Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. máj 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/56/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216618
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216618.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Greguša a členov senátu

JUDr. Pavla Pileka a Mgr. Erika Németha v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 18C/98/2013-73 zo dňa 15.10.2013 a uzneseniu
Okresného súdu Nitra č. k. 18C/98/2013-87 zo dňa 07.01.2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 18C/98/2013-73 zo dňa 15.10.2013 p o t v r d z u j e .

Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 18C/98/2013-87 zo dňa 07.01.2014 z r u š u j e
a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Uviedol, že navrhovateľ sa návrhom podaným prostredníctvom právneho zástupcu zo dňa 28.09.2012
domáhal, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie titulom majetkovej škody sumu vo výške 891,11 eura
a titulom nemajetkovej ujmy sumu 178,22 eura, ako aj k náhrade trov konania.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie výsluchom právneho zástupcu navrhovateľa, ako
aj oboznámením sa s listinnými dôkazmi, s vyjadrením odporcu, s vyjadrením PZN, so znaleckým
posudkom, článkom, listom európskej komisie, s pripojeným exekučným spisom Okresného súdu Levice

16Er/860/2010, z neho: žiadosť o udelenie poverenia, zápisnica, uznesenie Okresného súdu Levice o
zamietnutí žiadosti a z takto vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:

Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 16Er/860/2010 súd prvého stupňa zistil, že žiadosť o udelenie
poverenie na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd dňa 10.12.2010, k čomu pripojil návrh
na vykonanie exekúcie spísaný dňa 14.10.2010. Súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením
č. k.16Er/860/2010-9 dňa 20.12.2010. Voči rozhodnutiu nebolo podané odvolanie a nadobudlo

právoplatnosť dňa 22.02.2011.

Konštatoval, že nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon,
resp. škodová udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnymúkonom (škodovou udalosťou) a vznikom škody, d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti,
pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie).
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná

ako zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť), čo
znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu,
resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla) je výsledkom činnosti príslušného orgánu
štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je článok 46 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky („Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“).

Ďalej súd prvého stupňa poukázal na to, že navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný postup
z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej 15-dňovej lehote, resp. primeranej lehote, ako
aj preto, že exekučný súd skúmal opätovne právo navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny bez
splnenia zákonných podmienok na takýto postup a formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci

rozhodnutie v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným.

Súd prvého stupňa v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k
nedodržaniu zákonnej, resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp.
či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. boli v čase podania

návrhu na vydanie poverenia exekučným titulom aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov, a
to podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval
podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, resp. bez
zbytočných prieťahov v konaní. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že exekučné konanie

bolo vedené v čase účinnosti Exekučného poriadku, kde v § 44 ods. 2 je uvedené, že 15-dňová lehota
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.
c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Žiadosť o udelenie poverenia bola
súdu doručená 10.12.2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti 20.12.2010, t. j. v lehote 10 dní, potom súd

rozhodol v primeranej lehote a teda nedošlo jeho postupom k nesprávnemu úradnému postupu. Údaj
uvedený v návrhu navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelení poverenie s
omeškaním viac ako 130 dní je nepravdivý.

Pokiaľsajednaloovytýkanýnesprávnyúradnýpostupvpreskúmavaníprávanavrhovateľanazaplatenie

dlhu v časti istiny, súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
podľa ktorého je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie poverenia sa nevylučuje. Rozhodnutie
postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku
res iudicata. Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, aj

keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade
zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom,
znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu označených

ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje
naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne
a kvality života občanov. Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať

základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný
nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť
spotrebiteľovi z úradnej povinnosti účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na
exekúciu rozhodcovského rozsudku.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvého stupňa neprihliadal na znalecký posudok
predložený navrhovateľom, nakoľko bol toho názoru, že znalec riešil otázku právnu, ktorú bol oprávnený
riešiť súd a pretože súd prvého stupňa dospel k názoru, že na strane odporcu konajúceho cestouexekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu vo veci, ďalej sa nezaoberal ani výškou
majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ, a to zodpovednosť
odporcu za škodu.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v zákonom stanovenej lehote a z obsahu
spisu je zrejmé, že mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa
jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania
uviedol, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd

interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd

bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému

rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho

výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie

veci v primeranej lehote.

