Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. december 2013

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžd/36/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8010200752
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:8010200752.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing.

JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v
právnej veci žalobcu: Ing. B. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X., XXX XX B., zast. JUDr. Petrom
Ďurišom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie l. mája č. 3, 058 01 Poprad, proti žalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky so sídlom so sídlom Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava (pôv.
Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Prešov, Krajský dopravný inšpektorát), o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia správneho orgánu v priestupkovom konaní, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. marca 2012 č. k. 1S/108/2010-36, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. marca 2012 č. k.
1S/108/2010-36 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

1. V zmysle článku VII. zákona č. 345/2012 Z.z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o
zmene a doplnení niektorých zákonov sa s účinnosťou odo dňa 01. januára 2013 zmenil text ustanovenia
§ 4 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších zákonov tak, že za prvú vetu
boli vložené nasledujúce nové vety:

„Minister môže určiť, ktorý útvar Policajného zboru má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a

exekučného konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti. Za útvar Policajného
zboru koná pred súdom riaditeľ útvaru alebo ním poverený policajt alebo zamestnanec.“

Následne bolo na Najvyšší súd doručené rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o
zrušení rozpočtových organizácií č.p. SLV-PS-1120/2012, ktoré podpísal Podpredseda vlády a minister
vnútra SR dňa 12.12.2012. Medzi uvedenými krajskými riaditeľstvami policajného zboru bol uvedený aj
žalovaný. S odkazom na ustanovenie § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách
verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa ďalej v

rozhodnutí konštatovalo, že práva a povinnosti, t.j. aj procesného charakteru, zrušených rozpočtových
organizácií prechádzajú dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky. S prihliadnutím na hore citované ustanovenie § 4 ods. 2 zák. č. 171/1993 Z.z. a to, že Najvyšší
súd nemá vedomosť, že by bol minister v tomto zmysle takto rozhodol. Na základe nižšie citovanýchprávnych noriem má Najvyšší súd preukázané, že do procesného postavenia Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Košiciach nastúpilo z titulu zákonných zmien Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky.

Preto bude s týmto procesným nástupcom ďalej konané na strane žalovaného správneho orgánu. Pod
všeobecným označením žalovaný je potom nutné rozumieť tak pôvodný správny orgán ako aj jeho
procesného nástupcu podľa toho, ktorého sa text odôvodnenia týka.

Podľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a
povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

2. Rozhodnutím č.p.: KRP-DI-SK-115-003/2010 z 20. augusta 2010 o odvolaní (č.l. 5) žalovaný ako

odvolací orgán v priestupkovom konaní podľa § 58 ods. 1 a § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (ďalej na účely rozsudku len „Správny poriadok“) potvrdil odvolaním napadnuté
rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ v Poprade, Okresným dopravným inšpektorátom č.p.: ORP-499/
DI-2-SK-2009 z 03. marca 2010 a odvolanie zamietol.

3. V uvedenom rozhodnutím o priestupku prvostupňový orgán vyslovil, že žalobca ako vodič odmietol

sa podrobiť skúške na prítomnosť alkoholu alebo inej návykovej látky v krvi a odmietol predložiť doklad
potrebný pre vedenie vozidla. Napriek zákazu ďalšej jazdy vozidlom pokračoval v nej. Týmto svojim
konaním podľa správnych orgánov mal porušiť § 3 ods. 2 písm. c), ako aj ustanovenie § 137 ods. 2
písm. j) zákona č. 8/2009 o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely
rozsudku len „zák. č. 8/2007 Z.z.“) a bol uznaný za vinného zo spáchania priestupkov proti bezpečnosti

a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. a) a j) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 372/1990 Zb.“), za čo mu bola podľa
§ 22 ods. 2 písm. a), d) zák. č. 372/1990 Zb. uložená

- pokuta vo výške 600 € a

- zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 24 mesiacov.

Podľa § 3 ods. 2 písm. c) zák. č. 8/2009 Z.z. v znení účinnom v čase vykonania skutku (t.j. 18.06.2009)
účastník cestnej premávky je ďalej povinný poslúchnuť pokyn, výzvu alebo príkaz policajta súvisiaci s
výkonom jeho oprávnení pri dohľade nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, strpieť výkon
jeho oprávnení, ako aj pokyny iných osôb, ktoré na to oprávňuje tento zákon alebo osobitný predpis.

Podľa § 137 ods. 2 písm. j) zák. č. 8/2009 Z.z. v citovanom znení porušením pravidiel cestnej premávky

závažným spôsobom je neuposlúchnutie pokynu, výzvy alebo príkazu policajta v súvislosti s výkonom
jeho oprávnení pri dohľade nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky.

Podľa § 22 ods. 1 písm. a) a j) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v citovanom znení priestupku
proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto

a) ako vodič vozidla sa odmietne podrobiť vyšetreniu na zistenie požitia alkoholu alebo inej návykovej

látky spôsobom ustanoveným osobitným predpisom, 3a) hoci by také vyšetrenie nebolo spojené s
nebezpečenstvom pre jeho zdravie,

j) iným spôsobom ako uvedeným v písmenách a) až i) sa dopustí porušenia pravidiel cestnej premávky
závažným spôsobom podľa osobitného predpisu.

4. Pri svojom rozhodovaní vychádzal prvostupňový orgán z toho skutkového stavu, že žalobca dňa 18.

júna 2009 o 21.20 hod. v Poprade na ceste č. 1/67 ulice Štefánikovej viedol osobné motorové vozidlo
zn. Mercedes GL 320, ZTEC: E.. Policajti ODI Poprad po oznámení operačného dôstojníka (na základe
oznamu na linke 158, že na Štefánikovej ulici v Poprade sa mala nachádzať osoba značne pod vplyvom
alkoholu a okrem iného správajúca sa hlučne a vykrikujúca, že on je diplomat a že si môže robiť čo chce,
aj tak sa mu nič nestane) a po presunutí sa na Štefánikovu ulicu v Poprade spozorovali odparkované

osobné motorové vozidlo Mercedes s označením „CD“. Po chvíli do tohto vozidla nastúpili dve osoby.Následne uvedené vozidlo policajti na ulici Štefánikovej zastavili a vykonali kontrolu žalobcu. Žalobca
sa na mieste preukázal identifikačným preukazom honorárnych konzulárnych úradníkov č. HK 000262
vydaným dňa 19. januára 2007 a platným do 15. decembra 2011. Bol vyzvaný policajtom, aby sa podrobil

skúške, či nie je ovplyvnený alkoholom alebo inou návykovou látkou. Na základe predloženia tohto
preukazu sa odmietol podrobiť odberu krvi a dychovej skúške, pričom mu bola ďalšia jazda zakázaná.
I napriek tomu, že ďalšia jazda mu bola zakázaná, žalobca vozidlom pokračoval po ulici Štefánikovej,
cez kruhový objazd na ulicu Slovenského Odboja, kde odbočil doprava k hotelu Poprad.

5. Prvostupňový správny orgán pri ústnom pojednávaní dňa 03. marca 2010 zaznamenal žalobcovo

tvrdenie, že je honorárny konzul Ukrajiny a podľa Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch z 24.
apríla 1963, ktorý nadobudol platnosť 19. marca 1967 (viď vyhláška ministra zahraničných vecí 32/1969
Zb. - ďalej na účely rozsudku len „Viedenský dohovor z roku 1963“) čl. 4 § 71 požíva imunitu jurisdikcie
a osobnú nedotknuteľnosť, a preto nemožno viesť priestupkové konanie voči jeho osobe.

Zároveň doplnil, že v čase zastavenia si nebol vedomý, že by mu bola zakázaná ďalšia jazda, a upozornil
hliadku, že v aute sú cudzí štátni príslušníci, a tým odmietol dychovú skúšku na mieste zastavenia. Zo

stranypolicajtovmunebolponúknutýinýspôsobkontrolynaalkoholalebonávykovejlátkyapozastavení
policajti nebrali ohľad na zákon č. 8 § 125. Žiadal o doplnenie Diplomatického protokolu ku žiadosti
prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu, o nové stanovisko diplomatického protokolu.

