Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. máj 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/158/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6405208755
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6405208755.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie
Podhorovej a členov senátu JUDr. Petra Priehodu a JUDr. Anny Snopčokovej v právnej veci žalobcu: P..
U. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XXXX/XX, T., občan Slovenskej republiky, zastúpený advokátkou
JUDr. Tatianou Polkovou, H. S. XXX/XX, T., proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu ušlého zisku, o odvolaní žalovaného proti

rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 22. 01. 2013 č. k. 14C/359/2012-806

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 640,15 Eur na účet
právneho zástupcu v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi na ušlom zisku
105.995,56 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti ušlého zisku do sumy
117.773,52 Eur žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na náhradu trov

konania 34.834,71 Eur na účet právnej zástupkyne. Prvostupňový súd mal z vykonaného dokazovania
preukázané, že voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie dňa 08. 06. 1994, čím sa začalo trestné stíhanie,
ktoré bolo zastavené s právoplatnosťou dňa 17. 02. 2004. V tomto časovom období bol žalobca od 20.
01. 1995 do 19. 03. 1996 vo väzbe. Žalobca spolu s ďalším spoločníkom P.. N. N. bol spoločníkom
obchodnej spoločnosti N., spol. s r.o., ktorá bola zapísaná do obchodného registra dňom
13. 10. 1992 a vymazaná dňom 11. 04. 2006. Obaja spoločníci mali rovnaký základný vklad. Išlo o
činnú obchodnú spoločnosť, ktorá od začiatku vykonávala obchodné aktivity. V priznaní k dani z príjmov

právnických osôb predloženého za rok 1993 bolo preukázané, že základ dane bol 1.323.204,- Sk, daň
vypočítaná daňovým úradom 595.400,- Sk. Rozdiel medzi základom dane a daňou predstavuje sumu
727.804,- Sk. Z predloženého daňového priznania vyplynulo, že spoločnosť bola zisková, obchodné
aktivity spoločnosti potvrdili aj svedkovia vypočutí v súdnom konaní. Z týchto tiež vyplynulo, že za
spoločnosť chodil na obchodné jednania, uzatváral kontrakty, podpisoval listiny svojím podpisom práve
žalobca. Žalobca uviedol, že po tom, ako bol vzatý do väzby, prestali akékoľvek obchodné aktivity

spoločnosti. Stalo sa tak jednak z dôvodov, že žalobca fyzicky vykonával väzbu, okrem toho musel
pre orgány činné v trestnom konaní odovzdať písomnú agendu týkajúcu sa obchodov spoločnosti N.,
spol. s. r.o. Z tohto dôvodu ani druhý zo spoločníkov nemohol obchodné aktivity vykonávať, naviac
tento v toku XXXX zomrel. Druhého spoločníka žalobca do spoločnosti neprijal, nemalo to význam,
keďže obchodná spoločnosť kvôli jeho trestnému stíhaniu a väzbe sa stala pre obchodných partnerov
nedôveryhodnou. Z predložených uznesení Krajského úradu vyšetrovania PZ zo dňa 19. 06. 1996 a zo
dňa 28. 06. 1996 mal súd preukázané, že bolo rozhodnuté o vrátení zadržaných vecí kvôli trestnému

stíhaniu žalobcovi. Medzi nimi sú vymenované aj listiny viažuce sa k obchodnej spoločnosti N., spol.s r.o. Podľa žalobcu celá kompletná agenda mu bola vrátená až v súvislosti so zastavením trestného
stíhania vo februári 2004. Súd z výsledkov dokazovania dospel k záveru, že obchodná spoločnosť
N., spol. s r.o., v ktorej bol žalobca jedným z dvoch spoločníkov s rovnakými vkladmi, začala byť

prosperujúcou, z daňového priznania za rok 1993 vykázala čistý zisk 727.804,- Sk. Súd dospel k záveru,
že bezprostrednou a hlavnou príčinou ušlého zisku obchodnej spoločnosti bola skutočnosť, že voči
žalobcovi bolo vznesené obvinenie a vykonávaná väzba. V príčinnej súvislosti absencie obchodných
aktivít je aj to, že v rámci trestného stíhania bola písomná agenda spoločnosti zabavená pre trestné
účely.Ajpovráteníčastipísomnejagendyvroku1996nevykonávalaspoločnosťaktivity,pretožežalobca

