Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. apríl 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/595/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112217019
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7112217019.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Angely Čechovej a JUDr. Jarmily Čabaiovej vo veci žalobcu Z. R., bytom F., X. S. XXX/XX, zastúpeného:
KAIFER advokátska kancelária s.r.o., Košice, Fibichova 11, IČO: 36 861 561, proti žalovanému R. K.
- H. R. R., L., Ž. X. XX, o zaplatenie 2.457,18 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku 19C
26/2013-71 z 13.9.2013 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutých výrokoch, t. j. výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo
výroku o trovách konania účastníkov.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.432,- € ako aj
nahradiť mu trovy konania vo výške 522,66 € ako trovy právneho zastúpenia, to všetko v lehote 3 dní

od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 2.457,18 € titulom
náhrady škody v podobe nemajetkovej ujmy vzniknutej mu v dôsledku výkonu väzby od 21.7.2010 do
26.10.2010 na základe uznesenia Okresného súdu Košice I sp.zn. 0Tp/75/2010 zo dňa 23.7.2010 o
vzatí do väzby s tým, že rozsudkom Okresného súdu Košice I 7T 121/2010 zo dňa 17.2.2011 bol spod
obžaloby v celom rozsahu oslobodený. Vzal do úvahy obranu žalovaného ktorý namietal, že nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nevzniká automaticky a
jeho existenciu je potrebné spoľahlivo preukázať a dôkazné bremeno spočíva na žalobcovi tak, aby

preukázal, že došlo k takému zásadnému zásahu do jeho práv, ktorý odôvodňuje priznanie nemajetkovej
ujmy. Podľa žalovaného bolo možné v danej veci konštatovať zavinenie väzby, čo zároveň vylučovalo
založenie jeho zodpovednosti za škodu, pričom je nevyhnutné skúmať aj vzťah príčiny a následku medzi
namietaným rozhodnutím a údajným vznikom nemajetkovej ujmy. Z pripojeného spisu Okresného súdu
Košice I 7T 121/2010 súd prvého stupňa zistil, že uznesením z 21.7.2010 bolo začaté trestné stíhanie
žalobcu a zároveň mu bolo vznesené obvinenie za prečin nebezpečného vyhrážania a uznesením z
23.7.2010sp.zn.0Tp/75/2010bolorozhodnutéojehovzatídoväzbyatátozačalaplynúťdňomahodinou

zadržania, t. j. 21.7.2010. Z väzby bol žalobca prepustený dňa 26.10.2010. V predmetnej trestnej veci
bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Košice I 7T 121/2010-92 zo dňa 17.2.2011 a to tak,
že žalobca bol oslobodený spod obžaloby a Krajský súd v Košiciach uznesením 8To 57/2011-108 z
12.9.2011 odvolanie prokurátora proti tomuto rozsudku zamietol a v odôvodnení konštatoval, že nebolo
dokázané, aby sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný. Zo žiadosti žalobcu o predbežné
prerokovanie nároku z 30.11.2011 mu vyplynulo, že žalobca si uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu
v peniazoch v žalovanej výške, a to v súvislosti so vzatím do väzby. Podrobne reprodukoval obsah

vyjadrení účastníkov a právne vec posúdil podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa §
3 ods. 1 písm. c/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 5 a 6, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods.1 až 5 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov (počnúc § 8 ods. 6 v znení zákona do 31.12.2012), ako aj podľa § 71 ods.
1 Trestného poriadku a mal za preukázané, že žalobca bol v súvislosti s trestným oznámením jeho

manželky vzatý do väzby a v jej výkone sa nachádzal od 21.7.2010 do 26.10.2010, t. j. spolu 98 dní. Za
nepochybné považoval, že v predmetnej trestnej veci bol žalobca spod obžaloby oslobodený v celom
rozsahu. Charakterizoval ďalej podmienky, ktoré musia byť kumulatívne splnené pre priznanie nároku
na náhradu škody a bol toho názoru, že v danom prípade si žalobca uloženie väzby sám nezavinil. Z §
8 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu vzniku nároku mu vyplynulo, že výška nemajetkovej

ujmy bola stanovená ako výška minimálna a zodpovedajúca 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok a to za každý
aj začatý deň po zbavení osobnej slobody. Keďže žalobca si uplatnil výšku nemajetkovej ujmy v jej
minimálnej výške, pokladal za bezpredmetné sa zaoberať a prihliadať aj na okolnosti vymenované v §
17 ods. 3 citovaného zákona. Prihliadol tiež na výpoveď žalobcu ktorý uviedol, že pobyt vo väzbe mal pre
neho nepriaznivé následky, začali sa mu po nej vyhýbať ľudia, známi a susedia, zhoršili sa jeho vzťahy

