Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. jún 2013

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sžd/1/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8012200698
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ida Hanzelová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:8012200698.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Idy Hanzelovej

a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci žalobcu: U.
Y., N., právne zastúpeného JUDr. PaedDr. Ivanom Pecníkom PhD., MBA, so sídlom Karloveská 32,
Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava - Krajské
riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove, Krajský dopravný inšpektorát, Pionierska 33, 080 05 Prešov, o
preskúmaniezákonnostirozhodnutiažalovanéhoč.p.KRP-P-114-002/KDI-BCP-2012zodňa1.augusta
2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 4S/30/2012-77 zo dňa 7.
februára 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 4S/30/2012-77 zo dňa 7.
februára 2013 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. p. KRP-P-114-002/KDI-BCP-2012 zo dňa 1.
augusta 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalobcovi sa p r i z n á v a náhrada trov konania pred prvostupňovým i odvolacím súdom v sume,
ktorá bude stanovená samostatným uznesením .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie o priestupku

Rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade, Okresného dopravného inšpektorátu
vKežmarkuzodňa31.mája2012,č.k.ORP-DI-SK-385/2010bolU.(ďalejajžalobca)uznanýzavinného
zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. g/

zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom v čase spáchania skutku (ďalej len Zákon o
priestupkoch alebo ZoP), pretože svojim konaním porušil § 19 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase spáchanie skutku (ďalej
len Zákon o cestnej premávke alebo ZCP) tým, že

dňa 4. novembra 2010 o 19.29 hod. pri dopravnej nehode ako vodič viedol motorové vozidlo ev. č. F.
v Bratislave po Panónskej ceste, v smere jazdy doľava na ul. Dolnozemskú, pričom nedal prednosť pri
odbočovaní vľavo oproti jazdiacemu autobusu MHD linky číslo 191 evid. č. F.. vodiča T. E., jazdiaceho v

smere od Rusovskej ulice na ul. Panónsku, ktorý v snahe zabrániť zrážke vozidiel s autobusom prudko
brzdil,pričomdošlokzraneniucestujúcehoT.S.,nar.X.S.XXXX,bytomA.,stojacehopriprvýchdverách
autobusu, ktorý následkom brzdenia narazil do plastového krytu prvých dverí autobusu a následne
spadol na podlahu, následkom čoho utrpel tržnú ranu na hlave, narazenie pravej hornej končatiny -5. prsta pravej ruky, podľa lekárskej správy s predpokladanou dobou liečenia do 7 dní. na ktoré nebol
práceneschopný ani obmedzený v obvyklom spôsobe života, k zrážke vozidiel nedošlo, vodič U. Y. z
miesta dopravnej nehody odišiel bez zastavenia a stotožnený bol až ďalším šetrením orgánov PZ.

Za tento priestupok bola žalobcovi podľa § 22 ods. 2 písm. c/, ZoP uložená sankcia - pokuta vo výške 200
Eur a zákaz činnosti viesť osobné motorové vozidlá na dobu 6 mesiacov (pričom podľa § 14 ods. 2 cit.
zákona do času zákazu činnosti sa započítava čas, po ktorý obvinený nesmel už túto činnosť vykonávať.
t. j. 6 mesiacov od 26. januára 2011 do 26. júla 2011, kedy bolo vykonané právoplatné predchádzajúce
rozhodnutie o priestupku Okresného riaditeľstva PZ, Okresného dopravného inšpektorátu v Kežmarku

pod číslom konania ORP-DI-SK-385/2010 zo dňa 26. januára 2011, ktoré bolo rozhodnutím Krajského
riaditeľstva PZ, Krajského dopravného inšpektorátu Prešov zo dňa 24. februára 2012, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 16. marca 2012, zrušené.

Zároveň bol podľa § 79 ods. 1 ZoP zaviazaný uhradiť trovy konania vo výške 16 Eur.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, na základe ktorého Krajský dopravný inšpektorát
v Prešove rozhodnutím č. p.: KRP-P-114-002/KDI-BCP-2012 zo dňa 1. augusta 2012 zmenil tak, že

vypustil časť textu výroku prvostupňového správneho orgánu č. 1: „...dňa 4. novembra 2010 o 19.29
hod, pri dopravnej nehode ... časť textu č. 2: „...došlo k zraneniu cestujúceho T. S.. nar. XX.XX.XXXX.
bytom A., stojaceho pri predných dverách autobusu ..." a časť textu č. 3: „...podľa § 22 ods. 2 písm.
c/ zákona SNR č. 372/1190 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov sa obvinenému/ej/ - U.
Y. ukladá: 1/ pokuta vo výške 200 Eur (slovom dvesto eur) ..." a nahrádil nasledujúcim textom č. 1:

„...dňa 4. novembra 2010 o cca 18:13 hod. pri dopravnej nehode...“, textom č. 2: „...došlo k zraneniu
cestujúceho T. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., stojaceho pri stredných dverách autobusu ... " a textom
č. 3: „...podľa § 22 ods. 2 písm. c/ zákona SNR č. 372/1190 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov sa obvinenému/ej/ - U. Y. ukladá : 1/pokuta vo výške 150 Eur (slovom stopäťdesiat eur) ... ".
V ďalšej časti odvolanie U. Y. podané prostredníctvom splnomocneného zástupcu JUDr. PaedDr. Ivana

Pecnika PhD.. MBA zamietol a rozhodnutie potvrdil.