sa stal personou non grata, druhý spoločník v roku XXXX zomrel. Jediným spoločníkom zostal žalobca,
ktorý obchodné aktivity nevykonával pre nedôveryhodnosť voči obchodným partnerom. Spoločnosť
ostala neaktívna a dňom 11. 04. 2004 bola z obchodného registra vymazaná. Z výpovede svedkov pre
súd vyplynulo, že za roky 1993 až 1994 bolo na trhu málo dodávateľov, nebyť trestného stíhania žalobcu,
nebola by sa spoločnosť dostala do pozície, že bola na trhu dodávateľov neakceptovateľná. Dalo sa
predpokladať, že by aj v budúcich rokoch bola zisková. Okresný súd pre účely výpočtu ušlého zisku

vychádzal z celého časového obdobia trestného stíhania žalobcu od 08. 06. 1994 až do 17. 02. 2004.
Pretože neziskovosť spoločnosti bola len dôsledkom trestného stíhania žalobcu za celé toto obdobie,
spolu 117 mesiacov, vypočítal predpokladaný ušlý zisk spoločnosti 7.096.088,90 Sk, keďže spoločníci
sa so ziskom delili rovnakou mierou, v prípade žalobcu bol predpokladaný zisk 3.548.045,- Sk, t. j.
117.733,52 Eur. Vzhľadom na spoločenskú zmluvu, podľa ktorej sa každoročne so ziskom naloží podľa

rozhodnutia valného zhromaždenia, pričom za rok 1993 sa spoločníci dohodli 10 % zisku reinvestovať
do spoločnosti a zvyšok 90 % ostal ich čistým výnosom s predpokladom jeho delenia rovným dielom
každému spoločníkovi, dospel prvostupňový súd k záveru, že ušlý zisk žalobcu predstavuje sumu
105.995,56 Eur (z podielu na zisku žalobcu 117.773,52 Eur, bez 10 % na reinvestovanie do spoločnosti
11.779,96 Eur). V tejto časti návrhu ako dôvodnému vyhovel a v prevyšujúcej časti do sumy 117.773,52

Eur žalobu ako nedôvodnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O.
s. p. tak, že žalobcovi prináleží náhrada vo výške 66 % z jeho účelne vynaložených trov konania, ktoré
po výpočte predstavovali sumu 34.834,71 Eur.

Rozsudok okresného súdu odvolaním napadol žalovaný. Poukázal na konanie, ktoré predchádzalo
vydaniu tohto napadnutého rozsudku, konkrétne na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. 5Ncdo/1/2011-770 zo dňa 29. 10. 2012, ktorým Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Okresného súdu
Banská Bystrica č. k. 7C/178/2005-688 zo dňa 11. 02. 2010 v časti, v ktorej zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi ušlý zisk z podnikania právnickej osoby v sume 117.773,52 Eur a príslušného
rozhodnutiaotrováchkonania,akoajrozsudokKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.12Co/113/2010
zo dňa 20. 05. 2010 v potvrdzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania. Najvyšši súd SR konštatoval

nedostatok odôvodnenia oboch rozhodnutí v časti uplatneného zisku, ktorý mal navrhovateľovi vzniknúť
ako spoločníkovi spoločnosti N., spol. s r.o., v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., keď absentuje úvaha o
príčinnej súvislosti.

Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na nahradenie ušlého zisku, ktorý mal žalobcovi ujsť
z podnikania uvedenej obchodnej spoločnosti v dôsledku jeho trestného stíhania, žalovaný vzniesol

námietku premlčania. Prvostupňový súd posúdil nárok žalobcu ako nárok na náhradu škody z dôvodu
nezákonného vznesenia obvinenia. V zmysle § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. platí, že tento nárok sa
premlčí za 10 rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie,
ktorým bola spôsobená škoda s výnimkou škody na zdraví. Žalobcovi bolo rozhodnutím Krajského úradu
vyšetrovania PZ Banská Bystrica zo dňa 08. 06. 1994 ČVS:VP-145/30/94 vznesené obvinenie a začaté