6. Ďalej žalobca namietal, že v tomto správnom konaní mu napriek požiadavke umožniť zápisnicu
toto správny orgán mu neumožnil a hneď vyhlásili výrok. Zároveň namietal, že na jeho žiadosť o

doplnení sa vyrobila štvrtá strana, čo nepovažuje za správny postup správneho orgánu. Správny orgán
sa nezaoberal skutočnosťou, že v čase zastavenia vykonával funkciu honorárneho konzula a toto
ovplyvňuje rozhodnutie.

Túto skutočnosť doplnil i listom z Medzinárodného leteckého výboru z Moskvy. Tiež upriamil pozornosť
na udalosti, ktoré prebehli medzi 10. decembrom 2009 a do 29. januára 2010 medzi klubom honorárnych

konzulov a Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky. Zároveň žiadal vymeniť vyšetrovateľa,
ktorý vedie správne konanie npor. J., lebo cíti účelové správanie.

7. Žalovaný v odôvodnení najmä zdôraznil, že z vecného posúdenia konania žalobcu bolo potrebné
posúdiť mieru, resp. rozsah prípadnej výsady a imunity vyplývajúce z medzinárodného práva vo vzťahu
k ustanoveniu § 9 zák. č. 372/1990 Zb. Preto žalovaný po citácii ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o

priestupkoch a zároveň poukázal na to, že v danom prípade rozsah výsad a imunít upravuje Viedenský
dohovor z roku 1963, pričom citoval hlavu IV. čl. 71 ods. 1, ako aj čl. 44 ods. 3 a čl. 42 uvedeného
Viedenského protokolu.

Podľa § 9 zák. č 372/1990 Zb. v citovanom znení konanie osôb požívajúcich výsady a imunity podľa
zákona alebo medzinárodného práva, ktoré má znaky priestupku, nemožno ako priestupok prejednať.

Nemožno ani vykonať sankciu alebo v jej výkone pokračovať, ak osoba, ktorej bola sankcia uložená, sa
stala neskôr osobou požívajúcou podľa zákona alebo podľa medzinárodného práva výsady a imunity.

8. Preto prvostupňový orgán prostredníctvom dotazu na Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej
republiky - Diplomatický protokol Bratislava preveroval, či sa na žalobcu diplomatická imunita vzťahuje
alebo nie. Na otázku, či bol žalobca ako vodič oprávnený odmietnuť podrobiť sa vyšetreniu na zistenie

požitia alkoholu alebo inej návykovej látky, z uvedeného dokumentu Diplomatického protokolu pre
správny orgán vyplýva jednoznačne, že nebol oprávnený. Z funkcie konzulárneho úradníka, rovnako
ako z občianstva Slovenskej republiky mu vyplývajú určité právne záväzky, ktoré je povinný bez ohľadu
na svoje postavenie dodržiavať.

Podľa vyjadrenia Diplomatického protokolu zo strany žalobcu je preto absolútne neprípustné, aby

sa odmietol policajnej hliadke legitimovať, vyhlasoval o sebe, že je diplomat a označoval motorové
vozidlo konzulátu značkou CD, bez ohľadu na to, či je sprevádzaný alebo nesprevádzaný zahraničnou
delegáciou.9. K námietke žalobcu v súvislosti s ustanovením § 125 zák. č. 8/2009 Z.z. uviedol, že hoci žalobca mal
evidenčné číslo vozidiel administratívneho a technického personálu cudzích zastupiteľských úradov so
sídlom na území Slovenskej republiky a obchodných zastupiteľstiev zriadených diplomatickou misiou,

ktorýchčlenoviapožívajúdiplomatickúimunituavýsady,takzostanovísk,ktorébolipredloženézostrany
Diplomatického protokolu, podľa žalovaného vyplýva, že výhody a výsady, ktoré obvinený požíva, ho v
žiadnom prípade nezbavujú povinnosti rešpektovať a dodržiavať zákony Slovenskej republiky.

Zároveň žalovaný poukázal aj na tú skutočnosť, že po telefonickom prejednaní problematiky s
veľvyslankyňou Ukrajiny v Slovenskej republike dňa 27. októbra 2009, ktorá sa táto stotožnila so

stanoviskom Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, že na žalobcu sa nevzťahuje
priestupková imunita.

10. Žalovaný prehlásenie žalobcu potvrdené správou Medzištátneho leteckého výboru, že v čase
kontroly si plnil úlohy honorárneho konzula, vyhodnotil ako účelové a oneskorené, nakoľko žalobca na
mieste kontroly sa odmietol vyjadriť do správy napriek tomu, že to vzhľadom na následky svojho konania
mal a mohol vykonať.

Naopak žalobca vo verbálnej nóte zo dňa 10. októbra 2009 sám uviedol, že policajti bez odôvodnenia
zakázali mu pokračovať v jazde s vozidlom, v ktorom viezol cudzích štátnych príslušníkov.

11. Žalovaný sa tiež nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, že v čase kontroly požíval vyňatie jurisdikcie, a to
vrátane priestupkovej zodpovednosti a osobnú nedotknuteľnosť v zmysle právnych analýz predložených
JUDr. O. W. a JUDr. W. W.. Zároveň poukázal na ustanovenie č1. 17 Viedenského Dohovoru z roku

1963 s tým, že žalobca nevykonával diplomatické úkony.

Zo stanovísk Diplomatického protokolu Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, ktoré
nepriamoobsahujúajvyjadrenieveľvyslankyneUkrajinyvSlovenskejrepublike,prežalovanéhovyplýva,
že žalobcovi neboli poskytnuté ďalšie výhody, výsady či imunity. Vyňatie z jurisdikcie sa pritom vzťahuje
na konanie v súvislosti s úradnými úkonmi pri výkone ich funkcií, pričom posúdením konania žalobcu

a jeho prehlásení na mieste kontroly, žalovaný ako odvolací správny orgán dospel k názoru, že v čase
zastavenia žalobcu tento si neplnil úradné úkony pri výkone funkcie honorárneho, a teda jeho povinnosť
rešpektovať zákony Slovenskej republiky, ktorej je občanom, nebola ničím obmedzená.

12. K tvrdeniu žalobcu, že bol uznaný vinným aj z vedenia motorového vozidla v stave vylučujúcom
spôsobilosť, žalovaný uviedol, že táto námietka nemá reálnu oporu v napadnutom rozhodnutí, keďže

takéto konanie nebolo odvolateľovi kladené za vinu.

Podľa § 59 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. objasňovanie priestupkov sa koná na základe vlastného zistenia
správnych orgánov alebo orgánov oprávnených objasňovať priestupky ( § 58 ods. 3) alebo na základe
oznámenia fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Podľa § 60 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. orgány oprávnené objasňovať priestupky (§ 58 ods. 3) sú pri

objasňovaní priestupkov oprávnené

a) vyžadovať vysvetlenie od fyzických osôb alebo právnických osôb,

b) vyžadovať vysvetlenie od štátnych orgánov alebo obcí,

c) vyžadovať odborné vyjadrenie od príslušných orgánov,

d) vykonávať alebo vyžadovať úkony potrebné na zistenie totožnosti osôb a ich pobytu,

e) vyžadovať predloženie potrebných podkladov, najmä spisov a iných písomných materiálov.

II.

Konanie na prvostupňovom súdeA)

13. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal žalobu z
18.10.2010 na Krajský súd v Prešove.

14. Žalobca v žalobe argumentoval tým, že správne orgány nerešpektovali základné pravidlá konania,
t.j. najmä zásadu materiálnej pravdy či zásadu hodnotenia dôkazov.

Takisto uviedol, že pri kontrole dňa 18. júna 2009 na ulici Štefánikovej zastavil hliadke polície. Na ich
výzvu predložil konzulárny preukaz a oznámil hliadke, že vykonáva úradne úkony pri výkone konzulárnej
funkcie. Navyše vozidlo, ktoré používal Mercedes GL 320 ZT, EVČ E. bolo označené viditeľne tak, že
môže používať osobnú imunitu, teda s poukazom na ustanovenie § 125 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z.z.

značkou písmenami „CD“ alebo „CC“ používajú vozidlo, ktoré požívajú diplomatickú imunitu a výsady.

