Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 7. október 2013

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 17C/82/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107213753
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2013:1107213753.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudcom Mgr. Adelou Unčovskou v právnej veci navrhovateľa:

O.. A. O., N. Z.. Š. XX, XXX XX A.Š., v zastúpení JUDr. Martin Janáč, Wilsonova 3, 811 07 Bratislava
proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, 813 11 Bratislava o určenie, že odmeňovanie navrhovateľa je v rozpore so zásadou
rovnakého zaobchádzania a o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným súdu dňa 30.04.2007 sa navrhovateľ domáhal určenia, že odmeňovanie
navrhovateľa uskutočňované podľa § 67 (resp. § 66 ods. 1) zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších

predpisov, v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. 2 citovaného zákona v znení zákona
č. 122/2005 Z.z., je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Zároveň žiadal, aby súd zaviazal
odporcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 4 804 632,- Sk (159 484,56 Eur) a trov
konania.

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že novelizáciou zákona č. 385/2000 Z.z. sa od 15.04.2005 zvýšil
funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu špeciálneho súdu na šesťnásobok priemernej nominálnej
mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok, čo činilo sumu 103 800,-
Sk k základnému platu a predstavuje podstatne vyššiu sumu než je samotný základný plat sudcu (67

000,- Sk). Pri ďalšom porovnávaní sumy 103 800,- Sk s príplatkami sudcov a funkcionárov súdov v
sumách od 1 000,- Sk do 6 200,- Sk je to neodôvodnený rozdiel a možno vyvodiť, že v skutočnosti
nemá povahu príplatku. V návrhu ďalej uviedol, že rozdiel v odmeňovaní sudcov je aj protiústavný, lebo
Ústava SR pozná iba jeden "druh" sudcov, pričom rovnaké ústavné postavenie sudcov neodôvodňuje
ich diferencované odmeňovanie. Rozdiely v platoch sudcov považoval navrhovateľ za neodôvodnené
z dôvodu, že požiadavky na výkon funkcie sudcu (až na príslušnú previerku NBÚ) sú pre všetkých
sudcov rovnaké a zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci (nielen sudca

rozhodujúci v špeciálnej agende). Pritom argumentácia spočívajúca v tom, že špeciálny sudca pracuje s
obsahovo veľkými spismi a rozhoduje nepríjemné prípady a je ohrozený, nie je dôvodná, nakoľko ostatní
sudcoviavybavujúenormnýpočetvecí,súrovnakoohrozeníavydávajúzávažnérozhodnutiavsenátoch
všetkých kolégií, navyše sudcovia občianskoprávneho, obchodného a správneho kolégia pri svojej
rozhodovacej činnosti aplikujú ďaleko viac predpisov právneho poriadku než sudcovia rozhodujúci o
špeciálnej agende. Navrhovateľ z uvedeného vyvodil, že príplatok špeciálnych sudcov má diskriminačnú
povahu a je istou obdobou tzv. náborového príspevku z minulosti. V prípade navrhovateľa je potrebné

zohľadniť, že ako sudca krajského súdu poberá základný plat v sume 59 115,- Sk spolu s funkčnýmpríplatkom vo výške 1 000,- Sk. V príčinnej súvislosti s nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania
v rámci odmeňovania sa značne znížila vážnosť a dôstojnosť navrhovateľa, lebo vo všeobecnosti vzniká
dojem, ako keby sudcovia špeciálneho súdu boli odborne kvalitnejší a mali iné, výnimočnejšie vzdelanie

a prax. Zároveň vzniká dojem, ako keby veci, na rozhodovaní ktorých sa podieľal, neboli rozhodnuté
s dostatočnou odbornosťou. Uplatnený nárok predstavoval medzi základným platom navrhovateľa
ako sudcu krajského súdu a sudcu špeciálneho súdu a príplatkom vyplácaným špeciálnym sudcom a
príplatkom, ktorý dostal navrhovateľ (103 800,- Sk - 1 000,- Sk), takže mesačný rozdiel predstavuje
sumu 102 800,- Sk, pričom v roku 2006 vznikol rozdiel v sume 38 925,- Sk, v roku 2007 v sume 59 115,-

Sk v základnom plate a v príplatku za obdobie od októbra 2006 do apríla 2007 v sume 719 600,- Sk.

