Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. február 2014

Súd: Okresný súd Dolný Kubín
Spisová značka: 4C/91/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5412204241
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Iveta Bebejová

ECLI: ECLI:SK:OSDK:2014:5412204241.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dolný Kubín samosudkyňou Mgr. Ivetou Bebejovou v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, zastúpená spoločnosťou:
Fridrich Paľko, s. r. o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanej:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom v
Bratislave - Staré Mesto, Župné nám. 13, za účasti Okresnej prokuratúry Dolný Kubín, Radlinského
1713/36, Dolný Kubín, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu 27.09.2012 žalobca prostredníctvom právneho zástupcu žiadal, aby súd

jednak medzitýmnym rozsudkom v zmysle ust. § 152 ods. 2 veta druhá in fine O. s. p. rozhodol tak, že
žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Dolný Kubín, pretože tento nerozhodol o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom
konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy
o úvere č. 5500013 dlžníkom (povinným - L. W. nar. XX.XX.XXXX, kde po prijatí návrhu na vykonanie
exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 943/2004) v zákonom stanovenej
30-dňovej lehote, a následne rozsudkom rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu
majetkovej škody sumu 175,- EUR a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 442,56 EUR a to všetko do troch

dní od právoplatnosti rozsudku, a zároveň aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy
súdneho konania.

V odôvodnení žalobného návrhu žalobca uviedol nasledovné: Žalobca považuje za potrebné úvodom
upozorniť na fundamentálnu skutočnosť spojenú s argumentom o predpojatosti okresného súdu, ktorý
má vec prejednať ako vecne a miestne príslušný súd podľa ust. § 85 ods. 3 zákona č. 99/1963
Zb. (ďalej len „O. s. p.“). Vecne a miestne príslušný súd, ktorý by bol inak oprávnený vec prejednať,
je štátnym orgánom, ktorý svojim konaním vyvolal skutočnosť zakladajúcu práva uplatňované touto

žalobou. OS Dolný Kubín zapríčinil svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik
škody na strane žalobcu a preto nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode
rozhodovať. Ak bol sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom a štátom, tak
je vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor. Nerešpektovaním tejto premisy
by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in propria causa. Ústavný súd k potrebe uplatňovania
objektívneho hľadiska pri posudzovaní skutočností významných pre rozhodovanie o nezaujatosti sudcov
v uznesení sp.zn. I. ÚS 65/05 z 20.04.2005 uviedol, cit.: „Pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu

zákonný sudca, treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým ÚstavuSlovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd o nezávislom a
nestrannom výkone súdnictva. Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľa subjektívneho
hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci,

a jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby
bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie
zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca
určitý význam aj zjav - zdanie (appearances). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého spravodlivosť

má byť nielenže vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná.“ Podstatnou je dôvera, ktorú
musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať. Pridelenie veci niektorému zo sudcov
OS Dolný Kubín by porušilo právo žalobcu na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom,
pretože podľa rozvrhu práce na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý. Žalobca preto
v zmysle ust. § 12 O. s. p. žiada, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci, o
prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného OS Dolný

Kubín sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom
konania.Žalobcajeslovenskouprávnickouosobou,ktorávykonávanazákladeregistráciepodnikateľskú
činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Je registrovaná Obchodným
registrom Okresného súdu Bratislava I v oddiele: Sro, Vložka číslo: 23636/B. Žalobca v súlade s
pravidlamiriadnehohospodáreniaakooprávnenýsubjekt(veriteľzozmluvyoúvereč.:5500013)navrhol

písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. zákona č. 233/1995 Z.z.
(ďalej len „Exekučný poriadok“) súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania
zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu žalobca navrhol vykonať
pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 5500013
dlžníkom (povinným): L. W. nar. XX.XX.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor

pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 943/2004. Súdny exekútor postupoval podľa procesnej
úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku, najmä podľa ust. § 44 ods. 1 a predložil návrh žalobcu
na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému súdu (OS Dolný
Kubín), pritom ho požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie registrované pod č.: 5503*012917. Žalobca pre

obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom, ktorému bolo
naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísal 11.18.2010 a podal postupom podľa ust.
§ 44 ods. 8 Exekučného poriadku, exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Žalobca legitímne
očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite, a
teda že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote. Bohužiaľ

sa tak nestalo a to napriek tomu, že podaný návrh spĺňa všetky formálne a materiálne podmienky
ustanovené Exekučným poriadkom, resp. O. s. p. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na právnu úpravu
procesnéhopostupuexekučnéhosúduvovecirozhodovaniaozmenesúdnehoexekútora,ktorádefinuje
dobu určenú na prijatie rozhodnutia, pričom prekročenie tejto doby je nutné s ohľadom na ochranu
základných práv a slobôd kvalifikovať ako porušenie zákona. V tejto súvislosti dávajú do pozornosti

aj ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku (platného od 01.09.2005) a ust. § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku (platného od 01.12.2006). V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je
založená zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd napriek tomu,
že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú

spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (v skutočnosti súd nemá inú legálnu možnosť, než o návrhu len na
základe posúdenia osoby nového exekútora rozhodnúť a teda do konania nevstupujú iné informačné
podnety a nevykonáva sa dokazovanie), nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenom čase. Žalobca tvrdí, že v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by

umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu
rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Žalobca nedisponuje rovnopisom
príslušného exekučného titulu. Žalobca nedisponuje ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie
exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu. Žalobca použil rovnopis exekučného
titulu ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi.