Súd prvého stupňa uznesením č. k. 18C/98/2013-87 zo dňa 07.01.2014 uložil navrhovateľovi povinnosť,
aby v lehote troch dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané
odvolanie, ktorý je 20 eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov, pričom zároveň

uviedol, že navrhovateľ je oslobodený od platenia súdneho poplatku s poukazom na § 2 ods. 1 zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho
tým, že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Keďže

napadnuté uznesenie ani neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže navrhovateľ
len hádať. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na
náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym
úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehala podanie
žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie,

dovolanie. Navrhovateľ podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne
rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Navrhovateľ preto nemôže byť vyzvaný na
platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.03.2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. V prílohezákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľovi preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená

poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje zásah do
základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 12 ods. 1 a článkom 13 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku,

vzhľadom na článok 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych
poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. V danom prípade bol návrh
navrhovateľom podaný pred 01.10.2002, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012
Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012.
Do 30.09.2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu

verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Z uvedených
dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolania navrhovateľa v súlade s ustanovením § 212 ods. 1 a 214 ods. 2
OSP pričom vo veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom
odvolaní, rozhodnutí súdu prvého stupňa, ako aj konaní, ktoré im predchádzali, dospel odvolací súd k
záveru,žeodvolaniunavrhovateľaprotirozsudkuniejemožnévyhovieť.Odvolacísúdvyhovelodvolaniu
navrhovateľa proti uzneseniu, ktorým bol vyrubený súdny poplatok a napadnuté uznesenie zrušil a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Predmetom tohto konania je suma 891,11 eura, ktorej zaplatenie sa navrhovateľ domáha z dôvodu
náhrady škody a suma 178,22 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
Ako právny základ návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť

v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. exekučného spisu EX 15613/2010. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku
toho, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa
21.02.2011, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, t. j. až po uplynutí zákonom
stanovenej 15-dňovej lehoty, pričom zároveň vykonaním postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku spôsobom odporujúcim zákonu založil svoju právomoc, čím sa postavil do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu ako exekučnému súdu
neprináleží.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
upravuje zodpovednosť štátu za činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v
prípadoch, keď na orgán územnej samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje
aj zodpovednosť štátu za činnosť fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone

štátnej správy a zodpovednosť orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v
samostatnej pôsobnosti orgánu územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej
moci je nežiaducim a spoločensky neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte musia
mať také právne postavenie, ktoré bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé
porušenie zákona alebo za ich každý nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje článok 46

ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým sa priznávajú dve príbuzné, navzájom nezávislé práva, a to
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, či už ide o orgán
štátnej správy, územnej samosprávy, súd alebo iný štátny orgán a právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Rovnako článok 36 ods. 3 Listiny základnýchpráv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.) ustanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny, podrobnosti ustanoví zákon.

Týmto zákonom je práve zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý rozlišuje medzi zodpovednosťou štátu a
zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola
škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená
orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej

správy podľa osobitného predpisu.

Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a/ výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b/ vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c/ príčinná súvislosť medzi a/ a b/. Základnou podmienkou

zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou
škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za

škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),
väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj
nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.

Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí
v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením
alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).

Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.

zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani
územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.

Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené

podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho

činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.

Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy o sebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich

predpokladovprevznikškody.Idetedaoobjasneniepríčin,ktoréviedlikurčitémuvýsledkuaostarostlivé
zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah
príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť
škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.

Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti
s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v konaní ako
dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej úrovni a nie pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky alebo Európskym súdom pre ľudské práva.

V súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi odvolací súd v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a taktiež vec správne právne posúdil. Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice
vedeného pod sp. zn. 16Er/860/2010, súd prvého stupňa správne zistil, že dňa 14.10.2010 bola pred

súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor
písomným podaním doručeným exekučnému súdu dňa 10.12.2010 požiadal súd o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku č. k. SR 23644/09 zo
dňa 09.09.2010. Dňa 20.12.2010 exekučný súd rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.02.2011.

