Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. máj 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/227/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200942
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Baranová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012200942.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Baranovej, členov senátu

JUDr. Valérie Mihalčinovej a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu: NAFT - SM Gastro Slovakia
s.r.o., Veľká Bara č. 45, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gombosom, Moldavská cesta č. 21/A,
Košice, proti žalovanému: Finančnému riaditeľstvu SR, Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie
rozhodnutia žalovaného č. 1020504/1/1044047/2012 zo dňa 19.06.2012, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a mi e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podal dňa 08.08.2012 žalobu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo dňa 19.06.2012
č. 1020504/1/1044047/2012. Týmto rozhodnutím žalovaný v odvolacom konaní potvrdil dodatočný

platobný výmer Daňového úradu Košice, kontaktné miesto Kráľovský Chlmec zo dňa 06.02.2012
č. 9818301/1236/5/2012/Bc, ktorým správca dane za zdaňovacie obdobie november 2010 žalobcovi
nadmerný odpočet v sume 15 116,40 eur.

Dodatočný platobný výmer bol vydaný na základe výsledkov daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2010, o výsledku ktorej
vyhotovil správca dane protokol č. 738/320/33959/2011/Tre zo dňa 21.12.2011 a dodatok k protokolu č.
9815401/995-PD/2012/Tre zo dňa 23.01.2012. Protokol spolu s dodatkom k protokolu bol so žalobcom
prerokovaný a doručený dňa 26.01.2012.

Správcadanevdodatočnomplatobnomvýmerekonštatoval,žežalobcasivkontrolovanomzdaňovacom

období uplatnil odpočítanie dane celkom podľa § 49 - § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej iba „zákon o dani z pridanej hodnoty“) v sume 15 116,40
eur. V záznamoch evidencie DPH je odpočítanie dani vo výške 17 021,83 eur. Rozdiel medzi daňovým
priznaním a evidenciou DPH je z prijatých faktúr za elektrickú energiu a plyn na rôznych odberných
miestach. Správca dane vyzval žalobcu o predloženie dôkazov, akú ekonomickú činnosť na jednotlivých
odberných miestach vykonával, ale žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ani vyjadrenie.

Žalobca si uplatnil odpočítanie dane za nákup euro-foršní od dodávateľa F. V. - VENIKOM, Malá Tŕňa
125, na základe faktúry č. 05110/V zo dňa 05.11.2011 v celkovej sume 96 676,40 eur, z toho DPH

je 15 116,40 eur. Správca dane vyzval žalobcu o predloženie dôkazov týkajúcich sa prepravy tovaru
od dodávateľa k odberateľovi, kto prepravu zabezpečil, aké dopravné prostriedky boli použité, uviesťevidenčnéčíslamotorovýchvozidiel,predložiťskladovúevidenciuzásobtovaruapríjemkytovaru,uviesť
pre koho bol tovar predaný a v ktorom zdaňovacom období a v prípade, ak tovar bol predaný, správca
dane žiadal o predloženie vystavenej faktúry. Žalobca si svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepredložil

žiadne doklady, ktoré by preukazovali reálnosť nákupu euro foršní.

Správca dane vykonal dokazovanie na zistenie, či predložená faktúra odráža skutočnosť a na základe
vykonaného dokazovania v zmysle § 29 ods. 3 a 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
zistil, že predmet fakturácie deklarovaný na dodávateľskej faktúre č. 171 zo dňa 05.11.2011 (číslo
dodávateľskej faktúry 05110/V) zo strany dodávateľa F. V. - VENIKOM, Malá Tŕňa 125, dodaný nebol.

Správca dane konštatoval, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali reálnosť nákupu
tovaru, najmä nepredložil dôkazy o preprave tovaru - euro foršní, akými dopravnými prostriedkami bola
doprava realizovaná, kto ju zabezpečoval, žalobca nepredložil daňovú evidenciu zásob tovaru, dôkazy,
či euro foršne boli ďalej predané, kto bol ich odberateľom, resp. kde boli uskladnené. Správca dane
poukázaltiežnato,žežalobcanaregistrovanejadresenemoholvykonávaťekonomickúčinnosť,pretože
ide o neobývaný rodinný dom. Žalobca tiež nepredložil ku daňovej kontrole žiadne zmluvy o prenájme

priestorov spoločnosťou, hoci bol správcom dane počas výkonu kontroly vyzývaný.

Správca dane uviedol, že právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu
jej uvedenia na faktúre. Z toho vyplýva, že nárok na odpočítanie dane nemožno uplatniť, pokiaľ ide o
daň, ktorá nezodpovedá určitému plneniu. V uvedenom prípade došlo preto k porušeniu § 49 ods. 1
zákona o DPH a na základe § 51 ods. 1 písm. a/ tohto zákona nevzniklo právo na odpočítanie dane.

Zo strany žalobcu došlo k porušeniu aj Šiestej Smernice Rady 77/388/EEC zo dňa 17.05.1977, podľa
ktorej právo na odpočet sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre.

