Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. máj 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/77/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8412205515
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:8412205515.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej

a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: CETELEM SLOVENSKO a. s., Bratislava, Panenská
7, zastúpenej usadenou euroadvokátkou: JUDr. Helena Strachotová, Martin, Hviezdoslavova 7, proti
žalovanej: X. J., nar. XX. L. XXXX, trvalo bytom E. J. č. XXX, prechodne D. E. XXX, o 723,20 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 15. januára
2013 č. k. 5C/351/2012 - 43 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej p
o t v r d z u j e .

V časti o trovách konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu 566,46
eur s úrokom z omeškania 9,25% ročne zo sumy 566,46 eur od 1. júna 2011 až do zaplatenia, všetko
do 15 dní od právoplatnosti rozsudku; II. vo zvyšku žalobu zamietol a III. vyslovil, že žiadny z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 52 ods. 1 až
4, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1 a 2, § 451 ods. 1 a 2, § 457, § 517 ods. 1 a 2 a § 544 ods. 1 až 3 O.
z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 9 ods. 1 a 2 písm.
f/, h/, i/ a m/, ako aj § 11 písm. a/ a b/ a ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch

a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„ZoSÚ“), § 273 ods. 1 až 3 a § 300 Obch. z. (Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
O. z. Vecne mal potom za to, že žaloba bola dôvodnou len čiastočne. Medzi účastníčkami totiž došlo
k uzavretiu zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru dňa 27. mája 2010 (súčasťou ktorej zmluvy
sa mali stať aj všeobecné obchodné podmienky žalobkyne), so spotrebovaním a riadnym nesplatením
poskytnutého úveru zo strany žalovanej (čo táto v konaní nesporovala). Súd prvého stupňa mal za to,

že v predmetnej písomnej zmluve absentuje súhrnný prehľad, ktorý by obsahoval lehoty a podmienky
splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov v zmysle § 9 písm. h/ ZoSÚ, z
ktorého dôvodu je úver bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ. Rovnako mal za
to, že absentuje aj údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ, teda doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, čo rovnako zákon sankcionuje nepriznaním
úrokov a poplatkov. Preto za opodstatnenú považoval len čiastkovú požiadavku žalobkyne na tzv. istine
(vovýškenevrátenéhozvyškuúveru,keďodfinancovanéfinančnéprostriedkyprežalovanúbolivovýške

599 eur - zaplatená 1 splátka úveru 32,54 eur = 566,46 eur) s úrokom z omeškania nadväzujúcim na
takúto istinu v zákonom pripustenej výške. Ohľadom zmluvnej pokuty mal súd prvého stupňa za to, že jej„dojednanie“ len v obchodných podmienkach žalobkyne spôsobilo, že tu chýbala zákonom predpísaná
písomná forma (prejav vôle žalovanej vyjadrený podpisom). Na poslednej strane odôvodnenia po
citovaní § 451 ods. 1 a 2 a § 457 O. z. uviedol, že „z vykonaného dokazovania vyplýva, že v danom

prípade bola uzavretá zmluva neplatne, z neplatného právneho úkonu si musia účastníci konania vydať,
čo na základe tejto neplatnej zmluvy získali. V danom prípade ide o absolútnu neplatnosť právneho
úkonu pre nedostatok formy predpísané zákonom. Na základe takto neplatnej zmluvy navrhovateľ
plnil, keď poskytol odporkyni finančné prostriedky podľa rozpisu v splátkovom kalendári zostatok na
úvere predstavuje sumu 85,01 eur. Rozdiel neuhradenej istiny titulom bezdôvodného obohatenia súd

zaviazal zaplatiť navrhovateľovi. Vzhľadom na neopodstatnenosť nároku vo zvyšku, čo zahrňuje úroky,
poplatky, vyplývajúce z dojednania z neplatnej zmluvy, bol návrh zamietnutý, keďže tento nárok bol
neodôvodnený, keď sa preukázalo, že nevznikla platná zmluva medzi účastníkmi konania.“ Rozhodnutie
o trovách konania bolo napokon odôvodnené právne iba paušálnym odkazom na ustanovenie § 142
ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a
vecne len úspechom žalovanej (?), ktorej trovy konania nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len žalobkyňa a to len čo do zamietajúcej časti vo veci
samej a v časti o trovách konania s návrhom na jeho zmenu v napadnutej časti vyhovením žalobe aj
v takejto časti. Alternatívne navrhla zrušenie rozsudku v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Mala za to, že súd prvého stupňa vec nesprávne skutkovo i právne posúdil,
podľa žalobkyne zmluva a všeobecné obchodné podmienky obsahujú všetky zákonné podmienky a

nárok je dôvodný v plnom rozsahu.

