Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 10. február 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sža/2/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013201590
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:7013201590.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej

a z členov JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Petra Paludu v právnej veci navrhovateľa I. J.,
narodeného XX. R. XXXX, štátny príslušník Tureckej republiky, posledne trvale bytom Mersin, Turecko,
toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce,
zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi
Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej polície
Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru, 076 77 Veľké Slemence, o preskúmanie
rozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-SO16-127-009/2013 zo dňa 19. novembra 2013 o zaistení

navrhovateľa, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/58/2013-35
zo dňa 18. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/58/2013-35 zo dňa
18. decembra 2013 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Správne konanie

Odporca rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO16-127-009/2013 zo dňa 19. novembra 2013 v zmysle § 88
ods. 1 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ alebo „ZPC“) zaistil navrhovateľa dňom 19. novembra 2013 v

čase o 18:30 hod. na dobu 5 mesiacov do 19. apríla 2014 v konaní o administratívnom vyhostení s
cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existuje riziko úteku účastníka
konania. Na výkon jeho zaistenia určil útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej
len „ÚPZC“).

Rozhodnutie o zaistení odôvodnil odporca tým, že obmedzil navrhovateľa na osobnej slobode po
neoprávnenom prekročení Schengenskej hranice dňa 18. novembra 2013 o 14.35 hod. po tom, čo
bol 6 minút predtým spozorovaný kamerovým systémom, ako hranicu prekračuje. Neoprávneným

prekročením hranice mimo hraničného priechodu sa zároveň neoprávnene zdržiaval na území SR, čím
porušil ustanovenie článku 4 ods. 1 a článku 5 ods. 1 písm. a/, b/ Nariadenia Rady ES 562/2006, čím
sa dopustil priestupkov podľa § 116 ods. 1 písm. a/ a § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov.II.

Konanie pred súdom I. stupňa

Krajský súd v Košiciach na základe včas podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté

rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu
je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke. V odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že v bode I. opravného prostriedku boli iba odcitované dôvody odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia s námietkou, že odporca dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, no bez
uvedenia konkrétnych skutočností odôvodňujúcich tento záver.

V bode II. opravného prostriedku sa námietka týkala aplikácie Návratovej smernice s tým, že zaistenie

navrhovateľa nie je prípustné, nakoľko v danom prípade neprebieha konanie o jeho návrate, ktoré
rozhodnutím odporcu bolo prerušené a nemôže pokračovať až do ukončenia azylového konania a preto
ani nemôže spĺňať nevyhnutnú požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti, aj s poukazom na článok 5
ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odporca k tomu uviedol, že
rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení nemá za následok, že voči cudzincovi

neprebieha konanie o jeho návrate a zaistenie spĺňa požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti.

Krajský súd správnosť jeho postupu vyvodzuje zo znenia § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov, v
zmysle ktorého „ak je štátny príslušník tretej krajiny zaistený podľa odseku 1 písmeno a/ a policajný
útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení do 48 hodín od zaistenia, policajný útvar
štátneho príslušníka tretej krajiny ihneď prepustí; to neplatí, ak policajný útvar nevydá rozhodnutie o

administratívnom vyhostení z dôvodu prerušenia konania o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods.
4 alebo vyžiadania informácie podľa § 83 ods. 7.“ Na to nadväzuje ustanovenie § 77 ods. 4 zákona o
pobyte cudzincov, v zmysle ktorého, ak cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom
vyhostení alebo konanie o zákaze vstupu podľa tohto zákona, podá žiadosť o udelenie azylu, policajný
útvar vydá rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení až do rozhodnutia o jeho

žiadosti o udelenie azylu a ďalej postupuje podľa osobitného predpisu.

K námietke zmätočnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu pre nezrozumiteľnosť dôvodov,
nakoľko odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o
pobyte cudzincov, teda na účel konania o administratívnom vyhostení, avšak v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia sa odporca odvolával na realizáciu readmisnej dohody uzavretej medzi ES a Ukrajinou,

odporca uviedol, že existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení je nutným predpokladom
výkonu readmisie v zmysle readmisnej dohody vzhľadom na ustanovenie § 77 ods. 1 zákona o pobyte
cudzincov. Predtým, ako sa takáto osoba z územia Slovenskej republiky vyhostí, musí mať uloženú
povinnosť opustiť územie Slovenskej republiky. Krajský súd k oprávnenosti takéhoto postupu odporcu
dodal, že samotné administratívne vyhostenie je upravené v 4. časti prvej hlavy zákona o pobyte

cudzincov. Na rozhodovanie o administratívnom vyhostení v zmysle § 83 tohto zákona potom nadväzuje
ustanovenie § 84 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov o výkone rozhodnutia o administratívnom
vyhostení, v zmysle ktorého policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení,
ak má byť štátny príslušník tretej krajiny podľa medzinárodnej zmluvy vrátený na územie zmluvného
štátu.

K námietke, že odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým navrhovateľa zaistil na účel konania
o administratívnom vyhostení bez bližšieho konkretizovania predmetného konania o administratívnom
vyhosteníjehospisovouznačkou,krajskýsúduvádza,žeobdobne,akojetovprípadezaisteniaštátneho
príslušníka tretej krajiny podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, t. j. na účel výkonu
administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, identifikácia takéhoto rozhodnutia jeho

spisovou značkou a dátumom vydania rozhodnutia je esenciálnou zložkou rozhodnutia, tak i v tomto
konaníježiaducekonkretizovaniepredmetnéhokonaniaajjehospisovouznačkou(vzmyslerozhodnutia
o prerušení konania o administratívnom vyhostení na č. l. 13 administratívneho spisuje takéto konanie
vedené OHK PZ Veľké Slemence podľa prvej hlavy, štvrtej časti zákona o pobyte cudzinca pod číslom
PPZ-HCP-SO16-127/2013). Odporca však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na začatie

konaniaoadministratívnomvyhostenístým,žeúčastníkkonaniapočasspisovaniazápisniceovyjadrení
účastníka konania o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO16-127-007/2013 zo dňa 19. novembra2013 prejavil vôľu požiadať na území SR o udelenie azylu, teda aspoň v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia identifikoval jeden z úkonov konania o administratívnom vyhostení.