Následne uznesením č. k. 16Er/860/2010-19 zo dňa 09.05.2011 exekučný súd exekučné konanie
zastavil, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 27.06.2011.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V tomto smere odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku upravuje 15-
dňovú lehotu, o plynutie ktorej sa opiera aj návrh navrhovateľa žiadajúc náhradu škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí, že súd aplikujúc toto ustanovenie nerozhodol
v zákonom stanovenej lehote, pričom zároveň vykonaním postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku spôsobom odporujúcim zákonu založil svoju právomoc, čím sa postavil do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu ako exekučnému súdu
neprináleží. Odvolací súd sa uvedenými tvrdeniami nestotožňuje a zdôrazňujúc úmysel zákonodarcu
konštatuje, že lehota 15 dní sa vzťahuje iba na prípady, kedy súd v tejto lehote „poverí“ súdneho
exekútora vykonaním exekúcie. Táto lehota dokonca s účinnosťou od 01.06.2010 neplatí, ak ide

o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d), t. j. notárske zápisnice, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila a vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. V tomto prípade sa jednalo o exekučný titul podľa
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, preto lehota

15 dní sa na tento prípad nevzťahovala. Navyše je potrebné uviesť, že lehota 15 dní ako vyplýva
z prejavu vôle zákonodarcu ozrejmeného použitím výkladových metód (doslovného, gramatického a
systematického) sa vzťahovala iba na prípad, kedy súd má v tejto lehote „poveriť“ súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, pričom v prípade, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. V tejto

časti ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonodarca lehotu 15 dní neuviedol. Ak by
mal úmysel, aby lehota 15 dní sa vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, výslovne by to upravil spôsobom ako pri iných
ustanoveniach Exekučného poriadku (napr. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 atď.). Lehota 15 dní upravená v44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tak nevzťahuje na akékoľvek rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (či pozitívne alebo negatívne, t. j. o zamietnutí
žiadosti alebo poverení), ale výslovne iba na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie.

Svedčí tomu aj doslovný a gramatický výklad, čo znamená vymedzenie určitého typu rozhodnutia s
použitím slova „poverí“, t. j. nie aj zamietne žiadosť, čo by zákonodarca upravil s použitím všeobecného
slova „rozhodne“. Aj z hľadiska systematického výkladu je potrebné uviesť, že aj v iných ustanoveniach
Exekučného poriadku je upravená lehota a v prípade, ak zákonodarca má na mysli povinnosť súdu
rozhodnúť v určitej lehote, použije slovné spojenie „súd rozhodne“, či už pozitívne alebo negatívne

(§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade ustanovenia § 44 ods. 2 zákonodarca
nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“ súdneho
exekútora vykonaním exekúcie. Vo vzťahu k namietaným prieťahom konania odvolací súd v plnom
rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa v tomto smere v plnom rozsahu
stotožňuje. Odvolací súd iba dopĺňa, že judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky sa ustálila
v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo zaručené v článku 48

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníka
konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP sa prihliada aj na premet sporu (povahu veci) v
posudzovanom konaní a jeho význam pre účastníka. Len samotné nedodržanie zákonom stanovenej

lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, nakoľko je
potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. V danom exekučnom konaní preto zo strany exekučného
súdu pri vydaní rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Exekučný súd
zistiac dôvody na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol v

čase primeranom skutkovému a právnemu stavu veci. Navyše žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti ani nebol viazaný.