Správcadanevdodatočnomplatobnomvýmerepoukázalnato,žežalobcanapriekopakovanýmvýzvam
nepredložil žiadne dôkazy pri výkone daňovej kontroly, ktoré by preukazovali reálnosť nákupu euro
foršní. Daňová kontrola bola začatá dňa 16.02.2011 a až po opakovaných výzvach obchodná spoločnosť

dňa 05.04.2011 žiadal prerušiť konanie z dôvodu väzby konateľa spoločnosti a zaistenia účtovných
dokladov. Pretože obchodná spoločnosť nepredložila žiadne splnomocnenie na zastupovanie počas
výkonu kontroly dňa 18.04.2011 konateľ spoločnosti F. V. v zápisnici o ústnom pojednávaní udelil plnú
moc na zastupovanie JUDr. Jurajovi Kolesárovi, advokátovi, konajúcemu vo vlastnom mene na účet
Advokátskej kancelárie Kolesár a partneri. Aj tento splnomocnený zástupca opätovne žiadal prerušiť

konanie z dôvodu väzby konateľa spoločnosti a zaistenia účtovných dokladov. Správca dane tejto
žiadosti nevyhovel vzhľadom na to, že v zmysle § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov môže správca dane prerušiť konanie, najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo
konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Dôvody uvedené splnomocneným
zástupcom žalobcu na prerušenie konania nepovažoval správca dane za dôvodné. Od 12.07.2011

konateľmi spoločnosti sa stali L. B. a E. V., ktorým bola zaslaná v poradí tretia výzva na predloženie
dokladov, ktorú žalobca nerešpektoval. Správca dane preto doklady získal od orgánov polície, ktorá
doklady zaistila, ani na ďalšie výzvy žalobca žiadne dôkazy, na predloženie ktorých bol správcom dane
vyzvaný, nereagoval.

Proti dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, v ktorom žalovaný napadnutým

rozhodnutím rozhodol tak, že dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice, kontaktné miesto
Kráľovský Chlmec potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia vychádzal z rovnakého skutkového stavu ako bol zistený pri daňovej kontrole
a uvedený v dodatočnom platobnom výmere.

Na odvolaciu námietku žalobcu, že bol vyzvaný na predloženie dokladov a podanie vysvetlení už aj v

čase,keďvtedajšíštatutárnyzástupcaF.V.bolvovyšetrovacejväzbeadokumentybolizaistenéorgánmi
činnými v trestnom konaní, pričom žalobca nemal vedomosť o tom, aké doklady mu odňaté, čo mu
nemôže byť na ťarchu, žalovaný uviedol, že kontrola bola začatá zákonným spôsobom dňa 16.02.201,
teda v čase, keď vtedajší štatutárny zástupca žalobcu bol na slobode. Nič mu nebránilo spolupracovať sosprávcom dane a predložiť doklady k výkonu daňovej kontroly tak, ako mu to vyplýva z ustanovenia § 15
ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.. Neskôr sa správca dane obracal s výzvami na splnomocneného zástupcu
žalobcu. Žalovaný poukázal na to, že správca dane nie je oprávnený vstupovať do ich zmluvného

vzťahu. Týka sa to najmä skutočnosti uvedenej v odvolaní, ktorá sa týka ukončenia zastupovania smrťou
štatutárneho zástupca advokátskej kancelárie a konania tohto zástupcu vo vzťahu k správcovi dane.

Na odvolaciu námietku, že daňový orgán pri svojom rozhodovaní opomenul ustanovenie § 2 ods. 2
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, v ktorom je zakotvená zásada proporcionality ,
ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

žalovaný uviedol, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku 52 ods. 2 Charty
základnýchprávvEÚapredstavujejednuzovšeobecnýchprávnychzásad,ktorésúzákladomprávneho
poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ, ako aj Ústavného súdu SR.
V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR č. Pl. ÚS SR 3/00 a č. 67/07. V tomto náleze
Ústavný súd SR zovšeobecnil podstatu zásadu proporcionality tak, že „obmedzenie, resp. zasahovanie
do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné len vtedy, ak je ustanovené zákonom,

zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a
primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom“. Žalovaný
uviedol, že je nespornou skutočnosťou to, že F. V. je spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok
obchodných spoločností, ktoré uskutočňovali medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty

zdaniteľné obchody. Konateľ žalobcu konal aj za ďalšie obchodné spoločnosti ako konateľ. Nemôže
byť z toho dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom aj v
iných obchodných spoločnostiach. Žalovaný poukázal na to, že žalobca nemôže namietať nezákonnosť
postupu správcu dane len z dôvodu, že jeho konateľ je nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi
daňovými kontrolami v daňových subjektoch, ktoré sú personálne prepojené osobou konateľa. Znášanie

rizika výkonu kontrol zo strany daňových orgánov je na strane daňového subjektu, pretože pri niekoľkých
desiatkach spoločností personálne a majetkovo prepojených cez osobu F. V., z ktorých väčšina je
registrovaná na DPH, mohol sám F. V. predpokladať mesačné, resp. štvrťročné kontroly na zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu v počte rádovo niekoľko desiatok, pretože všetky
jeho spoločnosti si takmer pravidelne uplatňujú vo svojich daňových priznaniach nadmerný odpočet.

