Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/92/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200804
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7011200804.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a členov

senátu JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Juraja Tymka, v právnej veci žalobcu: BRSC, s. r. o., Hlavná č.
600, Streda nad Bodrogom, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gombosom, AK Košice, Moldavská
cesta č. 21/A, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná ul. 63, Banská Bystrica, v konaní
o preskúmanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR č. I/221/12659-64544/2011/990447-r, zo dňa 13.
06. 2011, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutímzodňa13.06.2011SRč.I/221/12659-64544/2011/990447-rDaňovériaditeľstvaSRpodľa

§ 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov potvrdilo
dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/27964/10/Kaš zo dňa 08. 12.
2010, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení
neskorších predpisov nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december
2009 v sume 15 058,45 eur a bola mu určená vlastná daňová povinnosť za toto zdaňovacie obdobie v
sume 91 738,65 eur. Dodatočný platobný výmer bol vydaný na základe výsledkov kontroly na zistenie
oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu, ktoré boli uvedené v protokole o kontrole
č. 738/320/26096/10/Pat zo dňa 05. 11. 2010 a dodatku k protokolu zo dňa 03. 12. 2010, s daňovým

subjektom prerokovanom a doručenom mu dňa 06. 12. 2010.

Správca dane konštatoval, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil právo na
odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry č. 18122009/J1 zo dňa 18. 12. 2009 od dodávateľa JOMADO,
s. r. o., Streda nad Bodrogom za nákup 118 400 kusov drevených kolíkov - základ dane 426 000,-- eur,
daň 80 985,60 eur, v celkovej sume 507 225,60 eur a dodávateľskej faktúry č. 30122009/TV3 zo dňa 30.
12.2009oddodávateľaTVXSK,s.r.o.,Ladmovcezanákup 24.700litrovtokajskéhovínasamorodného
suchého - základ dane 135 850,00 eur daň 25 811,50 eur v celkovej sume 161 661, 50 eur. Uviedol,

že žalobca v súvislosti s uvedenými obchodmi nesplnil zákonné podmienky pre odpočítanie dane z
pridanej hodnoty podľa § 49 ods.1,2 zákona č. 222/2004 Z. z., pretože nepreukázal reálne uskutočnenie
týchto obchodov a vznik daňovej povinnosti tak, ako boli deklarované vo faktúrach. Samotný fakt, že boli
vystavené faktúry daňovým subjektom spoločnosťou JOMADO, s. r. o., Streda nad Bodrogom a TVX SK,
s. r. o., Ladmovce, ktorými deklaroval dodanie drevených kolíkov a tiež tokajského vína samorodného
suchého pre žalobcu uvedenými dodávateľskými faktúrami ešte neznamená, že tovar bol reálne dodaný
žalobcovi a že žalobcovi vzniklo právo na odpočítanie dane. Kontrolovaný daňový subjekt nepredložilkto zabezpečil prepravu tovaru, nepreukázal spôsob a miesto jeho uskladnenia, nepreukázal, komu bol
tovar predaný, nepredložil inventúru k 31. 12. 2009 ani pokladničnú knihu za uvedený rok. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že deklarované dodania tovarov sa ukázali len ako formálne, pričom k vecnému

plneniu nedošlo.

Odvolací správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zosumarizoval skutkový stav zistený
správcom dane na základe daňovej kontroly. Uviedol, že v danom prípade je dôkazné bremeno na
daňovom subjekte, ktorý je povinný preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a
skutočnosti , ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na preukázanie ktorých bol

vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť
povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Nárok na uplatnenie práva na
odpočítanie dane vzniká platiteľovi až po preukázaní splnenia všetkých zákonom o DPH stanovených
podmienok. Vychádzajúc z vykonaných dôkazov konštatoval, že žalobcom deklarované zdaniteľné
obchody sa uskutočňovali medzi spoločnosťami personálne prepojenými osobou A. K., v ktorých
vykonával aj všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými i organizačno-výrobnými aktivitami,

sám stanovoval nákupné i predajné ceny, ktoré boli oproti nákupným cenám vysoko podhodnotené,
čím sa daňový subjekt vedome dostával do straty. Podľa jeho vyjadrenia bol v celom reťazci svojich
obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným spoločnostiam iba on mohol
podať vysvetlenia a predkladať dôkazy. Uvedené spochybňuje reálnosť uskutočnenia deklarovaných
obchodov.Vychádzajúczuvedenéhopovažovalnámietkyžalobcu,týkajúcesanemožnostikontrolovaťa

sledovať výrobné a obstarávacie procesy tovarov u dodávateľských subjektov i povinnosti správcu dane
preukázať vedomosť daňového subjektu o tom, že platiteľ sa podieľal na plnení, spojenom s daňovými
únikmi za právne irelevantné.

