Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. máj 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/205/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109202366
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6109202366.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie

Podhorovej a členov senátu JUDr. Petra Priehodu a JUDr. Anny Snopčokovej v právnej veci žalobcu:
1/ FRUCONA Košice, a. s., Textilná 6, Košice, IČO: 31 709 346, 2/ OLD HEROLD, s. r. o., Bratislavská
36, Trenčín, IČO: 36 380 547, obaja zastúpení JUDr. Viktóriou Hericz, E. XX, H., proti žalovanému:
Slovenská republika, v mene ktorej koná Úrad priemyselného vlastníctva SR, Jána Švermu 43, Banská
Bystrica, za vstupu Krajskej prokuratúry Banská Bystrica do konania, o náhradu nemajetkovej ujmy
49.790,88 Eur, o odvolaní žalobcu 1/ proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 26. 02.
2013 č. k. 14C/47/2009-544, takto

r o z h o d o l :

Čiastočné späťvzatie návrhu n e p r i p ú š ť a .

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd zamietol žalobu žalobcu
1/ a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu žalobcov 1/ a 2/, nepriznal náhradu trov konania
žalobcom 1/, 2/ a samostatným výrokom nepriznal náhradu trov konania žalovanému. Okresný súd
vychádzal z nároku uplatneného žalobcami 1/, 2/ na náhradu škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., pritom od začiatku konania obaja žalobcovia uplatňovali svoj nárok
ako plnenie spoločné a nerozdielne. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému škoda vznikla v dôsledku
rozhodnutia vydaného v tomto konaní. V správnom konaní námietky podal žalobca 1/, on podával aj
opravný prostriedok - rozklad proti prvostupňovému rozhodnutiu. V správnom konaní žalobca 2/ nebol
účastníkom.Žalobcovia1/,2/uzavrelidňa26.09.2005Zmluvuoprevodeochrannýchznámokadizajnu.
Dňa 19. 10. 2005 vydal ÚPV rozhodnutie (o zamietnutí rozkladu), avšak prevod ochrannej známky bol do
registrazapísanýaždňa23.11.2005.Zuvedenéhovyplynulo,žežalobca2/aninemoholbyťúčastníkom
správneho konania. Nemá aktívnu vecnú legitimáciu na uplatnenie nároku, ktorý žaluje v tomto konaní.

Má ju len žalobca 1/ a z tohto dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie u žalobcu 2/ súd jeho žalobu
zamietol.

V zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú
porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti
a škodou. Ide o objektívnu zodpovednosť aj bez zavinenia (na rozdiel od všeobecnej zodpovednostiza škodu) a nemožno sa jej zbaviť. Na to, aby vznikla zodpovednosť, musia byť súčasne splnené
všetky predpoklady, teda porušenie právnej povinnosti, škoda a príčinná súvislosť medzi nimi. Zákona
č. 514/2003 Z. z. vymedzuje predpoklad porušenia právnej povinnosti v § 3 ods. 1 písm. a/ „nezákonné

rozhodnutie“. V súdenom prípade sú to rozhodnutia ÚPV zo dňa 03. 09. 2003 a 19. 10. 2005, pričom
nezákonnosť bola určená v preskúmavacom konaní (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
23S/33/2006 a rozsudok Najvyššieho súdu SR 6Sž-OKS 88/2006) tak, že obe rozhodnutia boli zrušené,
čo je predpoklad zodpovednosti.

Ďalším predpokladom zodpovednosti je vznik škody. Prednostne sa ňou myslí skutočná škoda a ušlý

zisk, do rozsahu náhrady škody patrí aj nemajetková ujma v peniazoch (§ 17 ods. 2) za predpokladu,
že iba samotné konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným zadosťučineným vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím a ak nie je možné ju uspokojiť inak. Tento nárok žiada žalobca
priznať. Žalobca uviedol, že ochranná známka predmetnými rozhodnutiami ÚPV stratila význam a
funkciu, bola znížená vážnosť známky a tradičného produktu, strata dôvery v uvedený výrobok a
spoločnosti,bolapoškodenápovesťadobrémenožalobcu.Prvostupňovýsúdpoukázalnazjednocujúce

stanovisko Najvyššieho súdu ČR Cpjn 206/2010, ktoré sa opiera o rozsudok Veľkého senátu ESĽP zo
dňa 06. 04. 2000 vo veci Comingersoll S.A. proti Portugalsku, sťažnosť č. 35382/97, § 35, v ktorom
sa cituje, že v prípadoch obchodných spoločností je pri určovaní výšky primeraného zadosťučinenia
potrebné prihliadať k iným faktorom, a to povesť spoločnosti, neistota v plánovaní, rozhodovania,
nejednota vo vedení spoločnosti a tiež, aj keď v menšom stupni, úzkosť a potiaže spôsobené členom

vedenia spoločnosti. Tak isto vymedzil nemajetkovú ujmu u právnickej osoby aj Najvyšší súd ČR
rozsudkom 30Cdo/1684/2010. Žalobca netvrdí, že vo vyššie uvedených sférach došlo k zásahu a takýto
zásah ani nepreukazuje. Nepreukazuje, prečo nestačí konštatovanie zrušenia správnych rozhodnutí v
súdnom preskúmavacom konaní a prečo nemajetkovú ujmu žalobcu nemožno uspokojiť inak. Podľa
názoru prvostupňového súdu uvedený predpoklad zodpovednosti žalobca nepreukázal.

