Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. máj 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/394/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7106224635
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7106224635.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Evy Feťkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej vo veci žalobcu R. F., L. Y. T. Y., Y. XXXX/XX,
K.:XXXXXXXX, zast. R.. Y. U., E., Y., L.. Z. XX, proti žalovanej A. Č., W.. XX.X.XXXX, F. V., E. X, zast.
R.. C.Z. V., E., V., C. X, o zaplatenie 3.352,98 € (101.012 Sk) istiny s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku 34C 200/2006-257 z 29.3.2012 v znení opravného uznesenia 34C 200/2006-310 zo 4.3.2014
Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v znení opravného uznesenia vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá,
a vo výroku o trovách konania.

Žalovanej sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania vo výške 142,61 €, ktorú je žalobca povinný

zaplatiť JUDr. Richardovi Kovalčíkovi, advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom zastavil konanie o zaplatenie sumy 401,30 € s 8 % úrokmi z omeškania
zo sumy 401,30 € od 1.1.2005 až do zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanej priznal
náhradu trov konania vo výške 1.510,64 € a žalobcovi uložil povinnosť ju zaplatiť na účet právneho
zástupcu žalovanej R.. C. V., E., L. L. U. V., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodoltakožalobe,ktorousažalobcadomáhalprotižalovanejzaplateniasumy3.352,98€(101.212,-
Sk) s 8 % úrokmi z omeškania ročne od 1.1.2005 do zaplatenia titulom náhrady škody na tom skutkovom
základe, že žalovaná pracovala uňho v pracovnom pomere na základe uzavretej pracovnej zmluvy vo

funkcii pracovníčky v obchodnej prevádzke - záložňa s miestom výkonu práce V. - S., ul. T. S.G. a s
uzavretou dohodou o hmotnej zodpovednosti z 1.12.1998 a dňa 8.9.2002 došlo ku škode na zverených
finančných prostriedkoch - hotovosti v sume 134.021,- Sk, ktorú žalovaná uznala dňa 23.12.2002 a
zaviazalasajunahradiťvlehotedo31.12.2004,avšakpodľauzavretejdohodyonáhradeškodydoposiaľ
uhradila iba sumu 33.000,- Sk a po skončení pracovného pomeru dohodou z 20.10.2004 k 19.10.2004
svoj záväzok prestala splácať a dlžnú sumu vo výške 101.212,- Sk žalobcovi nezaplatila. Súd prvého
stupňa vec právne posúdil podľa § 251 ods. 1, § 179 ods. 1 Zákonníka práce účinného od 1.4.2002

(ďalej len „ZP“) a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k
záveru, že dohoda o zodpovednosti za škodu z 23.12.2002, ktorou žalovaná uznala nárok na náhradu
škody vo výške 134.012,- Sk vzniknutej v dôsledku neúmerne vysokého ohodnotenia zlata a elektroniky
je neplatná, a to pre nedostatok všeobecnej náležitosti právneho úkonu v podobe slobodného a vážneho
prejavu vôle žalovanej, pričom súd uveril tvrdeniu žalovanej o spôsobe podpísania predmetnej listiny
a jej obrane, v rámci ktorej uviedla, že žalobca jej dal dohodu podpísať podvodným spôsobom spolu s
dodatkami, ktoré podpisovala, a teda nemala vedomosť o tom, že podpisuje dohodu o uznaní svojhozáväzku a splátkovom kalendári. Bez ohľadu na túto vadu právneho úkonu bol súd toho názoru, že
uznanie záväzku nezakladá zodpovednosť žalovanej za škodu žalobcovi tak ako ju definoval a jej
náhradu požadoval v súdnom konaní, keďže samotné uznanie záväzku na náhradu škody podľa § 191

ods. 3 ZP nie je samostatným zaväzovacím dôvodom, ani sa ním nezakladá domnienka o existencii
dlhu v čase uznania. Zdôraznil, že uznanie záväzku na náhradu škody v požadovanej výške nič nemení
na skutočnosti, že právnym dôvodom vzniku tohto záväzku môže byť zavinené protiprávne konanie
zamestnanca, s ktorým Zákonník práce spája jeho zodpovednosť za vzniknutú škodu, a uznaním
dlhu sa dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v občianskom súdnom konaní námietky týkajúce sa

