Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/134/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3010899865
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3010899865.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Romana Hargaša v právnej veci navrhovateľky: O.. W. B., narodená
XX.XX.XXXX, bytom Z. XXXX, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Dušan Divko, advokát, spol.
s r.o., so sídlom Šoltésovej 346/1, 017 01 Považská Bystrica, proti odporcovi: Mesto Považská Bystrica,
IČO: 317 667, zastúpené Advokátska kancelária - advokát JUDr. Vladimír Wirgha, so sídlom Okružná

1424/20, 020 01 Púchov, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Sociálnej poisťovne, so
sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta 8, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku
Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 25. februára 2010, č. k. 4C/632/1999-659, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v záhlaví uvedeným rozsudkom konanie v časti o zaplatenie 6.390,83 eur v dôsledku
späťvzatia návrhu zastavil. Uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľke náhradu za stratu na zárobku po

skončení práceneschopnosti od 04.10.1997 do 31.12.2003 vo výške 4.166,17 eur, do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku. Odporcovi ďalej uložil zaplatiť navrhovateľke náhradu vecnej škody vo výške
232,35 eur, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol.
Odporcovi uložil zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 2.764,05 eur, do rúk jej zástupcu,
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi tiež uložil zaplatiť náhradu trov konania platené
štátom vo výške 2.614,51 eur a súdny poplatok vo výške 263,50 eur, všetko v lehote 30 dní
od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok vychádza zo skutkového stavu, ktorý vyplynul z výsledkov

dokazovania, podľa ktorého navrhovateľka pracovala ako zamestnankyňa odporcu na Mestskom úrade
Považská Bystrica vo funkcii právnik od 01.02.1995. Dňa 01.07.1996 utrpela na pracovisku, v budove
Mestského úradu Považská Bystrica úraz, na následky ktorého bola práceneschopná od 04.07.1996 do
03.10.1997. Od 04.10.1997 jej bola priznaná čiastočná invalidita na následky tohto úrazu. Odporca, ako
aj vedľajší účastník namietali, že úraz navrhovateľky zo dňa 01.07.1996 je pracovným úrazom, pretože
navrhovateľkavtentodeňnapracoviskunehlásilažiadnyúrazapráceneschopná bolaažod04.07.1996

V konaní tamojšieho súdu čiastočným rozsudkom zo dňa 14.11.2005, č. k. 4C/632/1999-186 v spojení
s rozsudkom tunajšieho krajského súdu zo dňa 25.05.2006, č. k. 4Co/28/2006-218, právoplatným
21.06.2006 bolo ustálené, že úraz navrhovateľky je pracovným úrazom a bola jej priznaná náhrada za
bolesti a za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrada trov konania. Po nadobudnutí právoplatnosti
čiastočného rozsudku zostali spornými ďalšie štyri nároky, ktoré navrhovateľka uplatnila, a to náhrada
za stratu na zárobku počas práceneschopnosti, po skončení práceneschopnosti, počas jej ďalších
práceneschopností a náhrada vecných nákladov. Výšku týchto nárokov navrhovateľka definitívne

ustálila v podaní z 11.11.2005 a žiadala priznať náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnostiod 04.10.1996 do 03.10.1997 vo výške 192.852 Sk spolu so 17,6% ročným úrokom z omeškania od
04.10.1997 do zaplatenia, stratu na zárobku počas ďalšej práceneschopnosti od 08. do 15.09.1998 vo
výške 2.138 Sk spolu so 17,6% ročným úrokom z omeškania od 16.09.1998, stratu na zárobku od 16.

do 25.11.1998 vo výške 2.148 Sk spolu so 17,6% ročný úrokom z omeškania od 26.11.1998 a stratu
na zárobku počas práceneschopnosti od 03. do 15.09.1999 vo výške 3.414 Sk spolu so 17,6% úrokom
z omeškania od 16.09.1999, všetko do zaplatenia. Žiadala ďalej náhradu za stratu na zárobku po
skončenípráceneschopnostiod04.10.1997do04.10.1998vovýške117.354Sk,spoluso17,6%úrokom
z omeškania od 11.10.1998 do zaplatenia, od októbra 1998 do 30.11.1999 vo výške 105.298 Sk spolu

so 17,6% ročným úrokom z omeškania od 01.12.1999 do zaplatenia a od 01.12.1999 do 01.01.2004
sumu 100.000 Sk spolu so 17,6% ročným úrokom z omeškania od 02.01.2004 do zaplatenia. Žiadala tiež
náhradu vecnej škody vo výške 7.000 Sk spolu so 17,6% ročným úrokom z omeškania od 28.09.1999
do zaplatenia. Uznesením zo dňa 14.11.2005 okresný súd takúto zmenu návrhu pripustil. Vedľajší
účastník dňa 11.08.2006 poukázal na účet navrhovateľky sumu 192.530 Sk ako náhradu na stratu na
zárobku počas jej práceneschopnosti od 04.07.1996 do 03.10.1997, v dôsledku čoho navrhovateľka v

tejto časti vzala svoj návrh späť. Žiadala však priznať úroky zo meškania 17,6% ročne z tejto sumy,
a to z jednotlivých splátok za 15 mesiacov do 15.08.2000 v celkovej výške 324.344 Sk a zároveň
žiadala náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti od 01.12.1999 do 01.01.2004
vo výške 402.800 Sk s úrokom z omeškania 17,6% ročne od 02.01.2004. Uviedla, že táto suma je len
predpokladaná, môže ísť aj o sumu 618.802 Sk.

Odporca, ktorý súhlasil s čiastočným späťvzatím návrhu na začatie konania a zároveň žiadal návrh
vo zvyšku zamietnuť s tým, že náhrady straty na zárobku počas PN patrí zamestnancovi popri iných
plneniach, (nemocenské). O tom kto je zodpovedný a či išlo o prac úraz bolo zrejmé až 21.júna 2006,
po právoplatnosti rozsudku Krajského súdu Trenčín, kedy bol daný právny základ nároku, a on sa
nemohol dostať do omeškania s plnením, o ktorom nevedel. Odporca a vedľajší účastník spochybnili aj

uplatnenú výšku, pretože táto bola len hypotetická a nepodložená argumentáciou a pokiaľ navrhovateľka
tvrdí, že nemôže vypočítať správne základ zavádza, pretože všetky listiny a dokumenty týkajúce sa jej
mzdy a platobných dekrétov jej boli doručované a bola s nimi oboznámená, tiež mala výplatné pásky,
z ktorých mohla vypočítať právny základ nároku. Obaja účastníci konania vzniesli námietku premlčania
za uplatnený nárok na náhradu straty na zárobku po ukončení PN od 04.10.1997 do 31.12.2003 a to v

celom rozsahu s tým, že navrhovateľka v podanom návrhu zo dňa 10.11.1999 neuplatnila tento nárok a
konkretizovala a špecifikovala ho až podaním zo dňa 26.11.2006.

Ďalej sa odporca vyjadril, že navrhovateľka nebola v súvislosti s pracovným úrazom nikdy preradená,
nebola nižšie ohodnotená a teda nie je na mieste hovoriť o žiadnej strate. Navrhovateľka podľa jej
vyjadrenia dosahuje taký príjem aký dosahuje, len zvýšeným pracovným úsilím, pokiaľ však mala

v súvislosti so svojim zdravotným stavom problémy, mala sama požiadať o preradenie alebo o iné
pracovné zaradenie alebo požiadať o kratší pracovný čas, odporcovi nikdy nepovedala že dosahuje svoj
príjem len vďaka zvýšenému pracovnému úsiliu a teda keby mala pracovať normálne jej príjem by bol
nižší.

Navrhovateľka poprela odporcom spochybnenú pracovnú vyťaženosť na pracovisku, s tým, že

charakteristika platovej skupiny a popis pracovného miesta nevypovedá o skutočnom úsilí potrebnom
na prácu. Pracuje so zvýšeným úsilím, to znamená, že do zárobku, ktorý dosiahla od 04.10.1997 do
31.12.2003, nebola zahrnutá tá časť zárobku, ktorý dosiahla zvýšeným úsilím, teda takým, ktoré spočíva
v prekonávaní ťažkostí, ktoré u nej stále pretrvávajú a obmedzujú ju v rozsahu že ju obmedzujú v bežnej
pracovnej činnosti. Toto úsilie musí vynakladať, aby vôbec mohla vykonávať nejakú prácu.