Posledným predpokladom zodpovednosti je príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a
vznikom škody, teda medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody musí byť vzťah príčiny a
následku. Žalobca uvádza, že hlavnou príčinou bolo vydanie nezákonných rozhodnutí, ktoré mu
sťažovali pozíciu pri jednaní s obchodnými partnermi. On argumentoval rozsudkom Krajského súdu
v Prešove a Najvyššieho súdu SR o povinnosti prihlasovateľa PRELIKA, a.s. zdržať sa na svojich

výrobkoch označenia „N. G.“ v akomkoľvek prevedení. Obchodní partnermi mu oponovali práve
zrušenýmirozhodnutiamižalovaného(zamietnutienámietokžalobcu1/azamietnutierozkladu).Uviedol,
že na vznik zodpovednosti stačí, ak ide o príčinu podstatnú. Poukázal na rozsudku Najvyššieho
súdu ČR 28Cdo/2397/2006, 25Cdo/344/2001. Prvostupňový súd z vykonaného dokazovania vyvodil,
že nie je preukázaná príčinná súvislosť ako priama, bezprostredná a nerušená, rozhodnutie

žalovaného vydaného v správnom konaní (o námietkach a rozklade) sa nedotkli ochrannej známky
XXXXXX. Prihlasovateľ ochrannej známky PRELIKA, a.s., podľa tvrdení žalobcu, prestal rešpektovať
právoplatným rozsudok Krajského súdu v Prešove od jeho právoplatnosti 19. 01. 2004 a aj po
právoplatnosti rozhodnutí žalovaného o zamietnutí námietok 24. 10. 2005 a tiež po tom, čo sa stal
majiteľom ochrannej známky 21. 11. 2005 žalobca 2/. Konanie prihlasovateľa PRELIKA, a.s. v porušení

zákazuvydanéhosúdomvykazujeznakyporušeniaprávnejpovinnosti.Pozrušenísprávnychrozhodnutí
Úrad priemyselného vlastníctva vo veci prihlášky ochrannej známky POZXXXX-XXX prihlasovateľa
PRELIKA, a.s., Prešov vydal rozhodnutie POZ B. zo dňa 20. 01. 2012 (právoplatné dňom 02. 03. 2012) a
rozhodnutím zamietol prihlášku ochrannej známky. Prilasované označenie nespĺňa podmienky na zápis
do registra, rozhodnutím POZ B. zo dňa 19. 03. 2012 vo veci námietok namietateľa žalobcu 2/ proti

zápisu označenia „N. G.“ prihlasovateľa PRELIKA, a.s., Prešov rozhodol tak, že konanie o námietkach
zastavil, keďže prihláška ochrannej známky bola zamietnutá, odpadol dôvod, pre ktorý boli námietky
podané. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 04. 2012. Podľa záveru prvostupňového
súdu vznik zodpovednosti žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy nie je daný. Okrem nezákonných
rozhodnutí vydaných v správnom konaní nie je preukázaná nemajetková ujma žalobcu 1/, ani príčinná

súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami a ujmou, preto súd zamietol aj žalobu žalobcu 1/.

O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovia 1/ a 2/ boli neúspešní v konaní, a preto nemajú podľa §
142ods.1O.s.p.právonanáhradutrovkonania.Žalovanýsíceuplatnilprávonanáhradutrovkonania,v
konaníbolúspešný.Privyhlásenírozsudkuvovecisamejmusúdpriznalnáhradutrovkonania.Žalovanývšak v trojdňovej lehote po vyhlásení skončenia dokazovania výšku trov konania nevyčíslil a zo spisu
tieto nevyplývajú, preto súd podľa § 151 ods. 2 O. s. p. vo výrokovej časti písomného vyhotovenia
rozsudku uviedol, že mu náhradu trov konania nepriznáva.

Rozsudok okresného súdu odvolaním napadol žalobca 1/ vo výroku, v ktorom súd žalobu v celom
rozsahu zamietol. S poukazom na ustanovenie § 201 a nasl. a § 205 ods. 2 písm. a/, d/, f/ O. s.
p. rozhodnutie a tiež jeho odôvodnenie považuje za nesprávne. Pokiaľ okresný súd zamietol žalobu
žalobcu 2/ z dôvodu nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie, uviedol, že vzhľadom na uvedené
podáva odvolanie len žalobca 1/, ktorý zároveň v zmysle § 95 O. s. p. žiada o pripustenie zmeny

návrhu tak, že žalovaný bude povinný zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu nemajetkovej ujmy v sume 33.194,-
Eur a nahradiť mu trovy konania. Žiada, aby súd pripustil zmenu návrhu v uvedenom znení.

Podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je preukázaná nemajetková ujma žalobcu 1/, ani
príčinná súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami a ujmou. Tieto skutkové zistenia súdu považuje
žalobca 1/ za nesprávne. Poukázal na skutočnosť, že porušenie právnej povinnosti ako jeden z
predpokladov vzniku zodpovednosti bolo v konaní preukázané právoplatnosťou rozsudku Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 6Sž-o-KS 88/2006 zo dňa 21. 03. 2007, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/33/2006-33 zo dňa 11. 05. 2006. Týmto rozhodnutím
krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo v rozpore so zákonom. Žalobca 1/ tiež
preukázal,ženárokboluplatnenývsúlades§15a§16zákonač.514/2003Z.z.,žiadosťouopredbežné
prerokovanie nároku adresovanou žalovanému.

Pokiaľ ide o ďalší predpoklad zodpovednosti, vznik škody, konkrétne nemajetkovej ujmy, vychádzal
súd zo zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu ČR Cpjn 206/2010 odvolávajúce sa na rozsudok
Veľkého senátu ESĽP vo veci Comingersoll S.A. proti Portugalsku v spojení s rozsudkom Najvyššieho
súdu ČR 30Cdo/1684/2010, v zmysle ktorých pri určovaní výšky primeraného zadosťučinenia
obchodných spoločností sa má prihliadať k faktorom, ako je povesť spoločnosti, neistota v plánovaní,

rozhodovania, nejednota vo vedení spoločnosti, úzkosť a potiaže spôsobené členom vedenia
spoločnosti, keď jediným odôvodnením súdu je to, že žalobca netvrdí, že v uvedených sférach došlo
k zásahu a takýto zásah ani nepreukazuje. Pritom u žalobcu 1/ vzhľadom na povahu porušeniu práva
žalovaným nemohlo dôjsť k zásahom vo všetkých uvedených sférach, pritom ani jedno rozhodnutie,
na ktoré sa súd odvoláva, nie je z obdobia vzniku škody žalobcu 1/, ani z obdobia uplatnenia nároku

tejto škody žalobou. Všetky rozhodnutia sú neskoršieho dáta. Podľa žalobcu nemôže súd vymedziť,
že len zásad do konkrétnej sféry môže byť predpokladom zodpovednosti vzniku škody. Pravdou nie
je ani tvrdenie súdu, že žalobca netvrdí, že v týchto sférach došlo k zásahu a ani ho nepreukazuje.
Žalobca 1/ pritom v konaní niekoľkokrát uviedol, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia žalovaného
bolo poškodené dobré meno, povesť žalobcov, reputácia spoločnosti, zníženie vážnosti obchodného

mena, dôkazom čoho bola aj svedecká výpoveď vedúceho predaja a marketingu F.. H.. Na podporu
tvrdení svedka boli predložené listinné dôkazy preukazujúce, že spoločnosť PRELIKA, a.s., Prešov sa
odvoláva na nezákonné rozhodnutia žalovaného pri označovaní svojich výrobkov. Svedecká výpoveď
nebola počas konania spochybňovaná a ako dôkaz bola rozhodujúca aj pri vydaní rozhodnutia vo veci
Okresným súdom Banská Bystrica zo dňa 09. 03. 2010. Pri vydaní napádaného rozhodnutia však tento

dôkaz, ani žiaden iný dôkaz predložený žalobcom nebol posudzovaný, neboli posudzované všetky
dôkazy komplexne. Keď súd prihliadol pri posudzovaní vzniku škody na dôkaz predložený žalovaným
(uvádzané rozhodnutia NS ČR), mal ho posudzovať vo vzťahu k všetkým predloženým dôkazom na
preukázanie vzniku škody.

Pokiaľ ide o nepreukázanie príčinnej súvislosti, vytýka napadnutému rozsudku, že v ňom chýba

akékoľvek odôvodnenie, prečo je zrejmé, že nie je preukázaná príčinná súvislosť, keďže súd v
odôvodnení len citoval vyjadrenia žalovaného, konštatoval skutočnosť, absentuje však právny názor
a vecné odôvodnenie. Pokiaľ žalovaný pri otázke posudzovania príčinnej súvislosti tvrdil, že slabšia
vyjednávacia pozícia žalobcu mohla mať viac príčin, ide len o konštatovanie. Dôkazy predložené
žalovaným len svedčia o tom, že spoločnosť FRUCONA Košice, a.s. bola vo vyrovnacom konaní v

