Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. marec 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/158/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210212921
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7210212921.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Dany Ferkovej, v právnej veci žalobcu X.. J. K., narodeného X.X.XXXX,
bývajúceho Z. L. XX, XXX XX F. H., Č. J., prechodne v A., X. XX, zastúpeného JUDr. Jurajom Kulom,
advokátom so sídlom v Košiciach, Mäsiarska 30, proti žalovanej ŠPORT PRESS, spol. s r. o., so sídlom v
Bratislave, Francisciho 4 (predtým Ilkovičova 34), IČO: 31 330 789, zastúpenej JUDr. Antonom Blahom,
advokátom so sídlom v Bratislave, Mickiewiczova 6, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 21. februára 2012, č.k. 22C 79/2010-132, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

OkresnýsúdKošiceII(ďalejlen„okresnýsúd“alebo„súdprvéhostupňa“)rozsudkomzodňa21.februára
2012, č.k. 22C 79/2010-132 uložil žalovanej povinnosť uverejniť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku v
denníku ŠPORT na strane 43 nasledovné ospravedlnenie žalobcovi : „Dňa 12.4.2010 v denníku ŠPORT
na strane 43 sme uverejnili článok s názvom, „Páni C. a K., kto vám dal právo?", ktorého autorom bol
šéfredaktor denníka ŠPORT I. Q.. V článku sme okrem iného uviedli:

„Nie je azda tréner, ktorý prikáže svojmu mužstvu prehrať a ktorý sám počas zápasu robí všetko preto,
aby sa tak stalo, skutočne šašom?"
„. sa rád hrdí tým, že trénoval aj v B., no zabúda dodať, že keď ho z F. po troch mesiacoch pôsobenia
v najvyššej súťaži vyhodili, tamojší priaznivci sa v onen chladný decembrový deň od radosti kúpali vo
fontáne. Časom totiž pochopili, že je to človek malý nielen vzrastom, ale aj duchom, navyše s mäkkou
chrbticou".
„Apropo, ak by si v B. dovolil to, čo v sobotu v X., hnali by ho stade svinským krokom."

„Podľa mnohých ohlasov, ktoré sme mali na prešovský podvod v sobotu večer a v priebehu včerajška z
rôznych kútov Európy, K. hrozí, že okrem X. si už nikde ani len „neškrtne".
„Kto už môže mať záujem o človeka, ktorý vo svojej márnomyseľnosti pre malichernosť zapredá vlastné
farby?"
„Kto dal C. a K. právo takýmto spôsobom pošpiniť meno slávneho klubu s takmer šesťdesiatročnou
tradíciou, za zeleno - biele farby ktorého sa v minulosti bili aj majstri sveta a olympijskí medailisti?"
„Kto im dal právo znemožniť hráčov K., väčšina z ktorých sú slušní ľudia s fér vzťahom k športu?"

„Kto im dal právo vziať viacerým mladým chlapcom, ktorí museli v sobotu šaškovať na ihrisku, ilúzie o
čistote športu?"
„Kto im dal právo napľuť do tváre stovkám čestných a verných fanúšikov, ktorí stáli a stoja za Tatranom
v dobrom i zlom?„A ako sa im môžu pozrieť do očí po tom, čo od nich navyše bez hanby vyberali vstupné na vopred
zrežírovanú frašku?"
„Šťastím pre K. je, že on je vďaka veľkým osobnostiam a úspechom ešte spred C. éry večný, zatiaľ čo

C. a K. skôr či neskôr odídu."
Tieto uvedené tvrdenia sú nepravdivé za čo sa žalobcovi ospravedlňujeme.

Zároveň, uložil žalovanej aj povinnosť zaplatiť žalobcovi 7.000 € do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania za zaplatený súdny poplatok 276 € a na účet
právneho zástupcu žalobcu trovy právneho zastúpenia16.439,63 €, a to do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalovaná zverejnila v

denníku ŠPORT 12. apríla 2010 na strane 43 článok „Pani C. a K., kto vám dal právo“, ktorý napísal
šéfredaktor I. Q.. Na tento článok bola publikovaná reakcia čitateľov denníka ŠPORT v utorok 13. apríla
2010 na strane 28 až 29. Článok bol zverejnený dňa 12.4.2010 potom, ako v hádzanárskej súťaži prehral
v sobotu (10.4.2010) K. X. s Š. B. (37 :40). Uvedený výsledok znamenal, že v simifinále play-off sa stretli
K.X.-Š.B.,O.-Z.I..Nespornoubolaajtáskutočnosť,žepoprehresaX.B.,A.aB.doplay-offnedostali.

