Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/218/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216820
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216820.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľky: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, v mene ktorej koná konateľ a advokát Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,
proti odporkyni: Slovenská republika za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľky proti
rozsudku Okresného súdu Nitra z 20. júna 2013 č. k. 9C/7/2013-51, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni
domáhala zaplatenia sumy 125 eura ako náhrady škody a sumy 440 eura ako nemajetkovej ujmy podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá jej vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn.
13Er/327/2010. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. §
4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 5 ods. 1,3, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 a § 19 ods. 1, 3

zák. č. 514/2003 Z.z., § 41 ods. 1, 2 a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnejčinnostiaozmeneadoplneníďalšíchzákonovúčinnéhovčasezačatiaexekučnéhokonania-
Exekučný poriadok (ďalej aj ako „EP“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom
konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 13Er/327/2010 podal súdny exekútor súdu
dňa 28.04.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie
exekúcie, exekučným titulom a výpisom z obchodného registra na oprávnenú. Exekučný súd zistil, že
nie je pripojená zmluva o úvere, preto vyzval navrhovateľku 30.04.2010 na predloženie úverovej zmluvy.

Úverová zmluva bola zaslaná 02.11.2010 a súd následne 08.11.2010 vydal poverenie na vykonanie
exekúcie, doručené súdnemu exekútorovi 15.11.2010. Ďalej prvostupňový súd uviedol, že je nesporné,
že medzi podaním návrhu 16.03.2010 a vydaním poverenia 08.11.2010 uplynulo 8 mesiacov. Počas
tejto doby však vyzýval právneho zástupcu oprávnenej na doloženie zmluvy o úvere, urgoval ju a po
predložení požadovaných listín vo veci vydal poverenie. Zák. č. 514/2003 Z. z. ustanovuje podmienky,
pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej
moci a ktorými sú nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná

súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.
Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne, t.j. nesplnenie čo i len
jednej spôsobuje, že zodpovednosť štátu za škodu nevzniká. Z vykonaného dokazovania mal súd za
preukázané, že navrhovateľka sa písomne obrátila na odporkyňu, ako na príslušný orgán so svojimnárokom na náhradu škody. Odporkyňa nárok na náhradu škody navrhovateľke neuspokojila, a preto sa
navrhovateľka obrátila so svojim návrhom na súd. V exekučnom konaní je súd zo zákona oprávnený a
povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v ustanovení § 45 zák. č. 244/2002

Z. z. o rozhodcovskom konaní (uznesenie NS SR 3MCdo 11/2010). Už v štádiu rozhodovania o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je exekučný súd konajúci o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
oprávnený aj bez návrhu ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola
uzavretá platne (uznesenie NS SR 6Cdo105/2011). Za účelom objektívneho posúdenia zákonnosti

vedenej exekúcie, najmä z dôvodov podľa § 45 ods. 1 Zák. o rozhodcovskom konaní, konajúci exekučný
súd po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie si vyžiadal od
právneho zástupcu oprávnenej úverovú zmluvu a z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k udeleniu poverenia
na vykonanie exekúcie v 15-dňovej lehote. Po doručení úverovej zmluvy, jej preštudovaní, exekučný
súd v primeranej lehote, vzhľadom i na veľký počet prejednávaných vecí vydal poverenie. Na základe
týchto skutočností mal súd za to, že exekučný súd konal v predmetnej veci priebežne, bez zbytočných

prieťahov, pričom s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 16/2002 samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré
sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to,
že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Dĺžka exekučného konania

od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia (28.04.2010) do vydania poverenia na
vykonanie exekúcie (08.11.2010), vzhľadom na vykonané úkony smerujúce k posúdeniu zákonnosti
vedenej exekúcie nie je takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané
porušenie práva navrhovateľky na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase,
zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nemal
za preukázaný nesprávny úradný postup - existenciu prieťahov v predmetnom exekučnom konaní,
ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 OSP, keď v konaní

