Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 3. jún 2013

Súd: Okresný súd Považská Bystrica
Spisová značka: 8Cpr/1/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3711215029
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kutišová

ECLI: ECLI:SK:OSPB:2013:3711215029.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Považská Bystrica samosudkyňa JUDr. Anna Kutišová v právnej veci navrhovateľky A..

F. Y., nar. XX.X.XXXX , bytom R. XXXX/XX, J. L., právne zastúpená JUDr. Štefan Dostál, advokát AK
Námestie oslobodenia 13, Senica proti odporcovi REALITA, v.o.s. Centrum 2428/38, Považská Bystrica,
IČO: 00692557, právne zastúpený JUDr. Alžbetou Pasiarovou, advokátkou AK Štefánikova 812, Púchov
v konaní o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke titulom náhrady mzdy sumu 11 403,20 eur a 9,5% úrok
z omeškania ročne zo sumy 635,30 eur od 26.9. 2011 do zaplatenia, zo sumy 1 025,50 od 26.10.2011
do zaplatenia , 9,25 % úrok z omeškania ročne zo sumy 1025,60 eur od 26.11.2011 do zaplatenia,

zo sumy 1025,50 eur od 26.12.2011 do zaplatenia, zo sumy 1025,50 eur od 26.1.2012 do zaplatenia,
zo sumy 1025,50 od 26.2.2012 do zaplatenia,, zo sumy 1025,50 od 26..3.2012 do zaplatenia, zo sumy
1025,50 od 26.4.2012 do zaplatenia, zo sumy 1025,50 od 26.5..2012 do zaplatenia, zo sumy 1025,50
od 26.6.2012, zo sumy 1025,50 od 26.7.2012 a zo sumy 512,80 eur od 26.8.2012 do zaplatenia, všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke náhradu za dovolenku vo výške 848,65 eur do 3
dní od právoplatnosti rozsudku .

Vo zvyšku súd návrh navrhovateľky z a m i e t a.

Súd konanie v časti o určenie neplatnosti určenia dovolenky v dňoch 15.8. - 17.8.2011 a krátenia
dovolenky 15 pracovných dní , z a s t a v u j e .

Odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľke trovy konania titulom trov právneho zastúpenia
669,25 eur na účet JUDr. Štefana Dostála do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť na účet tunajšieho súdu 834,50 eur titulom súdneho poplatku z
návrhu , do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka v podanom návrhu uviedla, že u odporcu bola zamestnaná v pracovnom pomere na
dobu neurčitú na základe pracovnej zmluvy zo dňa 4.8.1998. Podľa tejto pracovnej zmluvy pracovala
ako samostatná finančná referentka. Dodatkom k pracovnej zmluve zo dňa 2.4.2002 bola jej pracovná
pozícia zmenená na funkciu ekonómky. Ako miesto výkonu práce bolo dohodnuté miesto, ktoré bolosídlom odporcu, teda M.R. Štefánika 136, Považská Bystrica. V auguste 2011 sa odporca rozhodol
zmeniť svoje sídlo a aj tým miesto výkonu jej práce na nové sídlo Centrum 2428/38, Považská
Bystrica. Z tohto dôvodu jej dňa 9.8.2011 odporca predložil na podpis Dohodu o zmene pracovnej

zmluvy zo dňa 8.8.2011. Pracovná zmluva mala v ostatných častiach ostať nezmenená , zmenené
malo byť len ustanovenie o mieste výkonu práce . Navrhovateľka uviedla, že túto dohodu odmietla
podpísať, pretože so zmenou miesta výkonu práce nesúhlasila a trvala na tom, že svoju prácu bude
vykonávať na tom mieste, ktoré je uvedené v jej pracovnej zmluve. Navrhovateľka poukázala na to,
že k odmietnutiu pristúpila predovšetkým zo zdravotných dôvodov, pretože jej miesto výkonu práce

sa nachádzalo na I. poschodí budovy s dostatkom denného svetla a možnosťou vetrania, nové miesto
výkonu práce bolo umiestnené v suteréne budovy len s umelým osvetlením, s obmedzenou možnosťou
vetrania s keramickou dlažbou, pričom miestnosť bola veľmi chladná. Za takýchto podmienok nebola
schopná riadne vykonávať svoju prácu, pretože trpí zdravotnými problémami, a to migrénou a bolesťami
hlavy. Navrhovateľka uviedla, že o dôvodoch odmietnutia podpísať dohodu o zmene pracovnej zmluvy
informovala odporcu svojimi listami zo dňa 12.8., 17.8., 26.9. a 17.10.2011. Vo všetkých týchto

listoch žiadala zamestnávateľa o možnosť vykonávať svoju prácu na pracovnom mieste, ktoré bolo
dohodnuté v pracovnej zmluve a v prípade, že by to tak nebolo možné, navrhla odporcovi, aby
s ňou ukončil pracovný pomer podľa § 63 ods. 1 písm.a/ Zákonníka práce. Upozornila zároveň
odporcu na to, že k zmene pracovného miesta môže dôjsť len podľa ustanovenia § 54 a nasl., teda
po vzájomnej dohode zamestnávateľa a zamestnanca, ktorá musí mať písomnú formu. Odporca na

jej listy reagoval svojimi podaniami zo dňa 17.8. 2011 , 5.9. 2011 a listom zo septembra 2011 bez
konkrétneho uvedeného dňa. Dňa 17.10. 2011 navrhovateľka prevzala od odporcu okamžité skončenie
pracovného pomeru podľa ustanov. § 68 ods.1 písm.b/ Zákonníka práce z dôvodu, že nenastúpila
do zamestnania v mieste výkonu práce Centrum 2428/38, Považská Bystrica, čím porušila základné
povinnosti zamestnanca , predovšetkým pracovať riadne a zodpovedne, byť na pracovisku na začiatku

pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z nej až po skončení pracovného času.
Okamžité skončenie pracovného pomeru jej bolo doručené z dôvodu, že zamestnávateľ od 18.9.2011
jej vyznačoval absencie a odobral jej osobné hodnotenie. Keďže navrhovateľka s okamžitým skončením
pracovného pomeru nesúhlasila, listom zo dňa 17.8.2011 odporcovi oznámila, že s okamžitým
skončením pracovného pomeru nesúhlasí, pretože rozhodne neporušila závažným spôsobom pracovnú

disciplínu. Navrhovateľka ďalej poukázala na to, že zmluvná základná mzda bola dohodnutá v Dohode
o zmluvných podmienkach zo dňa 4.8.1998 a následne boli uzatvárané jednotlivé dohody o zmluvných
podmienkach o osobnom ohodnotení s tým, že s účinnosťou od 1.1.2011 dohodou zo dňa 3.1.2011o
zmene pracovnej zmluvy jej bola mzda upravená na sumu 572 eur ako dohodnutá mzda, 367 eur
mesačne ako osobné ohodnotenie a bola dohodnutá pohyblivá zložka prémie, ktorá mala byť určovaná

podľa platného mzdového poriadku. Jej hodinová mzda bola stanovená vo výške 5,8934 eur/hod. Za
mesiac august jej však odporca vyplatil iba časť mzdy, pretože jej nevyplatil osobné ohodnotenie za
obdobie od 1.8. - 12.8. 2011, teda v pomernej výške zo sumy 347 eur jej nevyplatil nedoplatok,
zodpovedajúcisume150,87eur.Okremtohoodporcajejneoprávnenenezaplatilnáhradumzdy,pretože
išlo o prekážku na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 ZP, a to za obdobie od 13.8. - 31.8.2011.

Vzhľadom k tomu, že odporca jej uhradil náhradu mzdy za dovolenku za obdobie od 15.8. - 17.8. 2011
v sume 141,45 eur celkom , odporca jej má doplatiť za mesiac august mzdu vo výške 622,34 eur.

Za mesiac september nevyplatil odporca navrhovateľke žiadnu mzdu , preto trvala na tom, aby bol
odporcazaviazanýzaplatiťjejmzduzaobdobieod1.9.-30.9.2011vovýške1037,24eur.Navrhovateľka
v návrhu ďalej poukázala na to, že odporca bezdôvodne a bez jej súhlasu jej v dňoch 15.8. - 17.8.2011

určil čerpanie dovolenky, čo zistila z výplatnej pásky za mesiac august 2011, pričom s takýmto čerpaním
dovolenky nesúhlasí. Poukázala tiež na to, že v okamžitom skončení pracovného pomeru jej žalovaný
odobral osobné hodnotenie, ktoré je podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy, s čím taktiež ona
nesúhlasí, žiadala preto, aby súd určil, že jej okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné,
pracovný pomer stále trvá a aby uložil odporcovi povinnosť zaplatiť jej náhradu mzdy tak, ako požaduje

vo svojom návrhu. Návrhom sa ďalej domáhala, aby súd určil, že krátenie dovolenky 15 pracovných dní
a určenie dovolenky na dni 15.8. - 17.8.2011 je neplatné a taktiež, že odobratie osobného ohodnotenia
od 18.9.2011 je neplatné. Žiadala, aby súd uložil odporcovi povinnosť nahradiť jej trovy konania.

Tunajší súd rozsudkom č.k. 8Cpr/1/2011 - 80 zo dňa 18.1.2012 zamietol návrh navrhovateľky s
poukazom na to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľka pracovala u

odporcu naposledy vo funkcii ekonómky, pričom miestom výkonu práce podľa pracovnej zmluvy boloREALITY,v.o.s.,M.R.Štefánika136,PovažskáBystrica.Navrhovateľkatvrdila,žeodporca zmenilsídlo
spoločnosti a tak neumožnil navrhovateľke naďalej pracovať na takto dohodnutom mieste výkonu práce,
a teda porušil príslušné ustanovenia Zákonníka práce, v dôsledku čoho nebol oprávnený jej vyznačovať

absenciu, lebo sám jej neumožnil pracovať v mieste výkonu práce, o čo ona záujem rozhodne mala.
Poukázalďalejnato,že Zákonníkprácebližšieneurčujespôsobašírkudohodnutiamiestavýkonupráce
v pracovnej zmluve a vychádza len z predpokladu, že miestom výkonu práce bude v pracovnej zmluve
obec alebo organizačná jednotka. Vymedzenie miesta výkonu práce závisí najmä od organizačnej
štruktúry zamestnávateľa, pričom spravidla obvyklým miestom výkonu práce je sídlo zamestnávateľa

alebo organizačnej zložky. V danom prípade bolo miestom výkonu práce navrhovateľky sídlo odporcu,
pretože miestom mala byť práca u spoločnosti REALITA, v.o.s. v jej sídle. Pri zmene sídla v rámci toho
istého mesta nemožno hovoriť o zmene miesta výkonu práce tak, ako to má na mysli príslušné vyššie
citované ustanovenie Zákonníka práce. V danom prípade po zmene sídla spoločnosti navrhovateľka
nebola nútená cestovať do iného mesta alebo inej obce, nemusela zmeniť autobusové spojenie, pričom
jednoznačne v novom sídle spoločnosti aj riadne začala pracovať a v podstate využila až tú skutočnosť,