Žalobca trénoval K. X. podľa trénerskej zmluvy č. 1/2008, ktorej fotokópia sa nachádza na č.l. 94 spisu.
UvedenázmluvaboladoplnenáDodatkomč.1zodňa27.1.2009.Dňa30.4.2009bolauzavretáajzmluva
o dielo medzi K. X., spol. s r.o. a J. X., Q..J..H.. na výkon špecializovanej činnosti, ktorá bola doplnená
Dodatkom č. 1 z 3.2.2010, Dodatkom č. 2 z 31.3.2010 a Dodatkom č. 3 z 25.3.2011.

Predmetom konania je ochrana osobnostných práv žalobcu, a to najmä občianskej cti, ľudskej
dôstojnosti, vážnosti v spoločnosti v rámci súkromného aj profesijného života a ohrozenie postavenia
a uplatnenia žalobcu v spoločnosti, ktorých porušenia sa mala dopustiť žalovaná tak, že zverejnila v
denníku ŠPORT článok s názvom „Páni C. a K., kto vám dal právo?“. Súd s prihliadnutím na doterajšiu

judikatúru Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 61/2010 uviedol, že žalobca ako tréner hádzanárov K. X.
je povinný „zniesť“ určitý stupeň kritiky a rovnako musí si byť vedomý, že musí zniesť v tejto súvislosti aj
určitú mieru irónie aj voči svojej osobe, lebo ho možno hodnotiť ako osobu verejného záujmu. Poukázal
na aplikačnú prax Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu pri posudzovaní vyváženosti práva
na slobodu prejavu a ostatných osobnostných práv v konklúzii práv na pravdivé informácie diferencovať

poskytovanie ochrany „súkromným fyzickým osobám“ a fyzickým osobám verejne činným. Žalovaná, na
ktorú sa vzťahuje realizácia práva na slobodu prejavu a práva na informácie, realizáciou tohto svojho
práva nesmie zverejňovať informácie nepravdivé, skresľujúce, neúplné a zavádzajúce. Konštatoval, že
žalovaná zverejneným článkom poskytla širokej verejnosti informácie, ktoré neboli pravdivé. Uvedená
skutočnosť vyplýva priamo z výpovede jej šéfredaktora, ktorý uviedol, že došlo k „faktografickej“ chybe

v článku o pôsobnosti žalobcu v B. a jeho následnom pôsobení v X.. Rovnako aj o incidente, ktorý sa
mal stať vo VIP priestoroch v X.Q. B.. Okrem toho žalovaná neopísala pravdivo rozhodujúce skutky, celý
skutkový dej opísala takým spôsobom, že čitateľovi neumožňuje z jeho opisu urobiť si vlastný úsudok.
Článok vôbec nedáva možnosť uvažovať o postupe trénera, či išlo z jeho strany o hernú taktiku, ale
navodzuje u čitateľa pocit, že tréner zápas predal, keď použil vyjadrenie, že „zapredal vlastné farby“,

„pošpinil meno K. X.“...

Žalovaná neuviedla, z akých skutočností vyplynulo tvrdenie, že žalobca prikázal družstvu prehrať,
neoznačila žiadnych svedkov, nepredložila žiadne dôkazy. Taktiež neuviedla, že družstvo K. X. malo
v tabuľke istú pozíciu, a že v zápase si zahrali aj ostatní hráči, resp. neuviedla, že mohlo ísť zo

strany K. X. o taktiku pred play-off súťažou, ktorá nie je zakázaná a tréner, ktorý má záujem o
družstvo a dobré postavenie družstva, takéto niečo v záujme družstva použije. Článok navádzal
čitateľov, aby sa vyjadrili, avšak mali sa vyjadriť k tvrdeniam, ktoré nie sú pravdivé. Žalovaná v konaní
žiadnym dôkazom nepreukázala dôvodnosť a pravdivosť tvrdení, že žalobca sa dopustil podvodu alebo
zapredania vlastných farieb. Dokonca nepreukázala, aby žalobca sa dopustil nejakej chyby vyplývajúcej

ztrénerskéhopostu.Vrámcikritikymožnozaurčitýchokolnostípripustiťzveličovaniealeboironizovanie,
avšak len na pravdivom základe. Už samotná táto skutočnosť je spôsobilá zasiahnuť do osobnostných
práv žalobcu.Žalovaná použitými slovnými prostriedkami sa vyjadruje k žalobcovi nielen ako k trénerovi, ale aj ako k
človeku, fyzickej osobe, ktoré žalobcu nielenže urážajú, ale aj zosmiešňujú a ponižujú. Sú to vyjadrenia
„o mäkkej chrbtici“, o tom, že žalobca „je malý nielen vzrastom, ale aj duchom“, keď žalobcu nazýva

„šašom“. Žalovaná týmto spôsobom zasiahla aj do vnútornej integrity žalobcu. Takýto zásah je spôsobilý
u zasiahnutej osoby trvať individuálne i neobmedzený čas. Žalovaná výrazným spôsobom prekročila
svoje práva a zasiahla do osobnostných práv žalobcu, a to do jeho cti a ľudskej dôstojnosti. Intenzita
tohto zásahu je o to výraznejšia, že zasiahla žalobcu v rodinnom živote, medzi priateľmi a najmä v
profesijnom živote (o čom svedčia výpovede svedkov D.. E. T. „o angažná s K. už nemali záujem“, D..

