Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. január 2014

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 2T/174/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5711011927
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Mazúch

ECLI: ECLI:SK:OSMT:2014:5711011927.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Martin v senáte zloženom z jeho predsedu Mgr. Miroslava Mazúcha a prísediacich Mgr.

Eleny Vojtekovej a Oľgy Lysičanovej na hlavnom pojednávaní konanom 28. 01. 2014 v Martine takto

r o z h o d o l :

obžalovaný
P.A. P., nar. XX.XX.XXXX Q. P., bytom P., adresa na doručovanie
písomností P., J.. X. Č.. X/XX

u z n á v a s a z a v i n n é h o , ž e

1/
ako živnostník s obchodným menom P. P., s miestom podnikania P., J.. W. Č.. X, IČO: 35 071 515, DIČ:
1021919217 nepodal ako platiteľ DPH do dňa 25.01.2006 na Daňovom úrade Martin, ul. Jesenského
č. 23 daňové priznanie na DPH za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2005, v úmysle získať neoprávnený
prospech, pričom správcom dane, daňovom kontrolou na DPH za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2005
podľa § 29 ods. 6 Zákona č. 511/92 Zb. v znení neskorších predpisov, t.j. podľa pomôcok, však bolo
zistené, že daňový subjekt mal priznať a odviesť DPH za IV. štvrťrok 2005 v sume 2.059,41 eur, nakoľko

prijal v tuzemsku tovar v zmysle faktúr o nadobudnutí tovaru - ojazdených motorových vozidiel a to
faktúry č. XXXX/X zo dňa XX.XX.XXXX, vo výške 4.000,- eur od belgického dodávateľa W. F. Q., a
faktúry č. XXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, vo výške 4.600,- eur od maďarského dodávateľa F. S. O., ktorý
je predmetom dane a tým, že daň z nadobudnutého tovaru z iného členského štátu v tuzemsku nepriznal
a neodviedol, spôsobil štátnemu rozpočtu SR, v zastúpení Daňový úrad Martin, ul. Jesenského č. 23,
škodu skrátením dane vo výške 2.059,41 eur,

2/
ako živnostník s obchodným menom P. P., s miestom podnikania P., J.. W. Č.. X, IČO: 35 071 515, DIČ:
1021919217, nepodal ako platiteľ DPH do dňa 25.04.2006 na Daňovom úrade Martin, ul. Jesenského
č. 23 daňové priznanie na DPH za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2006, v úmysle získať neoprávnený
prospech pričom správcom dane, daňovou kontrolou na DPH za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2006
podľa § 29 ods. 6 Zákona č. 511/92 Zb. v znení neskorších predpisov, t.j. podľa pomôcok, však bolo

zistené, že daňový subjekt mal priznať a odviesť DPH za I. štvrťrok 2006 v sume 6.413,06 eur, nakoľko
prijal v tuzemsku tovar v zmysle faktúr o nadobudnutí tovaru - ojazdených motorových vozidiel a to
faktúra č. XXX/X zo dňa XX.XX.XXXX, vo výške 7.650,- eur, faktúra č. XXX/X zo dňa XX.XX.XXXX, vo
výške 7.400,- eur, faktúra č. XXX/X zo dňa XX.XX.XXXX, vo výške 6.150,- eur a faktúra č. XXX/X zo dňa
XX.XX.XXXX vo výške 5.950,- eur od belgického dodávateľa W. F. Q., ktorý je predmetom dane a tým,
že daň z nadobudnutého tovaru z iného členského štátu v tuzemsku nepriznal a neodviedol, spôsobil
štátnemu rozpočtu SR, v zastúpení Daňový úrad Martin, ul. Jesenského č. 23, škodu skrátením dane

vo výške 6.413,06 eurcelkom spôsobil škodu vo výške 8.472,47 eur

t e d a

pokračovacím konaním vo väčšom rozsahu skrátil daň

č í m s p á c h a l

pokračovací zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák.

