Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. máj 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/222/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233823
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233823.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/270/2012-63 zo dňa 19. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým si voči odporcovi uplatnil
právonazaplateniesumy125,-Eurztitulumajetkovejškodyasumy495,-Eurztitulunemajetkovejujmy,
ktoré mu boli spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Žilina. Ten v exekučnom
konaní rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej
doby (omeškanie viac ako 9 mesiacov).
Vychádzajúc z vykonaného dokazovania ustálil, že v exekučnej veci sp.zn. 24Er/2549/2009 bola

dňa 7.10.2008 doručená žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd je oprávnený a povinný preskúmať exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok z
hľadísk, ktoré sú vymedzené v ust. § 45 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a dňa 13.1.2009
vydal poverenie. Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil, právne
ich posudzoval, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, a preto takúto činnosť nie je
možné považovať za úradný postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho
hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny.

Nie každý prieťah v konaní možno hodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní, pritom prihliadal, že
navrhovateľ pred okresným súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní. Ústavný súd
konštante judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval
súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Tiež však konštatuje, že dávnu judikatúru
vytvoril vo vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných
prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami
až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu a týmto k dlhšej dobe rozhodovania aj sám. Preto

konštatoval, že dĺžka konania v trvaní cca 3 mesiace (nie ako uvádzal navrhovateľ 9 mesiacov) nemôže
byť považovaná za neprimeranú, ktorú by vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní.
Pri skúmaní ďalšieho nevyhnutného predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to vznik majetkovej
škody, resp. nemajetkovej ujmy, konštatoval, že navrhovateľ predmetný nárok nepreukázal. Vyúčtovanérežijné náklady nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú
podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Nepreukázal ani vznik podmienok v zmysle ust. § 17 ods. 2
zák.č. 514/2003 Z.z. na náhradu nemajetkovej ujmy, navrhovateľ nezdôvodnil aká nemajetková ujma mu

vznikla. Je nepochybné, že navrhovateľ naďalej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Pocity členov
riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie .... sú irelevantné, keď náhradu si uplatňuje právnická
osoba. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného
súdu, tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu,
bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. S poukazom na

uvedené nevykonal ani navrhovaný dôkaz znaleckým posudkom.
Napokon konštatoval premlčanie nároku navrhovateľa s poukazom na ust. § 19 ods. 1, 2 a 3 zák.č.
514/2003 Z.z., keď navrhovateľ o vzniku škody sa mohol dozvedieť najskôr vydaním poverenia dňa
13.1.2009, a teda v danom prípade sa mohlo právo vykonať po prvý raz dňa 14.1.2009, kedy objektívne
začala plynúť premlčacia lehota, ktorej koniec by uplynul dňa 14.1.2012, pričom táto lehota sa predlžuje
najviac o 6 mesiacov (§ 19 ods. 3) t.j. 14.7.2012. Návrh na začatie konania bol podaný až dňa 27.9.2012.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi ako účastníkovi, ktorý bol v konaní
úspešný nepriznal náhradu jeho trov, keď tento si v konaní neuplatnil náhradu trov konania,

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.

Poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v rozpore s ustálenou

praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozporoch s
judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na
nestranný súd. Tiež poukázal na ust. § 15 O.s.p..
Zároveň poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahrňujúceho právo na kontradiktórne
konanie a v danej spojitosti prvostupňovému súdu vytýkal, že ako navrhovateľ nebol oboznámený s

obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a prednesom a navrhnúť
dôkaz na podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti
konania. Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil
sám.
Riadneavčaspožiadaloodročeniepojednávania.Súdsavšaknedostatočneoboznámilspodmienkami,

za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho viedol
pojednávanie, na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že
trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní.

Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti tomuto rozhodnutiu podáva odvolanie.
Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Ak odporca nereagoval na
výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

Okrem toho, súdu prvého stupňa vytýkal, že návrh v časti náhrady skutočnej škody zamietol z dôvodu jej
nedôvodnosti, avšak v odôvodnení sa zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka
(povinného). Nesúhlasí s týmto tvrdením, nakoľko v prípade rozhodnutia v zákonnej lehote, náklady na
správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Hodlal

pred súdom na pojednávaní predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to znaleckým posudkom,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, jeho nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p., neoznámil mu že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo
veci samej. Úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia, preto je v tejto časti odôvodnenie okresného súdu
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd

dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla a rovnako sa to
týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. V rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie
veci v primeranej lehote. Napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybepostavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, o podstatne a rozsahu podnikateľského rizika a
o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) rozsudok

okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ

riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o
ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť
a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.). Nie je pravdivé tvrdenie
odvolateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., nakoľko predmetné poučenie mu boli doručené

písomne dňa 27.3.2013. V tejto súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce
sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

Teda v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka pri splnení podmienok predpokladaným
zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konania pred súdom a zároveň tým nie je porušená zásada

kontradiktórnosti sporového konania. Následne sa nemožno stotožniť ani s námietkou navrhovateľa
o tom, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesmi účastníkov konania. Ako už bolo
zdôrazňované, tým, že sa pojednávania nezúčastnil o túto možnosť sa ukrátil sám. Naviac vo veci
boli vykonané dôkazy označené práve navrhovateľom, ktorými sa snažil preukázať oprávnenosť
ním uplatneného nároku, a to oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj oboznámením

exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/2549/2008. Je teda nepochybné, že o týchto
dôkazoch vedomosť mal a v súvislosti s podaným žalobným návrhom aj na ne reagoval.