15. Žalobca ďalej zdôraznil, že až po spoľahlivom preskúmaní týchto zákonných predpokladov, teda po
základnom preskúmaní, či v čase kontroly si žalobca plnil úradné úkony pri výkone svojej konzulárnej
funkcie, mohla polícia postupovať podľa bežnej cestnej kontroly a jej výsledky mohli slúžiť na prípadné
rozhodovanie o jeho vine alebo nevine v priestupkovom konaní.

B)

16. Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a
konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 250j ods. 1 O.s.p.),
oboznámil sa s obsahom administratívnych spisov a ostatným spisovým materiálom a dospel k záveru,
že žaloba je dôvodná. Na uvedenom základe zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného v zmysle § 250j

ods. 2 písm. a) O.s.p. (nesprávne právne posúdenie) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

17. Krajský súd s odkazom na ustanovenia § 244 ods. 1 až 3, § 247 ods. 1 a 2 O.s.p., § 2 ods. 1,
§ 3, § 9 zák. č. 372/1990 Zb., § 1 a § 142 zák. č. 8/2009 Z.z. a z preambule Viedenského dohovoru
z roku 1963 zdôraznil, že v zmysle článku 1 ods. 2 uvedeného Viedenského dohovoru vyplýva, že
konzulárni úradníci sú dvojakej kategórie, a to konzulárni úradníci z povolania a honorárni konzulárni

úradníci. Až ustanovenia hlavy III tohto Dohovoru sa vzťahujú na konzulárne úrady vedené honorárnymi
konzulárnymi úradníkmi.

18. K otázke vyňatia z jurisdikcie prijímajúceho štátu s odkazom na ustanovenia čl. 71 ods. 1, čl. 42,
43 a čl. 44 ods. 3 Viedenského dohovoru z roku 1963 krajský súd zdôraznil, že ich vyňatie z jurisdikcie
pri úkonoch uskutočňovaných konzulárnym úradníkom/zamestnancom pri výkone ich funkcií začína

týmto úkonom a trvá bez časového obmedzenia (viď čl. 53 ods. 4 Viedenského dohovoru z roku 1963),
avšak všetky osoby požívajúce výsady a imunity sú zaťažené povinnosťou dbať na zákony a predpisy
prijímajúceho štátu (čl. 55 ods. 1 Viedenského dohovoru z roku 1963).

19. Na uvedenom právnom základe krajský súd dospel k záveru, že správne orgány postupovali
v rozpore s uvedenou medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná a ktorej

ustanovenia platia pred zákonmi Slovenskej republiky.

Tento svoj názor najmä odôvodnil tým, že povinnosťou hliadky Policajného zboru po zastavení žalobcu
a jeho preukázaní sa platným preukazom honorárneho konzula Ukrajiny mali rešpektovať tú skutočnosť,
že držiteľ preukazu požíva výsady a imunity v zmysle medzinárodných zmlúv, napr. Viedenský dohovor
o diplomatických stykoch, Viedenský dohovor o konzulárnych stykoch, Dohovor o výsadách a imunitách

medzinárodných odborových organizácií, a aj ďalej konať.

20. Z identifikačného preukazu, ktorý je majetkom Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky,
pre krajský súd najmä vyplýva, že policajti mali povinnosť uvedené skutočnosti, ktoré boli obsahom
preukazu, ako aj tvrdenia, ktorými disponoval žalobca pri zastavení motorového vozidla označeného„CD“, informovať sa na telefónnom čísle (uvedené na identifikačnom preukaze), resp. ihneď kontaktoval
konzulát Ukrajiny za účelom ich ďalšieho postupu.

21. V dôsledku zrušenia prechádzajúceho rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu z 08. októbra

2009 mal prvostupňový správny orgán postupovať v intenciách Viedenského dohovoru z roku 1963, ako
aj v súlade s ustanovení § 9 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb.

Krajský súd následne zdôraznil, že práve z ustanovenia § 9 ods. 1 vyplýva, že konanie, ktoré má znaky
priestupku,uosobypožívajúcejvýsadyaimunitypodľamedzinárodnéhopráva,nemožnoakopriestupok
prejednať. Preto bolo potrebné sa voči osobe žalobcu aj tak správať a vôbec voči nemu nepostupovať
ako obvinenému z priestupku a následne vykonať ústne pojednávanie o priestupku. Ak takto správny

orgán konal, postupoval v rozpore s citovaným ustanovením Zákona o priestupkoch.

22. Podľa krajského súdu správne orgány v priestupkovom konaní postupovali podľa vlastnej úvahy
a hlavne sa riadili písomnými vyjadreniami Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky
Diplomatického protokolu, nie zákonom. Krajský súd označil tieto vyžiadania za vykonané oneskorene,
pretože ako zo spisu vyplýva, tieto boli žalovaným ako odvolacím orgánom vyžiadané až dňa 08. októbra

2009 a následne doplnené dňa 10. decembra 2009.

Poukaz žalovaného na obsah vyjadrenia veľvyslankyne Ukrajiny vo forme telefonickej konzultácie z
diplomatickým protokolom MZV je viac ako zarážajúce a v takomto konaní neštandardné, nakoľko išlo
k osobu honorárneho konzula Ukrajiny, ktorá podlieha právomoci konzulátu Ukrajiny a z toho dôvodu
mal súd za to, že bolo namieste takýto dotaz vykonať okamžite v deň 18. júna 2009, kedy malo dôjsť

ku konaniu žalobcu, ktoré mu bolo kladené za vinu.

23. Navyše krajský súd vyjadrovanie sa žalovaného v rámci odvolacieho konania k dôkazom
predloženým žalobcom (potvrdenie Medzištátneho leteckého výboru), ktoré žalovaný bral za účelové a
predložené oneskorene, označil za nelogické.

Podľa názoru krajského súdu tiež išlo o tendenčné vykonanie dôkazov v snahe doplniť niečo čo nemalo

byť vykonané vôbec, resp. malo byť vykonané v zmysle zákona.

III.

Odvolanie žalovaného/stanoviská

A)

24.Včaspodanéodvolaniezodňa02.05.2012(č.l.49)protirozsudkukrajskéhosúdužalovanýodôvodnil

tým, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (zrušovací dôvod
podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).

25. Žalovaný predovšetkým zdôraznil riadne zistenie skutkového stavu veci.

26. Ďalej vyslovil nesúhlas s názorom Krajského súdu v Prešove, a to

- motorové vozidlo označené značkou „CD“ vedeného žalobcom nemali príslušníci Policajného zboru

zastaviť,

- postup správnych orgánov pri posúdení výsad/imunity osoby v postavení honorárneho konzula je v
rozpore s ustanoveniami vnútroštátneho poriadku ako aj medzinárodných zmlúv,

- samotné preukázanie sa osoby týmto identifikačným preukazom samo o sebe automaticky znamená,
že táto osoba požíva výsady a imunity udelené jej medzinárodnou zmluvou,- všetky činnosti vykonávané osobou v postavení konzula sú činnosťami vykonávanými v súvislosti s
úradnými úkonmi,

- povinnosť príslušníkov hliadky Policajného zboru priamo na mieste preveriť skutočnosti zaznamenané

v identifikačnom preukaze honorárnych konzulárnych úradníkov, ako aj tvrdenia, ktorými disponoval
žalobca po zastavení vozidla označeného značkou „CD“ na tel. číslach uvedených v predmetnom
identifikačnom preukaze, resp. ihneď kontaktovať konzulát Ukrajiny za účelom ďalšieho postupu,

- Diplomatický protokol Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky nie je oprávneným orgánom
vydávať stanoviská pre danú oblasť.

27. Záverom žalovaný požadoval zrušenie rozsudku krajského súdu tak, že mu vec vráti na ďalšie

konanie, alternatívne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta.