dôvodu alebo výšky (rozsahu) nároku veriteľa. So zreteľom na obsah žaloby a obranu žalovanej súd
prvého stupňa skúmal, či boli splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu
spôsobenú pri plnení pracovných úloh podľa § 182 ods. 1 prvá veta ZP. Uviedol, že konštrukcia tejto
osobitnej zodpovednosti je založená na tom, že zamestnanec, s ktorým bola uzavretá dohoda o hmotnej
zodpovednosti, nevyúčtoval hodnoty zverené mu na základe dohody, hoci bol povinný ich vyúčtovať,
takže vznikol schodok. Schodok je teda špecifickým druhom škody a ide o škodu na hodnotách prijatých

po vykonaní inventarizácie na vyúčtovanie, ktorá spočíva v rozdiele medzi skutočným stavom zverených
hodnôt a medzi správnymi údajmi účtovnej evidencie, o ktorý je skutočný stav nižší, než je účtovný
stav. Podstatným znakom schodku je, že chýba tovar, o hodnotu ktorého je fyzický stav nižší, pričom
schodkom nie je škoda vzniknutá nesprávnym precenením zásob tovaru. Po vykonanom dokazovaní
dospel k záveru, že zodpovednosť žalovanej za schodok na zverených hodnotách v danom prípade

je úplne vylúčená, keďže nie je splnený podstatný znak schodku, nakoľko žiaden tovar žalobcovi
nechýba. Tvrdenia žalobcu o nadhodnotení vecí prijatých do záložne v podobe zlého posúdenia ceny
a kvality zlata súd nemal preukázané, keďže žalobca napriek opakovaným výzvam nepredložil súdu
objektívny dôkaz o existencii schodku na zverených hodnotách, ktorý mala zavineným konaním alebo
opomenutím zapríčiniť žalovaná, a písomným podaním z 2.11.2009 (č.l. 119) upresnil výšku škody,

ktorá mu mala vzniknúť protiprávnym konaním žalovanej z dôvodu, že vyplatila celkovo 81.280 Sk po
prijatí elektroniky do záložne, ktorá bola nefunkčná, nekompletná, bezcenná, bez dokladov o zakúpení,
a navrhol za týmto účelom aj znalecké dokazovanie za účelom ustálenia výšky škody, za ktorú má
zodpovedať žalovaná titulom nekvality predmetov prijatých do záložne. Tomuto dôkaznému návrhu však
súd nevyhovel pre neexistenciu objektívne spôsobilých predmetov znaleckého skúmania a uviedol, že

znalec z dôkazov tvoriacich súdny spis alebo z predložených predmetov skúmania nemôže posúdiť, či
tieto sú totožné s tými, ktoré mala prijať žalovaná počas trvania pracovného pomeru, nakoľko dohody o
zriadení záložného práva predložené žalobcom v prílohe podania zo 6.2.2012 k elektronike neobsahujú
presnú identifikáciu vecí v podobe sériového čísla, ale len strohý údaj o druhu predmetu a označení jeho
výrobcu. Z rovnakého dôvodu súd nepovažoval za účelné nariadiť znalecké dokazovanie ani na odborné

ohodnotenie kvantity a kvality zlatých šperkov, ktoré mali byť prijaté žalovanou počas trvania pracovného
pomeru, a ktoré žalobca dokladoval igelitovými vreckami plnými šperkov zo žltého kovu priamo na
pojednávaní, nakoľko týmto nepreukázal, že ide o predmety totožné s predmetmi prijatými do záložne
žalovanouvpriebehur.2001až2003.Pokiaľžalobcapoukázalnavyplateniesumy81.280,-Skakosúčtu
pôžičiek, ktoré poskytla žalovaná ako jeho vtedajšia zamestnankyňa dlžníkom, a ktoré boli zabezpečené

zriadením záložného práva k elektronike prijatej do záložne, a tvrdil, že elektronika je nefunkčná,
nekompletná a bezcenná pre absenciu dokladov o zakúpení, súd mal za to, že nemožnosť predaja
založených vecí pre ich faktické vady alebo morálnu zastaralosť predstavuje podnikateľské riziko, s
ktorou je prevádzkovanie záložne spojené, za ktoré žalovaná v súlade s § 181 ods. 3 ZP nezodpovedá.
Dospel tiež k záveru, že neprichádza do úvahy ani subsumovanie konania žalovanej pod všeobecnú