Vyjadrenie odporcu k veci bolo navrhovateľovi (respektíve jeho právnemu zástupcovi) doručené dňa
27.1.2014 spolu s predvolaním na pojednávanie stanoveným na deň 19.2.2014. Pokiaľ navrhovateľ

žiadal zrušiť nariadené pojednávanie až do rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného
sudcu, okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1
O.s.p.), čo zodpovedá ďalej rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní
„vylúčeného“ sudcu.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu
na odročenie pojednávania a nadväzne konať v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie
predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní.
Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných
zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napríklad uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas súdu s
uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú adresu),
ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil, uvedené však

nie je vadou (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej
a v konkrétnych okolnostiach súdeného prípadu. Nedisponuje intenzitou potrebnou pre konštatovanie
relevantného porušenia procesného práva účastníka konania.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala

v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Zároveň dotknutý záver o
nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenia sp. zn.
3Nc/14/2010 z 31.05.2010; 6Cdo/201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR(napríklad I. ÚS 88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k neúspešným ústavným sťažnostiam navrhovateľa
v obdobných prípadoch.

Neopodstatneným je tvrdenie odvolateľa, že mu nebolo doručené (respektíve vôbec vydané)
rozhodnutie o vylúčení, respektíve nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa
27.01.2014 bolo navrhovateľovi (právnemu zástupcovi) doručené uznesenie Krajského súdu Žilina
č. k. 9NcC/97/2013-18 zo dňa 14.02.2013 o nevylúčení zákonnej sudkyne JUDr. Anny Majeríkovej
z prejednávania a rozhodnutia predmetnej veci. Pokiaľ by aj neexistovalo žiadne rozhodnutie

nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci,
odvolací súd môže posúdiť túto otázku samostatne. Krajský súd však v skutočnosti, že škoda mala
navrhovateľovi vzniknúť postupom okresného súdu, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu,
nevidí dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu z prejednávania aj rozhodovania veci.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo

zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže

byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa

svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k.

1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný
a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania
je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr.

Anny Majeríkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Bezpredmetná je odvolacia námietka, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,
nakoľko zo spisu vyplýva, že vo veci bolo nariadené pojednávanie, o ktorom bola spísaná aj riadna
zápisnica dňa 19.02.2014. Taktiež súd nie je povinný účastníkov osobitne upozorňovať, že bude

vyhlásené rozhodnutie vo veci samej, keď účastníci konania boli riadne na pojednávanie predvolaní.
Oznamovacia povinnosť súdu o vyhlásení rozhodnutia vo veci samej nastáva v prípade vyhlásenia
rozsudku bez nariadenia pojednávania (§ 156 ods. 3 O.s.p.), o čo v danom prípade nešlo.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka navrhovateľa o povinnosti súdu rozhodnúť o návrhu rozsudkom

pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., keďže odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné
vyjadrenie k žalobnému návrhu. Vydať rozsudok pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O. s. p. je
možnosťou, nie povinnosťou okresného súdu. Takéto riešenie prichádza do úvahy iba v prípade, ak
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, ktorý sa stáva skutkovým základom rozsudku, považuje súd za
nesporný. V danej veci to však konštatovať nemožno.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo
vzťahu k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na

všeobecnékonštatovanie„zistil,ženebolorozhodnutévzákonomstanovenomčaseapretútonečinnosť
a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody“, ktoré sú
len opakovaním žalobného návrhu, a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórnehorozhodnutia, ktoré sa s vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej
rovine.

Odvolací súd nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka a
formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných
než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Podstatným dôvodom na zamietnutie
návrhu navrhovateľa bolo okresným súdom konštatované premlčanie nároku navrhovateľa. Uplatnenie
premlčacej námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t.j. zánik jeho súdnej

vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Navrhovateľ
však vo svojom odvolaní nenamietal konštatovanie premlčania svojho nároku.

Zároveň však platí aj úsudok, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v
konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil
„keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje s

právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Rovnako
odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že „konečné rozhodnutie neprichádzalo do úvahy, nakoľko
súd v rovnakom rozhodnutí rozhodoval aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania“, nekorešponduje
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. V
napadnutom rozsudku (ani samostatným uznesením) okresný súd nerozhodoval o návrhu na prerušenie

konania, nakoľko takýto návrh ani nebol zo strany navrhovateľa v predmetnej veci podaný. Napokon
okresný súd zamietavé rozhodnutie odôvodnil s poukazom na to, že nebol splnený základný predpoklad
zodpovednosti štátu, a to nebol zistený nesprávny úradný postup exekučným súdom a že nárok
navrhovateľa je premlčaný. Taktiež odvolacia námietka navrhovateľa, že „súd opisuje škodu, ktorá
vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka“, je nedôvodná, keďže nezodpovedá obsahu

odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto nemá právny dôvod, respektíve možnosť
zaoberať sa touto námietkou, nakoľko nemá podklad v napadnutom rozhodnutí. Takéto tvrdenie okresný
súd neurobil a ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.

Za nedôvodnú považoval odvolací súd tiež námietku, že rozhodnutie prvostupňového súdu je

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Naopak okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného
dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil
svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil z akých úvah
vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za svojvoľné, naopak rozsudok vyčerpávajúcim

spôsobom zodpovedal všetky právne relevantné otázky, ktoré súviseli s uplatneným nárokom. Pri
výklade aplikácie právnych predpisov sa prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení,
nepoprel ich účel a podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Je
výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k žiadnemu z vecných argumentov na ktorých okresný
súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie nepredložil relevantnú, respektíve akúkoľvek

protiargumentáciu. Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani
nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci

samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.
Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224

ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.