B)

28. V súdnom spise sa vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného napriek výzve z 30.04.2012 (č.l. 53)
doručenej jeho právnemu zástupcovi dňa 10.05.2012 nenachádza.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

29. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s
§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).
Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.)

a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p.
odvolanie prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 250i ods.
2 O.s.p. a s prihliadnutím na skutočnosť, že preverovanie zákonnosti rozhodnutia o uloženej sankcii
vyžadujeodsprávnehosúdukonaťvrámciúplnejjurisdikcie,taktakýtopostupvodvolacomkonanísenát
vzhľadom na charakter napadnutého rozhodnutia nepovažoval za potrebný) a po neverejnej porade

senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie
je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je vo výroku vecne správne, a preto
napadnutý rozsudok postupom podľa 220 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 zmenil tak, že žalobu podľa
250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

30. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl.

46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (žalobcu),
t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae), vybrať si podľa Občianskeho
súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej
správy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t.j. dispozitívne rozhodnutie
účastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného

prostriedku nápravy.

31. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej
správnostivýrokurozsudkukrajskéhosúdu(§219ods.1vspojenís§205O.s.p.)ozrušenínapadnutého
rozhodnutia, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach odvolania
(viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie,

ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého
rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi
námietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), ako aj so stanoviskami zvyšných účastníkov, a z takto
vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.Ďalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/84/2007, sp. zn.
6 Sžo/98/2008, sp. zn. 1 Sžo/33/2008, sp. zn. 2 Sžo/5/2009 či sp. zn. 8 Sžo/547/2009) nie je úlohou

súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať
zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne
predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné
rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami, ale aj účastníkmi.

32. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)
sa Najvyšší súd nestotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil
zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na
druhej strane podstatou súdneho odvolania žalovaného proti rozsudku krajského súdu, ako aj žaloby,
ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je právna otázka, či priestupková

imunita konzulárnych úradníkov bola v prejednávanej veci prekážkou pre vedenie priestupkového
konania proti žalobcovi, ktorý v tom čase zastával funkciu honorárneho konzula.

Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

33. Žalovaný svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje,
že pokiaľ dôjde k záveru, že už prvé procesné, resp. iné pochybenia žalovaného krajský súd

nedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené
zákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je
v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp.
neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne.

34. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny súd

nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

35. Predovšetkým Najvyšší súd poukazuje na tú skutočnosť, že priestupkové konania v svojej podstate
predstavuje tie správne konania, pri ktorých priestupkový orgán podľa osobitného zákona rozhoduje
nielen o vine, ale aj o uložení sankcie. Nakoľko však z obsahu odvolania nevyplýva argumentácia, ktorá
by vytýkala odmietnutie úplnej jurisdikcie správnym súdom (§ 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5

O.s.p.), Najvyšší súd ďalej správnosť výberu mechanizmu nápravy neposudzoval.

Podľa § 250i ods. 2 O.s.p. platí, že ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo
o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov
(§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný
skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho

orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa
tretej časti druhej hlavy.

Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne
len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.

1) K možnosti zastaviť vozidlo označené CC/CD:36. Z pripojeného administratívneho spisu na viacerých miestach vyplýva (napríklad úradný záznam z
18.6.2009 obsahuje formuláciu „....spozorovali odparkované osobné motorové vozidlo značky Mercedes
GL 320, ZTEČ: E. s označením CD tmavej farby.“), že službu konajúci policajti mali od počiatku

vedomosť, že sledované vozidlo je označená symbolom CD, s ktorým označením v zmysle § 125 zák.
č. 2009 Z.z. zákonodarca spája požívanie diplomatickej (konzulárnej) imunity.

Podľa§125ods.3zák.č.8/2009Z.z.vcitovanomznenívozidlámčlenovcudzíchzastupiteľskýchúradov
so sídlom v Slovenskej republike, ktorí požívajú diplomatickú imunitu a výsady, orgán Policajného zboru
vydáva súčasne s tabuľkou s evidenčným číslom aj značku s písmenami CD alebo CC.

37. V súvislosti s uvedeným, ako aj s prihliadnutím na námietky žalobcu a žalovaného Najvyšší súd

poukazuje na to, že v zmysle platnej vnútroštátnej úpravy (§ 9 zák. č. 372/1990 Zb.) konanie so znakmi
priestupku nemožno ako priestupok prejednať v prípade osôb, ktoré požívajú výsady a imunity podľa
medzinárodného práva.

Vzhľadom na uvedené pokladá Najvyšší súd za potrebné zdôrazniť rozdiel medzi výsadami a imunitami
poskytovanými medzinárodným právom, ktorý spočíva najmä v tom, že obsah výsad je nasmerovaný

pozitívne v tom duchu, že medzinárodnoprávny suverén (predovšetkým štát) poskytuje viac práv, resp.
výhod označeným adresátom ako svojim či iným občanom, zatiaľ čo imunita je zameraná negatívne,
t.j. že je prekážkou na aplikáciu niektorých (najmä procesnoprávnych) noriem vnútroštátneho práva
platného pre všetky osoby nachádzajúce sa na území daného suveréna.

38. V danom prípade teda ide o prekážku v dôsledku diplomatickej (vr. konzulárnej) imunity, ktorá

neumožňuje priestupkové konanie začať, resp. v začatom konaní pokračovať. Právnym zdrojom
poznania rozsahu a obsahu takto formulovanej priestupkovej imunity je vyššie citovaný Viedenský
dohovor z roku 1963.

39. Výklad medzinárodných zmlúv má svoj osobitný režim, ktorý sa čiastočne odlišuje od metód výkladu
vnútroštátneho práva. Aplikáciu noriem medzinárodného práva na prvom mieste upravuje Viedenský

dohovor o zmluvnom práve (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 5/1988 Zb.), čo tak žalovaný, ako aj
krajský súd opomenuli zdôrazniť. Tým istým nedostatkom trpí aj právna analýza Advokátskej kancelárie
Mišík s.r.o. (bez uvedenia dátumu vypracovania), ako aj právna analýza Advokátskej kancelárie JUDr.
Viera Malinowska, s.r.o. (z 12. novembra 2009), obidve pripojené k podaniu Honorárneho konzulátu
Ukrajiny v Poprade z 29.01.2010.

V zmysle uvedeného Viedenského dohovoru o zmluvnom práve k základným princípom výkladu
medzinárodných zmlúv patria nasledujúce princípy:

- oficiálny výklad uskutočňujú štáty a ich orgány prípadne medzinárodné orgány a organizácie,

- zmluva musí byť vykladaná v dobrej viere - „bona fides“ (premietnutie zásady „pacta sunt servanda“),
v súlade s obvyklým významom dávaným výrazom a pojmom v zmluve, v ich súvislosti a s prihliadnutím

k predmetu a účelu zmluvy,

- zvláštny zmysel výrazu je prípustný iba, ak toto malo byť úmyslom strán,

- normy obmedzujúce práva štátov sa musia vykladať reštriktívne a v prípade pochybností sa vykladajú
v prospech povinnej zmluvnej strany,

- normy špeciálnej povahy majú prednosť pred normami všeobecnej povahy.

Podľa čl. 31 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve zmluva sa musí vykladať dobromyseľne, v súlade
s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím
na predmet a účel zmluvy.

40. V súvislosti s uvedeným Najvyšší súd zdôrazňuje, že medzi účastníkmi súdneho prieskumu nie je
sporná prednosť aplikácie Viedenského dohovoru z roku 1963, ale jeho výklad.S využitím hore uvedeného všeobecného výkladového pravidla na čl. 71 ods. 1 Viedenského dohovoru
z roku 1963, ako aj na jeho zámer, ktorý je podporovaný preambulou Viedenského dohovoru z roku
1963, pre Najvyšší súd jednoznačne vyplýva záver, že obsahom uvedeného článku je pre prípad

priestupkového konania udelenie imunity honorárnemu konzulovi (príslušníkovi prijímacieho štátu) v
tom rozsahu, že je vyňatý z pôsobnosti (jurisdikcie) konajúcich správnych orgánov prijímajúceho štátu,
t.j. Slovenskej republiky, avšak iba pod tou podmienkou, že v tom čase a na tom mieste nepochybne
vykonáva svoju funkciu v rozsahu vymedzenom normami medzinárodného práva. Tento výklad reaguje
na obvyklý význam konzulárnej funkcie v medzinárodnom práve, t.j. zabezpečiť jej nerušený výkon, ktorý

rešpektuje právny systém prijímajúceho štátu. Toto platí bez ohľadu na podporný rozsah článku 58 ods.
2 Viedenského dohovoru z roku 1963.