Ďalej sa navrhovateľ zaoberal účelom zaistenia a primeranosťou zásahu do práv účastníka konania.

Vychádzal pritom z právneho názoru, vysloveného Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí zo dňa 13. mája
2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11, ako aj v rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Sza/6/2013
zo dňa 24. septembra 2013, že „ak zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to
bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa článku 15 Návratovej smernice a pro futuro bude
nevyhnutné, aby správne orgány rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne po tom, čo

zaistený cudzinec podá žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany". Podľa názoru navrhovateľa mal
odporca ukončiť jeho zaistenie v právnom režime Návratovej smernice a keďže tak nespravil, vážne
pochybil.

Odporca k tomu tiež poukázal na názor vyslovený v citovanom rozhodnutí Súdneho dvora EÚ s tým, že
pokiaľ zaistený cudzinec podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany,
ak je táto žiadosť podaná účelovo (slovami súdneho dvora, iba s cieľom pozdržať, alebo zmariť výkon

rozhodnutia o navrátení) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto
cudzinca ponechať v zariadení. Krajský súd sa stotožnil s vyjadrením odporcu, že žiadosť navrhovateľa
bola podaná účelovo, ako sa tým odporca podrobne zaoberal v napadnutom rozhodnutí a dospel tiež
k správnemu záveru, že naďalej trvá účel zaistenia, ako to ukladá ustanovenie § 90 ods. 2 písm. d/
zákona o pobyte cudzincov. Odporca tiež náležite vyhodnotil a skutkovo podložil existenciu rizika úteku

navrhovateľa, ako je to uvedené v § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov.

Za neopodstatnenú považoval krajský súd v tejto súvislosti aj námietku s poukazom na právny názor
vyslovený v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorého je nevyhnutné, aby správne
orgány rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne po tom, čo zaistený cudzinec podal žiadosť
o udelenie medzinárodnej ochrany. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ako aj z

administratívneho spisu odporcu, odporca prvýkrát zaistil navrhovateľa rozhodnutím o zaistení cudzinca
č. p. PPZ-HCP-SO16-127-006/2013 zo dňa 19. novembra 2013, ktorým navrhovateľa zaistil dňom 19.
novembra 2013 v čase od 12:30 hod. na dobu 48 hodín, teda do 21. novembra 2013 do 12:30 hod. v
konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1,
pretože existuje riziko úteku účastníka konania a na výkon jeho zaistenia určil OHK PZ Veľké Slemence.

Uvedené rozhodnutie navrhovateľ prevzal dňa 19. novembra 2013 o 12:30 hod. Toho istého dňa bol
navrhovateľ vypočutý do zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. p. PPZ-HCP-SO16-127-007/2013,
a to v čase od 16:00 hod. do 17:20 hod. k skutočnostiam, týkajúcim sa prekročenia štátnej hranice SR.
Navrhovateľ až v zmysle tejto zápisnice požiadal o azyl v Slovenskej republike napriek tomu, že uviedol,
že cieľom jeho cesty bolo Poľsko, kde chcel požiadať o medzinárodnú ochranu. Následne odporca

rozhodol rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO16-127-008/2013 zo dňa 19. novembra 2013 o prerušení
konania o administratívnom vyhostení, vedeného OHK PZ Veľké Slemence podľa prvej hlavy štvrtej
časti zákona o pobyte cudzincov pod č. PPZ-HCP-SO16-127/2013. Odporca potom opätovne rozhodol
o zaistení cudzinca napadnutým rozhodnutím. Odporca teda postupoval zákonne, keď bezprostredne
po tom, čo navrhovateľ prejavil úmysel požiadať o medzinárodnú ochranu, znova rozhodol o zaistení

navrhovateľa s uvedením konkrétnych dôvodov, ktoré ho k prijatiu takéhoto záveru viedli.

K ďalšej námietke navrhovateľa krajský súd udáva, že odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal
možnosťou uplatnenia § 89 zákona o pobyte cudzincov ako miernejším prostriedkom, no dospel k
záveru, že nie je možné navrhovateľovi namiesto zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo
zloženia peňažnej záruky, čo odôvodnil osobnými pomermi navrhovateľa. K tvrdeniu v opravnom

prostriedku, že navrhovateľ v súlade s článkom 31 Ženevského dohovoru bezprostredne po zadržaní
(5 minút po prekročení štátnej hranice), ihneď po zabezpečení tlmočenia prejavil pred odporcom vôľu
požiadať o udelenie azylu na území SR a zároveň svoju žiadosť dostatočne odôvodnil, krajský súd
uviedol,žetototvrdenienemáoporuanivadministratívnomspiseodporcu.Znehovyplývajúskutočnosti,
svedčiace o účelovosti žiadosti o azyl tak, ako to uviedol odporca v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia. Zo spisového materiálu tiež vyplýva tak, ako je to uvedené v napadnutom rozhodnutí,
že odporca nepožiadal o azyl ani pri svojom prvom výsluchu, ako to vyplýva zo zápisnice o vyjadrení
účastníka konania č. p. PPZ-HCP-SO16-127-005/2013 zo dňa 19. novembra 2013, v čase od 11:20 hod.
do 11:45 hod. kedy uviedol, že po prekročení štátnej hranice SR videl policajné auto, chcel sa prihlásiť,
ale najskôr si zapálil cigaretu a ak by nevidel po prekročení štátnej hranice príslušníkov PZ, snažil by