so synom a v dôsledku pobytu vo väzbe sa nemohol ani starať o manželku, ktorá v tom čase trpela
vážnymi zdravotnými problémami. Na základe uvedeného žalobe vyhovel a priznal žalobcovi náhradu
škody vo výške 2.432,- €, t. j. náhradu nemajetkovej ujmy za 98 dní pobytu vo väzbe a v prevyšujúcej
časti (žalobca si neoprávnene uplatnil až 99 dní pobytu vo väzbe) žalobu zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania spočívajúcich v trovách

právneho zastúpenia.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, navrhol ho zmeniť a žalobu zamietnuť alebo
alternatívne rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Mal za
to, že prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,
že vec nesprávne právne posúdil a taktiež mu odňal možnosť konať pred súdom. Trval na tom, že

zavinené konanie žalobcu (teda aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti) bolo dôvodom k podaniu
a neskôr aj vyhoveniu návrhu na jeho vzatie do väzby, pričom navyše išlo o osobu štyrikrát súdne
trestanú za obdobné konanie, z ktorého spáchania bol v tomto prípade dôvodne podozrivý. Žalobca si
takto väzbu zavinil sám a v prípade jej nerealizovania by hrozilo pokračovanie v jeho trestnej činnosti
a žalobca takto nedal vo veci konajúcemu prokurátorovi a neskôr sudcovi pre prípravné konanie inú

možnosť, ako ho vziať za splnenia podmienok uvedených v Trestnom poriadku do väzby. Nesúhlasil
s tým, že súd prvého stupňa postupoval v danej veci podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. v
znení účinnom do 31.12.2012, keď podľa § 154 ods. 1 O.s.p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v
čase jeho vyhlásenia. Aj keby prijal právny záver súdu prvého stupňa o správnosti aplikácie zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, nemožno súhlasiť s právnymi úvahami, ktorými sa

súd riadil pri jeho následnej aplikácii na danú vec. Žalobca bol v prvom rade povinný preukazovať, že
konštatovanie porušenia jeho práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu
a musel preukázať, že ujmu nie je možné uspokojiť inak. Žalobca podľa neho požadované predpoklady
nepreukázal a súd prvého stupňa iba nekriticky prebral jeho subjektívne tvrdenia a pri následnom
dokazovaní nedostatočne zistil skutkový stav. Vyčítal ďalej súdu, že iba prebral tvrdenia žalobcu bez

toho, aby boli akýmkoľvek spôsobom preukázané, či už listinnými dôkazmi, alebo výpoveďami svedkov.
Namietal ďalej nepreskúmateľnosť rozsudku, v dôsledku ktorej mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom. V tejto súvislosti citoval z vybraných rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky. Namietal
taktiež porušenie práva na spravodlivý proces tým, že mu nebola doručená zápisnica z pojednávania zo
dňa 13.9.2013, hoci o jej zaslanie písomne žiadal. Nedoručením zápisnice mu tiež bola odňatá možnosť

konať pred súdom a nebola dodržaná rovnosť účastníkov konania.

Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nebol odvolaním napadnutý, nadobudol v
tomto výroku právoplatnosť, preto nebol predmetom odvolacieho konania (§ 206 O.s.p.).

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., keďže
v posudzovanej veci nejde o žiadny z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p., a to v rozsahu

vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. za dodržania podmienok stanovených v § 156 ods. 3 O.s.p., keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bez nariadenia pojednávania bolo oznámené na úradnej
tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 16.4.2014, a rozsudok potvrdil v napadnutej časti podľa § 219
ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny.Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na správnosť ktorých
poukazuje.

Žalovaný podané odvolanie odôvodnil o. i. odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 písm. d/ a
f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzko vzájomná súvislosť, keďže príčinou

nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.
Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov
alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti alebo keď výsledky hodnotenia dôkazov nezodpovedajú tomu, čo malo byť zistené

spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by
skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil,
prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia stavu pod právnu normu

vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd prvého stupňa správne skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z
nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

Predmetom konania je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s trestným stíhaním voči
žalobcovi, ktorý tento uplatnil proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „cit. zákon“).Súd prvého stupňa pri rozhodovaní veci dôsledne vychádzal z príslušných ustanovení cit. zákona
a zásad pre jeho aplikáciu, lebo skúmal všetky zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu
za spôsobenú nemajetkovú ujmu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj primeranosť (adekvátnosť)

požadovaného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu.

Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.,
účinného od 1.7.2004 (rovnako aj podľa predtým platného zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, účinného

do 30.6.2004). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu
za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Zák. č. 514/2003 Z.z. účinný od 1.7.2004
priznáva poškodenému nielen právo na náhradu skutočnej majetkovej škody, ale tiež právo na náhradu
nemajetkovej (morálnej ujmy). Samotné trestné stíhanie a v rámci neho aj prípadný výkon väzby
predstavujú totiž vážny zásah do súkromného a osobného života jednotlivca, príp. do jeho osobnej

slobody a vyvolávajú i ďalšie negatívne dôsledky na jeho osobný život a životný osud, výrazne
zasahujú do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak sa jedná o obvinenie nedôvodné, a preto sú
spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života,
dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Je teda

nepochybné, že trestné stíhanie, výkon väzby, príp. výkon uloženého trestu, ktoré boli realizované v
rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, sú spôsobilé vyvolať okrem vzniku materiálnej škody
aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Náhrada škody podľa cit. zákona by preto mala
predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie“ a zahŕňať aj náhradu preukázateľnej (a tiež preukázanej)
nemajetkovej ujmy spôsobenej poškodením dobrej povesti, morálnym utrpením v prípade zadržania,

väzby, výkonu trestu odňatia slobody, v dôsledku sťaženia spoločenského uplatnenia, a to napr. formou
verejného ospravedlnenia, uverejnenia zrušujúceho rozsudku, jeho stručného odôvodnenia a pod., príp.
aj formou peňažnej satisfakcie v tých prípadoch, ak nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak (§
17 ods. 2 cit. zákona). Osoba, ktorá bola spod obžaloby oslobodená alebo trestné konanie voči nej bolo
zastavené má podľa ust. § 6 cit. zákona zásadne nárok na náhradu škody spôsobenej uznesením o

vznesení obvinenia, aj keď samotné uznesenie o vznesení obvinenia bolo z hľadiska trestného poriadku
aktom zákonným a prokurátor na základe sťažnosti obvineného alebo i v rámci svojich dozorových
oprávnení vyplývajúcich z Trestného poriadku uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia ako nezákonné nezrušil. Zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby, pri
ktoromnedochádzakodsúdeniudotyčnejosoby,resp.kprávoplatnémuvysloveniujejvinyzaskutok,má

totiž rovnaké dôsledky ako zrušenie či zmena uznesenia o vznesení obvinenia, keď s prihliadnutím na
konkrétne okolnosti a dôvody treba vychádzať z toho, že osoba čin nespáchala a že trestné stíhanie proti
nej nemalo byť začaté. K tomuto záveru doterajšia súdna prax dospela systematickým a teleologickým
extenzívnym výkladom ustanovení § 5 a § 6 ods. 1 cit. zákona, vychádzajúc zo zmyslu a účelu
právneho predpisu (ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy
alebo nesprávnym úradným postupom zaručeného čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky), z hľadiska
ktorého nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je
potrebné vychádzať tiež z ústavne konformného výkladu zák. ustanovení v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy
SR, a vo všeobecnej rovine predovšetkým v súlade princípmi materiálneho právneho štátu v zmysle čl.

1 ods. 1 Ústavy SR, v ktorých treba hľadať ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v
prípade trestného stíhania, ktoré je skončené zastavením, príp. postúpením veci inému orgánu. Ak má
byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že
štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej)

interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať
trestnú činnosť, avšak na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov,
ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv a slobôd jednotlivca. V takej situácii
nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa
ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Za ústavné konformný treba preto považovať taký výklad,

podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, postúpenie veci inému orgánu, ak k takémuto rozhodnutiudošlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou
rozhodnutia o zastavení trestného stíhania, či postúpení veci inému orgánu trestné konanie končí, čo

znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, a zrušenie
takéhoto rozhodnutia sa zároveň z tohto dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným). Z uvedených
dôvodov nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia, ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, zastaveniu trestného stíhania, príp. k postúpeniu veci
inému orgánu, sa preto analogicky posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, pričom analogická aplikácia ust. § 6 ods. 1 cit. zákona sa vyvodzuje zo skutočnosti, že
obvinenie nebolo preukázané, aj keď samotné uznesenie o vznesení obvinenia mohlo byť z hľadiska
trestného poriadku aktom zákonným. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia)trestnéhostíhania,jeneskoršívýsledoktrestnéhokonania.Tietozávery,prijatévčaseplatnosti
zák. č. 58/1969 Zb., sú použiteľné aj v súčasnosti pri aplikácii zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od
1.7.2004 (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23.2.1990 sp. zn. 1Cz 6/1990,

publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 35/1991, rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28.6.1993 sp. zn. 1Cdo 53/93, publikovaný v Zbierke rozhodnutí a stanovísk
súdov Slovenskej republiky pod č. 70/1994 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo 183/2009 z 30.11.2009).