Podľa preambule Viedenského dohovoru z roku 1963 štáty, ktoré sú stranami tohto Dohovoru,

- pripomínajúc, že už od dávnych čias sa nadväzujú konzulárne styky medzi národmi,

- majúc na zreteli ciele a zásady Charty Organizácie Spojených národov týkajúce sa zvrchovanej
rovnosti štátov, udržiavania medzinárodného mieru a bezpečnosti a podpory priateľských stykov medzi

národmi,

- súc si vedomé, že Konferencia Organizácie Spojených národov o diplomatických stykoch a imunitách
prijala Viedenský dohovor o diplomatických stykoch otvorený na podpis 18.apríla 1961,

- veriac, že medzinárodný dohovor o konzulárnych stykoch, výsadách a imunitách taktiež prispeje k
rozvíjaniu priateľských stykov medzi národmi bez ohľadu na rozdielnosť ich ústavného a spoločenského

zriadenia,

- uvedomujúc si, že účelom takýchto výsad a imunít nie je prospech jednotlivca, ale zabezpečenie
účinného výkonu funkcií konzulárnych úradov v mene ich štátov,

- potvrdzujúc, že pravidlá medzinárodného obyčajového práva budú aj naďalej platiť v otázkach, ktoré
nie sú výslovne upravené ustanoveniami tohto Dohovoru,

dohodli sa takto .....

Podľa čl. 71 ods. 1 Viedenského dohovoru z roku 1963 konzulárni úradníci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi
prijímajúceho štátu alebo sú v ňom trvale usadení, požívajú, pokiaľ im prijímajúci štát neposkytne ďalšie
výhody, výsady a imunity, iba vyňatie z jurisdikcie a osobnú nedotknuteľnosť v súvislosti s úradnými
úkonmi pri výkone ich funkcií a výsady uvedené v odseku 3 článku 44. Pokiaľ ide o týchto konzulárnych

úradníkov, je prijímajúci štát taktiež viazaný povinnosťou uvedenou v článku 42. Ak je proti uvedenému
konzulárnemu úradníkovi začaté trestné konanie, bude sa s výnimkou prípadu, že úradník je zatknutý
alebo vo väzbe, uskutočňovať spôsobom, ktorý by čo najmenej narušil výkon konzulárnych funkcií.

Podľa čl. 58 ods. 2 Viedenského dohovoru z roku 1963 články 42 a 43, odsek 3 článku 44, články 45
a 53 a odsek 1 článku 55 sa vzťahujú na honorárnych konzulárnych úradníkov. Okrem toho sa výhody,

výsady a imunity týchto konzulárnych úradníkov spravujú článkami 63, 64, 65, 66 a 67.

Podľa čl. 42 Viedenského dohovoru z roku 1963 prijímajúci štát bez odkladu upovedomí vedúceho
konzulárneho úradu v prípadoch, v ktorých je člen konzulárneho personálu zatknutý, vzatý do väzby
alebo keď sa proti nemu začalo trestné konanie. Ak sa uvedené opatrenia týkajú vedúceho konzulárneho
úradu, prijímajúci štát o tom diplomatickou cestou upovedomí vysielajúci štát.

Podľa čl. 43 ods. 1 Viedenského dohovoru z roku 1963 pokiaľ ide o úkony uskutočňované pri výkone
konzulárnych funkcií, konzulárni úradníci a konzulárni zamestnanci nepodliehajú jurisdikcii súdnych a
správnych orgánov prijímajúceho štátu.

Podľa čl. 44 ods. 3 Viedenského dohovoru z roku 1963 členovia konzulárneho úradu nemajú povinnosť
podávať svedectvo týkajúce sa vecí spojených s výkonom svojich funkcií alebo predkladať úradnú

korešpondenciu a dokumenty týkajúce sa týchto vecí. Taktiež sú oprávnení odmietnuť podať svedectvo
ako znaleckí svedkovia o práve vysielajúceho štátu. Konzulárni úradníci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi41. Z vyššie uvedeného výkladu textu čl. 71 ods. 1 Viedenského dohovoru z roku 1963 potom pre
Najvyšší súd nepochybne vyplýva, že nie iba skutočnosť zastávania funkcie honorárneho konzula je
postačujúca na vznik imunity pre osobu tuto funkciu zastávajúcu, ale je nutné naplniť ďalšiu podmienku

Viedenského dohovoru z roku 1963, a to podmienku reálneho vykonávania tejto funkcie v danom čase
a na danom mieste.

Preto policajti v rámci svojej všeobecnej pôsobnosti (§ 2 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom
zbore) boli oprávnení, ak by získané skutočnosti nasvedčovali napr. spáchaniu priestupku alebo zásahu
do základných slobôd alebo ľudských práv, zastaviť vozidlo žalobcu (výkon štátnej moci obmedzujúci

slobodu pohybu jednotlivca v zmysle § 23 zák. č. 171/1993 Z.z.), hoci toto bolo označené značkou CD,
aby sa v rámci svojich oprávnení presvedčili, či je vozidlo vedené oprávnenou osobou, čo napríklad
vodič dosvedčí predložením preukazu honorárneho konzula.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a), j) a k) zák. č. 171/1993 Z.z. Policajný zbor plní tieto úlohy:

a) spolupôsobí pri ochrane základných práv a slobôd, najmä pri ochrane života, zdravia, osobnej slobody
a bezpečnosti osôb a pri ochrane majetku,

j) dohliada na bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky a spolupôsobí pri jej riadení,

k) odhaľuje priestupky a zisťuje ich páchateľov, a ak tak ustanovuje osobitný zákon, priestupky aj
objasňuje a prejednáva.

Podľa § 23 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z.z. pri plnení úloh vyplývajúcich z tohto zákona je policajt oprávnený
dávať pokyny na zastavenie dopravného prostriedku, zakázať jazdu, plavbu alebo let na nevyhnutne

potrebný čas alebo prikázať smer dopravného prostriedku.

42. Avšak službu konajúci policajti v rámci svojej všeobecnej pôsobnosti nielenže boli oprávnení zastaviť
vozidlo žalobcu, ale po nahlásení informácie, že uvedené vozidlo má byť vedené osobou, ktorá pred
jazdou požívala alkohol, tiež zaťažení služobnou povinnosťou (§ 9 zák. č. 171/1993 Z.z.) ho zastaviť,
aby v rámci svojich oprávnení k tomuto podozreniu v zmysle § 17 zák. č. 171/1993 Z.z. obdržali

potrebné vysvetlenie (na túto činnosť sa nevzťahuje konzulárna imunita umožňujúca honorár inému
konzulovi odmietnuť podávať svedectvo v zmysle článku 44 ods. 3 Viedenského dohovoru z roku 1963,
a to aj v zmysle zásady lojality zakotvenej v čl. 55 ods. 1 Viedenského dohovoru z roku 1963) od
osoby, ktorá mala údajne priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky páchať. S týmto
právnym názorom korešponduje aj článok 64 Viedenského dohovoru z roku 1963, nakoľko uvedený

výkon služobných povinností nenarušuje ochranu poskytnutú honorárnemu konzulárnemu úradníkovi
Slovenskou republikou na úrovni, ktorú vyžaduje jeho úradné postavenie. Preto sa Najvyšší súd
stotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného, že službu konajúci príslušník Policajného zboru je
oprávnený pri plnení svojich úloh zastaviť vozidlo, aj keď je označené symbolom „CD“.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 171/1993 Z.z. policajt v službe je povinný v medziach tohto zákona vykonať

služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania.