trestné stíhanie. Žalobca sa dozvedel o nezákonnom rozhodnutí (aj keď podľa žalovaného o takýto
prípad zodpovednosti za škodu nejde) najneskôr v roku 1994 a objektívna premlčacia doba uplynula
v roku 2004. Žaloba bola podaná až dňa 21. 10. 2005, preto nárok žalobcu na náhradu škody titulom
ušlého zisku z podnikania obchodnej spoločnosti N. spol. s r.o. možno v plnom rozsahu považovať za
premlčaný, a preto vznáša námietku premlčania. Pokiaľ skôr rozhodoval Ústavný súd SR o plynutí a

dĺžky subjektívnej premlčacej doby žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody, premlčanie nároku
žalobcu z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby nie je obsahom odvolania.

Pokiaľ ide o uplatnený ušlý zisk požadovaný žalobcom, žalovaný tvrdí, že žalobca túto škodu žiadnym
hodnoverným spôsobom nepreukázal a jej rozsah nepredložil relevantnými dokladmi. Pritom vznikškody a jej rozsah je ďalším zákonným predpokladom vzniku nároku na náhradu škody, pričom
dôkazné bremeno nesie žalobca. Nepostačuje konštatovanie vzniku a určenie výšky bez akýchkoľvek
hodnoverných dôkazov o zmenšení majetku, škoda musí byť hodnoverným a nespochybniteľným

spôsobom preukázaná. Podľa žalovaného žalobca v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol.

V ďalšom poukazuje na názor obsiahnutý v rozhodnutí NS SR v časti, v ktorej bol zrušený prvostupňový
rozsudok vo výroku, v ktorom okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi ušlý zisk, keďže sa
žiadnym spôsobom nevysporiadal s existenciou príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a
uplatneným nárokom na náhradu škody. Neexistencia príčinnej súvislosti bola rozhodujúcou námietkou

žalovaného v celom konaní. Súd sa pri svojom rozhodovaní odchýlil od ustálenej judikatúry (rozsudok
NajvyššiehosúduSRzodňa30.06.2010sp.zn.5Cdo126/2009),nevysporiadalsasochýlnymprávnym
názorom, ani s naplnením základných predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody, v rozhodnutí
absentuje uvedenie dôvodov. Podľa žalovaného žalobca neodôvodnil vznik škody, ktorú si účastník
konania uplatňoval, ani jej súvis s tvrdenou škodou spoločnosti. Nezákonné rozhodnutie môže založiť
zodpovednosť za škodu len v rozsahu, v ktorom je v príčinnej súvislosti s nedosiahnutím rozmnoženia

majetkových hodnôt žalobcu, musí ísť pritom o priamu bezprostrednú príčinnú súvislosť. Podľa názoru
žalovaného žalobca túto príčinnú súvislosť nepreukázal ani výpoveďami svedkov na pojednávaní pred
prvostupňovým súdom. Nielenže nepreukázal príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a
vznikom škody, podľa žalovaného nepreukázal ani vznik škody. V celom konaní tvrdí a uplatňuje si
nárok na náhradu škody, ktorá vznikla obchodnej spoločnosti N., spol. s r.o. a nie priamo žalobcovi,

nevysvetlil akým spôsobom sa škoda, o ktorej tvrdí, že vznikla v spoločnosti, mala týkať žalobcu
a súvisieť s ním ako účastníkom konania. Pokiaľ vymedzil škodu, ktorá mala vzniknúť z daňového
priznania za rok 1993, nárokoval si tak skutočnú škodu a nie zisk, ktorý spravidla spoločnosť dosahuje
v oblasti podnikania, v ktorej je činná. Skutočná škoda však musí byť preukázaná v skutočnej výške,
v tomto smere žalobca neprodukoval žiadne dôkazy, a preto dôkazné bremeno neuniesol. Žalobca

vymedzil škodu, ktorá mu mala vzniknúť (resp. spoločnosti N., spol. s r.o.) len prostredníctvom výpočtu
ročného zisku z čiastky zisťovanej podľa daňového priznania za rok 1993 bez toho, aby preukázal, aké
aktivity smerujúce k dosiahnutiu tohto zisku boli znemožnené nezákonným rozhodnutím vykonať a aký
konkrétny zisk mu ušiel, neuniesol dôkazné bremeno ani vo vzťahu k preukázaniu vzniku škody. Podľa
žalovaného skutkové a právne závery súdu v napadnutom rozsudku sú neodôvodnené a arbitrárne,