II.

Konanie na súde I. stupňa

Krajský súd v Prešove na základe žaloby U. Y. preskúmal správne konanie a rozhodnutia v ňom vydané
a žalobu zamietol.

Krajský súd v Prešove preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako i postup, ktorý predchádzal
jeho vydaniu podľa § 247 a nasl. O.s.p., pričom zistil, že postup pred vydaním napadnutého rozhodnutia
i samotné napadnuté rozhodnutie žalovaného je zákonné a preto ho podľa § 250j ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Porozsiahlomkonštatovaníobsahuadministratívnehospisužalovanéhokrajskýsúdrozsudokodôvodnil
tým, že podstatnou námietkou žalobcu v danej veci bolo, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzali z

neúplnézistenéhoskutočnéhostavuveci,žesúnepreskúmateľnéprenedostatokdôvodovatrpiavadou,
ktorá má vplyv na ich zákonnosť (žalobcovi na ústnom pojednávaní nebolo umožnené klásť svedkom a
poškodenému otázky, ktorými by sa odstránili rozpory vo výpovediach neboli vykonané ďalšie dôkazy
na preukázanie zavinenia dopravnej nehody, napríklad znalecký posudok z odvetvia nehôd v cestnej
doprave).

Krajský súd preskúmaním rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu a ich
postupu zistil, že žaloba nie je dôvodná. Vo veci bol náležite zistený skutočný stav veci a bolo dostatočne
preukázané, že žalobca sa dňa 4. novembra 2010 v čase cca 18:13 hod. dopustil priestupku tak, že ako
vodičosobnéhomotorovéhovozidlapriodbočovanívľavonedalprednosťvjazdeprotiidúcemuautobusu
MHD linky č. 191, ktorého vodič v snahe zabrániť zrážke medzi vozidlami s autobusom prudko brzdil, v

dôsledku čoho došlo k zraneniu cestujúceho v autobuse a k zrážke vozidiel nedošlo. Žalobca porušením
ustanovenia § 19 ods. 4 Zákona o cestnej premávke spôsobil dopravnú nehodu.Žalobca sám do záznamu o podaní vysvetlenia dňa 18. novembra 2010 na Krajskom dopravnom
inšpektoráte v Bratislave uviedol, že pri odbočovaní doľava na Dolnozemskú cestu s vozidlom zastavil
v protismere svojej jazdy, lebo zbadal v smere jazdy od Rusoviec jazdiť autobus MHD. V protismere

stál prednou časťou svojho vozidla asi 1 meter. Z uvedeného vyplýva, že žalobca porušil všeobecne
záväzné predpisy o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, čím sa dopustil priestupku, v dôsledku
čoho vznikla dopravná nehoda.

Za nedôvodnú považoval prvostupňový súd žalobnú námietku, že sa správne orgány nezaoberali
správnosťou techniky vodiča autobusu, ktorý evidentne a podstatne prekročil rýchlosť a mohol

pokračovať v jazde bez zmeny smeru jazdy aj bez zmeny rýchlosti jazdy, resp. že mal menej brzdiť, aj
keď sám uviedol, že stál v protismere 1 meter Z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva,
že nehodový stav zavinil žalobca. Naopak, vodič autobusu správne reagoval, ak v snahe zabrániť zrážke
vozidiel brzdil. Možno súhlasiť s názorom správnych orgánov, že reakcia vodiča autobusu bola správna,
lebo tento nemohol predpokladať ďalšie správanie sa vozidla, ktoré už bolo v protismere.

Žalovaný sa so všetkými odvolacími námietkami, ktoré sú totožné so žalobnými námietkami v

odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vyporiadal. Súd sa stotožňuje so záverom žalovaného, že vo
výpovediach žalobcu, vodiča autobusu, poškodeného a ďalšej cestujúcej neboli zistené rozpory.

Krajský súd považoval za nedôvodnú aj námietku žalobcu, že mu nebolo na ústnom pojednávaní
umožnené klásť otázky svedkom a poškodenému a neboli vykonané ďalšie dôkazy. Žalobca a jeho
právny zástupca boli na ústne pojednávanie dňa 31. mája 2012 riadne predvolaní a svoju neúčasť

včas neospravedlnili. Prvostupňový správny orgán sa vyporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré
vzniesol počas konania vo veci, t. j. tak vo všetkých odvolaniach, ako aj v návrhu na obnovu konania.
V priestupkovom konaní bolo jednoznačne preukázané spáchanie priestupku žalobcom podľa § 22
ods. 1 písm. g/ Zákona o priestupkoch porušením povinností v ustanovenia § 19 ods. 4 zákona č.
8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Predmetný skutok bol

dostatočným spôsobom zistený a náležité dokumentovaný. Vykonané dokazovanie viedlo k správnym
právnym záverom.