Podľa § 17 ods. 1 veta prvá zák. č. 171/1993 Z.z. policajt je oprávnený požadovať potrebné vysvetlenie
od osoby, ktorá môže prispieť k objasneniu skutočností dôležitých pre odhalenie priestupku alebo
správneho deliktu a na zistenie jeho páchateľa, ako aj na vypátranie hľadaných alebo nezvestných osôb
a vecí.

Podľa čl. 55 ods. 1 Viedenského dohovoru z roku 1963 bez ujmy na ich výsadách a imunitách je
povinnosťou všetkých osôb požívajúcich výsady a imunity dbať na zákony a predpisy prijímajúceho
štátu. Taktiež majú povinnosť nevmiešavať sa do vnútorných vecí prijímajúceho štátu.

2) K výkonu funkcie honorárneho konzula:43. Tiež je nepochybné, že ustanovenie § 9 ods. 1 zák. č. 372/19909 Zb. kladie dôraz nie na samotnú
skutočnosť, že jednotlivec má znaky signalizujúce imunitu, t.j. v prejednávanej veci aj označenie vozidla
uvádzaným symbolom CD, ale predovšetkým na to, že v danom čase a na danom mieste imunitu požíva.

Z uvedeného hľadiska je potom možné rozdeliť osoby, ktoré imunitu požívajú, do dvoch hlavných skupín,
a to na osoby požívajúce imunitu

a) už z titulu zastávanej funkcie a

b) iba z titulu vykonávanej funkcie.

44. Do prvej skupiny patria napríklad sudcovia, ktorí v zmysle ustanovenia § 117 ods. 9 zákona č.
385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v spojení s § 9 ods.

2 zák. č. 372/1990 Zb. požívajú nepriamu priestupkovú imunitu z titulu zastávania svojej funkcie.

V danom prípade potom postačuje preukázať iba tú skutočnosť, že osoba, ktorá sa mala dopustiť
konania napĺňajúceho znaky konkrétneho priestupku (resp. spáchania priestupku), bola do danej
funkcie ustanovená a táto funkcia jej nezanikla. Typickým dôkazným prostriedkom je služobný preukaz
udeľovaný s touto funkciou.

Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. podľa tohto zákona sa prejedná konanie fyzickej osoby, ktoré je
priestupkom podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu 1a) a konania sa dopustil poslanec
Národnej rady Slovenskej republiky, sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky a sudca.

Podľa § 117 ods. 9 zákona č. 385/2000 Z.z. nedostatky v práci menšieho významu alebo poklesky v
správanímenšiehovýznamu,alebopriestupok,zaktorýpodľaosobitnýchpredpisovmožnouložiťpokutu

do 100 eur môže orgán, ktorý je oprávnený podať návrh na začatie disciplinárneho konania, vybaviť, ak
je to postačujúce, aj tým, že sudcu písomne napomenie.

45. Naopak do druhej skupiny patria osoby, ktoré za účelom nadobudnutia priestupkovej imunity musia
popri zastávania funkcie aj túto v danom čase a na danom mieste zákonným spôsobom (resp. v zmysle
pravidiel medzinárodného práva) vykonávať.

Ako už bolo vyššie deklarované, z čl. 71 a nasl. Viedenského dohovoru z roku 1963 nepochybne vyplýva
pre Najvyšší súd, že nie iba skutočnosť zastávania funkcie honorárneho konzula je postačujúca na
vznik imunity pre osobu tuto funkciu zastávajúcu. Naopak je nutné splniť ďalšiu podmienku Viedenského
dohovoru, a to podmienku reálneho vykonávania tejto funkcie v danom čase a na danom mieste. Preto
policajti boli oprávnení zastaviť vozidlo žalobcu, hoci toto bolo označené značkou CD, resp. dotknutá

osoba predložila preukaz honorárneho konzula, a vypočutím dotknutej osoby preverovať, či skutočne v
danom čase a na danom mieste vykonáva niektorú z funkcií honorárneho konzula ustanovenú pre tuto
funkciu najmä prostredníctvom čl. 5 Viedenského dohovoru z roku 1963.

46. Čo sa týka tvrdeného výkonu funkcie honorárneho konzula zo strany žalobcu, skutkový stav mal byť
nasledujúci.ŽalobcasamalvzmysletelefonickéhooznámeniazdržiavaťvovečernýchhodináchvKolibe

za nočným klubom „Surprise“ v Poprade, a podľa opisu uvedeného v oznámení mal konzumovať alkohol
pred jazdou (viď zápisnice o podaní vysvetlenia obidvoch členov hliadky z 30.11.2009 v priestupkovom
spise). Po nasadnutí dvoch osôb do identifikovaného vozidla a čiastočného vykonania jazdy, bolo
osobné vozidlo príslušníkmi policajnej hliadky zastavené, pričom priebeh úkonov voči žalobcovi bol
zaznamenaný na videozáznam.

Najvyšší súd napriek vynaloženému úsiliu na dostupných technických zariadeniach sa s obsahom
videozáznamu neoboznámil. Preto pri preverovaní skutkového stavu vychádzal z písomného obsahu
administratívneho spisu.

47. Administratívny spis neobsahuje žiadne relevantné dôkazy, ktoré by podporovali žalobcovo tvrdenie
o tom, že by službu konajúcim policajtom oznámil, že vo vozidle sedia cudzí príslušníci a aký je dôvod

ich prítomnosti. Naopak, ak žalobca chcel na toto svoje tvrdenie v priestupkovom konaní poukazovať,potom mal umožniť službu konajúcim policajtom, aby sa presvedčili, koľko je osôb vo vozidle označeným
symbolom „CD“ prítomných osôb a či skutočne ide o osoby, s ktorých sprevádzaním v nočných hodinách
z uvedeného zariadenia je spojený výkon funkcie honorárneho konzula v zmysle čl. 5 Viedenského

dohovoru z roku 1963. Napriek povinnosti podať vysvetlenie službu konajúcim policajtom, z úradného
záznamu z 18.06.2009 (č.p.: ORP-P-760/DI-1-2009) vyplýva: „...pričom uviedol, že on so s nami baviť
nebude, že je diplomat, okrem preukazu nám žiadne iné doklady nedá, pričom podotkol, že ho nemáte
obťažovať a zdržiavať, že sa ponáhľa.“ Ďalej podľa citovaného úradného záznamu mal žalovaný
komunikovať s policajtmi ťažkopádne a bolo zjavne vidieť, že je pod vplyvom alkoholu, pričom z vozidla

sa šíril silný alkoholický zápach.

V súvislosti s uvedeným musí Najvyšší súd zdôrazniť aj tú skutočnosť, že konzulárne funkcie
predovšetkým umožňujú zabezpečiť, resp. napĺňajú vzťahy medzi vysielajúcim štátom (v prejednávanej
veci ide o Ukrajinu) a prijímajúcim štátom.