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, porušujúce princípy spravodlivého procesu.
Navrhuje zmeniť rozsudok prvého stupňa tak, že návrh bude v celom rozsahu zamietnutý a žalovanému
priznaná náhrada trov konania.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu označil námietku premlčania odôvodnením márnym
uplynutím objektívnej 10-ročnej premlčacej doby, neuznal za dôvodnú. S poukazom na ustanovenie

§ 22 ods. 2 a 3 zákona č. 58/1969 Zb., ako aj § 9 ods. 1 tohto zákona uviedol, že premlčacia
doba začína plynúť od doručenia (oznámenia) nezákonného rozhodnutia) a vzhľadom na povahu
veci žalobca bol povinný požiadať o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom
lehota upravená § 10 zákona č. 58/1969 Zb. sa do premlčacej doby nepočíta. Žalovaná v námietke
premlčania neuvádza dátum doručenia (oznámenia) nezákonného rozhodnutia, ale dátum vyhotovenia

uznesenia o vznesení obvinenia. Žalobca sa v období od 07. 04. 1994 do augusta 1995 zdržiaval mimo
územia Slovenskej republiky a v tomto období mu nemohlo byť doručené ani oznámenie nezákonného
uznesenia (uznesenie o vznesení obvinenia). Procesné úkony orgánmi činným v trestnom konaní boli
vykonané proti jeho osobe až v auguste 1995, tieto skutočnosti vyplývajú z vyšetrovacieho spisu. K touto
vyjadreniu predložil aj listinný dôkaz o tom, že námietka premlčania objektívnej premlčacej doby nie je

dôvodná, konkrétne odpoveď Krajského riaditeľstva PZ v Žiline č. KRPZ-ZA-KP2-555/2013 zo dňa 16.
04. 2013 a jej príloh (kópia uznesení o vznesení obvinenia zo dňa 08. 06. 1994, kópia doručenky), z
ktorých vyplýva, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo doručené žalobcovi dňa 23. 08. 1995.

Keďže žalobca v súlade s § 9 zákona č. 58/1969 Zb. riadne požiadal príslušný orgán (Ministerstvo
spravodlivosti SR) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody), pričom jeho nároku v 6

mesačnej lehote vyhovené nebolo a podal žalobu na súd, žaloba bola dňa 21. 10. 2005 podaná v 10-
ročnej premlčacej dobe, a preto námietka premlčania nebola dôvodná.K ďalším dôvodom odvolania uviedol, že ide len o úvahy neúspešného účastníka konania, ktorý prejavil
nespokojnosť s rozsudkom. Rozsudok považuje za riadne odôvodnený, ako z hľadiska skutkového, tak
i právneho a nemožno mu vytknúť žiadnu arbitrárnosť. Žalovaná strana nebrala do úvahy, že orgány

verejnej moci zmarili 10 rokov života žalobcu vo všetkých možných oblastiach vrátane podnikania,
keď 10 rokov trvajúce trestné stíhanie žalobcu skončilo fiaskom a nebola podaná ani obžaloba. Úvahy
žalovaného považuje za rozporné s ústavným princípom zakotveným v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, z ktorého vyplýva povinnosť štátu nahradiť každú škodu poškodenému spôsobenú okrem
inéhonezákonnýmrozhodnutímštátnehoorgánu.Totoústavoupriznanéprávovpodmienkachprávneho

štátu treba vykladať pozitívne a nie reštriktívne, nie vytváraním poškodenému bariér vo forme rôznych
dôkazných bremien. Nároky žalobcu nie sú prehnané, domáha sa len toho, čo ušlo na zisku spoločnosti,
a teda na rozmnožení jeho majetku, v prípade normálneho chodu udalostí. Neuplatňuje žiadne fiktívne
zisky z fiktívnych podnikateľských aktivít, len to, čo dokáže vecne za argumentovať. Napadnuté
rozhodnutie je zákonné z pohľadu neprehnaných nárokov poškodeného, aj spravodlivé a konformné s
ústavným princípom práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu.