Krajský súd sa stotožnil s názorom správnych orgánov, že za účelom preskúmania spáchania priestupku
žalobcomnebolopotrebnévykonaťrekonštrukciudopravnejnehody.Zvýpovedežalobcupredsprávnym
orgánom totožnej s výpoveďou vodiča autobusu a poškodeného a ďalšej účastníčky dopravnej nehody

jednoznačne vyplýva, že žalobca porušil ustanovenie § 19 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke tým, že nedal prednosť pri odbočovaní vľavo oproti jazdiacemu autobusu MHD. Žalovaný
sa dôsledne riadil procesnými zásadami, ktoré sú obsiahnuté v správnom poriadku (§ 3 ods. 4, § 32
ods. 1 a § 34 ods. 3), zadovážil si podklady pre rozhodnutie zákonným spôsobom a mal dostatok
podkladov pre vydanie rozhodnutia o odvolaní. Svoju úvahu riadne odôvodnil. Ďalšie dokazovanie v

tomto smere by nezmenilo posudzovanie spáchania priestupku žalobcom. Skutkový stav bol správnymi
orgánmi dostatočne zistený.

Vo vzťahu k uloženej sankcii správne postupoval žalovaný, ak zmenil výšku sankcie a uložil ju v ním
uvedenejvýške.Ajkrajskýsúdsadomnieval,žeaplikáciaustanovenia§11ods.1Zákonaopriestupkoch
v tomto prípade neprichádza do úvahy. Námietku teda považoval za právne irelevantnú.

III.

Odvolanie

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Opakovane dôvodil, že súd sa nevzal
do úvahy skutočnosť, že v konaní pred správnym orgánom nebolo dostatočne preukázané, že žalobca
porušil ustanovenie § 19 ods. 4 zákona o cestnej premávke, a teda nemal byť uznaný vinným zo

spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. g/ ZP. Nie je možné vysloviť záver, že žalobca zavinil
predmetnú dopravnú nehodu, nakoľko sa vyžaduje preukázanie nedbanlivostného konania spočívajúce
v porušení všeobecne záväzných predpisov o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, v ktorého
dôsledku vznikne dopravná nehoda. K tomuto preukázaniu nedošlo, pretože technika jazdy žalobcu bola
správna. Vodič autobusu mohol pokračovať v jazde bez zmeny smeru jazdy a aj bez zmeny rýchlosti

jazdy,tedažalobcahonijakýmspôsobomneohrozilanineobmedzil,očomsvedčískutočnosť,žezastavilcca 7 metrov pred vozidlom žalobcu, ktoré stálo v dostatočne širokom jazdnom pruhu asi len jeden meter
z dôvodu zabezpečenia si dostatočného a bezpečného rozhľadu.

Namietal tiež, že pre objektívne príčiny (nepriaznivé počasie a poveternostné podmienky) nemohol on

ani jeho právny zástupca stihnúť termín pojednávania, ktoré sa napriek upozorneniam (v priebehu dňa,
keď sa malo pojednávanie konať) adresovaným z ich strany súdu, uskutočnilo bez ich prítomnosti, a
tým sa im odňala možnosť konať pred súdom.

V tejto súvislosti poukázal i na to, že súd prvého stupňa žiadnym spôsobom neodôvodnil svoje
tvrdenie: „...súd sa stotožňuje so záverom žalovaného, že vo výpovediach žalobcu, vodiča autobusu,

poškodeného a ďalšej cestujúcej neboli zistené rozpory", pričom žalobca v žalobe v bode II.A vyslovene
na rozpory vo výpovediach poukázal, a to jednak na rozpory v dvoch výpovediach vodiča autobusu a
rozpory medzi výpoveďami vodiča autobusu a žalobcu.

Žalobca ďalej poukázal na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku a ďalej uviedol:

„ZustálenejjudikatúryNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyako
aj Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že efektívny súdny prieskum rozhodnutí štátnych orgánov

za účelom zabezpečenia práv a záujmov jednotlivcov je základným prvkom systému ochrany ľudských
práv. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa 51. 46 Ústavy Slovenskej
republiky spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom
súde. Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov“.

„Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad nesmie byť
arbitrárny a musí byť náležité odôvodnený. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho
dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu“.

Žalobca sa teda domnieval, že súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku vôbec nepostupoval v
súlade s vyššie uvedeným. Z rozsudku nie je zrejmé, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a

ako vec právne posúdil. Žalobca má za to, že súd sa obmedzil predovšetkým na opis administratívneho
spisu.

Žalobcovi nebolo zrejmé, na základe akých skutkových okolností a dôkazov dospel súd k svojmu záveru
a akým spôsobom na skutkový stav aplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov. Žalobca
bol toho názoru, že odôvodnenie rozsudku, v ktorom sa súd len stotožní s postupom a rozhodnutím

žalovaného bez toho, aby svoj záver podporil jasnou právnou argumentáciou, nemožno považovať za
presvedčivé a zákonné.

Žalobca tiež uviedol, že podľa jeho názoru sa pri prieskume rozhodnutí správnych orgánov prvostupňový
súd nemôže bez ďalšieho jednoducho stotožniť s dôvodmi preskúmavaného rozhodnutia správneho
orgánu bez vykonania náležitého prieskumu rozhodnutia.