Nevyhnutným predpokladom pri zostavovaní daňových priznaní sú i daňové, účtovné doklady, prípadne
evidencie, ktoré bol kontrolovaný daňový subjekt povinný viesť a účtovať o nich v súlade s ustanovením
zákona o účtovníctve. V takomto prípade preto nie je dôvod, aby žalobca v prípade výkonu kontroly
poskytoval informácie v súvislosti s jej výkonom neúplne, resp. nesprávne. Personálna prepojenosť
daňových subjektov osobou F. V. podmienila nutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol a

vychádzala z potreby preukázania reálnosti uskutočnených obchodov, ktoré bolo možné preukázať iba
zisťovanímpohybutovaruvreťazcispoločností,vktorýchbolF.V.konateľom.Snahousprávcudanebolo
zistiť pôvod tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a
cez ktorú spoločnosť tento reťazec opustil. Preto takýto postup žalovaný považoval za postu v súlade so
zásadou proporcionality. Žalovaný tiež poukázal nato, že správca dane nikde v rozhodnutí neuviedol, že

by F. V. založením viacero obchodných spoločností bol porušil nejaké zákonné ustanovenia, alebo mu
chcel v práve slobodného podnikania brániť, či ho iným spôsobom obmedzovať. Poukazovanie žalobcu
na ustanovenie článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého každý môže konať, čo nie
je zákonom zakázané a nikoho nie je možné nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, je pre posúdenie
zákonnosti rozhodnutia právne irelevantné.

Na odvolaciu námietku, že správca dane len jednoducho konštatuje, že žalobca nedostatočne preukázal
uskutočnenie plnenia a dodanie tovaru, pričom nedisponuje žiadnymi priamymi, ani nepriamymi
konkrétnymi dôkazmi, ktoré by vyvracali uskutočnenie zdaniteľného plnenia a dodanie tovaru a
preukazujúcim, že k nemu nedošlo, žalovaný uviedol, že túto námietku nepovažuje za pravdivú,
pretože z napadnutého rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa jednoznačne vyplýva, že

reálne uskutočnenie nákupu euro foršní žalobca nepreukázal žiadnymi dôkazmi. Nebola preukázaná
ani existencia predpokladov ekonomickej činnosti. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti
uplatnenia práva na odpočítanie dane nevychádzal iba z faktúr predložených žalobcom, ale
vykonával dokazovanie, ktorým zisťoval, či predložené faktúry odrážajú skutočnosť. Predložené faktúry,
vyhotovené platiteľom DPH, neznamená, že má automaticky nárok na uplatnenie práva na odpočítanie

dane. Preto správca dane preveroval, či skutočne došlo k dodaniu tovaru a činností súvisiacich s týmtododaním, ako je napr. preprava, manipulácia, atď.. Dôkazná povinnosť daňového subjektu nie je iba
povinnosť niečo tvrdiť, ale je spojená s povinnosťou tvrdenia doložiť dôkazmi. Toto sa v posudzovanom
prípade zo strany žalobcu nestalo a žalobca nepredložením požadovaných dôkazov neuniesol svoje

dôkazné bremeno.

Žalobca v odvolaní poukázal na nezákonný postup daňových orgánov pri daňových kontrolách v reťazci
subjektov personálne prepojených s osobou F. V., kde daňové orgány neuznávanú daň na vstupe a s
poukazom na ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o DPH ponechávajú daň na výstupe. Týmto podľa žalobcu
dochádza k absurdnej situácii, keď predpis dane niekoľkonásobne prevyšuje uplatnené nadmerné

odpočty. Žalobca poukázal na rozsudok ESD C - 454/98, z ktorého vyplýva, že fiktívne dodávky nie je
možné považovať za dodávky podliehajúce dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné
aplikovať ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o DPH, ktoré predpokladá existenciu faktúry, ako dokladu
o predaji za dodávku podliehajúcu dani a nie fiktívnej faktúry. K tejto odvolacej námietke žalovaný
uviedol, že z citovaného rozsudku ESD vyplýva nasledovné stanovisko: „Ak vystavovateľ faktúry v
dostatočnom čase úplne eliminoval riziko strát na daňových príjmoch, princíp neutrality DPH vyžaduje,

že DPH, ktorá bola nesprávne fakturovaná, môže byť upravená bez toho, aby takéto vykonanie úpravy
bolo podmieňované po tom, ako vystavovateľ príslušnej faktúry konal v dobrej viere“. Z uvedeného
vyplýva, že správca dane by mohol opraviť kontrolovaným daňovým subjektom priznanú daň z pridanej
hodnoty v daňovom priznaní len vtedy, ak by kontrolovaný daňový subjekt v dostatočnom čase, t.j. do
uplatnenia odpočítania dane odberateľom, eliminoval riziko straty na daňových príjmoch štátu. Tým by

bol zachovaný princíp neutrality dane z pridanej hodnoty. Za situácie, kedy si odberateľ kontrolovaného
daňového subjektu uplatnil odpočítanie dane z uvedenej faktúry, by neponechaním dane z pridanej
hodnoty, ktorú je kontrolovaný daňový subjekt povinný odviesť vo výške uvedenej v podanom daňovom
priznaní, došlo k narušeniu princípu neutrality dane z pridanej hodnoty.