Preto ho navrhuje ako vecne správne potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo
výške 640,15 Eur podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.

Krajský súd preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia
pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O. s. p. Napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods.
1 O. s. p. potvrdil.

Odvolací súd súčasne konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, s ktorými sa v celom
rozsahu stotožňuje, a na ktoré v podrobnostiach odkazuje v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p.

Napadnutým rozsudkom rozhodoval prvostupňový súd po tom, čo Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom sp. zn. 5Mcdo 1/2011-770 zo dňa 29. 10. 2012 zrušil jeho rozsudok zo dňa 11. 02. 2010 č. k.
7C/178/2005-688 v časti, v ktorej zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi ušlý zisk z podnikania právnickej

osoby v sume 117.773,52 Eur a trovách konania a tiež rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 20. 05. 2010 sp. zn. 12Co//113/2010 v potvrdzujúcom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť
žalobcovi sumu 117.773,52 Eur a trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie.

Predmetom tohto odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku okresného súdu, ktorý

rozhodoval o nároku na uplatnený ušlý zisk, ktorý mal žalobcovi vzniknúť ako spoločníkovi spoločnosti
N. spol. s r.o., v ktorej Najvyšší súd SR zrušil rozsudok prvostupňového, aj odvolacieho súdu a vrátil
vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, a to v rozsahu odvolania žalovaného.

Žalobca uplatnil svoj nárok z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu,
konkrétne uznesenia KUV PZ Banská Bystrica sp. zn. VP-145/30-94, ktorým bolo voči žalobcovi

vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona. Uznesením
KR PZ ÚJKP Žilina ČVS:KUV-21/20-1997 zo dňa 23. 01. 2004 bolo trestné stíhanie obvineného
(žalobcu) podľa § 172 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku zastavené s odôvodnením, že skutok,
ktorý sa stal, nie je trestným činom. Podľa žalobcu týmto nezákonným rozhodnutím (ako aj postupmi
orgánov činných v trestnom konaní v priebehu trestného konania vedeného proti žalobcovi) bola

zmarená na celé obdobie trestného konania podnikateľská činnosť žalobcu, okrem iného aj v rámci
podnikania prostredníctvom obchodnej spoločnosti N., spol. s r.o., so sídlom v T.. Žalobca vyčíslil ušlý
zisk podľa daňového priznania za rok 1993, keď spoločnosť v tomto období dosiahla čistý zisk v sume
727.854,- Sk a podnikateľský zámer tejto obchodnej spoločnosti bol zameraný na významnú expanziu
s dosahovaním oveľa vyššieho zisku. Ako je zrejmé z obsahu spisu, o tejto časti uplatneného nároku z

titulu zodpovednosti v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. rozhodol už prvostupňový súd tak, že rozsudkom
zo dňa 20. 09. 2007 č. k. 7C/178/2005-388 zamietol nárok žalobcu na náhradu ušlého zisku. Odvolací
súd v dôsledku odvolania rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zamietol žalobu žalobcu na
náhradu ušlého zisku (a škody), potvrdil.V dôsledku sťažnosti žalobcu P.. U. R.stavný súd Slovenskej republiky rozhodol dňa 25. 11. 2008
nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 339/08-40 tak, že základné právo P.. U. R. vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
12Co/305/07-446 zo dňa 28. 02. 2008 porušené bolo. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
12Co/308/07-446 zo dňa 28. 02. 2008 v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 7C/178/2005-388 zo dňa 20. 09. 2007 zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu z dôvodu, že podľa jeho názoru bol nárok žalobcu podľa

§ 23 zákona č. 58/1969 Zb. premlčaný. Podľa záveru Ústavného súdu SR bol súd povinný aplikovať na
premlčanie práva na náhradu škody ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a v zmysle jeho
záverov nárok na náhradu škody premlčaný nebol.

Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd zamietol žalobu žalobcu na
náhradu ušlého zisku (a náhradu škody) zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie s tým, aby sa nárokom
zaoberal prvostupňový súd, ktorého rozhodnutie môže byť na základe podaného odvolania opakovane

preskúmané, nakoľko v prejednávanej veci okresný aj krajský súd považovali nárok na náhradu škody
a ušlého zisku za premlčaný, preto sa nezaoberali ani jeho výškou. Rozsudkom zo dňa 11. 02. 2010
č. k. 7C/178/2005-688 okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi na náhradu škody - trovách
nutnej obhajoby 985,03 Eur a na ušlo zisku 947.705,84 Eur, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a
rozhodol o náhrade trov konania. V dôsledku podaného odvolania preskúmal napadnutý rozsudok

odvolacísúdvrozsahuodvolania-výroku,ktorýmbolažalovanémuuloženápovinnosťzaplatiťžalobcovi
ušlý zisk a výrok o náhrade trov konania. Rozsudok okresného súdu v tejto napadnutej časti ako vecne
správny potvrdil. Na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky dovolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 11. 02. 2010 č. k.
7C/178/2005-688 v časti, v ktorej zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi ušlý zisk z podnikania právnickej

osoby v sume 117.773,52 Eur a trovách konania a tiež potvrdzujúci rozsudok krajského súdu v tejto
časti a vec vráti prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Nestotožnil sa s argumentáciou dovolateľov
o premlčaní práva na náhradu škody v časti trov právneho zastúpenia a ušlého zisku za obdobie od 20.
01. 1995 do 19. 03. 1996, poukázal na nález Ústavného súdu SR v tejto veci, ktorý je záväzný. Podľa už
uvádzaného nálezu ústavného súdu uplatnený nárok premlčaný nebol, a preto ani súdy nižších stupňov

viazané týmto nálezom nepochybili, keď vychádzali z toho, že si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody
z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a na
premlčanie práva aplikovali ustanovenie § 22 ods. 1 zákona.

K námietke dovolateľa týkajúcej sa nedostatku odôvodnenia v časti uplatneného ušlého zisku v
súvislosti s účasťou žalobcu ako spoločníka v obchodnej spoločnosti N., spol. s r.o. konštatoval

nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu v časti vzniku ušlého zisku pre nedostatok dôvodov,
keď z neho bez ďalšieho nemožno jednoznačne vyvodiť, ako odvolací súd hodnotil vzťah príčinnej
súvislosti medzi konaním žalovanej a spôsobenou škodou. Keďže rovnakými vadami trpel aj rozsudok
prvostupňového súdu, bol aj tento v uvedenom rozsahu zrušený.

Ako je zrejmé z obsahu spisu, prvostupňový súd v ďalšom konaní doplnil dokazovanie výsluchom

žalobcu k otázke uplatneného ušlého zisku, výsluchom svedkov A.. E. O. a K. Q.. Okrem toho vykonal
dôkaz listinou, konkrétne daňovým priznaním uvedenej obchodnej spoločnosti za rok 1993, výpisom z
obchodného registra tejto obchodnej spoločnosti. Po poučení v zmysle § 120 ods. 4 účastníci ďalšie
dokazovanie nenavrhli, pričom súd po tom, ako udelil obom sporovým stranám možnosť predniesť
záverečnú reč, skončil dokazovanie uznesením a vyhlásil vo veci rozsudok.

Vzhľadom na vyššie uvedené okresný súd správne vychádzal zo skutočnosti, že prv uvádzané
rozhodnutie o vznesení obvinenia (keď neskôr bolo trestné stíhanie zastavené z dôvodu, že skutok,
ktorý sa stal, nebol trestným činom) je nezákonným rozhodnutím v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, keď takýto záver je súladný s doterajšou už pomerne ustálenou judikatúrou v obdobných

veciach. Týmto je naplnená jedna z podmienok pre určenie zodpovednosti za škodu v zmysle zákona
č. 58/1969 Zb., podľa ktorého sa daná vec posudzuje. Splnenie, resp. nesplnenie tejto podmienky všakani nie je predmetom odvolania, táto otázka bola už kladne zodpovedaná v predchádzajúcich súdnych
rozhodnutiach.