Podľa ust. § 39 ods. 2 Exekučného poriadku, k návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený pripojí rovnopis
rozhodnutia opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti (exekučný titul). Generálne žalobca inicioval
exekučné konania formou zápisnice spísanej u zvoleného súdneho exekútora. Návrh na vykonanie
exekúcie zachytený v obsahu zápisnice sa nenachádza v dispozícii žalobcu, ale bol postupom podľa ust.§ 44 ods. 1 Exekučného poriadku predložený súdnym exekútorom exekučnému súdu a to so žiadosťou
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Žalobca objektívne nemôže predložiť rovnopis príslušného
návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu, aj preto, že návrh

na vykonanie exekúcie (tam kde nedošlo k spísaniu notárskej zápisnice) doručoval zvolenému súdnemu
exekútorovi a nie súdu. Podľa ust. § 36 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku, exekučné konanie
začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Žalobca sa snaží vyriešiť
prekážky vyplývajúce z vyššie uvedených skutočností práve tým, že ako dôkaz označuje príslušný spis
exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti a

dodáva, že žalobca používa na označenie exekučnej veci všetky informácie, ktoré má k dispozícii a ktoré
pozná. Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného
konania na všeobecnom súde. Opísaný postup exekučného súdu hodnotí žalobca ako nesprávny a
v rozpore so zákonom konkr. s ust. § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, resp. od 01.12.2006 s ust.
§ 44 ods. 8 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia

o zmene súdneho exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania
nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR (napr. rozhodnutie
ÚS SR sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02, I. ÚS 13/05). Poukazujú aj na tú skutočnosť, že žalobca

sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv
a spôsobenej škody, po doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa 02.08.2011 o zmene súdneho
exekútora (skutkový dej bol zavŕšený doručením uznesenia o zmene súdneho exekútora). Žalobca si z
dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré vyčísľuje nasledovne:

A/ Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne
plynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Žalobca vynaložil
v tomto období:

- na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného

systému sumu 70,- EUR;

- na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- EUR;

- na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- EUR.

Na tomto mieste poukazuje žalobca na skutočnosť, že zmyslom právnej úpravy zmeny súdneho
exekútora obsiahnutej v ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, je zakotvenie možnosti zmeny exekútora

nazákladežiadosti,najmävsnaheodôslednéuplatňovaniezásadyhospodárnostivexekučnomkonaní,
ako aj o zabezpečenie ochrany oprávneného pri nečinnosti súdneho exekútora. Žalobca pristúpil k
podaniu návrhu na zmenu súdneho exekútora po strate dôvery k exekútorovi a to najmä pre jeho
neefektívne a neúčinné postupy, ktoré nesmerovali k riadnej a včasnej ochrane oprávnených záujmov
žalobcu (žalobca mal odôvodniteľné podozrenie vzniku škody na jeho strane). Keďže exekučný súd ostal

aj po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora nečinný, musel obdobie nečinnosti prekrývať žalobca
svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora a
ďalších účastných orgánov. To predpokladalo aktívnu systémovú správu pohľadávky žalobcom.

- na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné

výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- EUR;

Celkovo vynaložil žalobca vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, a to výlučne
vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu, márne, sumu 175,- EUR. Táto suma by nezaťažovala
žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by

dodržal zákonom stanovenú dobu.B/ Zároveň si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe, v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný
postup okresného súdu je podľa názoru žalobcu dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity,
ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv

žalobcu. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že nastanú účinky
predpokladané ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a správnym postupom exekučného súdu dôjde
k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky.
Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobcu nasledovným rizikám:
neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom, nastalo riziko zániku
povinného; neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom, nastalo

riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným; neskorým ukončením procedúry zmeny
súdneho exekútora exekučným súdom, nastalo riziko insolvencie povinného. Akokoľvek, náhradu
nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných
nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných práv. Žalobca
uvádza aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy:

a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu, v spojení s
absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u žalobcu resp. u členov riadiacich orgánov
spoločnosti, ako aj u jej majiteľov, pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo
a rovnosť v spoločnosti.

b. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom, zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov.

c. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila
neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Do obsahu základného práva na ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,

ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde
len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna
úprava (Nález ÚS SR sp.zn. IV. ÚS 77/02). Všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu
ochranu podľa Ústavy SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný

aplikovaťústavnúpožiadavkujednoduchéhopráva,žekaždýmáprávonarozhodnutiepodľarelevantnej
právnej normy (Nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 120/2010 z 12.05.2010). Reálne uplatnenie základného
práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne
v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení,
musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods.

1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v
súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov
konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení, nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore
s jeho podstatou a zmyslom (napr. Nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 271/05). Potreba náhrady nemajetkovej

ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej
nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní
primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádza žalobca pre možnú analógiu z doktríny prijatej
ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa
na každý rok poznačený prieťahmi, vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 663,88 EUR.

Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia poukazuje žalobca na doterajšierozhodovaniaústavnéhosúduvoveciporušovaniaprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov
súdmi v civilnom konaní, konkrétne Nález ústavného súdu sp.zn.:

- III. ÚS 203/06-25, kde bolo žalobcovi priznané finančné zadosťučinenie 20.000,- Sk za zbytočné

prieťahy v trvaní jedného roka a dvoch mesiacov;

-III.ÚS235/04-3,kdeboložalobcovipriznanéfinančnézadosťučinenie30.000,-Skzazbytočnéprieťahy
v trvaní jedného roka;

- III. ÚS 347/05, kde bolo žalobcovi priznané finančné zadosťučinenie 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy
v trvaní jedného roka a dvoch mesiacov;

- III. ÚS 118/06-40, kde bolo žalobcovi priznané finančné zadosťučinenie 20.000,- Sk za zbytočné

prieťahy v trvaní jedného roka a jedného mesiaca;

- III. ÚS 110/04-55, kde bolo žalobcovi priznané finančné zadosťučinenie 20.000,- Sk za zbytočné
prieťahy v trvaní jedného roka a deviatich mesiacov;

- III. ÚS 125/04-44, kde bolo žalobcovi priznané finančné zadosťučinenie 20.000,- Sk za zbytočné
prieťahy v trvaní jedného roka a piatich mesiacov;

- III. ÚS 229/04-52, kde bolo žalobcovi priznané finančné zadosťučinenie 20.000,- Sk za zbytočné
prieťahy v trvaní jedného roka a troch mesiacov;

-III.ÚS21/05-30,kdeboložalobcovipriznanéfinančnézadosťučinenie15.000,-Skzazbytočnéprieťahy
v trvaní jedného roka a troch mesiacov;

- III. ÚS 190/05-36, kde bolo žalobcovi priznané finančné zadosťučinenie 20.000,- Sk za zbytočné

prieťahy v trvaní jedného roka a štyroch mesiacov;

- III. ÚS 301/05-38, kde bolo žalobcovi priznané finančné zadosťučinenie 15.000,- Sk za zbytočné
prieťahy v trvaní jedného roka a jedného mesiaca.

Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych

očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v
priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 442,56 EUR.
Žalobca uskutočnil výpočet nároku alikvótnym pomerom 55,32 EUR za každý mesiac omeškania v
činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu,

teda 663,88 EUR za rok : 12 mesiacov v roku = 55,32 EUR za mesiac. Žalobca upozorňuje, že v
danej veci bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 257 dní. V danom prípade sa žalobca
domáha podanou žalobou náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym
úradným postupom OS Dolný Kubín. Žalobca postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody.

Žalovaná však do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala.

S poukazom na vyššie uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu žalobca tvrdí, že je nutné:

a/deklarovaťporušenieprávažalobcunarozhodnutieonávrhunazmenusúdnehoexekútoravzákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

b/ deklarovať porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, pretože súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite;c/ deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu
(OS Dolný Kubín), konkrétne princípu legality, princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany
dôvery v právo, princípu právnej istoty;

d/ nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej
súvislosti s porušením práv označených pod písm. a/ a b/ a princípov právneho štátu označených pod
písm. b/.

Preto žalobca žiada, aby súd jeho žalobnému návrhu v celom rozsahu vyhovel.

JUDr. Z. M., v tom čase zákonná sudkyňa v predmetnej veci, oznámila podľa § 15 ods. 1 O. s.
p. dôvod pre svoje vylúčenie z prejednávania a rozhodnutia veci pre jej pomer k veci. Skutočnosť

odôvodňujúcu jej vylúčenie videla v okolnosti, že do jej senátu bola pridelená právna vec žalobcu o
náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť konaním Okresného súdu Dolný Kubín vo veci
sp.zn. 10Er/49/2004. Skutočnosti zakladajúce svoje vylúčenie z prejednávania a rozhodovania vo veci
oznamovali podľa § 15 ods. 1 O. s. p. všetci ďalší sudcovia OS Dolný Kubín. Rovnako poukazovali na
okolnosť, že pôsobia na súde, činnosťou ktorého podľa skutkového zdôvodnenia žaloby malo dôjsť v

exekučnej veci k nesprávnemu úradnému postupu a v tej súvislosti ku vzniku škody, ktorej náhrady sa
žalobca, vrátane nemajetkovej ujmy, domáha. Naviac uvádzali aj blízky kolegiálny vzťah k zákonnému
sudcovi dotknutej exekučnej veci. Krajský súd v Žiline rozhodoval o oznámeniach sudcov v zmysle
§ 15 ods. 1 O. s. p. uznesením z 27.03.2013 č.k. 10NcC/82/2013-21, ktorým sudkyňu JUDr. Z. M.N.
nevylúčil z prejednávania a rozhodovania vo veci, nakoľko nezistil žiadnu relevantnú okolnosť potrebnú

na vylúčenie zákonného sudcu. Poukázal na to, že sudkyňa nie je v žiadnom vzťahu k účastníkom
konania, ich zástupcom a rovnako ani v žiadnej väzbe na predmet konania, keď ako žalovaný subjekt v
predmetnejvecinevystupujeokresnýsúd,naktoromsudcavykonávasúdnictvo,aleSlovenskárepublika
- Ministerstvo spravodlivosti. Ani skutočnosť, že predmetom konania je tvrdený nesprávny úradný postup
práve okresného súdu, nezakladá dôvod na pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Odvolací súd poukázal