K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej daňový subjekt nemusí za určité zdaňovanie obdobie

dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk, naopak, v mnohých prípadoch daňové subjekty
dosahujú opakovane ako hospodársky výsledok stratu a iba z tejto skutočnosti nie je možné vyvodiť
záver, k akému dospel správca dane, že podnikanie žalobcu malo slúžiť iba na čerpanie prostriedkov
zo štátneho rozpočtu vo forme nadmerných odpočtov za podnikateľskú činnosť a situácia umožňujúca
vzniknúť uplatneniu práva na odpočítanie dane bola čisto umelá. Žalovaný konštatoval, že žalobca

nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepreukázal nárok na odpočítanie dane právne relevantnými
dôkazmi, preto je namieste v rámci úvah a hodnotenia dôkazov uviesť, že čerpanie prostriedkov
zo štátneho rozpočtu formou nadmerného odpočtu bolo neoprávnené. Ak žalobca nepreukázal,
že zdaniteľné plnenie bolo uskutočnené, dodávateľovi vznikla daňová povinnosť a jemu právo na
odpočítanie dane, potom nie je porušením zákona konštatovanie, že išlo o fiktívne zdaniteľné plnenie.

Poukázal na to, že povinnosťou žalobcu bolo po uplatnení práva na odpočítanie dane a nárokovania
vrátenia DPH formou nadmerného odpočtu, toto právo a nárok preukázať. Žalobca však svoju dôkaznú
povinnosť neuniesol. Správca dane na druhej strane nepostavil svoje tvrdenie o porušení zákona o
DPH na tom, že žalobca by nemohol obchodovať s personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi,
ani na uprednostňovaní hotovostného platobného styku pred bezhotovostným, alebo skutočnosti, že

spoločnosť nemá zamestnancov, ale svoje tvrdenie postavil na skutočnosti, že nebolo preukázané
uskutočnenie zdaniteľného plnenia, vznik daňovej povinnosti u dodávateľa, a tým jemu vznik práva na
odpočítanie dane.

Na námietku žalobcu, že tým, že neúčtuje o režijných nákladoch, neznamená, že by nevykonával alebo
nemal vytvorené reálne podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných obchodov, pretože F. V.

riadil ako štatutárny zástupca niekoľko spoločností, nebolo účelné, aby každá z týchto spoločností
bola osobitne odberateľom telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, prípadne ďalších služieb.
Na túto námietku žalobca konštatoval, že ak daňový subjekt neúčtuje o režijných nákladoch, je to
jedným z dôkazov, ktoré správca dane mohol vziať do úvahy pri hodnotení samostatne a vo vzájomných
súvislostiach tak, ako mu to prikazuje zákon č. 511/1992 Zb.. Správca dane pre vykonanie záver z

kontroly nevychádzal iba z faktu, že žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov,
prípadne nemal vlastné skladové priestory, ale nemohol opomenúť tieto skutočnosti pri záverečnom
hodnotení dôkazov a informácií získaných v priebehu daňovej kontroly.Ďalej žalobca v odvolaní tvrdil, že dodatočný platobný výmer je zákonný aj z dôvodu, že dodatočný
platobný výmer nie je dostatočne odôvodnený, pretože pozostáva len zo skopírovaných vykonaných
dôkazov, ale ich vyhodnotenie a posúdenie pre samotné rozhodnutie vo veci správca dane neuvádza.

Došlo tým k porušeniu Šiestej Smernice a procesných postupov podľa zákona č. 511/1992 Zb..
Žalovanýtútonámietkunepovažovalzaopodstatnenú.pretožesprávcadanesadostatočnýmspôsobom
vysporiadal s otázkou preukázania rozporov s právnymi predpismi, ktoré viedli k tvrdeniu, že žalobca
uplatnením odpočítania dane porušil § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o
DPH. Žalobca nepredložil správcovi dane dôkazy, ktorými by vierohodne preukázal svoje tvrdenie, že

mu bol dodaný tovar tak, ako je uvedené na dodávateľskej faktúre č. 171 zo dňa 05.01.2010, pričom
správca dane umožnil žalobcovi, aby právne relevantnými dôkazmi preukázal svoje tvrdenia. Žalobca
dôkazné bremeno neuniesol a nepredložil žiaden vierohodný správcom dane overiteľný dôkaz, ktorým
by preukázal jeho tvrdenia. Naviac pri kontrole oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu
DPH za zdaňovacie obdobie november 2010 správca dane zistil, že žalobca v zdaňovacom období
nemalžiadnychzamestnancov,nepredložilžiadnedôkazyadoklady,anizdôvodneniaichnepredloženia,

sídlo spoločnosti je neobývaný rodinný dom, ktoré okolie bolo zarastené vysokou trávou, na uvedenej
adrese v čase miestneho zisťovania nebol nikto prítomný a nebolo badať, že by sa tam mohla vykonávať
ekonomická činnosť. Získané dôkazy správca dane hodnotil podľa vlastnej úvahy samostatne a vo
vzájomnej súvislosti, prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo a dospel k správnemu
právnemu záveru, s ktorým sa žalovaný stotožnil. Ostatné námietky uvedené v odvolaní nepovažoval

žalovaný za právne relevantné.

