Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. september 2013

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 27C/67/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108207518
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Rybárik

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2013:5108207518.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Žiline v konaní pred samosudcom JUDr. Jánom Rybárikom, v právnej veci navrhovateľa:

T.. M. Z., nar. X.X.XXXX, bytom J., T. Z. č. 5, právne zastúpený: JUDr. Mariánom Ďuranom advokátom so
sídlomŽilina,Tajovského5,protiodporcovi:O.a.s.,sosídlomE.cestaXX/A,K.,T.:XXXXXXXX,právne
zastúpený advokátskou kanceláriou LEGAL PROFESSIONALS, s.r.o., so sídlom Tehelná 25, Bratislava,
IČO: 36 857 998, o návrhu navrhovateľa o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Odporca j e p o v i n n ý uhradiť navrhovateľovi istinu vo výške 16.596,96 Eur ako nemajetkovú ujmu,
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca j e p o v i n n ý uhradiť navrhovateľovi súdny poplatok vo výške 1.394,14 Eur, všetko do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. Karolovi Gordíkovi vo výške
2.016,73 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odporca j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. Mariánovi Ďuranovi, advokátovi,

vo výške 492,92 Eur na jeho účet vedený v Tatra banke, a.s., Bratislava, č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V ostatnej časti súd návrh navrhovateľa z a m i e t a.

V časti uloženia povinnosti uverejnenia ospravedlňujúceho článku súd konanie
z a s t a v u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal ochrany osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v peňažnej

čiastke vo výške 33.193,92 Eur. Svoj návrh odôvodnil tým, že v denníku Pravda, ktorého vydavateľom
je odporca, bol uverejnený nepravdivý, zavádzajúci článok, ktorým odporca neoprávnene zasiahol do
práv na ochranu osobnosti, občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a súkromia navrhovateľa. Podľa názoru
navrhovateľa v článku boli uvedené absolútne nesprávne údaje ohľadne jeho osoby, jeho postavenia v
podniku A. O. K. ako riaditeľa. Vôbec nie je pravdou, že by zle nakladal so štátnym majetkom, prenajímal
svoje súkromné vozidlo podniku a platil sám sebe nájomné, že by prenajal autobus od firmy, ktorú riadi
jeho manželka a odkúpil odpísaný autobus od tejto firmy, ako i to, že sa tak dialo bez súhlasu dozornej

rady. Odporca uverejnením týchto údajov v dennej tlači pred širokou verejnosťou vyvolal porušenie
zákonom chránených práv navrhovateľa, jeho občiansku česť, osobnosť a jeho súkromie. Prestali sa s
ním stýkať alebo veľmi obmedzili jeho kontakty známi, čím trpí nielen on sám, ale i celá rodina. Taktiež v
dôsledku uvedeného článku si nemôže nájsť zamestnanie zodpovedajúce jeho kvalifikácii a to len preto,že v tak čítanom denníku, ako je denník Pravda, boli o ňom uvádzané nepravdivé a neoverené údaje.
Pretože bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť v okruhu jeho najbližších, v okruhu známych a
tiež aj v časti verejnosti, ktorá sa zaujíma o dianie v republike, domáhal sa aj nemajetkovej ujmy.

Odporca žiadal návrh navrhovateľa v plnom rozsahu zamietnuť. Podľa ich názoru predmetným článkom
uvedeným v denníku Pravda dňa 31.8.1999 nedošlo k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa a v
plnom rozsahu trvali na obsahu článku. Tento článok korešpondoval so zisteniami v štátnom podniku
A., kde vykonával navrhovateľ funkciu riaditeľa. V žiadnom prípade nezasiahli do osobnostných práv

navrhovateľa, do jeho občianskej cti. Pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vyžaduje,
aby morálne zadosťučinenie pre dotknutú osobu nebolo postačujúce najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Túto skutočnosť je povinný
preukázať navrhovateľ. V konaní nebol preukázaný tvrdený zásah do osobnostných práv navrhovateľa.
Bolo nepochybne preukázané, že používal svoje súkromné motorové vozidlá na služobné účely, nemal
súhlas na použitie súkromného vozidla od Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii, hoci bol povinný

takýto súhlas mať. Informácie uverejnené v žalovanom článku nijako nevybočovali z pravidiel slušnosti a
povinnosti objektívneho informovania verejnosti. Ďalej, podľa ich názoru, žalobný petit je nevykonateľný
v rozpore s obsahom žalovaného článku a právnou úpravou. V článku boli uverejnené len pravdivé
informácie o osobe navrhovateľa, nemohlo teda dôjsť k zásahu do práv navrhovateľa a z uvedeného
dôvodu nie je možné náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznať. Nebola preukázaná žiadna

značná miera zásahu do práv na ochranu osobnosti.

Súd na tomto mieste podotýka, že vo veci už bolo raz rozhodnuté a to rozsudkom tunajšieho
súdu 2C/1885/99 - 142 dňa 23.5.2003. V tom čase bol odporca zaviazaný, resp. bola mu uložená
povinnosť zdržať sa rozširovania nepravdivých informácií o navrhovateľovi v ním vydávanom denníku

Pravda. Odporca bol povinný zabezpečiť v denníku Pravda, ktorého je vydavateľom, uverejnenie
ospravedlňujúceho článku a zároveň bol povinný zaplatiť nemajetkovú ujmu vo výške, v tom čase,
500.000,-Sk ako aj trovy konania. V časti, kde sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume
1.000.000,-Sk, návrh zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odporca odvolanie, pričom rozhodnutím
Krajského súdu v Žiline 23Co/415/2004 zo dňa 30.11.2004 bolo odvolanie odporcu, ako oneskorené,

odmietnuté. Následne aj uznesením Najvyššieho súdu SR 1Cdo/100/2005 zo dňa 1.8.2005 bolo
dovolanie odporcu odmietnuté.
NálezomÚSSRII.ÚS249/05-25zodňa18.1.2006bolorozhodnuté,žeuznesenímNSSRboloporušené
základné právo odporcu na súdnu ochranu podľa čl. 49 ods. 1 Ústavy SR. Uznesenie bolo zrušené a
vec bola vrátená NS SR na ďalšie konanie.