roku 2004 a v roku 2006 bolo vydané rozhodnutie o poskytnutí neoprávnenej štátnej pomoci, nič viac.
Nikdy počas konania nebolo dokázané, že vyrovnacie konanie a rozhodnutie o poskytnutí neoprávnenejštátnej pomoci malo nejaký vplyv na obchodné vzťahy žalobcu 1/, čo i len nepriamy. Vôbec v tomto
konaní nebolo dokázané, že vyrovnacie konanie a štátna pomoc je v príčinnej súvislosti s oslabením
vyjednávacej pozície žalobcu 1/ vo vzťahu k jeho obchodným partnerom a v príčinnej súvislosti s

poklesom predaja výrobku N. G., ako je uvedené na strane 10 rozsudku. Žalobca pritom svedeckou
výpoveďou podloženou listinnými dôkazmi dosvedčil, že žalovaný vydaním nezákonných rozhodnutí
vyvodil taký neprijateľný právny stav, že v rovnakom čase popri sebe existovalo rozhodnutie súdu,
ktoré zakazovalo obchodnej spoločnosti PRELIKA, a.s., Prešov vyrábať výrobok s označením „N.
G.“ a rozhodnutie správneho orgánu - žalovaného, ktorým namietol námietky a rozklad žalobcu 1/ a

zapísal ochrannú známku N. G. pre spoločnosť PRELIKA, a.s., Prešov. Toto rozhodnutie žalovaného
bolo uznané súdom ako nezákonné. V dôsledku tohto rozhodnutia bol žalobca označený obchodnými
partnermi za nedôveryhodného dodávateľa, keď neverili tvrdeniam ani dôkazom žalobcu 1/, že
spoločnosť PRELIKA, a.s. más súdny zákaz označovať výrobky slovným spojením N. G.. Výrobcovia
v segmente podobných výrobkov majú spoločných obchodných partnerov, najmä pokiaľ ide o sídla
spoločnosti vzdialené len 30 km. Spoločnosť PRELIKA, a.s. sa v jednaniach s obchodnými partnermi

odvolávala na právo vyrábať výrobok N. G. poukazujúc na rozhodnutia žalovaného o zamietnutí
námietok žalobcu v správnom konaní. Toto žalobca 1/ predložil niekoľkými listinnými dôkazmi. Pritom
ochranná známka žalobcu 1/ bola v roku 2005 na trhu už 15 rokov, pri jednaní s obchodnými
partnermi zohrala dôležitú úlohu ako marketingový nástroj. Spoločnosť PRELIKA, a.s. mala snahu o
označovanie svojich borovičkových výrobkov s názvom N. G. od roku 2001, v spore o nekalú súťaž

právoplatne skončenom v roku 2003 bolo jej zakázané označovať svoje výrobky takýmto názvom.
Súčasne prebiehalo aj správne konanie prihlasovateľa PRELIKA, a.s. o zápis ochrannej známky N.
G. a námietkové konanie namietateľa žalobcu 1/ o zamietnutie tohto zápisu, ktoré sa napriek súdnemu
rozhodnutiu o zákaze skončilo zamietnutím námietok žalobcu 1/. Obchodní partneri žalobcu 1/ boli
informovaní v roku 2003 o úspešnom zabezpečení a zachovaní práv majiteľa ochrannej známky žalobcu

1/ v súdnom konaní, v roku 2005 opätovne prišiel konkurent na trh s výrobkom N. G. a svoje právo
na označovanie odvodzoval z rozhodnutia žalovaného o zamietnutí námietok žalobcu 1/ Odoberatelia
liehovín boli zmätení a mali pochybnosti o pravdivosti tvrdení žalobcu 1/, označili ho za nekorektného
a zavádzajúceho. Ochranná známka má mimoriadnu hodnotu, pokiaľ konkurent použije podobnú
alebo zhodnú ochrannú známku, budú spotrebitelia pri kúpe oklamaní, čo môže zmiasť spotrebiteľov

a zapríčiniť pokles zisku, môže tiež uškodiť reputácii a imidžu firmy žalobca 1/ tvrdí, že povesť
jeho povinnosti bola poškodená postupom žalovaného v správnom konaní a vydaním nezákonného
rozhodnutia. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu ČR vyplýva, že o vzťah príčinnej súvislosti ide,
ak vznikne škoda následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo
vzájomnom pomere príčiny a následku, a teda ak je preukázané, že nebyť nezákonného rozhodnutia,

ku škode by nedošlo. Nemusí pritom ísť o jedinú príčinu, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku,
o ktorej odškodnenie ide, ale o príčinu podstatnú. Má za to, že nebyť nezákonného rozhodnutia,
spoločnosť PRELIKA, a.s. by neoznačovala svoje výrobky názvom N. G. odvodzujúc toto právo od
nezákonnéhorozhodnutiažalovaného,keďjasnevodvolaníprotiexekúciiuviedla,žesúdnerozhodnutie
rešpektovala až do nezákonného rozhodnutia žalovaného; tým by sa na trhu v tom čase vyskytovali

výrobky s označením N. G. len vyrobené a predávané žalobcami. Nebyť nezákonného rozhodnutia,
nebola by znížená dôvera odberateľov v spoločnosti žalobcov, nebola by zmarená na čas exekúcia,
žiadna iná príčina poškodenia, reputácie, povesti žalobcov nie je známa a nebola preukázaná. Žalobca
1/ v tejto súvislosti namieta, že súd pri posudzovaní existencie príčinnej súvislosti nebral do úvahy dôkaz
predložený žalobcom 1/, a to rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 28Cdo/2397/2006 a 25Cdo/344/2001,

ani ho v odôvodnení nevyhodnotil.

