Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. november 2012

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/306/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111217588
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3111217588.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a členiek JUDr.
Gabriely Janákovej a JUDr. Eriky Zajacovej v právnej veci navrhovateľa T.. O. Q., bytom I. XXXX/XX,
E., zastúpeného B.. B. L., Q., so sídlom v E., G.. A.. Q. XX/XX proti odporkyni T.. G. Q., bytom T..
XXXX/XX, E., zastúpenej Q. C. B.. Q. &. O., A. so sídlom O. XX/XXX, E. - U., T.: XX XXX XXX, o
rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k mal. L. Q., nar. XX.XX.XXXX, v konaní zastúpenému

Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, na odvolanie navrhovateľa a odporkyne proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 11. júla 2012, č.k. 26C/162/2011-153, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku o určení vyživovacej povinnosti navrhovateľa k mal. L. z
r u š u j e a v tejto časti vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V zostávajúcej časti rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd manželstvo účastníkov konania rozviedol. Maloletého L., nar.

XX.XX.XXXX, zveril do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ktorí sú oprávnení počas výkonu
tejto starostlivosti zastupovať maloleté dieťa a spravovať jeho majetok, s účinnosťou od právoplatnosti
rozsudku o rozvode. Určil realizáciu striedavej starostlivosti rodičov spôsobom uvedeným vo výroku
rozhodnutia. Navrhovateľa zaviazal povinnosťou prispievať odporkyni na výživu mal. L. sumou 250
Eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred počas matkinej osobnej starostlivosti o maloletého,
s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku súdu o rozvode manželstva účastníkov. Účastníkom nepriznal

právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil konštatovaním zisteného skutkového stavu veci,
z ktorého mal za preukázané, že návrh na rozvod manželstva bol podaný dôvodne. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že vzťahy medzi manželmi sú dlhodobo narušené v dôsledku nedostatku
komunikácie, vzájomného pochopenia a podpory v pracovnej činnosti a pomoci v domácnosti. Manželia
od júla 2011, t. j. po dobu jedného roka nežijú v spoločnej domácnosti, spoločne nehospodária, intímne
sa nestýkajú. Medzi manželmi sú rozdielne názory na zásadné otázky manželského spolužitia, výchovu
detí, pretrvávajú medzi nimi dlhodobé konflikty a nedostatočná komunikácia, ktorá vyústila až do

následného dlhotrvajúceho odchodu odporkyne s deťmi zo spoločnej domácnosti. Tým sa vzťahy medzi
manželmi narušili do tej miery, že navrhovateľ nemá už záujem o obnovenie manželského spolužitia a
o ďalšie zotrvanie v manželskom vzťahu s odporkyňou, preto súd prvého stupňa konštatoval, že rozvrat
vzťahov medzi manželmi je trvalý, manželstvo si neplní svoj spoločenský účel a nie je ani predpoklad
jeho obnovy v budúcnosti. V súlade s ust. § 24 ods. 1 až 4 Zákona o rodine upravil výkon rodičovských
práv a povinností účastníkov k mal. L. na čas po rozvode manželstva tak, že maloletého L. zveril do

striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, pri ktorom rozhodnutí vychádzal najmä zo znaleckého
posudku znalkyne O.. A. B. a dodatku k tomuto posudku, k stanovisku kolízneho opatrovníka, ako aj zo
skutočností, že rodičia mal. dieťaťa žijú v rovnakom meste, na rovnakom sídlisku a došlo medzi nimik dohode ohľadom školskej dochádzky mal. L.. Na základe záverov znaleckého posudku periodicitu
striedania starostlivosti stanovil tak, aby mal. L. bol v striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov
spočiatku v kratších intervaloch z dôvodu, že takáto úprava umožní maloletému vyvážene saturovať

citové väzby k obom rodičom a bude ďalej stimulovať jeho vývin. Navrhovateľa zaviazal prispievať na
výživu maloletého L. sumou 250 Eur mesačne počas matkinej osobnej starostlivosti, s odôvodnením,
že majetkové pomery navrhovateľa a odporkyne sú v značnom nepomere, keď navrhovateľov mesačný
príjem je vo výške 2.743,40 Eur mesačne, zatiaľ čo odporkyňa je na predĺženej
materskej dovolenke, je zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie a nemá nárok

na dávky v nezamestnanosti. Uviedol, že pri stanovení výšky vyživovacej povinnosti prihliadol najmä
na právo maloletého podieľať sa na životnej úrovni svojho otca. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil
ustanoveniami § 23 ods. 1, 2, 3, § 24 ods. 1, 2, 3, 4, § 64 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 75 ods. 1, 2 Zákona o
rodine a § 113 ods. 1 O.s.p. O trovách konania rozhodol podľa § 144 veta prvá O.s.p.

Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ aj odporkyňa.

Navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu odvolaním napadol výrok rozhodnutia prvostupňového
A. o určení vyživovacej povinnosti. Rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti považoval za
nesprávny a pre nedostatok dôvodov za nepreskúmateľný. Súdu prvého stupňa vytýkal, že napriek
tomu, že bol povinný riadiť sa pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti ustanoveniami Zákona o rodine,

tak súd prvého stupňa podľa týchto zákonných ustanovení nepostupoval a dokonca ust. § 62 ods. 6
Zákona o rodine ako rozhodujúce pre posúdenie vyživovacej povinnosti v tomto prípade vo svojom
rozhodnutí ani neuviedol. Súd prvého stupňa sa pri svojom rozhodnutí o určení vyživovacej povinnosti
otca k maloletému L. žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, že maloleté dieťa bolo na
čas po rozvode zverené do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov s úplne

rovnakou dĺžkou trvania osobnej starostlivosti, teda so skutočnosťou, že otec bude po rovnakú dobu
ako matka zabezpečovať osobnú starostlivosť o dieťa a v rámci toho hradiť všetky náklady dieťaťa.
Suma výživného, určená napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa, je v súdnej praxi obvyklou
sumou výživného určovanou u povinného rodiča, ktorému nie je maloleté dieťa vôbec zverené do
osobnej starostlivosti. Ak súd takúto sumu výživného určil navrhovateľovi, ktorý má v rovnakom rozsahu

ako odporkyňa zabezpečovať striedavú osobnú starostlivosť, takýto postup súdu prvého stupňa nemá
opodstatnenie. Súd sa v dostatočnom rozsah nezaoberal ani opodstatnenými výdavkami na strane
navrhovateľa a vôbec neprihliadol ani na to, že navrhovateľ zabezpečuje aj výživu už plnoletého syna
účastníkov O.. Zároveň sa súd prvého stupňa nezaoberal vôbec odôvodnenými potrebami maloletého
L. a neuviedol, aké zistenia v tomto smere ho viedli k záveru o potrebe určiť pri zverení tohto dieťaťa

do rovnomernej striedavej starostlivosti oboch rodičov ešte vyživovaciu povinnosť zo strany otca v takej
neprimeranej výške. Napriek uvedenému uviedol, že je ochotný prispievať na výživu maloletého L.
odporkyni sumou 100 Eur mesačne počas jej osobnej starostlivosti, ktorú sumu považoval za plne
postačujúcu.

Odporkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedla, že odvolanie navrhovateľa vo
vzťahu k určeniu vyživovacej povinnosti považuje za nedôvodné. Poukázala na to, že nepoberá v
súčasnej dobe žiaden príjem a je od 17.11.2011 evidovaná ako nezamestnaná na Úrade práce,
sociálnych vecí a rodiny v E.. Navrhovateľ je podľa verejne prístupného výpisu z obchodného registra
konateľom alebo spoločníkom v štyroch spoločnostiach s ručením obmedzeným, pričom z oficiálneho

vyjadrenia navrhovateľa o jeho príjme, ako aj z verejne dostupných posledných účtovných uzávierok
uvedených spoločností jednoznačne vyplýva, že aktuálny príjem navrhovateľa je vyšší, ako ho uviedol
súdu. Navrhovateľ jej do konca roka 2011 prispieval mesačne sumou 1.500 Eur a tiež platil všetky
poplatky spojené s bývaním v byte, ktorý užíva sám, platí hypotéku a poistky deťom a do konca mesiaca
máj 2002 dobrovoľne plnil vyživovaciu povinnosť voči nej vo výške 575 Eur mesačne a vyživovaciu

povinnosť voči deťom vo výške 700 Eur mesačne. Z uvedeného dostatočne vyplýva, že navrhovateľ bol
a je schopný plniť ďaleko vyššiu vyživovaciu povinnosť voči maloletému, a to aj pri striedavej osobnej
starostlivosti.