zodpovednosť zamestnanca za škodu spôsobenú zamestnávateľovi zavineným protiprávnym konaním
podľa § 179 ods. 1 ZP, pretože podľa § 186 ZP platného a účinného v čase vzniku údajnej škody,
náhrada škody nesmela presiahnuť trojnásobok priemerného zárobku zamestnanca, pričom z dodatku
č. 4 k pracovnej zmluve z 1.10.2001 mal súd preukázanú výšku mzdy žalovanej v sume 4.920,- Sk.
Vzhľadom na to, že žalovaná počas trvania pracovného pomeru zaplatila žalobcovi sumu 33.000,- Sk,

ktorá presahuje maximálnu výšku škody, za ktorú žalobcovi zodpovedala, z uvedených dôvodov žalobu
ako nedôvodnú zamietol. Keďže žalobca žalobu v časti sumy 401,30 € s 8 % úrokmi z omeškania od
1.1.2005dozaplateniavzalspäťsosúhlasomžalovanej,súdkonanievtejtočastizastavilpodľa§95ods.
1, 2 a 3 O.s.p. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 2 O.s.p. vychádzajúc
z toho, že žalobca z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 401,30

€ s prísl., preto je povinný nahradiť žalovanej trovy konania, a v prevyšujúcej časti mala žalovaná vo
veci úspech, preto priznal žalovanej náhradu účelne vynaložených trov konania pozostávajúcich z trov
právneho zastúpenia (odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu 19 % DPH) advokátom JUDr.
Richardom Kovalčíkom a jej predchádzajúcim zástupcom JUDr. Tomášom Bardelčíkom za 5 úkonovprávnej služby podľa § 10 ods. 1, § 15, § 14 ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a uložil žalobcovi
povinnosť náhradu trov konania v celkovej výške 1.510,64 € zaplatiť právnemu zástupcovi žalovanej

JUDr. Richardovi Kovalčíkovi, advokátovi v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p.

Opravným uznesením 34C 200/2006-310 zo 4.3.2014 vydaným podľa § 164 prvá a druhá veta v spojení
s § 167 ods. 2 O.s.p. na základe návrhu žalovanej a po vrátení veci odvolacím súdom, súd opravil v
rozsudku dátum jeho vyhlásenia na správny deň: 20.3.2012.

Rozsudok, okrem výroku o zastavení konania, napadol žalobca včas podaným odvolaním, odôvodniac
ho odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p. Bol toho názoru, že súd

prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, v dôsledku nesprávnej aplikácie a výkladu zák. ustanovení vec nesprávne právne posúdil a
nedostatočným spôsobom sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal s tvrdeniami účastníkov
a s predloženými dôkazmi čo do skutkovej a právnej stránky veci. Odôvodnenie rozsudku považoval

za nepresvedčivé, čím takým postupom súd vo svojich dôsledkoch tiež odňal účastníkom právo konať
pred súdom (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
Predovšetkým nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že legitímna listina označená
ako dohoda o zodpovednosti pracovníka zamestnávateľovi za škodu, podpísaná oboma účastníkmi,
ktorej pravosť ani žalovaná nespochybnila a jej uzavretie pripúšťa aj Zákonník práce, je neplatná.

Vytýkal súdu, že ako dôvod neplatnosti dohody súd uvádza iba to, že nebola splnená náležitosť v
podobe slobodného a vážneho prejavu vôle žalovanej, pričom k uvedenému záveru súd dospel iba
na základe ničím nepodloženého a nepreukázaného tvrdenia žalovanej o tom, že jej mala byť dohoda
len podstrčená a pod., čo však žalovaná žiadnym spôsobom ani dôkazom nepreukázala a pravosť
svojho podpisu nespochybnila. Bol toho názoru, že dohoda spĺňa všetky náležitosti, je obsahovo

zdôvodnená a podrobne sa v nej uvádza, že žalovaná uznáva záväzok na náhradu škody, v akej
výške a z akého dôvodu. Mal za to, že dohoda je podstatná a kľúčová pre dôvodnosť uplatneného
nároku, navyše z nej vyplýva aj spôsob a lehota úhrady vyčíslenej škody a žalovaná na základe
predmetnej dohody splácala vyčíslenú škodu, pričom ju prestala splácať až po skončení pracovného
pomeru. Z obsahu dohody jednoznačne vyplýva, že škoda bola spôsobená žalovanou zavineným