že zamestnávateľ jej chcel dať podpísať dohodu o zmene miesta výkonu práce, a až vtedy prejavila svoj
nesúhlas. Jej odôvodnenie, že nové priestory jej nevyhovujú zo zdravotných dôvodov, považoval súd
prvého stupňa za právne irelevantné vzhľadom na to, že nikdy predtým zamestnávateľa neinformovala
o zdravotných problémoch. O zmene sídla spoločnosti bola ako ekonómka s dostatočným časovým
predstihom informovaná, vedela o tom, že budova, v ktorej pôvodne odporca sídlil, bola odporcom

predaná, že prešla na iného majiteľa, a teda že priestory, ktoré predtým slúžili ako sídlo spoločnosti a v
ktorých mala aj ona kanceláriu, už nemohol odporca ďalej využívať, pretože prestal byť ich vlastníkom.
Zamestnávateľ po tom, ako mu navrhovateľka oznámila, že nechce pracovať v nových priestoroch,
mohol dať navrhovateľke výpoveď, avšak bolo to len jeho právo, nie povinnosť, a také isté právo mala
aj samotná navrhovateľka. Nemôže preto obstáť jej tvrdenie, že to, že nemohla pracovať v pôvodnom

sídle spoločnosti, je prekážkou na strane odporcu ako zamestnávateľa a že z tohto jej vyplývajú nároky
tak, ako to vyplýva z ustanovení § 142 ods. 3 Zákonníka práce. V danom prípade odporca zmenil
sídlo, pričom sídlo ako také bolo, podľa názoru súdu, miestom výkonu práce navrhovateľky a bolo jej
povinnosťou, aby naďalej vykonávala prácu, nastúpila do práce, a keď tak neurobila, bolo dôvodné,
aby jej odporca vyznačil absencie. Skutočnosť, že sám odporca predložil navrhovateľke dodatok k

pracovnej zmluve, v ktorom sa malo zmeniť miesto výkonu práce, bola v konaní preukázaná, odporcom
nerozporovaná, no súd je toho názoru, že takýto dodatok nebol potrebný a odporca nebol povinný danú
zmenu riešiť týmto spôsobom; že tak postupoval, však nemôže byť na ťarchu odporcu. Dospel preto k
záveru, že navrhovateľka tým, že prestala chodiť od 15.08.2011 do práce, porušila základné povinnosti
zamestnanca, vyplývajúce z ustanovenia § 81 písm. b/ Zákonníka práce a súd takéto jej správanie,

zvlášť, keď rozhodne bola si vedomá toho, že na pôvodnom sídle spoločnosti nemôže pracovať,
považoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré odôvodňovalo, aby odporca postupoval
podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a okamžite skončil s navrhovateľkou pracovný
pomer. Závažnosť porušenia považoval za zvýšenú tým, že navrhovateľka dlhodobo odmietala nastúpiť
do práce v čase, kedy sa blížil koniec roka, čo je obdobie zvýšenej práce každého ekonóma v organizácii

a tiež, kedy sú zhoršené možnosti nahradiť chýbajúceho ekonóma pre ich zaneprázdnenosť. Skončenie
pracovného pomeru preto súd považoval za dôvodné, keď odporca v ňom presne vymedzil, v čom
videlzávažnéporušeniepracovnejdisciplínyunavrhovateľky,pričomzazávažnéporušovaniepracovnej
disciplíny považoval jej absenciu od 18.08.2011 do dňa doručenia okamžitého skončenia pracovného
pomeru, ktoré bolo navrhovateľke preukázateľne doručené 17.10.2011, teda v zákonom stanovenej

dvojmesačnej lehote.

Navrhovateľka spolu s návrhom na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru si uplatnila
aj nároky z neplatného skončenia pomeru v súvislosti s čím poukázala na to, že zmluvná základná
mzda bola dohodnutá v Dohode o zmluvných podmienkach zo dňa 4.8.1998 a následne boli uzatvárané
jednotlivé dohody o zmluvných podmienkach o osobnom ohodnotení s tým, že s účinnosťou od 1.1.2011

dohodou zo dňa 3.1.2011o zmene pracovnej zmluvy jej bola mzda upravená na sumu 572 eur ako
dohodnutámzda,367eurmesačne akoosobnéohodnotenieaboladohodnutápohyblivázložkaprémie,
ktorá mala byť určovaná podľa platného mzdového poriadku. Jej hodinová mzda bola stanovená vo
výške 5,8934 eur/hod. Za mesiac august jej však odporca vyplatil iba časť mzdy, pretože jej nevyplatil
osobné ohodnotenie za obdobie od 1.8. - 12.8. 2011, teda v pomernej výške zo sumy 347 eur jej

nevyplatil nedoplatok, zodpovedajúci sume 150,87 eur. Okrem toho odporca jej neoprávnene nezaplatil
náhradu mzdy , pretože išlo o prekážku na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 ZP, a to zaobdobie od 13.8. - 31.8.2011. Vzhľadom k tomu, že odporca jej uhradil náhradu mzdy za dovolenku za
obdobie od 15.8. - 17.8. 2011 v sume 141,45 eur celkom , odporca jej má doplatiť za mesiac august
mzdu vo výške 622,34 eur.