Najdôležitejšou časťou odôvodnenia akéhokoľvek rozsudku je tzv. právna veta, t. j. právny názor
konajúceho súdu, ktorý odôvodňuje výrok a umožňuje každému pochopiť, prečo konajúci súd vo veci
rozhodol tak, ako rozhodol. Pri nedostatku právnej vety nie je možné dospieť ani k záveru, či je
rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku vecne správne, keďže výroku nekorešponduje žiadne
relevantné odôvodnenie.

Žalobca preto uzatvoril svoje úvahy tým, že súd pochybil, keď žalobu zamietol bez toho, aby sa v
odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami, ktoré boli
v žalobe uvedené. Takéto rozhodnutie možno považovať za arbitrárne, pretože aj nedostatočne
odôvodnené rozhodnutie súdu môže zasiahnuť do práva na súdu ochranu, ktorá je garantovaná Ústavou
Slovenskej republiky.

Z týchto dôvodov žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu
v Prešove č. k. 4S/30/2012-77 zo dňa 7. februára 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
rozhodnutie.

Žalovaný poukazujúc na správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku navrhol tento potvrdiť.IV.

Konanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky,

ako súdom odvolacím

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) v spojení s § 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení
s § 211 a nasl. O.s.p.) a dospel jednomyseľne k záveru, že odvolanie je dôvodné.

Podľa § 250ja ods. 2 O.s.p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie
je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za

potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že krajský súd síce verejne prerokoval vec a verejne vyhlásil
rozhodnutie 7. februára 2013. Odvolací súd, však okrem vady konania, na ktorú poukázal žalobca v
odvolaní spočívajúcu v neprerušení konania do príchodu všetkých účastníkov, ale aj ďalšie namietané
pochybenia, a tým aj samotný výrok rozsudku odvolacieho súdu, nepovažoval za potrebné na

prejednanie veci nariaďovať pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom.

Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na
internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie
žalovaného, ktorým bol žalobca uznaný za vinného z priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. g/ zákona
č. 372/1990 Zb. ZoP v podstate na tom skutkovom základe, že dňa 4. novembra 2010 v čase cca
18:13 hod. dopustil priestupku tak, že ako vodič osobného motorového vozidla VW Passat ev. č. F. pri
odbočovaní vľavo nedal pri odbočovaní z Panónskej ulice na Dolnozemskú v Bratislave prednosť v jazde

protiidúcemu autobusu MHD linky č. 191 ev. č. F., ktorého vodič T. E. v snahe zabrániť zrážke medzi
vozidlami s autobusom prudko brzdil, v dôsledku čoho došlo k zraneniu cestujúceho T. S. v autobuse
avšak k zrážke vozidiel nedošlo.

Za tento priestupok bola žalobcovi podľa § 22 ods. 2 písm. c/ ZoP uložená sankcia - pokuta vo výške
150 Eur a zákaz činnosti viesť osobné motorové vozidlá na dobu 6 mesiacov. Zároveň bol podľa § 79

ods. 1 Zákona o priestupkoch zaviazaný uhradiť trovy konania vo výške 16 Eur.

Podľa § 2 ods. 1 ZoP, priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem
spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny
delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.

Podľa § 3 ZoP na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne

neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/, b/ ZoP priestupok je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ vedel, že môže
svojím konaním porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa
spoliehal na to, že tento záujem neporuší alebo neohrozí, alebo nevedel, že svojím konaním môže
porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, hoci to vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné

pomery vedieť mal a mohol.Podľa § 11 ods. 3 Zákona o priestupkoch od uloženia sankcie možno v rozhodnutí o priestupku upustiť,
ak k náprave páchateľa postačí samotné prejednanie priestupku.

Podľa§22ods.1písm.g/ZoP,priestupkuprotibezpečnostiaplynulosticestnejpremávkysadopustíten,

kto poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, v ktorého
dôsledku vznikne dopravná nehoda.

Podľa § 22 ods. 2 písm. c/ Zákona o priestupkoch za priestupok podľa odseku 1 písm. e/, g/ až i/ možno
uložiť pokutu od 150 Eur do 800 Eur a zákaz činnosti do troch rokov.

Podľa § 77 Zákona o priestupkoch výrok rozhodnutia o priestupku, ktorým je obvinený z priestupku
uznaný vinným musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času spáchania priestupku,

vyslovenie viny, druh a výšku sankcie, prípadne rozhodnutie o upustení od uloženia sankcie (§ 11 ods.
3), o započítaní času do času zákazu činnosti o uložení ochranného opatrenia o nároku na náhradu
škody a o trovách konania.

Podľa § 19 ods. 4, veta prvá ZCP vodič odbočujúci vľavo je povinný dať prednosť v jazde protiidúcim
motorovým vozidlám i nemotorovým vozidlám, električkám idúcim v oboch smeroch a chodcom

prechádzajúcim cez vozovku.

Dopravnou nehodou je udalosť v cestnej premávke, ktorá sa stane v priamej súvislosti s premávkou
vozidla, a preto je naplnená niektorá z podmienok uvedených v § 64 ods. 1 písm. a/ až d/ ZCP.

Podľa § 64 ods. 1, 2 a 3 ZCP:

Dopravná nehoda je udalosť v cestnej premávke, ktorá sa stane v priamej súvislosti s premávkou vozidla

a pri ktorej

a) sa usmrtí alebo zraní osoba,

b) sa poškodí cesta alebo všeobecne prospešné zariadenie,

c) uniknú nebezpečné veci alebo

d) na niektorom zo zúčastnených vozidiel vrátane prepravovaných vecí alebo na inom majetku vznikne

hmotná škoda zrejme prevyšujúca jedenapolnásobok väčšej škody podľa Trestného zákona.

Za dopravnú nehodu sa považuje aj škodová udalosť podľa odseku 3, ak

a) nie je splnená niektorá z povinností podľa § 66 ods. 6,

b) je vodič zúčastneného vozidla pod vplyvom alkoholu alebo inej návykovej látky alebo sa odmietol
podrobiť vyšetreniu na zistenie ich požitia alebo

c) sa účastníci škodovej udalosti nedohodli na jej zavinení.

Ostatné udalosti v cestnej premávke, pri ktorých vznikla škoda v priamej súvislosti s premávkou vozidla,
sa na účely tohto zákona nepovažujú za dopravnú nehodu. Takéto udalosti sú škodovou udalosťou.

Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej iba
SP), správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si zaobstarať

potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov.

Podľa § 51 zákona ZoP, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie
o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.

Preskúmaním predloženého spisového materiálu Najvyšší súd SR, ako súd odvolací, zistil, že správne
orgány - Okresný aj Krajský dopravný inšpektorát - neaplikovali správne najmä ustanovenia zákona o

priestupkoch v znení neskorších predpisov na vzniknutú situáciu, najmä na posúdenie skutku a tým aj
na uloženie sankcie.Zo skutkových zistení vyplýva jednoznačne, že žalobca riadil vozidlo a pri jeho odbočovaní vľavo vošiel
ním (podľa žalobcovho tvrdenia asi 1 meter) sčasti do jazdnej dráhy autobusu - vozidla, ktoré malo
prednosť v jazde. Tým mal prinútiť jeho vodiča náhle zmeniť rýchlosť jazdy, pričom pri prudkom brzdení

došlo k zraneniu jedného z cestujúcich.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, spravujúc sa citovanými ustanoveniami zákonov,
ako aj dispozičnou zásadou sústredil pozornosť na úplnosť a dostatočnosť zisteného skutkového stavu,
ako podkladu pre výrok rozhodnutia o priestupku.

Z administratívneho spisu a záznamu o dopravnej nehode vyplýva jednoznačné konštatovanie o nedaní

prednosti v jazde žalobcom.

Zo záznamu o podaní vysvetlenia s U. Y. spísaným dňa 18. novembra 2010 vyplýva, že dňa 4. novembra
2010 v čase okolo 18.15 hod. jazdil so svojím služobným vozidlom typu Volkswagen Golf modrej farby,
ev. č. F. v Bratislave po Panónskej ceste v smere jazdy na Dolnozemskú cestu. Na úrovni križovatky
s Dolnozemskou a Rusovskou cestou s vozidlom spomalil na rýchlosť asi 20 km/hod., pričom jazdil v
ľavom odbočovacom jazdnom pruhu so zapnutými smerovým svetlom doľava. Pri odbočovaní doľava

na Dolnozemskú cestu s vozidlom zastavil v protismere svojej jazdy, nakoľko zbadal v smere jazdy od
Rusoviec jazdiť autobus MHD. V protismere stál prednou časťou svojho vozidla asi 1 meter a myslel si,
že autobus popri ňom prejde, pričom vodič autobusu s autobusom zabrzdil vo vzdialenosti asi 7 metrov
od jeho vozidla. Vodič autobusu vystúpil z kabíny a prešiel sa po autobuse, potom sa autobus pohol a
obišiel ho. On s vozidlom odišiel, nakoľko si myslel, že sa nič nestalo, keď aj autobus opustil križovatku.

Pri dopravnej nehode k zraneniu jeho osoby nedošlo a na vozidle nevznikla žiadna škoda.

Zo záznamu o podaní vysvetlenia, spísaného s T. E., vodičom MDH dňa 4. novembra 2010 vyplýva, že
tento v čase o 18:13 hod. dňa 4. novembra 2010 jazdil autobusom MHD linky č. 191. ev. č. F. v Bratislave
v smere jazdy od Rusoviec do Petržalky. Pri prejazde križovatky s Panónskou a Dolnozemskou cestou
oproti nemu v križovatke videl stáť vozidlo Volkswagen Golf, ev. č. F., ktoré riadil mladý vodič, pričom

mu toto vozidlo náhle vošlo do jazdnej dráhy pri jazde od Panónskej cesty v smere na Dolnozemskú
cestu, pričom v snahe zabrániť zrážke stupil na brzdový pedál a zrážke sa mu podarilo zabrániť. Pri
prudkom brzdení s autobusom sa v autobuse zranil starší cestujúci, ktorý sa mu prihlásil. Tiež sa mu
prihlásila pani, ktorá to celé videla a povedala, že je ochotná svedčiť. Pred nehodou jazdil rýchlosťou
asi 50 km/hod. Ak by prudko nezabrzdil, určite by došlo k zrážke s vozidlom, ktoré mu nedalo prednosť.