Pretože účastníci konania urobili sporným samotný základ nároku ktorý požadovala navrhovateľka
a odporca ako aj vedľajší účastník v konaní žiadali nariadiť znalecké dokazovanie znalcom z odboru
ekonómia, odvetvie účtovníctvo, súd v konaní ustanovil znalca.

Súd ustanovil v konaní znalkyňu Ing.Bc. M. K., ktorej uložil, aby vyčíslila výšku náhrady na strate na
zárobku po skončení PN (od 04.10.1997 do 31.12.2003) a uznaní čiastočnej invalidity navrhovateľky.Zo záveru znaleckého posudku vyplýva, že navrhovateľke patrí náhrada za stratu na zárobku počas a
po skončení PN náhrada vo výške 548.156,-Sk.

Navrhovateľka sa v celom rozsahu stotožnila so znaleckým posudkom a upravila svoj návrh na začatie

konania v zmysle záverov posudku, t.j. žiadala priznať náhradu za stratu na zárobku po skončení PN za
jednotlivé roky a zároveň, žiadala priznať položkovito úroky z omeškania za každý kalendárny mesiac z
určitej sumy (v zmysle znaleckého posudku) vo výške 17,6% ročne do zaplatenia. S tým, že vo zvyšnej
časti trvala na svojom poslednom zmenenom návrhu (náhrada za stratu na zárobku počas ďalších PN,
vecné náklady, úroky z omeškania z už zaplatenej sumy 192.530,-Sk.)

Vedľajší účastník namietal závery znaleckého posudku, ktorý podľa jeho vyjadrenia trpí vážnymi

formálnymi ako aj vecnými nedostatkami a žiadal kontrolné znalecké dokazovanie s poukazom na
skutočnosť, že znalkyňa nerešpektovala ustanovenia právnych predpisov najmä z.č. 1/1992 Zb. o
mzde z dôvodu, ktorého znalkyňa dospela k nesprávnemu základu na výpočet priemerného príjmu v
rozhodnom období, kedy mala vychádzať z III a nie II kvartálu roku 1996 a v dôsledku uvedenej chyby je
celý výpočet nesprávny. Tiež namietal, že znalkyňa rozhodný zárobok, pre to ktoré obdobie vypočítala

tak, že upravila (valorizovala) vždy už valorizovaný zárobok, t.j. valorizovala valorizáciu, čo je nesprávne.

Odporca sa stotožnil sa v celom rozsahu s námietkami vedľajšieho účastníka a žiadal vykonanie
kontrolného znaleckého dokazovania.

Na návrh účastníkov konania súd ustanovil v konaní znalecký ústav, ktorému uložil vypracovať kontrolný
znalecký posudok k znaleckému posudku Ing. Bc. K. č. 07/2007 a uložil mu, aby vypočítal náhradu straty

na zárobku po skončení PN navrhovateľky od 04.10.1997 do 31.12.2003.

Navrhovateľka namietala závery znaleckého posudku najmä v tom smere, že znalec nesprávne
vychádzal pri vyčíslení náhrady straty na zárobku po skončení PN a počas PN ak tvrdil, že tieto nároky
nie je možné kumulovať, pretože náhrada za stratu na zárobku počas PN (ďalšiu) patrí popri strate na
zárobku po ukončení PN (prvej) tiež nesúhlasila s tvrdením znalca, že časový interval dvanástich po

sebe nasledujúcich mesiacov skončil 04.10.1998 a trvala na záveroch znaleckého posudku znalkyne
Ing. Bc. K.. Znaleckú ústav nesprávne valorizoval vypočítaný zárobok, kedy za obdobie od 04.10.1998
valorizoval priemerný zárobok o 13,1% podľa opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č.
120/1998 Z.z., pričom mal vychádzať z opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 98/1997
Z.z. vo výške 13,3%.

Vedľajší účastník namietal vypočítaný základ ako aj spôsob valorizácie, odporca sa stotožnil s
námietkami vedľajšieho účastníka

Vzhľadom na rozdielnosť záverov oboch znalcov, rozdiel vo vypočítanej náhrade za strate na zárobku
predstavoval cca 437.724,-Sk, súd nariadil v konaní ďalšie znalecké dokazovanie a to aj s poukazom na
vznesené námietky navrhovateľky, ktorá žiadala aby súd vychádzal zo znaleckého posudku Ing.Bc. K..

Súd ustanovil v konaní v poradí tretieho znalca, ktorému uložil, aby vykonal kontrolný znalecký posudok
k obom predchádzajúcim posudkom a aby sám vypočítal náhradu straty na zárobku po ukončení PN
od 04.10.1997 do 31.12.2003.

Znalec Ing. A. S. vo svojom znaleckom posudku č. 001/2009 vyslovil záver, že znalkyňa Ing. Bc. K.
vychádzala zo správnych právnych predpisov, ich nesprávnou aplikáciou však dospela k nesprávnym

záverom a nesprávnemu výpočtu, pretože nesprávne určila časový interval, v ktorom by sa mala
navrhovateľke vyplatiť náhrada straty na zárobku po ukončení PN za obdobie 12 po sebe nasledujúcich
mesiacoch, tiež nesprávne vypočítala základ z ktorého vychádzala a rovnako nesprávne postupovala
pri úpravy príjmu podľa zákona č. 320/1993 Z.z. (valorizácia).Vo vzťahu k znaleckému posudku znaleckého ústavu znalec uviedol, že posudok má drobné nedostatky,
ktoré spočívali pri aplikácii časovej účinnosti právnych predpisov (opatrenia MPSVR). Konštatoval, že
ústav vychádzal zo správne určeného priemerného zárobku v rozhodnej dobe vo výške 17.717,- Sk, s

ktorým sa v celom rozsahu sa stotožnil a z tohto vychádzal aj sám pri svojom výpočte. Nedostatkom
posudku bolo pomýlenie sa v aplikácii valorizačných opatrení MPSVR, kedy valorizoval od 10/1997
podľa opatrenia MPSVR č. 120/1998 Z.z., pričom mal vychádzať z opatrenia Ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny č. 98/1997 Z.z.

Znalec sám vypočítal výšku straty na zárobku navrhovateľky po ukončení PN vo výške 4.166,17 eur
(125.510,-Sk).

Navrhovateľka namietala formálne nedostatky znaleckého posudku a vecné a skutkové nesprávnosti a
zotrvávala na svojich pôvodných vyjadreniach týkajúcich sa valorizácie základu (priemerného zárobku
dosiahnutého v rozhodnom období) a tvrdila, že valorizácia valorizácie je prípustná a zákonom
predpokladaná a v tomto smere správne postupovala znalkyňa Ing. Bc. K.. Vo vzťahu k vypočítanému
priemernému zárobku pred poškodením zdravia však nakoniec súhlasila s výškou 17.717,-Sk.

Ďalej namietala, že znalec nesprávne odpočítaval výšku prijatého čiastočného invalidného dôchodku,
ktorý sa mal odpočítavať nie v prijatej výške ale maximálne vo výške 2.254,-Sk a na ostatné zvýšenia
sa nemalo prihliadať, pretože podľa dikcie ustanovenia § 195 ods.1 ZP č.65/1965 Zb. sa neprihliada na
zvýšenie invalidného dôchodku pre bezvládnosť, na zníženie tohto dôchodku a na zvýšenie priznaných
dôchodkov podľa pracovnoprávnych predpisov a predpisov o sociálnom zabezpečení a na zárobok

pracovníka, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.

Znalec sa nestotožnil s námietkou navrhovateľky, že jej popri náhrade za stratu na zárobku po ukončení
PN jej patrí aj náhrada za stratu na zárobku počas ďalších pracovných neschopností, pretože nebolo
preukázané, že ďalšie pracovné neschopnosti v roku 1998 a 1999 boli v príčinnej súvislosti s úrazom.

Znalec sa vyjadril aj k výške a samotnému odpočtu prijatého čiastočného invalidného dôchodku. Pokiaľ

navrhovateľka tvrdila, že je možné odpočítať prijatý čiastočný invalidný dôchodok vo výške 2.254,- Sk a
nie v skutočne prijatej výške, toto tvrdenia je v rozpore so zákonom, a znalec trval na svojom vyjadrení,
s tým že u navrhovateľky sa nemôže jednať o bezvládnosť, rovnako na zvýšenie príjmu dosahovaného
pri zvýšenom pracovnom úsilí, pretože ani toto nebolo preukázané.