na vyvíjajúcu sa aplikačnú prax Najvyššieho súdu SR v danej oblasti (1Nc 11/2012, 7Nc 27/2012), ktorá
sama o sebe nepovažuje za dôvod pochybností o nezaujatosti sudcu ani okolnosť, že žaloba je podaná
proti súdu, na ktorom sudca pôsobí. O to viac uvedený záver platí, pokiaľ žalovaným nie je súd, ale
Slovenská republika v zastúpení ministerstvom spravodlivosti. Odvolací súd rozhodoval len o vylúčení
sudkyne JUDr. M.. O (ne)vylúčení ostatných sudcov okresného súdu nerozhodol v dôsledku nevylúčenia

zákonnej sudkyne, avšak vzhľadom na rozhodovaciu prax nadriadeného súdu a na identické dôvody
oznamované jednotlivými sudcami okresného súdu pre ich vylúčenie ako v prípade sudkyne JUDr. Z.
M., je zrejmé, že aj v prípade rozhodovania o vylúčení ďalších sudcov Okresného súdu Dolný Kubín, by
rozhodnutie odvolacieho súdu bolo totožné ako v prípade rozhodovania o vylúčení zákonnej sudkyne
JUDr. Z. M., preto po zmene zákonnej sudkyne vec v súlade s právom účastníkov na prejednanie veci

bez zbytočných prieťahov, už súd opakovane z tých istých dôvodov nepredkladal vec nadriadenému
súdu na rozhodnutie o vylúčení sudkyne Mgr. Bebejovej resp. ďalších sudcov.

Do konania 29.11.2013 vstúpila Okresná prokuratúra Dolný Kubín (čl. 32).

Žalovaná sa k veci vyjadrila podaním doručeným súdu 31.01.2014 (čl. 42-51), v ktorom uviedla
nasledovné:

Procesné námietky: Občiansky súdny poriadok dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa
presne ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať
rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú
splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, pričom za nedostatok sa považuje aj
zmätočnosť podania. V žalobe sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že v nich nie je uvedená spisová

značka príslušného exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na
súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci, a dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody.
Vo všeobecnosti žalovaná musí namietať, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by
preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovejujmy, atď. Žalobca síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti
prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám.
Žalovaná zdôrazňuje, že tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných

exekučných konaní, sa nezakladá na pravde, má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia,
pretože sám žalobca uvádza, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho
exekútora, pričom tieto uznesenia museli byť v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi náležitosti
súdnych rozhodnutí, označené spisovými značkami dotknutých exekučných konaní. Neoznačenie
spisovýchznačiekexekučnýchkonaní,vktorýchmalodôjsťknesprávnemuúradnémupostupuzostrany

exekučnéhosúdu(tedanesplneniezákonompredpísanýchnáležitostí),bolojednýmzdôvodov,prektoré
Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného
súdu (príkladmo rozhodnutia ÚS SR sp.zn.: II. ÚS 211/2012, IV. ÚS 366/2012, IV. ÚS 374/2012).
Okrem toho, kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo
na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať
konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. V tejto súvislosti si žalovaná dovoľuje konajúcemu

súdu navrhnúť aplikáciu ust. § 43 ods. 1 O. s. p. Žalovaná na vyššie uvedené ustanovenie O. s. p.
poukazuje aj z dôvodu, že v tomto momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Jednak
žalobca namieta „nezákonné konanie“ v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom stanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov.
Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje

náhradu škody, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/
titulov si uplatňuje svoj nárok. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, v prvom rade je potrebné
poznamenať, že žalobca neuvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie. Žalobca neuviedol, ani po
vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť podania
sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi súdu, resp. možnosť podania

ústavnej sťažnosti (t.j. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra
Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 03.05.2011 č.k. III. ÚS 69/2011-25 taktiež poukazuje na
skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech
si stráži svoje právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade žalovaná
má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní

súdu,tútoprávomocmánapr.predsedasúdualeboÚstavnýsúdSR(bližšievčastioExistenciiprieťahov
v konaní).

Podmienka uplatnenia nároku na súde: Žalovaná poukazuje na to, že 23.04.2012 jej boli doručené prvé
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť,
že pravdepodobne už dňa 27.09.2012 bola okresnému súdu doručená žaloba, je zrejmé, že žalobca

ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Z ustanovení § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone moci
môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na
príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku
je zákonom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku

mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie NS ČR sp.zn. 2 Cz 38/76, uverejnené
pod publikačným číslom R 28/1978). Preto má žalovaná za to, že ide o predčasne uplatnený nárok
na súde. Zároveň žalovaná informuje súd, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí,
ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, ministerstvu bola doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca

nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, nebol ochotný uviesť dátumy
kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol
či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani nedoplnil doklady
preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným,
ktorýmiodôvodňujevzniknemajetkovejujmy.Vcelkužalobcaneposkytolžiadnusúčinnosťnapredbežné

prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na
náhraduškody,oktoréhoprerokovaniesámpožiadal.MinisterstvospravodlivostiSRakoorgánpríslušný
podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z., preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne
prerokovaný.

Podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody: Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje

nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom
verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/vznikškody,3/príčinnásúvislosťmedzinezákonnýmrozhodnutímresp.nesprávnymúradnýmpostupom
a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K nesprávnemu úradnému postupu: K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora

v zákonom ustanovenej lehote žalovaná uvádza, že všeobecným predpokladom na zmenu súdneho
exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora,
ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd
po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi
na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov (keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho

exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení aj o trovách doterajšieho exekučného konania tak,
ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného exekútora) a na zaslanie príslušného exekútorského
spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z ust. § 44 ods. 9 Exekučného
poriadku a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie
pôvodne poverený. Žalovaná pripúšťa, že v jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o
návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehote

od doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému
súdu plnú súčinnosť; v takých prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú
lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, tak aby v
tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému
súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného, v

prípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhoch žalobcu ako oprávneného na zmenu
súdneho exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby bolo
podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu, proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch. Ak
žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa

ust. § 415 zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník - ďalej len „OZ“) v znení neskorších predpisov,
keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku (keďže podľa tvrdenia žalobcu ku
škode/nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v zákonom ustanovenej lehote). Okrem toho žalovaná poukazuje na judikatúru Ústavného
súdu sp.zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada
síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu
sp.zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje)“, ale ich nedodržanie nepovažuje
automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem

autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí
vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v
zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy - I. ÚS 63/00)“. Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho
exekútora), zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu, i nevyhnutnosť

vykonať pred resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi,
vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie
novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy a
teda za nesprávny úradný postup. Zároveň žalovaná poukazuje na ust. § 44 ods. 8 a ods. 9 Exekučného

poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do
času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho
exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote, nemohlo
dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní
pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s ohľadom na zachovanie kontinuity konania.

Existencia prieťahov v konaní: Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom od
01.01.2013),priposudzovanínesprávnehoúradnéhopostupusúduspočívajúcehovporušenípovinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej
moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného

v disciplinárnom konaní, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia ÚS SR a ústavnej sťažnosti, ktorým
Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti,

že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie
ESĽP, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov žalovaná má za to, že nie je
preukázanýnesprávnyúradnýpostupspočívajúcivexistenciiprieťahov.Otázku,čivkonkrétnomprípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.

48 ods. 2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu,
najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr.
I. ÚS 41/02). Žalovaná považuje za potrebné podotknúť, že podľa jej názoru efektívnosť a rýchlosť
súdnehokonanianiejeoprávnenýpreskúmavaťsúdvkonaníonáhradeškodypodľazákonač.514/2003
Z.z., ale len Ústavný súd SR, na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na

podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže
len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný súd v konaní o náhrade škody), dospel napr. Krajský súd v Nitre
(sp.zn. 9Co 285/2011). Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z

hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by
preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhrade škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických
osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské

súdy, Najvyšší súd SR). Teda v prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd
SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby
konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa
by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len
potvrdzuje,žekonštatovaťexistenciuprieťahovvsúdnomkonanímôželenÚstavnýsúdSR.Prepodporu

vyššie uvedenej argumentácie žalovaná poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR. Z
ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, vyplýva, že ústavnú sťažnosť môže podať
fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné právne prostriedky
pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať

existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., Ústavný súd SR by o takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo
právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
(tedaprostredníctvomúčinnéhoprostriedkunápravy).Avšak,vzhľadomnato,žeÚstavnýsúdSRskúma
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva

(bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z.z.), je zrejmé, že všeobecný
súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy. I vzhľadom na
vyššie uvedené žalovaná nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní.

Hmotnoprávna námietka premlčania v súvislosti s „nesprávnym úradným postupom“: Ako vyplýva zo
skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k nesprávnemu úradnému postupu

okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009. V tejto súvislosti žalovaná dáva do pozornosti
ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a uvádza, že v prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve
nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom, že okresný súd nerozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonnej lehote, lehota na uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po
troch rokoch od momentu uplynutia 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora.

Vzhľadom na uvedené žalovaná vznáša námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom
došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora, pred dňom
23.04.2009 (t.j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku).

K materiálnej škode: Žalobca sa vo svojich žalobách domáha náhrady materiálnej škody vo výške 175,-

EUR. Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákonač. 514/2003 Z.z. je, o.i., nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Podľa názoru žalovanej
žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

Vyčíslenie škody: Podľa tvrdení žalobcu, tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie

reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch,
mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca a to bez ohľadu na dĺžku
trvania prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom
pracovnýchvýkonovzamestnancapomocouinformačnéhosystému,udržiavanieasprávuinformačného
systému a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Na tomto mieste

je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady
predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. V tomto
smere žalovaná poukazuje na definície týchto kľúčových pojmov: skutočná škoda je trvalé zmenšenie
majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku
poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na pravidelný
beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku, žalovaná má za to, že žalobca

doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo
ušlý zisk a zároveň žalovaná zastáva názor, že žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech a
teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ďalej žalovaná
upriamuje pozornosť na skutočnosť, že žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel

produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. V prvom rade žalovaná
má za to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti
nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov.
Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím ako
aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých

žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov
prevádzkovania na správu informačného systému vznikla/vznikala žalobcovi bez ohľadu na tvrdené
prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej
škody „udržiavanie“ systému. Tu ide taktiež o činnosť, ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej
báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel

fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa špecializuje na poskytnutie úverov musí
mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti,
je nesprávne a znovu účelové. V súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou na administratívne
spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatňuje
neprimerané čiastky (najmä s ohľadom na skutočnosť, že väčšina uvádzaných žiadostí o poskytnutie

informácií sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Na druhej strane, samotný zástupca
žalobcu uvádza vo svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody z 02.07.2012, že „disponuje jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov
v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v automatizovanom procese)“ a že „návrhy boli
spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako tak elektronicky“. Z

tohto dôvodu žalovaná má znovu za to, že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené a
uplatňovať si 175,- EUR paušálne za každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané.
Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v
opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísľovaniu škody zo strany
žalobcu (ako je tomu podľa názoru žalovanej aj v tomto prípade) a preskúmanie predmetného nároku je

znemožnené. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody, žalobcu neodbremeňuje množstvo
podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného
tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej
povinnostiodôvodňuje.Nazákladevšetkýchuvedenýchskutočnostíježalovanátohonázoru,ženemôže
niesťzodpovednosťanahrádzaťžalobcovimateriálnuškodutakakosijuuplatnilvtomtokonaní,pretože

žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.

K nemajetkovej ujme: Žalobca sa vo svojich žalobách domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch v pomernej výške k čiastke 663,88 EUR (čiastka, ktorú v niektorých nálezoch Ústavný súd SR
priznal za prieťahy na rok) podľa toho ako dlho trvalo domnelé omeškanie. Žalovaná dáva do pozornosti
ust. § 17 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a v časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch poukazuje na dve skutočnosti. V prvom rade žalobca poukazuje na viacero nálezov
Ústavného súdu SR, kde rozhodol o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy.Je potrebné povedať, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha
podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať
z paušálnej sumy 663,88 EUR, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha.

Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto
prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to,
či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné,
aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď
predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. V druhom rade je potrebné poznamenať, že

vzniknemajetkovejujmyuprávnickýchosôbafyzickýchosôbjeodlišný.Pocityčlenovriadiacichorgánov
spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná
judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo 675/2011, kde
je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi
v konaní, nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým

spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít
a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež žalobca neupresnil, v čom a
ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu

žalovaná nemá za preukázaný vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada
v peniazoch.

Aspekt prihliadnutia na dobré mravy a nemajetková ujma s prihliadnutím na poškodenú osobu: V
tejto súvislosti žalovaná dáva do pozornosti ust. § 3 ods. 1 OZ a akcentuje na potrebu zohľadnenia
vyššie citovaného ustanovenia ako aj ustanovenia § 17 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., pri

formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto
náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových okolností, na ktoré žalovaná v
ďalšom texte poukáže, podľa žalovanej nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti
za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k

nesprávnemu úradnému postupu dôjsť a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a o
povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných
rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom
je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na
trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov,

je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu. Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje, a ako prílohu vyjadrenia k žalobe dokladá list
Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D (2010)] 1360
adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na
to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov

ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o
týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa
článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Žalovaná dáva do pozornosti celý
text priloženého listu. Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj
špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum), svedčí napr.

aj článok v denníku SME zo 16.07.2012, ktorý žalovaná prikladá k tomuto vyjadreniu. Z uvedeného
článkunapr.vyplýva,žežalobcaobišielzákazvymáhaťpohľadávkuexekúciou.Podľauvedenéhočlánku
Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť,
pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich
práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v

zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná
skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu,
vylúčila žalobcu zo svojich radov. Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané
verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv
spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu

ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť
využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových
osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvekpodaniežalobcu,atonajmävprípadenávrhunavykonanieexekúcie,kdevprípadežalobcuautomaticky
nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní).
Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy

v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať,
či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania
procesného úkonu súdom.

S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu, považuje žalovaná za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu,

keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej
aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu, už samotné
konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť
priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Vzhľadom na vyššie
uvedené žalovaná zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za
škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva.

Zároveň aplikujúc ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., po zohľadnení osoby poškodeného
a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu
neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol
namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa žalovanej žalobcovi priznaná žiadna
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

K príčinnej súvislosti: Žalovaná ďalej uvádza, že z ust. § 5 ods. 1 a § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je
nevyhnutné, okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody
či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej
praxe príčinná súvislosť ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom
slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený
následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej
kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej
príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť

preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej
charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno
tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Zhrnutie: Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že žalobca
nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,

nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy a tým pádom neexistuje
ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcom v tom, že nerozhodol o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote. Žalovaná má skôr za to, že stav, v
ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri
obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené

a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., považuje žalovaná žalobu za právne neopodstatnenú a žiada,
aby Okresný súd Dolný Kubín žalobu proti žalovanej v celom rozsahu zamietol a žalobcovi nepriznal
náhradu trov konania. Žalovaná si uplatňuje právo na náhradu trov konania.