F. X. „jednania s K. sme museli ukončiť“).

Súd hodnotil aj dôkaz predložený žalovanou - potvrdenie O. A., podpísané prezidentom O. X. O., že so
žalobcom na jar 2010 sa nekontaktovali. Uvedené potvrdenie ale nevyvracia tvrdenie svedka Pelecha,
že v prvotných jednaniach bol on oprávnený konať so žalobcom.

Vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, že článok a výroky v ňom uvedené boli spôsobilé
„porušiť“ a zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu.

Súd považoval za preukázaný aj nárok na uplatnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zásah do
osobnostných práv žalobcu bol vykonaný v denníku s celoslovenskou pôsobnosťou. Denník má širokú

popularitu a o článku sa dozvedeli známi a kolegovia zo zahraničia, minimálne z Č. J.. Žalobcu tento
článok zasiahol aj v rodinnom živote ako vyplynulo z výpovede brata žalobcu. Zásah žalovanej bol
spojený so znížením vážnosti a dôstojnosti žalobcu v spoločnosti, a zakladá nárok žalobcu domáhať
sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Priznanie finančnej náhrady vo výške 7.000 € považoval
súd za uplatnenú v minimálnej miere s poukazom na široký zásah do žalobcových osobnostných práv.

Na zistený skutkový stav aplikoval súd ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 13
ods. 1 až 3 OZ, článku 19 ods. 1 až 3 Ústavy SR, článku 26 ods. 1, 2 Ústavy SR, článku 10 ods. 1, 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 7 ods. 1, 2, § 8 ods. 1 zákona č. 167/2008
Z.z. o periodickej tlači. Výrok o náhrade trov konania dôvodil súd aplikáciou § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie. Navrhla zmeniť napadnutý
rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Z opatrnosti navrhla zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť
vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie podala z dôvodov uvedených v § 205 ods. 1
(správne malo byť odsek 2 O.s.p. - poznámka odvolacieho súdu), písm. d/ a písm. f/ O.s.p. Po citácii
článkov 26 ods. 1, 2 Ústavy SR a článku 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uviedla, že nespornou skutočnosťou je, že dňa 10. apríla 2010 hádzanársky klub K. X. prehral s
klubomŠ.B..Akdôjdekprehreklubu,spoluzodpovednýzatentostavjeajtréner.Prehramužstva(eštek
tomu s oveľa slabším súperom) je zlyhaním celého mužstva, vrátane trénera a spoločným neúspechom.
Tréner mužstva by mal za svoj neúspech niesť morálnu aj športovú zodpovednosť a v tomto smere spolu
s hráčmi musí znášať kritiku a výhrady. Ak si sám svoj neúspech neprizná, je potom v celospoločenskom

záujme vystaviť jeho konanie kritike, ktorá nemusí byť vždy príjemná. Poukázala na „stanovisko“
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Handyside c/a Spojené kráľovstvo zo dňa 7.12.1976, podľa
ktorého „sloboda prejavu sa vzťahuje nielen na „informácie“ a „myšlienky“, ktoré sú prijímané priaznivo
alebo sú považované za neškodné alebo sa k ním zastáva ľahostajný postoj, ale aj také, ktoré urážajú,
šokujú, či znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Žalovaná v článku použila „hodnotiace úsudky“.

Predmetom článku je kritika športového výsledku a činnosti trénera. Žalobca je osoba verejne činná, čo
konštatoval aj okresný súd. Osoba verejne činná, či verejne známa, musí zniesť väčšiu mieru kritiky, než
súkromná osoba. Nie je preto rozhodujúce, či išlo zo strany žalobcu o taktiku pred play-off. Rozhodujúca
je samotná prehra a aj profesné zlyhanie hráčov a trénera mužstva. Ak by totiž mali byť cieľom rôznych
športových klubov prehry, potom by bola zbytočná akákoľvek forma súťaže, či už na národnej alebo

medzinárodnej úrovni, a akákoľvek forma kritiky. Z predložených dôkazov (články v denníku ŠPORT zo
dňa 12.12.2008, 16.12.2008 a 8.4.2010) vyplýva, že „nemajú a ani nikdy nemali voči žalobcovi negatívny
vzťah a ani záujem jeho meno dehonestovať“. Predmetný článok „autorská glósa“ je vyjadrením názoru
autora, realizáciou jeho základného práva na slobodu názoru a slova. Odvolateľka vyčítala súdu aj to,
že žalobcovi priznal nárok na nemajetkovú ujmu. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal závažný