Nie je pravdivé tvrdenie súdu, že žalobca 1/ nepreukazuje, prečo nemajetkovú ujmu nemožno uspokojiť
inak. Práve náhrada poskytnutá v peniazoch má dodatočne náhradným spôsobom sanovať negatívny
zásah, ktorý pôsobil alebo pôsobí. Výška nemajetkovej ujmy má byť primeraná zásahu a okolnostiam.
Má sa vychádzať z toho, aký subjekt bol zásahom dotknutý a akého rozsahu tento zásah bol.

Žalobca 1/ je pritom spoločnosťou s dlhodobou tradíciou, verejne známou, spolupracujúcou so stovkami
odberateľov na celom Slovensku. Preto aj výška nemajetkovej ujmy je určená tak, aby bola primeraným
zadosťučinením. Poukázal na článok v časopise Y., ktorý bol predložený ako dôkaz o tom, že žalobca
1/ v rozhodnom čase bol druhým najväčším producentom liehovín na Slovensku.

Žalobca 1/ žiadal v zmene návrhu výšku nemajetkovej ujmy 33.194,- Eur vzhľadom na to, že žalobu

žalobcu 2/ z nedostatku aktívnej legitimácie súd zamietol. Pôvodne podaný návrh bol spoločnýmnávrhom dvoch žalobcov, mieru zásahu do nemateriálnej sféry spoločnosti žalobcovia posúdili tak,
že v prípade náhrady nemajetkovej ujmy má žalobca 1/ nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 33.194,- Eur. V tomto smere sa domáha zmeny napadnutého rozsudku tak, že krajský súd uloží

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu nemajetkovej ujmy v sume 33.194,- Eur a nahradiť
mu trovy konania.

K podanému odvolaniu a k zmene (čiastočnému späťvzatiu) žaloby sa písomne vyjadril žalovaný. Pokiaľ
ide o žiadosť žalobcu 1/ o pripustenie zmeny podľa § 95 O. s. p., uvádza, že uvedený dispozičný úkon
žalobcu 1/ je potrebné kvalifikovať v zmysle § 41 ods. 2 O. s. p. ako čiastočné späťvzatie žaloby podľa

§ 96 O. s. p. vo výške 16.596,88 Eur. Poukazuje v tomto smere na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR zo dňa 28. 09. 2010 sp. zn. 6Cdo 99/2010. Zároveň uviedol, že v štádiu odvolacieho konania súd
nepripustí späťvzatie, ak druhý účastník s tým nesúhlasí (§ 208 O. s. p.). Žalovaný oznámil, že nesúhlasí
s čiastočným späťvzatím žaloby a navrhuje, aby odvolací súd toto nepripustil. Ako dôvod svojho postoja
poukázal na skutočnosť, že žalovaný 2/ nepodal odvolanie, takže vo vzťahu k nemu rozsudok nadobudol
právoplatnosť. Tým je zároveň nastolený stav právnej istoty a prekážka veci nastolenej medzi žalobcom

2/ažalovaným.Navyšeospäťvzatienepožiadalžalobca2/,alelenžalobca1/,pričomkaždýzožalobcov
má nepochybne konať sám za seba podľa § 91 ods. 1 O. s. p. (samostatné procesné spoločenstvo).

K ďalším dôvodom odvolania uviedol, že žalovaný považuje skutkové zistenia a právne posúdenie
vykonané prvostupňovým súdom vo všeobecnosti za správne, logicky vyplývajúce z vykonaného
dokazovania a z hľadiska právnej argumentácie za náležite zdôvodnené. Snahu žalobcu 1/ spochybniť

výkladovú hodnotu stanoviska Najvyššieho súdu ČR sp. zn. Cpjn 206/2010 odmieta ako účelovú. Podľa
jeho názoru prvostupňový súd pri svojich právnych úvahách vychádzal z presvedčivosti argumentácie
Najvyššieho súdu ČR uvedenej v predmetnom zjednocujúcom stanovisku a nie je pritom podstatné,
že toto sa zaoberalo špecificky jednou z možných situácií, kedy právnickej osobe potenciálne môže
vzniknúť nemajetková ujma. Samotný dátum vydania citovaných rozhodnutí nie je významný a nemôže

diskvalifikovať súvisiacu právnu úvahu prvostupňového súdu pri výklade a aplikácii právnej normy.
Podľa názoru žalovaného žalobca 1/ od začiatku a v priebehu celého súdneho konania tvrdí a snaží sa
dokazovať také skutočnosti, ktoré nie sú relevantné na preukázanie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v príčinnej súvislosti s rozhodnutím Úradu priemyselného vlastníctva SR na základe zákona č.
514/2003 Z. z. Ide o právny omyl na strane žalobcu 1/, ktorého následkom by malo byť zamietnutie

