Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. marec 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/191/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211201589
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1211201589.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľky: V. A. U. P. Č.
I. G. P. S. Á. , bytom A., M. Č.. XXXX/XX, zastúpená JUDr. Vladimírom Beňačkom, Piešťany, Scherera
č. 4803/8, proti odporcovi: K+B Elektro-Management, s.r.o., Bratislava, Mlynské Nivy č. 71, IČO: 36 003
450,zastúpenýAdvokátskoukanceláriouMHSLegal,s.r.o.,Bratislava,Seberínihoč.1,IČO:36866687,

za ktorú koná Mgr. Marek Holečka, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu
mzdy, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo
dňa 10. februára 2012, č.k. 21 C 15/2011-76, o navrhovateľkou vznesenej námietke zaujatosti, takto

r o z h o d o l :

Sudkyňa Okresného súdu Bratislava II. JUDr. Dagmar Buchalová n i e j e vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 21 C 15/2011.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 10. februára 2012, č.k. 21

C 15/2011-76, p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 10.2.2012, č.k. 21 C 15/2011-76, návrh zamietol. Ním
sa navrhovateľka, po zmene, domáhala určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru „zo dňa
20.12.2010“ je neplatné, tiež náhrady mzdy v sume 1.225,-- € spolu s príslušenstvom. Dôvodila, že

pracovný pomer s odporcom uzavrela dňa 17.5.2010 v pracovnej pozícii finančná
účtovníčka na dobu určitú do 31.5.2011. Listom, ktorý jej bol doručený dňa 20.12.2010, s ňou odporca
okamžite skončil pracovný pomer. Ten istý deň odporcovi oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej
zamestnával. Dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru nie sú dané, nikdy nemala možnosť
vyjadriť sa k vymysleným absenciám, neohrozila záujmy zamestnávateľa, nespôsobila
zamestnávateľovi žiadnu škodu, ani iné nepriaznivé dôsledky, neporušila pracovnú disciplínu závažným
a ani menej závažným spôsobom. Skutočným dôvodom na skončenie pracovného pomeru bolo, že

odporca už pracovné úlohy vyplývajúce jej z pracovnej zmluvy viac nepotreboval. Svoju neprítomnosť
kvôli zdravotným dôvodom najprv plánovala riešiť čerpaním dovolenky, keďže s tým ale zamestnávateľ
nesúhlasil, tak na vyšetrenia chodila s potvrdenými priepustkami. Ďalšia procesná vada okamžitého
skončenia pracovného pomeru spočíva v tom, že skončenie pracovného pomeru bolo prerokované
dňa 3.12.2012, čiže ešte pred doručením napomenutia na porušenie pracovnej disciplíny a zástupca
zamestnancov bol od zamestnávateľa.

Podľa odporcu dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru bola skutočnosť, že navrhovateľka
sa dňa 22.11.2010 nedostavila do práce, pričom túto svoju absenciu nijakým spôsobom neospravedlnila;táto neospravedlnená absencia trvala bez prerušenia aj naďalej až do okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Navrhovateľka mu zaslala iba list datovaný dňom 23.11.2010, v ktorom oznámila,
že je chorá, avšak nepredložila žiadny relevantný doklad o práceneschopnosti. Na to ju viackrát vyzval,

aby nastúpila do práce alebo predložila doklad o práceneschopnosti. Navrhovateľka až dňa 9.12.2010
zaslala spoločnosti, ktorá mu vedie účtovníctvo, a teda nie jemu ako zamestnávateľovi, doklady o
návštevách lekárov (priepustky) za obdobie od 22.11.2010 do 8.12.2010. Navrhovateľka závažným
spôsobom porušila pracovnú disciplínu, pričom nejde o jednorazové porušenie pracovnej disciplíny
(absencia 1 deň), čo by sa mohlo považovať za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ale o

reťazenie neospravedlnených absencií. Tým mu vznikla aj škoda spočívajúca v
nákladoch na iného zamestnanca, ktorý musel prácu navrhovateľky vykonať popri svojich povinnostiach.
Navrhovateľku kontaktoval za účelom vysvetlenia absencií e-mailom, aj listami zo dňa 19.11.2010,
23.11.2010. To, že sa dostali do sféry navrhovateľky až dňa 11.12.2010 a 13.12.2010, je na jej ťarchu.
Pri okamžitom skončení pracovného pomeru sa predchádzajúce upozornenie pre porušenie pracovnej
disciplíny ani nevyžaduje. Dňa 2.12.2010 navyše konateľ odporcu spolu so zamestnankyňou p. S.

vykonal o 17.45 hod., teda v čase, keď už na žiadnom vyšetrení nebola, šetrenie v mieste bydliska
navrhovateľky, avšak neúspešne.

Súd prvého stupňa tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázaný nasledovný
skutkový stav veci.