Navrhovateľka predložila na pojednávaní dňa 10.02.2010 zmenený návrh na začatie konania a žiadala

priznať náhradu za stratu na zárobku po skončení PN za jednotlivé roky celkovo vo výške 2.1675,13 eur
a zároveň, žiadala priznať položkovito úroky z omeškania za každý kalendárny mesiac z určitej sumy
vo výške 17,6% ročne do zaplatenia. Zároveň žiadala priznať úroky z omeškania zo sumy 6.390,82 eur
(192.530,-Sk) od 11.08.1998 do 15.08.2006 vo výške 10.612,42 eur, a náhradu cestovného vo výške
323,36 eur (7.000,-Sk) spolu so 17,6% p.a. úrokom z omeškania od 01.01.2000 ako aj náhradu trov

konania.

Vedľajší účastník konania a právny zástupca odporcu na pojednávaní uviedli, že sa pridržiavajú všetkých
svojich doterajších prednesov a písomných vyjadrení vo veci a žiadajú návrh zamietnuť. Poukázali
na ustanovenia zákonníkov práce platných v rozhodnom období, (č. 65/1965 Zb, č. 301/2001 Z.z.) a
zákona .č. 320/1993 Z.z. o úprave náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti

vzniknutej pracovným úrazom. Aj na pojednávaní vo veci samej potvrdili svoje námietky voči znaleckým
posudkom a návrh žiadali zamietnuť a priznať náhradu trov konania.

Náhrada straty na zárobku, po ukončení PN, z logického a gramatického vymedzenia predstavuje
rozdiel medzi príjmom pred vznikom škody a príjmom po vzniku škody, aby v prípade, že (v danom
prípade - pracovný úraz) bolo poškodenie zdravia navrhovateľky, kompenzované, t.j. ak navrhovateľkapred poškodením zdravia v rozhodnom období dosahovala určitý príjem, je logické aby tento príjem
dosahovala aj po nástupe do práce, pretože za poškodenie jej zdravia zodpovedá odporca Škodu
predstavuje skutočná majetková ujma, rozdiel medzi príjmom s vyplateným čiastočným invalidným

dôchodkom a predchádzajúcim príjmom. Pokiaľ by zamestnanec dosahoval po nástupe do zamestnania
príjem vyšší, žiadna škoda by mu nevznikla.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 1/1992 Zb. (platný k 01.07.1996, zrušený zákonom
č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce s účinnosťou od 01.04.2002) priemerný zárobok na pracovnoprávne
účely zisťuje zamestnávateľ z hrubej mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období

a z doby odpracovanej v rozhodnom období. Pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak, je rozhodným
obdobím predchádzajúci kalendárny štvrťrok; priemerný zárobok sa zisťuje k prvému dňu nasledujúceho
kalendárneho mesiaca.

Podľa odseku č.4 citovaného ustanovenia zákona ak zamestnanec v rozhodnom období neodpracoval
aspoň 22 dní alebo 180 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok.
Pravdepodobný zárobok sa zistí z hrubej mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodného

obdobia, prípadne z hrubej mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.

Podľa ustanovenia § 195 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. zákonník práce (platný k 01.07.1996,
zrušený z.č. 311/2001 Z.z. s účinnosťou od 01.04.2002) náhrada za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa po dobu 12 po sebe
nasledujúcich mesiacov od vzniku nároku poskytne pracovníkovi v takej výške, aby spolu s jeho

zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného
invalidného alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala
jehopriemernémuzárobkupredvznikomškody.Pritomsaneprihliadanazvýšenieinvalidnéhodôchodku
pre bezvládnosť, na zníženie tohto dôchodku podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení,
na zvýšenie priznaných dôchodkov podľa týchto predpisov ani na zárobok pracovníka, ktorý dosiahol

zvýšeným pracovným úsilím.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia zákona po uplynutí doby uvedenej v predchádzajúcom
odseku náhrada za stratu na zárobku spolu so zárobkom postihnutého pracovníka s prípadným
dôchodkom uvedeným v predchádzajúcom odseku nesmie presiahnuť sumu 5.700 Sk mesačne; pritom
sa neprihliada na zárobok pracovníka, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím. U pracovníkov,

ktorých priemerný zárobok pred vznikom škody bol vyšší ako 5.700 Sk, sa táto suma zvyšuje o 75%
rozdielu medzi týmto zárobkom a sumou 5.700 Sk. Toto obmedzenie neplatí, ak škoda bola spôsobená
úmyselne alebo výhradne porušením právnych alebo ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci, pokiaľ ich neporušil postihnutý pracovník. Z dôvodov hodných osobitného
zreteľa môže súd rozhodnúť, že toto obmedzenie neplatí tiež vtedy, ak škoda bola spôsobená hrubou

nedbanlivosťou, pokiaľ sa jej nedopustil postihnutý pracovník.

Podľa ustanovenia § 201 ods. 1 ,2 a 3 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, v znení účinnom
do 31.12.20013, náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní
invalidity alebo čiastočnej invalidity sa poskytne zamestnancovi v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom
po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného

dôchodku alebo čiastočného invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala
jeho priemernému zárobku pred vznikom škody. Pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý
dosiahol zvýšeným pracovným úsilím. Priemerný zárobok rozhodujúci na výpočet predmetnej náhrady
sa upravuje o výšku priznávaných percent postupne, zvyšovaním posledne percentuálne upravených
priemerných zárobkov, počnúc dňom skončenia pracovnej neschopnosti, alebo pri uznaní invalidity,

alebo čiastočnej invalidity. Výšku percenta, ktorým sa bude náhrada za stratu na zárobku upravovať,
ustanovuje osobitný predpis. Zvýšenie podľa odseku 2 sa nevykoná, ak je priemerný zárobok vyšší ako
trojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky
za predchádzajúci kalendárny rok.V zmysle citovaných ustanovení a s poukazom na závery znaleckého dokazovania a súhlas
navrhovateľky súd dospel súd k záveru, že pre obdobie 12 po sebe nasledujúcich mesiacoch od vzniku
nároku je potrebné vychádzať pri výpočte straty na zárobku zo sumy priemerného zárobku zisteného

za II kvartál r. 1996 vo výške 17.717,-Sk., pričom takto určená výška je rozhodná pre obdobie (od
14.10.1997 do 04.10.1998). Ďalej súd považoval za preukázané, že od 05.10.1998 do 31.04.2001
je potrebné vypočítať základ nároku podielovým spôsobom: 17.717,-Sk mínus 5.700,-Sk, predstavuje
sumu 12.017,-Sk z toho 75% predstavuje základ 9.012,75 plus 5.700,-Sk celkom základ 14.713,-Sk,
teda vo výške s akou počítali aj obaja ustanovení znalci. Po 01.04.2002 je potrebné opätovne vychádzať

z výšky 17.717,-Sk.

Po ustálení základu, z ktorého je potrebné vychádzať pri zisťovaní náhrady straty na zárobku, súd musel,
pre rozpory účastníkov konania zaujať stanovisko k úprave zvýšenia priemerného zárobku v jednotlivých
obdobiach, v zmysle valorizačných opatrení.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 320/1993 Z.z. (platný k 01.07.1996, zrušený zákonom č. 461/2003 Z.z.
o sociálnom poistení) náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej

pracovným úrazom alebo chorobou z povolania (ďalej len "náhrada za stratu na zárobku"), ktorá patrí
pracovníkovi podľa osobitných predpisov, 1) sa vzhľadom na zmeny vo vývoji mzdovej úrovne upravuje
tak, že sa priemerný zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady zvyšuje o takto určené percentá :

a) 2% za každý kalendárny rok nasledujúci po vzniku nároku na túto náhradu do 31. decembra 1989,

b) 5% za kalendárny rok 1990,

c) 5% za prvý polrok 1991,

d) 17% za druhý polrok 1991,

e) 7% za každý kalendárny štvrťrok roka 1992,

f) 5,5% za každý kalendárny štvrťrok trištvrte roka 1993,

g)rovnaképercentá,akézodpovedajúnárastupriemernejmzdyzistenejŠtatistickýmúradomSlovenskej

republiky,zakaždýštvrťrokalebokumulatívnezaviaceréštvrťrokypotomobdobí,zaktorésarealizovalo
posledné zvýšenie tejto náhrady. Náhrada sa upraví, ak uvedený nárast priemernej mzdy dosiahne za
obdobie uvedené v tomto odseku minimálne 5%.

Ak nárok na náhradu za stratu na zárobku vznikol po 31. decembri 1988, úprava sa uskutoční až za
najbližšie časové obdobie uvedené v písmenách b) až g) nasledujúce po období, v ktorom nárok vznikol.