V doplnení odvolania (až po uplynutí odvolacej lehoty) žalobkyňa dôvodila, že na lícovej strane úverovej
zmluvy je uvedený dátum splatnosti prvej splátky, t. j. 15. jún 2010, pričom súčasne je na tom istom
mieste uvedený tiež počet mesačných splátok číslom 24. Bola toho názoru, že k dátumu konečnej
splatnosti úveru je možné dospieť jednoduchým výpočtom, resp. výkladom, keď v prípade dohodnutia

začiatku splatnosti úveru dňom 15. júna 2010 je možné pri dohodnutom počte mesačných splátok 24
dospieť k záveru, že dátum konečnej splatnosti úveru bol dohodnutý na deň 15. mája 2012 a to s
poukazom na znenie § 122 ods. 1 O. z. Dátum konečnej splatnosti úveru bol tak v úverovej zmluve, aj
keď nepriamo uvedený, a žalovaná si mohla pomocou poskytnutých údajov na úverovej zmluve termín
splatnosti poslednej mesačnej splátky jednoducho vypočítať. Mala tiež za to, že vyhovela podmienkam

stanoveným ZoSÚ a má tak nárok na zaplatenie ako úrokov, tak i poplatkov účtovaných v súlade so
zmluvou o úvere. Uvedené uviedla s poukazom na § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, v znení neskorších zmien a doplnení
(účinný v čase uzavretia zmluvy) a rovnako mala za to, že čo sa týka náležitosti uvedenej v § 4 ods. 1

písm. k/ zákona č. 258/2001 Z. z. (kde súd prvého stupňa v odôvodnení nesprávne uvádza písm. h/ /?/)
aj v tomto prípade súd pri aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch pochybil. V úverovej zmluve je
tiež uvedené, že úver bude splatený vo forme mesačných splátok splatných k 15. dňu v mesiaci, počnúc
dňom 15. júna 2010 vo výške 32,54 eur v počte splátok 24. Celkové náklady úveru boli 181,96 eur a
výška úveru 599 eur, t. j. v súčte 780,96 eur, t. j. 24 x 32,54 eur, v zmene tak jednoznačne boli všetky

zákonom požadované údaje a z tohto dôvodu nemožno súhlasiť s posúdením zmluvy ako neplatnej (keď
dôvody neplatnosti súd prvého stupňa podľa odvolateľky ani dostatočne nevysvetlil).

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolacísúdprejednalpodľa§212ods.1O.s.p.vecvmedziachodvolania(tedasprávnosťrozhodnutia
rozsudkom vo veci samej v zamietajúcej časti, ako aj v časti trov konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s.

p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, na druhej strane však nie aj o ktorýkoľvek zo
zákonom ustanovených prípadov potreby prejednávania takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu,
nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa vec prejednal
na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie
odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že rozsudok

súdu prvého stupňa len v napadnutej časti vo veci samej treba považovať za správny (a to napriek
viacerým pochybeniam pri jeho odôvodňovaní, namietaným aj odvolateľkou).Podľa ust. § 4 ods. 2 písm. g/ a i/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov (ktorý bol až neskôr, teda po uzavretí zmluvy v prejednávanej veci a to od 11.

júna 2010 nahradený novším zákonom č. 129/2010 Z. z.), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí musí obsahovať i konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

Podľa ust. § 4 ods. 3 rovnakého zákona pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o
spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a/ poskytnutý spotrebiteľský úver
a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b/ dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o

spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a/, b/, d/ až j/, k/ a l/, poskytnutý
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Podľa § 35 ods. 2 O. z. právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového
vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s
jazykovým prejavom.

Z predmetnej zmluvy účastníčok z jej časti B) označenej „KLASICKÝ ÚVER“ vyplýva výška úveru 599,00
eur, celkové náklady 181,96 eur, počet mesačných splátok 24, výška mesačných splátok 32,54 eur,
súčet mesačných splátok 780,96 eur, ročná úroková sadzba 23,4%. 1 splátka najskôr do 15. júna 2010,
termín splatnosti 15. deň v mesiaci, RPMN 30,46%, priemerná hodnota RPMN pre zodpovedajúci typ
spotr. úveru na trhu SR 51,49%, spôsob splácania poštovou poukážkou.