porušením povinností pri plnení pracovných úloh tým, že jednoducho nerešpektovala vnútorné predpisy
zamestnávateľa o ohodnocovaní zlata a iných predmetov, hoci takéto predpisy (pracovná náplň a pod.)
u zamestnávateľa existovali, a žalovaná s nimi bola oboznámená. Poukázal na to, že túto skutočnosť
žalovaná potvrdila vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 3.3.2008, kde výslovne na otázky právneho
zástupcu žalobcu aj súdu uviedla, že cit. „Je pravdou, že som bola poučená o spôsobe oceňovania

jednotlivých vecí... bola som poučená žalobcom o tom, ako ohodnocovať puncované a nepuncované
zlato“, „Zlato mnou nadhodnotené v niektorých prípadoch bolo ...“. Rovnako žalovaná priznala, že bola
žalobcom niekoľkokrát na nadhodnotenie tovaru, a to aj písomne upozornená, t.j. konala doslova v
rozpore s príkazmi a upozorneniami svojho zamestnávateľa, v rozpore s písomnou náplňou práce
a s ďalšími písomnými pokynmi o oceňovaní, a to aj po písomných upozorneniach, čo už nemožno

v žiadnom prípade považovať za nedbanlivosť. Keďže svojho konania si žalovaná bola vedomá, a
preto aj dobrovoľne uznala základ spôsobenej škody, ako aj jej výšku v písomnej dohode, v ktorej
dohodla aj spôsob splácania, a okrem uvedeného aj na samostatnej listine označenej ako splátkový
kalendár potvrdila splácanie škody. Uviedol ďalej, že o týchto skutočnostiach predložil súdu listinné
dôkazy, ktoré súd pri hodnotení dokazovania vôbec nevzal do úvahy. Vytýkal súdu prvého stupňa,

že nevyhovel jeho návrhu na znalecké dokazovanie za účelom ustálenia výšky škody a uviedol, že
objektívne nemohol všetky hnuteľné veci - elektroniku predložiť súdu na pojednávaní, a preto navrhoval
najskôr ich ohliadku súdom v jeho sídle, kde bolo možné overiť identifikáciu jednotlivých predmetov a
porovnať ju so zoznamami, ktoré súdu predložil, pričom súdu predložil aj podrobnú fotodokumentáciu
zaznamenanú na CD nosičoch, a čo sa týka predmetov zo zlata, predložil súdu zoznamy týchto

predmetov a zlaté predmety aj na pojednávaní spolu s jednotlivými dohodami o zriadení záložného
práva, v ktorých boli predmety zo zlata špecifikované slovným označením, ako aj evidenčným číslom,
čím sa však súd odmietol podrobnejšie zaoberať a s touto skutočnosťou sa dostatočne nevysporiadalani v odôvodnení napadnutého rozsudku. Podľa jeho názoru ťažisko konania spočívalo vo vyporiadaní
sa s otázkou, či boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej podľa § 182 ods. 1 ZP, hoci
už na samotnom počiatku konania bola viackrát na pojednávaniach prezentovaná aj právna konštrukcia

všeobecnej zodpovednosti zamestnanca na škodu, a uviedol, že je povinnosťou súdu vyhodnotiť listinné
dôkazy a posúdiť právnu konštrukciu uplatneného nároku. Hodnotenie dokazovania súdom považoval
za nedostačujúce, neobjektívne a jednostranné v prospech žalovanej bez logického základu, pričom súd
nevyhodnotil množstvo ním predložených listinných dôkazov, a napadnutý rozsudok je z týchto dôvodov
nepreskúmateľný. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil a žalobe vyhovel

a priznal mu náhradu trov celého konania, príp. rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie s pokynom na doplnenie dokazovania.

Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu
trov odvolacieho konania pozostávajúcich z odmeny 131,13 €, paušálnej náhrady hotových výdavkov
7,63 €, po navýšení o 20 % DPH, trovy právneho zastúpenia vo výške 166,51 € za vyjadrenie k odvolaniu
z 3.1.2011. Odvolanie považovala za neopodstatnené a mala za to, že žalobca v odvolaní neprezentoval

žiadne právne relevantné skutočnosti a argumenty, ktoré by mohli privodiť akúkoľvek zmenu rozhodnutia
vo veci. Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku je taktiež bezpochyby zrejmé, že súd prvého stupňa
sa okrem zodpovednosti za schodok venoval aj všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu,
o ktorú opieral žalobca svoj nárok, následne po neúspešnej snahe založiť základ svojho nároku na
zodpovednosti za schodok. Uviedla, že jej zodpovednosť za schodok na zverených hodnotách je v

tomto prípade úplne vylúčená, keďže absentuje podstatný znak schodku, nakoľko žiadny tovar nechýba.
Nárok žalobcu opierajúci sa o ustanovenia upravujúce všeobecnú zodpovednosť zamestnanca za škodu
(ust. § 179 a nasl. ZP) nie je akceptovateľný a táto zodpovednosť je rovnako vylúčená, lebo aj keby
žalobcovi teoreticky nejaká škoda vznikla (čo však dôrazne popierala), išlo by o škodu vyplývajúcu z
podnikateľského rizika, za ktorú v súlade s § 181 ods. 3 ZP nezodpovedá. Uviedla, že podľa ustálenej

judikatúry riziko v uvedenom zmysle možno charakterizovať ako možnosť negatívnych dôsledkov
úsudku (správania) zamestnanca, ktoré sa môže prejaviť aj v jeho rozhodovacej činnosti, preto aj keby
možnosť vzniku negatívnych dôsledkov jej úsudku, pokiaľ ide o nadhodnotenie zlata a elektroniky sa
pripustila (čo však nepripúšťa), táto bezpochyby tvorí podnikateľské riziko, s ktorým žalobca musí pri
svojej podnikateľskej činnosti počítať. Odhliadnuc od uvedeného považovala za potrebné poukázať na

ust. § 186 ZP platného a účinného v čase vzniku údajného nároku na náhradu škody, podľa ktorého
náhrada škody vyplývajúca zo všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu nesmie presiahnuť
trojnásobok jeho priemerného zárobku. Preto ak by aj žalobcovi nejaká škoda vznikla, táto bola dokonca
nad rozsah stanovený právnym predpisom uhradená, a teda žalobcom uplatnený nárok na náhradu
škody voči nej považovala za bezpredmetný a v rozpore so zákonom, a to aj v prípade, ak by dohoda

o uznaní dlhu bola platná. Pokiaľ ide o uznanie dlhu, opätovne poukázala na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČSR č. R 97/1968 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR č. R 13/1988, podľa ktorých „uznaním dlhu
sa dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v občianskom súdnom konaní námietky týkajúce sa dôvodu
alebo výšky (rozsahu) nároku veriteľa“. Naďalej zotrvala na svojom tvrdení, že dohodu o zodpovednosti
pracovníka nepodpísala na základe slobodného a vážneho prejavu vôle. Odhliadnuc od uvedeného,

považovala za potrebné zdôrazniť, že žalobca počas celého konania jednoznačne nevyšpecifikoval
výšku nároku, ktorý v tomto konaní uplatňoval, nárok vonkoncom nepreukázal relevantnými dôkazmi
a v dôsledku toho neuniesol dôkazné bremeno, ktoré na ňom spočívalo. K námietke žalobcu týkajúcej
sa nevykonania navrhovaných dôkazov, upriamila pozornosť na ust. § 120 ods. 1 O.s.p., z ktorého
je jednoznačne zrejmé, že je výlučne na zvážení súdu, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná a ktorý

nie, preto nevykonanie navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti
konať pred súdom, čo vyplýva aj zo súdnej praxe (uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5Cdo 247/2010 z 11.1.2011, 6Cdo 153/2011 zo 14.9.2011). Nakoľko súd prvého stupňa dospel k
záveru, že pre náležité zistenie skutkového stavu nie je potrebné vykonať všetky žalobcom navrhované
dôkazy (najmä znalecké dokazovanie), v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. tieto dôkazy nevykonal, pričom

vychádzal pri rozhodovaní z vykonaných dôkazov, všetky dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a zároveň všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti v zmysle § 132 O.s.p., ktoré vychádza
zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46
Ústavy SR). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického

myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti,
uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, ktorá v občianskom súdnom konaní predstavujeveľmi zložitý myšlienkový proces sudcu (Števček, M. Ficová, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok, I.
diel. Komentár 2. vydanie Praha: C.H. Beck, 2012, str. 469). Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie
je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť

(Krajčo, J. a kol.: Občiansky súdny poriadok, Komentár a súvisiace predpisy, EUROUNION, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 204/2009 zo 14.9.2011).