Súd dospel k záveru, že náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti aj pri uznaní
čiastočnej invalidity sa poskytne navrhovateľke, ako samostatný čiastkový nárok (v tomto kontexte
aj navrhovateľka upravila dňa 10.02.2010 svoj návrh a už nežiadala priznať náhradu za stratu na
zárobku počas ďalších PN v r.1998 a r. 1999). Priemerným zárobkom pred vznikom škody je priemerný
zárobok valorizovaný podľa právnych predpisov do rozhodného obdobia. Na účely valorizácie zárobku

pre náhradu za stratu na zárobku po skončení PN sa použije suma priemerného mesačného zárobku
pred vznikom škody, touto udalosťou je pracovný úraz, a v danom prípade je potrebné vychádzať z IIQ
r. 1996, pričom z dikcie zákona vyplýva (gramatický a logický výklad,) že sumy zvýšenia o percentá
ustanovené opatrením MPSVR pre konkrétne obdobie sa určujú zo sumy pôvodného nároku (zisteného
priemerného zárobku v rozhodujúcom období), nie z už upravovaného, pretože samotná valorizácia

nezakladá právny nárok na zvýšenie pôvodného (zisteného) priemerného zárobku pred poškodením
zdravia. Prvé najbližšie obdobie, za ktoré je možné, podľa názoru súdu, valorizáciu priznať je tretí kvartál
1997spoukazomnadikciu§1ods.1z.č.320/1993Z.z.aknároknanáhraduzastratunazárobkuvznikol
po 31. decembri 1988, úprava sa uskutoční až za najbližšie časové obdobie uvedené v písmenách b)
až g) nasledujúce po období, v ktorom nárok vznikol.Po ustálení výšky základu a spôsobu valorizácie bolo potrebné vyporiadať sa s výškou čiastočného
invalidného dôchodku a výškou príjmu, ktoré je potrebné odpočítať od zisteného príjmu (základu)
navrhovateľky aby bolo možné dospieť k prípadnej strate na zárobku. Súd pri rozhodovaní o výške

nároku musel v konaní nariadiť znalecké dokazovanie, jednak z dôvodu rozpornosti názorov účastníkov
konania na samotnú výšku škody, ale najmä z dôvodu, že navrhovateľka v tomto smere neuniesla
bremeno dokazovania a súd nemohol, nerešpektujúc návrh odporcu, vychádzať z výšky straty na
zárobku žiadanej navrhovateľkou.

Zistený priemerný príjem pred poškodením zdravia vo výške 17.717,-Sk od 04.10.1997 do 04.10.1998,

vo výške 14.713,-Sk od 05.10.1998 do 31.03.2002 a vo výške 17.717,-Sk od 01.04.2002 do
31.12.2003, súd porovnával s výškou čiastočného invalidného dôchodku vo výške ako bol priznaný a
vyplatený navrhovateľke, bez zohľadnenia navrhovateľkou namietanej fixnej výšky 2.254,- Sk, pretože
navrhovateľke nebol priznaný a zvyšovaný dôchodok za bezvládnosť a výškou vyplateného mesačného
príjmu navrhovateľky ktorý aj naďalej dosahovala ako zamestnanec odporcu podľa prijatých zásad
odmeňovania vzťahujúcich sa na jej pracovné zaradenie. V tomto smere nebolo možné zohľadniť, výšku

príjmu tak ako žiadala navrhovateľka vychádzajúc z predpokladaného príjmu, ktorý by dosahovala za 4
hodiny a nie 8 hodín, pretože 4 hodiny mala pracovať so zvýšeným pracovným úsilím, na ktorý príjem
sa neprihliada (§195 ods. 1 z.č. 65/1965 in fine).

V konaní nebolo preukázané, že po ukončení pracovnej neschopnosti požiadala odporcu o zmenu
pracovnej doby, o preradenie na inú prácu, neurobila žiaden relevantný úkon k úprave pracovných

podmienok s ohľadom na jej (tvrdený) nepriaznivý zdravotný stav. Navrhovateľka mohla rovnako tvrdiť,
že so zvýšeným pracovným úsilím pracovala 6 hodín, ale aj 2 hodiny. Keďže išlo o právnu otázku, súd
sa nezaoberal tvrdením znalca či bola uvedená skutočnosť preukázaná, alebo nie a sám vyvodil hore
uvedenýzáver.Súdtiežpoukážalnato,žepokiaľnavrhovateľkamusívyvíjaťnejakéšpeciálneúsilie,aby
mohla vôbec pracovať, táto „škoda“ bola podľa názoru súdu zohľadnená aj vo výške priznanej náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Vo vzťahu k výpočtu náhrady straty na zárobku po ukončení práce neschopnosti, od 04.10.1997 do
31.12.2003 v celom rozsahu stotožnil so spôsobom výpočtu a vecnou argumentáciou znalca Ing. A. S.,
ktorý na drobné odlišnosti potvrdil znalecký posudok znaleckého ústavu.

Vo vzťahu k strate na zárobku počas PN (ďalších PN) , ako ju žiadala navrhovateľka od 08. do 15.

09.1998 vo výške 2.138,-Sk spolu so 17,6% p.a. úrokom z omeškania od 16.09.1998, stratu na zárobku
od16do25.11.1998vovýške2.148,-Skspoluso17,6%p.a.úrokomzomeškaniaod26.11.1998astratu
na zárobku počas PN od 03. do 15.09.1999 vo výške 3.414,-Sk spolu so 17,6% p.a. úrokom z omeškania
od 16.09.1999 všetko do zaplatenia, súd návrhu nemohol vyhovieť. Súd dospel k záveru, že tieto nároky
nie je možné kumulovať, zároveň v konaní nebolo preukázané, že ďalšie pracovné neschopnosti boli

vyvolané len v príčinnej súvislosti s úrazom a nepodieľali sa na nich aj iné, subjektívne okolnosti.

K navrhovateľkou žiadanému úroku z omeškania súd konštatoval, že požiadavka na zaplatenie úrokov z
omeškania, tak ako žiadala, je neopodstatnená. Podľa ustanovenia § 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho
zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Omeškanie nastáva, ak dlžník
neplní svoj splatný záväzok riadne a včas. Na to, aby mohol plniť riadne a včas, musí vedieť výšku svojho

záväzku. V tomto prípade, sa odporca, nemohol s plnením dostať do omeškania, pretože nebol zrejmý
právny základ (až do právoplatnosti medzitýmneho rozsudku) a sama navrhovateľka do právoplatného
rozhodnutia Krajského súdu Trenčín (26. jún 2006) nevedela, bez ohľadu na to, o čom bola subjektívne
presvedčená, kto za škodu zodpovedá a kto je (bude) povinný plniť a až do rozhodnutia súdu nie je
známe v akej výške.

Pracovný úraz, za ktorý nesie zodpovednosť odporca a ktorý je povinný nahradiť navrhovateľke
spôsobenú škodu, je samostatný právny inštitút, ktorý zakladá nárok na náhradu škody, ak vznikla. V
tomto kontexte je potrebné uviesť, že sa nejedná o nárok na náhradu mzdy, ako vo forme doplatku, teda
požiadavka navrhovateľky na doplatenie a úročenie náhrady straty na zárobku za jednotlivé kalendárnemesiace v termínoch splatnosti ako jej bola vyplácaná mzda nie je opodstatnená a súd v tomto prípade
nemohol návrhu vyhovieť. Náhrada straty na zárobku je nezlučiteľným inštitútom s náhradou mzdy a
nie je možné ich porovnať.

Súd vyhovel návrhu v časti týkajúcej sa uplatnenej náhrady za vecnú škodu (cestovné) vo výške 7.000,-
Sk ( 232,35 eur) pretože odporca túto nenamietal.

Súd súčasne, s poukazom na vyššie uvedené dôvody rozhodol aj o návrhu na uhradenie úrokov z
omeškania zo sumy 192.530,-Sk od 11.08.1996 do 15.08.2006, a to z jednotlivých splátok za 15
mesiacov vo výške 17,6% p.a do 15.08.2006, celkovo v sume 324.344,-Sk a návrh v tejto časti zamietol.

O trovách konania rozhodol súd v zmysle ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. podľa ktorého aj keď mal

účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech
v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo
od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom
priznaného plnenia. Súd dospel k záveru, že výška plnenia bola závislá na znaleckom dokazovaní a
preto priznal navrhovateľke plnú náhradu trov konania.

Súd rozhodoval len o trovách vzniknutých po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Ich výšku
určil podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z., keďže navrhovateľke vznikli náklady na právne služby advokáta,
ktoré predstavovali 2.764,05 eur.

