Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. máj 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/62/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200285
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: CSc., JUDr. Eva Babiaková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1012200285.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej,

CSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci žalobkyne: FAST
TRADE,spol.sr.o.,IČO:35834960,sosídlomDružstevná2016,Malacky,zastúpená:JUDr.Bohumilom
Novákom, so sídlom AK Horná 27, Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného
č.: I/222/15112-115331/2011/991031-r zo dňa 18. novembra 2011, konajúc o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 46/2012-47 zo dňa 11. apríla 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 46/2012-47

zo dňa 11. apríla 2013, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len ako „krajský súd" alebo „prvostupňový
súd") zamietol podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „O.s.p.")
žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného č.:
I/222/15112-115331/2011/991031-r zo dňa 18. novembra 2011, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5
zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných
orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 511/1992 Zb." alebo „zákon o správe
daní a poplatkov") potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Malacky č. 606/230/15148/11/Zuz zo dňa 18.

apríla 2011, ktorým bol žalobkyni za zdaňovacie obdobie august 2004, vyrubený rozdiel dane z pridanej
hodnoty podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1. zákona o správe daní a poplatkov vo výške 437 882 Sk (t.j.
14 535,01 €). Zároveň žalobkyni nepriznal náhradu trov konania.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd zákonnosť preskúmavaného
rozhodnutia posudzoval v intenciách ustanovení § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ a § 2 ods.
1, 2 a 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH").

Krajský súd dospel k záveru, že v predmetnej veci bolo medzi účastníkmi sporné posúdenie predbežnej
otázky, čí A. S. (dodávateľ žalobcu) bol v rozhodnom období platiteľom dane z pridanej hodnoty. Súd mal

z obsahu administratívneho spisu dostatočným spôsobom za preukázané, že správca dane v intenciách
rozsudku Krajského súdu Bratislava č. k. 3S 244/2008-37 zo 16. februára 2010 ako aj rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/18/2010 z 8. októbra 2010 doplnil dokazovanie
predovšetkým o zistenie, či rozhodnutie DÚ Bratislava V. zo 16. júla 2001 nadobudlo právoplatnosť, ači A. S. bol v rozhodnom období platiteľom DPH, pričom zistil, že dodávateľ žalobcu podľa podaných
daňových priznaní nevykonával podnikateľskú činnosť a zrušenie registrácie za platiteľa DPH u A. S.
bolo dôvodné. Na základe toho potom súd konštatoval, že si žalobca uplatnil odpočet DPH od neplatiteľa

dane, nakoľko A. S. nebol v čase vystavenia daňových dokladov platiteľom DPH. Súd ďalej konštatoval,
že nárok na odpočet DPH za dotknuté obdobie bol upravený zákonom č. 222/2004 Z. z., pričom právo
odpočítať si daň bolo viazané na súčasné splnenie podmienok uvedených v § 49 a 51 zákona č.
222/2004 Z. z., pričom v preskúmavanej veci žalobca ich splnenie nepreukázal. Súd zároveň poukázal
na doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (3Sžf/53/2010), z ktorého

vyplýva záver, že „....ak sa daň stala splatnou len z dôvodu uvedenia na faktúre vystavenej neplatiteľom,
právo na odpočet dane nie je možné uplatniť." Zároveň podľa § 250k ods. 1 O.s.p. žalobkyni nepriznal
súd právo na náhradu konania nakoľko nebol a v konaní úspešná.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie. Žiadala, aby
odvolacísúdnapadnutýrozsudokKrajskéhosúduvBratislaveč.k.1S46/2012-47zodňa11.apríla2013
zmenil tak, že žalobe vyhovie, t.j. že zruší rozhodnutie žalovaného č.: I/222/15112-115331/2011/991031-

r zo dňa 18. novembra 2011 a rozhodnutie Daňového úradu Malacky č. 606/230/15148/11/Zuz zo dňa
18. apríla 2011 a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila náhradu trov konania vo výške
449,34 €.