Pokiaľ však v súvislosti s otázkou nezákonného rozhodnutia žalovaný opätovne vzniesol námietku

premlčania dôvodiac, že nárok je premlčaný vzhľadom na uplynutie objektívnej premlčacej doby, keď
podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. sa nárok na náhradu škody premlčí za 10 rokov odo dňa,
keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda;
to neplatí, ak ide o škodu na zdraví, táto neobstojí. Podľa odvolateľa bolo žalobcovi rozhodnutím zo
dňa 08. 06. 1994 vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie, teda o nezákonnom rozhodnutí sa

dozvedel najneskôr v roku 1994 a objektívna premlčacia doba uplynula v roku 2004. Toto tvrdenie bolo
vyvrátené tým, že žalobca preukázal, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo doručené žalobcovi dňa
23. 08. 1995, žaloba bola podaná dňa 21. 10. 2005, žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku
príslušný ústredný orgán, ktorý v tejto veci nerozhodol v určenej lehote šiestich mesiacov, a počas
ktorých v zmysle § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. premlčacia doba neplynie. Z uvedeného vyplýva,
že nárok bol uplatnený včas, keď otázku subjektívnej premlčacej doby vyriešil ústavný súd, rovnako bol

nárok uplatnený včas aj v objektívnej desaťročnej premlčacej dobe.

Zásadnou odvolacou námietkou žalovaného je nepreukázanie výšky škody zo strany žalobcu, ako aj
príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nezákonným rozhodnutím a uplatňovaným ušlým ziskom, ako aj
nedostatok odôvodnenia súdu v otázke ušlého zisku a príčinnej súvislosti.

Odvolací súd konštatuje, že najvyšší súd zrušil predchádzajúci rozsudok oboch súdoch nižšieho stupňa

práve pre nepreskúmateľnosť z dôvodu nedostatku dôvodov, keď nemožno jednoznačne vyvodiť, ako
odvolací súd hodnotil vzťah príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a spôsobenou škodou.
Poukázal zároveň na postup pri posudzovaní ušlého zisku, keď za určujúce pri určení výšky ušlého
zisku má byť preukázanie, akému majetkovému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo
konanie škodcu, resp. o aký reálne dosiahnuteľný (nie hypotetický) prospech poškodený prišiel. Nutne

treba vychádzať z čiastky, ktorú by v predmetnom období za obvyklých podmienok poškodený získal
s prihliadnutím na náklady vynaložené na dosiahnutie tohto zisku, prípadne na náklady na dosiahnutie
tohto zisku potrebnými.

Žalobca uplatnil ušlý zisk preukázaním daňového priznania obchodnej spoločnosti N. spol. s r.o., v
ktorej bol jedným z dvoch spoločníkov s rovnako veľkými podielmi. Okrem toho navrhol na otázku

fungovania tejto obchodnej spoločnosti výsluch svedkov, prvostupňový súd tieto dôkazy vykonal. Pokiaľ
prvostupňový súd dospel k záveru, že žalobca preukázal, že bol spoločníkom a konateľom aktívnej a
ziskovej obchodnej spoločnosti, spoločnosť prestala byť aktívna a zisková práve v dôsledku trestného
stíhania žalobcu (keď okrem iného v súvislosti s vyšetrovacími úkonmi boli zabavené aj písomné
materiály týkajúce sa tejto obchodnej spoločnosti) možno súhlasiť so záverom, ku ktorému dospel

prvostupňový súd, že za normálnych okolností, pri pravidelnom behu veci, teda za obvyklých podmienok
by žalobca bol získal takú čiastku, akú preukázal v čase pred začatím trestného stíhania voči jeho osobe.
Prvostupňový súd pritom zohľadnil aj náklady, ktoré by bol musel žalobca ako spoločník obchodnej
spoločnosti vynaložiť na dosiahnutie tohto zisku, tiež prihliadol na spoločenskú zmluvu, v zmysle ktorej
10 % zo zisku malo slúžiť na reinvestovanie do obchodnej spoločnosti.