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci
žalovanému na ďalšie konanie. Tvrdil, že žalobca bol v rámci kontroly opätovne vyzývaný správcom
dane na predloženie dokladov a podanie vysvetlení, a to už i v čase, keď jeho vtedajší štatutárny
zástupca spoločnosti sa nachádzal vo väzbe a dokumenty daňového subjektu a subjektov personálne

prepojených s F. V. boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní. Žalobca namietal, že jeho doklady
boli zaistené hromadne bez spísania odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu, a preto do dnešného
dňa nemá vedomosť, aké doklady mu boli odňaté. Žalobca konštatoval, že zaistenie dokladov je úkonom
trestného konania, v ktorom mala byť bezprostredne po dňom spísaná zápisnica, ktorá mala obsahovať
všetky náležitosti v zmysle § 58 zákona č. 301/2005 Z. z. (Trestný poriadok). Pri zaistení dokladov

bola prítomná pani T. E., ktorá pre žalobcu spracovávala účtovníctvo, ale podľa jej udania, jej nebola
odovzdaná žiadne kópia zápisnica o predmetnom úkone. Súčasnej konateľke žalobcu policajné orgány
odmietli vydať kópiu tejto zápisnice z dôvodu, že nie je procesnou stranou v trestnom konaní vedenom
proti bývalému konateľovi žalobcu F. V..

Nemožnosť splniť výzvy správcu dane na predloženie dôkazov preukazujúcich uskutočnenie

zdaniteľného plnenia bola spôsobená i tým, že žalobcu zastupovala Advokátska kancelária Kolesár a
partneri s.r.o., pričom toto zastúpenie zaniklo dňa 30.05.2011 smrťou štatutárneho zástupcu. Do dňa
podania žaloby žalobcovi napriek opakovaným výzvam touto advokátskou kanceláriou neboli vydané
odovzdané doklady.

Podľa žalobcu je žalobou napadnuté rozhodnutie neodôvodnené a tým aj nepreskúmateľné, pretože

nezodpovedá ustanoveniam § 30 ods. 1, 3 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., keďže odôvodnenie
obsahuje len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že správca dane
postupoval v danom prípade v súlade so zákonom.

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady úzkej súčinnosti v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.
správcom dane a nerešpektovanie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy právneho

štátu podľa článku 1 ods. 1 Ústavy SR. Rovnako ako v odvolaní poukázal na judikatúru Ústavného súdu
SR, v zmysle ktorej povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia
práv tým subjektom, ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou žalovaného v tomto prípade bolo
poskytnúť žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť dôkaznú povinnosť, nevytvárať stav,
ktorým sa žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým

orgánom. Súčasťou zámeru žalovaného zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené s F. V., boli
aj stovky výziev, miestne zisťovania, ústne pojednávania, na ktorých daňové orgány vyžadovali účasťF. V. ako osoby nezastupiteľnej a vyžadovali od neho tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty.
Dôkazom tejto skutočnosti je napríklad fakt, že 30.03.2010 bolo F. V. doručených trinásť protokolov
o výsledku daňovej kontroly v dvanástich obchodných spoločnostiach personálne prepojených jeho

osobou. V septembri 2009 sa u subjektov personálne prepojených F. V. vykonávalo viac ako tristo
daňových kontrol.

Podľa žalobcu ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie, je
totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľných plnení. Výlučne konštatovanie, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali medzi

spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa, priamo, ani nepriamo bez
ďalšie nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. Žalobca poukázal na to, že F. V. v súlade s
článkom 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bol oprávnený založiť si viacero obchodných spoločností,
a tým neporušil žiadne zákonné ustanovenia, naopak využil právo slobodne podnikať. To znamená, že
skutočnosť, že F. V. bol štatutárnym zástupcom viacerých obchodných spoločností mu nemôže byť na
ťarchu, čo ale nekorešponduje s postupom daňového úradu.

Žalobca ďalej uviedol, že jeho aktivity, ako aj aktivity ďalších spoločností nemožno označiť za fiktívne, ide
o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty. Konštatoval, že nie je zakázané obchodovať s
personálne prepojenými podnikateľskými subjektmi, ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred
bezhotovostnýmplatobnýmstykom.Skutočnosť,žežalobcaneúčtujeorežijnýchnákladochneznamená,
že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá vytvorené reálne podmienky na uskutočňovanie reálny

zdaniteľných plnení. Keďže F. V. riadil ako štatutárny zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto
prípade účelné, aby každá z týchto spoločností bola osobitne odberateľom telekomunikačných služieb,
energie vody a plynu, v prípade ďalších služieb, ktoré obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri svojej
podnikateľskej činnosti. Tieto podnikateľské subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu. Z
faktu, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, prípadne že nemal vlastné

skladovacie priestory, nie je možné automaticky vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli
nereálne. Poukázaním na rozsudok Súdneho dvora ES z 21.02.2006 vo veci C-255/02 „Halifax plc“
žalobca uviedol, že žalovaný dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový správny orgán, a to, že
hlavným cieľom predmetným plnením bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby žalobca
mal reálnu možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam.