Súd uznesením zo dňa 19.11.2009 pripustil zmenu návrhu na začatie konania tak, že v časti o
zaplatenie rozšíril navrhovateľ nárok na sumu 159 484,56 Sk. Uplatnený nárok predstavoval rozdiel
medzi príplatkom vyplácaným špeciálnym sudcom a príplatkom, ktorý dostal navrhovateľ (103 800,-
Sk - 1 000,- Sk), takže mesačný rozdiel predstavuje sumu 102 800,- Sk, pričom v roku 2005 vznikol
rozdiel v sume 759 600,- Sk, v roku 2006 v sume 1 243 728,- Sk, v roku 2007 v sume1 350 792,- Sk

a v roku 2008 v sume 1450 512,- Sk.

Navrhovateľ následne zobral návrh na začatie konania späť v časti o zaplatenie sumy 59 484,56 Eur.
Súd o tomto návrhu rozhodol uznesením zo dňa 02.09.2013.

Odporca žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť. Namietal, že Ústavný súd SR nálezom PL. ÚS
17/08-238 nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov špeciálneho súdu, ale

iba ústavnosť výšky príplatku, pričom aj v súčasnosti je výška príplatku stanovená na dvojnásobok
priemernejnominálnejmzdyzamestnancavhospodárstveSR,atedazuvedenéhovyplýva,ženepoprel,
že sudcovia špeciálneho súdu neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného súdnictva.
Poukázal na to, že rozdielne zaobchádzanie v rámci odmeňovania malo a má legitímny dôvod s
ohľadom na náročnosť prejednávaných prípadov, väčšie riziko hrozby ujmy na živote a zdraví sudcov

špeciálneho súdu, pritom každý zo sudcov všeobecného súdnictva mali rovnakú príležitosť uchádzať
sa o funkciu špeciálneho súdu a získať tým súvisiace výhody. Zároveň uviedol, že väčšina Ústavného
súdu SR neprijala záver, že postavenie sudcov špeciálneho súdu je "iným postavením" podľa čl. 12.
Za podstatné považoval odporca aj to, že základné platy sudcov nie sú napádané ako neprimerané
k platom ostatných predstaviteľov štátnej moci. Pokiaľ ide o uplatňovaný nárok, odporca namietal, že

podľa jeho názoru navrhovateľ nepožaduje nemajetkovú ujmu, ale ujmu majetkovú, na ktorú však v
zmysleantidiskriminačnéhozákonanemánárok.Navyše,akbyajdanýpríplatokznamenalneústavnosť,
mal by sa odstrániť a nie zaviesť ostatným sudcom, nakoľko opak by znamenal, že neústavnosť
zakladá ústavnosť. Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľ ničím nepreukázal a ani konkrétne skutkovo
nevymedzil príčinnú súvislosť, že jeho dôstojnosť či vážnosť ako sudcu bola v spoločnosti dotknutá

rozdielnosťou príplatkov sudcov. V závere vyjadrenia poukázal na ústavno-právne stanovisko Právnickej
fakulty Trnavskej univerzity, z ktorého vyplýva záver, že v danom prípade nemohlo dôjsť k diskriminácii.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, listinnými dôkazmi, a to: nález Ústavného súdu
SR PL. ÚS 17/08-238 zo dňa 20.05.2007, vyhlásenie pléna NS SR zo dňa 20.03.2006list sudcov NS
SR predsedovi NR SR zo dňa 22.01.2007, zápisnica zo zasadnutia Sudcovskej rady NS SR zo dňa

11.02.2013, vyhlásenie Pléna NS SR zo dňa 06.09.2010, diskusia v médiách ohľadom Špeciálneho súdu
SR, z ktorých ustálil nasledovný skutkový stav:

Navrhovateľ bol v čase podania návrhu na začatie konania sudcom Krajského súdu v Trenčíne a v
súčasnosti je sudcom Najvyššieho súdu SR. V roku 2007 poberal plat vo výške 59 115,- Sk spolu s
funkčným príplatkom v sume 1 000,- Sk.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len antidiskriminačný zákon)
dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia,
náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotnéhopostihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka,
politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného
postavenia.