Žalobkyňa poukázala na to, že sa krajský súd vôbec nezaoberal jej námietkou, že správcovi dane zanikla
kompetenciavydaťdodatočnýplatobnývýmeratouplynutímčasupoukazujúcnaust.§44ods.6zákona

č. 511/1992 Zb. o správe daní (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.") a odkazujúc na nález ÚS SR, č. III.
ÚS 24/2010-57 z 29. júna 2010 s tým, že ide o totožnú kogentnú lehotu a na túto nezákonnosť mal
prvostupňový súd prihliadať z úradnej povinnosti i bez námietky účastníka konania podľa § 250i ods.
3 O.s.p.

Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že z rozhodnutia prvostupňového súdu vôbec nie je možné zistiť,

akým spôsobom žalovaný preukázal riadne doručenie rozhodnutia o zrušení registrácie DPH tak, ako
mu to prikazuje ust. § 27 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. Uviedla, že naďalej trvá na tom, že u daňového
subjektu A. S., MED-AL, Bratislava neboli splnené zákonné podmienky pre zrušenie registrácie platcu
DPH a to na základe jeho obratov v roku 2004 s inými daňovými subjektmi podľa § 4 zákona č. 222/2004
Z. z. Žalobkyňa ďalej uviedla, že trvá na svojej námietke ohľadom skutočnosti, že u A. S. nevznikli ani

zákonné dôvody na zrušenie registrácie DPH, pričom touto námietkou sa krajský súd vôbec nezaoberal,
a preto je rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. V ďalšom zotrval na svojej žalobe v bode
5/ a 7/ žaloby.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhoval odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že nesúhlasí s argumentáciou žalobkyne, že nemohol

vydať dodatočný platobný výmer uplynutím lehoty v § 44 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., nakoľko
nejde o procesnú kogentnú lehotu. K vykonaniu dokazovania žalovaný uviedol, že žalobkyňa bližšie
nešpecifikovala aké dokazovanie navrhol daňový subjekt vykonať. Poukázal na skutočnosť, že právny
zástupca žalobkyne až po 7 rokoch, že sa A. S. v čase od 20. júla 2001 do 15. augusta 2001 nezdržiaval
na uvedenej adrese, pričom žiadny hodnoverný dôkaz o tom právny zástupca žalobkyne nepredložil.

Rozhodnutie o určení posledného zdaňovacieho obdobie III. štvrťrok 2001, č. 604/2101/102919/2001
zo 16. júla 2001 si daňový subjekt v odbernej lehote neprevzal a zásielka sa vrátila späť správcovi
dane. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., (Ak nebol adresát písomnosti, ktorá má byť doručená
do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, upovedomí ho doručovateľ vhodným
spôsobom, že písomnosť príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu. Ak bude nový pokus o doručenie

bezvýsledný, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na obecnom úrade a adresáta o tom vhodným
spôsobom vyrozumie. Ak si nevyzdvihne adresát písomnosť do pätnástich dní od jej uloženia, považuje
sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.) Toto však daňový
subjekt A. S. nikdy nenamietal u správcu dane, pričom do zápisnice o miestnom zisťovaní u správcu
dane dňa 6. augusta 2004 uviedol, že nepodniká v žiadnej oblasti, nakoľko mu Daňový úrad Bratislava

V. zrušil platiteľstvo DPH. Čestné prehlásenie z 9. marca 2006, ktoré bolo prílohou vyjadrenia bolo
zaobstarané spoločnosťou FAST TRADE, spol. s r.o., a preto ho považoval správca dane a žalovaný
za účelové, nakoľko túto skutočnosť A. S. u správcu dane nikdy nenamietal. Žalovaný poukázal na
skutočnosť, že A. S. sa nedomáhal svojim prípadných práv, ktorými by dosiahol zrušenie alebo zmenurozhodnutia o určení posledného zdaňovacieho obdobia na DPH a v tomto konaní ho správne orgány
nemohlianimeniťaanizrušiť.Pokiaľideodoručovaniepísomnostípodľa§17ods.3zákonač.511/1992
Zb. poukázal žalovaný na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžf/31/2010,

ako aj nalez Ústavného súdu SR, č. I. ÚS 119/07 z 27. septembra 2007. Správne orgány (daňový úrad
a žalovaný) mali v tomto konaní povinnosť rešpektovať rozhodnutie správcu dane p. A. S. o určení
posledného zdaňovacieho obdobia na DPH v III. štvrťroku 2001, nakoľko od roku 1996 nevykazoval
žiadne zdaniteľné obchody. Pokiaľ ide o § 4 zákona č. 222/2004 Z. z., nakoľko A. S. dosahoval v roku
2004 obraty v takej výške, z ktorej mu zo zákona vznikla registrácia na DPH, že zo zákona č. 289/1995