Navrhovateľka bola v tomto konaní oslobodená od súdnych poplatkov a to podľa § 4 ods. 2 písm. ch/
zákona č. 71/1992 Zb., povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania (§ 2 ods.2 ) má

odporca, a to vo výške 263,50 eur (6% zo sumy priznanej rozhodnutím súdu - 4.398,52 eur)

Súd zároveň uložil odporcovi povinnosť zaplatiť na účet súdu trovy konania preddavkovo hradené
z rozpočtových prostriedkov štátu (§ 148 O.s.p.) Trovy konania preddavkované štátom predstavujú
celkovo sumu 2.614,51 eur, ktoré boli vyplatené súdnym znalcom.

Proti tomuto rozsudku, jeho časti, ktorou bol vo zvyšku zamietnutý návrh navrhovateľky, navrhovateľka

podala v zákonom určenej lehote odvolanie. Navrhla rozsudok okresného súdu zmeniť a priznať je
úroky z omeškania ako príslušenstva nároku za stratu na zárobku počas práceneschopnosti za obdobie
od 04.07.1996 do 02.10.1997 vo výške 6.401,51 eur, ktorý uspokojil vedľajší účastník dňa 15.08.2006.
Uviedla, že vo svojom zmenenom návrhu zo dňa 09.02.2010 žiadala úroky zo meškania z tohto nároku
za obdobie od 11.08.1996 do 15.08.2006 vo výške 319.709,96 Sk - 10.612,426 eur.

Žiadala ďalej priznať titulom náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti od
04.10.1997 do 31.12.2003, a to čo do nepriznania uplatneného nároku a čo do nepriznania úrokov z
omeškania.

Z titulu vecnej škody žiadala 232,35 eur so 17,6% ročným úrokom z omeškania od 01.01.2000.

Súčasne navrhla zmeniť výrok o náhrade trov konania - trov právneho zastúpenia.

Deklarovala, že uplatňuje odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) v spojení s § 221
ods. 1 písm. h), § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.

Alternatívne navrhla rozsudok okresného súdu v časti napadnutom odvolaním zrušiť a vec vrátiť
okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho odvolania uviedla, že súčasne so zmenounároku sa domáhala aj zákonných úrokov z omeškania z každej mesačnej splátky, s ktorou je odporca
v omeškaní, ktorú bol povinný jej zaplatiť vo výplatnom termíne - do 10. dňa v mesiaci, v období , keď
platil pracovný poriadok MsÚ Považská Bystrica zo dňa 22.03.1996 (od 22.02.1996 - 01.01.2001), a

do 12. dňa v mesiaci, keď platil Organizačný poriadok a pracovný poriadok MsÚ Považská Bystrica
zo dňa 02.01.2001.

Navrhovateľka takto žiadala priznať úroky z omeškania, ktoré špecifikovala za jednotlivé mesiace, a to
za rok 1997 - 401.114 eur, za rok 1998 - 2.424,644 eur, za rok 1999 - 2.860,779 eur, za rok 2000 -
3.547,295 eur, za rok 2001 - 3.670,842 eur, za rok 2002 - 4.318,325 eur, za rok 2003 - 4.452,148 eur.

Navrhovateľka vo svojom odvolaní namieta závery znaleckého posudku Ing. A. S., poukazuje na

terminologické nesprávnosti, ale aj na nesprávny výklad znalca, ktorý si nesprávne osvojil aj okresný
súd, a to valorizačného predpisu - § 1 ods. 1 a § 2 ods. 3 zák. č. 320/1993 z. z. o úprave náhrady za
stratu na zárobku, v znení platnom do 31.12.2003.

Namietala ďalej postup znalca Ing. S. pri výpočte náhrady za stratu na zárobku. Znalec pri výpočte
náhrady uplatnil ustanovenie § 195 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. - Zákonník práce v platnom znení

do 31.03.2002, už od 10/1998, teda po uplynutí 12 kalendárnych mesiacov od priznania čiastočného
invalidného dôchodku. Z ustanovenia § 195 ods. 1 ale vyplýva, že náhrada za stratu na zárobku po
skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa po dobu 12 po
sebe nasledujúcich mesiacov od vzniku nároku, poskytne pracovníkovi v takej výške, aby spolu s
jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním invalidného

dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu, sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom
škody.

Vzhľadom na to, že v súvislosti s pracovným úrazom bola práceneschopná od 07.09.1998 - 14.09.1998,
od17.11.1998-24.11.1998, od03.09.1999do14.09.1999,od15.08.2000do24.08.2000,od06.10.2000
do 08.11.2000, od 21.03.2001 do 30.03.2001, od 08.11.2001 do 22.11.2001 nie je možné uplatniť

podielový spôsob výpočtu náhrady za stratu na zárobku, pretože medzi jednotlivými PN ani v jednom
prípade neuplynula doba 12 po sebe nasledujúcich mesiacov (§ 195 ods. 1 prvá veta Zákonníka práce
č. 65/1965 Zb.). Toto je právna otázka, ktorú znalec v znaleckom posudku vôbec neriešil ekonomickým
výpočtom.

Za nesprávny ďalej považovala výpočet náhrady za stratu na zárobku za dobu od 04.10.1997 do

02.05.2003, keď znalec opomenul, že čiastočný invalidný dôchodok pre účely náhrady za stratu
na zárobku je možné započítať iba vo výške 2.254 Sk, nie v celej sume uvedenej v jednotlivých
rozhodnutiach Sociálnej poisťovne. Citovala ustanovenie § 195 ods. 1 druhej vety Zákonníka práce
(zák. č. 65/1965 Zb.) „Pritom sa neprihliada na zvýšenie invalidného dôchodku pre bezvládnosť, na
zníženie tohto dôchodku podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, na zvýšenie priznaných

dôchodkov podľa týchto predpisov ani na zárobok pracovníka, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným
úsilím“. V tejto súvislosti poukázala aj na právnu úpravu v § 2 ods. 2 a 3 zák. č. 320/1993 Z. z., v
zmysle ktorého na zvýšenie invalidného, prípadne čiastočného invalidného dôchodku podľa právnych
predpisov o sociálnom zabezpečení sa pri úprave náhrady za stratu na zárobku podľa § 1 neprihliada.
Podľa jej názoru, k základnej sume čiastočného invalidného dôchodku vo výške 1.302 Sk, určenej v

rozhodnutí Sociálnej poisťovne zo 26.11.1999, mohla byť pripočítaná iba úprava podľa zák. č. 376/1996
Z. z. o úprave dôchodkov priznaných v roku 1997, v dôsledku čoho je potom suma 2.254 Sk tou sumou,
ktorá bola významná pre účely výpočtu náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti,
a to za celé obdobie od 04.10.1997 do 02.05.2002. Ostatné zvýšenie dôchodkov v uvedenom období
podľa predpisov o sociálnom zabezpečení nebolo možné pripočítavať k základnej výmere dôchodku,

pretože to zákon nedovoľoval. V mesiaci 10/1997 okrem toho, že ČID pre účely náhrady za stratu na
zárobku je uvedený v nesprávnej výške (2.480 Sk), je nesprávne vypočítaná aj jeho alikvotná čiastka. V
mesiaci 10/1997 môže byť zo sumy čiastočného invalidného dôchodku započítaná iba alikvotná čiastka
podľa počtu kalendárnych dní, za ktoré bol čiastočný invalidný dôchodok vyplatený. Výpočet: 2.254 :
31 x 28 = 2.036 Sk, vzhľadom na to, že čiastočný invalidný dôchodok bol priznaný od 04.10.1997. V

mesiacoch 9/1998, 11/1998, 9/1999 bola znalcom vypočítaná náhrada za stratu na zárobku iba zaodpracované dni. Znalec opomenul zákonnú úpravu obsiahnutú v § 194 ods. 2 zák. č. 65/1965 Zb.,
v znení platnom do 31.03.2001. Podľa tohto zák. ustanovenia prislúcha pracovníkovi náhrada škody
aj pri ďalšej práceneschopnosti z dôvodu toho istého pracovného úrazu alebo choroby z povolania,

pritom sa vychádza z priemerného zárobku pred vznikom tejto ďalšej škody. Ak však pracovníkovi patrí
náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti poskytne sa mu náhrada podľa § 194
ods. 2 ZP do výšky sumy, do ktorej by mu prislúchala náhrada podľa § 195, keby nebol neschopný
práce, pritom sa za zárobok po pracovnom úraze alebo po zistení choroby z povolania považuje
nemocenské. V týchto prípadoch vždy išlo o náhradu škody poskytovanú podľa § 194 ods. 2 zákona