Podľa § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je
potrebné prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.

Podľa § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama
diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na
diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu.

Podľa § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého

zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia,
zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.

Podľa § 3 ods. 2 antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa
uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi.

Podľa § 3 ods. 3 antidiskriminačného zákona pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie

do úvahy, či dôvody, ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky.

Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa
domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách

nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav
alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce,
najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť,

spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Podľa § 9 ods. 4 antidiskriminačného zákona právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa
osobitných predpisov12) nie je týmto zákonom dotknuté.

Podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho
súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré
je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci

kalendárny rok.

Podľa čl. 1 Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na
nijakú ideológiu ani náboženstvo.Podľa čl. 12 Ústavy SR ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú
neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 141 ods. 1 Ústavy SR v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) Ústavy SR do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí
rozhodovať o pridelení a preložení sudcov.

Podľa čl. 144 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 148 ods. 1 Ústavy SR sudcu možno preložiť na iný súd len s jeho súhlasom alebo na základe
rozhodnutia disciplinárneho senátu.

Podľa čl. 148 ods. 2 Ústavy SR dôvody prerušenia výkonu sudcovskej funkcie a podmienky na dočasné
pozastavenie výkonu funkcie sudcu alebo na dočasné pridelenie sudcu ustanoví zákon.

Súd vyhodnotil dôkazy predložené účastníkmi konania jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti a dospel k
záveru, že návrhu navrhovateľky nemožno vyhovieť.

V danom prípade Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č.k. PL. ÚS 17/08-238 zo dňa

20.05.2009 okrem iného vyslovil nesúlad ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1,
čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 148
ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii. Súd z
uvedeného vyvodil, že Ústavný súd SR nielenže konštatoval nesúlad s Ústavou SR (protiústavnosť)

ustanovenia zákona, týkajúceho sa výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu, ale zároveň konštatoval,
že nie je ani v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania (antidiskrimináciou), keď vo výroku uviedol,
že nie je v súlade ani s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR. Citovaný článok Ústavy SR totiž pojednáva o
rovnosti ľudí v dôstojnosti i v právach, pričom základné práva a slobody definuje ako neodňateľné,
nescudziteľné,nepremlčateľnéanezrušiteľné.Vnadväznostinaods.2citovanéhočlánku,podľaktorého

sa základné práva a slobody zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti
alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie, pričom nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať, je teda zrejmé, že ustanovenie o výške príplatkov
sudcov Špeciálneho súdu je v rozpore aj so zásadou rovnosti v právach a teda aj so zásadou rovnakého

zaobchádzania, ktorá je primárne upravená v Ústave SR (a špeciálne upravená v zákone č. 365/2004
Z.z.). Na základe uvedeného súd dospel v rámci právneho posúdenia základu predmetu sporu (ohľadom
vzniku samotnej diskriminácie) k takému záveru, že nálezom Ústavného súdu SR bola konštatovaná
diskriminácia ohľadom výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu oproti sudcom všeobecných súdov
(ktorého sudcom je aj navrhovateľ), a preto nie je ďalej potrebné zaoberať sa uvedenou otázkou,

keď súd vzal za podklad pre svoje rozhodovanie predmetný nález Ústavného súdu SR. V dôsledku
vyššie uvedeného sa preto ani nezaoberal argumentáciou účastníkov konania, či vznikla alebo nevznikla
diskriminácia a ani nevykonával v tomto smere dokazovanie.