Z. z. takáto povinnosť nevyplývala do 30. apríla 2004 a je v rozpore s tvrdením p. A. S., že žiadnu činnosť
nevykonáva. Naviac podľa § 31 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. platného v roku 2004 mal žalobca
možnosť overiť si u správcu dane, či je jeho dodávateľ registrovaný ako platca DPH, pričom v tejto
súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/107/04-33, ktorý sa týkal obdobnej
situácie (určenie posledného zdaňovacieho obdobie na DPH). Žalovaný taktiež poukázal, že prípadná
registrácia A. S. na DPH mohla na základe vykonanej kontroly nastať až od roku 2005, na základe

vykonanej kontroly (až dátumom zistenia a nie so spätnou platnosťou) nakoľko príjmy za rok 2000 až
2004 boli vo výške 0 Sk. Podľa žalovaného žalobca neuviedol nič konkrétne, čím by žalovaný alebo
správca dane porušil zákon, nakoľko zákon o DPH spätnú registráciu platiteľa nepripúšťa. Poukázal, že
v čase zrušenia registrácie DPH daňový subjekt A. S. na základe predložených priznaní nevykazoval
žiadne príjmy, a preto podľa § 43 ods. 3 zákona č. 289/1995 Z. z. neplnil podmienky vyplývajúce z §

1 zákona č. 289/1995 Z. z. o DPH, a preto mu bolo určené na DPH posledné zdaňovacie obdobie III.
štvrťrok 2001. Žalovaný ďalej poukázal, že faktúra vystavená A. S. neobsahovala povinný údaj podľa
§ 71 zákona č. 222/2004 Z. z. a to správcom pridelené IČ DPH. Žalovaný zároveň poukázal, že nie je
úlohou správcu dane riešiť dodávateľsko-odberateľské vzťahy a niesť zodpovednosť za to, že dodávateľ
vystavuje nezákonným spôsobom daňové doklady, túto možnosť mal však podľa § 31 ods. 17 zákona

č. 511/1992 Zb. odberateľ. Záverom žalovaný poukázal, že všetky námietky žalobcu boli podávané len
vo forme konštatovania a bez bližšieho preukázania svojich tvrdení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd") ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach
podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého

stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie. Rozhodnutím žalovaného rozhodnutia žalovaného č.:
I/222/15112-115331/2011/991031-r zo dňa 18. novembra 2011, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5
zákona SNR č. 511/1992 Zb. potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Malacky č. 606/230/15148/11/Zuz zo
dňa 18. apríla 2011, ktorým bol žalobkyni za zdaňovacie obdobie august 2004, vyrubený rozdiel dane

z pridanej hodnoty podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1. zákona o správe daní a poplatkov vo výške 437
882 Sk (t.j. 14 535,01 €).

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom
v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v spojení
s rozhodnutiami správcu dane a konania mu prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého

stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či
správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného správneho orgánu.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci sú rozhodnutia a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o vyrubení rozdielu dane z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2004 žalobkyni.Senát odvolacieho súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia
a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247
a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok

skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s
účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či
obsahovalozákonompredpísanénáležitosti,tedačirozhodnutiesprávnehoorgánubolovydanévsúlade
s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého

rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu
bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na

základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie
nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho
rozhodnutia.(§ 245 ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis zistil,
že žalovaný rozhodnutím rozhodnutia žalovaného č.: I/222/15112-115331/2011/991031-r zo dňa 18.

novembra 2011, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona SNR č. 511/1992 Zb. potvrdil rozhodnutie
Daňového úradu Malacky č. 606/230/15148/11/Zuz zo dňa 18. apríla 2011, ktorým bol žalobkyni za
zdaňovacie obdobie august 2004, vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty podľa § 44 ods. 6 písm. b/
bod 1. zákona o správe daní a poplatkov vo výške 437 882 Sk (t.j. 14 535,01 €).