Pokiaľ v tomto smere odvolacie námietky žalovaného smerujú k tomu, že vzhľadom na preukazovanie
vzniknutej škody daňovým priznaním za rok 1993 nemožno hovoriť o ušlom zisku, ale o skutočnej škode,
takáto námietka je bezzákladná. Je bez akýchkoľvek pochybností, že práve predpokladaný zisk za
nasledujúce roky očistený od nákladov, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku škodnej udalosti, je ušlým
ziskom, teda tým, čo poškodený nedosiahol, o čo sa nezväčšil jeho majetok práve v dôsledku škodnej

udalosti, a ktorý by bol dosiahol pri normálnom chode udalostí.

Pokiaľ žalovaný namieta, že takto uplatnený ušlý zisk nie je ušlým ziskom žalobcu, ale ušlým
ziskom obchodnej spoločnosti, odvolací súd s takýmto posudzovaním nesúhlasí, je bez akýchkoľvek
pochybností, že fyzické osoby zakladajú obchodné spoločnosti práve za účelom dosiahnutia zisku a jev ich kompetencii rozhodnúť, na aký účel tento zisk použijú. Ako bolo zistené prvostupňovým súdom
(zo spoločenskej zmluvy obchodnej spoločnosti), zisk po očistený od nákladov a znížený o 10 % za
účelom reinvestovania do spoločnosti si spoločníci mali rozdeliť rovnakým dielom. V zmysle uvedeného

nedosiahnutie tohto predpokladaného zisku je potom škodou aj na strane samotného spoločníka,
samotnej fyzickej osoby, v tomto prípade žalobcu. Pokiaľ potom prvostupňový súd z takto vyčísleného
ušlého zisku priznal žalobcovi polovicu (vzhľadom na jeho podiel v obchodnej spoločnosti), odvolací súd
považuje takýto postup za správny a súladný s vykonaným dokazovaním.

Pokiaľ ide o preukázanie príčinnej súvislosti medzi uvádzaným nezákonným rozhodnutím a tvrdeným

ušlým ziskom, prvostupňový súd vyvodil záver, že bezprostrednou a hlavnou príčinou ušlého zisku
obchodnej spoločnosti bola skutočnosť, že voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie a vykonávaná väzba.
V príčinnej súvislosti absencie obchodných aktivít bolo aj zabavenie písomnej agendy spoločnosti
pre účely trestného konania. Spoločnosť podľa výsledkov dokazovania nevykonávala ďalšie obchodné
aktivityprávepretrestnéstíhaniežalobcu,ktorýokremtoho,žeurčitéobdobiebolvoväzbeacelétrestné
stíhanie trvalo 10 rokov, sa stal nedôveryhodným obchodným partnerom, čo vyplynulo z dokazovania

svedeckýmivýpoveďami.Takýmitodôkazmibolotiežpreukázané,žeprávežalobcaboltýmspoločníkom
a konateľom, ktorí zabezpečovali aktívnu obchodnú činnosť spoločnosti, navyše druhý spoločník v roku
XXXX zomrel.

Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd v ďalšom konaní a v novom rozhodnutí po doplnení
dokazovania a v súlade s usmernením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zrušujúcom uznesení

v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. vysvetlil, aké dôkazy vykonal, akým spôsobom ich hodnotil
a čo z nich zistil. Takýmto postupom dospel k záveru, že žalobca preukázal škodu v podobe ušlého
zisku zo zmareného podnikania za obdobie svojho trestného stíhania, a to ako spoločníka v obchodnej
spoločnosti N. spol. s r.o. Dostatočným a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, akým postupom dospel
k výške ušlého zisku na strane žalobcu a rovnako aj vzťah medzi nezákonným rozhodnutím a týmto

ušlým ziskom, teda príčinnú súvislosť medzi uplatnenou škodou a nezákonným rozhodnutím štátu, za
ktoré štát nesie zodpovednosť a je povinný v prípade preukázania ďalších zákonom predpokladaných
náležitostí túto poškodenému nahradiť.

Vzhľadomnauvedenéodvolacísúdnepovažujeodvolaniežalovanéhozadôvodné,rozsudokokresného
súdu ako vecne správny a správne odôvodnený podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

Úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1
O. s. p., pričom tieto trovy odvolacieho konania predstavujú náhradu za jeden úkon právnej služby podľa
§ 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. - za podané odvolanie.

Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.