Odporca v konaní namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že Ministerstvo
spravodlivosti SR nie je tým subjektom, ktorý mal porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, týmto

subjektom je Národná rada SR. Súd v tomto smere konštatuje, že navrhovateľ opravil svoj návrh v
označení zástupcu štátu, keď uviedol, že odporcom je Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
SR. Súd preto konal s Ministerstvom spravodlivosti SR ako zástupcom štátu, ktorého označil
navrhovateľ, pričom zároveň vyvodil, že tento orgán je oprávnený konať za štát, nakoľko základom
predmetu sporu je odmeňovanie navrhovateľa, ktoré v súvislosti s rozpočtovými pravidlami verejnej

správy je napojené na rozpočet Ministerstva spravodlivosti SR, a teda vzťah sudcu k štátu v oblastiodmeňovania predstavuje vzťah sudcu a Ministerstva spravodlivosti SR (v prípade sudcov okresných a
krajských súdov). Súd z uvedeného dôvodu nevyhovel navrhovateľovi, keď v konaní následne žiadal,
aby namiesto Ministerstva spravodlivosti SR zastupoval štát Najvyšší súd SR, nakoľko s poukazom na

kritérium odmeňovania, ktoré súd zvolil pre určenie orgánu konajúceho za štát, je v danom prípade
zastupujúcim orgánom Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré bolo vo vzťahu k navrhovateľovi v čase
vzniku diskriminácie (keďže v čase vzniku diskriminácie bol navrhovateľ sudcom Krajského súdu v
Trenčíne a až následne sa stal sudcom Najvyššieho súdu SR).

Navrhovateľovi v zmysle uvedeného teda vzniklo právo na ochranu pred diskrimináciou, pričom právne

prostriedky ochrany sú upravené v zákone č. 365/2004 Z.z. V ust. § 9 cit. zákona sa každý, kto
sa domnieva, že bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu
rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo
poskytol primerané zadosťučinenie. Posledným právnym prostriedkom ochrany je možnosť domáhať
sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v prípade, ak nedodržaním zásady rovnakého

zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské
uplatnenie poškodenej osoby. Z uvedeného vyplýva postupnosť jednotlivých prostriedkov nápravy, ktorá
musí byť pri uplatňovaní nárokov dodržaná. V danom prípade však prvé dva prostriedky ochrany
(upustenie od konania a napravenie protiprávneho stavu) neprichádzajú do úvahy, preto navrhovateľovi
prináležalo domáhať sa primeraného zadosťučinenia, a následne (až pri jeho nedostatočnosti) náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Navrhovateľ si uplatnil v návrhu na začatie konania náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s diskriminačným konaním štátu, a to z
dôvodu, že sa značne znížila jeho vážnosť a dôstojnosť. Súd v tejto otázke konštatuje, že pokiaľ ide
o zásah do práv navrhovateľa (vážnosť a dôstojnosť), je v zmysle ustálenej judikatúry postačujúce
pre poskytnutie právnej ochrany - 1/ neoprávnenosť takéhoto zásahu a 2/ objektívna spôsobilosť

takéhoto zásahu porušiť alebo ohroziť dané právo. Pri priznaní peňažného zadosťučinenia (§ 9 ods. 3
antidiskriminačného zákona) je však potrebné preukázať, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť,
spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, a to predovšetkým z dôvodu
ustálenia výšky takejto peňažnej náhrady. Súd môže peňažné zadosťučinenie priznať iba v prípade, ak
dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti

poškodeného a tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na navrhovateľovi. Súd
po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľ v uvedenom smere neuniesol dôkazné
bremeno, keď nepreukázal, že v jeho prípade došlo k značnému zníženiu vážnosti a dôstojnosti. V
konaní argumentoval iba tvrdeniami, že vo všeobecnosti došlo k vytvoreniu dojmu, že sudcovia (mimo
sudcov Špeciálneho súdu) sú menej kvalifikovaní, menej vzdelanejší, s menšou odbornou praxou a