sa dostať do Poľska. Spisový materiál tiež vyvracia tvrdenie navrhovateľa, že neunikal príslušníkomPZ, ani sa nesnažil skryť, pričom touto skutočnosťou sa odporca podrobne zaoberal v napadnutom
rozhodnutí. Krajský súd k tomu dodal, že v zmysle článku 31 Ženevského dohovoru zmluvné štáty sa
zaväzujú, že nebudú stíhať pre nezákonný vstup alebo prítomnosť na území štátu takých utečencov,

ktorí pri príchode priamo z územia, kde ich život alebo sloboda boli ohrozené v zmysle článku 1,
vstúpia alebo sú prítomní na území daného štátu bez povolenia za predpokladu, že sa sami prihlásia
bez meškania na úradoch a odôvodnia svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť na území daného
štátu. Odporca vo svojom rozhodnutí v súvislosti s týmto článkom správne konštatoval, že navrhovateľ
po neoprávnenom prekročení štátnej hranice z územia Ukrajiny na územie SR neuviedol žiadne

skutočnosti, ktoré nasvedčovali tomu, že na území Ukrajiny boli jeho život alebo sloboda ohrozené
a taktiež sa bez meškania neprihlásil na úradoch a neodôvodnil svoj nezákonný postup. Odporca aj
vo vzťahu k podmienkam administratívneho vyhostenia navrhovateľa a jeho realizácie poukázal na to,
že Ukrajinu možno vo všeobecnosti považovať za bezpečnú krajinu, v ktorej by život alebo sloboda
účastníka konania neboli ohrozené. Navyše, zo spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ požiadal
o azyl až po doručení prvého rozhodnutia o jeho zaistení.

Navrhovateľ tiež poukázal na právny názor NS SR, ktorý vyslovil v rozhodnutí sp. zn. 10Sza/4/2013 zo
dňa 9. apríla 2013, v zmysle ktorého štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má úmysel vstúpiť na územie
SR a zdržať sa na ňom z dôvodu, aby mohol požiadať o azyl, by sa nemal považovať za neoprávnene
sa zdržujúceho na území členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu
alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl. Krajský súd naproti tomu

poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Mehmet Arslan proti Polícii SR zo dňa 30. mája 2013
C-534/11, na ktorý poukázali obaja účastníci konania. V zmysle tohto rozhodnutia Smernica Rady ES
2003/9/ES zo dňa 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o
azyl a Smernica 2005/85 nebránia tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny, ktorý po svojom zaistení
na základe článku 15 Smernice 2008/115 podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle Smernice

2005/85 ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ak sa po individuálnom
posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto žiadosť bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo
zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa
dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu návratu. Odporca teda správne postupoval v zmysle
tohto rozsudku, keď náležite odôvodnil účelnosť podania žiadosti o azyl a odôvodnil tiež, v čom spočíva

riziko úteku zo strany navrhovateľa.

Ďalej poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 10Sza/7/2012 v súvislosti s § 3 ods. 8 zákona o azyle s tým,
že odporca mal navrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie jeho vyhlásenia je príslušný policajný útvar
zriadený pri azylovom zariadení a jeho žiadosť postúpiť Migračnému úradu na vykonanie pohovoru s
navrhovateľom a navrhovateľa prepustiť v súlade s ustanovením § 77 ods. 4 a § 88 ods. 11 zákona o

pobyte cudzincov, k čomu odporca uviedol, že navrhovateľ síce požiadal o udelenie azylu pred vydaním
napadnutého rozhodnutia, avšak v čase zaistenia predchádzajúcim rozhodnutím. Za podstatnú v tomto
smere považuje krajský súd skutočnosť, že odporca reagoval na žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu
na území SR prerušením konania o administratívnom vyhostení a vzhľadom na ustanovenie § 88 ods.
11 zákona o azyle práve vydaním napadnutého rozhodnutia o zaistení po predchádzajúcom rozhodnutí

o zaistení navrhovateľa na dobu 48 hodín.

Napokon navrhovateľ namietal dobu zaistenia na 5 mesiacov napriek tomu, že konanie o azyle nie je
vo väčšine prípadov jednostupňovým konaním, ale pokračuje v konaní pred prvostupňovým súdom,
prípadne odvolacím Najvyšším súdom SR, v dôsledku čoho vzhľadom na dĺžku konania pred súdnymi
orgánmi môže azylové konanie trvať aj sedem mesiacov a z toho dôvodu považoval pozbavenie osobnej

slobody navrhovateľa za neprimerané a neúčelné. Odporca k tomu uviedol, že odvolanie je fakultatívnou
časťou konania o azyle, ktoré nemusí nastať a preto pri určení lehoty zaistenia naň správny orgán
nemôže prihliadať. V prípade odvolacieho konania je to dôvod na skúmanie účelu zaistenia podľa § 90
ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd k tomu dodal, že ak by správny orgán prihliadol
na možné trvanie konania o azyle v dĺžke sedem mesiacov, táto skutočnosť by absolútne znemožňovala

zaistenie príslušníka tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl vzhľadom na zákonnú dĺžku trvania zaistenia v
zmysle § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov. Aj Súdny dvor EÚ v niekoľkokrát citovanom
rozhodnutí vo veci C-534/11 v bode 60 rozsudku v spojitosti s bodom 57 poukázal na to, že „keď bol
štátny príslušník tretej krajiny zaistený na základe článku 15 Smernice 2008/115 z dôvodu, že jeho
správanie vyvolávalo obavu, že pri absencii takého zaistenia by utiekol a maril by svoje vyhostenie a

keď bola žiadosť o azyl zrejme podaná iba s cieľom oddialiť, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia onávrate, ktoré bolo voči nemu vydané, treba konštatovať, že také okolnosti skutočne môžu odôvodniť
ponechanie uvedeného štátneho príslušníka v zaistení aj po podaní žiadosti o azyl. Keby členské štáty
nemohli za takých podmienok zabrániť tomu, aby dotknutá osoba podaním žiadosti o azyl automaticky