Odporca do 31.5.2010 vykonával podnikateľskú činnosť pod obchodným menom K+B Elektro - Media,
spol. s.r.o. K zmene obchodného mena v znení K+B Elektro-Management, s.r.o., došlo od 1.6.2010.
Pracovná zmluva medzi K+B Elektro - Media, spol. s.r.o., IČO: 36 003 450
(odporcom) a navrhovateľkou bola uzavretá dňa 17.5.2010 na dobu určitú do 31.5.2011; druh práce

finančná účtovníčka, miesto výkonu práce Bratislava. Dňa 19.11.2010 bola navrhovateľka napomenutá
pre nedostatky vo vykonávanej práci; dňa 23.11.2010 bola navrhovateľka napomenutá pre porušenie
pracovnej disciplíny, pretože sa dňa 22.11.2010 a ani 23.11.2010 (neoprávnene) nedostavila
na pracovisko a ani nepožiadala o riadnu dovolenku, či náhradné voľno. Z e-mailovej komunikácie
navrhovateľky a konateľa odporcu zo dňa 19.11.2010 vyplýva, že navrhovateľka odporcovi oznámila,

že si od pondelka berie dovolenku v trvaní 10,5 dňa. Konateľ odporcu navrhovateľke oznámil, že
nakoľko o dovolenku nepožiadala, jej prípadnú neprítomnosť v práci bude považovať
za neospravedlnenú absenciu. Následne navrhovateľka odporcovi oznámila, že upresňuje druh svojej
neprítomnosti, od soboty je chorá a predpoklad vyliečenia je 15-20 dní. Má samé lekárske vyšetrenia,
a teda ide o ospravedlnenú neprítomnosť v práci. Listom zo dňa 3.12.2010 odporca s navrhovateľkou

okamžite skončil pracovný pomer. U navrhovateľky bola vykonaná osobná kontrola za prítomnosti
sl. S., na základe oznámenia zo dňa 23.11.2010, podľa ktorého je chorá. Navrhovateľka lekárske
potvrdenie nedoložila, v mieste bydliska prítomná nebola, čo potvrdila aj v následnom telefonickom
rozhovore. Dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bola skutočnosť, že navrhovateľka
opakovane porušila pracovnú disciplínu tým, že sa 9 pracovných dní nedostavila do práce. Keďže sa

jedná o opakované hrubé porušenie pracovnej disciplíny, odporca nevidel inú možnosť ako pracovný
pomer s okamžitou platnosťou ukončiť. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované
so zástupcami zamestnancov dňa 3.12.2010, navrhovateľke bolo doručené dňa 20.12.2010. Listom
zo dňa 20.12.2010 navrhovateľka odporcovi oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával.
Neprítomnosť v práci dostatočne preukázala potvrdenými priepustkami. Z priepustiek vyplýva, že

počas dní neprítomnosti navrhovateľka navštívila rôznych odborných lekárov. Z listu navrhovateľky
(bez uvedenia dátumu a bez preukázania doručenia zamestnávateľovi) vyplýva, že odporcovi zasielala
potvrdené priepustky za dni 22., 23., 24., 25., 26., 29. a 30.11.2010. Navrhovateľka tiež namietala, že
okamžité skončenie pracovného pomeru jej dala iná firma, ako s ňou uzavrela pracovný pomer.

Návrh navrhovateľky súd nepovažoval za dôvodný a okamžité skončenie pracovného pomeru bolo
navrhovateľke dané odporcom v súlade so zákonom a za splnenia všetkých hmotnoprávnych
podmienok, ktoré zákon pre platnosť tohto spôsobu skončenia pracovného pomeru vyžaduje. Okamžité
skončenie pracovného pomeru je právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému
účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného

pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Pokiaľ
ide o formálne náležitosti, okamžité skončenie pracovného pomeru musí byť písomné, doručené a
zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo
vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Okamžité skončenie pracovného pomeruzo strany zamestnávateľa musí zamestnávateľ vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov.
Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď
sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel, najneskôr však do jedného

roka odo dňa, kedy tento dôvod vznikol. Pokiaľ ide o obsahové náležitosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru, dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru musia byť skutočne dané.
Platnosť právnych úkonov vedúcich ku skončeniu pracovného pomeru je potrebné posudzovať so
zreteľom na okolnosti, za ktorých bol právny úkon urobený. Okamžité skončenie pracovného pomeru
odporcom ako zamestnávateľom s navrhovateľkou ako zamestnancom je povinný

súd preskúmať z hľadiska, či boli splnené všetky hmotnoprávne podmienky skončenia pracovného
pomeru, čo sa v tomto prípade stalo a zákonnosť postupu odporcu pri okamžitom skončení pracovného
pomeru s navrhovateľkou bola vykonaným dokazovaním preukázaná. Odporca ako zamestnávateľ
písomným spôsobom okamžite skončil pracovný pomer so svojím zamestnancom, navrhovateľkou,
listom zo dňa 3.12.2010, pričom okamžité skončenie pracovného pomeru bolo navrhovateľke podľa
jej vlastných tvrdení doručené dňa 20.12.2010. Dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru

zamestnávateľom bolo hrubé porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom, tým, že navrhovateľka
sa 9 pracovných dní nedostavila do práce. Uvedené skutočnosti v konaní medzi účastníkmi sporné
ani neboli. Spornou bola skutočnosť, či boli dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru
vymedzené dostatočne určito, či bol dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru skutočne daný,
či bolo okamžité skončenie pracovného pomeru prerokované so zástupcami zamestnancov zákonným