V podstate z tohto nálezu vyplynulo, že sťažovateľ, podľa názoru ÚS, požiadal o súdnu ochranu v
odvolacom konaní do 30 dní od doručenia rozsudku OS Žilina zo dňa 23.5.2003 a nie ako to judikoval
NS SR, iba do 15 dní od doručenia. Z tohto záveru vyplýva aj to, že odvolací súd vo veci riadneho
opravného prostriedku použitého proti rozsudku OS v Žiline z 23.5.2003 odmietnutím odvolania odňal

sťažovateľovi(O.)možnosť konaťpreopravnýmsúdom,ktorúmuzaručovalčlánok46ods.4ačlánok51
ods. 1 Ústavy v spojení s § 204 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 1.9.2003. Takýto postup a rozhodnutie
odvolacieho súdu zakladali dôvod na prístup k súdnej ochrane poskytovanej v mimoriadnom opravnom
konaní pre zmätočnosť konania pred riadnym opravným súdom. Ďalej ÚS vo svojom rozhodnutí uviedol,
že vychádzajúc z definovania účinkov súdnych rozhodnutí v spojitosti s § 356 O.s.p. je tohto názoru, že

základom pre ústavný súladný výklad §-u 372 i ods. 1 O.s.p. vo vzťahu k posudzovanej otázke je použitie
lenprvejvetytohtoustanovenia,podľaktorej:„Ustanoveniatohtozákonasapoužijúajnakonaniezačaté
pred jeho účinnosťou“, čo znamená na také konanie, ktoré právoplatne neskončili do účinnosti novely
O.s.p. vykonanej zákonom č. 355/2003 Z.z. To je prípad aj samotného sťažovateľa, ktoré konanie k
1.9.2003 právoplatne neskončilo.

Vychádzajúc z tohto nálezu ÚS SR potom NS SR zrušil rozhodnutie krajského súdu a tento zrušil
rozhodnutie okresného súdu.

Opätovne tunajší súd po doplnení dokazovania rozsudkom 27C/67/2008-349 dňa 12.11.2009 vo

veci rozhodoval, priznal navrhovateľovi 16.596,96 Eur a priznal mu aj trovy konania a trovy právneho
zastúpenia. V časti uloženia povinnosti uverejnenia ospravedlňujúceho článku súd konanie zastavil,
pretože v denníku Pravda už ospravedlnenie bolo zverejnené.Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote opätovne podal odvolanie odporca. Na základe jeho odvolania
krajský súd / ďalej len KS/ uznesením 7Co/76/2011 dňa 9.11.2011 v spojení s opravným uznesením zo
dňa 13.1.2011 zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňovému

súdu vytkol, okrem procesných pochybení aj tú skutočnosť, že sa dôsledne nevysporiadal so zápisom
bodu 7 zápisnice zo zasadnutia Dozornej rady š.p. A. O. K. konaného 27.7.1999, najmä reakciu
navrhovateľa na požívanie súkromného osobného vozidla pre služobné účely s náhradou nákladov.
Zároveň bolo potrebné vyhodnotiť zmluvy o nájme dopravného prostriedku medzi A. O. K. a A. Žilina.
Prikázal súdu konfrontovať svedeckú výpoveď T.. B. I. s výpoveďou autorky článku spolu s tvrdením

navrhovateľa o obsahu zásahu týchto tvrdení. Bolo potrebné vyjasniť si aj otázku pozície svedka T. vo
vzťahu k odvolávanému riaditeľovi.

Vzhľadom na citované uznesenie KS, súd opätovne vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov
konania, resp. ich právnych zástupcov, podrobne sa oboznámil so zápisnicou Dozornej rady A. v
O. K., vyjadrením Dopravy, pôšt a telekomunikácií SR, opätovne vypočul svedkyňu M. M., T.. B.

I., oboznámil sa s pôvodnou výpoveďou svedka B. E., zmluvou o nájme dopravného prostriedku,
oznámením Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR, úpravou výšky sadzieb základných náhrad
za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách, s vyššie citovaným uznesením
Krajského súdu v Žiline 7Co/76/2011, ďalšími listinnými dôkazmi a zistil nasledovné:

V článku, ktorý bol uverejnený dňa 31.8.1999 v denníku Pravda ročník IX. Č. 201 pod názvom „Odvolaný
riaditeľ SAD“ bolo doslova uvedené: „Minister dopravy, pôšt a telekomunikácií B. M. odvolal s účinnosťou
od 1.9.1999 M. Z., ktorý bol poverený riadením štátneho podniku A. O. K.. Ako uviedol generálny
riaditeľ Sekcie cestnej a mestskej dopravy ministerstva B. I., dôvodom tohto rozhodnutia boli sťažnosti
zamestnancov, zistenia porušenia zákonov a zlé nakladanie so štátnym majetkom. O prešetrenie jeho

činnosti požiadal aj podpredseda vlády SR, tom čase E. Y.. Kontrola v štátnom podniku A. O. K. zistila,
že navrhovateľ prenajíma svoje súkromné vozidlo A. O. K. a využíva ho na služobné účely, pričom
sám sebe platil z peňazí podniku za prenájom tohto vozidla. A. O. K. tiež prenajal autobusy svojej
bývalej firmy, ktorú v súčasnosti riadi jeho manželka. Neskôr jeden autobus, ktorý bol už tri roky odpísaný
odkúpil od tejto firmy pre A. za 780.000,-Sk. Tieto jeho aktivity sa diali bez vyhlásenia verejnej súťaže

a súhlasu dozornej rady podniku. Navrhovateľ má teraz jeden mesiac na odovzdanie funkcie svojej
nástupníčke N. I.. A. O. K. bude podľa nového organizačného členenia patriť pod A. E.. Keďže však
ešte nedošlo k zápisu zlúčeného podniku do obchodného registra, mohlo toto odvolanie urobiť priamo
ministerstvo“ ( koniec citovaného článku).

Podľa viacerých vyjadrení navrhovateľa, ktoré urobil v písomnej, ako aj ústnej forme, tento článok
poškodil jeho dobré meno. Na pojednávaniach dokazoval, že absolútne ani jedna veta v predmetnom
článku nie je pravdivá.