č. 65/1965 Zb. v znení platnom do 31.03.2002, teda o náhradu škody po dobru práceneschopnosti,
ale poskytovanú vo výške podľa § 195 zákona č. 65/1965 Zb. v znení platnom do 31.03.2002. Z
uvedeného jednoznačne vyplýva, že ide o dva samostatné nároky, ktoré neprislúchajú popri sebe,
ale poskytujú sa v rovnakej výške a to v sume podľa § 195 Zákonníka práce. Pracovníkovi nebude
teda počas tejto ďalšej práceneschopnosti vyplatená náhrada dvakrát za rovnaké časové obdobie,
t. j. za dobu práceneschopnosti aj za dobu po skončení práceneschopnosti. Náhrada sa skladá z

dvoch nárokov, t. j. nároku podľa § 194 ods. 2 zák. č. 65/1965 Zb. a z nároku podľa § 195 zák.
č. 65/1965 Zb. v znení platnom do 31.03.2002, ale obidva vo výške podľa § 195 zák. č. 65/1965
Zb. Je toho názoru, že nedodržaním tohto zákonného ustanovenia došlo k porušeniu zákona v §
194 ods. 2 a § 195 zák. č. 65/1965 Zb. v znení platnom do 31.03.2002. S vyčísleným priemerným
zárobkom pred vznikom škody 17.717 Sk súhlasí, nemôže však súhlasiť so spôsobom valorizovania

tohto priemerného zárobku pred vznikom škody, tak ako to urobil znalec, pretože jednotlivé valorizácie
rozhodného priemerného zárobku sa musia spočítavať. Zákon č. 311/2011 Z. z. v § 201 ods. 1 ustanovil,
že náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo
čiastočnej invalidity sa poskytne zamestnancovi v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom
úraze alebo po zistení choroby z povolania s pripočítaním invalidného dôchodku alebo čiastočného

invalidného dôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred
vznikom škody. Pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným
úsilím. V § 251 ods. 1 je uvedené, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne
vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je ustanovené inak. Nároky, ktoré z nich vznikli a
právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov. V § 253 je

ustanovené, že za obdobie pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona patria percentá a obdobie, za
ktoré sa upravuje priemerný zárobok rozhodujúci pre výpočet náhrady za stratu na zárobku po skončení
dočasnej pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania podľa
doterajších predpisov. Zákonom č. 210/2003 Z. z. s účinnosťou do 01.07.2003 došlo k zmene § 201
ods. 2, keď tento zákon ustanovil, že priemerný zárobok rozhodujúci na výpočet náhrady sa upravuje

o výšku priznávaných percent postupne, zvyšovaní posledne percentuálne upravených priemerných
zárobkov, počnúc dňom skončenia pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity, alebo čiastočnej
invalidity. Znalec zrejme opomenul zákonnú úpravu uvedenú vyššie, pretože pri výpočte náhrady za
stratu na zárobku v dobe od 04/2002 do 31.12.2003 podľa nej nepostupoval a náhradu vypočítal iba z
priemerného zárobku, zisteného z rozhodného obdobia pred vznikom škody. Postup uplatnený znalcom

za dobu od 01.04.2002 do 31.12.2003 nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia. Zároveň treba
tiež uviesť, že až do 31.12.2003, teda do nadobudnutia účinnosti zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení bol v platnosti § 1 a § 2 ods. 3 zákona č. 320/1993 Z. z. o úprave náhrady za stratu na zárobku.
Poukazovala v tomto smere na súdnu prax, napr. aj na rozsudok NS SR 3Cdo 46/2001, ktorý sa
zaoberal práve valorizáciou priemerných zárobkov, rozhodných pre výpočet náhrady škody po skončení

práceneschopnosti, pričom jednotlivé valorizácie je nutné spočítavať a takto sa rozhodný priemerný
zárobok zvyšuje o jednotlivé valorizačné zvýšenia, ako to bolo v judikovanom prípade o 115,2%. V
mesiaci 2/2002 sumu 4.000 Sk nemožno započítavať. Jedná sa o životné jubileum. Od 01.04.2002
nadobúda účinnosť zákon č. 311/2001 Z. z. Až do 02.05.2002 bol v platnosti § 2 ods. 1 a ods. 2 zákona
č. 320/1993 Z. z. a až do 31.12.2003 bol v platnosti § 1 ods. 2 zák. č. 320/1993 Z. z. Od mesiaca 7/2003

má byť použitý zákon č. 210/2003 Z. z. účinný od 01.07.2003. Na vyššie uvedené námietky sa znalec
vyjadril, že trvá na znaleckom posudku a tieto námietky nevyvrátil a súd pri svojom rozhodovaní nebral
do úvahy platný právny stav a jeho rozhodnutie je preto právne mylné najmä pokiaľ ide o nepriznanie
a zvyšovanie a spočítavanie valorizačných položiek pre zistenie valorizačného priemerného zárobku.
Toto je právna otázka, ktorú musí posúdiť a o nej rozhodnúť súd. Ďalšiu nesprávnosť prvostupňového

rozhodnutia videla v tom, že jej nebola priznaná náhrada škody za dobu 3 práceneschopností, ktoré
súviseli s pracovným úrazom a nasledovali po dni 04.10.2007. Prvostupňový súd tieto doby vylúčil z
obdobia, za ktoré mi má priznať náhradu, stratu na zárobku, podľa § 195 a ďalej jej nepriznal žiadnu
náhradu škody podľa § 194 ods. 2 zák. č. 65/65 Zb. Tento nárok predložila k vyjadreniu znaleckémuposudku Ing. S. ako aj v upravenom návrhu zo dňa 10.02.2010, kde bol tento nárok konkrétne
uplatnený pri výpočte náhrady za stratu na zárobku za mesiac 9/1998, 11/1998, 9/1999. Do zárobku po
pracovnom úraze za mesiac 2/2002 bola započítaná aj jubilejná odmena pri životnom výročí vo výške

4.000 Sk, ďalej v mesiaci 10/1997 cestovné do kúpeľov v sume 136 Sk. V tomto mesiaci je nesprávne
vyčíslený zárobok 12.731 Sk, hoci správne mal byť vyčíslený 11.888 Sk a tiež čiastočný invalidný
dôchodok bol vyčíslený 2.480 Sk a správne mal byť vyčíslený 2.036 Sk. Prvostupňový súd postupoval
podľa § 127 O.s.p. a pribral znalcov, vypočul znalca S., súd dal preskúmať znalecké posudky. Súd
hodnotí dôkaz znalcom ako každý iný dôkaz, pritom musí skúmať, či posudok vychádza zo zistených

skutočností, či nie je rozporný, či z hľadiska pravidiel logického myslenia je presvedčivý a ak sa súd
pri hodnotení výsledkov konania odchýli od výsledku dôkazu znalcom, svoj postup musí presvedčivo
odôvodniť. Prvostupňový súd v tomto smere nepostupoval a mylné závery znalca, ktorý nespočítaval
jednotlivé valorizačné opatrenia si nekriticky osvojil a nepostupoval v súlade so zákonom 320/1993 Z.
z. a valorizačnými opatreniami. V tom je zásadné pochybenie prvostupňového rozhodnutia. Vedľajší
účastník Sociálna poisťovňa takisto započítavala iba čiastku 2.254 Sk vo svojom výpočte. Zástupca