žaloby a neúspech v konaní. V podanom odvolaní žalobca 1/ zjavne zotrváva na svojom omyle, účelovo
kombinuje na jednej strane hodnotenie vykonaných dôkazov s právnym posúdením podmienok vzniku
nemajetkovej ujmy právnickej osoby. Podľa názoru žalovaného je potrebné odmietnuť mylné tvrdenie
žalobcu 1/, že prvostupňový súd prihliadol a vyhodnotil citované rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR
ako dôkaz, ide o prejav nepochopenia zmyslu využívania judikatúry na podporu právnej argumentácie,

ktoré účastník konania nepredkladá súdu ako dôkaz v zmysle § 120 a nasl. O. s. p. a súd ho ani takto
nevykonávaanevyhodnocuje.Námietkyžalobcukotázkepríčinnejsúvislostioznačilzavykonštruované,
vnútorne nekonzistentné a zjavne účelové. Sám žalobca 1/ v priebehu konania jednoznačne tvrdil, že
údajná nemajetková ujma mu vznikla tým, že tretia osoba prestala rešpektovať rozsudok Krajského súdu
v Prešove. Bremeno tvrdenia, dôkazné bremeno vo vzťahu k príčinnej súvislosti zaťažovalo žalobcu

1/. Na skutkový záver prvostupňového súdu o neexistencii príčinnej súvislosti nebolo potrebné zo
strany žalovaného s určitosťou dokázať, že údajnú nemajetkovú ujmu zapríčinilo vyrovnávacie konanie,
rozhodnutie európskej komisie o poskytnutí neoprávnenej štátnej pomoci, zmena sadzby dane z liehu
alebo strata licencie, postačovalo, že tieto okolnosti boli objektívne spôsobilé vplývať na žalobcom
tvrdené skutočnosti o údajne zhoršenej vyjednávacej pozícii, poškodení dobrého mena a povesti,

uvedenie výrobkov konkurencie na trh a podobne, ktoré žalobca označil za následok nezákonných
rozhodnutí Úradu priemyselného vlastníctva. Námietky žalobcu považuje len za prejav jeho nesúhlasu
s výsledkom súdneho konania. Navrhuje potvrdiť napadnutý rozsudok a účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznať.

Odvolací súd ako prvú riešil žiadosť žalobcu 1/ o pripustenie zmeny žaloby podľa § 95 O. s. p. V tomto

smere odvolací súd poukazuje na právnu argumentáciu žalovaného, ktorú považuje za správnu a plne
sa s ňou stotožňuje. Žalobcom 1/ uvádzaná zmena žaloby je svojím obsahom čiastočným obmedzením
návrhu, teda čiastočným späťvzatím. Súd každý úkon účastníkov posudzuje podľa jeho obsahu (§ 41
ods. 2 O. s. p.) a vzhľadom na skutočnosť, že žalobca 1/ sa domáha menšej čiastky ako v pôvodnomnávrhu, ide bez akýchkoľvek pochybností o obmedzenie návrhu, teda čiastočné späťvzatie návrhu
po rozhodnutí súdu v zmysle § 208 O. s. p. Pretože žalovaný vyjadril nesúhlas s týmto späťvzatím
(čiastočným späťvzatím), neostalo odvolaciemu súdu iné, ako v súlade s § 208 O. s. p. rozhodnúť o

tomto tak, že čiastočné späťvzatie návrhu nepripúšťa.

Odvolací súd pritom poukazuje aj na aktuálny právny stav, keď žalobný návrh podali žalobca 1/ a žalobca
2/ domáhajúc sa prisúdenia uplatneného nároku spoločne a nerozdielne tvrdiac svoju aktívnu vecnú
legitimáciuvtomtokonaní.Anipozrušujúcomuzneseníkrajskéhosúdu,vktoromsaodvolacísúdvyjadril
k tejto otázke, zo strany žalobcov k úprave návrhu nedošlo. Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom

žalobu voči žalobcovi 2/ zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, proti tomuto sa
žalobca 2/ neodvolal, voči nemu je preto rozsudok právoplatný. V odvolaní žalobca 1/ nenamieta voči
takémuto posúdeniu aktívnej legitimácie žalobcov, obmedzil svoj žalobný návrh s odôvodnením, že
pôvodne podaný návrh bol spoločným návrhom dvoch žalobcov. Mieru zásahu do nemateriálnej sféry
spoločnosti žalobcovia posúdili tak, že v prípade náhrady nemajetkovej ujmy má žalobca 1/ nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33.194,- Eur, a preto na takúto sumu svoj nárok obmedzil (žiadal

pripustiť zmenu konania s poukazom na § 95 O. s. p.). Keďže žalovaný vyslovil svoj nesúhlas s
čiastočným späťvzatím návrhu, odvolací súd vzhľadom na uvedené odôvodnenie navrhované čiastočné
späťvzatie pripustiť nemohol, rozhodnúť musí o celom pôvodne uplatnenom návrhu.