dosiahla prepustenie, bol by tým narušený cieľ tejto smernice, ktorým je účinný návrat neoprávnene
sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín.“ V zmysle bodu 58 tohto rozsudku „vnútroštátne
ustanovenie, ktoré za takých podmienok umožňuje ponechať žiadateľa v zaistení, je totiž v súlade s
článkom 18 ods. 1 Smernice 2005/85, keďže toto zaistenie nevyplýva z podania žiadosti o azyl, ale z
okolností, ktoré charakterizujú individuálne správanie tohto žiadateľa pred podaním tejto žiadosti a pri

jej podaní.“

Na uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EU poukázal vo svojom rozsudku sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa
24. septembra 2013 aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Zdôraznil, že „ak policajný útvar dospeje
k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná za účelom pozdržať, či
dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm.
d/ zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú napriek tomu, že cudzinec

požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody
ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu. Zdôraznil tiež,
že je nevyhnutné, aby správne orgány rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne po tom, čo
zaistený cudzinec podá žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany.“

III.

Odvolanie a vyjadrenie k nemu

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote navrhovateľ odvolanie, v ktorom poukázal
na článok 1, 2 a 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o
spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“), ako aj § 88 ods. 1 zákona

o pobyte cudzincov.

Podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na
slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem vymedzených prípadov, pokiaľ
sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Uviedol, že z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 vyplýva, že

limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom
konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor v texte čl. 5 ods. 1
písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnej slobody možno osobu, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie.
Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť
vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jej účelom sa viackrát zaoberal

aj ESĽP, napr. vo veci Samie AU v. Suisse, Agnissan v. Denmark. Podľa citovaného nálezu ústavného
súdu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jej účelom je
úzka súvislosť, keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri
rozhodovaní a zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi
bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je

náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.

Navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa namietal, že z výroku napadnutého rozhodnutia
odporcu vyplýva, že odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a)
zákona o pobyte cudzincov, a to na účel konania o administratívnom vyhostení, avšak v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia sa odporca odvoláva na realizáciu readmisnej dohody uzatvorenej medzi

ES a Ukrajinou, keď okrem iného uvádza, že „v prípade odpadnutia dôvodov prerušenia konania
o administratívnom vyhostení bude možné pokračovať v konaní o administratívnom vyhostení a v
prípade vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa ho bude možné vyhostiť
na Ukrajinu v zmysle readmisnej dohody medzi ES a Ukrajinou (...) Takýmto právnym dôvodom
je podľa názoru správneho orgánu aj výkon readmisie v zmysle readmisnej dohody... “ Odporca v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia v rozpore s výrokom napadnutého rozhodnutia predpokladáodsun navrhovateľa na základe readmisnej dohody v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. e)
zákona o pobyte cudzincov. Z tohto dôvodu považuje napadnuté rozhodnutie odporcu za zmätočné a
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť dôvodov. Navyše, odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia

uvádza, že navrhovateľa zaistil na účel konania o administratívnom vyhostení, avšak vo výroku
absentuje špecifikácia predmetného konania o administratívnom vyhostení jeho spisovou značkou.

Zákon o pobyte cudzincov rozlišuje niekoľko účelov zaistenia cudzinca, pričom tomu ktorému
účelu zaistenia uvedenému vo výroku rozhodnutia správneho orgánu musí náležite zodpovedať aj
odôvodnenie tohto rozhodnutia. A teda samotný zákonodarca rozlišuje zaistenie cudzinca na účel

konania o administratívnom vyhostení cudzinca resp. na účel výkonu administratívneho vyhostenia
a zaistenie cudzinca na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy (t. j. v tomto prípade podľa
readmisnej dohody uzatvorenej medzi EÚ a Ukrajinou). Postup príslušných štátnych orgánov v
konaní o administratívnom vyhostení upravuje zákon o pobyte cudzincov v súlade s tzv. návratovou
smernicou, naopak postup príslušných štátnych orgánov realizujúcich návrat resp. readmisiu cudzinca
je upravený v štandardnej medzinárodnej zmluve, pričom medzi oboma spôsobmi odsunu existuje

okrem iného základný rozdiel spočívajúci v neformálnosti a bezodkladnosti vrátenia cudzinca na základe
medzinárodných tzv. readmisných dohôd.

Vzhľadom k uvedenému sa navrhovateľ nemôže stotožniť s názorom prvostupňového súdu, že
rozhodnutie odporcu nie je zmätočné a nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť dôvodov.

Pokiaľ ide o namietanú absenciu špecifikácie konania o administratívnom vyhostení navrhovateľa vo

výroku napadnutého rozhodnutia, nesúhlasí so záverom prvostupňového súdu, že odporca aspoň
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia identifikoval jeden z úkonov konania o administratívnom
vyhostení, čo považuje prvostupňový súd za postačujúce. Aj samotný prvostupňový súd poznamenal vo
svojom rozhodnutí, že obdobne ako je to v prípade zaistenia cudzinca podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov, t. j. na účel výkonu administratívneho vyhostenia, identifikácia takéhoto rozhodnutia

jeho spisovou značkou a dátumom vydania rozhodnutia je esenciálnou zložkou rozhodnutia, a preto má
za to, že i v tomto konaní bolo žiaduce konkretizovanie predmetného konania aj jeho spisovou značkou
predovšetkým vo výroku napadnutého rozhodnutia.

Vsúladescitovanýmiustanoveniaminávratovejsmernice,Európskehodohovoruakoajzákonaopobyte
cudzincov má za to, že jeho zaistenie nie je prípustné, nakoľko v danom prípade neprebieha konanie

o jeho návrate, ktoré bolo rozhodnutím odporcu prerušené a toto konanie nemôže pokračovať až do
ukončenia azylového konania. Zaistenie navrhovateľa preto ani nemôže spĺňať nevyhnutnú požiadavku
jeho účelnosti a efektívnosti v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva a
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil a na základe
vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Už v podanom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu navrhovateľ namietal právne prekážky,
ktoré bránia návratu navrhovateľa a ktoré nastali už v konaní o zaistení pred odporcom. Navrhovateľ
v priebehu konania o zaistení (aj konania o administratívnom vyhostení) prejavil vôľu požiadať
o poskytnutie medzinárodnej ochrany a z tohto dôvodu bol odporca povinný prerušiť konanie o
administratívnom vyhostení navrhovateľa.