Odporkyňa prostredníctvom právneho zástupcu odvolaním napadla rozsudok prvostupňového súdu v

celom rozsahu a žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Ako odvolací dôvod uviedla ust. § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p. V prvom
rade vytýkala prvostupňovému súdu, že jej postupom súdu bolo porušené právo na spravodlivý súdny
proces a prístup k súdu garantované v článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy SR, kedy jej bolaodňatá možnosť konať pred súdom, keď súd prvého stupňa rozhodol po tom, čo neakceptoval žiadosť
jej právneho zástupcu o odročenie pojednávania. Uviedla, že je síce pravdou, že jej právny zástupca
žiadal celkovo 4-krát konajúci súd o odročenie pojednávaní nariadených súdom v priebehu 3

mesiacov, vždyvšakmalnatovážnydôvodanekonalscieľomspôsobiťprieťahyvkonaní.Nesúhlasilas
argumentáciou súdu pre odôvodneieí jeho postupu, ktorým neakceptoval žiadosť jej právneho zástupcu
o odročenie pojednávania. Skutočnosť, že právny zástupca nemohol pol roka vopred určiť presný termín
čerpania každoročnej letnej dovolenky v R. práve z dôvodu, že jeho manželka mala plánovaný pôrod
sekciou a musela konzultovať termín čerpania dovolenky s ošetrujúcou lekárkou, neznamená, že pre

totonemaljejprávnyzástupcanároknačerpanierodinnejletnej dovolenkytakakokaždýinýobčantohto
štátu. Práve naopak, s dobrým úmyslom túto skutočnosť oznámil súdu ihneď po doručení predvolania
na pojednávanie, aby to súd nebral ako obštrukciu z jeho strany. Pôrod manželky právneho zástupcu
prebehol 16.08.2012 sekciou pred plánovaným termínom a práve preto bolo veľmi dôležité z jeho strany
riadiť sa pokynmi ošetrujúcej lekárky manželky a nevybrať sa na dovolenku vo svojvoľne zvolenom
termíne. Súdu prvého stupňa ďalej vytýkala, že pri posúdení záujmu mal. L. vychádzal len zo znaleckého

posudku č. XX/XXXX v znení jeho doplnku č. 1, vyhotoveného O.. A. B. a za relevantnú nepovažoval
lekársku správu - nález klinickej psychologičky O.. P. V., ktorú maloletý L. navštevoval pravidelne počas
rozhodne dlhšieho časového obdobia a zúčastnil sa pohovoru s ňou v rámci vystavenia lekárskej
správy, pričom z uvedenej lekárskej správy vyplynulo, že klinický psychológ nedoporučuje zmenu v
zverení mal. L. ohľadne opatery. Uviedla, že na základe uvedenej správy žiadala prvostupňový súd o

kontrolný znalecký posudok, pretože správa bola odlišná od záverov znaleckého posudku, pričom súd
na túto jej žiadosť nereagoval. Za rovnako nedostatočné považovala odôvodnenie rozsudku súdu v
časti, v ktorej určil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa, keďže z neho nie je zrejmé, na základe čoho
určil práve túto výšku vyživovacej povinnosti, keď sa nedostatočne zaoberal príjmami a majetkovými
pomermi navrhovateľa.

Navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne
žiadal rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o určení vyživovacej povinnosti zmeniť v zmysle
ním podaného odvolania a v zostávajúcej časti rozsudok prvostupňového súdu potvrdiť. Námietku
odporkyne, že jej postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, označil za neopodstatnenú.

Poukázal na to, že pojednávania, ktoré sa konalo na súde prvého stupňa dňa 11.07.2012, sa zúčastnil
advokátsky koncipient právneho zástupcu odporkyne, a to počas celého pojednávania, ako aj na
to, že na tomto pojednávaní nebol vykonaný výsluch svedkov, ani znalca a došlo len k prednesom
účastníkov (ich zástupcov) a kolízneho opatrovníka, vrátane záverečných návrhov a k vyhláseniu
rozsudku. Zároveň sa súd prvého stupňa vyporiadal aj s dôkazným návrhom odporkyne na vykonanie

kontrolného znaleckého dokazovania tak, že takéto dokazovanie nepovažoval za potrebné vykonať, a
preto vyhlásil dokazovanie za skončené. Žiadne iné dôkazné návrhy neboli odporkyňou prednesené ani
v jej obsiahlom písomnom vyjadrení k podanému znaleckému posudku, preto postupom súdu nebola
odporkyňa žiadnym spôsobom ukrátená na svojich právach. Pokiaľ ide o druhú odvolaciu námietku
odporkyne, týkajúcu sa nevykonania kontrolného znaleckého dokazovania vzhľadom na rozdielne