Odvolací súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov v rozsahu

žalobných a odvolacích dôvodov posudzoval, či žalovaný pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo
spoľahlivo zisteného skutkového stavu a rozhodol v súlade s vtedy účinným zákonom o správe daní
a poplatkov a taktiež v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty.

Podľanázoruodvolaciehosúdumedziúčastníkmikonaniavdanejveci ostalaspornouotázka,čisprávca

danevydalvovecizákonnérozhodnutia,nazákladespoľahlivozistenéhoskutkovéhostavu,ačisprávne
hodnotil vykonané dôkazy v danej veci, a či nedošlo k porušeniu zásady zákonného hodnotenia dôkazov
v rámci úvahy správneho orgánu.

Najvyšší súd poznamenáva, že účelom daňovej kontroly a daňového konania je zistenie, či si daňové
subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu

rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov, resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových
orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov, resp.
v súčasnosti daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo
iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového

subjektu.

Zákonodarca v právnej norme § 2 zákona o správe daní ustanovuje základné zásady daňového konania
tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia
sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní (ods. 1). Správca dane postupuje v

daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto
konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a
vybrať daň (ods. 2). Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo
(ods. 3). Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje (ods. 4). Správca

dane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné podmienky prevznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil
riadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods. 5). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa
berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie

alebovybratiedane(ods.6).Všetkydaňovésubjektymajúvdaňovomkonanírovnaképrávaapovinnosti
(ods. 7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane
v daňovom konaní (ods. 8).

Podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a b/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení platnom do 31. decembra
2004 právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo

službe vznikla daňová povinnosť. (2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a
6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a
služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená zo služieb a z tovarov dodaných
s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa
§ 69 ods. 2 až 4.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona č. 222/2004 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2004. Právo
na odpočítanie dane podľa§ 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm
a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ má
faktúru od dodávateľa.

Podľa § 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH (2) Faktúra musí obsahovať

a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo
službu, a jeho identifikačné číslo pre daň,

b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu tovaru alebo
služby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené,

c) poradové číslo faktúry,

d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak
tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry,

e) dátum vyhotovenia faktúry,

f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby,

g) základ dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene,

h) sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane,

i) výšku dane spolu v slovenských korunách.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 30. novembra 2001, ak nebol adresát
písomnosti, ktorá má byť doručená do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje,
upovedomí ho doručovateľ vhodným spôsobom, že písomnosť príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu.

Ak bude nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na obecnom
úrade a adresáta o tom vhodným spôsobom vyrozumie. Ak si nevyzdvihne adresát písomnosť do
pätnástich dní od jej uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát
o uložení nedozvedel.

Podľa § 31 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 30. novembra 2004 na žiadosť daňového

subjektu správca dane oznámi, či iný daňový subjekt je registrovaný. 10a) Na účely daňového konania
sa prihliada len na písomné oznámenie tejto skutočnosti.Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219
ods. ods. 1 a 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a

relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v
odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre
vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov sa s ním v celom rozsahu stotožňuje.
Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a
súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval

pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení
obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd zhodne ako súd prvého stupňa považoval za súladné so zákonom rozhodnutie a postup
správcu dane, ktorý ako oprávnený prvostupňový správny orgán vydal na základe vykonanej daňovej
kontroly podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní a poplatkov dodatočný platobný výmer,
ktorým žalobkyni vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1. vo výške 437

882 Sk (t.j. 14 535,01 €) za august 2004. Z dokazovania vykonaného správcom dane v priebehu daňovej
kontroly jednoznačne vyplynul záver, že dodanie zdaniteľných plnení nemohol vykonať A. S. ako plátca
DPH, nakoľko posledné zdaňovacie obdobie ako platca DPH mal určené rozhodnutím správcu daň z
16. júla 2001, III. štvrťrok 2001. Obrana žalobcu, že v skutočnosti tomuto dodávateľovi nebola zrušená
registrácia ako platcu DPH nie je preskúmavaná v tomto konaní a ani v inom konaní. Žalobkyňa o tom,

že by tomu tak bolo nepredložila žiadny dôkaz a aj sám dodávateľ A. S. v miestnom zisťovaní uviedol,
v roku 2004, že mu bola zrušená registrácia platcu DPH. Naviac uplynula aj lehota daná podľa § 250b
ods. 3 O.s.p., t.j. uplynula lehota troch rokov.