úspešnej odporkyni nepriznal náhradu trov konania, nakoľko jej žiadne nevznikli a ani si ich neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, domáhajúc sa ním jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila, že súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu
účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietala, že súd prvého stupňa založil
svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po
tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol

viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z.z.. Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytkla mu tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázala na to, že nemala k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohla niektoré skutočnosti

len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mala v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označila
aj exekučný spis a žiadala použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však nič
nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď
rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Poukázala tiež na to, že súd prvého stupňa
nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca

vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že
exekučnýsúdignorovaltútolegitímnusféruaposunultrvanieprávnejneistotydočasu,ktorýjezhľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len
súdu exekučného. Ďalej argumentovala, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky

konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo, naviac jeho úvahy negujú
stabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako
napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnostiatď.RovnakotakDohovorzaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže

byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označila jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. V neposlednom rade vytkla prvostupňovému súdu
zamietnutie jeho návrhu na znalecké dokazovanie len s poukazom, že nepozná dôkazy, ktoré by
ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, čím mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku

materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom
skutkovom stave.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadrila.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si
povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je
dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny
potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci a
vyvodil z neho i správny právny záver.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporkyni domáhala zaplatenia sumy
125 eura z titulu náhrady škody a sumy 440 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom súdu pod sp.

zn. 13Er/327/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľka vzhliadla vo vydaní poverenia po uplynutí
15-dňovej lehoty na vydanie poverenia tvrdiac, že exekučný súd vydal poverenie viac ako s 8-mesačným
omeškaním.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovenie § 219 ods. 2 OSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak
máodvolacísúdzato,žeprvostupňovýsúdnielenvecnesprávnerozhodol,alevodôvodnenísasprávne

argumentačne vyporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné
rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 OSP, ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti
preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti
práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty

účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.
Predtým, ako odvolací súd pristúpil k samotnému prejednaniu odvolania navrhovateľky, zaoberal sa ňou
namietanou vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom (§ 221 ods.
1 písm. f/ OSP).

Z obsahu odvolania navrhovateľky vyplýva, že navrhovateľka namietala nevykonanie znaleckého
dokazovania, ktorým mal súd zistiť výšku materiálnej škody. K uvedenej vade konania namietanej
navrhovateľkouodvolacísúdudáva,žejevýlučnevecousúdurozhodnúťotom,akýdôkazbudevkonaní
vykonaný. Navrhovateľkou namietané odňatie možnosti konať pred súdom musí byť chápané tak, že
odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti sa s faktickou činnosťou súdu (s jeho

procesným postupom v konaní, so samou procedúrou prejednaní vecí súdom) a nie s jeho právnym
hodnotením veci zaujatom v napadnutom rozhodnutí. Navrhovateľka iné vady v konaní nenamietala a
odvolací súd z obsahu spisu ani vady konania, pre ktoré by musel rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť
nezistil. Preto pristúpil k prejednaniu veci.

Navrhovateľka namietala, že prvostupňový súd nesprávne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne
posúdil. Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný do zápisnice
pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým dňa 16.03.2010. Súdny exekútor doručil Okresnému
súdu Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 28.04.2010 bez zmluvy o úvere.Pretovyzvalnavrhovateľku30.04.2010napredloženieúverovejzmluvy.Úverovázmluvabolazaslanáaž
dňa 02.11.2010 a súd následne 08.11.2010 vydal poverenie na vykonanie exekúcie a doručil exekútorovi
dňa 15.11.20010.

Navrhovateľkasadomáhalasvojhonárokutitulom,ženebolovydanérozhodnutievzákonomstanovenej
lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia
ustanovená v § 44 ods. 2 zák. č. 233/2005 Z. z. neplatí, s ktorým právnym názorom sa odvolací súd
stotožnil.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného do 31.05.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo v návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby ju
vykonal. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo v návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku platného do 31.05.2011: písm. d/ podľa tohto zákona
možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov

nimi schválených i/ podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných
rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku platného od 01.06.2011, podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských

komisií a zmierov nimi schválených.

Z uvedenej úpravy ust. § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 Exekučného poriadku potom vyplýva, že až novela
Exekučného poriadku v § 41 ods. 2, od 01.06.2011 zaviedla pod písm. d/, že rozhodcovské rozsudky
sú vykonateľné exekučné tituly. Podľa názoru odvolacieho súdu preto rozhodcovské rozsudky boli

exekučnými vykonateľnými titulmi do uvedeného obdobia aj podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného
poriadku. Keďže až novela od 01.06.2011 zaviedla definíciu rozhodcovských rozsudkov v § 44 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku, bolo možné až od tohto obdobia aplikovať ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku o tom, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41
ods. 2 písm. c/ a d/.