Vyjadril sa k situácii, kedy mal údajne prenajať autobusy od iného prepravcu za účelom neskoršieho

odkúpenia. V článku je písané, že tieto motorové vozidlá potom neskôr odkúpil bez súhlasu a
prejednaniadozornejrady.Tátoskutočnosťnezodpovedápravde,pretožedozornárada spožiadavkami
v plnom rozsahu súhlasila. Predložil súdu záznam o kontrole, ktorú v podniku A. O. K. vykonal C. úrad
v E., odbor dopravy a cestného hospodárstva. V tomto zázname sa konštatuje, že kontrolou verejnej
pravidelnej osobnej dopravy za obdobie prvého polroka 1999 A. nebolo zistené žiadne porušovanie

predpisov, ani interných predpisov vydávaných na základe záväzných právnych predpisov. Taktiež táto
kontrola konštatovala, že pri prenájme motorových vozidiel, resp. autobusov, nebolo zistené porušenie
ustanovení zákona o cestnej doprave.

Nepravdivé sú aj údaje, že si prenajímal autobusy z jeho bývalej firmy, ktorú mala v tom čase vlastniť jeho

manželka. Z výpisu z obchodného registra vyplýva, že jeho manželka nebola vlásničkou spomínanej
firmy.

Čo sa týka používania svojho súkromného motorového vozidla uviedol, že služobné motorové vozidlo
A. nemalo v tom čase vykonanú technickú kontrolu, bolo bez technického oprávnenia a v služobnom

motorovom vozidle sa nedali vykonávať žiadne služobné cesty. Toto vozidlo bolo v zlom technickom
stave. Preto používal svoje vozidlo. Nepotreboval na to žiaden súhlas príslušného ministerstva. Bolo
to plne v kompetencii štatutárneho orgánu.Ako nastúpil do funkcie riaditeľa SAD skončil aj so súkromnými podnikateľskými aktivitami. To vyplýva
aj z výpisu z obchodného registra. To znamená, že v rozhodujúcom čase nebol zapísaný v obchodnom
registri ako podnikateľ, resp. nemal žiadnu majetkovú účasť v obchodných spoločnostiach.

Aj z dekrétu o odvolaní vyplýva, že v tomto nie sú uvedené dôvody na odvolanie. Práve naopak, za
obdobie, keď pracoval ako riaditeľ, mu bývalý minister poďakoval. Navyše na všetky úkony, ktoré urobil,
mal súhlas aj dozornej rady. Takže tvrdenia odporcu, tak ako sú popísané v článku, sú nepravdivé a
nezodpovedajú skutkovému stavu. Dal do pozornosti opis zápisnice z Dozornej rady š.p. A. O. K., ktorý

vyvracia všetky skutočnosti uvádzané v článku.

Odporca na pojednávaniach zasa dokazoval, že k samotnému vyjadreniu dozornej rady treba uviesť, že
skutočne vyplýva, že malo dôjsť k prenájmu štyroch až piatich autobusov, ale zo zápisnice nevyplýva a
nebolo tam ani presne uvedené, o nájom akých autobusov má ísť. Dokazoval, že navrhovateľ prenajal
autobusy, ktoré boli vo vlastníctve spoločnosti, kde bola konateľkou jeho manželka.

Obdobe spochybnil aj predložený záznam o kontrole vykonanej Krajským úradom v Trenčíne. Táto
bola zameraná na nakladanie a použitie finančných prostriedkov štátu a jednak bola zameraná na
dodržiavanie zákona o cestnej premávke.

Ďalej dokazoval, že používal svoje súkromné motorové vozidlo na služobné účely a cestovné náklady si
dal sám sebe preplácať. Nemal pritom žiaden súhlas od nadriadeného ministerstva dopravy. Poukázal
na výpoveď svedka Ing. I., ktorý takýto súhlas na používanie motorového vozidla navrhovateľovi nikdy
nedal.
Mal za to, že v žalovanom článku boli uverejnené pravdivé a korektné informácie. Bola v plnej miere

zachovaná prezumpcia neviny. Žiadna z informácií uverejnených v žalovanom článku nebola objektívne
spôsobilá zasiahnuť do práv navrhovateľa. Článok sa týkal vecí verejných, informoval o podozreniach z
možného porušenia zákona a netransparentného konania navrhovateľa ako štátneho zamestnanca.

Súd vzhľadom na uznesenie KS v Žiline opätovne vypočul svedkyňu M. V. t.j. novinárku, ktorá zverejnila

článok v denníku Pravda. Na samotnom pojednávaní uviedla, že je to už 14 rokov odvtedy, ako článok
písala. Ako uviedla, vzhľadom na odstup času si nepamätá na všetky zdroje, ktoré jej dali impulz na to,
aby napísala tento článok. Redakcia však mala viacero informácií, pretože do redakcie a do každých
novín prichádza denne niekoľko podnetov od rôznych ľudí, najmä ohľadom podozrení zo zneužívania
právomoci v štátnej službe. Ako uviedla na poslednom pojednávaní, aj toto bolo pravdepodobne tiež

impulz z vonku a tieto informácie chcela overiť, preto sa obrátil na T.. I., ktorý bol vtedy generálnym
riaditeľom sekcie dopravy. Tento jej potvrdil, že skutočne v inkriminovanom čase poskytol informácie
ohľadne článku, najmä ohľadne používania súkromného motorového vozidla na služobné účely, pričom
pán Z. si sám seba platil z peňazí podniku nájomné. Informácie, ktoré získala od svedka I. v tom
čase potvrdzovali, že skutočne navrhovateľ používal svoje motorové vozidlo, pričom nemal povolenie z

Ministerstva dopravy na takéto používanie.

Čo sa týka slovného spojenia, či tiež prenajímal autobusy svojej bývalej firmy, ktorú v tom čase riadila
jeho manželka, tak k tejto veci sa svedkyňa konkrétnejšie nevedela vyjadriť. Nevedela ani odkiaľ túto
informáciu čerpala. Pripustila, že túto skutočnosť mala overenú z Ministerstva dopravy, konkrétne od B.