svoje rozhodnutia nevydávajú s príslušnou erudovanosťou a zodpovednosťou. Nijakým spôsobom však
nepreukázal, že v prípade jeho osoby došlo skutočne k zníženiu vážnosti a dôstojnosti. Listinné dôkazy,
ktoré predložil v konaní, sa nevzťahovali k samotnému diskriminačnému konaniu, resp. k následkom
takéhoto konania, ale vzťahovali sa až k následným reakciám sudcov na vzniknutú diskrimináciu a
k diskusiám ohľadom opodstatnenosti vzniku a existencie Špeciálneho súdu SR a k otázke príplatku

sudcov vo všeobecnosti. Súd teda vychádzajúc z predpokladu, že navrhovateľ sa inak mohol domáhať
náhrady nemajetkovej ujmy, keď samotný nález Ústavného súdu SR nepovažoval súd za poskytnutie
primeraného zadosťučinenia v zmysle antidiskriminačného zákona (za primerané zadosťučinenie by
mohol považovať napríklad ospravedlňujúci list, verejné ospravedlnenie a pod, čo však v konaní nebolo
preukázané), ale pre priznanie primeraného zadosťučinenia v peniazoch bolo potrebné, aby preukázal

značnú intenzitu zásahu a konkrétne, skutočné zníženie vážnosti a dôstojnosti jeho osoby. Pokiaľ
ide o samotnú nemajetkovú ujmu (primerané zadosťučinenie v peniazoch), tak ako si ju uplatňoval
navrhovateľ - rozdielom medzi príplatkom sudcov špeciálneho súdu a príplatkom navrhovateľa (ktoré
by inak pri diskriminačnej žalobe ako takej mohlo pripadať do úvahy), súd sa stotožnil s argumentáciou
odporcu v tom smere, že v danom prípade by uvedené znamenalo, že "neústavnosť by zakladala

ústavnosť", nakoľko príplatok špeciálnych sudcov (vyhlásený ako neústavný) by sa priznal a fakticky
"zaviedol" ostatným sudcom, čo súd považuje za neprípustné.

Pokiaľ ide o určovací výrok, ktorým žiadal navrhovateľ vysloviť rozpor v odmeňovaní navrhovateľa
v porovnaní s odmeňovaním sudcov špeciálneho súdu, súd dospel k záveru, že na takomto určení
do času vydania nálezu Ústavného súdu, resp. do novelizácie ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č.

385/2000 Z.z. zákonom č. 291/2009 Z.z. (ktorým bol príplatok sudcov špeciálneho súdu upravenýna dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej
republiky za predchádzajúci kalendárny rok) nie je naliehavý právny záujem, nakoľko rozpor so zásadou
rovnakého zaobchádzania bol vyslovený v samotnom náleze Ústavného súdu SR. Pokiaľ ide o obdobie

po vydaní nálezu Ústavného súdu SR a následnej novele zákona č. 385/2000 Z.z. v otázke určenia
príplatku sudcov špeciálneho súdu, súd konštatuje, že v danom prípade nemá súd zákonný podklad
na vyslovenie takéhoto určenia, nakoľko vyslovenie nesúladu súčasného príplatku sudcov špeciálneho
súdu so zásadou rovnakého zaobchádzania zakotvenou v Ústave SR je v kompetencii iba Ústavného
súdu SR vzhľadom k skutočnosti, že prípadná diskriminácia je obsiahnutá vo všeobecne záväznom

právnom predpise.

Súd vzhľadom k výsledkom vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je
dôvodný, preto ho v celom rozsahu zamietol.

Odporca mal vo veci plný úspech, preto mu podľa § 142 ods. 1 O.s.p. patrí náhrada trov konania voči
navrhovateľovi. Nakoľko si však odporca náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd
Bratislava I, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O. s. p. uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje

za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len dôvodmi
uvedenými v § 205, ods. 2 O. s. p. Podľa § 205 ods. 2 0bčianskeho súdneho poriadku odvolanie proti
rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V prípade, že účastník svoju povinnosť uloženú týmto rozhodnutím po nadobudnutí právoplatnosti
nesplní dobrovoľne, môže byť podaný návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.