zásah objektívne spôsobilý vyvolať v značnej miere porušenie alebo ohrozenie jeho osobnostných práv.
Vyslovila názor, že neboli splnené predpoklady na priznanie nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch,
ktoré musia byť splnené kumulatívne, lebo neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu popierajú.
Uvedený zásah má byť objektívne spôsobilý vyvolať porušenie alebo ohrozenie osobnostných právžalobcu, čo predmetný článok nemohol spôsobiť. Neexistuje príčinná súvislosť medzi neoprávneným
zásahom a vzniknutou nemajetkovou ujmou. Morálne zadosťučinenie nie je dostačujúce, čo pri kritike
nie je aktuálne. Dôstojnosť žalobcu alebo jeho vážnosť v spoločnosti nebola v značnej miere znížená.

Vzniesla aj výhrady k vykonanému dokazovaniu. Namietala, že výsluch svedka L. A. bol vykonaný v
rozpore s § 118a ods. 2 O.s.p., lebo žalobca navrhol vypočuť uvedeného svedka až listom zo dňa
18.3.2011, pričom prvé pojednávanie vo veci samej bolo dňa 1.3.2010 (správne 1.3.2011 - poznámka
odvolacieho súdu). Podľa odvolateľky neobstojí odôvodnenie, že sa právny zástupca žalobcu stretol
so svedkom náhodou na tréningu. Od podania žaloby, t.j. od 24.5.2010 mal žalobca dostatok času

na presné označenie okruhu svedkov. Okresný súd prijal dôkaz predložený žalovanou - potvrdenie O.
A., podpísané prezidentom klubu, že na jar 2010 žalobcu nekontaktovali. Súd nesprávne vyhodnotil
výsluch svedka D.. F. X., ktorý na pojednávaní dňa 13.9.2011 uviedol, že prezident klubu mal vedomosť
o angažovaní žalobcu na pozíciu trénera klubu. S prihliadnutím na predložený listinný dôkaz majú za
to, že výpoveď svedka D.. F. X. je nedôveryhodná poukazujúc aj na deklarovaný „kamarátsky“ vzťah so
žalobcom. Nesprávne bol posúdený aj dôkaz Dodatok č. 3 k zmluve o dielo zo dňa 30.4.2009, lebo, ak

by uverejnením článku došlo k zásahu do profesijného života žalobcu, nebol by K. X., spol. s r.o. dňa
25.3.2011 uzavrel so žalobcom tento Dodatok č. 3. Zásah do rodinného života žalobca nepreukázal. Ako
svedkovia neboli vypočutí ani manželka žalobcu, ani rodičia žalobcu. Odvolateľka namietala aj náhradu
trov konania poukazujúc na to, že vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka je tarifná
hodnota 2.000 €, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z., základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty
veci, alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal,
ak táto vyhláška neustanovuje inak. Výpočet tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej
hodnoty je upravený v § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky. Za jeden úkon právnej služby, ak sa žiada náhrada
nemajetkovej ujmy, je odmena vo výška 91,29 €.

Žalobca v písomnom vyjadrení na odvolanie žalovanej navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej. Žiadal zmeniť rozsudok vo výroku o náhrade trov konania v zmysle odvolania žalovanej,
alternatívne zrušiť rozsudok vo výroku o náhrade trov konania a vrátiť vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Za nepravdivé označil tvrdenie žalovanej, že v predmetnom článku je kritika športového

výsledku a činnosti trénera. Žalovaná sa v článku zaoberala predovšetkým dehonestáciou osoby
žalobcu,aniekritikoujehočinnostiakotrénera.Článokzdôvoduopísanianepravdivéhoskutkovéhodeja
a opísania žalobcovho pracovného pôsobenia vôbec nedal možnosť uvažovať nad postupom trénera, či
nešlo z jeho strany o hernú taktiku a navodzoval u čitateľa pocit, že tréner predal zápas, najmä slovným
vyjadrením ako „zapredal vlastné farby“, pošpinil meno K. X. a podobne. Tvrdenia žalovanej o tom, že