Rozsudok vo výroku o zastavení konania, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206
ods. 2 O.s.p.), preto v tomto výroku nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov s tým, že

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu dňa 21.5.2014 v súlade
s § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. a rozsudok v znení opravného uznesenia v napadnutom výroku,
ktorým bola žaloba zamietnutá a vo výroku o trovách konania podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil ako
vecne správny.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvého
stupňa, ako aj s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Súd prvého
stupňa správne vyhodnotil vykonané dôkazy podľa zásad vyplývajúcich z § 132 a nasl. O.s.p. a vzal

do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov vyplynuli, úplne zistil
skutkový stav veci a uplatnený nárok správne právne posúdil podľa všetkých do úvahy prichádzajúcich
ustanovení právnych predpisov (§ 179 ods. 1, § 181 ods. 3, § 182, § 186 a § 191 v spojení s § 251 ods. 1
zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce účinného od 1.4.2002 a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Po
vyhodnotení vykonaných dôkazov súd dospel k správnemu záveru, že žalovaná nie je zodpovedná za

škodu v žalobcom požadovanej výške, ktorú mala podľa tvrdení žalobcu spôsobiť zavineným porušením
pracovných povinností a nerešpektovaním interných predpisov zamestnávateľa o ohodnocovaní zlata a
iných predmetov počas trvania pracovného pomeru, resp. škodu v žalobcom požadovanej výške nie je
povinná nahradiť vzhľadom na to, že požadovaná náhrada presahuje maximálnu výšku skutočnej škody
ustanovenú v § 186 ods. 2 ZP, ktorú je zamestnanec povinný zamestnávateľovi nahradiť podľa zásad o

všeobecnej zodpovednosti (§ 179 ZP), ak škoda bola spôsobená jeho nedbanlivostným konaním.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa
§ 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p. dospel k záveru, že odvolanie nemožno považovať za
opodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú dané. Žalobca v odvolaní
uvádza skutočnosti a námietky, s ktorými sa súd prvého stupňa úplne a správne vysporiadal v

odôvodnení svojho rozhodnutia a ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť zistených skutočností,
hodnotenia dôkazov a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa, ktoré neodôvodňujú iné
rozhodnutie o uplatnenom nároku, a neumožňujú ani záver, že by v konaní bola žalobcovi odňatá
možnosť konať pred súdom, resp. že konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie. Zodpovednosť žalovanej za schodok na zverených hodnotách podľa § 182

ods. 1 prvá veta ZP aj podľa názoru odvolacieho súdu neprichádza do úvahy z dôvodov, ktoré
súd prvého stupňa podrobne uviedol v odôvodnení rozsudku a odvolací súd na tieto dôvody v
celom rozsahu odkazuje. Keďže v posudzovanom prípade nebol splnený základný predpoklad vzniku
osobitnej zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách podľa § 182 ods. 1 ZP, súd prvého
stupňa pri posúdení nároku správne vychádzal z ustanovení ZP upravujúcich všeobecnú zodpovednosť

zamestnanca za škodu podľa § 179 ods. 1 ZP, a správne v konaní skúmal existenciu základných
predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu, keďže samotné uznanie záväzku žalovanou nanáhradu škody (titulom schodku na zverených finančných prostriedkoch) v písomnej dohode z
23.12.2002 nezakladá domnienku o existencii dlhu v čase uznania. V súdnej praxi je totiž už
ustálený názor, podľa ktorého uznaním dlhu sa dlžník nezbavuje možnosti uplatňovať v občianskom

súdnom konaní námietky týkajúce sa dôvodu alebo výšky (rozsahu) nároku veriteľa. Uznanie záväzku
zamestnanca nahradiť zamestnávateľovi požadovanú škodu podľa § 191 ods. 3 ZP je jednostranným
právnym úkonom zamestnanca, ktorý musí obsahovať súhlas so zodpovednosťou zamestnanca i
súhlas s požadovanou výškou náhrady škody. Uznanie záväzku nahradiť škodu v požadovanej výške
však nič nemení na skutočnosti, že právnym dôvodom vzniku tohto záväzku môže byť len zavinené

