Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. marec 2014

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 17C/279/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234031
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Majeriková

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2014:5112234031.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Annou Majerikovou v právnej veci navrhovateľa:

Pohotovosť, s.r.o., Pribinova ul. č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko,
s.r.o., Grősslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd z a m i e t a .

II. Súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu z a m i e t a .

III. Odporcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručený súdu dňa 27.9.2012 domáhal voči odporcovi náhrady majetkovej
škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 495 eur, ktorá vznikla ako následok nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu Okresného súdu Žilina tým, že rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej doby. Nesprávny úradný postup

spočíva v tom, že exekučný súd vo veci EX 5233/2010 (20Er 2993/2010) vedenej pre pohľadávku
navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 5850931 dlžníkom
(povinným) L. L. nar. XX.XX.XXXX nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v lehote do 15 dní
od doručenia žiadosti, tak ako to ukladá súdu ustanovenia § 44 ods.2 Exekučného poriadku, pričom
podľa navrhovateľa v predmetnom prípade napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala
prvky nadmernej právnej záležitosti, nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by
mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu

(zbytočné prieťahy v konaní). Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie až dňa 8.12.2010 a to rozhodnutím o poverení, k rozhodnutiu o poverení tak došlo po
uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 9 mesiacov). Z dôvodu nesprávneho postupu
navrhovateľovi vznikla majetková škoda výške 125 eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom
(na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného

systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu
listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50 eur, na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje a kontrolu
stavu konania sumu 15 eur). Zároveň si navrhovateľ uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovejujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,
porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom a jej vyčíslenie predstavuje sumu 495 eur (alikvotný pomer 55 eur za každý mesiac omeškania

v činnosti exekučného súdu) a v danej veci bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 272 dní.

Odporca vo svojom vyjadrení zo dňa 4.9.2013 žiadal návrh navrhovateľa zamietnuť, nárok navrhovateľa
považoval za právne neopodstatnený z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných
podmienok. Vo všeobecnosti namietal, že ide o predčasne uplatnený nárok, keď žiadosť o predbežné

prerokovanie nároku bola doručovaná 23.4.2012 a už dňa 27.9.2012 boli podané žaloby na súd;
navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril
akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám
požiadal a preto žiaden z uplatnených nárokov navrhovateľa uspokojený nebol. K uplatnenému nároku
na náhradu škody vo všeobecnosti uviedol, že k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúceho
v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ

doposiaľ dôkazy pre posúdenie tejto otázky nepredložil. Poukázal na ustanovenie exekučného poriadku
§ 44 ods. 2 s účinnosťou pred a po 1.6.2011 v spojení s ustanovením § 41 ods. 2 písm. d),
z ktorých ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia
neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule, čo znamená, že akýkoľvek nárok
navrhovateľa vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej

lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 1.6.2011 nemá žiadnu oporu v zákone; ak
bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná po 1.6.2011 nárok navrhovateľa je v
tejtočastineopodstatnený. Samotnénedodržaniezákonomstanovenejlehoty, neznamenáautomaticky
prieťahy v konaní (judikatúra Ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) a zo skutkových okolností,
ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že

skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s
ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.
Za nesprávny úradný postup však nemožno považovať samotné rozhodnutie, ktorým exekučný súd
návrh na vydanie poverenia zamietol a skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalé
povahy rozhodcovskej doložky; uvedené rozhodnutia za nezákonné možno považovať len vtedy, ak

nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie
z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti
rozhodnutiu a táto podmienka nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie namietaných navrhovateľov splnená. Odporca zároveň v súvislosti s uplatnenou náhradou
škody navrhovateľom „nesprávnym úradným postupom“ vo všeobecnosti vzniesol námietku premlčania

pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o
udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Pokiaľ ide k samotnej uplatnenej náhrady materiálnej škody
vo výške istiny s príslušenstvom vymáhanej od povinného, navrhovateľ v konaní na preukázanie vzniku
škody má produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke a pokiaľ ide o

uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ani táto zo strany navrhovateľa nie je preukázaná.