Poukázal aj na neopodstatnenosť námietky žalobcu o absencii úvahy správcu dane v súvislosti s jeho
konštatovaním, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane v rozpore s § 51 zákona o DPH, pretože

tento nárok je viazaný na kumulatívne splnenie všetkých podmienok stanovených týmto zákonom,
pričom predložením príslušných faktúr žalobca nepreukázal vznik daňovej povinnosti u príslušných
dodávateľov. Žalobcom predložené doklady by bolo možné považovať za dôkazy iba v prípade, žeby
boli vystavené a zaúčtované na základe reálneho plnenia, ktoré je daňový subjekt povinný preukázať.
Uvedené však bolo správcom dane v priebehu predmetnej daňovej kontroly i súvisiacich daňových

kontrol v spoločnostiach personálne prepojených A. K. spochybnené. Zdôraznil, že deklarované
zdaniteľné obchody sa uskutočňovali výhradne medzi spoločnosťami personálne prepojenými A. K.,
ktorý potvrdzoval všetky dodávky tovaru za dodávateľov i odberateľov, určoval cenu dodávok, ich formu,
realizoval platby v hotovosti za dodávateľa i odberateľa. Splnenie zákonných podmienok pre vznik
nároku na odpočítanie dane nespočíva len v predložení faktúr, ich zaúčtovaní, resp. priznaní dane

dodávateľom.Tietomusia jednoznačnepreukazovaťvšetkyznakyvyžadovanejskutočnostiaakodôkaz
sú použiteľné iba vtedy, ak údaje v nich pravdivo odrážajú skutočnosť. Pri dodávke tovarov a služieb ako
charakteristické sprievodné znaky prevažujú dôveryhodné záznamy osvedčujúce prevzatie konkrétnych
tovarov a služieb na oboch stranách (protokoly, zápisnice, formuláre). Tieto je v prípade pochybností
povinný predkladať daňový subjekt, čo v danom prípade splnené nebolo, takže je potrebné konštatovať,

že tento neuniesol dôkazné bremeno. Preto mu nárok na odpočítanie dane nevznikol.

Za neopodstatnenú považoval aj námietku žalobcu, týkajúcu sa nezákonnosti vykonanej daňovej
kontroly, pretože v jej priebehu došlo zákonným spôsobom k zmene v osobách kontrolórov, takže táto
bola vykonaná zamestnancami miestne príslušného správcu dane.

Žalobouzodňa12.09.2011osobnepodanounaKrajskomsúdevKošiciachdňa13.09.2011sažalobca

domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia i rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia
veci žalovanému na ďalšie konanie. Uviedol, že odvolací správny orgán nepostupoval v súlade s § 48
ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov, pretože s mnohými námietkami sa nevysporiadal vôbec, resp.
vysporiadal sa s nimi iba formálne.

Podľa žalobcu je žalobou napadnuté rozhodnutie neodôvodnené a tým aj nepreskúmateľné, pretože

nezodpovedá ustanoveniam § 30 ods. 1, 3 a § 48 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. Podľa žalobcuodôvodnenie obsahuje len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že
správca dane postupoval v danom prípade v súlade so zákonom.

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady úzkej súčinnosti v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992

Zb. zo strany správcu dane a nerešpektovanie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné
princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.1 Ústavy SR. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR,
v zmysle ktorej povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv
tým subjektom, ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou žalovaného v tomto prípade bolo poskytnúť
žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť dôkaznú povinnosť, nevytvárať stav, ktorým sa

žalobca neprimerane zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom.
Súčasťou zámeru žalovaného zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené p. A.F. K. boli aj
stovky výziev, miestne zisťovanie ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť p. A. K. ako
osoby nezastupiteľnej a vyžadovali od neho tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Dôkazom
tejto skutočnosti je aj napr. fakt, že 30. 03. 2010 bolo p. A. K. doručených 13 protokolov o výsledku
daňovej kontroly v 12 obchodných spoločnostiach personálne prepojených jeho osobou. V septembri

2009 sa u subjektov personálne prepojených p. A.F. K. vykonávalo viac ako tristo daňových kontrol.