V súlade s návratovou smernicou a v súlade so smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o
minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca
(2) by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal považovať
za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť
rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa

o azyl.

Podľa ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle je žiadateľ počas konania o udelenie azylu oprávnený
zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

V súlade s právnym názorom vysloveným Súdnym dvorom EU v rozhodnutí zo dňa 30.05.2013 vo veci
Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11 žiadateľ o azyl nemôže byť považovaný za ,,neoprávnene sa

zdržiavajúceho'' v zmysle smernice 2008/115 (...) Táto smernica sa nevzťahuje na štátneho príslušníka
tretej krajiny, ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle smernice 2005/85, a to v obdobíod podania uvedenej žiadosti do prijatia rozhodnutia o tejto žiadosti na prvom stupni, alebo prípadne
do rozhodnutia o opravnom prostriedku podanom proti uvedenému rozhodnutiu. Zaistenie na účel
vyhostenia a zaistenie žiadateľa o azyl patria do odlišných právnych režimov. (...) Treba však spresniť,

že zo samotnej skutočnosti, že v okamihu podania žiadosti o azyl už bolo voči žiadateľovi vydané
rozhodnutie o návrate a že žiadateľ bol zaistený na základe článku 15 smernice 2008/115, nemožno
bez individuálneho posúdenia všetkých relevantných okolností vyvodzovať domnienku, že túto žiadosť
podal iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je
objektívne nevyhnutné a primerané.

Odporca ako aj prvostupňový súd vo svojich rozhodnutiach zhodne uviedli, že navrhovateľ v priebehu
konania o vyhostení požiadal v priebehu spisovania zápisnice pred odporcom o azyl. Vychádzajúc
z citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EU má navrhovateľ za to, že sa na neho v čase vydania
napadnutého rozhodnutia odporcu (v poradí 2. rozhodnutia o zaistení navrhovateľa odporcom)
nevzťahoval právny režim návratovej smernice, a z tohto dôvodu nebolo prípustné jeho zaistenie na účel
konania o návrate v zmysle návratovej smernice. Navyše v čase podania žiadosti o azyl navrhovateľom

voči nemu nebolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení.

V tejto súvislosti taktiež poukázal na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v
rozhodnutí sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24.09.2013, ktorým najvyšší súd reagoval na vyššie citované
rozhodnutie Súdneho dvora EU, pričom skonštatoval, že ,,Najvyšší súd Slovenskej republiky si je
vedomý toho, že vyššie uvedený procesný postup (teda vydanie rozhodnutia, že dôvody zaistenia trvajú

aj potom, čo podal žiadosť o azyl, hoci až po rozhodnutí o zaistení) zákon o pobyte cudzincov v aktuálne
platnom znení výslovne neupravuje. Právny základ k vydaniu predmetného rozhodnutia však možno
nájsť (za použitia eurokonformného výkladu) v 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, podľa
ktorého policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá
účel zaistenia. Ak teda zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za

následok ukončenie zaistenia podľa čl. 15 návratovej smernice, ako konštatoval Súdny dvor Európskej
únie vo veci A., a policajný útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť;
dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný útvar dospeje k
záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či
dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm.

d) zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec
požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody
ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu.“

Navrhovateľ bol rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-SO16-127-006/2013 zo dňa 19.11.2013 prvýkrát
zaistený na dobu 48 hodín s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie, pretože podľa názoru odporcu

existovalo riziko jeho úteku. Voči navrhovateľovi začal odporca konanie o administratívnom vyhostení.
Následne po prejavení vôle požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky zo strany
navrhovateľa odporca rozhodnutím prerušil konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa a
napadnutým rozhodnutím opätovne zaistil navrhovateľa na účel konania o administratívnom vyhostení
na dobu 5 mesiacov a rozhodol o jeho umiestnení v zariadení pre cudzincov. Uvedený postup odporcu,

s ktorým sa stotožnil aj prvostupňový súd, je podľa názoru navrhovateľa v rozpore s vyššie citovaným
rozhodnutím Súdneho dvora EU a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Má za to, že
odporca mal po podaní žiadosti o azyl navrhovateľom ukončiť zaistenie navrhovateľa v právnom režime
návratovej smernice, t. j. pre účely jeho návratu.

Odporca a následne aj prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdili aj pri aplikovaní Ženevského

dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, keď dospeli k nesprávnemu právnemu záveru,
že s ohľadom na správanie sa navrhovateľa neboli splnené predpoklady pre uplatnenie čl. 31 Dohovoru,
hoci navrhovateľ bezprostredne po zadržaní po prekročení štátnej hranice v prítomnosti tlmočníka
prejavil pred odporcom vôľu požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Utečenci
nelegálne prekračujúci slovensko-ukrajinskú štátnu hranicu sú spravidla zadržiavaní príslušníkmi

hraničnej stráže, a to skôr, než sa sami stihnú prihlásiť štátnym orgánom. V prejednávanej veci preto
boli splnené podmienky pre aplikáciu tzv. nepenalizačného princípu utečencov v súlade s odsekmi 1 a
2 čl. 31 Ženevského dohovoru. Odporca napadnutým rozhodnutím zároveň porušil ustanovenie § 88
ods. 12 zákona o pobyte cudzincov, na čo mal prvostupňový súd prihliadnuť a napadnuté rozhodnutie
odporcu zrušiť.Odporca ako aj prvostupňový súd na prejednávanú vec tiež nesprávne aplikovali § 3 ods. 8 zákona
o azyle a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/7/2012. Keďže navrhovateľ prejavil vôľu o
udelenie azylu na nepríslušnom policajnom útvare po vstupe na územie Slovenskej republiky (v čase,