závery znaleckého posudku a nálezu klinického psychológa, poukázal na to, že súd nariadil vo veci
znalecké dokazovanie práve za účelom komplexného posúdenia všetkých okolností dôležitých pre
rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k mal. L. tak, aby rozhodnutie o tejto
veci bolo založené na odborných záveroch a vyjadrovalo čo najviac záujmy maloletého bez ohľadu
na subjektívne názory účastníkov na túto otázku. Na rozdiel od odporkyne práve lekársku správu

- nález klinického psychológa O.. P. V. zo dňa 15.05.2012 považuje za celkom nedostatočnú na
to, aby táto mohla relevantným spôsobom spochybniť závery vykonaného znaleckého dokazovania.
Táto podaná lekárska správa z jednorazového vyšetrenia mal. L. nemôže vôbec opodstatňovať
nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania, a to aj s ohľadom na kvalitu a obsah znaleckého
posudku. Poukázal ďalej na to, že naviac zo samotnej lekárskej správy - nálezu vyplýva, že maloletý

navštevoval príslušnú psychologickú ambulanciu v čase od 16.01.2009 do 29.03.2010, teda v období
časovo predchádzajúcemu vykonaniu znaleckého dokazovania v tejto veci. Súd prvého stupňa preto
správne postupoval, keď neakceptoval dôkazný návrh odporkyne na nariadenie kontrolného znaleckého
dokazovania a rozhodol v súlade s výsledkami vykonaného znaleckého dokazovania. Pokiaľ ide o tretiu
odvolaciu námietku odporkyne týkajúcu sa nesprávnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého

stupňa o určení vyživovacej povinnosti, túto považoval z dôvodov uvádzaných odporkyňou za celkom
neopodstatnenú, zároveň však uviedol, že taktiež považuje rozhodnutie prvostupňového súdu v tejto
časti za nesprávne z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom odvolaní.Kolízny opatrovník sa k odvolaniam navrhovateľa a odporkyne písomne nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1, 2 písm. a) O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného

súdu je potrebné vo výroku, ktorým rozhodol o určení vyživovacej povinnosti navrhovateľa k mal. L.,
podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť a podľa ods. 2 cit. zákonného ustanovenia vec vrátiť v tejto
časti súdu prvého stupňa na M. konanie a v zostávajúcej časti je potrebné rozsudok prvostupňového
súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

V prvom rade sa odvolací súd zaoberal námietkou odporkyne, že postupom súdu bolo porušené jej
právo na spravodlivý súdny proces a prístup k súdu, garantované v článku 46 ods. 1 a článku 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že súd prvého
stupňa neakceptoval žiadosť jej právneho zástupcu o odročenie pojednávania.

Odňatie možnosť konať pred súdom je vadou konania súdu, ktorá má za následok porušenie základného
práva účastníka konania na súdnu ochranu. Rovnako uskutočnenie pojednávania súdu bez toho, aby
účastníkovi konania bola daná možnosť zúčastniť sa pojednávania a uplatňovať počas jeho priebehu
svoje procesné práva, má za následok odňatie možnosti konať pred súdom, a tak aj porušenie
základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané
dôkazy.

Predmetné ustanovenie bráni absolútnemu ponímaniu práva účastníka konania konať procesne
relevantným spôsobom pred súdom. Ak by totiž takéto absolútne ponímanie bolo akceptované, potom
by sa súdne konanie prostredníctvom sústavného využívania opakovaných žiadostí o odročenie
pojednávania ľahko stalo voľne disponibilným nástrojom v rukách účastníka konania a súčasne by

prestalo byť nástrojom v rukách štátneho orgánu (súdu), ktorý má slúžiť nastoľovaniu spravodlivého
usporiadania v právom regulovaných spoločenských vzťahoch. Je preto potrebné, aby posúdenie
dôvodov žiadaného odročenia nariadeného pojednávania bolo vecou súdu, ktorého povinnosťou je
nastolenie stavu právnej istoty účastníkov konania, pokiaľ ide o otázku tvoriacu predmet sporu.
Dôležitosť dôvodu, pre ktorý účastník konania žiada o odročenie pojednávania, súd posudzuje vždy s

prihliadnutím ku všetkým okolnostiam konkrétneho prípadu. Aj keď účastník konania vo svojej žiadosti
uvádza dôvod inak spôsobilý viesť k záveru o odročení pojednávania, nie je súd vždy povinný takýto
dôvod akceptovať, a to najmä vtedy, ak nie je využívaný v súlade so zmyslom a účelom ust. § 101
ods. 2 O.s.p., ale k zámerným procesným obštrukciám, keď doterajší priebeh konania signalizuje možné
zneužívanie žiadostí o odročovanie pojednávaní pre účely predlžovania konania. Takto zvolený postup

je však súd povinný dostatočným spôsobom zdôvodniť.