spôsobom, či navrhovateľka dostala okamžité skončenie pracovného pomeru od právnickej osoby, s
ktorou uzatvorila pracovnú zmluvu. Tvrdenie navrhovateľky o tom, že s ňou okamžite skončil pracovný
pomer subjekt rôzny od subjektu, s ktorých uzatvorila pracovnú zmluvu, považoval súd za právne
irelevantné. Z príslušnej evidencie obchodných spoločností (výpis z obchodného registra) vyplýva, že
odporca ku dňu 1.6.2010 zmenil svoje obchodné meno. Zmenou obchodného mena však nedošlo k

zmene zamestnávateľa ani k zmene právnickej osoby ako takej. Ak teda odporca ukončil pracovný
pomer s navrhovateľkou pod svojím aktuálnym obchodným menom, nie je možné prijať záver o tom, že
okamžité skončenie pracovného pomeru uskutočnil subjekt rôzny od zamestnávateľa, nakoľko sa jedná
o totožnú právnickú osobu, t. j. totožnú obchodnú spoločnosť. Dôvod okamžitého skončenia pracovného
pomeru bol vymedzený dostatočne určito; je zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého

účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, nevznikli pochybnosti o tom,
čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje.
Skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru, nie je potrebné rozvádzať
do všetkých podrobností, pretože pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je okamžité skončenie
pracovného pomeru neplatné len vtedy, kedy by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol

pracovnýpomerokamžiteskončený.Zoskončeniapracovnéhopomeruodporcomjednoznačnevyplýva,
že pracovný pomer bol skončený okamžite z dôvodu opakovaného hrubého porušenia pracovnej
disciplíny tým, že navrhovateľka bez súhlasu nadriadeného opustila pracovisko a po dobu 9 pracovných
dní sa do práce nedostavila. Takto vymedzený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je
dostatočne určitý a nezameniteľný a bol konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých odporca

videl naplnenie zákonného dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Právne bez významu
zostala skutočnosť, či bola navrhovateľka s upozorneniami o porušení pracovnej disciplíny zo dňa
19.11.2010 a zo dňa 23.11.2010 pred skončením pracovného pomeru oboznámená. Zákon upozornenie
na porušovanie pracovnej disciplíny pred okamžitým skončením pracovného pomeru nevyžaduje. K
závažnému porušeniu pracovnej disciplíny navrhovateľkou skutočne došlo, a teda

skutkové dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru boli dané. Ak má byť porušenie pracovnej
disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa,
musí byť porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti)
a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné
porušenie), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Jedným zo základných hľadísk

pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej
disciplíny. Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že k porušeniu pracovných povinností, a
tedakporušeniupracovnejdisciplínyskutočnedošlo,atozávažnýmspôsobomtým,žesanavrhovateľka
bez predchádzajúceho relevantného ospravedlnenia a bez súhlasu zamestnávateľa nedostavila 9 dní
na pracovisko. Zostalo nepochybné, že navrhovateľka dňa 19.11.2010 odporcovi oznámila, že si berie

dovolenku 10,5 dňa. Nakoľko jej ale zamestnávateľ dovolenku nepovolil, následne zmenila dôvod svojej
neprítomnosti v práci a uviedla, že je chorá, pričom jej práceneschopnosť bude trvať 15 až 20
dní. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľka odporcovi potvrdenie o práceneschopnosti nepredložila,
a to ani dodatočne. Na ospravedlnenie svojej neprítomnosti odporcovi dodatočne predložila niekoľkopriepustiek potvrdených rôznymi odbornými lekármi. Navrhovateľka žiadnym spôsobom nepreukázala,
že by z dôvodu existujúcej prekážky v práci odporcovi svoju neprítomnosť v práci oznámila
a už vôbec nie, že by o pracovné voľno z dôvodov osobných prekážok v práci požiadala.

Súd považoval konanie navrhovateľky za nanajvýš účelové, úmyselné a obchádzajúce účel
zákona, čo vyplýva najmä z e-mailovej komunikácie, ktorú v tomto konaní sama predložila; za závažné
porušenie pracovnej disciplíny a povinností zamestnanca, ktoré odôvodňuje okamžité skončenie
pracovného pomeru so zamestnancom. Jej konanie bolo v rozpore so zákonom i dobrými mravmi a
jeho cieľom bolo poškodiť práva zamestnávateľa. Nebolo preukázané ani tvrdenie navrhovateľky o

tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo prerokované so zástupcami zamestnancov v
súlade so zákonom. Jej tvrdenie, že skončenie pracovného pomeru bolo prerokované 3.12.2010, t. j.
pred doručením napomenutia na porušenie pracovnej disciplíny, je právne irelevantné a bez významu.
Skutočnosť, kedy navrhovateľka prevzala zásielky odporcu, je vo vzťahu k prerokovaniu skončenia
pracovného pomeru nepodstatná o to viac, že upozornenie na porušovanie pracovnej disciplíny sa
pri okamžitom skončení pracovného pomeru nevyžaduje. Zákon osobitnú formu pre prerokovanie