Z a t o s a o d s u d z u j e

Podľa § 276 ods. 2, § 38 ods. 5, § 42 ods. 1 za použitia zásad uvedených v § 41 ods. 2 Tr. zák. na

súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. obžalovaného na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Podľa§61ods.1,ods.2Tr.zák.ukladáobžalovanémutrestzákazučinnostivedeniamotorovýchvozidiel

akéhokoľvek druhu vo výmere 5 / päť/ rokov.
Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušuje výroky o treste
- z rozsudku Okresného súdu Martin, zo dňa 22. 11. 2011, sp. zn. 2T/50/2010, v spojení s uznesením
Krajského súdu v Žiline z 22. 03. 2012, sp. zn. 3To/20/2012, právoplatného dňa 22. 03. 2012, ktorým bol
obžalovanému pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. uložený trest odňatia

slobody vo výmere 3 /tri/ roky so zaradením na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia a trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu vo výmere
5 /päť/ rokov, pričom z výkonu trestu odňatia slobody bol podmienečne prepustený 25. 03. 2013,
- z trestného rozkazu Okresného súdu Martin, zo dňa 06.09.2009, sp. zn. 2T/120/2010, právoplatného
dňa 11.02.2011, ktorým bol obžalovanému pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa §

348 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 /jeden/ rok so zaradením na
výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a trest zákazu činnosti vedenia
motorových vozidiel akéhokoľvek druhu vo výmere 5 /päť / rokov,
ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej
došlo zrušením, stratili podklad.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Martin podal 14. 11. 2011 pod sp. zn. 2Pv/139/11 obžalobu na P. P.,
pre skutok právne posúdený ako zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d/
Tr. zák., na tom skutkovom základe ako je uvedené vo výroku podanej obžaloby. Súd mal vykonaným
dokazovaním na hlavnom pojednávaní preukázané, že obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako je z neho

uznaný za vinného vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Obžalovaný P. P. bol podľa výpisu zo živnostenského registra živnostníkom s obchodným menom P.
P. s miestom podnikania P., J.. W. Č.. X, IČO: 35 071 516 s predmetom podnikania obchodná činnosť
s drevom, obchodná činnosť v rozsahu voľných živností a pomocné práce v lese. Obžalovaný bol

štvrťročným platiteľom dane z pridanej hodnoty od 26.01.2005.

Obžalovaný je usvedčovaný najmä výpoveďou svedkyne G.. W. I., kontrolórky z Daňového úradu Martin
ktorá vypovedala, že vykonávala daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty u obžalovaného P. P. za
zdaňovacie obdobie štvrtý štvrťrok 2005 a prvý štvrťrok 2006. Obžalovaný nepodal daňové priznania

za tieto dva štvrťroky, nepredložil účtovné doklady a preto správca dane pristúpil k určeniu dane podľa
pomôcok. Na základe údajov z medzinárodnej výmeny daňových informácii bolo zistené, že obžalovaný
nadobudol tovar od maďarského a belgického dodávateľa, pričom
- belgickým dodávateľom W. F. Q. D. XX, XXXX O., IČ DPH: BE0461365652 mu bola vystavená faktúra
č. XXXX/X N. T. XX. XX. XXXX vo výške 4 000,- € (Citroen Xsara, v.č.Q.),- maďarským dodávateľom F. S. O., É., X., O., C. S.L., XXXX W. E. J.. XX, IČ DPH: HU13267201, mu
bola vystavená faktúra č. XXXXXX N. T. XX. XX. XXXX vo výške 4 600,- € (Renault Megane Scienic,
v. č. Q.),

- belgickým dodávateľom W. F. Q. D. XX, XXXX O., IČ DPH: BE0461365652 mu boli vystavené
- faktúra č. XXXXX N. XX.XX.XXXX vo výške 7.650,- eur (Volkswagen Passat, v.č. K.),
- faktúra č. XXXXX N. XX.XX.XXXX vo výške 7.400,- eur (Volkswagen Passat, v.č. WQ.),
faktúra č. XXXXX N. XX.XX.XXXX vo výške 6.150,- eur (Renault Megane, v. č. Q.) a

faktúra č. XXX/XX N. XX.XX.XXXX vo výške 5.950,- eur (Renault Laguna, v. č. Q.).
Kontrolou bolo zistené, že obžalovaný P. P. pri zakúpení tovaru v zahraničí uviedol svoje DIČ SK
1021919217, preto mu bol tovar dodaný bez dane z pridanej hodnoty. Obžalovaný tieto skutočnosti
nepopieral a okrem vyššie uvedenej svedeckej výpovede sú preukázané aj listinnými dôkazmi - najmä
faktúrami dodávateľov a zápisnicami o daňových kontrolách. Súd mal preto tieto skutkové okolnosti
preukázané v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (§ 2 ods. 6 Tr. por.).