Za mesiac september nevyplatil odporca navrhovateľke žiadnu mzdu , preto trvala na tom, aby bol
odporcazaviazanýzaplatiťjejmzduzaobdobieod1.9.-30.9.2011vovýške1037,24eur.Navrhovateľka
v návrhu ďalej poukázala na to, že odporca bezdôvodne a bez jej súhlasu jej v dňoch 15.8. - 17.8.2011
určil čerpanie dovolenky, čo zistila z výplatnej pásky za mesiac august 2011, pričom s takýmto čerpaním
dovolenky nesúhlasí. Poukázala tiež na to, že v okamžitom skončení pracovného pomeru jej žalovaný

odobral osobné hodnotenie, ktoré je podstatnou náležitosťou pracovnej zmluvy, s čím taktiež ona
nesúhlasí, žiadala preto, aby súd určil, že jej okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné,
pracovný pomer stále trvá a aby uložil odporcovi povinnosť zaplatiť jej náhradu mzdy tak, ako požaduje
vo svojom návrhu. Návrhom sa ďalej domáhala, aby súd určil, že krátenie dovolenky 15 pracovných dní
a určenie dovolenky na dni 15.8. - 17.8.2011 je neplatné a taktiež, že odobratie osobného ohodnotenia
od 18.9.2011 je neplatné. Žiadala, aby súd uložil odporcovi povinnosť nahradiť jej trovy konania.

Tun. súd vo vyššie uvedom rozsudku ohľadom nárokov na s doplatenie mzdy , vzhľadom na to,
že konštatoval, že sa nejedná o neplatné skončenie pracovného pomeru, dospel k záveru,že niet
dôvodu priznať jej náhradu mzdy , a preto aj v tejto časti návrh zamietol. Rovnako aj ostatné
uplatnené nároky súd prvého stupňa zamietol vzhľadom na zamietnutie návrhu o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru. Keďže súd mal za preukázané, že navrhovateľka porušila pracovnú disciplínu,

bolo právom odporcu osobné ohodnotenie navrhovateľke nevyplatiť, pretože to sa viaže na riadne a pre
odporcu uspokojivé plnenie pracovných povinností, a je nelogické, aby právo na jeho vyplatenie vzniklo
pracovníkovi, ktorý si preukázateľne pracovné povinnosti riadne neplní.

Proti uvedenému rozsudku tun. súdu podala navrhovateľka odvolanie a Krajský súd v Trenčíne
Uznesením č.k. 17CoPr/1/2012 -90 zo dňa 18.7.2012 rozsudok tun. súdu zrušil a vrátil vec na

ďalšie konanie.

V odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia krajský súd poukázal na to, že pre účely posúdenia platnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo treba predovšetkým posúdiť, či nedostavovanie sa
navrhovateľky do zamestnania, na adresu uvedenú v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, v
čase od 18.08.2011 do 17.10.2011 malo za následok jej neospravedlnenú absenciu v práci, a či tým

došlokzávažnémuporušeniupracovnejdisciplíny.Oneospravedlnenúabsenciuzamestnancaidepodľa
súdnej praxe vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti,
vyplývajúcezpracovnéhopomeruzdôvoduneprítomnostinadohodnutompracoviskuaakneprítomnosť
nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so
Zákonníkom práce, udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou v práci.

Neospravedlnená absencia zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité
skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce. Otázku posudzovania porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom v súvislosti so
zmenou miesta výkonu práce riešil Najvyšší súd SR v rozhodnutí 3Cdo 81/2010, ktoré je uverejnené v
ZbierkerozhodnutíNajvyššiehosúduSRpodč.3/2012.Kporušeniupracovnejdisciplínyzamestnancom

spôsobom tak, ako bolo uvedené v danom prípade v okamžitom skončení pracovného pomeru, Najvyšší
súd uviedol, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca,
vyplývajúcu z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností
stanovených právnymi predpismi (najmä ust. § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom,
pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie

pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnancov zavinené
aspoň z nedbanlivosti a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia
pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným
porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažné porušenie)

je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru. Tieto
pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník
práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri posudzovaní vychádzať. Jedným zo
základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušeniapracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností
a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob
a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej porušeniu došlo,

dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, alebo to, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi
škoduapodobne.Pokiaľideomiestovýkonupráceakoopodstatnúnáležitosťpracovnejzmluvy,taktáto
priamo determinuje šírku dispozičného oprávnenia zamestnávateľa voči zamestnancovi. Pri vymedzení
miesta výkonu práce sa uplatňuje princíp zmluvnej voľnosti. Miesto výkonu práce možno vymedziť
uvedením presnej adresy, kde sídli zamestnávateľ alebo jeho organizačná časť, alebo uvedením mesta,

obce, v ktorej bude zamestnanec vykonávať prácu, alebo iným spôsobom (vymedzenie okresu, kraja,
regiónu a pod.). Miesto výkonu práce treba odlišovať od pojmu pracovisko, keď miesto výkonu práce je
v prevažnej miere širším pojmom. Za pracovisko sa považuje určitý priestor, v ktorom má zamestnanec
vykonávať prácu v rámci organizačnej jednotky a pracoviskom je kancelária, stavenisko, dielňa. Pri
veľmi úzkom vymedzení miesta výkonu práce nemožno vylúčiť, že priestory pracoviska zamestnanca
sú zhodné s priestormi, ktoré sú miestom výkonu práce dohodnutým v pracovnej zmluve.

Presné vymedzenie miesta výkonu práce v pracovnej zmluve je dôležité pre posúdenie, či ide o
preradenie zamestnanca na výkon práce do iného miesta, ako bolo dohodnuté v pracovnej zmluve
(§ 55 Zákonníka práce). Zamestnávateľ nie je oprávnený jednostranne zmeniť v pracovnej zmluve
dohodnuté miesto výkonu práce a zamestnanca preradiť na iné miesto výkonu práce. Dohodnutý
obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho

zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne (§ 54 Zákonníka práce).
Nemožno považovať za porušenie pracovnej disciplíny to , ak sa zamestnanec, ktorému zamestnávateľ
neprideľoval prácu na mieste výkonu práce v zmysle pracovnej zmluvy, do zamestnania nedostavoval
a po dobu trvania tejto prekážky v práci na strane zamestnávateľa sa na pracovisku nezdržiaval.