skončenia pracovného pomeru so zástupcom zamestnancov nevyžaduje, a teda je prípustné aj ústne
prerokovanie skončenia pracovného pomeru. Skutočnosť, že odporca so zástupcami zamestnancov
okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou prerokoval, vyplýva už zo samotného
okamžitého skončenia pracovného pomeru, v ktorom odporca navrhovateľke túto skutočnosť aj riadne
oznámil. S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že odporca neporušil žiadne ustanovenia

zákona, ktoré by zakladali dôvod neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, naopak všetky
hmotnoprávne podmienky okamžitého skončenia pracovného pomeru boli náležite splnené a
odporca skončil pracovný pomer právnymi predpismi dovoleným spôsobom. Rozsudok odôvodnil čl. 2
Zákonníka práce, § 68 ods. 1, 2, § 70, § 74,§ 81 písm. e/, § 144 ods. 1, 2 Zákonníka práce.

Úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, hoci rozhodoval podľa ustanovenia § 142 ods.
l O.s.p., keďže ich náhradu nežiadal.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie navrhovateľka. Z obsahu úvodu odvolania (§ 41 ods.
2 O.s.p.) vyplýva, že vzniesla námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi súdu prvého stupňa, keď

dôvodila, že neverí súdom v Bratislave, u tejto sudkyne mala vec vyše jedného roka, po 8 mesiacoch
vytýčila druhé pojednávanie, nehovoriac, že petit veci sa zákonne dal zmeniť v uznesení na prvom
pojednávaní a nie robiť úmyselne prieťahy. Odporca v zastúpení konateľa Ing. Petroviča Pavla sa na
chodbe pred pojednávacou miestnosťou hlasne vyjadroval, „včera som bol za sudkyňou, je to hotová
vec.“ Pokiaľ by súdy rozhodovali spravodlivo, prostredníctvom súdnych trov sa naplní aj štátny rozpočet

+ odvody, dane za nevyplatenú, lekárom potvrdenú zdravotnú starostlivosť - existujúce prekážky v práci.
V pracovnoprávnych sporoch sa prihliada na záujmy zamestnanca. Sudkyňa obsiahlym rozsudkom
chce odpútať pozornosť od úplne jednoduchého prípadu. Sudkyňa sa dopustila viacerých procesných a
vecnoprávnych pochybení takej závažnosti, že vzhľadom na jej predpokladanú úroveň profesionálnych
znalostí a skúseností sa tieto procesné porušenia javia ako možnosť pochybností o jeho zaujatosti. Tiež

pochybuje, že krajský súd zvýši dôveryhodnosť spravodlivého procesu, lebo obidva súdy nie sú ďaleko
a odporca vie manipulovať.

Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, prípadne nevykonal
ďalšie dôkazy, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci,

súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Súd pochybil a zle vyhodnotil skutkový a právny stav veci, keď nedospel k záveru,
že po formálnoprávnej stránke je zrušovací prejav odporcu v rozpore so zákonom. Zdôraznila,
že „zamestnávateľ môže dať okamžitého skončenia pracovného pomeru výpoveď iba z dôvodov

ustanovených v Zákonníku práce“ a/ zamestnanec bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný
čin, b/ zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu; skutkový dôvod musí presne vymedziť tak,
aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. V okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa
3.12.2010 nie je uvedený zákonný dôvod závažného porušenia pracovnej disciplíny. Pokiaľ by išlo
o absenciu, dôkazné bremeno neuniesol odporca. Jej pracovisko bolo v Bratislave, lekárov mala

v Piešťanoch. Nesplnenie oznamovacej povinnosti môže byť kvalifikované ako porušenie pracovnej
disciplíny, ktoré nemuselo byť zavinené. Zavinené nesplnenie povinností pracovníka pri prekážke v
práci požiadať organizáciu o poskytnutie pracovného voľna je iba porušením pracovnej disciplíny, nemá
za následok vznik neospravedlnenej absencie pracovníka. Okamžité skončenie pracovného pomerupovažuje za neplatné. Postih zamestnanca skončením pracovného pomeru okamžite je neprimerané
k jeho previneniu, „pred doručením výpovede“ nikdy nebola upozornená na závažné porušenie
pracovnej disciplíny. V okamžitom skončení pracovného pomeru absentujú formálne náležitosti, pretože

nie je zrejmé, akého závažného porušenia - zavineného sa mala dopustiť. Za závažné porušenie
pracovnej disciplíny možno považovať napr. neospravedlnenú absenciu, odmietnutie podrobenia sa
skúške alkoholom a pod. Dostatočným spôsobom preukázala a ospravedlnila svoju neprítomnosť
v práci príslušnými priepustkami. Svoje zdravotné problémy chcela riešiť dovolenkou a keď s tým
zamestnávateľ nesúhlasil, návštevy lekárov riešila priepustkami. Dňa 21.11.2010 sa jej zhoršil zdravotný