Svedkyňa ďalej vypovedala, že obžalovaný P. automobily predal na území Slovenskej republiky ako
súkromná osoba, nie ako podnikateľ identifikovaný s IČO-m resp. s DIČ-om a neodviedol daň z
pridanej hodnoty. Nakoľko tovar nebol použitý na podnikanie, správca dane daňovému subjektu neuznal
odpočítanie dane a určil mu daň na vstupe 0,- € eur a na výstupe za štvrtý štvrťrok 2005 vo výške 2

059,41,- € a za prvý štvrťrok 2006 mu určil daň na vstupe 0,- € a na výstupe 6 413,06 ,-€, spolu za
obidva štvrťroky 8 472,47,- eur. Predaj dovezených motorových vozidiel ďalším osobám bol dostatočne
preukázaný výpoveďami svedkov G.. Š. E., ktorý vypovedal, že zakúpil od obžalovaného motorové
vozidlo za sumu 325. 000,- Sk (10. 788,02 €). Predávajúci však bol uvedený O., pretože obžalovaný
P. mu vysvetlil, že sú spoločníci a dovážajú autá zo zahraničia. Ďalej výpoveďou svedkyne G.. U. M.,

ktorá vypovedala, že na základe kúpnopredajnej zmluvy zakúpila od obžalovaného osobné motorové
vozidlo za 370 000,- Sk (12. 281,75,- €), svedka G. F., ktorý vypovedal, že prostredníctvom inzertného
časopisu sa nakontaktoval na obžalovaného a obžalovaný mu odovzdal auto aj doklady o odhlásení
vozidla za kúpnu cenu 290 000,- Sk (9. 626,23,- €), svedkyne Ľ. T., ktorá vypovedala, že zakúpila od
obžalovaného motorové vozidlo, ktorému odovzdala aj kúpnu cenu v sume 330 000,- Sk (10. 953,99,-

€) a svedka G. I., ktorý vypovedal, že od obžalovaného kúpil motorové vozidlo za 310 000,- Sk (10.
290,11,- €). Ľ. O. vozidlo od obžalovaného kúpil za 5.000,- €. Svedkyňa G.. I. ďalej vypovedala, že
na jednotlivých kúpnych zmluvách s týmito fyzickými osobami obžalovaný P. P. neuviedol svoje IČO
a DIČO, teda uvedené vozidlá predával ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Na druhej strane podľa
faktúr belgických a maďarských dodávateľov účtovali títo dodávatelia obžalovanému predaj motorových

vozidiel ako platiteľovi DPH v cenách bez dane z pridanej hodnoty, pretože obžalovaný si ich objednal
ako platiteľ dane z pridanej hodnoty a na vystavených faktúrach je uvedené jeho identifikačné číslo pre
daň: SK1021919217. Svedkyňa G.. W. I.O. na hlavnom pojednávaní svoju výpoveď doplnila s tým, že
daňový úrad obžalovanému z týchto dôvodov určil daň na výstupe, lebo pri nadobudnutí kúpil tovar,
ktorý následne nepoužil na svoje podnikanie, ale ho predal. Z takéhoto postupu obžalovaného potom

vyplýva, že nemal právo nakupovať tovar v zahraničí bez dane z pridanej hodnoty. Všetko sa dialo od
začiatku v daňovom režime, pretože obžalovaný kúpil vozidlá pod svojim IČO-m. V prípade, že by
obžalovaný vozidlá zaradil do majetku firmy a potom by ich následne predával, aj tak by musel odviesť
daň z pridanej hodnoty z predaja, zo zostatkovej ceny týchto vozidiel. Ak by vozidlá zostali vo firme na
účely podnikania bola by nulová daň z pridanej hodnoty, avšak musel by daňovému úradu preukázať,