Žalobca mal výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti, že F. V. ako bývalý konateľ a spoločník
žalobcu, ako aj iných spoločností, uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám
sebe. Obchodné spoločnosti, teda aj spoločnosti personálne prepojené osobou F. V., sú samostatnými
právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi, ako aj od osôb, prostredníctvom ktorých
konajú. Pripustil možnosť vzniku drobných nedostatkov pri veľkom rozsahu podnikateľskej činnosti

spoločnostípredpersonálneprepojenýchF.V.,aletietopochybnostimohliviesťibakuloženiusankcieza
porušenie právnych predpisov. Podľa žalobcu nemôžu viesť k záveru, že predmetné zdaniteľné obchody
neboli uskutočnené.

Žalobca konštatoval, že nakúpil tovar, ktorý korešponduje s predmetom činnosti, na ktorý má žalobca
platné živnostenské oprávnenie. Žalobca nadobudol vlastnícke právo k tovaru v súlade s príslušnými

ustanoveniami Obchodného zákonníka jeho prevzatí od predávajúceho. Spoločnosť nemá žiadne
náklady s prepravou tovaru, pretože dopravu tovaru zabezpečoval predávajúci. Ide o bežný spôsob
dojednania obchodných podmienok, ktoré sú upravené aj v Obchodnom zákonníku. Žalobca má za
to, že záver správcu dane, s ktorým sa stotožnil i žalovaný, t.j. že prostredníctvom dodávky tovaru
fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva v rámci svojich spoločností vytvoril F. V. podmienky, na základe

ktorých získal neoprávnený prospech, pričom predstieral ekonomickú podstatu podnikania, nie je riadne
odôvodnený, ani preukázaný. Žalobca zvyšoval objem realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej
činnosti boli následne investované do zveľaďovania spoločností. Strata spoločnosti neodráža skutočný
stav efektivity podnikania spoločnosti, išlo len o účtovnú stratu spôsobenú napr. odpismi nadobudnutého
majetku.Napokon žalobca vytýkal správcovi dane nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne
vyhodnotenie zistených skutočností.

Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia
správneho orgánu prvého stupňa a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho
orgánu prvého stupňa, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

V podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2010 si
žalobca uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty v sume 15 116,40 eur z dodávateľskej faktúry č.
171 zo dňa 05.11.2011 od dodávateľa F. V. - VENIKOM, Malá Tŕňa 125, 076 82 Malá Tŕňa, za dodanie

euro foršní v celkovej sume 96 676,40 eur, DPH 19 % = 15 116,40 eur.

Daňová kontrola bola začatá 16.02.2011. Pri preverovaní reálnej existencie tovaru a jeho pohybu
správca dane zaslal žalobcovi výzvy zo dňa 17.03.2011, 12.04.2011, 04.10.2011 a 04.11.2011 na
predloženie dôkazov týkajúcich sa prepravy tovaru uvedeného na predmetnej faktúre od dodávateľa k
odberateľovi, kto zabezpečil prepravu tovaru, aké dopravné prostriedky boli pri preprave tovaru použité,

evidenčné čísla motorových vozidiel, meno vodiča vykonávajúceho prepravu tovaru, skladovú evidenciu
zásob tovaru a príjemky tovaru, komu bol predmetný tovar predaný, a v ktorom zdaňovacom období,
a ak bol tovar predaný správca dane žiadal predložiť vystavenú faktúru. Žalobca bol tiež vyzvaný,
aby predložil doklady a dôkazy týkajúce sa dodávky energií uvedené v evidencii DPH za kontrolované
zdaňovacie obdobie.

Žalobca správcovi dane požadované doklady a dôkazy nepredložil. Po vzatí štatutárneho zástupcu
žalobcu do väzby bolo správcovi dane oznámené, že doklady zaistila polícia. Z uvedeného dôvodu preto
správca dane si zo zaistených dokladov za zdaňovacie obdobie november 2010 vyhotovil kópie, ktoré
použil pri výkone daňovej kontroly.

V administratívnom spise sa nachádza úradný záznam spísaný Daňovým úradom Kráľovský Chlmec o

miestnom zisťovaní vykonanom dňa 07.07.2011 na adrese žalobcu vo Veľkej Bare 45, kde podľa výpisu
Obchodnéhoregistramážalobcasídlo.Počasmiestnehozisťovaniabolozistené,ženauvedenejadrese
sa nachádzal neobývaný rodinný dom, ktorý bol uzamknutý, okolie domu bolo zarastené vysokou trávou,
na plote bola pripevnená tabuľa s názvom spoločnosti a uvedeným IČO spoločnosti, ale na adrese sa
nikto v čase miestneho zisťovania nenachádzal a nebolo bádať, aby sa na tejto adrese vykonávala

ekonomická činnosť.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči

nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH).