Odvolací súd ďalej konštatoval, že v tomto prípade bolo miesto výkonu práce v pracovnej zmluve medzi

účastníkmi označené ako REALITY, v.o.s., M. R. Štefánika č. 136, Považská Bystrica. Na tejto adrese
mala navrhovateľka podľa pracovnej zmluvy prácu vykonávať. K zmene obsahu pracovnej zmluvy,
týkajúcej sa miesta výkonu práce, medzi účastníkmi nedošlo. Navrhovateľka odmietla podpísať dohodu
o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 08.08.2011, podľa ktorej s účinnosťou od 09.08.2011 za miesto
výkonu práce považuje Centrum 2428/38, Považská Bystrica. Nebolo preto povinnosťou navrhovateľky

vyplývajúcou z pracovnej zmluvy vykonávať prácu na zmenenom mieste. Preto, ak sa navrhovateľka v
čase od 18.08.2011 do okamžitého skončenia pracovného pomeru nedostavovala do zamestnania na
takto žalovaným jednostranne zmenené miesto výkonu práce, jej konanie nemožno považovať za také,
ktoré by zakladalo neospravedlnenú neprítomnosť v práci (absenciu) a zároveň za dôvod na okamžité
skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.

Krajskýsúdvodôvodnenízrušujúcehorozhodnutiapreto uviedol,ževďalšomkonanísúdprvéhostupňa
rozhodne o návrhu, ktorým sa navrhovateľka domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru v súlade s citovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR a následne aj posúdi
nároky navrhovateľky súvisiace s neplatným skončením pracovného pomeru a náhradou mzdy podľa §
79 Zákonníka práce, ako aj ďalšie nároky, ktoré navrhovateľka v návrhu na začatie konania o neplatnosť

okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatnila s tým, že súd prvého stupňa viazaný vysloveným
právnym názorom odvolacieho súdu a rozhodne nanovo aj o všetkých trovách účastníkov konania.

Súd doplnil dokazovanie opätovným výsluchom účastníkom konania , znaleckým dokazovaním a
oboznámením sa so znaleckým posudkom A.. Š. č. 1/2013 .

Súd uložil znalkyni znaleckú úlohu vypočítať nedoplatok na osobnom ohodnotení za obdobie od

1.8.2011 do 12.8.2011 , ak nedoplatok vznikol, výšku nedoplatku na mzde navrhovateľky za obdobie
od 13.8.2011 do 16.10.2011 v súlade s ust. § 142 ods. 3 ZP bez zohľadňovania dovolenky od
15.8.do17.8.2011, o ktorú navrhovateľka odporcu nepožiadala a vypočítať náhradu mzdy odporkyne
od 17.10.2011 do 17.7.2012, ktorú by mal odporca odporkyni zaplatiť titulom nároku z neplatného
skončenia PP za 9 mesiacov.Znalkyňa dňa 6.5.2013 podala znalecký posudok č. 1/2013 zo dňa 26.4.2013 , v ktorom v závere,
po zhodnotení predložených dokladov a po zvážení všetkých skutočností skonštatovala, že odporkyni
nevznikol nedoplatok na osobnom ohodnotení , pretože náhrada mzdy vyplatená za obdobie od

13.8.2011 do 31.8.2011 spolu s vyplatenou mzdou za mesiac august predstavuje sumu 1025,50 €, čo
predstavuje priemerný mesačný zárobok vypočítaný v súlade s ust. § 134 Zákonníka práce .nedoplatok
na mzde navrhovateľky za obdobie od 13.8.2011 do 16.10.2011 znalkyňa ustálila vo výške 2.173,60
eur s tým, že sa nezohľadňovala dovolenka , určená odporcom bez žiadosti navrhovateľky. Náhrada
mzdy za o ďalšie obdobie, t.j. od 17.10.2011 do 17.7.2012( za 9 mesiacov ) bola znalkyňou vypočítaná

vo výške 9.229,60 €. Náhrada, ktorá navrhovateľke pri neplatnom skončení pracovného pomeru patrí
podľa znaleckého posudku bola znalkyňou vypočítaná celkom vo výške 11.403,20 €.

Navrhovateľka nemala námietky k znaleckému výpočtu náhrady jej mzdy, žiadala však, aby súd k
tomuto pripočítal ešte mzdu za nevyčerpanú dovolenku v počte 18 dní , za ktorú žiadala vyplatiť
náhradu vo výške priemernej mzdy , ktorú znalkyňa stanovila vo výške 5,8934 €/hod, t.j. za 18 dní pri
8-hodinom pracovnom dni to predstavuje sumu 848,65 € . V súlade so závermi znaleckého posudku

preto žiadala pripustiť zmenu návrhu , podľa ktorého by bola odporcovi uložená povinnosť nahradiť jej
mzdu 11 403,20 eur , náhradu za dovolenku vo výške 848,65 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od
právoplatnosti rozsudku do zaplatenia a 9,5 % úrok z omeškania ročne zo sumy 635,30 eur od 26.9.
2011 do zaplatenia , zo sumy 1 025,50 od 26.10.201 do zaplatenia , 9,25 % úrok z omeškania ročne zo
sumy 1025,60 eur od 26.11.2011 do zaplatenia, zo sumy 1025,50 eur od 26.12.2011 do zaplatenia, zo

sumy 1025,50 eur od 26.1.2012 do zaplatenia, zo sumy 1025,50 od 26.2.2012 do zaplatenia,, zo sumy
1025,50 od 26.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 1025,50 od 26.4.2012 do zaplatenia, zo sumy 1025,50
od 26.5.2012 do zaplatenia, zo sumy 1025,50 od 26.6.2012, zo sumy 1025,50 od 26.7.2012 a zo sumy
512,80 eur od 26.8.2012 do zaplatenia , všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd zmenu návrhu uznesením , vyhláseným na pojednávaní dňa 3.6.2013, pripustil.

Odporkyňa tiež v priebehu konania zobrala čiastočne svoj návrh späť, a to v časti , v ktorom žiadala
určiť neplatnosť určenia dovolenky a krátenia dovolenky a v tejto časti žiadala konanie zastaviť.

Odporca s čiastočným späťvzatím návrhu súhlasil, preto v tejto časti súd návrh navrhovateľky podľa
ust. § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil.

Odporca prostredníctvom právnej zástupkyne uviedol, že so závermi znaleckého posudku taktiež

súhlasí.

Navrhovateľka vypovedala, že po tom, ako ukončila prácu u odporcu, sa zaevidovala na úrade práce
ako nezamestnaná a poberala po dobu 6 mesiacov dávky v nezamestnanosti cca 600,- eur, ktoré však v
prípade vyhovenia návrhu bude musieť vrátiť. Okrem toho pracovala u A.. L. na dohodu ( brigádnicky) , u
ktorej mala netto príjem cca 109,35 eur mesačne. Prácu si stále hľadá, ale jej možnosti sú obmedzené,

predovšetkýmzdôvodu,že niktonechceekonómku,ktorása súdisosvojimzamestnávateľom.Uviedla,
že naďalej trvá na tom, aby ju odporca zamestnával a je ochotná nastúpiť do zamestnania, nie však do
nových priestorov v suteréne, ale v mieste, ktoré je určené v zmluve, prípadne na inom mieste, ktoré
by bolo dostatočne svetlé.

Odporca spochybnil výšku príjmu navrhovateľky, ktorý dosahovala u A.. L. .

Právna zástupkyňa odporcu namietala, že v danom prípade nie je možné zamieňať pojmy miesto
výkonu práce a pracovisko , pretože miesto výkonu práce je širším pojmom. V danom prípade za miesto
výkonuprácebolouvedenésídlospoločnosti,ktorésavšakzmenilo,atedadošlolenkzmenepracoviska
a miestom výkonu práce naďalej zostalo sídlo spoločnosti, avšak už zmenené. Preto bolo dôvodné
rozviazanie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa okamžitým skončením pracovného pomeru.

Odporca nesúhlasí, aby pracovný pomer navrhovateľky naďalej trval, nemá jednak voľné miesto pre ňua jednak ani ju nemôže zamestnávať v priestoroch jej bývalého pracoviska, ale ani v iných priestoroch,
ktoré by navrhovateľke vyhovovali ako miesto výkonu práce.

Podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm.b/ Zákonníka práce v znení platnom a účinnom do 31.12.2011

zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak porušil závažne
pracovnú disciplínu.

Podľa usatnovenia § 68 ods. 2 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom do 31.12.2011
zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov
odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa,
keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.

Podľa ust. § 77 Zákonníka práce v znení platnom a účinnom do 31.12.2011 neplatnosť skončenia
pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou
môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa,
keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa ust. § 79 ods. 1/ Zákonníka práce v znení platnom a účinnom do 31.12.2011 ak zamestnávateľ

dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite
alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho
naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho

priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

Podľa ust. § 79 ods. 2/ Zákonníka práce v znení platnom a účinnom do 31.12.2011 ak celkový
čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, patrí

zamestnancovi náhrada mzdy za čas deväť mesiacov.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že odporca neplatne rozviazal pracovný pomer
s navrhovateľkou podľa ustanov. § 68 ods.1 písm.b/ Zák. práce, pretože navrhovateľka tým, že sa
nedostavovala do práce do nového sídla spoločnosti, nemohla porušiť závažným spôsobom pracovnú
disciplínu. Je nesporné, že v danom prípade miestom výkonu práce navrhovateľky, podľa pracovnej

zmluvy, bolo medzi účastníkmi označené ako REALITY, v.o.s., M.R. Štefánika 136, Považská Bystrica
a na tejto adrese mala navrhovateľka podľa prac.zmluvy aj prácu vykonávať. Uvedená adresa bola
zároveň sídlom spoločnosti, ktoré však odporca v auguste 2011 zmenil. Novým sídlom spoločnosti
sa stalo Centrum 2428/38, Považská Bystrica, pričom preukázateľne navrhovateľka odmietla podpísať
dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 8.8.2011 , podľa ktorej s účinnosťou od 9.8.2011 malo

byť miestom výkonu práce navrhovateľky nové sídlo spoločnosti. Keďže dohodu nepodpísala, nebolo
povinnosťou navrhovateľky vyplývajúcou z pracovnej zmluvy vykonávať prácu na zmenenom mieste.
Z uvedeného dôvodu preto ak sa navrhovateľka v čase od 18.8.2011 do okamžitého skončenia
prac.pomeru nedostavovala do zamestnania na žalovaným jednostranne zmenené miesto výkonu jej
práce,takétojejkonanienemožnopovažovaťzataké,ktorébyzakladaloneospravedlnenúneprítomnosť

v práci (absenciu), a teda takéto jej konanie nemôže byť zároveň aj dôvodom na okamžité skončenie
prac.pomeru. Súd rešpektujúc závery krajského súdu preto určil, že okamžité skončenie prac.pomeru
dané navrhovateľke jej zamestnávateľom t.j. odporcom dňa 17.10.2011, je neplatné.

Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľka pracovala u odporcu vo funkcii ekonómky a vzhľadom na
jej prehlásenie, že trvá na tom, aby ju odporca naďalej zamestnával, súd dospel k záveru, že by nebolo

spravodlivé požadovať od odporcu , aby navrhovateľku naďalej zamestnával, čo vyslovil aj v rozsudku.
Je nesporné, že funkcia ekonóma je pre podnik vždy veľmi kľúčovou funkciou a je potrebné , abyštatutárny orgán spoločnosti mal dôveru v ekonóma, mohol sa na neho spoľahnúť, čo však podľa názoru
súdu, by už nebolo možné. Vzťah navrhovateľky ako ekonómky k štatutárnemu zástupcovi odporcu je
týmto sporom naštrbený a určite , pokiaľ odporca odmieta naďalej s navrhovateľkou pracovať, nie je

reálne predpokladať, že by ich spolupráca bola bezkonfliktná. Okrem toho , od doby, kedy odporca
doručil navrhovateľkeokamžitéskončeniepracovného pomeru,užuplynulviacakorokapolarozhodne
odporca si musel novú ekonómku už zabezpečiť, pretože bez vedenia účtovníctva nie je možné
podnikať .Taktiež nemá iné vhodné priestory pre kanceláriu navrhovateľky, než ktoré má v suteréne
a navrhovateľka jednoznačne uviedla, že do týchto priestorov by nenastúpila. Aj z týchto dôvodov

súd dospel k záveru, že by nebolo spravodlivé požadovať od odporcu , aby naďalej navrhovateľku
zamestnával.

Keďže súd ustálil, napriek požiadavke navrhovateľky zotrvať v prac.pomere s odporcom, že od odporcu
nie je spravodlivé požadovať, aby navrhovateľku naďalej zamestnával, bolo nutné, aby súd rozhodol aj
o tom, kedy prac.pomer navrhovateľky skončil. V danom prípade súd nemôže rozhodnúť o skončení
prac.pomeru spätne ku dňu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľky, preto

súd rozhodol, že jej prac.pomer končí dňom právoplatnosti tohto rozsudku.

Keďže súd konštatoval a určil, že odporca neplatne okamžite skončil s navrhovateľkou prac.pomer,
navrhovateľke vznikli v súlade s prísl. ustanoveniami Zákonníka práce nároky z neplatného skončenia
pracovného pomeru, ktoré si navrhovateľka uplatnila titulom náhrady mzdy , náhrady za dovolenku,
titulom osobného ohodnotenia s tým, že v priebehu konania navrhovateľka už netrvala na tom,

aby súd určil neplatnosť určenia dovolenky a neplatnosť krátenia dovolenky. V tejto časti zobrala
navrhovateľka návrh späť a v uvedenej časti tak, ako je vyššie uvedené v rozsudku, súd konanie
zastavil. Na vyčíslenie mzdových nárokov navrhovateľky z neplatného skončenia prac.pomeru súd
nariadil znalecké dokazovanie, pričom ani jeden z účastníkov konania nemal námietky proti vypočítanej
sume náhrad ,preto súd pri určovaní uvedených náhrad vychádzal z daného znaleckého posudku. Na

základe záverov tohto posudku súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke 11 403,20 eur,
ktorá suma zahŕňa výšku nedoplatku na mzde navrhovateľky za obdobie od 13.8.2011 do 16.10.2011
spolu vo výške 2 173,60 eur a náhradu mzdy za 9 mesiacov , t.j. od 17.10.2011 , kedy bolo navrhovateľke
doručené okamžité skončenie pracovného pomeru do 17.7.2012 v celkovej výške 9 229,60 eur.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľka si uplatňovala aj nedoplatok na osobnom ohodnotení za obdobie

od 1.8.2011 do 12.8.2011 a znalkyňa skonštatovala, že nárok na uvedený nedoplatok jej nevznikol, čo
nerozporovala následne ani navrhovateľka, súd v tejto časti návrh navrhovateľky zamietol.

Navrhovateľka žiadala, aby súd jej vyplatil aj náhradu za nevyčerpanú dovolenku, pričom ku dňu
okamžitého skončenia prac.pomeru, mala nárok na dovolenku v počte 18 dní a odporca jej 15 dní
neoprávnene krátil a 3 dni jej určil sám bez toho, aby ona o dovolenku požiadala. Súd sa stotožnil

s výpočtom navrhovateľky ohľadom nároku za nevyčerpanú dovolenku, ktorá v danom prípade bola
vypočítaná v súlade s ustanov. § 102 a 103 Zákonníka práce, pričom náhrada za dovolenku prislúcha
navrhovateľke vo výške vypočítanej z priemerného hodinového zárobku. Účastníci nerozporovali
výpočet tohto priemerného hodinového zárobku v znal.posudku č. 1/2013 JUDr. Ing. D. Š., a preto súd
pri priznávaní náhrady za nevyčerpanú dovolenku aj z tohto vypočítaného priemeru vychádzal. Čo sa

týka 3 dní dovolenky,ktoré určil odporca navrhovateľke, tieto nie sú samostatne vyčíslené v ZP z dôvodu,
že súd uložil znalkyni úlohu vypočítať výšku nedoplatku na mzde za obdobie od 13.8.2011 do 16.10.2011
bez zohľadňovania tejto dovolenky, čo znamená, že v priznanej náhrade mzdy za uvedené 3 dni je táto
náhrada už priznaná ako keby bola navrhovateľke riadne v práci. Znamená to teda, že navrhovateľka má
právo na preplatenie celých 18 dní tak, ako si ich uplatnila, za čo jej patrí náhrada počítaná z priemernej

hodinovej mzdy 5,8934 eur, čo pri 8 hodinovom prac.čase predstavuje sumu 848,65 eur , ktorú náhradu
súd navrhovateľke ako dôvodne uplatnenú priznal.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku s tým, že čiastočne
navrhovateľke nevyhovel, a to v časti , v ktorej navrhovateľka trvala na pracovnom pomere ako aj v časti
uplatneného odobratého osobného ohodnotenia.Navrhovateľka v návrhu uplatnila aj úrok z omeškania z nárokov, ktoré jej vyplývajú z neplatného
skončenia prac. pomeru, ktoré si uplatnila v súlade s ustanovením § 3 Nariadenia vlády SR 87/1995
Z.z. platného a účinného ku dňu omeškania , kedy si tieto úroky mohla uplatniť o 8 percentuálnych

bodov vyššie než je základná úroková sadzba určená ECB, pričom je nesporné, že nedoplatky na
mzde za obdobie od 13.8.2011 - 31.8.2011 vo výške 635,30 eur, za mesiac september 2011 vo výške 1
025,50 eur , za obdobie od 1.10.2011 - 31.10.2011 vo výške spolu 1 025,60 eur, za mesiace november,
december 2011 vo výške po 1 025,50 eur, za mesiace január - jún 2012 po 1 025,50 eur a za obdobie
od 1.7.2012 - 17.7.2012 vo výške 512,80 eur boli vždy splatné podľa Dodatku k pracovnej zmluve 25.

deň v mesiaci pozadu, a preto od nasledujúceho 26. dňa mesiaca, v ktorom jednotlivé mzdy mali byť
vyplatené, odporca sa dostal do omeškania. Z uvedeného dôvodu súd priznal príslušenstvo uplatneného
nároku tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanov. § 142 ods. 3 O.s.p. tak, že priznal navrhovateľke plnú
náhradu jej trov ,pretože rozhodnutie záviselo jednak od znaleckého posudku, ale tiež od úvahy súdu.
Preto, aj keď navrhovateľka nebola v celom rozsahu úspešná, súd jej napriek tomu priznal plnú náhradu

trov konania, ktoré jej vznikli titulom právneho zastúpenia a ktoré súd právnemu zástupcovi priznal
tak ako si ich uplatnil, napriek tomu , že z vyčíslenia nie je zrejmé, z akej hodnoty úkonu advokát
vychádzal, ale keďže podľa názoru súdu uplatnená výška rozhodne nie je vyššia , než pokiaľ by ju súd
priznával podľa § 10 ods. 1 za použitia § 11 ods. 1 písm.a/, tak súd už bez ďalšieho priznal náhradu
podľa uplatnenej odmeny 71,37 eur za úkon, resp. za pís. podanie 1/2-cu odmeny. Súd preto priznal

trovy právneho zastúpenia za 5 úkonov práv. pomoci á 71,37 eur (prevzatie veci a príprava zastúpenia,
podanienávrhu,pís.vyjadreniez28.2.2012,účasťnapojednávaniach3.9.2012a3.6.2013a1/2hodnoty
úkonu t.j. 35,68 eur za podané pís. vyjadrenie ,keďže v tejto hodnote si právny zástupca za toto podanie
vyčíslil. Súd tiež priznal RP podľa ustanov. § 16 ods.3/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. a to za úkony vykonané
v roku 2011- 2x á 7,41 eur a za úkony vykonané v roku 2012 - 2x á 7,81 eur . Keďže práv.zástupca

má sídlo kancelárie mimo sídlo súdu, súd mu priznal aj náhradu za stratu času podľa § 15 písm.b/ a
17 ods.1 cit.vyhl. za účasť na pojednávaniach 3.9. 2012 a 3.6.2013 vždy za 4 polhodiny á 12,71 eur ,
pretože tak si náhradu za stratu času práv.zástupca uplatnil. Súd nepriznal práv.zástupcovi náhradu
titulom uplatneného cestovného pri použití vlastného mot.vozidla z dôvodu, že nepripojil k vyúčtovaniu
trov práv.zastúpenia aj fotokopiu techn.preukazu tohto vozidla , preto mu súd priznal cestovné len v

cene cestovného lístka autobusovou dopravou na trase Senica - Pov.Bystrica a späť, t.j. za účasť na
2 pojednávaniach 3.9.2012 a 3.6.2013 v cene podľa á lístok 6,95
€ jedna cesta , t.j. za 2 cesty tam aj späť spolu súd priznal cestovné 27,80 eur. Zároveň súd priznal
práv.zástupcovi uplatnenú DPH vzhľadom k tomu, že preukázal, že je platcom DPH, a to podľa ustanov.
§ 18 ods. 3 cit. vyhl. z odmeny a náhrad, teda zo sumy 557,71 eur z čoho 20% predstavuje sumu 111,54

eur, spolu súd priznal trovy právneho zastúpenia vrátane DPH vo výške 669,25 eur.

Podľa ustanov. § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov súd uložil odporcovi z priznaných nárokov povinnosť zaplatiť súdny poplatok , a to z dôvodu, že
navrhovateľka bola podľa ustanov. § 4 ods.2 písm.d/ cit. zákona , pričom odporca bol v konaní prevažne
neúspešný. Súd preto podľa pol.1 Sadzobníka súdnych poplatkov písm.b/ uložil odporcovi zaplatiť za

určovaciu žalobu 99,50 eur a podľa pol. 1/ písm.a/ sadzobníka z priznanej hodnoty 6 % , t.j. 735,- eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom tohto
súdu na Krajský súd v Trenčíne v dvoch vyhotoveniach.

Z podaného odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a

čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov
a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis,
ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie
na jeho trovy.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa Zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.