Posudzujúc práve citované ustanovenie zmluvy za použitia výkladu v zmysle § 35 ods. 2 O. z. a § 4
ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy
účastníčok, odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa a to že predmetná zmluva o
spotrebiteľskomúvereneobsahujezákonompredpísanúnáležitosť-konečnúsplatnosťspotrebiteľského
úveru, keď v uvedenom ustanovení sa nenachádza žiaden údaj, ktorý by sa dal považovať za označenie

konečnej splatnosti úveru (je tu určená iba splatnosť prvej splátky a počet splátok). S poukazom na
znenie príslušného zákonného ustanovenia nepostačuje a nie je rozhodujúce, že z obsahu zmluvy o
spotrebiteľskom úvere je možné dátum konečnej splatnosti vypočítať, keďže zákonodarca tu výslovne
vyžaduje, aby zmluva obsahovala konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, čo v danom prípade
splnené nebolo. V zmluve o spotrebiteľskom úvere nemusí byť nutne uvedený iba konkrétny dátum

konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keď konečná splatnosť môže byť v zmluve určená i iným
spôsobom ako uvedením dátumu, avšak takým, ktorým je nesporne a jednoznačne určiteľný dátum
splatnosti poslednej mesačnej splátky. V predmetnej zmluve ale údaj o konečnej splatnosti úveru nie je
uvedený žiadnym spôsobom. Ak by súd prijal argumentáciu odvolateľa, že konečná splatnosť úveru sa
dá vypočítať, tak potom údaj o konečnej splatnosti úveru by nemusel byť obsiahnutý v žiadnej zmluve o

spotrebiteľskom úvere, pretože ak sa v nej uvedú základné náležitosti iba podľa písm. i/ zákona, dátum
konečnej splatnosti úveru je vypočítateľný vždy.

Zjavne nespochybniteľným bol aj ten záver súdu prvého stupňa, podľa ktorého úverová zmluva
neobsahovala ani určenie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, hoci to
vyžadoval § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

Tunajší odvolací súd sa totiž aj týmto problémom zaoberal už v minulosti, i keď v exekučnej veci (tu
por. uznesenie Krajského súdu v Trnave z 9. augusta 2011 č. k. 10CoE/313/2010-44, vydané vo veci
Okresného súdu Galanta sp. zn. 26Er/344/2010) a výsledkom jeho analýzy bol záver sformulovaný tak,
že primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre
spotrebiteľa a ochrana tohto - z povahy veci slabšieho - účastníka právneho vzťahu) zodpovedá len taký

výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. (pred jeho novelizáciou zákonom č.
568/2007 Z. z., čo ale rovnako je použiteľným aj na písmeno i/ ustanovenia počnúc 1. januárom 2008),
ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „suma“ (dnes „výška“), „počet“ a „termíny splátok“viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku
zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Naplneniu uvedeného
účelu preto nemôže učiniť zadosť zmluva neobsahujúca aj vyčíslenie čiastkových súm reprezentujúcich

jednotlivé čiastkové položky, čo je navzdory odchylnosti takejto úpravy spotrebiteľských úverov od
úpravy úverov všeobecne práve dôkazom zvýšenej pozornosti venovanej ochrane spotrebiteľa (ktorý
by pri rozhodovaní sa, či zmluvu uzavrie, nemal byť zavádzaný ani problematickými údajmi, z ktorých
nemusí byť schopný vyvodiť, aké bude skutočné navýšenie sumy reálne mu poskytnutej a teda i celková
cena, za ktorú si požičiava a ktorú takto bude povinný veriteľovi vrátiť).

Keďže potom s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, v zmysle citovaného ust. § 4 ods. 3 zákona
č. 258/2001 Z. z. je nevyhnutné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, v konaní bolo
nesporne preukázané, že žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 599 eur (keď žalobkyňa na úverovej
istine uplatňovala len sumu 591,53 eur, očividne bez zohľadnenia zaplatenia jednej splátky v sume 32,54
eur), táto dosiaľ uhradila sumu 32,54 eur do odstúpenia žalobkyne od úverovej zmluvy a žiadnu sumu po
odstúpení, bolo dôvodným žalobu v časti smerujúcej k zaplateniu dlžných úrokov, poplatkov a poistného

v sume 74,94 eur a poplatku za odklad mesačných splátok 1,30 eur, zamietnuť.

V rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania zakladajúce zmluvnú pokutu alebo iné obdobne
znevýhodňujúce ustanovenia zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok,
ale iba spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripojuje svoj podpis (nález
Ústavného súdu Českej republiky z 11. novembra 2013 sp. zn. I. ÚS 3512/11).

Odvolací súd má za to, že žalovaná ako spotrebiteľka nebola pred podpisom zmluvy, ktorá obsahovala
drobným písmom odkaz na všeobecné podmienky žalobkyne pre poskytnutie spotrebiteľského úveru
s danými všeobecnými obchodnými podmienkami oboznámená (opak zo spisu nevyplýva). V rámci
spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej pokute zásadne nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných
obchodných podmienok, ale iba spotrebiteľskej zmluvy samotnej a aj v prejednávanej veci sa podpis

žalovanej nachádza na zmluve, avšak nenachádza sa na všeobecných podmienkach žalobkyne pre
poskytnutie spotrebiteľského úveru. Preto bolo dôvodným aj zamietnutie žaloby v časti smerujúcej k
zaplateniu zmluvnej pokuty za omeškanie so splácaním úveru v sume 55,43 eur.

Pri riadení sa všetkými opísanými úvahami tak odvolací súd mal za to, že v napadnutej zamietajúcej
časti vo veci samej súd prvého stupňa rozhodol vecne správne. Preto rozsudok v takejto časti podľa §

219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

V časti o trovách konania však rozsudok nešlo považovať za správny a to najmä pre absenciu
konkrétnych dôvodov schopných presvedčiť práve o správnosti rozhodnutia spôsobom zvoleným v tejto
veci,prejavujúcusaiakojednazvariáciínapostupsúduodnímajúciúčastníkomkonaniareálnumožnosť
konať pred súdom.

Je totiž už tunajším súdom opakovane zdôrazňovanou skutočnosťou, že postupom súdu odnímajúcim
účastníkom možnosť konať pred súdom je i zásah do tej zložky práva na spravodlivé súdne
konanie, ktorou je právo účastníka na riadne odôvodnené súdne rozhodnutie (v uvedenej súv. por.
najmä rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005), pričom práve o
prípad vypravenia rozhodnutia nie celkom náležitým odôvodnením šlo aj u tzv. náhradového výroku

napádaného rozsudku v tejto veci.

Východiskom pre uplatnenie prvej z možností ponúknutých ustanovením § 142 ods. 2 O. s. p. (alinea
prvá), teda pre priznanie len pomernej náhrady jednej strane sporu vždy musí byť najskôr ustanovenie
podielu jednotlivých v konaní uplatňovaných nárokov na celkovom predmete konania, následné zistenie,
v akom rozsahu bol ohľadne jednotlivých týchto nárokov účastník v konaní úspešný (resp. neúspešný)

a až v závislosti na takomto vyhodnotení situácie následne ustálenie ako toho, u ktorého z účastníkov je
namieste (a či vôbec) usudzovať na prevažný úspech, tak i toho, či mieru takéhoto prevažného úspechu(alebo aj jeho protikladu v podobe neúspechu) možno aj vyjadriť. V prípade, že je pomer úspechu a
neúspechu účastníkov približne rovnaký (päťdesiatpercentný alebo blízky tomuto pomeru), môže súd
rozhodnúť o trovách konania tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Takto súd prvého stupňa vec neposudzoval, keď z odôvodnenia jeho rozsudku by skôr vyplývalo
ustálenie prevažného (ak nie aj úplného) úspechu žalovanej, čo je ale v zjavnom rozpore s obsahom
spisu (pri úspechu čo do 566,46 eur z požadovaných 723,20 bola vo väčšom rozsahu nepochybne
úspešnou žalobkyňa).

Odvolaciemu súdu tak v záujme zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces so všetkými
jeho atribútmi v oboch stupňoch súdov (vrátane prípadného vyporiadania sa aj s otázkou výšky trov

konania vzniknutých na tej-ktorej strane sporu) ani neostávalo iné, než rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti trov konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný a opätovne o otázke ostávajúcej predmetom konania (trovy konania) aj po

tomtorozhodnutíodvolaciehosúdurozhodnúťažporiadnomzváženívšetkýchdoúvahyprichádzajúcich
možností a to s vypravením nového rozhodnutia aj náležitým odôvodnením (rešpektujúcim už vyššie
zmienené požiadavky).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.