Podľa § 71 ods. 1, 6 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú
osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Ak
platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa

tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti
s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia si povinností v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) daňové konanie začaté a
právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie
dane z pridanej hodnoty v zdaňovacom období november 2010 v sume 15 116,40 eur na základe
dodávateľskej faktúry č. 171 zo dňa 05.11.2011 od dodávateľa F. V. - VENIKOM, Malá Tŕňa
125. Uskutočnený nákup od tohto dodávateľa žalobca preukazoval iba dodávateľskou faktúrou a

pokladničnými dokladmi, ktoré vystavoval F. V., ktorý bol konateľom žalobcu a tiež dodávateľom euro
foršní, ktoré boli predmetom fakturácie.

Žalobca v daňovom konaní aj v žalobe namietal, že výzvam správcu dane na predloženie ďalších
dôkazov a podanie vysvetlení nemohol vyhovieť, pretože v tom čase sa už jeho štatutárny zástupca
nachádzal vo väzbe a dokumenty daňového subjektu a tiež subjektu personálne prepojených s osobou

F. V., boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonaných domových prehliadok.

K tomu súd uvádza, že daňová kontrola bola začala dňa 16.02.2011 a vtedajší konateľ žalobcu F. V. bol
vzatý do väzby dňa 01.03.2011. Do uvedeného dňa mal konateľ žalobcu dostatočný časový priestor,
aby preukázal sporný zdaniteľný obchod. Konateľ žalobcu však v deň začatia kontroly na základe
upovedomenia sa nedostavil na daňový úrad a ani v osem dňovej lehote nepredložil všetky doklady

potrebné pre výkon daňovej kontroly. Žalobcovi boli adresované aj ďalšie výzvy tak, ako to vyplýva
z protokolu daňovej kontroly a preskúmavaných rozhodnutí, ale ani na tieto výzvy už splnomocnený
zástupca žalobcu nereagoval. Z uvedeného dôvodu nie je možné súhlasiť s konštatovaním žalobcu, že
počas výkonu daňovej kontroly bol ukrátený na svojich právach vyplývajúce zo zákona č. 511/1992 Zb..
Námietku žalobcu, že svoju povinnosť nemohol splniť aj z dôvodu, že advokátska kancelária, ktorého

advokáta poveril zastupovaním po zániku plnomocenstva, nevrátila žalobcovi predložené dokumenty a
dôkazy, súd považuje irelevantnú, pretože vzťah medzi zástupcom a zastúpeným je súkromnoprávnym
vzťahom, ktorý priamo nedopadá na vzťah orgánu verejnej moci (kontrolný orgán vykonávajúci daňovú
kontrolu) a kontrolovaným daňovým subjektom (žalobcom), je upravený zákonom č. 511/1992 Zb., ktorý
je normou verejného práva.

K námietke týkajúcej sa nerešpektovania ustanovenia § 58 Trestného zákona v súvislosti so zaistením
dokladov žalobcu pri domových prehliadkach súd uvádza, že v tomto konaní nie je oprávnený
posudzovať zákonnosť postupu v súvislosti s výkonom domovej prehliadky a naviac novej konateľke
žalobcu L. B. bolo oznámené, že ako konateľka žalobcu je oprávnená vyhotoviť si fotokópie dokladov z
vyšetrovacieho spisu na vlastné náklady. Neposkytnutie informácií požadovaných terajšou konateľkou

žalobcu orgánmi polície nemá právny význam na posudzovanie dôkaznej povinnosti zo strany žalobcu,
pričom treba zdôrazniť, že napriek tomu žalobca nepredložil do ukončenia daňovej kontroly správcovi
dane žiadne relevantné dôkazy.

Akonedôvodnúnámietkuhodnotísúdtvrdeniežalobcu,žerozhodnutiežalovanéhoneobsahujedostatok
dôvodov a je preto nepreskúmateľné a nezodpovedá požiadavkám uvedeným v § 30 ods. 1, 3

zákona č. 511/1992 Zb.. Rozhodnutie žalovaného obsahuje konštatovanie skutkového stavu zisteného
vykonanou daňovou kontrolou, žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval aj z pohľadu
žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty a vysporiadal sa so všetkými
odvolacími namietkami. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce
pre vydanie jeho rozhodnutia, zdôvodnil akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov

a aplikácie relevantnej právnej úpravy.Žalobcavdaňovomkonaní,ajvžalobenamietal,ženemoholsplniťsvojudôkaznúpovinnosťarealizovať
svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992
Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, pretože

výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, ktorých bol konateľom
F. V., vytvorili zamestnanci správcu dane úmyselne stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť
požiadavky zamestnancov správcu dane a svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V
dôsledku toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil,
že týmto postupom došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení § 2 ods. 2

zákona č. 511/1992 Zb.´, ktorá patrí medzi základne princípy právneho štátu podľa článku 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky. K tento žalobnej námietke súd uvádza, že ju považuje za nedôvodnú a
neopodstatnenú. Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR v náleze ÚS 67/07 tak,
že „obmedzenie, resp. zasahovanie do Ústavou chránených práv a slobôd je ústavne akceptovateľné
len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho

existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Je nespornou skutočnosťou, že F. V. bol spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných
spoločností, ktoré uskutočňovali medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné
obchody. Menovaný súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-

ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Súbežný výkon daňových kontrol
u viacerých týchto spoločností bol nevyhnutný pre čo najúplnejšie zistenie skutkového stavu a tento
dôvod súbežného výkonu daňových kontrol bol dostatočne zdôvodnený v preskúmavanom rozhodnutí
žalovaného.

Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukazovať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci

spoločností, v ktorých F. V. bol konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t.j. kto bol
prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v
ktorých je F. V. konateľom, sa tovar dostal do tohto reťazca, prípadne kedy tovar a cez ktorú spoločnosť
opustil tento reťazec obchodných spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou
proporcionality. Cieľom sledovaným štátom bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného

odpočtu žalobcovi zo štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu bolo
potrebné a nevyhnutné.

F. V. ako konateľ žalobcu a konateľ ďalších obchodných spoločností si musel byť vedomý toho, že pri
uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť
uplatnených nárokov predmetom daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto

daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje zákonné oprávnenia. Je nesporné a žalovaný to
žalobcovi ani nevytýkal, že založením väčšieho veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený
realizovať ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy
správcu dane, ktorý realizoval svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Z rozhodnutia žalovaného, ako aj správcu dane, nevyplýva záver, ktorý žalobca namieta v žalobe,

podľa ktorého jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie, je totožnosť F.
V. ako spoločníka v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu predmetných zdaniteľných
plnení. Žalovaný svoj záver o fiktívnosti žalobcom deklarovaného zdaniteľného plnenia nevyvodil iba zo
skutočnosti, že žalobca neúčtoval o režijných nákladoch, ale týmito zisteniami, popri iných dôkazoch, že
žalobca nevykonával aktívnu podnikateľskú činnosť, ale podnikateľské aktivity iba predstieral. Žalovaný

vyzval žalobcu na preukázanie, akým spôsobom bol predmetný tovar dodaný od dodávateľa, či bol ďalej
predaný alebo ostal na sklade a kde a pod., pričom žalobca na tieto výzvy vôbec nereagoval a žiadne
dôkazy vo svojej podnikateľskej činnosti nepredložil.

Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane, podľa ktorého obchodné spoločnosti založené F. V.
nepodnikajú štandardným spôsobom a podnikateľskú aktivitu iba predstierajú v záujme získaniadaňových výhod. Tieto závery správcu dane, ako aj žalovaného, mohol žalobca vyvrátiť navrhnutím a
predloženímdôkazov,ktorébypreukázalireálnosťpredmetnéhoplnenia.Argumentáciažalobcuzávermi
rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 je podľa názoru súdu neadekvátna, pretože konateľ

žalobcu F. V. je konateľom vo všetkých svojich obchodných spoločnostiach, a preto objektívne musel
mať vedomosť o tom, že ide o fiktívne obchody s cieľom získať daňovú výhodu.

Žalobca v žalobe namietal, že iba zo skutočnosti, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu
a nemal zamestnancov, prípadne nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné vyvodiť, že
uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne, pretože podnikateľské subjekty prepojené osobou

F. V. fungovali vo forme blízkej holdingu. Žalobcovi v súvislosti s deklarovanou ekonomickou
činnosťou režijné náklady vôbec nevznikali, čo potvrdili odpovede dodávateľov energie, vody, plynu
a nezamestnával zamestnancov, čiže nemal mzdové náklady. Výsledky kontrol vykonávaných v
spoločnostiach prepojených osobou F. V. preukázali, že okrem jednej spoločnosti (JOMADO s.r.o.), ktorá
účtovala mzdové náklady, žiadnej z ďalších spoločností nevznikali režijné náklady, a preto nemožno
hovoriť o fungovaní žalobcu a ďalších obchodných spoločností prepojených osobou F. V. vo forme blízkej

holdingu.

Pretože žalobca podľa názoru súdu neuniesol svoje dôkazné bremeno, t.j. povinnosť preukázať v
daňovom konaní, že reálne došlo k uskutočneniu zdaniteľnej dodávky (k dodaniu tovaru) euro-foršní
od dodávateľa F. V. - VENIKOM a dokazovanie vykonané správcom dane preukázali, že u žalobcu
neboli splnené predpoklady ekonomickej činnosti, správca dane, ako aj žalovaný postupoval v súlade

so zákonom, keď žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet v sume 15 116,40 eur za zdaňovacie obdobie
november 2010.

Z uvedených dôvodov rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade so
zákonom, a preto súd žalobu žalobcu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.

1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave
prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie
musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde, a aby každý účastník

dostal jeden rovnopis.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach § 42 ods. 3 O.s.p. má uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1, konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.