V priebehu konania na výzvu súdu navrhovateľovi na predloženie písomného podania (návrhu na
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody) navrhovateľ uviedol, že nedisponuje rovnopisom,

originál návrhu založil odporca do svojho príslušného spisu a odporca potvrdil vo svojom vyjadrení
doručenia žiadosti v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 a predložil súdu dňa 12.6.2013 zoznam
žiadostí, v ktorých si žiadateľ odvodzuje nárok na náhradu škody od pochybenia Okresného súdu Žilina
a v danom prípade je vedený pod č. 4779. Tým mal súd splnenú podmienku právomoci vo veci konať
a rozhodnúť. Navrhovateľ si za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. (do 31.12.2012) uplatnil nárok na

predbežné prerokovanie podľa § 4 ods. 1 písm. a) kedy oprávneným za štát konať je Ministerstvo
spravodlivosti SR, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní.

Na nariadené pojednávanie dňa 12.3.2014 sa účastníci konania nedostavili, doručenie predvolania
mali riadne vykázané ( navrhovateľ dňa 27.1.2014, odporca dňa 27.1.2014); navrhovateľ e-mailovým

podaním zo dňa 6.3.2014 podal návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a zároveň podal návrh na prerušenie konania. Poukazoval
na to, že už v podanom návrhu na začatie konania označil skutočnosti, pre ktoré má byť vylúčený
sudca poverený systémom súdneho manažmentu prejednaním a rozhodnutím veci. Navrhovateľomoznačené skutočnosti sú takého charakteru, že predpokladajú vylúčenie všetkých sudcov okresného
súdu z prejednávania a rozhodovania vo veci. Navrhovateľovi bolo doručené uznesenie krajského
súdu o tom, že sudcovia Okresného súdu Žilina nie sú z prejednávania veci vylúčení, avšak s týmto

rozhodnutímnavrhovateľzásadnenesúhlasí.Tvrdí,žesúobjektívnedanédôvodynavylúčenievšetkých
sudcov Okresného súdu Žilina. Rozhodnutie krajského súdu hodnotí ako nesprávne zakladajúce
zásah do jeho základných práv. Z dôvodu dosiahnutia ochrany práv navrhovateľa podal navrhovateľ
sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorú zároveň v prílohe predložil. Z dôvodu, že doposiaľ nebolo ústavne
konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci na prejednanie

a rozhodnutie nestrannému súdu navrhol, aby súd zrušil nariadené pojednávanie až do konečného
ústavne konformného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu a v prejednávaní
veci nepokračoval. Vzhľadom na podanú sťažnosť na ústavný súd v konaní, o ktorej sa rozhoduje o
otázke, ktorú nie je súd v tomto konaní oprávnený riešiť a zároveň ide o konanie, v ktorom sa rieši
otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, sú dané dôvody na prerušenie konania podľa
ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. navrhol, aby súd predmetné

konanie prerušil a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia
sudcu povereného prejednaním veci. Odporca ospravedlnil svoju neúčasť a súhlasil, aby súd vec
prejednal v jeho neprítomnosti.

Súd žiadosť navrhovateľa o odročenie pojednávania posúdil v súvislosti s uplatňovaným procesným
právom, ktoré je navrhovateľovi priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a s tým, že
otázka zákonného sudcu bola vyriešená rozhodnutím krajského súdu, ktoré je rozhodnutím konečným
(mimo inštančného postupu a proti takémuto rozhodnutiu nie sú potom zákonom prípustné žiadne

opravné prostriedky); právny zástupca navrhovateľa dňa 20.6.2013 prevzal uznesenie Krajského súdu
v Žiline 9NcC 107/2013-18 zo dňa 19.2.2013, ktorým sudca Okresného súdu Žilina JUDr. Peter Hrnčiar
bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci a ostatní sudcovia Okresného súdu neboli vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva

navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd (podaný s poukazom na ustanovenie § 109
ods.1 písm. b) O.s.p. a § 109 ods.2 písm. c) O.s.p.), súd považuje za potrebné uviesť, že prerušenie
občianskeho súdneho konania je svojou povahou výnimočným rozhodnutím súdu, o ktorom súd
rozhodne za splnenia zákonom predpokladaných podmienok aj bez návrhu účastníka, ak má za to, že na
takýto postup existujú konkrétne dôvody, pričom prihliada k základným zásadám občianskeho súdneho

konania - zásadu rýchlosti, hospodárnosti, efektívnosti a na druhej strane na práva účastníka na súdnu
ochranu a na princíp právnej istoty. Súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na prerušenie konania ani
podľa ustanovenia § 109 ods.1 písm. b) O.s.p., nakoľko otázka zákonného sudcu je vyriešená vyššie
uvedeným rozhodnutím krajského súdu a teda rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej
otázky, ktorú by súd nebol v tomto konaní oprávnený riešiť. Rozhodovanie o prerušení konania pre

dôvody podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. je vedené v podstatnej miere zásadou občianskeho súdneho
konania vyjadrenou v § 6 O.s.p., teda zásadou hospodárnosti konania. Súd k takémuto procesnému
rozhodnutiu pristúpi zásadne vtedy, ak prebieha iné konanie (nielen súdne), v ktorom sa rieši otázka,
ktorá môže mať význam pre rozhodnutie vo veci samej. Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva
(arg. slovo „môže“) je fakultatívne, teda súd nie je povinný. Podľa záveru súdu nie je dôvod na prerušenie

konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. z dôvodu, že otázka zákonného sudcu je vyriešená
zákonným spôsobom tak, ako je uvedené vo vyššie citovanom uznesení nadriadeného súdu, ktorý o
nevylúčení zákonného sudcu rozhodoval.

Posúdením všetkých týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že navrhovateľom udávaný dôvod je

dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Súd nemá zákonnú povinnosť (§ 119 O.s.p.) odročiť
súdne pojednávanie a ak sa právny zástupca navrhovateľa na nariadené pojednávanie dňa 12.3.2014
nedostavil a nepresvedčil sa tým, či súd vyhovie alebo nevyhovie jeho žiadosti o odročenie, musí znášať
sám aj následky svojej neprítomnosti. Účasť účastníka konania na pojednávaní je jeho právom, ktoré v
danom prípade nebolo využité. Súd vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov pri aplikácií

ustanovenia § 101 ods. 2 veta druhá O.s.p. s prihliadnutím na obsah spisu a doteraz vykonané dôkazy
a dospel k nasledovným skutkovým zisteniam.Navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.:
20Er 2993/2010 doručil prostredníctvom exekútora dňa 16.7.2010 žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Je nepochybné, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Bratislava zo
dňa 26.8.2009 sp. zn. SR 12627/09, právoplatný dňa 28.9.2009 a vykonateľný dňa 1.10.2009. Exekučný
súd vo veci vykonával procesné úkony (výzva zo dňa 13.8.2010 o predloženie rozhodcovského spisu),
keďže v exekučnom konaní exekučný súd je zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať exekučný
titul z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 44 ods. 2 exekučného poriadku.

Rozhodnutím sp. zn. 20Er 2993/2010-17, EX 5233/2010 zo dňa 19.11.2010 súd vzal za preukázané,
že exekučný súd zamietol žiadosť o vydanie poverenia v časti o vymoženie sumy 313,28 eur, v časti
o vymoženie zmenkového úroku, zákonného úroku a trov rozhodcovského konania; exekučné konanie
zastavil v časti o vymoženie sumy 313,28 eur, v časti o vymoženie zmenkového úroku, zákonného úroku
a trov rozhodcovského konania a vydal poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie na vymoženie

sumy321,94eurnezaplatenéhoposkytnutéhoúveru.Súdprijalzáver,žeakvspornejexekučnejvecisúd
zamieta žiadosť o vydanie poverenia sčasti, tak sčasti následne aj konanie zastaví. Aby nebol narušený
účel exekúcie, súd vydá na zvyšok nároku poverenie. Súd rozhodol na základe toho, že v prípade
rozhodcovských rozsudkov vydaných na základe spotrebiteľských zmlúv (pomenovaných ako obchodné
zmluvy)másúdkompetenciuvurčitomobmedzenomrozsahuajpripasivitepovinnéhovrozhodcovskom