Z exekučného spisu vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný 16.03.2010 a žiadosť súdneho
exekútora na Okresný súd Levice dňa 28.04.2010. Súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie
dňa 08.11.2010. Z uvedeného potom vyplýva, že prvostupňový súd nedodržal 15-dňovú lehotu na
vydanie poverenia a odvolací súd sa v tejto časti stotožnil s názorom prvostupňového súdu o nedodržaní

15-dňovej lehoty. Vydanie poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmania a to exekučného titulu
po formálnej a materiálnej stránke vykonateľnosti tohto rozhodnutia, žiadosti o vydanie poverenia a
návrhu na vykonanie exekúcie. Materiálnym predpokladom každej exekúcie je existencia exekučného
titulu. Ak chýba tento materiálny predpoklad exekúcie, exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia
zamietne. Vydanie poverenia v prípade nedostatkov exekučného titulu by znamenalo iba to, že exekúcia

sa síce začala, avšak musí byť v každom štádiu konania aj tak zastavená.

V zmysle ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. platného do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Z uvedeného vyplýva, že k nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci
činnosti, v ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym

úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia
stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má
aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v
lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci zbytočných prieťahov.Prvostupňový súd v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na nález Ústavného súdu SR
I.ÚS 16/2002, z ktorého vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená

automaticky prieťahy v konaní. Poukázal na celý priebeh exekučného konania a dospel k záveru, že
nedošlo k existencii prieťahov v exekučnom konaní, a tým k nesprávnemu úradnému postupu ako
jednému z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

Prvostupňový súd v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na ust. § 9 ods. 1, 2 zákona
do novely vykonanej zák. č. 412/2012 Z. z., teda do účinnosti zákona do 31.12.2012. Novela § 9
doplnila ustanovenie ods. 2 a 3, v ktorom uviedla, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu
súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahov v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenia, vybavenia sťažnosti, sťažnosti

na prieťahy z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,

že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z dôvodovej správy k tejto novele
vykonanej zák. č. 412/2012 Z. z. vyplýva, že táto bola prijatá na základe platnej úpravy, nakoľko existuje
možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ust. § 127
ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR je kompetentný preskúmať

Ústavný súd. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa
zák. č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu
na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. Pokiaľ by konajúci súd o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z

hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Zo záverov uvedenej dôvodovej správy vyplýva, že konštatovať
existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR.

Navrhovateľka prieťahy v konaní zdôvodňovala dĺžkou konania a jej sťažnosťami na dĺžku konania. Z
obsahu spisu Okresného súdu Levice 13Er/327/2010 nevyplýva, že by navrhovateľka podala sťažnosť
na prieťahy v konaní, a uvedená sťažnosť by nemala byť posudzovaná súdom, či došlo k prieťahom
v konaní alebo nie, nakoľko navrhovateľka nikdy v priebehu konania nepreukázala, že došlo ku
konštatovaniu prieťahov v konaní predsedom Okresného súdu Levice, prípade Ústavným súdom SR.

Navrhovateľka uplatňovala nárok na majetkovú škodu ako účelne vynaložené náklady spojené s jej
činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré uplynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej a náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodňovala márnym uplynutím lehoty, keď boli reálne ohrozené jej

legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jej pohľadávky, a došlo zároveň
k vyvolaniu rizík a neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného, neskorým
ukončením procedúry exekučným súdom k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinnou a
neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k insolventnosti povinnej. Navrhovateľka v priebehu
konania neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie vzniku škody, nepredložila relevantné dôkazy

dokumentujúce skutočnú výšku škody a výšku nemajetkovej ujmy. Nepreukázala, pokiaľ by aj došlo k
vzniku škody, aká je príčinná súvislosť medzi oneskorením vydania poverenia na vykonanie exekúcie
a výškou škody. Keď naviac odvolací súd dodáva, že súdny exekútor požiadal o vydanie poverenia
dňa 28.04.2010, avšak kompletné listinné dôkazy dodal exekučnému súdu na jeho viaceré výzvy až
02.11.2010 a súd poveril súdneho exekútora dňa 08.11.2010.

Súd prvého stupňa vo veci dostatočne a riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania
vyhodnotil správne a vyvodil z neho aj správny právny záver. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal, keďže odporkyňa návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.