O odvolaní žalobcu 1/ rozhodol odvolací súd v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p.,
bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. Napadnutý rozsudok ako vecne

správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Odvolací súd zároveň konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, s ktorými sa v celom
rozsahu stotožňuje a na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Predmetom sporu je nárok uplatnený v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, konkrétne žalobca (žalobcovia) uplatnil nárok s poukazom na

ustanovenie § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2 a § 17 ods. 1, 2 zákona tvrdiac, že právoplatnosťou rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž-o-KS 88/2006 zo dňa 21. 03. 2007, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/33/2006-33 zo dňa 11. 05. 2006, ktorým zrušil rozhodnutie
žalovaného a vrátil vec na ďalšie konanie, došlo k nesplneniu podmienky nezákonného rozhodnutia,
keď týmto rozhodnutím súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v rozpore so zákonom, v

dôsledku čoho bolo nutné vrátiť vec opätovne do konania a rozhodnúť v súlade so zákonom. Tým je
nepochybnenaplnenáskutočnosťzodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmocivzmysle
ustanovenia § 3 ods. 1 písm. a/, zároveň § 5, § 6 zákona, keďže rozhodnutie bolo označené súdom
ako nezákonné. Tiež samotný postup žalovaného v rámci konania o zápis ochrannej známky POZ
XXXX-XXXX bol v zmysle § 3 ods. 1 písm. d/, zároveň § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. nesprávny, keďže

jeho výsledkom bolo rozhodnutie, ktoré podľa právoplatného rozsudku nemá oporu v zákone. Žalobca
tvrdil, že uvedenými rozhodnutiami žalovaného bol dotknutý, ide o spoločnosť s dlhodobou tradíciou,
verejne známu a spolupracujúcu so stovkami odberateľov na celom Slovensku. Z toho aj vychádzal pri
požadovanej výške primeraného zadosťučinenia. Samotné konštatovanie žalovaného o porušení práva,
ktoré nepriamo a nútene s ohľadom na rozhodnutie Navyššieho súdu SR vyplýva z jeho rozhodnutia zo

dňa 07. 06. 2007, žalobca (žalobcovia) vníma ako absolútne nedostatočné zadosťučinenie vzhľadom
na ujmu, ktorá mu nezákonným rozhodnutím bola spôsobená a žiada o náhradu nemajetkovej ujmy
vyjadrenej v peniazoch, keď vzhľadom na charakter takejto ujmy nie je možné uspokojiť ju inak.

Pokiaľ ide o prvý zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej
moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá je objektívnou zodpovednosťou a nemožno sa jej

zbaviť, teda porušenie právnej povinnosti, odvolací súd súhlasí so záverom prvostupňového súdu,
v zmysle ktorého rozhodnutia žalovaného zo dňa 03. 09. 2003 a 19. 10. 2005 sú práve zákonom
predpokladané nezákonné rozhodnutia, dôkazom čoho je rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
23S/33/2006 a Najvyššieho súdu SR 6Sž-o-KS 88/2006. Prvý predpoklad zodpovednosti teda podľa
záveru prvostupňového súdu, splnený bol a s takýmto názorom sa aj odvolací súd stotožňuje. Poukazuje

na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 23S/33/2006 zo dňa 11. 05. 2006, v ktorom krajský súdkonštatoval, že rozhodnutie žalovaného (Úrad priemyselného vlastníctva SR) je v rozpore so zákonom
a preto ho zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. 6Sž-o-KS 88/2006 zo
dňa 21. 03. 2007 prv citovaný rozsudok krajského súdu potvrdil konštatujúc, že boli v preskúmavanej

veci dané zákonné dôvody pre zrušenie rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správneho orgánu
prvého stupňa podľa § 250j ods. 2 a/ a c/ O. s. p. To znamená, že kompetentný orgán zrušil rozhodnutie
žalovaného ako nezákonné, preto súd z takéhoto rozhodnutia pri posudzovaní nároku na náhradu škody
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. vychádza rešpektujúc prezumpciu jeho správnosti (pozri rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 61/2008 - 1 Cdo/16/2005).