konaní zastaviť v časti exekučné konanie (a pred tým zamietnuť žiadosť o vydanie poverenia), ak ide
o priznané plnenie nedovolené právom a odporujúce dobrým mravom. Svoje rozhodnutie odôvodnil v
súlade s ustanovením § 45 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, keď konštatoval, že
exekučný titul neakceptoval základný vzťah, ktorý je potrebné hodnotiť ako spotrebiteľský a potom jeho
rozhodnutie je nesprávne, neposkytuje ochranu spotrebiteľovi. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

dňa25.1.2011. Exekučnýsúddňa8.12.2010vydalPovereniesúdnehoexekútoraJUDr.RudolfaKrutého
pod č. 5511070313 na vymoženie sumy 321,94 eur nezaplateného poskytnutého úveru.

Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení zákona č. 508/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013),
zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto

zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a), d) a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), štát
zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím,
nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), právo na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31.12.2012), nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením

osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj
nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne
prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len
"žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., (s účinnosťou do 31.12.2012), uhrádza sa skutočná škoda
a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovujú inakPodľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., (s účinnosťou do 31.12.2012), v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v

peniazoch, ak nie je možné ju uspokojiť inak.

Súd v konaní postupoval podľa § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Súd základ nároku navrhovateľa na náhradu škody posudzoval podľa § 1 písm. a) (zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci) a § 3 ods. 1 písm. a) a d) zákona č.
514/2003 Z. z. s účinnosťou do 31.12.2012. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupomalebonezákonnýmrozhodnutímpodľazákonač.514/2003Z.z.jeosobitnouzodpovednosťou
a zodpovednosťou objektívnou (§ 3 ods. 2).

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku (s účinnosťou do 31.5.2011), podľa tohto zákona možno
vykonať exekúciu aj na podklade c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je
vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií

a zmierov nimi schválených.

Podľa §44ods.2Exekučnéhoporiadku(súčinnosťouod1.6.2010do31.5.2011), súdpreskúmažiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku (s účinnosťou od 1.6.2010 do 31.5.2011), ak je uznesenie,
ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto
rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Podľanávrhunavrhovateľavexekučnomkonanívedenompodľatýchtoprocesnýchpravidieljezaložená

povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie rozhodcovského súdu. V danom prípade navrhovateľ odôvodňoval nesprávny úradný
postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia a
v nečinnosti (zbytočnými prieťahmi) v konaní, keď súd konal nesústredene a poverenie na vykonanie

exekúcie vydal v omeškaní viac ako 272 dní.

Súd viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne viazaný návrhom § 153 ods. 2 O.s.p. ale aj viazaný
skutkom t.j. žalobnými tvrdeniami ( § 79 ods. 1 O.s.p.), inými tvrdeniami ( § 101 ods. 1 O.s.p.) o
právne významných skutočnostiach, z ktorých navrhovateľ vyvodzuje uplatnený nárok, po vyhodnotení

vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi priznať uplatňované
peňažné plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na nim tvrdenom skutkovom základe.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
súčasne (kumulatívne) splnenie troch základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik

škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup
vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu
resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny

úradný postup je vymedzený v ustanovení § 9 ods. 1 veta druhá a podľa konkrétnych okolností bolo
potrebné v danej veci správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého
postup smeruje.Je nepochybné, že exekučný súd v konaní 20Er 2993/2010-17, EX 5233/2010 od doručenia žiadosti,
teda od 16.7.2010 vykonával úkony za účelom zabezpečovania podkladov pre rozhodnutie o žiadosti
na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia vydaného na základe spotrebiteľského

vzťahu a exekučný súd rozhodnutím zo dňa 19.11.2010 zamietol žiadosť o vydanie poverenia v
časti o vymoženie sumy 318,28 eur, v časti o vymoženie zmenkového úroku, zákonného úroku a
trov rozhodcovského konania; a na vymoženie sumy 321,94 eur nezaplateného poskytnutého úveru
poverenie vydal dňa 8.12.2010.