protiprávne konanie zamestnanca, s ktorým Zákonník práce spája jeho zodpovednosť za vzniknutú
škodu. K platnosti uznania záväzku na náhradu škody v určenej výške a dohody o spôsobe jej náhrady
sa vyžaduje písomná forma, a to pod sankciou neplatnosti dohody. Uznanie záväzku zamestnancom
nahradiť škodu v požadovanej výške je nevyhnutným predpokladom a jednou z podstatných náležitostí
dohody podľa § 191 ods. 3 ZP o spôsobe jej úhrady, avšak takéto uznanie nie je samostatným
zaväzovacím dôvodom, ani nezakladá domnienku o existencii dlhu v čase uznania, ako to správne

konštatoval súd prvého stupňa. S uznaním záväzku na náhradu škody, ak bolo urobené písomnou
formou, je spojený ten právny následok, že pre uplatnenie uznaného peňažného nároku platí 10 ročná
premlčacia lehota.

So zreteľom na uvedené, súd prvého stupňa uplatnený nárok správne právne posúdil podľa ust. §
179 ods. 1 ZP a zásady vyplývajúcej z ust. § 186 ods. 2 ZP v znení účinnom do 31.8.2007 (v čase

vzniku škody), podľa ktorej zodpovednosť zamestnanca za škodu spôsobenú z nedbanlivosti (výška
náhradyškody)bolalimitovanásumoutrojnásobkupriemernéhomesačnéhozárobkuzamestnancapred
porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu zamestnávateľovi, a po zistení, že žalovaná počas trvania
pracovného pomeru žalobcovi zaplatila titulom náhrady škody sumu 33.000 Sk (1.095,39 €) prevyšujúcu
zákonomprípustnúmaximálnuvýškunáhradyškody,dospelksprávnemuzáveruonedôvodnostižaloby.

Žalobca,ktoréhovkonanízaťažovalodôkaznébremeno,nepreukázal,žežalovanáúmyselnýmkonaním
porušila povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo aby úmyselne konala proti dobrým mravom, a preto
neprichádza do úvahy náhrada škody v plnej výške, resp. náhrada ušlého zisku podľa § 186 ods. 3 ZP. Z
tohto dôvodu súd prvého stupňa ani nemal dôvod nariadiť žalobcom navrhované znalecké dokazovanie
na určenie výšky skutočnej škody, ktorý dôkaz nebolo potrebné vykonať pre úplné zistenie skutkového

stavu a rozhodnutie vo veci, a preto žalobca v odvolaní neopodstatnene vytýka súdu prvého stupňa
neúplné zistenie skutkového stavu v rámci uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm.
c/ O.s.p.

Napokon za nedôvodnú treba považovať i námietku žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého
rozsudku, lebo súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol dostatočné, relevantné a

zrozumiteľné dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené. V odôvodnení rozsudku uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán
k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a analýzu
relevantných zák. ustanovení, uviedol skutkové a právne závery, ku ktorým dospel na základe svojej
úvahy, ktorú primerane aj vysvetlil, uviedol tiež, z akých dôvodov nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy,

a odôvodnenie rozsudku tak spĺňa parametre zákonného odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.

Z uvedených dôvodov bol rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách
konania ako vecne správny potvrdený.

Žalovaná mala plný úspech v odvolacom konaní, preto jej podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods.
1 prvá veta O.s.p. bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z trov právneho

zastúpenia jej advokáta (vyčíslené v zákonnej lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p.), a to odmena za
vyjadrenie k odvolaniu z 23.7.2012 v tarifnej sadzbe 111,21 € vychádzajúc z hodnoty veci v odvolacom
konaní 2.952 €, paušálna náhrada hotových výdavkov 7,63 €, a náhrada 20 % DPH vo výške 23,77
€, podľa § 10 ods. 1 a § 16 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, spolu náhrada trov odvolacieho konania

vo výške 142,61 €, ktorú je žalobca povinný zaplatiť JUDr. Richardovi Kovalčíkovi, advokátovi, v súlade
s § 149 ods. 1 O.s.p.Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.