že tieto vozidlá oprávnené používal pre činnosť svojho podnikania. Svedkyňa ďalej vypovedala, že
obžalovaný od tretieho štvrťroku 2005 až doposiaľ nepodal žiadne daňové priznanie k dani z pridanej
hodnoty, hoci bol v tej dobe platiteľom dane DPH. Registrácia platiteľa dane z pridanej hodnoty mu
bola zrušená až neskôr z úradnej moci. Keďže bol registrovaným platcom dane z pridanej hodnoty, tak
potom musel daňové priznania podávať v každom štvrťroku aj v prípade, že boli negatívne, teda aj keby

neuskutočnil žiadne obchody. Obžalovaný počas vykonávania daňovej kontroly v roku 2008 uviedol, že
vykonáva podnikateľskú činnosť v súvislosti s drevom a guľatinou. Účtovné doklady však nepredložil.
Povedal, že účtovníctvo nemá v poriadku.
Svedkyňa pri svojej výpovedi vychádzala z protokolu o určení dane podľa pomôcok v súlade s
ustanoveniami zák. č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch a § 15 ods. 2 a § 42 zák. č. 511/1992 Z. z. o

správe daní a poplatkov z 16. 12. 2009 č. 666/320/95475/2009/LEI (čl. 63 - 85 spisu), zápisnice o ústnom
pojednávaní z 09. 04. 2008, ktorú podpísal aj obžalovaný P. P. (čl. 104-106 spisu), platobného výmeru
Daňového úradu Martin z 16. 02. 2010 č. 666/138/10/VIS, právoplatného 22. 03. 2010 a vykonateľného
07. 04. 2010, ktorým bol obžalovanému P. P. podľa § 44 ods. 4 zák. č. 511/1992 Z. z. vyrubenádaň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie štvrtého štvrťroka 2005 v sume 2 059,41 eur, ktorú
bol obžalovaný ako platiteľ dane povinný zaplatiť do 15-tich dní odo dňa právoplatnosti platobného
výmeru, platobného výmeru z 08. 12. 2009 č. 666/230/93511/09-BOŠ1, právoplatného 15. 01. 2010,

vykonateľného 02. 02. 2010, ktorým daňový úrad podľa § 44 ods. 4 zák. č. 511/1992 Z. z. určil platiteľovi
dane obžalovanému P. P. daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie prvý štvrťrok 2006 v sume
6. 413,06 eur, ktorá bola určená na základe § 42 zák. č. 511/1992 Z. z. v znení neskorších predpisov
a z obsahu medzinárodnej výmeny daňových informácií s maďarským i belgickým daňovým úradom
(čl. 143-158, 197, 243 spisu), ktorej obsahom je aj výmena informácií podľa článkov 5 a 6 nariadenia

2003/1798/ES-Formulár SCAC 2004. Obžalovaný k týmto dôkazom na hlavnom pojednávaní vypovedal,
že kúpil v Belgicku aj v Maďarsku ojazdené autá, v cene uvedenej v obžalobe prokurátora, doviezol ich
na Slovensko a predal prostredníctvom inzerátov. Do predaja ich mal odstavené pred domom. V tom
čase bol živnostníkom s predmetom podnikania voľných živností. Autá chcel nakupovať ako súkromná
osoba,avšakkeďautábolinaexport,potrebovalpreukazoeurópskejDPH,leboautáprekračovalištátne
hranice. Už aj počas daňového konania priznal zakúpenie a následný predaj týchto vozidiel.

Pri výpočte daňovej povinnosti vychádzal správca dane správne zo základu dane ustanoveného v § 23
ods. 1 zák. o dani z pridanej hodnoty, teda z hodnoty nadobudnutého tovaru uvedeného na faktúrach od
belgických a maďarských dodávateľoch v eurách, prepočítané na slovenskú menu kurzom vyhláseným
v kurzovom lístku NBS platným v deň vzniku daňovej povinnosti a daň vypočítal podľa § 27 zo základu

dane - sadzba 19% (čl. 81 spisu, čl. 70 spisu).