Podľa žalobcu ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie, je
totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľnýchplnení.Výlučné konštatovanie,žedeklarovanézdaniteľnéobchodysauskutočňovalimedzi
spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa, priamo ani nepriamo

bez ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. A. K. v súlade s článkom 2 ods. 3
Ústavy SR bol oprávnený založiť si viacero obchodných spoločností. Tým neporušil žiadne zákonné
ustanovenie, naopak využil právo slobodne podnikať. Teda skutočnosť, že p. A. K. bol štatutárnym
zástupcom viacerých obchodných spoločností mu nemôže byť na ťarchu, čo ale nekorešponduje s
postupom daňového úradu.

Uviedol, že nulový výsledok daňovej kontroly u dodávateľov má oveľa väčšiu výpovednú hodnotu vo
vzťahu k preukazovaniu reálnosti uskutočnenia zdaniteľného plnenia a tvrdenie správcu dane, že táto
skutočnosťjeirelevantnáanadruhejstranepersonálnaúčasťjednejosobyjedostatočnýmdôkazom,nie
je ničím iným, len účelovým hodnotením dôkazov. Z tohto dôvodu je záver žalovaného (osvojený výlučne
z konštatácií správcu dane), že žalobca nepreukázal vznik daňovej povinnosti u svojich dodávateľov

v zmysle § 19 ods.1 zákona o DPH, účelový a ničím neodôvodnený. Poukázal na to, že v danom
prípade bolo potvrdené správcami dane pri kontrolách výstupných faktúr u dodávateľov žalobcu, že
tovar bol v dispozičnej sfére žalobcu ako vlastníka. Zo všetkých dodávateľských faktúr bola dodávateľmi
aj odberateľmi riadne priznaná aj odvedená daň z pridanej hodnoty, takže v plnej miere došlo k eliminácii
rizika strát štátu na daňových príjmoch.

Žalobca je podľa jeho názoru šikanovaný nezákonným postupom správcu dane i žalovaného, keďže
zamestnanci organizačne začlenení do odboru mimoriadnych kontrol Daňového riaditeľstva SR vykonali
u žalobcu v roku 2008 a za január až máj 2009 kontroly DPH, pričom podľa kontrolnej skupiny
nebol u neho vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v deklarovanom rozsahu, čo viedlo k záveru,
že zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené. Preto nebola uznaná daň odpočítaná žalobcom

na vstupe z nákupu tovaru. Zamestnanci organizačne začlenení do odboru mimoriadnych kontrol
Daňového riaditeľstva SR vykonali u žalobcu kontrolu dane z príjmov právnických osôb za rok 2008
a upravili stratu vykázanú žalobcom na zisk a základ dane, čo odôvodnili zistenými nedostatkami v
účtovaní nákladov a výnosov.

V zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov je možné účtovať

lenoskutočnýchúčtovnýchprípadoch,t.j.oskutočnýchnákladochavýnosoch.Zuvedenéhovyplýva,že
žalovaný na jednej strane pre účely dane z pridanej hodnoty tvrdí, že zdaniteľné obchody neboli reálne
vykonané a na druhej strane pre účely dane z príjmov išlo o reálny predaj tovaru a výnosu z tohto predaja
majetku. Tento rozporný prístup žalovaného k žalobcovi vážne spochybňuje záver žalovaného aj v tomto
žalobou napadnutom rozhodnutí, že obchody realizované žalobcom sa neuskutočnili a sú fiktívne.Nezákonným postupom daňových orgánov pri kontrolách v reťazci subjektov personálne prepojených
s osobou A. K., kde daňové orgány neuznávajú daň na vstupe podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH
a ponechávajú daň na výstupe, dochádza k absurdnej situácii, keď predpis dane niekoľkonásobne

prevyšuje uplatnené nadmerné odpočty.

Ak žalovaný považoval dodávky za fiktívne, potom sa mal vysporiadať s námietkou žalobcu, že z
rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce
dani a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ust. § 71 ods. 6 zákona o DPH.

V ďalších žalobných dôvodoch žalobca poukázal na článok 2 ods. 3 Ústavy SR v súvislosti s využitím
práva podnikať založením viacerých obchodných spoločností.

Namietal tiež nezákonnosť daňovej kontroly s poukazom na to, že táto nebola vykonaná zamestnancami
organizačne začlenenými u miestne príslušného správcu dane. V tejto súvislosti poukázal na nález ÚS
SR č. 118/08-61 zo dňa10. 12. 2009, ako aj na to, že tento nedostatok nie je možné konvalidovať zmenou
poverenia na výkon daňovej kontroly.

V písomnom vyjadrení zo dňa 18. 10. 2011 žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť zo

skutkovýchajprávnychdôvodov,obsiahnutýchvnapadnutomrozhodnutíirozhodnutísprávnehoorgánu
prvého stupňa.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. bez nariadenia pojednávania (za splnenia podmienok
uvedených v § 250f ods. 2 O. s. p.) po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s
administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie

je dôvodná.

V podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2009 si
žalobca uplatnil odpočítanie dane v sume 106 828,45 eur. Právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
si žalobca uplatnil z dodávateľských faktúr č. 18122009/J1 zo dňa 18. 12. 2009 od dodávateľa JOMADO,
s. r. o., Streda nad Bodrogom za nákup 118 400 kusov drevených kolíkov - základ dane 426 000,--

eur, daň 80 985,60 eur, v celkovej sume 507 225,60 eur a dodávateľskej faktúry č. 30122009/TV3 zo
dňa 30. 12. 2009 od dodávateľa TVX SK, s. r. o., Ladmovce za nákup 24 700 litrov tokajského vína
samorodného suchého - základ dane 135 850,-- eur daň 25 811,50 eur v celkovej sume 161 661,50
eur. Súčasne v daňovom priznaní vykázal vlastnú daňovú povinnosť v sume 91 770,-- eur zo základu
dane v sume 483 000,-- eur. Žalobca si uplatnil nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie

v sume 15 058,45 eur.

Výzvou zo dňa 06. 10. 2010 bol žalobca vyzvaný na predloženie dôkazov preukazujúcich tvrdenia
žalobcu v predložených dokladoch a podanie vysvetlení. Žalobca na tieto výzvy nepredložil žiadne
dôkazy k svojim tvrdeniam a tiež nepodal žiadne vysvetlenia k žiadaným skutočnostiam.

Súčasťou administratívnych spisov je aj výzva správcu dane na prerokovanie protokolu o daňovej

kontrole zo dňa 15. 11. 2010, ktoré sa má uskutočniť dňa 06. 12. 2010, ktorej súčasťou bol predmetný
protokol. Žalobca na túto výzvu reagoval podaním zo dňa 30. 11. 2010,označeným ako vyjadrenie
k protokolu, z ktorého vyplýva, že predmetnú kontrolu, ako aj jej výsledok - protokol považuje za
nezákonné, keďže kontrolu vykonávali zamestnanci, ktorí neboli organizačne začlenení u miestne
príslušného správcu dane. Zároveň uviedol, že z uvedeného dôvodu sa prerokovania protokolu

nezúčastní. Následne bol vo veci vypracovaný dodatok k protokolu zo dňa 03. 12. 2010, z obsahu
ktorého vyplýva, že dňom 15. 11. 2010 došlo k zmene poverenia na výkon kontroly na istenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za december 2009 u žalobcu, pričom správca
dane považuje námietku žalobcu, týkajúcu sa nezákonnosti daňovej kontrolky v súvislosti so zložením
kontrolnej skupiny za neopodstatnenú.V administratívnom spise sa zároveň nachádzajú všetky sporné faktúry s príjmovými i výdavkovými
dokladmi, protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly zameranej na daň z príjmu žalobcu za
zdaňovacie obdobie r. 2008 a dodržiavanie zákona o účtovníctve zo dňa 23. 06. 2010 a pod.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty právo odpočítať daň z tovaru alebo
zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odseku 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z.).

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ cit. zákona právo na odpočítanie DPH podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
pri odpočítaní DFPH podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa §71.

V zmysle § 71 ods. 1, 6 zákona č. 222/2004 Z. z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku
prezdaniteľnúosobuapreprávnickúosobu,ktorániejezdaniteľnouosobou,jeplatiteľpovinnývyhotoviť
faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný

platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Z. z. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov
správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní
plnenia si povinnosti v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú
pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 29 ods. 1 a 4 cit. zák. dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom
ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti, rozhodujúce pre
správneurčeniedaňovejpovinnostiaktoréniesúzískanévrozporesovšeobecnezáväznýmipredpismi.
Ide o dôkazy príkladmo uvedené v ods. 4 cit. zákonného ustanovenia.

Podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia správca dane dbá, aby skutočnosti, rozhodujúce pre správne určenie

daňovej povinnosti boli určené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa ods. 8 § cit. zák. ustanovenia daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť
alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa, ako
aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že tieto
rozhodnutia boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Tieto zodpovedajú zákonu aj po ich
formálnej stránke. Správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a z neho vyvodili aj správny
právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Žalovaný sa dostatočným spôsobom

vysporiadal so všetkými námietkami, vznesenými žalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva aj z
dôvodov preskúmavaného rozhodnutia žalovaného.

Ako nedôvodnú hodnotí súd žalobnú námietku, v zmysle ktorej rozhodnutie žalovaného neobsahuje
dostatok dôvodov, je nepreskúmateľné a nezodpovedá požiadavkám v zmysle § 30 ods. 1, 3
zákona č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného obsahuje konštatovanie skutkového stavu zisteného

vykonanou daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval z pohľadu
žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. V dôvodoch svojho rozhodnutiasa žalovaný podrobne vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami. Žalovaný v napadnutom
rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia, zdôvodnil, akými
úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii relevantnej právnej úpravy.

Podľa názoru súdu žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej
hodnoty v zdaňovacom období december 2009 v sume 15 058,45 eur na základe dodávateľských faktúr
od dodávateľov dodávateľa JOMADO, s. r. o., Streda nad Bodrogom a TVX SK, s. r. o., Ladmovce,
pretože tento v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej
hodnoty. Takisto v súlade so zákonom správca dane ponechal daň z pridanej hodnoty, ktorú žalobca

vykázal ako vlastnú daňovú povinnosť, ktorú je žalobca ako platiteľ povinný odviesť vo výške uvedenej
v podanom daňovom priznaní za už uvedené zdaňovacie obdobie.

Uskutočnený nákup tovaru od už uvedených dodávateľov žalobca preukazoval iba dodávateľskými
faktúrami a pokladničnými dokladmi (výdavkové aj príjmové pokladničné doklady), pričom všetky faktúry
ako aj pokladničné doklady vystavoval p. A. K. st., ktorý bol konateľom žalobcu ako aj dodávateľov. Súd
sa stotožňuje so závermi správcu dane a žalovaného, že posudzovanie plnenia a transakcií týkajúcich

sa komodít uvedených v sporných faktúrach nesledovali skutočný obchodný účel a boli len nástrojom
na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu.

Žalobca v daňovom konaní, ako aj v žalobe namietal, že nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť a ani
realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods. 2 zákona
č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,

pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom
bol A. K. st. vytvorili zamestnanci správcu dane úmyselne stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť
požiadavky zamestnancov správcu dane a svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V
dôsledku toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že
týmto postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení §

2 ods. 2 zákona č. 511/2992 Zb., ktorá patrí medzi základné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods.
1ÚstavySR.Tentoprincíppodľažalobcu znamenáprimeranývzťahmedzicieľom(účelom)sledovaným
štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods. 2 Charty základných práv v EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú

základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi súdneho dvora EÚ ako aj
Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady:

„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;
prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné;

použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.

Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba
sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade
s prostriedkom.

Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť,

ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za
uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným ale menej zaťažujúcim
prostriedkom“.

Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL. ÚS 67/07 tak, že
„obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné

len vtedy ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu aje nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou je, že A. K. st. bol spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok obchodných
spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody.
Vtedajší konateľ žalobcu A. K. st. súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti
súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa
vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým

preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku
kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme
najúplnejšieho zistenia skutkového stavu. Tento dôvod súbežného výkonu daňových kontrol u viacerých
obchodných spoločností, ktorých spoločníkom a konateľom bol A. K. st., bol v napadnutom rozhodnutí
žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa náležite a dostatočne odôvodnený.