Taktiež je nutné prisvedčiť správcovi dane a žalovanému, že žalobkyňa mala jednak možnosť postupom
podľa § 31 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. osvedčiť si, či je dodávateľ A. S. registrovaným platcom DPH

a nepochybne aj skutočnosť, že daňový doklad (faktúra) neobsahovala údaj o IČ DPH vystavovateľa
daňového dokladu p. A. S. a teda nemohol byť z takto vystavenej faktúry uplatnený odpočet DPH.

Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci správca dane vykonal dostatočné dokazovanie
tak, aby správne a úplne zistil skutkový stav veci, pričom vo veci vyhodnotil správne všetky získané
dôkazy, ku ktorým sa mal možnosť vyjadriť aj žalobkyňa. Bolo by irelevantné v danej veci vykonávať

ďalšie neúčelné a nehospodárne dokazovanie, nakoľko z vykonaného dokazovania bolo nepochybne
preukázané, že A. S. v uvedenom období (august 2004) nebol platiteľom DPH s prideleným IČ DPH a
preto správca dane správne vyrúbil žalobcovi rozdiel DPH za predmetné zdaňovacie obdobie.

Žalobcom namietané nezohľadnenie tvrdenie, že márnym uplynutím lehoty podľa § 44 ods. 6 zákona
č. 511/1992 Zb. zaniklo správcovi dane právo vydať dodatočný platobný výmer neobstojí. Podľa

odvolacieho súdu ide o lehotu procesnú, ktorú správca dane vo všetkých prípadoch nemusí dodržať,
nakoľko po skončení daňovej kontroly nasleduje vyrubovacie konanie a až skončením vyrubovacieho
konania príde k dorubeniu dane príslušným správcom dane, pričom správca dane z okolností toho
ktorého prípadu vie, či už sú splnené podmienky na vydanie dodatočného platobného výmeru a to
aj s ohľadom na tú skutočnosť, že každá kontrola je individuálne ohraničená svojou zložitosťou a

rozsahom potrebného dokazovania vo vyrubovacom konaní. V žiadnom prípade však nejde o lehotu
prekluzívnu, s ktorou by zákon spájal zánik práva správcu dane vyrubiť daň. Daňové subjekty by totiž
svojim postupom alebo obštrukciou mohli totiž zmariť správcovi dane vydanie dodatočného platobného
výmeru po skončení daňovej kontroly a začatí vyrubovacieho konania.

Vzhľadom k uvedenému aj podľa názoru najvyššieho súdu žalobkyňa v danej veci nepostupovala v

súlade so zákonom o DPH a neoprávnene si uplatnil zo spornej faktúry odpočet DPH za zdaňovacie
obdobie august 2004, keďže jej dodávateľ nebol registrovaným platiteľom DPH.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol prihliadnuť na odvolacie námietky žalobkyne, ktorými
namietal, že prvostupňový súd nezdôvodnil dostatočne svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa sovšetkými námietkami žalobcu odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolací súd zhodnotil, že spôsob, akým
sa prvostupňový súd vysporiadal s relevantným žalobnými námietkami žalobkyne v odôvodnení svojho
rozhodnutia je postačujúci a súd prvého stupňa náležite a správne aplikoval príslušné ustanovenia

právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia na právne významné námietky žalobkyne a realizoval tak jeho ústavné právo na súdnu
a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, súčasťou ktorého je aj
právo účastníka konania, aby v rozhodnutí súdu boli uvedené dostatočné dôvody, na základe ktorých
súd rozhodol vo veci.

Odvolací súd rovnako preskúmajúc formálne a obsahové náležitosti rozhodnutí prvostupňového
správneho orgánu ako aj žalovaného nevzhliadol ich nezákonnosť, keďže správne orgány oboch
stupňov svoje rozhodnutia náležite a podrobne odôvodnili, pričom treba zdôrazniť, že žalovaný správny
orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne,
vznesenými v daňovej kontrole a v konaní o odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru správcu
dane.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, považujúc rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ako aj
prvostupňového správneho orgánu za zákonné, vydané na základe spoľahlivo a náležite zisteného
skutkového stavu, vyhodnotiac námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu
za nedôvodné, potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v
spojení s § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, pretože žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.

mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.