Zhrnutím všetkých preukázaných skutkových okolností možno uviesť, že obžalovaný ako podnikateľ
nakúpil vozidlá v celkovej cene 35.750,- €, predal ako súkromná osoba za celkovú cenu 58.940,10,-
€, teda s rozdielom v jeho prospech 23.190,10,- € (698.624,95,- Sk) z čoho vyplýva, že ak by aj

zaplatil daň z pridanej hodnoty, rozdiel prostriedkov vynaložených na nákup a získaných z predaja by vo
výške 14.717,63,- € (443.383,32,- Sk) stále zostával v jeho prospech. Podľa výpovede obžalovaného,
svedkyne W. I.O. a ďalších, najmä listinných dôkazov obžalovaný nepodal opravný prostriedok proti
platobným výmerom a ani po nadobudnutí ich právoplatnosti a vykonateľnosti daň nezaplatil.

Obžalovaný svojim konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu neodvedenia dane
a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák., pretože svojim konaním, keď vozidlá nakupoval
ako živnostník - podnikateľ s prideleným daňovým identifikačným číslom a na druhej strane tieto vozidlá
predával ako súkromná fyzická osoba, skrátil daň vo výške 8.472,47 €. Obžalovaný podľa vykonaného
dokazovania konal v priamom úmysle, pretože daňové priznania v tomto období vôbec nepodal, s

daňovým úradom nespolupracoval, účtovníctvo nepredložil, poštové zásielky si nepreberal a daň mu
musela byť určená až na základe tzv. pomôcok, čo daňové predpisy pripúšťajú.
Obžalovanýkúpouvozidielvinomčlenskomštátenadobudoltovarvtuzemsku,ktorýjepredmetomdane
podľa § 11 ods.1 a 2 zák. č. 224/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, pretože pri nadobudnutí tovaru
v tuzemsku z iného členského štátu je podľa § 69 ods. 6 citovaného zákona povinná platiť daň osoba,

ktorá nadobudne tovar podľa § 11. Daňová povinnosť vznikla obžalovanému ako daňovému subjektu
podľa § 20 vo výške uvedenej v § 23 ods.1 - teda z hodnoty nadobudnutého tovaru a sadzby dane
uvedenej v § 27 - 19 %. Obžalovaný zároveň nesplnil podmienky na odpočítanie dane podľa § 49,
lebo tovar nepoužil na účely svojho podnikania v tuzemsku, ale ho predal. Preto mu daňový úrad určil
daň postupom podľa § 23 a § 27 citovaného zákona. Obžalovaný na jednej strane pri nákupe vozidiel

v zahraničí uvádzal svoje IČO ako platiteľa dane z pridanej hodnoty a preto pri nákupe neplatil daň z
pridanej hodnoty. Na druhej strane vozidlá predal ako súkromná osoba, nie ako podnikateľ identifikovaný
IČO a DIČO, teda nepoužil ich na svoje podnikanie, pričom tovar nezdanil. Obžalovaný pri takomto
postupe potom nemal právo nakupovať v zahraničí vozidlá bez dane. Základom dane v tomto prípade
bola predajná cena vozidiel, lebo vozidlá nakupoval ako platca DPH bez dane.

Obžalovaný nebol oprávnený ani uplatniť osobitnú úpravu zdanenia podľa § 66 zák. č. 224/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty, pretože dodávatelia z iných členských štátov Európskej únie si neuplatnili pri
predaji daň podľa osobitnej úpravy, či už podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom
štáte, alebo podľa komunitárneho práva (Smernice Rady 2006/112/ES) a pri predaji v zahraničí išlo o
cenu bez DPH. Pri následnom predaji takéhoto tovaru bol obžalovaný povinný uplatniť tzv. štandardný

režim zdanenia podľa § 22 citovaného zákona (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 23.12.2012, sp. zn. 5 Sžf/19/2011).Obžalovaný v prípravnom konaní vypovedal, že je dlžný daňovému úradu Martin, lebo mu robili kontrolu
za štvrtý štvrťrok 2005 a prvý štvrťrok 2006, ktorá bola vykonaná podľa pomôcok, lebo nepredložil
účtovníctvo. Spôsobenú škodu chcel nahradiť, bol si vedomý svojho dlhu, ale nevedel ako to má správne