I.. Taktiež nevedela zodpovedať otázku, či dala možnosť samotnému navrhovateľovi pred zverejnením
článkusakdanejproblematikevyjadriť. Informácie,ktoréposkytolB.I.považovalazainformácie,ktorým
dôverovala. Išlo o vysokého štátneho úradníka, ktorý si, podľa jej názoru, nemohol dovoliť vymýšľať
a uvádzať nepravdivé informácie. Taktiež sa vyjadrovala k tomu, že prvotný podnet na prešetrenia
hospodárenia A. v O. K. prišiel od nejakého anonymu kvôli prenájmu autobusov a áut a rovnako aj

na Krajský úrad v Trenčíne. Ten vykonal následne kontrolu. Podľa jej zistení, táto kontrola mala zistiť
uvádzané pochybenia, ktoré boli uvedené v článku. Informácie predovšetkým čerpala z listu, ktorý
prišiel do redakcie a následne si tieto informácie overovala na Ministerstve dopravy, kde jej potvrdili, že
skutočne riaditeľ SAD používa svoje súkromné motorové vozidlo a neoprávnene prenajíma autobusy.
Vyjadrovala sa aj k zápisnici z dozornej rady, ktoré jej bola takisto k dispozícií, z ktorej vyplynulo, že

dozorná rada skutočne schválila riaditeľovi, aby prenajal autobusy pre A. O. K.. Poukázala na to, že v
tejto zápisnici chýba to, že mu schvaľuje, aby si prenajal autobusy so svojej firmy. Navyše, podľa jej
názoru ako novinárky, mal vypísať na prenájom autobusov nejakú verejnú súťaž. Čo sa týka samotného
zrušenia poverenia vykonávania funkcie riaditeľa A., tak toto bolo ešte predtým, ako vyšiel vôbec článokv denníku pravda. Na záver uviedla, že nemala úmysel týmto článkom poškodiť navrhovateľovi. Podľa
jej názoru sú noviny na to, aby kontrolovali, ako sa správajú štátni úradníci, ako aj ďalší významní
funkcionári štátu. Noviny považuje za prakticky kontrolu verejnosti nad vykonávaním správy štátu.

ĎalejsúdopätovnevypočulajsvedkaT..B.I.tak,akotovyplývazuzneseniaKSŽilina.Vinkriminovanom
čase pracoval ako generálny riaditeľ sekcie cestnej, mestskej dopravy, ktorá mala na starosti všetkých, v
tom čase asi 53-och riaditeľov štátnych podnikov SAD. Jedným z nich bol riaditeľ SAD O. K., ktorý podľa
jeho názoru používal vo firme, štátnom podniku autobusy, ktoré boli prenajaté z firmy, ktorej konateľkou

bola jeho manželka, resp. dcéra. Tieto skutočnosti však nezisťoval. Kontrolu vykonával aj Úrad odboru
dopravy a pozemných komunikácií, ktorý bol zodpovedný za vyúčtovanie štátnej dotácie pre verejnú
autobusovú dopravu a vtedy bolo zistené, že vo firme sa používajú autobusy, ktoré nie sú v kmeňovom
stave štátneho podniku, ale inej súkromnej spoločnosti. Pokým si pamätal, tak v tom čase navrhovateľ
tvrdil, že on to prenajal s výhodnosťou a bude mať predkupné právo na odkúpenie týchto autobusov.
Podľa jeho názoru aj dozorná rada v štátnom podniku zistila, že sa používajú takéto autobusy, ktoré nie

sú majetkom štátu. Z kontroly vyplynulo, že sa používa aj súkromné vozidlo, podľa vyjadrenia svedka,
na túto činnosť nemal navrhovateľ oprávnenie.
Ďalej udával, že podľa údajných interných predpisov ministerstva dopravy je možné používať aj
súkromné motorové vozidlo pre účely štátneho podniku, avšak o tom vydáva súhlas jedine generálny
riaditeľ sekcie mestskej dopravy, čo bol v tom čase on a on takýto súhlas navrhovateľovi nikdy

nedal. Ďalej poukázal na to, že vôbec nemal informáciu o tom, že by navrhovateľ figuroval v iných
obchodných spoločnostiach, pretože to zákon neumožňuje. Pokým pracuje v štátnom podniku, tak
nemôže pracovať aj v súkromnej firme. Takéto informácie nemali. Neoverovali si ani, či riaditeľ štátneho
podniku bol zapísaný v obchodnom registri konkrétnej firmy. Priznal, že v čase, keď navrhovateľ preberal
funkciu riaditeľa štátneho podniku, tak tento podnik mal zlé hospodárske výsledky. Uviedol, že za zlé

hospodárenie so štátnymi prostriedkami nemohol sám navrhovateľ, pretože podnik SAD zdedil vo veľmi
zlom stave.
Na poslednom pojednávaní uviedol, že podľa jeho názoru bol potrebný súhlas na to, aby mohol
navrhovateľ v štátnom podniku používať súkromné motorové vozidlo. Uvádzal, že na Ministerstvo
dopravy nastúpil niekedy 15.11.1998. Nevedel sa vyjadriť k tomu, či v tom čase existoval na ministerstve

nejaký predpis na používanie súkromných motorových vozidiel. Uviedol, že v tom čase nemusel
priamo na ministerstve existovať takáto inštrukcia alebo takýto akt riadenia ministerstva, mohla to byť
inštrukcia samotného štátneho podniku, ktorú schvaľuje ministerstvo. Vzhľadom na odstup času sa
nevedel konkrétnejšie vyjadriť, prečo bol riaditeľ podniku odvolaný. Podľa jeho názoru tam zrejme
boli dôvody, najmä zlý hospodársky výsledok a zistenia Krajského úradu pre cestnú dopravu a

pozemné komunikácie, možno zistenia dozornej rady, možno zistenia kontroly ministerstva a ešte tiež
medializované používanie súkromných vozidiel. Taktiež z odstupom času nevedel konkrétne uviesť, s
istotou na 100%, že niekomu dal na Slovensku súhlas na požívanie súkromného motorového vozidla,
alebo súkromného autobusu alebo iného dopravného prostriedku. Je to viac ako 14 rokov a už si na to
takéto súvislosti presne nepamätá. Takisto pripustil, že informácie, ktoré boli uvedené v denníku Pravda,

boli poskytnuté Ministerstvom dopravy, resp. ním samým.
Svedok Hnatič sa vyjadroval aj k výpovedi, resp. k písomnému vyjadreniu Ministerstva dopravy, ktoré
vypracoval pracovník Ministerstva pán E. a ktorý dňa 24.9.2009 vypovedal o tom, že v inkriminovanom
čase na ministerstve neupravovali žiadne smernice ohľadom používania súkromného motorového
vozidla. To bola záležitosť výlučne štátneho podniku.