žalobca je osoba verejne činná, je nepresné. Je pravdou, že osoby verejne činné musia znášať vyššiu
mieru kritiky ako súkromné osoby, ale aj tu platí, že musia byť akceptované a dodržané osobnostné
práva tej ktorej osoby. Žalovaná opisuje svoj článok ako bežný prejav kritiky voči trénerovi športu, ktorý
musí znášať zodpovednosť za prehru svojho tímu. S týmto žalobca nesúhlasí, lebo žalovaná okrem
toho, že uverejnila skutočnosti nezakladajúce sa na pravde, v článku použila hlboko urážlivé a ľudsky

ponižujúce slovné nadávky voči žalobcovi ako „o človeku s mäkkou chrbticou, nielen malý vzrastom,
ale aj duchom, šašo“ a podobne. Stotožnil sa aj s priznaním nemajetkovej ujmy. Nesúhlasil s tvrdením
žalovanej, že súd pri dokazovaní porušil § 118a ods. 2 O.s.p. Súd postupoval podľa § 118a ods. 2 O.s.p.
Neopodstatnené je tvrdenie žalovanej, že výpoveď svedka D.. F. X. je nedôveryhodná. Z výpovede
svedka súd nemohol dôjsť k inému záveru, len k tomu, že žalobca zverejnením článku v denníku s

celoslovenskou pôsobnosťou utrpel vážny zásah v profesijnom živote.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
účastníčka konania (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozsudku, ktorý možno napadnúť odvolaním (§ 201 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 213 ods. 1, 3 O.s.p.

a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku vo veci samej
nie je možné vyhovieť.

Rozsudok okresného súdu vo veci samej je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil na Krajskom súde v Košiciach dňa 25. marca 2014 o 9.00 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudkuboli zverejnené minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 211 ods. 2
O.s.p. v spojení s § 156 ods. 1, 3 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p.).

Žalovaná namietala odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., že súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také

skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo

malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p.

K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na

správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť, alebo, ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný
prípad.

Odvolacísúdvprejednávanejvecidospelkzáveru,žerozsudoksúduprvéhostupňavovecisamej,t.j.vo

výroku, ktorým bolo uložené žalovanej ospravedlniť sa žalobcovi, tak ako je uvedené vo výroku rozsudku
a vo výroku, ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi 7.000 € do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, je vecne správny a spomínané odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť, že by v rozsudku vo veci samej vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo, že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §
135 O.s.p., alebo, že by na danú vec aplikoval nesprávny právny predpis.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na
ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver,
pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa vo veci samej, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219
ods. 2 O.s.p.).

Žalovaná v odvolaní argumentuje okolnosťami, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvého
stupňa, s ktorými sa okresný súd náležite vyporiadal pri rozhodovaní vo veci samej, a tak odvolacie
námietky žalovanej, týkajúce sa potvrdenej časti rozsudku, nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku.

K dôvodom, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa, odvolací súd s prihliadnutím k odvolacím
námietkam žalovanej uvádza ešte nasledovné :Občianskyzákonníkvustanovení§11priznávakaždejfyzickejosobeprávonaochranusvojejosobnosti,
najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov
osobnej povahy. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté aj

osobnostné práva, stanovuje ale znaky, za prítomnosti ktorých treba určité správanie považovať za
zásah do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby,
neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým konaním a porušením alebo ohrozením
osobnostných práv). Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo najmä
sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa

odstránili následky týchto zásahov, a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (viď § 13 ods. 1
OZ). Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1, najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (viď § 13 ods. 2 OZ). Výšku náhrady podľa odseku 2 určí
súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo
(viď § 13 ods. 3 OZ).

Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 OZ priznať vtedy, ak by sa morálna
satisfakcianezdalapostačujúca,najmä,akbolavznačnejmierezníženádôstojnosťfyzickejosoby,alebo
jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady sú v tomto ustanovení uvedené len demonštratívne.
Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (tzv. materiálnej satisfakcie) je vždy - v

závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu
treba podľa názoru odvolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za
ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či
by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne v spoločenskom postavení

a podobne) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

Žalovaná namietala, že okresný súd nesprávne vyriešil kolíziu práva na ochranu osobnosti s právom na
šírenie informácie, ku ktorej v danom prípade došlo.

V prípade konfliktu slobody prejavu na jednej strane (článok 26 ods. 1 Ústavy SR) a základného práva
na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena na strane druhej (čl.
19 ods. 1 Ústavy SR) je úlohou súdu zistiť mieru dôležitosti oboch v kolízii stojacich ústavných hodnôt
a na tomto podklade dospieť k záveru o potrebe uprednostnenia jednej z nich. Všetky základné práva
a slobody sa totiž chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody,

nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS SR
256/07).

Právo slobodne šíriť informácie, zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie
alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Európsky súd pre ľudské

práva vo svojej judikatúre pripomína, že tlač je „strážnym psom verejných vecí“ a hrá významnú úlohu
v právnom štáte, pretože dovoľuje slobodnú hru politickej diskusie. Novinári majú (sociálnu) povinnosť
poskytovať informácie a myšlienky, týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má
právo takéto informácie získať. Odvolací súd zdôrazňuje, že verejnosť má právo na „úplné a presné“
informácie (porovnaj News Verlag GmbH & CoKG proti Rakúsku, rozsudok z roku 2000).

Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo
základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k
„informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne,
ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. V niektorých

situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly čl. 26 ods. 4 Ústavy SR explicitne
uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy
demokratickému charakteru spoločnosti. Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv
a slobôd iných“, teda, okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti
v rozsahu garantovanom čl. 19 Ústavy SR a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka, ktoré chránia fyzické osoby pred neoprávnenými zásahmi do ich osobnostných práv.

V preskúmavanej veci treba žalovanú považovať za „nositeľa“ slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje
zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom.Je pravdou, že žalovaná informovala o prekvapivom športovom výsledku o prehre K. X. s Š. B., ale aj pri
zohľadnení tejto stránky veci nemožno prehliadnuť prípustné medze realizácie slobody prejavu a práva

na informácie, ktoré boli v prípade žalobcu prekročené žalovanou zverejnením informácii nepravdivých,
neúplných, pravdu skresľujúcich a urážlivých.

Článok v denníku ŠPORT pod názvom „Páni C. a K., kto vám dal právo?“, nebol článkom, v ktorom
sa opísal športový duel medzi K. X. a Š. B., ale článkom, ktorého cieľom bolo nevyberaným spôsobom

očierniť a pošpiniť trénera K. X. J. K., t.j. žalobcu.

Obsah spisu svedčí o tom, že žalobca je známy širokej (osobitne) športovej verejnosti, že nejde o
„radového“ občana. Žalobca sa pohybuje a angažuje v športových hádzanárskych kluboch nielen na
Slovensku, ale aj v Č. a dokonca aj v Z.. V Č. J. bol úspešným trénerom O. B. A., s ktorým získal
majstrovský titul (majstra ČR).

Funkcia trénera predpokladá seriózne správanie, vážnosť, rešpekt, slušnosť a už len z etického hľadiska
(pominieme trestnoprávnu rovinu) sú vylúčené aktivity „predávania“ zápasov a podobne.

Uvedenie nepravdivých informácií o žalobcovi, že tieto etické predpoklady a charakterové vlastnosti

nespĺňa, mali bezpochyby v tomto prípade negatívne dopady nielen na jeho meno a dobrú povesť, ale
aj vážnosť, dôstojnosť a česť.

Pokiaľ okresný súd v preskúmavanej veci pri riešení konfliktu slobody prejavu a práva na ochranu
osobnosti zohľadnil, že článok prekročil medze slobody prejavu a neprípustne zasiahol do chránených

osobnostných práv žalobcu, jeho rozhodnutie spočíva na správnom právnom posúdení veci.

Žalovaná uznala, že autor článku sa dopustil „faktografickej“ chyby o pobyte žalobcu v B. a následného
účinkovaniavČ.lige(vA.).Poznamenala,žekukonštatáciivB.autorčlánkupripojilajsvojvlastnýnázor.

Podľa žalovanej rozhodnutie okresného súdu nerešpektuje princípy vyjadrené v judikatúre Európskeho
súdu pre ľudské práva, predovšetkým princíp ochrany dobrej viery novinára a práva na jeho
ospravedlniteľný omyl. Uvedená argumentácia vychádza z tézy, v zmysle ktorej vo všeobecnosti treba
akceptovať, že pravdivosť niektorých informácií (tvrdení alebo údajov) nie je možné v reálnom živote
vždy s úplnou istotou overiť.

V danom prípade ale prístup autora článku nebol dostatočne profesionálny, lebo správnosť svojich
zistení a poznatkov neoveroval priamo a bezprostredne u žalobcu, ktorého sa tieto „zistenia“ týkali.
Vo vzťahu k žalobcovi išlo v danom prípade o nelegitímne zverejnenie nepravdivých informácií -
difamačného charakteru - pri ktorom ten, kto tieto informácie šíril, nepreukázal, že podnikal všetky

dostupné kroky k tomu, aby si overil pravdivosť informácií u osoby, ktorej sa informácia týka. Za tohto
stavu nemal novinár dostatok hodnoverných podkladov postačujúcich na to, aby informácie o žalobcovi
považoval za pravdivé.

Podľa názoru odvolacieho súdu (a to treba zdôrazniť) meno a priezvisko žalobcu bolo v článku použité

niekoľkokrát z dôvodu, aby bolo podané vykreslenie „charakteru“ žalobcu ako človeka i trénera.

So zreteľom na účel sledovaný článkom možno konštatovať, že samotná výpovedná hodnota článku,
ani jeho kritické smerovanie a hodnotiace vyústenie by neznížilo, keby v ňom meno a priezvisko žalobcu
vôbec nebolo uvedené, alebo, ak by bol novinár „volil opatrnejšiu formuláciu“.