Sociálnej poisťovne toto na pojednávaní potvrdil, teda išlo o nesporné tvrdenie oboch účastníkov
konania a vychádza to aj z výkladu § 195 ods. 1. Od októbra 1997 denne vstávala od 3.30 hod, do
6.30 hod sa učila chodiť a musela sa rozcvičiť, aby sa dostala do pohybu, získala rovnováhu, musí
mať absolútne vyprázdnené črevá, vždy musí mať pri sebe rezervnú bielizeň, vždy nablízku sociálne
zariadenieaspoňumývadlo. Približne50xdennemusípoužiťWCakaždácestadlhšiaako30minjejrobí

značnéťažkosti. Počasdňanemôžemaťklasickýobed,nemôževôbecpiťtekutinyajesťibajednoduché
jedlo, ktoré nespôsobí nadúvanie, pretože v dôsledku pracovného úrazu má poškodené zvierače. Časť
pracovnej doby musí byť v stoji. Do práce nastupuje približne o hodinu neskôr ako ostatní zamestnanci.
Táto skutočnosť je žalovanému známa a tieto skutočnosti vyplývajú z posudku Fakultnej nemocnice I.
zo 06.12.2004. Na tieto skutočnosti prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní neprihliadol a posúdil to

tak, že 4 hodiny, resp. 6 hodín alebo aj 2 hodiny pracuje so zvýšeným úsilím a zvyšok bez zvýšeného
úsilia. Toto nepovažuje za správne a poukazuje na rozsudok NS SR 3Cdo 133/2002, ktorý riešil podobnú
problematiku. Tento nárok nie je možno stotožňovať s nárokom na náhradu za sťaženie spoločenského
uplatneniatak,akotovyhodnotilprvostupňovýsúdnesprávne,pretožebyzvýhodnilžalovaného,ktorýby
nemusel zaplatiť to, čo zarobila iba zvýšenou námahou. Nesprávnosť videla aj v tom, že od 01.07.2003

jej nebola priznaná náhrada za stratu na zárobku v súlade so zákonom 210/2003 Z. z., ktorý nadobudol
účinnosť od 01.03.2003 a ktorý zmenil § 201 ods. 2 zákona 311/2001 Z. z. V tomto smere poukazuje
na svoje vyjadrenie k znaleckému posudku Ing. S. v bode 7. Takže pokiaľ ide o úrok z omeškania pri
požadovanej náhrade ako majetkovej ujmy do tohto omeškania sa žalovaný dostal, a preto zákonný
nárok z omeškania jej prináleží, a preto ho požadovala.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdiť. Považuje záver okresného súdu o nepriznaní úrokov z omeškania za správny.
Uplatnený nárok navrhovateľky bol od počiatku nejasný, nezrozumiteľný a neurčitý. Počas konania,
trvajúceho niekoľko rokov navrhovateľka viackrát menila a upravovala svoje nároky, pričom tieto jasne
neodôvodnila a neodôvodnila ani základ, z ktorého vychádzala, ani spôsob výpočtu uplatňovaných

nárokov. Z tohto dôvodu musel súd nariadiť znalecké dokazovanie, pričom vo veci boli vypracované
až 3 znalecké posudky. Aby odporca mohol plniť, musí poznať výšku svojho záväzku. Pokiaľ
navrhovateľka vo svojom odvolaní namieta spôsob výpočtu náhrady za stratu na zárobku po skončení
práceneschopnosti a spochybňuje postupy znalcov pri aplikácii valorizačných opatrení vlády a predkladá
vlastné závery, k jej výhradám sa vyjadrili znalci, najmä však znalecký posudok č. 198/2008 Ústavu

súdneho inžinierstva Žilina, ako aj kontrolný znalecký posudok XXX/XXXX Ing. A. S., ktorý posudzoval
znalecký posudok Ing. Bc. Štrbáňovej, ako aj znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva Žilina.

V súvislosti s tvrdením navrhovateľky, že musí každodenne vynakladať zvýšené pracovné úsilie a
súd toto je tvrdenie nevzal do úvahy, čo vytýka vo svojom odvolaní, odporca uviedol, že v tejto otázke
dôkazné bremeno zaťažuje navrhovateľku. Svoje tvrdenia musí preukázať. Navrhovateľka nikdy

nebola v súvislosti s pracovným úrazom nikdy preradená, nesignalizovala žiadne problémy so svojím
zdravotným stavom v nadväznosti na plnenie pracovných úloh, nepožiadala o preradenie, prípadne o
kratší pracovný čas.Navrhovateľka sa vo svojom odvolaní domáha aj zmeny vo výroku o náhrade trov konania - v náhrade
za právnu pomoc, avšak bližšie neodôvodňuje a nešpecifikuje, v čom nesprávnosť spočíva.

Odporca súčasne uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

Vedľajší účastník na strane odporcu vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol rozsudok
okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Námietky navrhovateľky uvádzané v jej odvolaní
boli predmetom rozsiahleho dokazovania okresného súdu. Navrhovateľka neuvádza žiadne nové
skutočnosti k jej výhradám, že pri náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti
nebolo zohľadnené zvýšené pracovné úsilie. Na zvýšené pracovné úsilie poukázala až vo svojom
doplnení návrhu dňa 10.11.1999, pričom v početných zmenených návrhoch neuviedla žiadne

skutočnosti na preukázanie svojich tvrdení.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p., v medziach podaného odvolania
a jeho dôvodov a zistil, že rozsudok okresného súdu je vecne správny, a preto je potrebné ho potvrdiť
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. O odvolaní navrhovateľky rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho
súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie.

Rozsudok okresného súdu vychádza zo správneho skutkového a právneho záveru, jeho odôvodnenie
zodpovedá kritériám v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., je úplné, správne a presvedčivé, preto podľa §
219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd s odôvodnením rozsudku okresného súdu plne identifikuje.

Súčasne považuje za potrebné akcentovať nasledovné dôvody k obsahu odvolania navrhovateľky:

V prejednávanej veci uplatnila navrhovateľka nároky na náhradu škody, ktorá jej vznikla v dôsledku

pracovného úrazu ako zamestnankyne odporcu.

Medzi účastníkmi bol v konaní spor o základe uplatnených nárokov navrhovateľky, teda o otázke, či
úraz navrhovateľky zo dňa 01.07.1996 je pracovným úrazom.

Okresný súd čiastočným rozsudkom zo dňa 14. novembra 2005, č. k. 4C/632/99-186 rozhodol o
tejto otázke kladne, v prospech navrhovateľky, ktorej súčasne priznal aj nárok na bolestné vo výške

7.687,50 Sk a nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 518.700 Sk. Rozsudok
okresného súdu potvrdil odvolací súd rozsudkom zo dňa 25. mája 2006, č. k. 4Co/28/2006-218.

Okresný súd následne posudzoval a rozhodol o ďalších uplatnených nárokoch navrhovateľky
na náhradu škody z tohto pracovného úrazu, a to o náhrade za stratu na zárobku počas jej
práceneschopnosti, po skončení práceneschopnosti a priznaní invalidity, ako aj o vecnej škode.

Medziúčastníkmiokremsporuoto,či ideopracovnýúraz,bolspornýspôsobvýpočtuvýškyuplatnených
nárokov navrhovateľky, pričom je evidentné, že navrhovateľka výšku svojich uplatnených nárokov
niekoľkokrát menila, čo napokon konštatoval vo svojom rozsudku aj okresný súd. Výška jednotlivých
nárokov navrhovateľky bola preto predmetom zisťovania troma znaleckými posudkami. Za tejto situácie
aj odvolací súd zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že nárok navrhovateľky na úroky z

omeškania nie je oprávnený.

Úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorý sa
subsidiárne uplatní aj v pracovnoprávnych vzťahoch), sú svojím charakterom sankciou za nesplnenie
peňažného dlhu.K omeškaniu dlžníka dochádza uplynutím doby splatnosti, ktorá sa spravuje hmotným právom. Sú to v
zákone stanovené lehoty na plnenie, prípadne rozhodnutia a pod.

Ako správne konštatoval okresný súd, samotná navrhovateľka viackrát zmenila výšku svojich

uplatňovaných nárokov, preto výška peňažného záväzku odporcu nebola určitá a presná a takou sa
stala až na základe znaleckého dokazovania. Vedľajší účastník uspokojil nárok navrhovateľky vo výške
6.390,83 eur ako náhradu za stratu na zárobku počas práceneschopnosti (v tejto časti zanikol peňažný
záväzok navrhovateľa splnením dňa 15.08.2006).

Ak navrhovateľka požadovala úroky z omeškania z náhrady za stratu na zárobku počas svojej
práceneschopnosti od 11.08.1996 do 15.08.2006, čo predstavuje 10.612,426 eur, s poukazom na

vyššie uvedené, teda na skutočnosť, že samotná navrhovateľka niekoľkokrát menila výšku svojho
nároku a ďalej, že samotná zodpovednosť odporcu za škodu, ako právny základ uplatnených nárokov
navrhovateľky bol definitívne ustálený až právoplatnosťou čiastočného rozsudku okresného súdu zo
dňa 14.11.2005, č. k. 4C/632/1999-186 v spojení s rozsudkom tunajšieho krajského súdu zo dňa
25.05.2006, č. k. 4Co/28/2006-218, t. j. dňom 21.06.2006 a výška plnenia bola stanovená znaleckým

dokazovaním, potom nemožno uvažovať o splatnosti dlhu skôr a tým aj povinnosť zaplatiť sankcie za
omeškanie vo forme úrokov z omeškania, potom nárok navrhovateľky na úroky z omeškania nemožno
považovať za opodstatnený.