V tejto súvislosti svedok uviedol, že sa k tejto veci skutočne nevie vyjadriť. Svedok sa aj vyjadroval k
jeho vzťahu, ako bývalého generálneho riaditeľa cestnej dopravy ku vzťahu riaditeľa štátneho podniku.
V tomto smere uviedol, že jeho priamy nadriadený bol minister. Minister mu podpisoval poverenia alebo
zrušenie poverenia na výkon funkcie, alebo ho menoval do funkcie, alebo ho odvolával. To znamená, že
navrhovateľ bol priamo podriadený ministrovi dopravy. Čo sa týka odborných záležitostí, bol podriadený

sekcii cestnej dopravy, to sa týka najmä výkonu funkcie odmeňovania a platov pre ľudí, používania
vozidiel v sekcii ľudských zdrojov. Čo sa týka novinárky M. pripustil, že sa s ňou mohol stretnúť, prípadne
informácie, ktoré mala, tak tieto čerpala z Ministerstva dopravy buď od štátneho tajomníka alebo
jednotlivých vedúcich oddelení.

Na tomto mieste súd dáva do pozornosti, že nemohol urobiť konfrontáciu medzi vyššie menovaným
svedkom a novinárkou M., pretože pojednávania, kde bol vypočutý aj T.. B. I., ako svedok, sa
nezúčastnila. Vzhľadom aj na tú skutočnosť, že svedok T.. I. býva v K., v M., svedkyňa v O., súd upustilod ich opätovného predvolania. Mal za to, že svedkovia veľmi podrobne zodpovedali na všetky otázky,
ktoré vyplynuli s rozhodnutia krajského súdu.

Súd sa oboznámil aj so svedeckými výpoveďami, ktoré prečítal na pojednávaní a to s výpoveďou N.
Z., ktorá ešte v pôvodnom konaní uviedla, že nikdy v živote nebola majiteľkou žiadnej firmy. Dávala
do pozornosti, že vykonáva funkciu zdravotnej sestry. Nevedela si predstaviť, prečo bola označovaná v
tomto článku ako konateľka firmy A. J. alebo nejakej inej firmy. Dokonca kvôli článku mala nepríjemnosti
v práci, kde po nej pacientka vykrikovala, že má manžela zlodeja a podobne. V každom prípade poprela,

že by niekedy počas svojho života podnikala, alebo robila podnikateľku a že by jej firma prenajímala
štátnemu podniku A. O. K. autobusy.

Súd prečítal aj svedeckú výpoveď B. E., riaditeľa odboru zakladateľskej funkcie a privatizácie na
Ministerstve dopravy, ktorý na pojednávaní vypovedal, že sa oboznámil podrobne s tým, čo povedal v
minulosti svedok I. a s jeho výpoveďou nemohol súhlasiť.

Na základe dožiadania preverovali situáciu na ministerstve a zistili, že v čase keď existovali SAD š.p.
hlavne v čase o ktorom sa hovorí - to sú roky 1998 až 2000, nemá žiadnu znalosť o smerniciach, ktoré
by upravovali vec, ktorá je predmetom tohto súdneho sporu, teda požívanie súkromného motorového
vozidla. Táto záležitosť bola výlučne záležitosťou štátneho podniku. V súčasnosti je situácia podobná.
Teraz v jedinom v štátnom podniku, ktorý spadá do ich kompetencie, takisto všetky tieto otázky

rieši štatutár štátneho podniku. Na kontrolovanie hospodárnosti v štátnom podniku slúži dozorná rada
štátneho podniku, ktorá má na starosti kontrolovanie týchto záležitostí. Z informácií, ktoré získal a ktoré
preveroval na ministerstve, sa žiadna podobná smernica, o ktorej hovoril svedok I., nenachádza. V tom
čase nebol potrebný súhlas riaditeľa sekcie dopravy na používanie súkromného motorového vozidla.

Z pripojených ukončovacích poverení mal súd preukázané, že Ministerstvo dopravy, pôšt a
telekomunikácií SR v súlade s rozhodnutím Ministerstva dopravy z 30.6.1999 o zrušení štátneho
podnikuukončilopoverenievýkonufunkcieriaditeľaštátnehopodnikuSADvO.K.T..M.Z..Zadoterajšiu
prácu riaditeľa štátneho podniku mu vyslovil minister poďakovanie. Z ďalšieho ukončovacieho poverenia
vyplýva, že od 31.8.1999 sa ukončilo poverenie funkcie riaditeľa štátneho podniku SAD O. K. takisto

ministrom.

Zo zápisnice Dozornej rady pri SAD O. K., š.p. zo dňa 9.8.1999 vyplýva, že ohľadom prenájmu
autobusov od inej firmy nebolo zistené porušenie ustanovení zákona o cestnej doprave. Z tejto
zápisnice vyplynulo aj to, že prednosta Okresného úradu v Považskej Bystrici informoval dozornú radu

o anonymnom podaní, kde sa kriticky poukazuje na konanie riaditeľa štátneho podniku - navrhovateľa.
Jednalo sa o to, že používa a prenajíma autobusy so súkromnej firmy a že požíva svoje súkromné
motorové vozidlo pre služobné účely. O týchto skutočnostiach bolo dozorná rada informovaná. Z ďalšej
zápisnice Dozornej rady š.p. SAD O. K. zo dňa 28.5.1999 nepochybne vyplýva, že riaditeľ podniku
sa obrátil na predsedu dozornej rady s požiadavkou prenájmov štyroch až piatich vozidiel od iného

prepravcu za účelom neskoršieho odkúpenia. Dozorná rada aj s touto požiadavkou súhlasila, ak podnik
bude mať finančné prostriedky na ich krytie.

Zo záznamov o kontrole Krajského úradu v Trenčíne, ktorá prebehla dňa 5.8.1999 vyplýva, že po
prekontrolovaní zmlúv o prenájme vozidiel od SAD s.r.o. Žilina nebolo zistené žiadne porušenie

ustanovení zákona o cestnej doprave.

Zo zmluvy o nájme dopravných prostriedkov vyplýva, že SAD s.r.o., Žilina prenajalo SAD O. K. š.p. tri
autobusy značky Karosa. Tieto zmluvy, ako to vyplýva z vyjadrenia T.. O. K. riaditeľa odštepného závodu
vO.K.zodňa9.5.2003,všakbolivyhlásenézaneplatné,pretožebolipodpísanékonateľkouspoločnosti,

hoci táto sa stala konateľkou až 7.9.1999 a zmluvy boli podpisované v 7. mesiaci 1999.