Pokiaľ ide o tvrdenú vzniknutú škodu vo forme nemajetkovej ujmy, žalobca túto preukazoval tvrdením,
že bola znížená vážnosť ochrannej známky žalobcov, ako aj samotného tradičného produktu N.
G., strata dôvery v uvedený výrobok, ako aj žalobcu (pôvodne 1/ aj 2/) ako výrobcu. Priamym
dôsledkom nemajetkovej ujmy - poškodeného dobrého mena spoločnosti žalobcu bol aj pokles predaja
výrobku N. G.. Tento pokles vážnosti obchodného mena sa prejavil aj pri jednaniach o plánoch
predaja, bonusoch, letákových akciách. Podľa žalobcu práve po vydaní nezákonných rozhodnutí mal

oznámiť vedúci predaja marketingu, že vznikajú problémy pri obchodných jednaniach, keď spoločnosť
žalobcu označujú ako nekorektnú, zavádzajúcu vzhľadom na skutočnosť, že spoločnosť PRELIKA, a.s.
preukazuje rozhodnutia oprávňujúce ju označovať svoje výrobky názvom N. G.. Obchodní partneri majú
ostať zmätení a vyjadrili pochybnosti o pravosti ochrannej známky žalobcu, ako aj pravosti súdneho
rozhodnutia o zákaze označovať výrobky spoločnosti PRELIKA, a.s., Prešov týmto označením. Ako

dôkaz na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy a súčasne aj príčinnej súvislosti medzi uvádzanými
nezákonnými rozhodnutiami žalovaného žalobca označil výpoveď svedka - vedúceho marketingu a
predaja F.. K. H.. Okrem toho predložil letáky predajného reťazca Y. a tiež písomnú reakciu spoločnosti
PRELIKA, a.s. k otázke oprávnenia používať na výrobkoch označenie N. G. odvolávajúc sa na
rozhodnutia Úradu priemyselného vlastníctva SR.

Pokiaľ prvostupňový súd po vyhodnotení dokazovania dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno na preukázanie uplatnenej nemajetkovej ujmy, a teda ani na preukázanie príčinnej súvislosti
medzi tvrdeným vznikom nemajetkovej ujmy a uvádzanými nezákonnými rozhodnutiami žalovaného,
odvolací súd považuje závery prvostupňového súdu za vecne správne. V prípade nároku na náhradu
škody, a to aj škody v podobe nemajetkovej ujmy, leží dôkazné bremeno, a teda aj dôkazná povinnosť

na strane žalobcu. Pokiaľ ide o svedeckú výpoveď svedka H., odvolací súd ešte upozorňuje, že
tento svedok hodnotil celú situáciu z pohľadu svojho pracovného zaradenia, pričom poukazoval na
zhoršenie postavenia žalobcu pri obchodných jednaniach v dotknutom období, tvrdenie, že následkom
bolo v menšej miere prizývanie žalobcu do letákových marketingových akcií, vyčleňovanie spoločnosti
z obchodných jednaní a podozrievanie či spochybňovanie ochrannej známky ako aj jeho tvrdení, že

jedine žalobca (žalobcovia) má oprávnenie uvádzať na trh výrobok na trh s označením N. G.. Žiadne
ďalšie dôkazy žalobcovia na svoje tvrdenie o vzniku nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi ňou
a rozhodnutiami žalovaného nepredložili, ale ani neoznačili a nenavrhli. Odvolací súd súhlasí s názorom
prvostupňového súdu, že v tomto smere žalobcovia dôkazné bremeno neuniesli. V zmysle § 120 ods. 1
O. s. p. povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení majú účastníci konania (§ 120 ods. 1 O.

s. p.). V preskúmavanej veci však žalobca iba zotrvával na svojich všeobecných tvrdeniach o poškodení
svojho dobrého mena, strate významu ochrannej známky či zhoršenia postavenia pri obchodných
jednaniach,avšakbezoznačeniarelevantnýchdôkazovschopnýchtototvrdenieajpreukázať.Svedecká
výpoveď F.. H. nebola dôkazom o tom, že žalobcovi v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami
žalovaného bola spôsobená nemajetková ujma. Nestačí totiž len tvrdenie, že vznikla nemajetková

ujma; nemajetková ujma a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu štátu musia byť
preukázané. To v tomto prípade splnené nebolo a rovnako, pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, ani tá nebola
(ani nemohla byť vzhľadom na nepreukázanie samotnej nemajetkovej ujmy) preukázaná tak, ako to
vyžaduje príslušná právna úprava, ako aj ustálená judikatúra v tomto smere, teda priamy bezprostredný
a neprerušený vzťah príčiny a následku.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd považuje rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne správne,
vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, keď závery rozhodnutia vyplývajú z
vykonaného dokazovania a aj po právnej stránke sú závery prvostupňového súdu správne. Rozhodnutie
je odôvodnené v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., preto odvolací súd nezistil dôvod ani najeho zmenu, ani na jeho prípadné zrušenie. Pokiaľ ide o odvolacie dôvody žalobcu 1/, tieto sú v podstate
zhodné s jeho argumentmi, na základe ktorých sa domáhal uplatneného nároku.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods.

1, 2 O. s. p. potvrdil.

Úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko ich žalovaný
nepožadoval.

Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.