Neobstojí argumentácia žalovaného poukazujúca na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.

zn. 25Cdo 882/2003, ktorý sa zaoberá situáciou odlišnou od prejednávanej veci. V citovanom rozhodnutí
Najvyšší súd Českej republiky vyslovil názor, že ak žalobca, stíhaný pre určitý skutok, kvalifikovaný ako
trestný čin, po začatí trestného stíhania vo svojej činnosti pokračoval, či sa opätovne dopustil konania,
ktorézodpovedápopisuskutku,prektorýsatrestnéstíhanievedieatakétokonaniebolodôvodomväzby,
takéto konanie obvineného je príčinou uvalenia väzby. V preskúmavanej veci však k takémuto konaniu

žalobcu nedošlo. Žalobca po začatí trestného stíhania v činnosti vykazujúcej znaky protiprávneho
konania nepokračoval a práve naopak, spod obžaloby bol právoplatne v celom rozsahu oslobodený a
ako vyplýva z obsahu odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Košiciach 8To 57/2011-108 z 12.9.2011,
poškodená L. R. (manželka žalobcu) uviedla, že manžel sa jej nevyhrážal, ona do neho „dobiedzala“
a potom volala hliadku, keď „sama chcela vyskočiť z okna, ale povedala to na manžela“. Na základe

uvedeného v žiadnom prípade nemožno dospieť k záveru, že žalobca si väzbu zavinil sám. V opačnom
prípade by bez rozumného dôvodu mal niesť zodpovednosť za konanie svojej manželky, ktorá toto
vysvetľovala zlým psychickým stavom vyplývajúcim z jej zdravotného stavu.

Správne postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ nárok žalobcu posudzoval podľa zákona č. 514/2003
Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012. Pre aplikáciu právneho predpisu je podstatné jeho znenie účinné

v čase vydania nezákonného rozhodnutia. Žalobca sa pritom vo výkone väzby nachádzal od 21.7.2010
do 26.10.2010. Súd prvého stupňa správne rozhodol i o výške uplatneného nároku, keď tento priznal
v zákonom garantovanom minimálnom rozsahu (najmenej 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za rok 2009 - § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení účinnom do 31.12.2012).

Súd prvého stupňa nemal dôvod vykonať ďalšie dokazovanie (výsluchy svedkov a pod.) pri absencii
relevantného procesného návrhu na ich realizáciu.

Žiada sa predovšetkým zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd), nepatrí právo účastníka, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi
názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

SR a čl. 6 ods. 1 cit. Dohovoru, nepatrí ani právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
súdom ním navrhnutých dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom predpisov
tak, ako to prekladá účastník. Ani rozhodnutie súdu, ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s
očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať požiadavky zákonného rozhodnutia
podľa § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré musí dať účastníkovi odpoveď na podstatné (zásadné) otázky v

danej veci. Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie nemusí dať odpoveď na všetky účastníkom nastolené
otázky, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam pre vec, prípadne dostatočne objasňujú skutkový aprávny význam rozhodnutia. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného o nepreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia, lebo súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku postačujúco a jasne vysvetlil,
ktoréskutočnostivprejednávanejvecipovažovalzarozhodujúce,kakým záveromnaichzákladedospel

a prečo nebolo možné vyhovieť námietkam odporcu. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek
žalovaného. Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť a ani
taká aplikácia príslušných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

K porušeniu práva na spravodlivý proces, ktoré by odôvodňovalo zrušenie napadnutého rozsudku

nedošlo ani postupom súdu prvého stupňa spojeným s doručovaním zápisnice z pojednávania z
13.9.2013. Žalovaný svoju neprítomnosť na pojednávaní konanom 13.9.2013 ospravedlnil faxovým
podaním, doručeným súdu 9.9.2013, a to aj z dôvodu hospodárnosti konania. Súdu prvého stupňa tak
nič nebránilo na pojednávaní 13.9.2013 vo veci vykonať dokazovanie a i rozhodnúť. Aj keď žiadaný
opis zápisnice z pojednávania z 13.9.2013 bol žalovanému na jeho žiadosť doručený až 13.11.2013,
teda s časovým odstupom, táto skutočnosť sama o sebe nemôže mať za následok nesprávnosť

preskúmavaného rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej
časti, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, lebo účastníci nenavrhli, aby sa o nich rozhodlo (§
224 ods. 1, § 151 ods. 1 prvá veta O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.