Z výpisu z obchodného registra mal súd preukázané, že v SAD s.r.o., Žilina, od ktorej si mal prenajímať
autobusy navrhovateľ, tak spoločníkom tejto firmy bola M. M. a nie ako to uvádzal odporca - manželka
navrhovateľa. Pred jej vymenovaním za konateľku bol konateľom, resp. spoločníkom O. I., resp. Z. E.,

resp. T.. M. Z., ten však len do dňa do 23.9.1998.

Z prípisu Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii SR zo dňa 12.6.2009 vyplýva, že v období rokov
1998 až 2000 mali podniky SAD právnu formu štátneho podniku so samotnou právnou subjektivitoua štatutárnym orgánom, ktorý rozhodoval o všetkých náležitostiach podniku navonok aj vo vnútri. Z
toho vyplýva, že rozhodovanie o používaní súkromného motorového vozidla pre služobné účely bolo
v kompetencii štatutárneho orgánu. Ministerstvo nemalo vydaný žiaden predpis, ktorý by vyžadoval

súhlas k tejto veci a ministerstvo nemá ani vedomosť o tom, či š.p. mal tieto záležitosti vnútorne zmluvne
upravené.

Súd vychádzajúc z vykonaného dokazovania skúmal, najmä s prihliadnutím na uznesenie KS Žilina,
či skutočne predmetný článok mohol poškodiť česť a morálnu bezúhonnosť navrhovateľa. Na jednej

strane navrhovateľ a jeho listinné dôkazy svedčia o tom, že v článku boli uvedené nepravdivosti, ktoré
porušovali jeho česť a vážnosť. Popieral skutočnosti uvádzané v článku. Na druhej strane odporca tvrdil,
že v uvedenom článku boli poskytnuté čitateľom pravdivé informácie o nakladaní majetku SAD v O. K..

Podľa § 11 O.z. fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavu osobnej povahy. Vychádzajúc z tohto

ustanovenia právo na ochranu osobnosti prináleží každej fyzickej osobe. Z hľadiska poskytnutia ochrany
nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene, či nezavinene, alebo vedome, či
nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov. Stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať
ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby. Na tomto mieste je potrebné
podotknúť, že za neoprávnený zásah sa nepovažuje kritika, ak je pravdivá a súčasne svojou formou

primeraná. Neoprávneným zásahom nie sú ani podnety, upozornenia a sťažnosti urobené primeraným
spôsobom adresované príslušným orgánom.

V tomto prípade sa jednalo o článok, kde podľa názoru súdu formulácie v článku sa nezakladajú na
pravde. Vecné bremeno dôkaznej povinnosti spočívalo na samotnom odporcovi. Ten mal preukázať

predovšetkým to, že článok uverejnil z toho dôvodu, že skutočne viacerí zamestnanci v podniku
SAD štátny podnik O. K. sa sťažovali na vedenie a riadenie podniku. Tieto skutočnosti odporca na
pojednávaní nepreukázal, tejto otázke sa súd viac ani nevenoval, v tomto smere dokazovanie ani
neprevádzal. Bolo síce dokazované, že existovali určité sťažnosti zamestnancov, avšak tieto v priebehu
samotného pojednávania neboli konkretizované a neboli ani prezentované.

Ďalšou úlohou súdu bolo zistiť, či údaje ohľadne prenajímania súkromného vozidla štátnemu podniku,
ktoré mal používať na služobné účely a platil si nájom z peňazí podniku sú pravdivé alebo nie.
Navrhovateľ v tomto smere preukazoval, že používal svoje súkromné motorové vozidlo a to len z toho
dôvodu, že služobné motorové vozidlo nemalo urobenú technickú kontrolu a bolo v dezolátnom stave.

Odporca sa opieral o tú skutočnosť, že navrhovateľ nemal na používanie súkromného motorového
vozidla žiaden súhlas nadriadeného, konkrétne príslušného ministerstva. Svedok T.. I. tvrdil, že na takéto
používanie súkromného motorového vozidla bol potrebný jeho osobný súhlas. Naopak svedok B. E.
uvádzal, že v rozhodujúcom období v roku 1998 až 2000 takýto súhlas z ministerstva nebol potrebný.
Toto vyplýva aj zo samotného oznámenia ministerstva zo dňa 12.6.2009, kde je jednoznačne uvádzané,

že rozhodovanie o používaní súkromného motorového vozidla pre služobné účely bolo v kompetencii
štatutárneho orgánu, to znamená samotného riaditeľa podniku, pretože sa jednalo o štátny podnik, ktorý
malsvojuvlastnú právnusubjektivitu.Ajsúdjetohonázoru,ževkonkrétnomprípadeideoštátnypodnik,
na čele ktorého stojí štatutár, v tom čase navrhovateľ. Podľa názoru súdu nepotreboval žiaden súhlas
od ministerstva na používanie súkromného motorového vozidla. O tejto skutočnosti napokon vedela aj

dozorná rada, že požíva súkromné motorové vozidlo, keď sa s tým oboznamovala na svojom zasadnutí,
čo bolo aj predmetom anonymného listu adresovaného Okresnému úradu v Považskej Bystrici.
Ďalšou otázkou, ktorú skúmal súd bola otázka vo veci prenajatia autobusov od svojej bývalej firmy, ktorú
v tom čase mala riadiť jeho manželka. Najskôr to mal byť jeden autobus, ktorý bol už tri roky odpísaný a
odkúpila ho firma SAD O. K. za sumu 25.891,26 Eur. Tieto aktivity sa mali diať bez vyhlásenia verejnej

súťaže a súhlasu dozornej rady podniku. Takto to bolo konštatované v predmetnom článku. Treba však
uviesť, že v žiadnom prípade podnik SAD s.r.o., Žilina neriadila manželka navrhovateľa. Táto pracuje
v zdravotníctve, ako zdravotná sestra. Z výpisu z obchodného registra nepochybne vyplýva, kto bol
v tom čase konateľom spoločnosti SAD s.r.o., Žilina. V tomto smere je článok uverejnený v denníku
Pravda nepravdivý a zavádzajúci. Vypovedala o tom aj samotná svedkyňa - manželka navrhovateľa,

ktorá poprela, že by niekedy podnikala alebo pracovala v súkromnom podniku.
Na tomto mieste je potrebné poukázať aj na zápisnicu z Dozornej rady SAD O. K., štátny podnik zo
dňa 31.5.1999. Okrem množstva bodov, ktoré dozorná rada prerokovala, bola požiadavka samotného
riaditeľaoposkytnutieresp.omožnostiprenajatiaštyrochažpiatichvozidielodinéhoprepravcunavýkonsamotnej práce. Dozorná rada schválila a súhlasila s požiadavkami navrhovateľa s tým, že finančné
prostriedky na ich krytie budú poskytnuté pokým takéto finančné prostriedky budú získané z činnosti
štátneho podniku.