Odvolací súd túto časť odôvodnenia svojho rozsudku uzatvára konštatovaním, že okresný súd pri
posudzovaní závažnosti týchto dôsledkov neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu
správne vychádzal z celého komplexu okolností, za ktorých k zásahu došlo. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu bola znížená profesionálna česť, dobrá povesť, dôveryhodnosť a bezúhonnosť žalobcu tým, že bol

v článku stotožnený ako bezcharakterný človek (tréner) „malý nielen vzrastom, ale aj duchom, navyše s
mäkkou chrbticou, človek, ktorý kvôli svojej márnomyseľnosti pre malichernosť zapredá vlastné farby“.Okresný súd vo svojom závere o primeranej výške peňažnej náhrady, ujmy, ktorá bola spôsobená
žalobcovi, náležite vyvodil aj z charakteristiky objektu a subjektu zásahu.

Sprihliadnutímnato,kto,okom,avakomperiodikuuviedolnepravdivédifamačnéúdaje,dospelokresný
súd k logickému záveru, že práve okruh čitateľov, na ktorý je zameraný denník ŠPORT, bol v danom
prípade významný z hľadiska úsudku o negatívnych dôsledkoch publikovania článku. Sám žalobca sa
totiž pohybuje práve v športovom prostredí, v ktorom je činný typický čitateľ tohto denníka.

Navyše článok bol aj výzvou - obsahoval aj výzvu pre čitateľov, aby reagovali na „zápas K. X. s Š. B.“, aj
keď výzva smerovala na reakciu čitateľov k článku publikovanému pod názvom „Páni C. a K., kto vám
dal právo?“. Reakcia „čitateľov“ po oboznámení sa s obsahom článku logicky vyústila do príspevkov,
v ktorých nevyberaným spôsobom reagovali na osobu žalobcu, a tak obsah článku umocnil negatívne
dopady na osobnostnú sféru žalobcu.

Odvolací súd zdôrazňuje, že predmetný článok mal negatívny dopad na viaceré osobnostné práva
žalobcu (meno, osobnú česť, dobrú povesť, dôstojnosť, bezúhonnosť a spoločenskú vážnosť) a zasiahol
do profesionálnej sféry žalobcu spôsobom, pri ktorom bola súdom prvého stupňa priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch neprimeranému zásahu a ním vyvolaným dôsledkom. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu výsledky vykonaného dokazovania umožnili prijať záver, že žalobcovi patrí táto

náhrada v ním požadovanej výške.

Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za neoprávnený zásah do osobnostných práv
fyzickej osoby je v zmysle § 13 ods. 3 OZ vecou voľnej úvahy súdu, ktorá ale musí byť odôvodnená a
musí mať základ v skutkových zisteniach, ku ktorým sa dospelo v priebehu dokazovania.

Priznaná výška tejto náhrady musí byť primeraná závažnosti (podstate, intenzite, trvalosti, šírke a
oblasti negatívneho dopadu, možnostiam eliminácie dôsledkov a podobne) vzniknutej ujmy a musí
zohľadňovať okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva tak na strane toho, do chránených práv koho
bolo zasiahnuté, ako aj na strane toho, kto do týchto práv zasiahol.

Odvolací súd uvádza, že náhrada priznaná podľa § 13 ods. 3 OZ má plniť nielen funkciu satisfakčnú
(poskytnúť zadosťučinenie v peniazoch tam, kde sama morálna satisfakcia nevyjadruje dostatočnú
podstatu zásahu a okolností, za ktorých k nemu došlo), ale aj kompenzačnú (nahradiť vzniknutú ujmu)
a preventívno-sankčnú na toho, kto do chránených práv zasiahol má pôsobiť tak, aby sa v budúcnosti

vyhol obdobným zásahom do chránených osobnostných práv (t.zn., že médiá nemá odrádzať od šírenia
informácií, má ich ale viesť k tomu, aby nešírili nepravdivé, difamačné a urážajúce informácie).

Odvolací súd zastáva názor, že okresným súdom stanovená výška priznanej náhrady za spôsobenú
ujmu na osobnostných právach žalobcu zodpovedá uvedeným funkciám tejto náhrady, a nie je pre

žalovanú likvidačná.

V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 13 ods. 3 OZ nelimituje súd pri priznaní
rozsahunáhradynemajetkovejujmy.Posúdenierelevantnýchokolnostíponechávanaúvahesúdu,ktorá
samozrejme nesmie a nemôže byť bezbrehá a musí spočívať na logických a legitímnych faktoch.

Je nepochybné, že mantinely, v rámci ktorých sa môže pohybovať takáto úvaha súdu, sú dané
individualitou každého prípadu a podmienená dôvodmi, na ktorých sa priznanie náhrady zakladá.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy

primeraná utrpenej ujme na dobrej povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky c/a Spojené Kráľovstvo) a má
zohľadňovať tak výšku náhrady, priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch, týkajúcich sa
poškodenia dobrej povesti (napr. Fuchs c/a Moldavsko, Steel a Morris c/a Spojené Kráľovstvo), ako
aj výšku náhrad, ktorá je priznaná za telesné zranenia alebo obetiam násilných činov, pričom by bez
existenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovnemalaprevyšovaťmaximálnuvýškunáhradypriznávanú

za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara c/a Fínsko).