Podľa čl. 5 Viedenského dohovoru z roku 1963 konzulárne funkcie spočívajú:

a) v chránení záujmov vysielajúceho štátu a jeho štátnych príslušníkov, a to tak fyzických, ako aj

právnických osôb v prijímajúcom štáte v rozsahu dovolenom medzinárodným právom;

b) v podpore rozvoja obchodných, hospodárskych, kultúrnych a vedeckých stykov medzi vysielajúcim
a prijímajúcim štátom a v inom rozvíjaní priateľských stykov medzi nimi v súlade s ustanoveniami tohto
Dohovoru;

c) v zisťovaní stavu a vývoja obchodného, hospodárskeho, kultúrneho a vedeckého života prijímajúceho

štátu všetkými zákonnými prostriedkami a v podávaní správ vláde vysielajúceho štátu a informácií
zainteresovaným osobám;

d) vo vydávaní cestovných pasov a cestovných dokumentov štátnym príslušníkom vysielajúceho štátu
a víz alebo príslušných dokumentov osobám prajúcim si cestovať do vysielajúceho štátu;

e) v poskytovaní pomoci a podpory štátnym príslušníkom vysielajúceho štátu, a to tak fyzickým, ako aj

právnickým osobám;

f) vo vykonávaní funkcie notára, civilného matrikára a obdobných funkcií a vo výkone niektorých funkcií
administratívnej povahy za predpokladu, že to nie je v rozpore so zákonmi a predpismi prijímajúceho
štátu;

g) v ochrane záujmov štátnych príslušníkov vysielajúceho štátu, fyzických i právnických osôb, vo veciach

dedičských na území prijímajúceho štátu, a to v súlade so zákonmi a predpismi prijímajúceho štátu;

h) v ochrane záujmov mladistvých a iných osôb, nemajúcich plnú spôsobilosť, ktoré sú štátnymi
príslušníkmi vysielajúceho štátu, v rozsahu ustanovenom zákonmi a predpismi prijímajúceho štátu,
najmä v prípadoch, v ktorých sa vzhľadom na tieto osoby požaduje poručníctvo alebo opatrovníctvo;

i) v zastupovaní štátnych príslušníkov vysielajúceho štátu alebo v zabezpečovaní ich vhodného

zastúpenia pred súdmi a inými orgánmi prijímajúceho štátu pri zachovaní praxe a procesných predpisov
platných v prijímajúcom štáte, s cieľom dosiahnuť dočasné opatrenia na ochranu práv a záujmov týchto
štátnych príslušníkov v súlade so zákonmi a predpismi prijímajúceho štátu v prípadoch, v ktorých
vzhľadom na neprítomnosť alebo z iných dôvodov uvedení štátni príslušníci nie sú schopní včas sa ujať
obhajovania svojich práv a záujmov;

j) v doručovaní súdnych a mimosúdnych dokumentov alebo vo vybavovaní dožiadaní alebo poverení
na vykonanie dôkazu pre súdy vysielajúceho štátu v súlade s platnými medzinárodnými dohodami,
alebo pokiaľ takéto medzinárodné dohody neexistujú, iným spôsobom, ktorý je v súlade so zákonmi a
predpismi prijímajúceho štátu;

k) vo výkone práva dozoru a inšpekcie ustanoveného zákonmi a predpismi vysielajúceho štátu, pokiaľ

ide o lode majúce príslušnosť vysielajúceho štátu, o lietadlá registrované v tomto štáte a o ich posádky;l) v poskytovaní pomoci lodiam a lietadlám uvedeným v pododseku k) tohto článku a ich posádkam,
v prijímaní hlásení týkajúcich sa plavby lodí, kontrolovania a evidovania lodných dokumentov a bez
toho, že by tým bola dotknutá právomoc orgánov prijímajúceho štátu, vo vyšetrovaní všetkých nehôd,

ku ktorým došlo v priebehu plavby, a v riešení sporov všetkých druhov medzi kapitánom, dôstojníkmi a
námorníkmi, pokiaľ to povoľujú zákony a predpisy vysielajúceho štátu;

m) vo vykonávaní iných funkcií zverených konzulárnemu úradu vysielajúcim štátom, ktoré nie sú
zakázané zákonmi a predpismi prijímajúceho štátu alebo proti ktorým prijímajúci štát nepodá nijaké
námietky alebo ktoré sú uvedené v medzinárodných dohodách platných medzi vysielajúcim a

prijímajúcim štátom.

48. Potom pokiaľ osoba dotknutá podozrením zo spáchania priestupku proti plynulosti a bezpečnosti
cestnej premávky, ktorá sa preukázala identifikačným preukazom honorárneho konzula odmietla, službu
konajúcim policajtom objasniť v čom spočíva výkon jej funkcie v danom okamihu a na danom mieste,
resp. vôbec nepokladala za nutné im tieto skutočnosti ozrejmiť v čase zastavenia vozidla a podávania
vysvetlenia, potom je v zmysle zásady lojality (čl. 55 ods. 1 Viedenského dohovoru z roku 1963) nutné

na činnosť policajtov nazerať ako na výkon svojich oprávnení proti jednotlivcovi, ktorý nie je chránený
medzinárodnou imunitou, hoci sa preukázal identifikačným preukazom honorárneho konzula.

Neobstojí preto námietka žalobcu uvedená vo verbálnej nóte zo 16. októbra 2009, že nie žalobca je
povinný podať vysvetlenie ale policajné orgány sú povinné zisťovať skutočnosti potvrdzujúce záver, že
na danom mieste a v danom čase vykonával úradné úkony spojené s funkciou honorárneho konzula.

Tiež námietka žalobcu, že úkony policajnej hliadky mali šikanózny a nie právny podklad, nie je dôvodná.

3) K charakteru a k včasnosti predloženého dôkazu:

49. V pripojenom priestupkovom spise (ako príloha podania Honorárneho konzulátu Ukrajiny v Poprade
v 29.01.2010) sa nachádza tiež preklad prípisu Medzištátneho leteckého výboru - letecký register
(v anglickom v znení označený ako „INTERSTATE AVIATION COMMITTEE, AVIATION REGISTER)

z 26.11.2009 odoslaný touto inštitúciou z Moskvy na adresu Veľvyslanectva Ukrajiny v Slovenskej
republike, Honorárny konzulát Ukrajiny v meste Poprad, podľa ktorého (ďalej citované z pripojeného
slovenského prekladu):

„v dobe od 14.06.2009 do 20.06.2009 skupina odborníkov Leteckého registra Medzištátneho leteckého
výboru na čele s vedúcim oddelenia V.A. M. bola na služobnej ceste v Slovenskej republike.

18.06.2009 v Poprade prebiehali rokovania s Honorárnym konzulom Ukrajiny pánom P. G., na ktorých sa
prerokovávali otázky spolupráce, vrátane realizácie letov medzi Ukrajinou a Slovenskom so zapojením
ruských leteckých spoločností.

Okrem toho, prostredníctvom telefonického spojenia prebiehali rozhovory s predstaviteľmi leteckých
orgánov Ukrajiny.

Honorárnemu konzulovi Ukrajiny boli podrobne vysvetlené možnosti riešenia preberaných otázok.“

Tento prípis bol podpísaný vedúcim služieb certifikácii, výroby a opráv S. P. R..

50. Z obsahu priestupkového spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade vyplýva, že
uvedený prípis nebol pripojený a ani sa nespomínal vo verbálnej nóte Ministerstva zahraničných vecí
Ukrajiny, Konzulát Ukrajiny v Poprade podpísanej dňa 16. októbra 2009 žalovaným.

Naopak verbálna nóta žalobcu (posúdená prvostupňovým orgánom ako odvolanie proti rozhodnutiu)
obsahovala všeobecne sformulovanú námietku, že žalobca v súlade s článkom 43 a 58 Viedenského
dohovoru z roku 1963 zdôrazňoval pred policajnou hliadkou, že je honorárnym konzulom a v tom
okamihu vykonáva úkony uskutočňované pri výkone konzulárnych funkcií, t.j. že samotní policajti mali
podľa žalobcu pri zastavení vozidla túto okolnosť zisťovať. Ďalej verbálna nóta obsahovala informáciu,že žalobca ako honorárny konzul upozornil policajtov prijímacieho štátu, keď zastavali jeho vozidlo a
vyzvali ho na dychovú skúšku, že v motorom vozidle sa nachádzajú cudzí štátni príslušníci.

51. Na tomto mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že k pôvodnému opisu svojho konania z 18.06.2009 v

čase po 21. hodine (viď bod č. 47) dostal žalobca príležitosť sa vyjadriť na ústnom pojednávaní dňa
v 8. októbra 2009. Hoci žalobca sa toto pojednávanie dostavil, zo Zápisnice z ústneho pojednávania
vykonaného v ten deň vyplýva, že po zákonnom poučení a po oboznámení sa s obsahom spisového
materiálu týkajúceho sa priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, zo spáchania
ktorého bol obvinený, žalobca uviedol: „Poučeniu som porozumel. Obhajcu si zatiaľ nevolím, to budem

vedieť neskôr. Pýtam sa, prečo som prejednávaný keď som honorárny konzul a vzťahuje sa mňa
imunita.“ Ďalej zo zápisnice vyplýva, že po vznesení obvinenia a náležitom poučení sa žalobca vyjadril,
že dnes nebude nič podpisovať a z ústneho pojednávania odišiel s tým, že potom si k veci priberie
právnika.

52. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným správaním žalobcu poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,
v zmysle ktorej si osoba obvinená zo spáchania priestupku svojou pasivitou pri podávaní vysvetlenia

a až následným, oneskoreným produkovaním dôkazov sťažuje svoju ďalšiu procesnú situáciu, lebo v
neskoršomštádiupriestupkovéhokonaniamusípresvedčivodôvodiť,prečotakdôležitéskutočnosti(tzn.
spochybňujúce jej vinu) už od počiatku na svoje vyvinenie sa v zmysle § 73 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb.
nevyužila. Prostredníctvom rozsudku sp. zn. 1 Sžd/18/2012 z 11. decembra 2012 vyslovil nasledujúci
právny názor:

„V zmysle zásady logického výkladu argumentum a minori ad maius je možné z ustanovení zák. č.
372/1990 Zb. vyvodiť osobitnú koncentračnú zásadu, že účastník priestupkového konania má právo sa
ku skutku, ktorý je mu kladený za vinu, vyjadriť. Nevyužitím tohto práva sa síce u žalobkyne nevytvára
samočinne situácia „qui tacet, consentire videtur“, tzn. že by mlčky uznala svoju vinu, ale taký postoj
pri preverovaní skutočnosti, či porušila zákaz viesť motorové vozidlo po požití alkoholu, sťažuje jej

obranu, lebo musí v neskoršom štádiu konania presvedčivo dôvodiť, prečo tak dôležité skutočnosti (tzn.
spochybňujúce jej vinu) už od počiatku na svoje vyvinenie sa v zmysle § 73 ods. 2 zák. č. 372/1990
Zb. nevyužila.“

53. Preto, pokiaľ žalobca až 29.01.2010 predkladá svoje vysvetlenie, že počas jazdy dňa 18. júna 2009
mal vykonávať činnosti súvisiace s jeho funkciou honorárneho konzula Ukrajiny na Slovensku, tak koná

s tým následkom, že dovtedy nebol správny orgán povinný zvažovať jeho medzinárodnou imunitu v
priestupkovom konaní.

54. Avšak ani samotný prípis Medzištátneho leteckého výboru - letecký register (viď bod č. 49) nemôže
Najvyšší súd vyhodnotiť ako dôkazný prostriedok, ktorý by hodnoverne preukázal výkon niektorých
činností v zmysle čl. 5 Viedenského dohovoru z roku 1963, ktoré majú súvisieť s funkciou žalobcu

ako honorárneho konzula Ukrajiny v Slovenskej republike. Uvedený prípis nepreukazuje, či pracovníci
subjektu označeného ako Medzištátny letecký výbor - letecký register s adresou v Moskve sa mali
nachádzať vo vozidle žalobcu zastavanom policajnou hliadkou, či je možné ich tvrdenú prítomnosť vo
vozidle vyhodnotiť ako zahraničnú delegáciu v zmysle medzinárodného práva, a prečo by mal policajný
orgán činnosť, ktorej obsahom je preprava osôb motorovým vozidlom, vyhodnotiť ako činnosť súvisiacu

s výkonom funkcie honorárneho konzula.

Na základe týchto skutočností Najvyšší súd musí potvrdiť záver žalovaného, že na konanie žalobcu dňa
18.06.2009 v čase po 21. hodine sa imunita konzulárneho úradníka nevzťahuje.

4) K charakteru stanoviska Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky:

55. Krajský súd ďalej vyhodnotil stanovisko Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky,

diplomatický protokol z 08. októbra 2009, ako aj list z 10. decembra 2009 označený ako Doplnenieinformácií k honorárnemu konzulovi - pán B. G., že neboli v súlade so zákonom. S uvedeným právnym
názorom krajského súdu Najvyšší súd nesúhlasí.

V zmysle § 14 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej

správy je Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky zodpovedným štátnym orgánom za oblasť
vzťahov Slovenskej republiky k ostatným štátom.

Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. v znení účinnom v čase vydávania predmetných stanovísk
Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre oblasť
zahraničnej politiky a vzťahy Slovenskej republiky k ostatným štátom a medzinárodným organizáciám.

56. Nakoľko zák. č. 372/1990 Zb. je subsidiárne upravovaný Správnym poriadkom (viď § 51 zák.

č. 372/1990 Zb.), potom priestupkové orgány musia na riešenie predbežných otázok, medzi ktoré
nepochybne patrí aj výklad medzinárodného práva verejného, aplikovať ustanovenie § 40 Správneho
poriadku.

Ako podklad pre rozhodnutie predbežnej otázky tohto charakteru nepochybne slúži v zmysle § 32
Správneho poriadku, v zmysle ktorého bol konajúci priestupkový orgán oprávnený obrátiť sa na

Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, ako relevantný orgán v oblasti vzťahov Slovenskej
republiky s inými štátmi, za účelom podania informácií, ktoré majú význam pre priestupkové konanie a
rozhodnutie vo veci žalobcu vo funkcii honorárneho konzula iného štátu.

Podľa § 40 ods. 1 Správneho poriadku platí, že ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne
rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takým rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o

takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania.

Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe
alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre
rozhodnutie určuje správny orgán.

Podľa § 32 ods. 3 Správneho poriadku na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej
samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre
konanie a rozhodnutie.

57. Čo sa týka obsahu obidvoch listov Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, Najvyšší
súd po podrobnom oboznámení sa s dotknutým obsahom listov konštatuje, že obsahujú informácie

týkajúce sa vybraných článkov Viedenského dohovoru z roku 1963, a závery z ich aplikácie nenesú
znaky svojvoľného výkladu alebo iného rozporu so zákonom. Samotný opis telefonického rozhovoru
s veľvyslankyňou Ukrajiny Slovenskej republike je informáciou pre správny orgán, ktorý nie je možné
vôbec označiť ako oneskorene vyžiadaný. To isté sa týka aj informácie o reciprocite pridelenia
diplomatických evidenčných čísel na motorové vozidlá honorárneho konzulátu; t.j. že na ich pridelenie

konzulát Ukrajiny v Slovenskej republike nemá nárok.

Preto Najvyšší súd sa nemohol stotožniť s právnym názorom krajského súdu, a naopak uvedené listiny
Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky vyhodnocuje ako riadne podklady rozhodnutia
zadovážené zákonným spôsobom, ktoré neprekračujú zákonný rámec.

V.

58.Odvolacísúdvzhľadomnažalobnénámietkyuplatnenéžalobcomuvádza,ženapadnutérozhodnutie
žalovaného má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku.
Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je
logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami
a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich konaniach o tom, že konanie žalobcu naplnilo všetky

znaky dotknutej skutkovej podstaty priestupku v zmysle § 22 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb.Počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli
prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných
právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie

prerušiť.

59. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení
námietok žalobcu a stanoviska žalovaného, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1 Sžd/18/2012 z 11.
decembra 2012, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil

(napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie
protichodného zjednocovacieho stanoviska), Najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku
rozsudku.

60.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvsúladesozásadouhospodárnostisúdnehokonanianeuviedolvo
výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu
zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko dôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle

§ 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti
rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen
generálne (§ 246c ods. 1 O.s.p.) ale aj špeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.) neprípustné opravné prostriedky,
asituáciaúplnejjurisdikciepredpokladanáustanovením§250jaods.5O.s.p.vprejednávanejnenastala,
potom nie je možné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výroky rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.

61. O trovách odvolacieho, ako aj prvostupňového súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224
ods. 2 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú náhradu
trov tohto konania, čo však v prejednávanej veci nenastalo.

62. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni

súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), a hoci išlo o vec v zmysle
§ 250i ods. 2 O.s.p. (úprava priestupkového konania je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), tak v konaní
nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla
potreba pojednávanie nariadiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).