Žalobca ako daňový subjekt, ktorého konateľ bol konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných

spoločností, nemohol byť z tohto dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie
je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Preto nemôže namietať nezákonnosť postupu
správcu dane len z dôvodu, že jeho konateľ je nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými
kontrolami daňových subjektov - obchodných spoločnostiach, ktoré sú personálne prepojené osobou
konateľa. Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukazovať iba zisťovaním pohybu tovaru

v reťazci spoločností, v ktorých bol A. K. st. konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod
tovaru, t.j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných
spoločností, v ktorej je A. K. st. konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a
cez ktorú spoločnosť tento reťazec opustil. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou
proporcionality. Cieľom resp. účelom súbežného výkonu daňových kontrol sledovaným štátom, bolo

zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu žalobcovi so štátneho rozpočtu, pričom
použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu ako boli špecifikované v jednotlivých rozhodnutiach
bolo potrebné a nevyhnutné. Dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom kontrol v
reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou A. K. st., nie samostatnými izolovanými
daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností.

A. K. st. ako konateľ žalobcu a konateľ ďalších obchodných spoločností si musel byť vedomý toho,
že pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť
dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane.
Pri týchto daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje zákonné oprávnenie. Nemožno preto
akceptovať námietkutýkajúcusaveľkéhopočtusúčasnevykonávanýchdaňovýchkontrolvobchodných

spoločnostiach, ktorých konateľom bol p. A. K. st. Veľkému počtu spoločností personálne a majetkovo
prepojených osobou A. K. st. musel zodpovedať aj počet daňových kontrol.

Je nesporné, že p. A. K. st. založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať
ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov
daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Z rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa nevyplýva záver tvrdený žalobcom,
podľa ktorého jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je totožnosť A. K.
st. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo v uskutočnení predmetných
zdaniteľných plnení. Správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie v záujme zistenia, či došlo k sporným
zdaniteľným plneniam. Žalobca nakúpil tovary v rámci zdaniteľných plnení deklarovaných už uvedenými

faktúrami. Žalovaný svoj záver o fiktívnosti žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení vyvodil najmä
zo skutočností, že žalobca okrem predmetných faktúra a príjmových a výdavkových pokladničných
dokladov nepredložil žiadne relevantné dôkazy (doklady o preprave tovaru, jeho uskladnení, predaji,
pokladničná kniha za r. 2009, inventúra ku dňu 31. 12. 2009), ktoré by deklarovali reálne uskutočnenie
predmetných zdaniteľných plnení, čo nasvedčuje tomu, že žalobca nevykonával aktívnu podnikateľskú

činnosť, ale podnikateľské aktivity iba predstieral.Námietka žalobcu, týkajúca sa nesprávnej aplikácie § 71 ods. 6 zákona o DPH s poukazom na rozsudok
ESD C-454/98, z ktorého vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce
dani a z toho dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ani toto ustanovenie zákona o dani z

pridanej hodnoty, ktoré predpokladá existenciu faktúry ako dokladu o predaji za dodávky podliehajúce
dani a nie fiktívnej faktúry, je taktiež právne irelevantná.

Uvedený rozsudok ESD sa týkal výkladu článku 21 ods. 1 písm. c/ šiestej Smernice zo 17. 05. 1977
(spoločný systém dane z pridanej hodnoty; jednotný základ zdaňovania), podľa ktorého podliehať dani
z pridanej hodnoty bude podľa vnútorného (interného) systému ktorákoľvek osoba, ktorá uvedie daň
z pridanej hodnoty na faktúre alebo inom dokumente slúžiacom ako faktúra. V rozsudku bolo zaujaté

stanovisko: „Ak vystavovateľ faktúry v dostatočnom čase úplne eliminoval riziko strát na daňových
príjmoch, princíp neutrality DPH vyžaduje, že DPH, ktorá bola nesprávne fakturovaná, môže byť
upravená bez toho, aby takéto vykonanie úpravy bolo podmieňované po tom čo, ako vystavovateľ
príslušnej faktúry konal v dobrej viere“.

Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 71 ods.6 zákona o DPH v súlade s platnou smernicou Rady

2006/112/EF hovorí o faktúre, alebo o inom doklade o predaji, nevynímajúc faktúry, ktorých predmet
fakturácie neodráža skutočnosť. Pokiaľ daňový subjekt vystaví odberateľskú faktúru, na ktorej bez toho,
aby dodal fakturovaný tovar, túto odovzdá odberateľovi, ktorý si na jej základe uplatní odpočet dane
z tejto faktúry, uvedené nie je možné považovať za elimináciu rizika strát na daňových príjmoch. Za
elimináciu rizika strát na daňových príjmoch nie je možné považovať ani tú skutočnosť, že vystavovatelia

faktúr, z ktorých si žalobca uplatnil odpočet dane, vysporiadali sumu dane uvedenú na týchto faktúrach.