Súd sa opätovne vracia k článku, kde bolo uverejnené, že samotný navrhovateľ nemal súhlas dozornej
rady na takéto konanie. Opak, ktorý vyplýva zo zápisnice je taký, že táto súhlasila s týmito aktivitami a
súhlasila s tým, aby prenajal motorové vozidlá pre SAD O. K..
Bolo na strane odporcu, aby preukázal, že tieto autobusy, ktoré prenajal a na ktoré mal splnomocnenie

dozornej rady, boli poskytnuté z jeho bývalej firmy resp. z firmy jeho manželky, kde vykonávala funkciu
údajnej konateľky. Ani v tomto smere odporca nezvládol dôkaznú situáciu, nemohol preukázať, že
skutočne manželka navrhovateľa pracovala alebo pracuje v tejto firme, ktorá je predmetom tohto článku.

Navyše z odvolacieho dekrétu samotného Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií SR vôbec
nevyplýva, že bol navrhovateľ odvolaný z dôvodu porušovania pracovných povinností. Prvý dekrét zo

dňa 22.7.1999, ktorým bolo ukončené poverenie navrhovateľovi, tak z tohto vyplýva, že v súlade s
rozhodnutím Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií z 30.6.1999 o zrušení štátneho podniku SAD,
dopravnýpodnikO.K.aust.zákonaoštátnompodnikuvzneníneskoršíchpredpisovVámdňomvýmazu
z obchodného registra ukončujem poverenie výkonu funkcie riaditeľa štátneho podniku v O. K.. Za
doterajšiu prácu vo funkcii riaditeľa štátneho podniku Vám vyslovujem poďakovanie. Z tohto ukončenia

poverenia prakticky vyplýva to, že poverenie bolo ukončené z toho dôvodu, že Dopravný podnik O. K.
bol zrušený ako štátny podnik.
Z druhého ukončenia poverenia zo dňa 31.8. 1999 vyplýva, že ďalší minister taktiež ukončil poverenie
navrhovateľovi a zároveň zrušil ukončenie poverenia zo dňa 22.7.1999. Je zrejmé, že v týchto
dekrétoch o odvolaní nie sú uvedené žiadne skutočnosti, prečo bol z funkcie riaditeľa odvolaný. Len bolo

konštatované v prvom dekréte, že bol odvolaný z toho dôvodu, že zanikol, bol zrušený štátny podnik
SAD O. K..

Z hodnotenia dokazovania bolo zistené, že odporca neuniesol svoje dôkazné bremeno, nepreukázal,
že by prenajímal autobusy bez súhlasu dozornej rady, že by používal súkromné motorové vozidlo na

služobné účely bez súhlasu ministerstva, nepreukázal, že požičiaval autobusy od firmy, kde pracovala
jeho manželka. Z dekrétu o odvolaní nevyplýva, že bol odvolaný pre porušovanie pracovnej disciplíny.
Takisto nebol ani pravdivý článok v tom, že boli zistené porušenia zákonov a zlé nakladanie so
štátnym majetkom. Kontrola vykonaná Odborom cestnej dopravy v Trenčíne takéto tvrdenia nezistila.
Z tohto vyplýva, že článok, ktorý odporca poskytol širokej verejnosti a zverejnené informácie o osobe

navrhovateľa nie sú pravdivé a súd v tomto rozhodnutí to plne konštatuje. Svedkyňa V. tvrdila, že všetky
informáciezískalaodministerstvadopravy.Uviedla,žesasnažiladaťpriestorajnavrhovateľovi,aletohto
nemohla zastihnúť. Z jej výpovede je zrejme, že po vlastnej línii neurobila žiadne šetrenie. Vychádzala
len z anonymného oznámenia, ktoré prišlo do redakcie a z poskytnutých informácii od ministerstva.
SvedokI.uviedol,ževrozhodujúcomobdobíprebiehalatransformáciaštátnychSAD.Poskytolmnožstvo

rozhovorov rôznym médiam. Pripustil aspoň to tak vyznieva z jeho viacerých výpovedí, že sa mohol
vyjadrovať aj k prenájmu autobusov. S odstupom času sa však nevedel vyjadriť, či novinárke, konkrétne
p. V. poskytol informácie o riaditeľovi SAD O.. K.. Súd vyhodnotil, že od samotného začiatku sú v článku
písané samé nepravdivé údaje, klamstvá a zavádzajúce skutočnosti. Ani jednu konkrétnu vec odporca
na pojednávaní nepreukázal za pravdivú.

Čo sa týka nariadenia povinnosti zdržať sa rozširovania nepravdivých informácií vo vydávanom denníku
Pravda resp. uverejnenia ospravedlňujúceho článku, tak v tejto časti svoj návrh zobral navrhovateľ späť,
pretože ospravedlnenie už bolo uverejnené v denníku Pravda a zdržanie sa zásahov je vzhľadom na
odstup času v tomto čase neopodstatnený. V tejto časti súd konanie zastavil.

Podľa § 13 ods. 1/ O.z. má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2/ tohto ustanovenia, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa ods. 1/ najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby

alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická soba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujme v peniazoch.
Podľa ods. 3 tohto ustanovia výšku náhrady podľa ods. 2/ určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.Vychádzajúc z tohto ustanovenia súd dospel k názoru, že skutočne došlo v takej miere k značnému
zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby, že bolo potrebné rozhodnúť aj o nemajetkovej ujme vyčíslenej v
peňažných prostriedkoch vo výške 16.596,96 Eur. Navrhovateľ v tomto smere dokazoval, že jeho

finančná situácia sa uvedeným článkom veľmi zhoršila. Hneď po uverejnení tohto článku nemohol
získať vhodné pracovné a spoločenské uplatnenia. Pracoval ako sprievodca pre cestovnú kanceláriu,
ale aj ako technický pracovník. Žiadne trvalé zamestnanie si nemohol obstarať. Pokúšal si vybaviť
zamestnanieusvojhobývaléhozamestnávateľakdepracovalakoriaditeľ,notamsasnímodmietlibaviť.
V súčasnej dobe je na dôchodku. V čase, keď vyšiel tento článok, ako to sám uvádzal, si nemohol nájsť

vhodné zamestnanie, pretože tento článok ho v širokej verejnosti krivo obvinil zo zneužívania štátnych
finančných prostriedkov. Jeho manželka vypovedala aj o tom, aké mala nepríjemnosti ona na svojom
pracovisku, keď začala po nej pacientka vykrikovať, že má muža zlodeja, podvodníka.

Zvážiac uvedené skutočnosti dospel sú k záveru, že v tomto smere bol návrh navrhovateľa čiastočne
opodstatnený. Navrhovateľ žiadal nemajetkovú ujmu vo výške 33.193,92 Eur. Súd však musel

konštatovať, že i keď bola do značnej miery znížená dôstojnosť a česť navrhovateľa, nebolo to v takej
miere, že by to zodpovedalo aj samotnému nároku vo výške nemajetkovej ujmy. Časť, ktorá mu bola
priznaná ako nemajetková ujma, podľa názoru súdu, v plnom rozsahu odzrkadľuje poškodenie jeho
dobrého mena, cti a vážnosti v spoločnosti. Do súvisu s týmto dáva súd samotný napadnutý článok
uverejnený v denníku Pravda, ktorý vyhodnotil ako absolútne, od samého začiatku až do konca,

za nepravdivý. Navyše navrhovateľ nemal ani možnosť reagovať na predmetný článok, resp. sa k
pripravenému článku odborne vyjadriť, čo vyplýva aj zo svedeckej výpovede svedkyne Moniky M. -
novinárky, ktorá zverejnila predmetný článok v denníku Pravda. Táto svedkyňa uvádzala, že v roku
1999 neboli také technické podmienky, ako v súčasnej
dobe, teda mobilné telefónne siete exitovali len v minimálnej miere a bolo veľmi ťažké sa skontaktovať

s navrhovateľom. Na druhej stane však navrhovateľ nemal možnosť sa vyjadriť k celej problematike
ani po uverejnení tohto článku. Súd mal preukázané, že neoprávnený zásah objektívne spôsobil ujmu
osobnosti človeka. Znížil jeho dôstojnosť, česť a vážnosť. Nepravdivý článok bol uverejnený v denníku,
ktorý má aj v súčasnosti množstvo čitateľov po celom Slovensku. Každým rokom je vyhodnocovaný ako
jeden z najčítanejších denníkov. Poskytnutím nepravdivých údajov v článku o osobe navrhovateľa sa

hlboko dotkol osobnosti občana - navrhovateľa. I napriek svojmu vzdelaniu potom navrhovateľ pracoval
ako vodič, potom ako technický pracovník, resp. ako sprievodca pre cestovné kancelárie. Priatelia a
príbuzní sa mu vyhýbali. Aj jeho manželka trpela.
Súd,vzhľadomnauvedené,priznalnavrhovateľovi16.596,96Eur.Včasti,kdenavrhovateľžiadaluhradiť
nemajetkovú ujmu v sume 33.193,92 Eur, tak v tejto časti nad sumu 16.596,96 Eur jeho návrh zamietol.

O trovách konania rozhodoval súd v zmysle § 142 ods. 1/ O.s.p. to znamená, že účastníkovi, ktorý má
vo veci úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V tomto konaní to bol navrhovateľ, ktorý mal plný úspech v
konaní a preto mu súd priznal trovy konania, ktoré spočívali v zaplatení súdneho poplatku vo výške

1.394,14 Eur. Iné trovy si navrhovateľ neuplatnil. Odporca bude teda povinný navrhovateľovi uhradiť
tieto trovy konania.
Ďalej si navrhovateľ uplatnil trovy spočívajúce v trovách právneho zastúpenia. V pôvodnom konaní, ešte
predtým ako nálezom ÚS boli zrušení rozhodnutia NS, KS a OS, zastupoval navrhovateľa JUDr. Karol
Gordík. Tento si uplatnil celkové trovy vo výške 2.016,73 Eur. Po vyhlásení rozsudku prvostupňového

súdu ešte zo dňa 23.5.2003 si uplatnil trovy za tri úkony v zmysle Vyhl. 240/91 Zb. a to za:
- prípravu a prevzatie,
- spísanie návrhu,
- pojednávanie dňa 20.2.2002, v starej mene každý úkon po 10.300,-Sk a režijný paušál po 100,-Sk,
spolu tieto úkony v sume 31.200,-Sk.

Dva úkony si účtoval v zmysle Vyhl. č. 591/2000 Zb. t.j.:
- úkon zo dňa 23.4.2003 - pojednávanie
- úkon zo dňa 14.5.2003 pojednávanie, jeden úkon 14.650,-Sk, režijný paušál 128,-Sk, spolu 29.556,-
Sk.

Spolu teda 2.016,73 Eur.

Terajší právny zástupca navrhovateľa JUDr. Marián Ďurana si vyčíslil trovy právneho zastúpenia v
zmysle Vyhl. MS SR 655/2004 nasledovne:- prvá porada s klientom vo výške 91,26 Eur, režijný paušál 6,95 Eur,
- 2x účasť na pojednávaní vo výške 91,29 Eur, režijný paušál 6,95 Eur,
- 2x účasť na pojednávaní vo výške 91,29 Eur, režijný paušál 7,81 Eur.

Spolu 492,92 Eur.

Súd podrobne preskúmal takto vyčíslené trovy právneho zastúpenia a konštatoval, že tieto boli
vyčíslené v súlade s vyššie citovanými vyhláškami MS SR a oprávnene ich priznal JUDr. Gordíkovi a aj
JUDr. Ďuranovi tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo

konanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,

h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované
dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom
prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom

len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa

§ 120 ods. 2.Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný

počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh

na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č.
65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).