Dňa 23. novembra 2010 doplnil T. E. svoju výpoveď v tom, že vozidlo typu Golf mu nedalo prednosť
tým, že mu vošlo do jazdnej dráhy a potom zostalo chvíľu stáť v jeho jazdnom pruhu, odišlo z miesta
dopravnej nehody ešte pred tým, ako sa on s autobusom odstavil za križovatku pri pravom okraji vozovky
pri poskytnutí pomoci zranenej osobe.

Dňa 23. novembra 2010 podal vysvetlenie do záznamu o podaní vysvetlenia T. S., ktorý uviedol,

že autobus jazdil v smere jazdy od Jaroviec do Petržalky. V blízkosti križovatky s Panónskou a
Dolnozemskou cestou sa postavil ku stredným dverám autobusu a vodičovi dal vedieť, že chce vystúpiť
na zastávke na znamenie, keď náhle vodič autobusu zabrzdil, pričom jeho odhodilo k predným dverám.
V dôsledku brzdenia narazil do plastového krytu pri prvých dverách autobusu a následne padol na
podlahu autobusu. Pri jazde sa dostatočne silno držal, ale pádu nezabránil, nakoľko brzdenie bolo veľmi

silné. K priebehu uviedol, že cestujúci spomínali vozidlo, ktoré nedalo prednosť autobusu. Pri dopravnej
nehode utrpel zranenie, a to tržnú ranu na hlave a narazenie pravej hornej končatiny. Práceneschopný
ani obmedzený v bežnom spôsobe života nebol.

Dňa 13. novembra 2010 do záznamu podala vysvetlenie E. M., ktorá uviedla, že dňa 4. novembra 2010
v čase okolo 18:15 hod. sedela na sedadle pri predných dverách autobusu MHD linky č. 191, ktorý jazdil

v smere jazdy od Jaroviec do centra Bratislavy. Pri jazde na križovatke s Dolnozemskou cestou zbadala
oproti jazdiť vozidlo tmavej farby so zapnutým smerovým svetlom doľava, ktoré jazdilo po Panónskej
ceste a odbočovalo doľava na Dolnozemskú cestu, pričom vozidlo pred prejazdom križovatkou skoro
zastavilo.Keďbolautobusvtesnejblízkostivozidlatmavejfarby,takvozidlotmavejfarbyvošlodojazdnej
dráhy autobusu. Vodič autobusu zabránil zrážke stlačením brzdového pedála. Pri zabrzdení viacero ľudí

padlo na podlahu autobusu, pričom ona pomáhala jednému pánovi, ktorý si pri páde rozbil hlavu.

Zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 26. januára 2011 s U. Y., tento uviedol, že oznámeniu
obvinenia a poučeniu porozumel, obhajcu si nevolí, ku všetkým skutkom, ktoré sa mu kladú za vinu sapriznáva a toho ľutuje. Na to bolo vyhlásené rozhodnutie o priestupku zo dňa 26. januára 2011 č. ORP-
D1-SK-385/2010. Po vyhlásení rozhodnutia o priestupku sa vzdal odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

V priestupkovom spise sa tiež nachádzajú aj ďalšie listiny z predchádzajúceho konania o tomto

priestupku: návrh na povolenie obnovy konania zo dňa 8. apríla 2011, rozhodnutie o nepovolení
obnovy konania Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Kežmarku, Okresný dopravný inšpektorát
v Kežmarku zo dňa 13. júla 2011, č. p. ORP-DI-SK-385/2010, odvolanie proti rozhodnutiu o nepovolení
obnovy konania, rozhodnutie o odvolaní Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Prešove, Krajského
dopravného inšpektorátu zo dňa 25. októbra 2011 č. KRP-P-121-003/ KDI-BCP-2011, ktorým bolo

zrušené rozhodnutie o nepovolení obnovy konania vydané Okresným dopravným inšpektorátom OR
PZ v Kežmarku, č. ORP-DI-SK-385/2010 zo dňa 13. júla 2011 a vec vrátená na nové prejednanie
a rozhodnutie, rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Kežmarku, ďalšie rozhodnutie
Okresného dopravného inšpektorátu v Kežmarku zo dňa 13. decembra 2011, č. p. ORP-DI-
SK-385/2010, ktorým bol zamietnutý návrh na obnovu konania, odvolanie proti tomuto rozhodnutiu,
rozhodnutie o odvolaní KR PZ v Prešove, KDI zo dňa 9. februára 2012 (na rozhodnutí je chybne uvedený

rok 2011) č. p. KRP-P-11-001/KDI-BCP-2012, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie OR PZ v Kežmarku
č. ORP-DI-SK-385/2010 zo dňa 13. decembra 2011 a zamietnuté odvolanie U. Y., rozhodnutie z mimo
odvolacieho konania KR PZ v Prešove, KDI zo dňa 24. februára 2012, ktorým bolo zrušené právoplatné
rozhodnutie o priestupku ODI OR PZ v Kežmarku č. p. ORP-DI-SK-385/2010 zo dňa 26. januára 2011.

Na nové konanie o priestupku - ústne pojednávanie, ktoré sa konalo 31. mája 2012 bol riadne predvolaný

žalobca i jeho právny zástupca, avšak títo sa na pojednávanie nedostavili dôvodiac, že sa snažili
ospravedlniť. Orgán objasňujúci a rozhodujúci o priestupku vyhodnotil ich neúčasť ako neospravedlnenú
a vykonal pojednávanie v ich neprítomnosti a vyhlásil aj rozhodnutie o priestupku.

Odvolací súd na podklade týchto zistení považoval skutkový stav za neúplne zistený a to predovšetkým
z dôvodu nevykonania navrhovaných dôkazov, ale aj z nesprávneho vyhodnotenia dôkazov, ktoré u

vykonané boli.

Predovšetkým je potrebné opakovane zdôrazniť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nemal žiadne
pochybnosti o porušení dopravných predpisov žalobcom v tom, že nedal prednosť protiidúcemu
autobusu. Pochybnosti vyvstali ohľadne otázky, či prudké brzdenie autobusu vodičom T. E. bolo jednak
primerané stavu, ktorý nastal nedaním prednosti v jazde žalobcom a jednak, či išlo o jediné možné

riešenie - či bolo zranenie T. S. inak neodvrátiteľné.

Berúc do úvahy pomery, ako je šírka vozovky v mieste, kde došlo k spáchaniu priestupku, viditeľnosť v
danom ročnom a dennom období, ale aj a najmä rýchlosť autobusu pred nábehom bŕzd a tiež skúsenosti
vodiča autobusu, odvolací súd pojal pochybnosti, či spôsob, akým sa vodič E. rozhodol predísť zrážke
vozidiel bol jediný možný a zodpovedajúci už uvedeným, ale aj iným, pomerom.

Odvolací súd sa, prihliadajúc najmä na tieto okolnosti, domnieva, že zranenie cestujúceho v autobuse,
ako jediný dôvod kvalifikácie udalosti, ako dopravnej nehody, by zrejme nebolo nastalo pri miernejšom
brzdení, obídení vozidla žalobcu, či dodržaní predpísanej rýchlosti pre daný úsek cesty vodičom
autobusu.

K tomu je však nevyhnutné odborné posúdenie spôsobu jazdy vodiča T. E. s ohľadom na pomery, ktoré

vtedy boli na mieste samom.

Z tohto pohľadu odvolací súd považuje odvolaciu námietku žalobcu ohľadne rozporov vo výpovediach
žalobcu, T. S. a T. E. za nedôvodnú, pretože tieto výpovede si v zásade neprotirečia len v skutkovo
nepodstatných detailoch (podľa toho ako si svedkovia zapamätali alebo momentálne vyjavili v pamäti
kritické momenty) popisujú rozdielne, či T. S. stál, sedel alebo bol pri stredných, či predných dverách.

Rovnako popis jazdy žalobcu T. E. nič nemení na zistení, že žalobca nedal prednosť v jazde ním
riadenému autobusu.

Spôsob a príčiny vzniku zranenia (nie medicínske) cestujúceho T. S. v autobuse, majú totiž vplyv nielen
na kvalifikáciu konania žalobcu, ale i uloženú sankciu.

Žalovaný bude preto musieť zabezpečiť posúdenie techniky jazdy vodiča T. E., so zreteľom na

uvedené pochybnosti tak, aby bolo možné objektívne a spravodlivo zistiť, či najvhodnejším (z hľadiskaprimeranosti - autobus naplnený cestujúcimi) a najefektívnejším spôsobom vyhnutia sa zrážke vozidiel
žalobcu a T. E. za danej situácie bolo prudké brzdenie autobusu. Odborné posúdenie by malo dať
orgánu objasňujúcemu priestupok podklad k tomu, aby pri hodnotení dôkazov mohol jednoznačne a

bez pochybností ustáliť a vysloviť záver, že zranenie T. S. bolo výlučne v príčinnej súvislosti s nedaním
prednosti v jazde žalobcom alebo súviselo aj s rýchlosťou autobusu, ktorého vyššiu než dovolenú
rýchlosť nezapríčinil žalobca, s technikou jazdy vodiča T. E. (jazda cez križovatku) a nevyužitím iných
možností na odvrátenie stretu vozidiel, resp. inými významnými skutočnosťami, ktoré žalobca nemohol
ovplyvniť.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky preskúmaním predloženého spisu neuniklo, že k zrušeniu
pôvodného rozhodnutia o priestupku rozhodnutím Krajského riaditeľstva policajného zboru v Prešove,
Krajského dopravného inšpektorátu č. k. KRP-P-11-004/KDI-BCP-2011 z 24. februára 2012, došlo
len jednostranne v neprospech žalobcu s konštatovaním, že zákon bol porušený, keď za priestupok
kvalifikovaný podľa § 22 ods. 1, písm. b/ ZoP bola uložená sankcia len 200 € a zákaz činnosti len 6
mesiacov, napriek tomu, že zákon podľa § 22 ods. 2 písm. a umožňuje pri takej kvalifikácii konania

uložiť sankciu najmenej 300 € a zákaz činnosti najmenej na dobu najmenej na dobu 1 rok. V ostatnej
časti krajský dopravný inšpektorát pôvodné rozhodnutie o priestupku z 26. januára 2011 nepodriadil
preskúmaniu mimo odvolacieho konania. Ak by tomu tak bolo, bol by pri preskúmaní zistil i to, že žalobca
sa k spáchaniu priestupku priznal a oľutoval ho.

Podľa § 65 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia ho

zruší alebo zmení, ak bolo vydané v rozpore so zákonom, všeobecne záväzným právnym predpisom
alebo všeobecne záväzným nariadením. Pri zrušení alebo zmene rozhodnutia dbá na to, aby práva
nadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej dotknuté.

Podľaustálenejpraxezákonodarcatakýmtospôsobomzakotvilprávnuochranuúčastníkakonania,ktorý
mal poctivý a otvorený vzťah k správnemu orgánu alebo k rozhodovanej veci a nevyvolal skutkový omyl

na strane správneho orgánu.

V danom prípade došlo k porušeniu zákona chybou orgánu objasňujúceho priestupok, ktorý uložil
sankciu pod sadzbu uvedenú v zákone za priestupok, pre ktorý bol žalobca uznaný vinným. Žalobca,
ako obvinený z priestupku mal poctivý a otvorený vzťah k správnemu orgánu alebo k rozhodovanej veci
a nevyvolal skutkový omyl na strane správneho orgánu.

Odvolací súd považuje z tohto pohľadu zrušenie pôvodného rozhodnutia o priestupku za
nezodpovedajúce duchu zákona.

Na druhej strane krajský dopravný inšpektorát sa pri preskúmaní mimo odvolacieho konania vôbec
nezaoberal dodržaním zákona ohľadne zisteného skutkového stavu, čo viedlo ihneď v novom konaní k
upusteniu od pôvodnej kvalifikácie skutku aj podľa § 22 ods. 1 písm. b/ ZoP (pre ktorú bolo rozhodnutie o

priestupku fakticky zrušené), pretože nebolo možné žalobcovi preukázať, že konal čo i len v nevedomej
nedbanlivosti, keď opustil miesto skutku, domnievajúc sa, že nespôsobil žiadny škodlivý následok.

Odvolací súd sa domnieva, že krajský dopravný inšpektorát mal dbať zvýšenej ochrany práv aj žalobcu
a so zreteľom na právnu stabilitu formálne nezrušovať právoplatné rozhodnutie o priestupku, a ak to
považoval za nevyhnutné, potom mal objektívne a spravodlivo zhodnotiť doposiaľ vykonané dôkazy a

zrušiť pôvodné rozhodnutie o priestupku nielen pre zistenú formálnu chybu, ale aj pre nedostatočne
zistený skutkový stav.

Pokiaľ žalobca namietal porušenie svojich práv v konaní pred orgánom objasňujúcim priestupok 31.
mája 2012 na ústnom pojednávaní, ktoré malo spočívať v tom, že pojednávanie sa konalo v jeho
neprítomnosti hoci sa ospravedlnil, alebo mal snahu ospravedlniť a preto nemohol uplatniť svoje právo

na obhajobu, odvolací súd konštatuje, že je právom, nie povinnosťou obvineného z priestupku zúčastniť
sa priestupkového konania aj ústneho pojednávania. Žalobca vedel o pojednávaní od 10. mája 2012,
kedy mu bolo doručené predvolanie, napriek tomu sa riadne a včas neospravedlnil, ale mal snahu sa
ospravedlniť telefonicky až v deň pojednávania. Také ospravedlnenie nemožno považovať za vykonané
v súlade so zákonom a neúčasť potom nemožno ospravedlniť, tak, aby to malo napríklad za následok

jeho odročenie.Podľa § 74 ods. 1 ZoP o priestupku koná správny orgán v prvom stupni ústne pojednávanie. V
neprítomnosti obvineného z priestupku možno vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne dostaviť na ústne
pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého ospravedlnenia alebo bez

dôležitého dôvodu.

Iná - odlišná situácia nastala v priebehu pojednávania pred Krajským súdom v Prešove 7. februára
2013, ktoré sa konalo napriek snehovej kalamite a úradnému záznamu o meškaní žalobcovho právneho
zástupcu.Týmtopostupomsúdubolaúčastníkoviodňatámožnosťkonaťprednímauplatniťsvojepráva,
najmä na obhajobu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov, zhodnotiac doposiaľ vykonané dôkazy a
preskúmajúc konanie žalovaného i krajského súdu rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.

Podľa § 250ja ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom
odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

V.

Trovy konania

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k ods. 1
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal
úspech vo veci, priznal ich náhradu, pokiaľ ju navrhovateľ vyčísli, samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.