kedy navrhovateľ prejavil vôľu o udelenie azylu sa nachádzal na Oddelení hraničnej kontroly PZ Veľké
Slemence a prebiehalo voči nemu konanie o administratívnom vyhostení, a teda nenachádzal sa v
zariadeníprecudzincov),t.j.predvydanímnapadnutéhorozhodnutiaozaisteníaumiestnenívzariadení
pre cudzincov, odporca mal postupovať tak, že po prerušení konania o administratívnom vyhostení
mal navrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie jeho vyhlásenia je príslušný policajný útvar zriadený pri

azylovom zariadení a jeho žiadosť v súlade s citovaným rozsudkom Najvyššieho súdu SR postúpiť
príslušnému orgánu na vykonanie pohovoru s navrhovateľom a navrhovateľa prepustiť v súlade s
ustanovením § 77 ods. 4 a § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový súd sa stotožnil s
postupom a právnym posúdením veci odporcom, čím taktiež pochybil. V tejto súvislosti má navrhovateľ
za to, že rozhodujúcou skutočnosťou bolo to, či navrhovateľ požiadal o azyl na príslušnom alebo
nepríslušnom útvare policajného zboru. Skutočnosť, že navrhovateľ bol v čase podania žiadosti o azyl

zaistený na základe predošlého rozhodnutia odporcu o zaistení na dobu 48 hodín, považuje za právne
bezvýznamnú, nakoľko za rozhodujúcu a právne významnú skutočnosť považuje, že sa navrhovateľ
nenachádzal v zariadení pre cudzincov (a navyše voči nemu ani nebolo vydané rozhodnutie o jeho
administratívnom vyhostení). Prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného
dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je policajný útvar po celú dobu zaistenia povinný
skúmať, či trvá účel zaistenia.

Vtejtosúvislostinavrhovateľoznámil,žedňa11.decembra2013povykonanípohovorusnavrhovateľom
v konaní o azyle navrhovateľ obdržal oznámenie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky o začatí konania o prevzatie zodpovednosti za posúdenie jeho žiadosti o azyl v členskom štáte

podľa Nariadenia rady (ES) č. 343/2003, tzv. dublinského konania. Na základe uvedeného a v súlade s
citovaným ustanovením § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov sa navrhovateľ domnieval, že
v predmetnej právnej veci odpadol účel jeho zaistenia na základe napadnutého rozhodnutia odporcu.

Navrhovateľ svojmu právnemu zástupcovi uviedol, že Migračný úrad požiadal o prevzatie zodpovednosti
za jeho žiadosť o azyl v zmysle Nariadenia rady č. 343/2003 dve krajiny: Francúzsko a Belgicko. Ak by

hociktorá z týchto krajín prijala zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti o azyl, navrhovateľ dobrovoľne
súhlasí s jeho prevozom na územie týchto štátov, a preto by nebol daný dôvod pre jeho prípadné
zaistenie ani v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko neexistuje
riziko jeho úteku a navrhovateľ je ochotný vyčkať na výsledok tzv. dublinského konania a podrobiť sa
dublinskému transferu v zariadení Migračného úradu pre žiadateľov o azyl. V súlade s ustanovením § 90

ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov mal odporca ukončiť zaistenie navrhovateľa a bezodkladne
ho prepustiť.

Na základe uvedených skutočností navrhol navrhovateľ, aby Najvyšší súd SR vydal rozsudok, ktorým
zmení rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/58/2013-35 zo dňa 18. decembra 2013 tak, že
rozhodnutieodporcuzodňa19.novembra2013č.p:PPZ-HCP-SO16-127-009/2013zrušíavecmuvráti

na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby odvolací súd nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa
zo zaistenia.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že nesúhlasí s námietkami navrhovateľa, ktorý
poukazoval na rozpor vo výroku a odôvodnení rozhodnutia o zaistení v tom, že podľa výroku rozhodnutia
bol navrhovateľ zaistený podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, t. j. na

účel konania o administratívnom vyhostení, avšak v odôvodnení predpokladal odsun navrhovateľa na
základe readmisnej dohody v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov.
Podľa názoru odporcu ustanovenie § 88 zákona o pobyte cudzincov pojednáva o zaistení cudzincov, a
nie o spôsoboch ich odsunu tak, ako to uvádza navrhovateľ. Toto ustanovenie zákona dáva príslušným
orgánom možnosť zaistiť cudzincov v zmysle uvedených ustanovení, ak príslušný orgán vyhodnotí,

že zaistenie cudzinca je nutné. Poukázal na súvislosť medzi odsunom cudzinca, ktorý neoprávnene
prekročil štátnu hranicu alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky a rozhodnutím o
administratívnom vyhostení. Predtým, ako sa takáto osoba z územia Slovenskej republiky vyhostí, musímať uloženú povinnosť opustiť územie Slovenskej republiky. Dohoda medzi Európskym spoločenstvom
a Ukrajinou o readmisii osôb uverejnená v úradnom vestníku L 332, 18/12/2007 s 0048-0065 (ďalej len
„dohoda o readmisii osôb“) však takúto povinnosť cudzincom neukladá, iba určuje práva a povinnosti

zmluvným stranám pri readmisii osôb. Povinnosť cudzincom, ktorý majú neoprávnený pobyt na území
SR alebo neoprávnene prekročia vonkajšiu hranicu, opustiť územie SR neustanovuje ani zákon o
pobyte cudzincov. Avšak § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov hovorí, že administratívne vyhostenie
je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na
území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky. Odporca teda tvrdí,

že existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení je nutným predpokladom výkonu readmisie v
zmysle readmisnej dohody, pričom ide o skutočnosť uvedenú v § 34 ods. 6 správneho poriadku (netreba
ju dokazovať) a preto ju neuviedol ani v rozhodnutí o zaistení.

Zároveň odporca upozornil na fakt, že ak by bolo možné pripustiť odsun cudzincov len na základe
readmisnej dohody, ktorá nestanovuje potrebu vydania akéhokoľvek rozhodnutia, ani nestanovuje
povinnosti pre osoby, ktorých sa týka, tak tieto osoby by boli odsunuté bez možnosti akejkoľvek nápravy

alebo opravného prostriedku; takýmto postupom by bol porušený čl. 1 písm. d) Protokolu č. 7 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11. Vychádzajúc zo znenia § 84 ods.
1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je možné vyvodiť záver, že samotný zákonodarca predpokladá
na výkon readmisie existenciu rozhodnutia o administratívnom vyhostení.

Na základe vyššie uvedených skutočností odporca trvá na tom, že zaistenie spĺňa základnú a

nevyhnutnú požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu
pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Navrhovateľ s odvolaním sa na názor vyslovený Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí zo dňa 30.5.2013 vo
veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11 tvrdil, že na navrhovateľa sa v čase vydania napadnutého
rozhodnutia nevzťahoval právny režim návratovej smernice a z toho dôvodu nebolo prípustné jeho

zaistenie na účel konania o návrate v zmysle tejto smernice. Navyše zdôraznil, že v čase podania
žiadosti o azyl voči nemu nebolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení. V predmetnom
rozhodnutí súd konštatoval, že pokiaľ zaistený cudzinec podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o
udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo (slovami súdneho dvora „iba
s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení) a pokračovanie zaistenia je naďalej

objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Odporca postupoval v duchu
uvedeného rozhodnutia. Dospel k záveru, že žiadosť navrhovateľa bola podaná účelovo a že trvá účel
zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, t.j. v konaní o administratívnom
vyhosteníscieľomzabezpečiťjehovycestovaniedokrajinypodľa§77ods.1,aexistujerizikojehoúteku.

Bezprostredne po tom, čo navrhovateľ prejavil úmysel požiadať o medzinárodnú ochranu, znova

rozhodol o zaistení, pričom dospel k záveru, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, a uviedol aj
konkrétne dôvody, ktoré ho k prijatiu takéhoto záveru viedli.

Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že v čase prejavenia úmyslu požiadať o azyl na území Slovenskej
republiky nebolo voči nemu vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení odporca dáva do
pozornosti znenie návratovej smernice, ktorá v čl. 15 ods. 1 hovorí: „Pokiaľ sa v osobitnom prípade

nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu
zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť
návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď existuje riziko úteku.“

Odporca bol toho názoru, že predpokladom ponechania štátneho príslušníka v zaistení nie je existencia
rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ale buď existencia úkonov s cieľom pripraviť návrat cudzinca

alebo výkon vyhostenia, teda výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Odporca má za to,
že konanie o administratívnom vyhostení spĺňa požiadavku úkonu, ktorého cieľom je pripraviť návrat,
a keďže voči navrhovateľovi v čase prejavenia úmyslu požiadať o azyl konanie o administratívnom
vyhostení prebiehalo, bol zaistený v súlade s citovanými právnymi predpismi ako aj judikátmi a teda
odporca nebol povinný ukončiť režim zaistenia.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že odporca porušil ustanovenie § 88 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov,
toto tvrdenie sa nezakladá na pravde. Zo spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ bol prvý krátvypočutý za prítomnosti tlmočníka dňa 19. novembra 2013 v čase od 11:20 do 11:45 hod., následne
bolo vydané rozhodnutie o zaistení č. p. PPZ-HCP-S016-127-006/2013, ktoré mu bolo riadne preložené
tlmočníkom. Potom bol navrhovateľ znova vypočutý, č. p. PPZ-HCP-SO16-127-007/2013 v čase od

16:00 do 17:20 hod., pričom navrhovateľ až na konci tejto zápisnice vyslovil žiadosť o poskytnutie
medzinárodnej ochrany. Aj túto žiadosť vyslovil len po tom, čo sám v zápisnici uviedol, že chcel ísť do
Poľska, a po tom, čo bol poučený o tom, že sa do Poľska nedostane. Navrhovateľ dokonca v prvej
zápisnicič.p.PPZ-HCP-SO16-127-005/2013sámpotvrdil,žekebypoprekročeníštátnejhranicenevidel
príslušníkov PZ, tak by sa orgánom SR neprihlásil, ale snažil sa dostať do Poľska.

V tejto súvislosti odporca dáva súdu do pozornosti chovanie navrhovateľa po nedovolenom prekročení
štátnej hranice cca 1 m od hraničného znaku HZ 338 (zaznamenané kamerovým systémom EBAS),
od ktorého vedie spevnená asfaltová cesta do obce Ruská. Uvedená cesta je rovná, bez zákrut. Na
uvedenej ceste, vo vzdialenosti cca 50 m od HZ 338 v čase narušenia stála hliadka OHK PZ Veľké
Slemence so služobným motorovým vozidlom označeným príslušnosťou k Policajnému zboru. Túto
skutočnosť potvrdil aj sám navrhovateľ, pričom sám priznal, že uvedenú hliadku videl. Namiesto toho,

aby sa hliadke prihlásil, zišiel s asfaltovej cesty a zamieril ku krovinatému porastu na poli (zaznamenaný
pohyb služobného motorového vozidla pomocou systému na monitorovanie pohybu SCMV). Tieto
skutočnosti sú uvedené v rozhodnutí o zaistení č. p. PPZ-HCP-SOl6-127-006/2013. Aj to dokazuje, že
navrhovateľ neprejavil pred odporcom vôľu požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky,
a ani to nemal v úmysle urobiť.

K tvrdeniu navrhovateľa, že nakoľko prejavil vôľu o udelenie azylu na nepríslušnom útvare po vstupe
na územie Slovenskej republiky ešte v priebehu konania o administratívnom vyhostení, odporca mal
navrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie vyhlásenia je príslušný policajný útvar pri azylovom zariadení,
odporca uviedol, že zákon o azyle (v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia, ale ani
v súčasne platnej podobe) nerieši, ktorý útvar je príslušným na prijatie vyhlásenia cudzinca, ktorý je

zaistený na základnom útvare PZ, akým OHK PZ Veľké Slemence je. V zmysle § 2 ods. 2 písm. b)
zákona o azyle je príslušným na prijatie vyhlásenia „ak ide o cudzinca, ktorý žiada o udelenie azylu alebo
o poskytnutie doplnkovej ochrany po vstupe na územie Slovenskej republiky, policajný útvar zriadený pri
azylovom zariadení“, podľa písm. d) „ak ide o cudzinca, ktorý je umiestnený v zariadení pre cudzincov
podľa osobitného zákona, policajný útvar v tomto zariadení.“ Keďže navrhovateľ bol v čase prejavenia

úmyslu požiadať o azyl v zaistení, bol teda obmedzený v pohybe, ale nebol umiestnený v zariadení,
neexistoval útvar príslušný na jeho vyhlásenie. Avšak nakoľko odporca navrhovateľa ponechal v zaistení
a umiestnil ho v zariadení v súlade s § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, príslušným na prijatie
vyhlásenia je podľa § 3 ods. 2 písm. d) zákona o azyle policajný útvar v tomto zariadení. Takýto postup
umožňuje aj § 3 ods. 8 zákona o azyle.

Odporca o začatí konania o prevzatí zodpovednosti za posúdenie žiadosti o azyl v členskom štáte nebol
migračným úradom MV SR upovedomený, nakoľko v zmysle právnych predpisov nie je účastníkom
konania. Navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca boli o začatí konania upovedomení listom Migračného
úradu č. p. MU39/DS-Ž-2013 zo dňa 11. decembra 2013, pričom im mohlo byť z listu zrejmé, že odporca
nedostal kópiu oznámenia o začatí konania o prevzatí zodpovednosti. Tak navrhovateľ ako aj jeho

právny zástupca mali možnosť v zmysle § 18 správneho poriadku podať podnet odporcovi na začatie
konania podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, čo však neurobili. Odporca sa o začatí
konania o prevzatí zodpovednosti dozvedel až z oznámenia, ktoré tvorilo prílohu výzvy krajského súdu
na vyjadrenie sa k opravnému prostriedku vo veci zaistenia, ktoré odporca obdržal dňa 22. januára 2013.
Odporca obratom požiadal listom zo dňa 24. januára 2014 Migračný Úrad MV SR o zaslanie podkladov

potrebných na skúmanie, či trvá účel zaistenia, nakoľko je toho názoru, že samotná informácia o začatí
konania o prevzatí zodpovednosti bez znalosti ostatných objektívnych skutočností nie je dostatočná na
prijatie záveru, či trvá účel zaistenia.

Odporca považoval svoj postup v konaní a rozhodnutie o zaistení č. p. PPZ-HCP-S016-127-009/2013
za správny a v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

IV.

Konanie pred odvolacím súdomNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie
krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 10. februára 2014 (§ 156
ods. 1 a ods. 3 OSP).

So zreteľom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v ktorom ho preskúmal, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Preto odvolací súd poukazuje len na
sporné a problematické otázky súvisiace s inak v zásade správnym a zákonným rozsudkom krajského
súdu.

Otázky súvisiace s prekročením Schengenskej hranice štátnym príslušníkom tretej krajiny a s jeho

zaistením:

Podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „ZPC“), policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho
vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa
neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva možnosť - oprávnenie policajta obmedziť osobnú slobodu štátneho
príslušníka tretej krajiny, ak reálne prichádza do úvahy jeho vrátenie podľa medzinárodnej zmluvy a
zároveň musí byť splnená podmienka, že taký štátny príslušník tretej krajiny neoprávnene vstúpil na
územie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.

V zmysle článku 2 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra

2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov
tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s jej odôvodnením 9
sa má vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa nevzťahuje na štátneho príslušníka tretej
krajiny, ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle smernice Rady 2005/85/ES
z 1. decembra 2005 o minimálnych

štandardochprekonanievčlenskýchštátochopriznávaníaodnímanípostaveniautečenca,atovobdobí
od podania uvedenej žiadosti do prijatia rozhodnutia o tejto žiadosti na prvom stupni, alebo prípadne do
rozhodnutia o opravnom prostriedku podanom proti uvedenému rozhodnutiu.

Smernica Rady 2003/9/ES z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie
žiadateľov o azyl, a smernica 2005/85 nebráni tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny, ktorý po

svojom zaistení na základe článku 15 smernice 2008/115 podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v
zmysle smernice 2005/85, ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ak sa po
individuálnom posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto žiadosť bola podaná iba s cieľom
oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné
na to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu návratu.

Správny orgán i krajský súd správne a v súlade so zákonom posúdili žiadosť o medzinárodnú ochranu
prednesenú navrhovateľom 19. novembra 2013 až pri opakovanom výsluchu, a to až po oznámení, že
do Poľskej republiky sa nedostane, hoci tam mal pôvodne úmysel sa dostať a tam požiadať o azyl, ako
účelovú - podanú iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate.Následne správne vyhodnotili i to, že zaistenie je aj vzhľadom na dôvody uvádzané navrhovateľom, ako
aj dôvody, pre ktoré požiadal o medzinárodnú ochranu, nevyhnutné, pretože je tu riziko úteku zo strany
navrhovateľa.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil podľa § 219 OSP ako vecne správny.

V.

Trovy konania

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s ustanovením
§ 250l ods. 2 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože navrhovateľ nemal úspech a
odporcovi zákon neumožňuje jej priznanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.