stav, nebola schopná odcestovať do Bratislavy; nejde u nej o zavinenú absenciu. Všetky dôvody sú
vymyslené, neurčité, firme nevznikla škoda väčšieho rozsahu. Odporca zámerne porušil jej dobré
meno. Zamestnávateľ jej nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, náhradu pre dôležité osobné prekážky v práci
zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti, bezdôvodne sa obohatil tým, že jej
nevyplatillekárskepotvrdenia,neodviedolštátuodvodyadanedoštátnehorozpočtu.Zdôraznila,žebola
vždy lojálna a chránila oprávnené záujmy zamestnávateľa. Svoju prácu vykonávala podľa najlepšieho

svedomia a vedomia, riadne, zodpovedne, bez chýb, v súlade s vecným a časovým harmonogramom
podľa pokynov a požiadaviek zamestnávateľa. Za skutočný dôvod rozviazania pracovného pomeru
považuje nadbytočnosť. Dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru dňom 20.12.2010 neboli
dané, odporca o existencii prekážky v práci od 22.11.2010 bol informovaný podľa vlastného vyjadrenia
už 9.12.2010 po doručení potvrdených priepustiek od externej firmy, čo robí mzdy. Zmena obchodného

mena odporcu nebola zapracovaná do pracovnej zmluvy. „Rozsudok Okresného súdu v Piešťanoch“
je extrémne nebezpečný, lebo neakceptoval Zákonník práce a súdne rozhodnutie (S IV, s. 912).
Odvolaciemu súdu navrhla rozsudok zmeniť a jej návrhu vyhovieť, prípadne rozsudok zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca odvolanie nepodal. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol odvolaciemu súdu
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Na úvod vyjadrenia sa dôrazne ohradil voči tvrdeniu
navrhovateľky, že v zastúpení konateľa Ing. Pavla Petroviča bol za sudkyňou a že sa vyjadril, že je
to hotová vec. So sudkyňou sa stretol iba v pojednávacej miestnosti počas pojednávania. Ide o hrubé
klamstvo navrhovateľky, takéto tvrdenie sa nezakladá na pravde; podľa jeho názoru môže napĺňať

znaky trestného činu ohovárania. V žiadnom prípade nemanipuloval, nemanipuluje a v budúcnosti v
žiadnom prípade ani nemieni manipulovať akékoľvek súdne konanie. Predložené dôkazy jednoznačne
preukazovali, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľke bolo platné. Dôvod
skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením je vymedzený dostatočne, určito, zrozumiteľne
(opustenie pracoviska bez súhlasu nadriadeného a neospravedlnená absencia v práci po dobu 9

pracovných dní), v súlade so zákonom. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo datované na deň
3.12.2010, 9 pracovných dní predstavuje obdobie od 22.11.2010 do 2.12.2010. Absencia navrhovateľky
nie je považovaná za ospravedlnenú z dôvodu, že vopred neoznámila absenciu v práci, na e-maily a
listy od neho o vysvetlenie absencie nereagovala, pri osobnej návšteve zamestnávateľa v mieste jej
bydliska dňa 2.12.2010 v čase, keď už nemohla byť na ošetrení u lekára, doma sa nezdržiavala. Tieto

jeho závery potvrdilo aj to, že navrhovateľka dodatočne až dňa 9.12.2010 (viac ako dva týždne po tom,
ako sa prvýkrát nedostavila do práce) zaslala spoločnosti, ktorá vedie zamestnávateľovi účtovníctvo, a
teda nie priamo zamestnávateľovi, doklady o návšteve lekárov (priepustky) za obdobie od 22.11.2010 do
8.12.2010, tieto priepustky vzájomne spolu nesúvisia, nakoľko sa medzi nimi nachádzali priepustky od
čeľustného ortopéda cez rehabilitácie až po kožného lekára. Žiadny z lekárov nevystavil navrhovateľke

tzv. potvrdenie o pracovnej neschopnosti, všetky doklady mali charakter potvrdenia o ošetrení u lekára,
pričomvniektorýchprípadochišlooošetreniesamotnejnavrhovateľky,vinýchprípadochosprevádzanie
člena rodiny k lekárovi. Všetky priepustky mali ospravedlňovať navrhovateľku z práce počas celého
pracovného dňa, čo je nereálne (je nereálne, aby bola navrhovateľka na vyšetrení u lekárov 9 po sebe
nasledujúcich pracovných dní, každý jeden pracovný deň celý deň) aj s ohľadom na ordinačné hodiny

väčšiny ambulancií. U navrhovateľky nejde o jednorazové porušenie pracovnej disciplíny a povinností
zamestnanca (absencia jeden deň), čo by sa mohlo považovať za menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny, ale ide o reťazenie neospravedlnených absencií trvajúce niekoľko týždňov. Nemá preto
záujem navrhovateľku ďalej zamestnávať. Na vec nemožno použiť navrhovateľkou označený judikát S
IV, s. 912 (Sborník stanovisek, správ o rozhodování soudu a soudních rozhodnutí Nejvyšších soudů