V prípade vzniku fakturácie na základe formálnej dodávky tovaru má daňový subjekt možnosť
postupovať podľa § 75 ods.7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania
za príslušné zdaňovacie obdobie.

Žalobca odvolávajúc sa na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 118/2008 z 10. 12. 2009 namietal

nezákonnosť napadnutého rozhodnutia aj z hľadiska nezákonného zloženia kontrolnej skupiny. V tejto
súvislosti súd dáva do pozornosti okrem iných aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. 02.
2012 sp. zn. 5Sžf/68/2011, ktoré sa odvoláva na neskoršie uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II.ÚS
159/2011-19 z 13. 04. 2011, v ktorom tento citoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
obsiahnutý v preskúmavanom rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010: „V doterajšom

konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane - Daňového
úradu Košice V, podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov. Preto v
ďalšom konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa daní 13
5Sžf/68/2011 a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti
podľa zákona o správe daní a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov

Daňového úradu Prešov I výkonom kontroly.

Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov sťažovateľom proti všetkým
zamestnancom Daňového úradu Košice V (vrátane riaditeľa) nebola podaná, potom v predmetnom
prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor
ústavného súdu.

Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu
Košice V, nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe
daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý
nakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým
aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č.

150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou
osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou
subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahovpracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví
štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR
reagovalonapodnetriaditeľaDaňovéhoúraduK.využitímoprávnení,ktorémuplynúzozákonaoštátnej

službe a z Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K.
nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne
príslušného správcu dane.

V ďalšom konaní bude teda úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkami žalobcu proti postupu
zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom čase na základe

posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli dôvodom pre námietky žalobcu, najmä so zreteľom
na to, v akom štádiu konania resp. voči akým úkonom správcu dane boli námietky žalobcu podané.
Úlohou žalovaného je tiež vysporiadanie sa s otázkou, v akých súvislostiach požiadal správca dane
o súhlas s vykonaním kontroly zamestnancami iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal
z takého skutkového východiska, že „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a §
24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov

správcu dane z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak
14 5Sžf/68/2011 v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného, daňového úradu, hoci
miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“. Odvolací súd považuje za dôvodné
poukázať na to, že v rozhodnutí z 27. septembra 2006 vychádzal o. i. zo zistenia, že k povereniu výkonu
daňovej kontroly (zamestnancov DÚ Prešov I) došlo pred začatím vyrubovacieho (daňového) konania,

len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým konaním. Vychádzal tak zo skutkového záveru,
že k určeniu osôb na vykonanie daňovej kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom
konaní (v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu - § 1a písm. d/ zákona
č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodnom období). Bude teda úlohou žalovaného opätovne, na
základe spisového materiálu, zistiť a posúdiť obsah úkonov riaditeľa daňového úradu a príslušného

orgánu žalovaného o vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ Prešov I a ich súlad so
zákonom (§ 245 ods. 1 OSP), ako aj opätovne posúdiť obsah námietok žalobcu proti postupu riaditeľa
DÚ Košice V o poverení zamestnancov výkonom daňovej kontroly.“

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26.
októbra2010ohľadnezákonnostipostupupríslušnýchštátnychorgánovsprávydanípriurčeníkontrolnej

skupiny, Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla
2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v
zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo vzťahu k zákonnosti postupu
riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej

daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku
správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho
pôsobnosti, bol Ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho uzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-27 z 04.
júna 2008, č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008, č. k. II. ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010 a č. k.

II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej
svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil namietané porušenie
základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne 15 5Sžf/68/2011 Slovenskej republiky
a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods.

1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Najvyšší súd v tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu konštatoval, že
judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu SR č. II.ÚS 118/2008-61 zo dňa
10. 12. 2009 možno považovať za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného
súdu SR.Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné aj túto námietku žalobcu považovať za neopodstatnenú.

Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s cit. zák. ustanoveniami,
jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 01. 05. 2011), žalobu podľa § 250j

ods. 1 O. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal v zmysle § 250k ods. 1 O. s. p., pretože tento v
konaní úspešný nebol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v
Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiusmeruje,vakomrozsahu sanapadá,včomsatotorozhodnutiealebopostupsúdupovažuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci alebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.