Žalovaná emailom 06.02.2014 doručila súdu podanie (čl. 54), ktorým ospravedlnila svoju neúčasť na
nariadenom pojednávaní a to vzhľadom na svoje kapacitné a personálne možnosti, s ohľadom na
značný počet pojednávaní po celom území Slovenskej republiky v obdobných konaniach so žalobcom,
s ohľadom na hospodárnosť konania, ako aj s ohľadom na predpokladaný postup žalobcu, ktorý sa
podľa doterajších skúseností žalovanej, pojednávania taktiež nezúčastní. Žalovaná sa pridržiava svojho

vyjadrenia, ktoré bolo súdu doručené.Právnemu zástupcovi žalobcu bol termín pojednávania doručený 20.01.2014 (s výzvou, aby
termín oznámil aj žalobcovi). Žalobca a jeho zástupca sa na pojednávanie dňa 11.02.2014 bez
predchádzajúceho ospravedlnenia, nedostavili, preto súd s poukazom na § 101 ods. 2 O. s. p. konal

a rozhodol aj v ich neprítomnosti.

Okresný prokurátor sa na pojednávaní pripojil k stanovisku žalovanej.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca pred podaním žaloby podal na Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky v žalobe uvádzanú písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie uplatneného
nároku podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „ZoZŠ“) a že na jej podklade nedošlo ku dňu

rozhodnutia súdu čo i len k čiastočnému uspokojeniu žalobcom uplatňovaného nároku na náhradu
škody, resp. nemajetkovej ujmy. Keďže už od podania žaloby do rozhodnutia súdu uplynula lehota
viac ako 6 mesiacov, súd aj v záujme hospodárnosti konania nepotreboval za potrebné zisťovať, kedy
konkrétne bola taká žiadosť podaná, keďže nepochybne táto bola podaná ešte pred podaním žaloby a
od jej podania už uplynula 6-mesačná lehota, mohol sa už žalobca (v čase, kedy súd vo veci rozhodol)

domáhať uspokojenia uplatneného nároku na súde (súd v čase vydania rozhodnutia už nemohol z
predčasnéhouplatnenianárokužalobcomnasúdepreduplynutím6-mesačnejlehotyvyvodzovaťnejaké
procesné dôsledky).

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn.
10Er/49/2004, ktorému zodpovedá vec vedená pred súdnou exekútorkou Mgr. Máriou Krasňanovou pod

sp. zn. EX 943/2004 (práve touto spisovou značkou žalobca definoval exekučné konanie, v ktorom malo
dôjsť k ním tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu tunajšieho súdu) a z ktorého vyplýva, že vo
veci bolo vydané poverenie súdnej exekútorke Mgr. Márii Krasňanovej 29.10.2004. Dňa 20.07.2011 bol
súdu doručený podnet súdnej exekútorky na odklad exekúcie a na zastavenie exekúcie v zmysle § 57
ods. 4 EP. Tunajší súd uznesením z 02.08.2011 č.k. 10Er/49/2004-14 vyhlásil exekúciu za neprípustnú,

exekučné konanie zastavil a uložil oprávnenému povinnosť nahradiť trovy exekúcie vzniknuté súdnemu
exekútorovi vo výške 253,87 EUR. Na základe odvolania terajšieho žalobcu ako oprávneného voči
uvedenému uzneseniu, Krajský súd v Žiline uznesením zo 17.01.2012 č.k. 1CoE/1/2012-29 potvrdil
prvostupňové uznesenie vo výroku, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, a vo
výrokuotrováchexekúcie odvolanímnapadnutéuzneseniezrušilavecvrátilnaďalšiekonanie.Okresný

súd Dolný Kubín opätovne rozhodol o trovách exekúcie uznesením zo dňa 29.03.2012, ktorým uložil
oprávnenému nahradiť trovy exekúcie vo výške 87,73 EUR a toto rozhodnutie nadobudlo 19.07.2012
právoplatnosť. Dňa 28.11.2012 bolo vrátené poverenie súdnym exekútorom z dôvodu zastavenia
exekúcie. Spolu s predvolaním na pojednávanie nariadené na deň 11.02.2014 bol zástupca žalobcu
vyzvaný na preukázanie, že žalobca (skutočne) podal na tunajší súd ním uvádzaný návrh na zmenu

súdneho exekútora. Súčasne bol súdom upozornený, že v exekučnej veci vedenej na tunajšom súde
pod sp. zn. 10Er/49/2004 (vec vedená pred súdnym exekútorom pod sp.zn. EX 943/04) žiadny návrh
na zmenu exekútora evidovaný nie je. Na uvedenú výzvu a upozornenie zástupca žalobcu nijako
nereagoval.