ČSSR, ČSR a SSR), podľa ktorého nesplnenie oznamovacej povinnosti je iba porušením pracovnej
disciplíny a nemá za následok vznik neospravedlnenej absencie pracovníka. V tomto prípade nie je
sporom, či si navrhovateľka splnila alebo nesplnila svoju oznamovaciu povinnosť, ale sporom je to, či
absencie navrhovateľky v práci v období od 22.11.2010 do 2.12.2010 je potrebné považovať s ohľadomna okolnosti za ospravedlnené alebo nie, a teda následne či existovali dôvody za okamžité skončenie
pracovného pomeru alebo nie. Absencie navrhovateľky nie je možné považovať za ospravedlnené,
všetky náležitosti stanovené v § 70 Zákonníka práce boli splnené. Je irelevantné, či

zmenu obchodného mena bolo treba zapracovať do zmlúv. Žiadal náhradu trov odvolacieho konania,
ktoré ale nevyčíslil.

Navrhovateľka sa k vyjadreniu odporcu k jej odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa už nevyjadrila.

Skôr, ako odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu odvolania, zaoberal sa navrhovateľkou
vznesenou námietkou zaujatosti voči zákonnej sudkyni súdu prvého stupňa JUDr. Dagmar Buchalovej
a aj proti (zrejme celému) Krajskému súdu v Bratislave. Posudzujúc odvolanie navrhovateľky podľa
obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.) námietka zaujatosti proti JUDr. Dagmar Buchalovej (uplatnila ju prvý raz až v
odvolaní) spočíva v tom, že neverí súdom v Bratislave, u tejto sudkyne bola vec vyše jedného roka, po 8
mesiacoch vytýčila druhé pojednávanie, nehovoriac, že petit veci sa zákonne dal zmeniť v uznesení na

prvom pojednávaní a nie robiť úmyselne prieťahy. Odporca v zastúpení konateľa Ing. Petroviča Pavla sa
na chodbe pred pojednávacou miestnosťou hlasne vyjadroval, „včera som bol za sudkyňou, je to hotová
vec.“ Pokiaľ by súdy rozhodovali spravodlivo, prostredníctvom súdnych trov sa naplní aj štátny rozpočet
+ odvody, dane za nevyplatenú, lekárom potvrdenú zdravotnú starostlivosť - existujúce prekážky v práci.
V pracovnoprávnych sporoch sa prihliada na záujmy zamestnanca. Sudkyňa obsiahlym rozsudkom

chce odpútať pozornosť od úplne jednoduchého prípadu. Sudkyňa sa dopustila viacerých procesných a
vecnoprávnych pochybení takej závažnosti, že vzhľadom na jej predpokladanú úroveň profesionálnych
znalostí a skúseností sa tieto procesné porušenia javia ako možnosť pochybností o jeho zaujatosti.

JUDr. Dagmar Buchalová sa vo veci necíti byť zaujatá. Tvrdenia navrhovateľky sú absolútne klamstvo

a lož. Zo strany odporcu, resp. jeho právneho zástupcu nedošlo k žiadnemu kontaktu s ňou mimo
pojednávaciu miestnosť. Ide o hrubý zásah do nezávislosti súdu zo strany navrhovateľky a súčasne
krivé obvinenie zákonného sudcu.

Podľa § 14 ods. l, 3 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom

na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej
veci.

Rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa ustanovenia § 14 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady,

podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. l Ústavy Slovenskej
republiky). Sudcu preto možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len výnimočne a
zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia vec prejednať a rozhodnúť v súlade
so zákonom, nezaujato a spravodlivo. Základom pre vylúčenie sudcu môžu byť teda len objektívne
existujúce zákonné dôvody. Subjektívne hľadisko účastníkov konania, prípadne i sudcov samotných, je

síce podnetom pre rozhodovanie o eventuálnej zaujatosti, avšak rozhodovanie o tejto otázke sa musí
uskutočniť výlučne len na základe hľadiska objektívneho. K vylúčeniu sudcu z prejednania a rozhodnutia
konkrétnej veci môže dôjsť len vtedy, ak je evidentné, že vzťah sudcu k danej veci, k účastníkom konania
alebo k ich zástupcom dosahuje takej povahy, intenzity, že i napriek zákonom stanoveným povinnostiam
nebude sudca schopný nezávisle a nestranne rozhodovať.

Citované zákonné ustanovenie zabezpečuje nestrannosť výkonu súdnictva, pričom predpokladá taký
(subjektívny) osobný, hospodársky alebo majetkový vzťah sudcu k veci, k účastníkom konania, prípadne
k ich zástupcom, ktorý i pri všetkej snahe o objektívnosť by mu bránil vec nestranne prejednať
a rozhodnúť. Zaujatosť možno charakterizovať ako stav, keď je sudca osobne zainteresovaný na

výsledkukonania.Cieľusledovanémuuvedenýmustanovenímzodpovedáajprávnaúpravaskutočnosti,
ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého
právne významného vzťahu sudcu 1/ k veci, v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem
na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci, 2/ k účastníkom konania , ktorý by bol
založený na príbuzenskom či obdobnom vzťahu, alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom)

pomere k nim, alebo 3/ k zástupcom účastníkov konania založenom na podobnom vzťahu ako k
účastníkovi konania. Takýto vzťah u JUDr. Dagmar Buchalovej, sudkyne Okresného súdu Bratislava
II., zistený nebol. Dôvodom samotným (bez ďalšieho) zakladajúcim vylúčenie sudcu z prejednávania a
rozhodovania veci nemôže byť ani prípadná procesná nesprávnosť, ktorej by sa sudca v konaní dopustil,pretože na dosiahnutie nápravy rozhodnutí súdov v občianskom súdnom konaní slúži systém opravných
prostriedkov, nie však námietka zaujatosti, ktorej účel je zásadne iný.

Ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednávania a rozhodovania vo veci
nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o ich
nezaujatosti (spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale sa musí tiež javiť, že je poskytovaná),
hoci rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa citovaného zákonného ustanovenia predstavuje výnimku z
ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (č.l. 48 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky). Nestrannosť sa posudzuje dvojako: jednak ide o zistenie osobného presvedčenia
toho-ktorého sudcu v danej situácii, a jednak je nutné sa uistiť, že tento sudca poskytuje dostatočné
zárukyvylučujúceakúkoľveklegitímnupochybnosť.Osobnánestrannosťsudcusapredpokladádovtedy,
kým nie je preukázaný opak. Pokiaľ ide o objektívne hodnotenie, je treba sa zaoberať otázkou, či
nezávisle na chovaní sudcu existujú určité overiteľné skutočnosti, ktoré spochybňujú jeho nestrannosť,
pričom môže mať význam i samotné zdanie. Z toho vyplýva, že pri skúmaní, či v určitej konkrétnej

veci existujú legitímne dôvody svedčiace o nedostatku nestrannosti sudcu, je treba vziať do úvahy aj
názor účastníkov. Určujúcim prvkom je to, či je možné považovať obavy dotknutej osoby za objektívne
ospravedlniteľné.

Odvolací súd nezistil z obsahu spisu, ale ani zo vznesenej námietky zaujatosti voči JUDr. Dagmar

Buchalovej, z jej vyjadrenia, také skutočnosti, dôvody, ktoré by zakladali čo i len domnienku
zaujatosti sudkyne JUDr. Dagmar Buchalovej, žeby existovali konkrétne overiteľné skutočnosti, ktoré by
spochybňovali jej nestrannosť, že napriek ústavnej zásade (vyjadrenej v čl. 48 ods. l Ústavy Slovenskej
republiky) by mala byť vec odňatá jej ako zákonnému sudcovi, resp. žeby vo veci samej rozhodol zaujatý
sudca.

V danej veci teda neboli splnené zákonné podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 14 ods. l O.s.p., a
preto nadriadený súd JUDr. Dagmar Buchalovú nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci. Ostatné
dôvody zaujatosti spočívajú v postupe súdu vo veci a už len tieto okolnosti nie sú spôsobilé odôvodniť
vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.

Navrhovateľka v odvolaní vzniesla aj námietku zaujatosti voči sudcom Krajského súdu v Bratislave
dôvodiac len tým, že tiež pochybuje, že krajský súd zvýši dôveryhodnosť spravodlivého procesu, lebo
obidva súdy nie sú ďaleko a odporca vie manipulovať.

V každej námietke zaujatosti musia byť uvedené tieto podstatné náležitosti: l/ proti komu smeruje, 2/
dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, 3/ kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode
vylúčenia dozvedel (§ 15a ods. 3 veta prvá O.s.p.). Absencia čo i len jednej podstatnej náležitosti má ten
následok, že súd na takúto námietku zaujatosti neprihliadne a v tomto prípade ani vec nadriadenému
súdu nepredloží (§ 15a ods. 3 veta druhá

O.s.p., nadväzne na ustanovenie § 15a ods. 1, 2 O.s.p.). Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností
ustanovených v § 14 ods. 3 (okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci
alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach), súd na námietku zaujatosti neprihliada; v takom prípade sa
rovnako vec nadriadenému súdu nepredkladá (§ 15a ods. 5 O.s.p.).

Námietka zaujatosti voči sudcom odvolacieho súdu je veľmi všeobecná, neobsahuje podstatné
náležitosti, a síce údaj o tom, kedy sa navrhovateľka o dôvode zaujatosti sudcov odvolacieho súdu
dozvedela, proti ktorým (konkrétnym) sudcom odvolacieho súdu jej námietka zaujatosti smeruje, aké sú
konkrétne dôvody, pre ktoré má byť konkrétny sudca odvolacieho súdu vylúčený.

Nadväzne na vyššie uvedené potom odvolací súd na navrhovateľkou vznesenou námietkou zaujatosti
voči sudcom Krajského súdu v Bratislave neprihliadal a z tohto dôvodu ani vec svojmu nadriadenému
súdu nepredložil (§ 15a O.s.p.).

Odvolací súd preskúmal vec (§ 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 1.10.2013,ďalej len O.s.p.; §

355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie
pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo
potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodolpodľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil
dňa 19. marca 2014 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku

boli účastníci, ich zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.

Rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd v celom rozsahu (aj v súvisiacom výroku o náhrade trov
konania; § 206 ods. 2 veta druhá O.s.p.) potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa
stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie

dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Pre správnosť dôvodov rozsudku odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové
závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke. Navrhovateľka v odvolaní neuviedla

žiadne také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre ňu priaznivé
rozhodnutie. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby v konaní pred súdom prvého stupňa nastala taká vada,
takú ani sama odvolateľka netvrdila, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na
ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Rozsudok obsahuje všetky náležitosti
vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú, presnú, kvalifikovanú

odpoveď na argument týkajúci sa otázky platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru; vysvetlil,
prečo návrh navrhovateľky zamietol. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné
a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov
sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie
vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý
argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr.

m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej
republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I.
ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo
8/2008). Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je
umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak,
žeichskutkovéaprávnezáveryniesúsvojvoľné,neudržateľnéaleboprijatévzrejmomomylekonajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý
proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

Okamžité skončenie pracovného pomeru odporcu s navrhovateľkou spĺňa všetky zákonom požadované
náležitosti, dôvod v ňom je presný, jasný, nie je možné ho zameniť s iným, stalo sa tak v subjektívnej

lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa odporca o dôvode na okamžité skončenie dozvedel (v priebehu
plynutia objektívnej lehoty), dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru (závažné porušenie
pracovnej disciplíny zamestnancom - navrhovateľkou) mal odporca zistený (§ 68 ods. l písm. b/, ods.
2, § 70 Zákonníka práce). Dôvod skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením bol preukázaný
nad akúkoľvek pochybnosť; bol prerokovaný so zástupcom zamestnancov. Navrhovateľka bezdôvodne

nebola v práci 9 pracovných dní, po tieto dni mala neospravedlnenú absenciu, priepustky potvrdené
rôznymi lekármi nepredložila zamestnávateľovi, len externej spoločnosti, ktorá pre zamestnávateľa
práce vykonávala. Navrhovateľka v konaní nepreukázala, že jej počas celých 9 pracovných dní bránili
objektívnezávažnéskutočnosti,prektorésanemohladostaviťnapracoviskoavykonávaťprácuvsúlade
s pracovnou zmluvou, žeby sa odporca dopustil konania, resp. opomenutia, ktoré by zakladalo dôvod

pre vyslovenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Neobstojí tvrdenie navrhovateľky
v tom, že bola chorá, že sa jej zdravotný stav zhoršil, pretože ho vyvracia práve jej chovanie. Ak by
skutočne bola chorá, lekár by jej vystavil doklad o práceneschopnosti hneď, tento by aj hneď zaslala
zamestnávateľovi, zdržiavala by sa v domácom prostredí, dodržiavala by liečebný režim. Naopak prináhodnej kontrole odporcom v čase, kedy už nemohla byť na vyšetrení, sa doma nenachádzala. Bez
právneho významu je aj skutočnosť, že v priebehu trvania pracovného pomeru zamestnávateľ zmenil
svoj názov. Stále ide o tú istú právnickú osobu, s tým istým identifikačným (nezameniteľným) číslom.

Na vec nemožno aplikovať navrhovateľkou označený judikát, pretože základom veci nie je splnenie
alebo nesplnenie oznamovacej povinnosti, ale to, či absencia navrhovateľky na pracovisku v trvaní 9
pracovných dní má charakter závažného porušenia pracovnej disciplíny majúci za následok okamžité
skončenie pracovného pomeru alebo nie. Ako je uvedené vyššie, navrhovateľka sa dopustila závažného
porušenia pracovnej disciplíny. Keďže pracovný pomer s navrhovateľkou bol rozviazaný platne, nebol

daný žiaden zákonný dôvod pokračovať v konaní o náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním
pracovného pomeru.

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi

konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým
odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012,
7 Cdo 56/2011).

Odporca žiadal náhradu trov odvolacieho konania, ktoré však nevyčíslil do vyhlásenia rozsudku. O

náhrade trov konania odvolací súd rozhodol dňa 19.3.2014 tak, že v súlade s ustanovením § 224 ods.
l, § 142 ods. l, § 149 ods. l, § 151 ods. 1, 5 veta druhá O.s.p. uložil navrhovateľke povinnosť zaplatiť
do troch dní odporcovi, úspešnému aj v odvolacom konaní v celom rozsahu, náhradu trov odvolacieho
konania s tým, že presná výška bude uvedená v písomnom vyhotovení rozsudku. Do troch pracovných
dní od vyhlásenia rozsudku však odporca trovy odvolacieho konania nevyčíslil. Z tohto dôvodu odvolací

súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania odporcovi a napokon o náhrade trov
odvolacieho konania odporcovi rozhodol tak, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§
151 ods. 2 O.s.p.). Zo spisu nevyplýva, žeby odporcovi na úspešné uplatňovanie, bránenie práva v
odvolacom konaní vznikli okrem trov právneho zastúpenia aj iné trovy.

Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.