Je potrebné poznamenať, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní (rozsudok NS SR zo dňa 26.9.20011, sp. zn. 3MCdo 11/2010). Pri
aplikácii ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého ustanovenia exekučný

súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu
právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní,
ktoré je výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Tento v sebe
zahŕňa prieskumný inštitút a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku
priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedenú v citovanom

ustanovení. Exekučný súd v rámci predmetného exekučného konania takto postupoval v súlade so
zákonom. Oprávnenosť takého skúmania exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira,
podľa ktorého smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí,

pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez
návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim
alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať
takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú
doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho

práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59).

Pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní, súd konštatuje, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na

vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) t.j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica,
d) t.j. ak je exekučným titulom rozhodnutie rozhodcovských komisií. Zákon upravuje túto výnimku z
dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka
upravená v § 44 ods. 2 týkajúca sa udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ak je exekučným titulom

rozhodcovský rozsudok a notárska zápisnica, bola do Exekučného poriadku zavedená zákonom č.
144/2010 Z.z., a to s účinnosťou od 1. júna 2010. V predmetnej veci tak, ako to vyplýva z právoplatného
rozhodnutia 20Er 2993/2010 zo dňa 19.11.2010 exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu,
a teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. Navyše, z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak

exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade
negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010). Tento
názor súd opiera aj o dôvodovú správu k zákonu č. 102/2011 Z.z., kde podľa čl. II., bod 2, rozhodcovský
rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie

dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým
výkladom aj Národná rada SR, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité
pochybnosti, navrhlo sa výslovne upraviť predmetnou novelou, že exekučným titulom sú aj vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.

Súd poukazuje na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v
konaní, a podľa judikatúry Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012 ktorá konštatuje,
že „pojem „zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem „v primeranej
lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovaťlen s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného
štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale

ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadochsúrozhodujúcevšetkyokolnostidanejveci.Porušeniezákladnéhoprávanaprerokovanieveci
bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách."

V posudzovanom prípade pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní je významná aj tá skutočnosť,
na ktorú súd prihliadal, a to s poukazom na rozhodnutie II. ÚS 520/2012, že navrhovateľ pred okresným
súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní ( ide o stovky až tisíce exekučných konaní
- návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov,
nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by
zbavoval súd resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto

ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie
situácie. Ústavný súd však konštatuje, že dávnu judikatúru vytvoril vo vzore Európskeho súdu pre
ľudského práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných
veciach. Nešlo teda o situácie keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti
súdu a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. V prípadoch keď jediná spoločnosť iniciovala konanie

v stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach , je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to
smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. Túto skutočnosť
je teda potrebné zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci o ktorej súd koná a kritériá
správania navrhovateľaakoúčastníkasúdnehokonania. Vtakýchtoprípadovjetedamožnéakceptovať
relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou okresného

súdu je vysporiadať sa so všetkými návrhmi navrhovateľa, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie
s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj
ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci
kritérií a významu veci pre navrhovateľa je možné konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o
osobno-statusový spor, pracovný spor, či spor pre navrhovateľa inak existenčný.

Vzhľadom na vyššie uvedené, prihliadajúc na všetky okolnosti posudzovaného prípadu súd dospel
k záveru, že dĺžka konania od podania žiadosti na vydanie poverenia do vydania poverenia, v
trvaní cca 4 mesiacov (navrhovateľ nesprávne uvádzal viac ako 9 mesiacov) nemôže byť považovaná
za neprimeranú, ktorú by vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní. Postupom exekučného súdu

nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní a súd nemal za
preukázaný základný predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.