Odvolací súd vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu prekročenia právomocí
exekučného súdu navyše považuje za potrebné uviesť, že exekučným titulom, na základe ktorého

sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského súdu. Oprávnenie, ako aj
povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
V tomto smere odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,
pričom uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a

ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyaaniodvolacísúdnemádôvodsaodnichodkloniť.Aktotižžiadosť
o udelenie poverenia bola zamietnutá z dôvodu, že rozhodcovská doložka, ktorá bola dojednaná vo
všeobecných obchodných podmienkach, bola vyhodnotená ako neprijateľná zmluvná podmienka, teda
ako neplatná, nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie sporu medzi účastníkmi.
Výkon práv oprávneného - dodávateľa podľa predmetnej rozhodcovskej doložky je tak nezlučiteľný s

dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo dôvodné aplikovať ustanovenie
§ 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní už v štádiu rozhodovania exekučného súdu o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko súdny exekútor
žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
(neplatnú rozhodcovskú doložku) ani nemal byť vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc

rozhodovať spor účastníkov konania. Exekučný súd bol preto v prípade nespôsobilého exekučného
titulu oprávnený zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako
celok. Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii exekučný spis, z ktorého údajov pri svojom
rozhodovaní aj vychádzal, pričom z obsahu tohto spisu, ako aj z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa
vyplýva, že zo strany exekučného súdu nedošlo k porušeniu žiadnej právnej povinnosti vyplývajúcej zo

zákona a teda nedošlo k naplneniu základného predpokladu potrebného pre úspešnosť žaloby, preto s
ohľadom na zásadu hospodárnosti konania nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie.

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (prvý dôvod odvolania) odvolací súd
uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom

ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom znení, a preto je aj táto námietka navrhovateľa nedôvodná.V závere odvolací súd na doplnenie k dôvodom odvolania uvádza, že sa cíti byť rozsahom a dôvodmi
odvolania viazaný. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2
písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu.

Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom
v odvolaní presne nepopísal a odvolací súd ani žiaden takýto dôvod nezistil. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP). Exekučný súd rozhodol správne podľa platných právnych predpisov a

v primeranom čase v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva neporušiac tým ani právo
na spravodlivý súdny proces a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vo výroku vecne
správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny
poplatokzapodanéodvolanie,ktorýje20eurpodľapoložkyč.7písm.a)Sadzobníkasúdnychpoplatkov,
pričom zároveň uviedol, že navrhovateľ je oslobodený od platenia súdneho poplatku s poukazom na §
2 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, odvolací súd rozhodnutie zruší len ak, účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 221 ods. 2 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do
právomoci ktorého vec patrí.

Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Vo vzťahu k námietke navrhovateľa týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozhodnutia súdu prvého stupňa o poplatkovej povinnosti odvolací súd konštatuje, že táto nie je
dôvodná. Argumentačne sa pritom stotožnil s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo 294/2013 zo dňa 24.10.2013, v ktorom je uvedené, že právo na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo jednoznačne vyplýva z
ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na
taký,ktorýjeprerozhodnutiebezvýznamný,boladanáodpoveďvodôvodnenírozhodnutia.Akvšakideo
argument,ktorýjeprerozhodnutierozhodujúci,vyžadujesašpecifickáodpoveďprávenatentoargument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z

09.12.1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.05.1997; Higgins c. Francúzsko z 19.02.1998).

K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý
proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a

zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Štruktúra
práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2 OSP v spojení s ustanovením
§ 167 ods. 2 OSP.

V tomto prípade súd prvého stupňa uviedol z akého dôvodu poplatkovú povinnosť uložil, v akej
výške a podľa akej položky. Stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti tak zodpovedá
a vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Pri tvorbe súdneho
rozhodnutia totiž nesmie prevládať prílišný formalizmus. Súd prvého stupňa však vo svojom rozhodnutí
zároveň uviedol, že navrhovateľ je oslobodený od platenia súdneho poplatku s poukazom na § 2

ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. V tomto smere odvolací súd napriek vyššie
uvedeným záverom konštatuje, že napadnuté uznesenie je pre jeho zmätočnosť nepreskúmateľné,
nakoľko súd prvého stupňa na jednej strane konštatuje povinnosť zaplatiť súdny poplatok a na strane
druhej uvádza, že navrhovateľ je oslobodený od platenia súdneho poplatku. Z uvedeného dôvodu jepotrebné napadnuté uznesenie podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporcovi v súvislosti s odvolacím
konaním žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.