zaúčtovať, účtovníctvo nenašiel. Bol štvrťročným platcom DPH s prideleným DIČ-om SK1021919217.
Na hlavnom pojednávaní doplnil, že daňové konanie skončilo právoplatne a dovyrubenú daň doteraz
nezaplatil, lebo nemal k tomu finančné prostriedky. Nebol však presvedčený o tom, že túto daň bol
povinný zaplatiť. V prípade, že tieto vozidlá zakúpil niekto iný, tak na týchto vozidlách nebolo možné
účtovať daň z pridanej hodnoty. K účtovníctvu vypovedal, že ho nemá k dispozícii, pretože sa viackrát

sťahoval. V daňovom konaní však predložil faktúry, ktorými bol vyúčtovaný nákup vozidiel, faktúry z
predaja nemal k dispozícii, lebo autá predával iba na základe písomných kúpnych zmlúv ako súkromná
osoba.
Súd obranu obžalovaného považoval iba za účelovú, pretože je vyvrátená výpoveďou svedkyne G.. W.
I.Č., výpoveďami svedkov, ktorí kupovali motorové vozidlá, protokolom o daňovej kontrole, platobnými
výmermi a ďalšími listinnými dôkazmi. Obžalovaný daňovému úradu účtovníctvo nepredložil, vyhováral

sa, že ho nemá k dispozícii. Tieto skutočnosti skôr nasvedčujú tomu, že svoje konanie pred daňovým
úradom chcel zatajiť a nie tomu, že by daň nevedel správne zaúčtovať. V prípade nevedomosti by zrejme
obžalovanýkonalinakavyvinulbysnahusmeromkdaňovémuúradu,abymuvtejtovecipodalipríslušné
vysvetlenia. Obžalovaný konal tak v priamom úmysle, ako je uvedené v § 15 písm. a/ Tr. zák.

Súd pri úvahách o druhu a výmere trestu vychádzal najmä z ustanovení § 31, § 36, § 37, § 38 Tr. zák.
K osobe obžalovaného je potrebné podotknúť, že má v odpise z registra trestov celkovo 9 záznamov,
v troch veciach sa na neho hľadí, ako keby odsúdený nebol, v jednej veci uzatvoril zmier, v troch
trestných veciach mu boli uložené nepodmienečné tresty odňatia slobody a v dvoch trestných veciach
bolo upustené od uloženia súhrnného trestu. Obžalovaný sa v minulosti dopúšťal rôznorodej trestnej

činnosti, násilného ale aj majetkového charakteru. Obžalovaný sa v tejto trestnej veci dopustil skutku,
ktorý dokonal 25. 04. 2006, teda po tom ako bol rozsudkom Okresného súdu Martin z 06. 11. 2001, sp.
zn. 2T/179/2001 odsúdený pre trestné činy vydierania podľa § 235 ods. 1 Tr. zák., porušovania domovej
slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., obmedzovania
osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zák., násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa

§ 197a Tr. zák., útoku na verejného činiteľa podľa § 156 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., výtržníctva podľa §
202 ods. 1 Tr. zák. a pokusu ťažkej ujmy na zdraví podľa § 8 ods. 1, § 222 ods. 1 Tr. zák. účinného
do 01. 01. 2006, na ktorý zákon ustanovuje trestnú sadzbu vo výmere od 2 do 8 rokov, teda v zmysle
ustanovenia § 437 ods. 1 Tr. zák. účinného od 01. 01. 2006 aj pre zločin. Obžalovaný sa skutku dopustil
zároveň predtým ako bol rozsudkom Okresného súdu Martin z 22. 11. 2011, sp. zn. 2T/50/2010 spojení

s uznesením Krajského súdu v Žiline z 22. 03. 2012 sp. zn. 3To/20/2012, právoplatným 22. 03. 2012
uznaný vinným z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., za čo mu bol uložený
trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá vo výmere 5 rokov, pričom bol zrušený výrok o treste
z trestného rozkazu Okresného súdu Martin z 06. 09. 2010, sp. zn. 2T/120/2010, právoplatný 11. 02.

2011, ktorým mu bol pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d/ Tr.
zák. uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, so zaradením do ústavu na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia a zákaz činnosti vedenia motorových vozidiel vo výmere 5 rokov.
Z týchto dôvodov musel súd postupom podľa § 38 ods. 5 Tr. zák. základnú trestnú sadzbu od 3 do 8
rokov zvýšiť, keďže obžalovaný sa opätovne dopustil zločinu postupom podľa § 38 ods. 5 Tr. zák. o

jednu polovicu pričom ustanovenie § 38 ods. 4 Tr. zák. nepoužil. Súd tak ukladal trest v zvýšenej trestnej
sadzbe od 5 rokov a 6 mesiacov do 8 rokov a zároveň súhrnný trest, pretože obžalovaného odsudzoval
za trestný čin, ktorý spáchal skôr ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný
jeho trestný čin (trestný rozkaz Okresného súdu Martin z 06. 09. 2010, sp. zn. 2T/120/2010, právoplatný
11. 02. 2011). Súd zhodnotením všetkých okolností prípadu, ako aj osoby obžalovaného považoval za

dostatočné, primerané, spravodlivé uložiť obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6
mesiacov, teda pri spodnej hranici zákon zvýšenej trestnej sadzby. Obžalovaného na výkon uloženého
trestu odňatia slobody zradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pretože v
predchádzajúcich desiatich rokoch bol vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin a
obžalovanému zároveň uložil trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu vo

výmere 5 rokov. Súd postupom podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil výroky o treste z rozsudku Okresného
súdu Martin z 22. 11. 2011 sp. zn. 2T/50/2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline z 22.
03. 2012 sp. zn. 3To/20/2012 a z trestného rozkazu Okresného súdu Martin z 06. 09. 2009 sp. zn.
2T/120/2010, právoplatného 11. 02. 2011 ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovonadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Súd je presvedčený,
že takto uložený trest je výrazom individuálnej prevencie trestu, ochráni spoločnosť pred protiprávnym
konaním obžalovaného a zároveň bude pôsobiť na ostatných členov spoločnosti, aby sa nedopúšťali

obdobného protiprávneho konania.

Súd v tejto veci konal v senáte, pretože na obžalovaného už predtým 19. 08. 2011 bola vo veci
13T/123/2011 podaná obžaloba pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.
(hroziaca trestná sadzba od 4 do 10 rokov) a preto pri prípadnom uznaní viny v tejto veci by pripadalo

do úvahy ukladanie súhrnného trestu a zrušenie výroku o treste z veci, v ktorej súd konal v konaní
pred senátom. Vec 13T/123/2011 však doteraz nenadobudla právoplatnosť, lebo hoci prvostupňový súd
20.11.2012 vyhlásil odsudzujúci rozsudok, odvolacím súdom bol 07.05.2013 zrušený.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na Okresnom
súde v Martine do 15 dní od oznámenia rozsudku. Odvolanie má odkladný úči-

nok ( § 306/2 ).
Odvolanie môžu podať:
- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku (§ 307/1a) a to v neprospech i v prospech
obžalovaného (§ 308/1,2). V prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli obžalovaného
(§ 308/2)

- obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka (§ 307/1b) a to len vo svoj prospech (§
308/2)
- príbuzný obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre
nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného), a to len v jeho prospech (§ 308/2)
- zákonný zástupca obž., opatrovník obž. a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa

priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obž. pozbavený spôsobilosti na právne úkony
alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v prospech obž. i proti
jeho vôli (§ 308/2)
- štátny orgán starostlivosti o mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého
obžalovaného a to len v jeho prospech a to aj proti jeho vôli (§ 345/1)

- poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody (§ 307/1c),
a to v neprospech obžalovaného (§ 308/1). Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať
len osoba oprávnená konať za právnickú osobu (§ 68)
- zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci (§ 307/1d), (§ 45/1)
Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môžu ho napadnúť aj preto, že

taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.