V konaní navrhovateľ nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Vyúčtované režijné náklady

navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú
podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ je podnikateľský subjekt, náklady vynakladané v
príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Podnikateľ
znáša aj podnikateľské riziko - možnosť ekonomického neúspechu obchodných prípadov. Z dôvodu
neunesenia dôkazného bremena súd v tejto časti ohľadom majetkovej škody žalobný návrh zamietol,

aj keď nebola súdom dodržaná lehota.

Nepreukázal ani vznik podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. na náhradu nemajetkovej
ujmy. Navrhovateľ v návrhu vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne
tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla, vzhľadom na subjekt navrhovateľa,

ktorý je právnickou osobou, závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Je nepochybné, že navrhovateľ
naďalej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Súd poukazuje na to, že pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe frustrácie,... sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže náhradu si uplatňuje
právnická osoba. Odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi
v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým

spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo (30Cdo 675/2011).

Taktiež je potrebné uviesť, že navrhovateľ vystupuje ako podnikateľský subjekt, uzatvára obdobné
zmluvy s množstvom dlžníkov - spotrebiteľov. Z činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktorénavrhovateľ ako nebankový subjekt poskytuje, výška zmluvných úrokov, pokút. Príjmy navrhovateľa z
týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu
mať veľký ekonomický dopad na navrhovateľa a jeho ďalšiu existenciu. Navrhovateľ tak využil zákon,

v dôsledku čoho podal množstvo žalôb, pričom súdy na také množstvo nemajú ani materiálne, ani
personálne vybavenie. Súd nezistil, že by v danej exekučnej veci navrhovateľ využil nejaké právne
prostriedky do vydania udelenia poverenia a teda že chcel zvrátiť ten stav, v ktorom pociťoval podľa
jeho uvedenia neistotu, frustráciu. Toto je tiež jeden z aspektov, na ktorý sa musí brať ohľad. Tvrdená
škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými

prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených
prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody.

Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na
nesplnenie základných podmienok súd považoval návrh navrhovateľa za nedôvodný. Nepriaznivé
procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy

alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané a preto súd návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol.

Pokiaľ navrhovateľ žiadal „o vydanie medzitýmneho rozsudku“ je potrebné zo strany súdu poznamenať,
že súdne rozhodnutie predstavuje základný procesný úkon súdu, postavený na ústavnoprávnom

princípe rozhodovacieho oprávnenia súdu autoritatívne určiť, čo je v danom konkrétnom prípade právo
a ako sa subjekty práva majú správať. Rozsudkom rozhoduje súd o veci samej a o celej prejednávanej
veci (152 ods. 1 veta prvá a ods. 2 veta prvá O.s.p.) tj. v prejednávanej veci na základe predmetu konania
o náhradu škody a nemajetkovej ujmy; nemožno teda ani pripustiť úvahu súdu v prejednávanej veci o
vydaní len čiastočného rozsudku ako určitej výnimky zo zásady povinného vyčerpania celého predmetu

konania tak, ako je pravidlo obsiahnuté v druhej vete ustanovenia § 152 ods. 2 O.s.p. (ak je to však
účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe).

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma
premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol

preukázaný.

Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal v spojení s §

151 ods. 1 veta prvá o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. Odporca ako úspešný účastník si právo na náhradu trov konania neuplatnil a
zo spisu mu trovy nevyplývajú, preto súd odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok za návrh priamo zo zákona č. 71/1992

Zb. o súdnych poplatkoch podľa § 4 ods. 1 písm. k) (účinnosť do 30.9.2012) v zmysle ktorého
zákonnéhoustanoveniaodpoplatkujeoslobodenésúdnekonanievoveciachnáhradyškodyspôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa § 2
ods. 2 veta prvá citovaného zákona, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel,
zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku

oslobodený. Vzhľadom na procesný výsledok v tomto konaní, kedy súd návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol, a preto nezaviazal odporcu ako úspešného účastníka konania na zaplatenie súdneho
poplatku z podaného návrhu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za

nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom

prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa
§ 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal

na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady

súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č.
65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).