Podľa § 3 ods. 1 ZoZŠ v znení účinnom do 31.12.2010, štát zodpovedá za podmienok ustanovených

týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo
iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím
o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. ZoZŠ, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej

moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda
vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa § 9 ods. 1, 2 ZoZŠ, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1, 2 ZoZŠ, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonných rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,

uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia týchto troch podmienok: 1/ existencia škody
(majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch), 2/ nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3/ príčinná
súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Zákon neobsahuje vyčerpávajúcu definíciu pojmu nesprávny úradný postup. Podľa obsahu tohto pojmu

môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto
výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie
štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.
Pretožeúradnýpostupspravidlanemožnovprávnompredpiseupraviťdonajmenšíchpodrobností,treba
správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho

orgánu smeruje. Za nesprávny úradný postup sa však podľa výslovného znenia § 9 ods. 1 ZoZŠ
považuje (aj) porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v
konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických
osôb.

ZoZŠ nedefinuje ani pojem škody a preto je ho potrebné vykladať podľa ustanovení OZ (§ 25 ods.
1 ZoZŠ odkazujúci v odkaze pod čiarou pod č. 12 na uvedený zákon) ako ujmu, ktorá nastala v
majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím
majetkového, predovšetkým peňažného plnenia. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk (§ 17 ods.
1 ZoZŠ - obdobne § 442 ods. 1 OZ). Skutočná škoda predstavuje ujmu znamenajúcu zmenšenie,

zničenie, stratu, zníženie, resp. iné znehodnotenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred
škodnou udalosťou, predstavujúcou majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť pre uvedenie veci
do predošlého stavu ak je to možné. Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech - zmarené
zväčšenie alebo rozmnoženie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné očakávať s prihliadnutím
na všetky okolnosti prípadu, k čomu nedošlo práve (výlučne) v dôsledku škodnej udalosti v dôsledku

žalobcom vytýkaného nesprávneho úradného postupu.

Príčinná súvislosť je daná, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a
následku. Príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom je daná len vtedy, ak by
škoda pri absencii nesprávneho úradného postupu nevznikla. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti, ktorá je
skutkovou otázkou, treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí, a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala

(skúmanie vecnej súvislosti príčiny a následku).

Jediným dôvodom, ktorým žalobca odôvodňoval nesprávnosť úradného postupu tunajšieho súdu v
dotknutom exekučnom konaní bolo „nedodržanie 30-dňovej lehoty“ podľa § 44 ods. 7 EP (v znení
účinnom od 01.12.2006), resp. § 44 ods. 7 EP (v znení účinnom od 01.09.2005). Nesprávny úradnýpostupvtomtoprípademaltedaspočívaťvporušenípovinnostisúduurobiťúkonvzákonomustanovenej
lehote, resp. v zbytočných prieťahoch v konaní.

Vykonaným dokazovaním mal súd spoľahlivo preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na

tunajšom súde pod sp.zn. 10Er/49/2004 nemohlo dôjsť k vytýkanému nesprávnemu úradnému postupu,
pretože žalobca vystupujúci v ňom ako oprávnený, vôbec nepodal návrh na zmenu súdneho exekútora.
Žalobca svoje tvrdenie, že tak urobil, nijako nepreukázal a v danom smere ani nenavrhol vykonať
nejaké dôkazy, napriek upozorneniu súdu uvádzanému vyššie. Súd teda nemal o akom (takomto)
návrhu rozhodovať, tobôž rozhodovať oneskorene. V tejto veci nepochybne absentuje existencia
žalobcom tvrdenej skutočnosti, ktorá mala predstavovať nesprávny úradný postup exekučného súdu

a teda nemôže byť daná ani zodpovednosť žalovanej za žalobcom tvrdenú, ale nepreukázanú
škodu, pre nenaplnenie ani jedného zo základných predpokladov pre vznik takejto zodpovednosti
na strane žalovanej, ktoré predpoklady naviac musia byť naplnené súčasne. Súd návrhu žalobcu na
vydanie medzitýmneho rozsudku v znení vymedzenom v podanej žalobe nevyhovel, nakoľko takéto
rozhodnutielenozákladenárokuvdanomprípadeniejeúčelné,pretožedokazovanímbolojednoznačne

preukázané, že neexistuje právny základ sporného nároku a je teda dôvodné vydanie rozhodnutia
o celom predmete konania, preto súd žalobu v celom rozsahu, teda ohľadne uplatnenej škody a aj
uplatnenej nemajetkovej ujmy, ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol tak, že žalovanej ako úspešnej účastníčke, ktorej by inak za použitia
§ 142 ods. 1 O. s. p. prináležalo právo na náhradu účelne vynaložených nákladov súvisiacich s týmto

konaním, právo na ich náhradu nepriznal, pretože žalovaná, ktorá si síce uplatnila právo na náhradu
trov konania (vo vyjadrení k žalobe podaním z 27.01.2014), žiadne konkrétne trovy nevyčíslila a z
obsahu spisu nie je zrejmé, že by žalovanej v súvislosti s týmto konaním vznikli nejaké trovy v konkrétne
zistiteľnej výške.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd
Dolný Kubín (§ 204 ods. 1 O. s. p.).

V prípade podania odvolania, toto treba podať v potrebnom počte rovnopisov a príloh tak, aby jeden
rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis s prílohami. V tomto prípade v troch
vyhotoveniach. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho

trovy.

V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 42 ods. 3 O. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, jeho datovania a podpísania) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O. s. p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2

O. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O. s. p.).