Odvolací súd zastáva názor, že rozsudok okresného súdu zohľadňuje vyššie uvedené interpretačné
východiská.Okresný súd, ako vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku, pri rozhodovaní o výške primeranej náhrady
za ujmu spôsobenú žalovanou na osobnostných právach žalobcu vychádzal z náležitej aplikácie a

interpretácie § 13 ods. 3 OZ a relevantné okolnosti posúdil spôsobom, ktorý aj podľa názoru odvolacieho
súdu zodpovedá tomuto ustanoveniu.

Jehoúvahaoprimeranejnáhradenemajetkovejujmyspôsobenejžalobcovispočívanalogickýchfaktoch
a zohľadňuje individualitu daného prípadu.

Aj odvolací súd zastáva názor, že okresným súdom priznaná náhrada je primeraná utrpenej ujme na
osobnostných právach žalobcu a jej výška v konkrétnom prípade zohľadňuje v zásade výšku náhrad
priznávaných súdmi v iných obdobných prípadoch.

Právne posúdenie primeranosti morálneho zadosťučinenia poskytnutého v danom prípade žalobcovi

okresným súdom vo forme relutárnej satisfakcie, považuje aj odvolací súd za správne.

Argumentácia žalovanej, že žalobcovi by nemala byť poskytnutá nemajetková ujma v peniazoch, lebo
nebol preukázaný ani jeden nevyhnutný predpoklad, ktoré musia platiť kumulatívne a vidí v tom zámer
žalobcu ťažiť z danej situácie neobstojí, lebo táto argumentácia nevystihuje dostatočný účel a zmysel

§ 13 ods. 2, 3 OZ. Osobitne to, že peňažná náhrada za spôsobenú nemajetkovú ujmu je opodstatnená
vždy vtedy, ak sama morálna satisfakcia je nepostačujúca.

Odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade boli splnené predpoklady pre aplikáciu tohto
ustanoveniaavýškanáhrady,ktorúžalobcovipriznalokresnýsúd,jeprimeranázásahudoosobnostných

práv žalobcu a okolnostiam, za ktorých k nemu došlo.

Pochybnosti o cti, dobrej povesti, dôstojnosti a vážnosti určitej fyzickej osoby tvoria súčasť vnútorných
postojov hodnotiaceho subjektu, a nie vždy sa prejavujú navonok, pretrvávať môžu niekedy dlhší čas a
v niektorých prípadoch aj bez časového ohraničenia.

Na neopodstatnenosti tejto argumentácie nemení nič ani skutočnosť, že dôjde k uverejneniu článku, v
ktorom bude obsiahnuté ospravedlnenie žalovanej.

Odvolací súd z vyššie uvedeného dospel k záveru, že nie je dôvodná odvolacia námietka žalovanej, že

rozsudok okresného súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Okresnýsúdnadanýskutkovýstavohľadomvecisamejpoužilsprávnyprávnypredpisatentoajsprávne
vyložil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho predpisu.

Opodstatnené je ale odvolanie proti výroku o náhrade trov konania.

Okresný súd bezbreho priznal náhradu trov konania podľa vyúčtovania právneho zástupcu žalobcu zo
dňa 22.2.2012 a bez toho, aby sa oboznámil s platnou právnou úpravou, t.j. vyhláškou č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Odvolacísúdsavtomtosmerevplnomrozsahustotožňujesvýhradamižalovanejprotivýrokuonáhrade
trov prvostupňového konania.

Odvolací súd poukazuje na to, že s účinnosťou od 1. júna 2009 nadobudla účinnosť vyhláška

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 209/2009 Z.z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len cit. vyhlášky).

V dôsledku tejto legislatívnej zmeny bolo ustanovenie § 10 cit. vyhlášky doplnené o odsek 8, v zmysle

ktorého „Vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa
predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch...je tarifnou hodnotou 1.000 €, ak sa nežiada náhrada
nemajetkovej ujmy a 2.000 €, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy“.Povinnosťou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnúť o trovách prvostupňového, ako aj
odvolacieho konania s tým, že pri rozhodovaní bude okresný súd aplikovať platnú právnu úpravu, t.j.
vyhlášku č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátom za poskytovanie právnych služieb a

taktiež bude sa musieť vyporiadať aj s tým, či všetky účtované úkony boli účelne vykonané právnym
zástupcom žalobcu.

Z týchto dôvodov odvolací súd výrok rozsudku o trovách konania zrušil a vrátil vec v rozsahu zrušenia
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.