Námietky navrhovateľky k výške náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti za
obdobie od 04.10.1997 do 31.12.2003 tiež nie sú opodstatnené. Výhrady navrhovateľky spočívajú k

spôsobu výpočtu výšky náhrady, a to v otázke aplikácie valorizačnej zákonnej úpravy a v otázke, v akej
výške sa má započítavať jej invalidný dôchodok do jej príjmu pri zisťovaní výšky náhrady.

Podľa ust. § 1 ods. 1 zák. č. 320/1993 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 1994 sa vykonala tzv.
valorizácia priemerného zárobku rozhodného pre výpočet náhrady za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, a to vzhľadom na

zmeny vo vývoji mzdovej úrovne. Z ust. § 1 ods. 1 písm. g) cit. zákona vyplýva, že priemerný zárobok
rozhodný pre výpočet tejto náhrady sa zvyšuje o rovnaké percentá, aké zodpovedajú nárastu priemernej
mzdy zistenej Štatistickým úradom SR, za každý štvrťrok alebo kumulatívne za viaceré štvrťroky po
tomto období. Náhrada sa upraví, ak uvedený nárast priemernej mzdy dosiahne za obdobie uvedené
v tomto odseku minimálne 5%.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, výšku percenta a obdobie, za ktoré sa bude náhrada podľa §
1 ods. 1 písm. g) upravovať, ustanoví a vyhlási uverejnením opatrenia Ministerstva práce, sociálnych
vecí a rodiny SR na základe údajov Štatistického úradu SR.

Vzhľadom na uvedenú úpravu v zákone č. 320/1993 Z. z. je potom významná v danej veci
úprava priznaného nároku rozhodného pre výpočet náhrady za stratu na zárobku po skončení

práceneschopnosti podľa opatrení Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, vydaných podľa
citovaného ustanovenia § 1 ods. 2 zák. č. 320/1993 Z. z.

V súvislosti s uvedenou úpravou treba zdôrazniť, že o príslušné percentá sa zvyšuje vždy priemerný
zárobok rozhodný pre výpočet náhrady, t. j. priemerný zárobok pred vznikom škody. Nemožno teda
valorizovať už valorizovaný priemerný zárobok v predchádzajúcich obdobiach.

Uvedené námietky navrhovateľky boli predmetom správneho právneho posúdenia okresným súdom,
ktorý vychádzal zo záverov znaleckého dokazovania. Išlo o uplatnené nároky za dlhé časové obdobie -
od roku 1996, preto vzhľadom na rozsiahle zmeny v právnej úprave výšky uvedených nárokov od roku
1996, bolo opodstatnené, aby výška nárokov navrhovateľky bola ustálená znaleckým dokazovaním,
pričom treba akcentovať, že posudok znaleckého ústavu a kontrolného znalca sú v podstate identické,

preto správne okresný súd z nich vychádzal pri stanovení výšky náhrady.Valorizačný predpis zák. č. 320/1993 Z. z. a jeho úpravy sa dotýkal priemerného zárobku rozhodného
pre výpočet náhrady za stratu na zárobku. V prejednávanom prípade sa uplatnil valorizačný predpis za
III. kvartál roku 1997, keďže priemerný zárobok sa určil z rozhodného obdobia pred pracovným úrazom,

ktorým bol II. kvartál 1996, preto sa valorizácia priemerného zárobku nemohla uplatniť pred vznikom
nároku na náhradu škody.

Neopodstatnený a nemajúci oporu v zákone je potrebné považovať aj názor navrhovateľky, že pri určení
výšky náhrady straty na zárobku, sa má do jej príjmu započítať invalidný dôchodok tak, ako jej bol
vymeraný - 2.254 Sk. Svoj názor oprela o ustanovenie § 195 ods. 1 druhá veta Zákonníka práce - zák.
č. 65/1965 Zb., t. j. že sa neprihliada na zvýšenie invalidného dôchodku pre bezmocnosť, ani k jeho

zníženiu podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, na zvýšenie priznaných dôchodkov podľa
týchto predpisov, ani na zárobok pracovníka, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.

Otázka zvýšenia alebo zníženia dôchodkov bola predmetom úpravy v zákone č. 100/1988 Zb. o
sociálnom zabezpečení. V ustanoveniach druhej hlavy - dôchodky, jedenásty diel - spoločné
ustanovenia pre dôchodky, sú uvedené ustanovenia dotýkajúce sa úprav dôchodkov - ich zvýšenia,

resp. zníženia (napr. ak je dôchodok jediným zdrojom príjmu, prípady krátenia vdovského dôchodku a
podobne). Nejde teda o prípady, ktorými zákonná úprava zvyšuje dôchodky v dôsledku ekonomických
ukazovateľov, tzv. valorizácia dôchodkov, na ktorú sa však pri určení výšky náhrady prihliada. Pri
akceptovaní názoru navrhovateľky, že sa nemá na zvýšenie prihliadať, by sa negovala zásada, že sa
uhrádza skutočná škoda.

Ďalšie námietky navrhovateľky proti rozsudku okresného súdu boli predmetom dokazovania pred
okresným súdom, ktorý svoje závery vyčerpávajúcim spôsobom, opierajúc sa o výsledky dokazovania
správne aj odôvodnil, preto odvolací súd na tieto dôvody, ako už vyššie uviedol, poukazuje. Teda aj v
otázke ďalších práceneschopností, ako aj tvrdení skutočnosti o zvýšenom pracovnom úsilí.

Náhrada za stratu na zárobku po dobu práceneschopnosti zamestnanca patrí do kategórie tzv.

opakujúcich sa nárokov na náhradu škody z pracovného úrazu alebo choroby z povolania. To znamená,
že nárok na náhradu za stratu na zárobku po dobu práceneschopnosti zamestnanca pozostáva z
jednotlivých plnení na nárok na náhradu za stratu na zárobku z každej pracovnej neschopnosti z
dôvodu toho istého pracovného úrazu alebo choroby z povolania, pritom sa vychádza z priemerného
zárobku zamestnanca pred vznikom tejto ďalšej škody. Ak však zamestnancovi pred vznikom tejto

ďalšej škody prislúchala náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti (ako je to v
prejednávanej veci), poskytne sa mu náhrada podľa § 194 ods. 1 Zákonníka práce do výšky sumy, do
ktorej by mu prislúchala náhrada podľa § 195 Zákonníka práce, keby nebol práceneschopný, pritom za
zárobok sa považuje nemocenské. Neobstojí potom ani názor navrhovateľky, že v dôsledku jej ďalších
práceneschopností dochádza k prerušeniu doby 12 mesiacov, po ktorých jej už patrí upravená náhrada

podľa § 195 ods. 1. Otázku, či a v akom rozsahu navrhovateľka dosahuje zárobok vďaka zvýšenému
pracovnému úsiliu posudzoval okresný súd správne. Platí totiž, že zamestnancovi, ktorý pracoval pred
vznikom škody z pracovného úrazu alebo choroby z povolania po ustanovený pracovný čas, nemožno
započítať do zárobku po pracovnom úraze príjem nadobudnutý prácou vykonávanou nad rámec tohto
pracovného času. Ak zamestnanec pracoval po pracovnom úraze denne viac ako pred pracovným

úrazom (napr. nadčasy, dohody o pracovnej činnosti) a vynakladal tým viac námahy a úsilia, nemožno
takto dosiahnutý príjem započítať na jeho ťarchu a na prospech zamestnávateľa zodpovedného za
škodu. O takúto situáciu v prejednávanej veci nejde, pretože nebolo preukázané, že by navrhovateľka
dosahovala zárobok vykonávaním práce nad rámec pracovného času, než aký bol ustanovený pred
vznikom škody z pracovného úrazu.

Okresný súd správne rozhodol aj o náhrade trov konania navrhovateľky, ktoré sú určené v zmysle
ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., a to vo výške, ktorá korešponduje s právnou úpravou vo vyhl. čl.
655/2004 Z. z., teda z výšky priznaného plnenia.Vodvolacomkonaní úspešnýodporcanáhradutrovodvolaciehokonaniasíceuplatnil,avšakjunevyčíslil
(§ 224 ods. 1, § 151 ods. 1 druhá veta O.s.p.), ani nevyplývajú zo spisu (§ 151 ods. 2 O.s.p.), preto
mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Vedľajší účastník náhradu trov odvolacieho konania nežiadal, preto mu súd náhradu trov odvolacieho
konania tiež nepriznal (§ 224 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .