v odvolacom konaní, ktorej bola priznaná náhrada trov právneho
zastúpenia za dva úkony právnej služby á 101,25 Eur, a to za písomné vyjadrenie k odvolaniu a
účasť na odvolacom pojednávaní (§ 10 ods. 1, 3, § 14 ods. 1 písm. c) a d) vyhlášky MS SR č.
655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisoch, ďalej len citovanej vyhlášky). Súčasťou priznanej náhrady je náhrada režijného paušálu za
úkon vykonaný v roku 2013 vo výške 7,81 Eur a úkon vykonaný v roku 2014 vo výške 8,04 Eur (§ 16 ods.
3 citovanej vyhlášky), ako aj náhrada cestovného za cestu N. - N. a späť - 85 km 2x pri použití osobného
motorového vozidla ŠPZ: SL782BG v spotrebe celkom vo výške 49,81 Eur (85 x 2 x 0,183 Eur x 0,11
Eur/km pohonných hmôt v súlade s ust. § 16 ods. 4 citovanej vyhlášky. Ďalej bola priznaná náhrada
straty času pri účasti na odvolacom pojednávaní dňa 11. 06. 2014 za 6 polhodín á 13,40 Eur, t. j. v sume
80,40 Eur v súlade s ust.§ 17 ods. 1 citovanej vyhlášky. Právny zástupca navrhovateľky preukázal, že
je platiteľom dane z pridanej hodnoty, a to vydaným osvedčením o dane z pridanej hodnoty Daňovým
úradom Stará Ľubovňa od 05. 11. 2004, evidenčné číslo pre daň: 1047491687, a preto bola odmena a
náhrada hotových výdavkov celkom zo sumy 348,58 Eur zvýšená o 20 % DPH, t. j. v sume 69,72 Eur
(§ 18 ods. 3 citovanej vyhlášky).

Celkom z titulu náhrady trov právneho zastúpenia bola priznaná náhrada vo výške 418,30 Eur k
zaplateniu ktorej odvolací súd zaviazal odporcu. Povinnosť odporcu nahradiť navrhovateľke trovy
právneho zastúpenia vyplýva z ust. § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.