V preskúmavanej veci je nesporné (a odporkyňa to nespochybňuje), že v priebehu konania došlo
k opakovanému odročovaniu nariadených pojednávaní na základe žiadostí odporkyne, resp. jej
právneho zástupcu, pričom súd prvého stupňa týmto žiadostiam vo všetkých predchádzajúcich

prípadoch vyhovel. Z neúčasti na pojednávaní, nariadenom na 11.07.2012, ktoré predvolanie prevzal
právny zástupca odporkyne dňa 28.06.2012, sa právny zástupca odporkyne ospravedlnil listom zo
dňa 29.06.2012, doručeným súdu prvého stupňa dňa 02.07.2012, v ktorom požiadal o odročenie
nariadeného pojednávania z dôvodu čerpania rodinnej dovolenky v R. od 30.06.2011 do 15.07.2011.
Uviedol, že termín tejto rodinnej dovolenky vopred nevedel, pretože tento bol závislý od viacerých

okolností, z ktorých najpodstatnejšou bolo odporúčanie lekárky s ohľadom na pokročilé štádium
tehotenstva jeho manželky. Odporkyňa sa z neúčasti na uvedenom pojednávaní ospravedlnila podaním,
doručeným Okresnému súdu Trenčín dňa 11.07.2012, kde uviedla, že trvá na osobnej účasti svojho
právneho zástupcu, a keďže tento ju na pojednávaní nemôže zastupovať, pojednávania sa nezúčastní.

Za takto popísaných skutkových okolností súd prvého stupňa pojednávanie neodročil a konal a
rozhodol v neprítomnosti odporkyne a jej právneho zástupcu. Dôvody, pre ktoré neakceptoval žiadosť
právnehozástupcuodporkyneoodročeniepojednávania,vysvetlilvodôvodnenísvojhorozhodnutia,keď
uviedol, že všetkým predchádzajúcim žiadostiam odporkyne, resp. jej právneho zástupcu, o odročeniepojednávania vyhovel, avšak ďaľšiu, v poradí už štvrtú žiadosť o odročenia pojednávania považoval už
za obštrukčné správanie zo strany odporkyne, sledujúce bezdôvodné predlžovanie konania. Poukázal
pritom na skutočnosť, že sa jedná o konanie vo veci starostlivosti o mal. dieťa, kde súd je povinný

rozhodnúť bez zbytočného odkladu. Daná vec v čase rozhodnutia prvostupňového súdu prebiehala
na súde prvého stupňa už jeden rok, pričom odporkyňa sa zúčastnila len prvého pojednávania
dňa 07.10.2011 a pri každom z nasledujúcich vytýčených termínoch pojednávaní, vytýčených na
deň 26.04.2012, 17.05.2012, 20.06.2012 a 11.07.2012 požiadala z rôznych dôvodov o odročenie
pojednávania.

Odvolací súd po preskúmaní dospel k záveru, že ak za takéhoto stavu súd prvého stupňa neakceptoval
posledný dôvod právneho zástupcu uvedený v žiadosti o odročenie pojednávania, s odôvodnením, že
na strane právneho zástupcu odporkyne nešlo o dôležitý dôvod pre odročenie poejednávania, pretože
sa nejednalo o dlhodobo plánovanú dovolenku, jednalo sa o právo súdu neakceptovať žiadosť účastníka
konania o odročenie už nariadeného pojednávania, keď súd prvého stupňa dospel k záveru, že sa jedná

o prípad možného zneužívania žiadostí o odročovanie pojednávaní za účelom predlžovania konania.
Treba pritom poukázať aj na skutočnosť, že navrhovateľka bola na pojednávaní dňa 07.10.2011 súdom
riadne vypočutá ako účastníčka konania, v priebehu konania mala možnosť vyjadriť sa k výpovedi
navrhovateľa, kolízneho opatrovníka, k predloženým listinným dôkazom, k podanému znaleckému
posudku, čo odporkyňa aj využila, a taktiež mala možnosť podávať písomné návrhy na doplnenie

dokazovania. Na pojednávaní dňa 11.7.2012 napokon bol prítomný aj advokátsky koncipient právneho
zástupcu odporkyne, ktorý mohol hájiť jej záujmy, pričom na tomto pojednávaní neboli vykonané žiadne
rozhodujúce dôkazy, neboli vypočúvaní svedkovia, ani súdny znalec, ale došlo iba k vyjadreniam strán
a k záverečným prednesom. Po zhodnotení všetkých uvedených skutočností odvolací súd dospel k
záveru, že pokiaľ súd prvého v danej veci rozhodol v neprítomnosti odporkyne, resp. jej právneho

zástupcu, postupom prvostupňového súdu nebolo porušené právo odporkyne na spravodlivý súdny
proces a prístup k súdu, a teda jej nebola odňatá možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ sa jedná o vec samotnú, odporkyňa odvolaním napadla celé rozhodnutie prvostupňového súdu,
t. j. aj výrok, ktorým bolo manželstvo účastníkov rozvedené, aj keď v odvolaní neuvádza žiadne

námietky, pre ktoré považuje rozhodnutie prvostupňového súdu v tejto časti, t. j. vo výroku o rozvode
manželstva, za nesprávne. Odvolací súd, aj keď je v zmysle ust. § 212 ods. 1 viazaný len rozsahom a
dôvodmi odvolania, preskúmal aj tento napadnutý výrok rozhodnutia prvostupňového súdu a dospel k
záveru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a rozhodol správne, keď návrhu
navrhovateľa na rozvod manželstva vyhovel. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzťahy medzi

manželmi sú dlhodobo rozvrátené, manželia viac ako jeden rok nežijú v spoločnej domácnosti, spoločne
nehospodária, spoločne nevychovávajú svoje deti, intímne spolu nežijú, majú problémy v komunikácii.
Manželstvo si tak preukázateľne neplní ani jednu zo svojich funkcií uvedených v ust. § 18 Zákona o
rodine, je iba formálnym zväzkom a nie je ani predpoklad na jeho obnovenie v budúcnosti. Z uvedených
dôvodov nepovažoval odvolací súd odvolanie odporkyne do výroku o rozvode manželstva za dôvodné,

preto rozsudok prvostupňového súdu v tejto časti potvrdil.

Za správne považoval odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu aj vo výroku, ktorým rozhodol
o zverení mal. L. do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Je nepochybné,
že zverenie mal. dieťaťa do osobnej starostlivosti oboch rodičov je v záujme mal. dieťaťa a takýto

spôsob starostlivosti rodičov o dieťa treba vždy preferovať, pokiaľ tomu nebránia závažné dôvody. V
danej veci na základe námietok odporkyne súd nariadil znalecké dokazovanie, z ktorého vyplynulo,
že mal. L. má k obom rodičom pozitívne citové postoje, a že je v záujme dieťaťa, aby bolo na čas
po rozvode manželstva zverené do osobnej starostlivosti oboch rodičov, aj keď spočiatku v kratších
intervaloch, keď znalkyňa vyslovila názor, že takáto úprava zverenia umožní mal. L. vyvážene saturovať

citové väzby s oboma rodičmi a bude ďalej stimulovať jeho vývin. Námietka odporkyne, že súd mal
akceptovať jej návrh na nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania po tom, čo súdu predložila
nález klinického psychológa, nie je dôvodná. Znalecké dokazovanie súd nariaďuje v prípade, keď sa v
konaní jedná o vyriešenie otázky, pre ktorú súd nemá dostatočné odborné znalosti. V danej veci súd na
základe námietok ohľadne vzťahu navrhovateľa s maloletým, ustanovil vo veci súdnu znalkyňu, ktorá

vo veci podala znalecký posudok. Po preskúmaní uvedeného znaleckého posudku znalkyne O.. A.
B. a jeho dodatku č. 1, súd nemal dôvod pochybovať o jeho správnosti, a preto nevidel dôvod pre
nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania s ohľadom na predloženú lekársku správu klinickej
psychologičky O.. P. V.. Súd prvého stupňa pritom správne poukázal na to, že predložená lekárskaspráva bola vypracovaná bez výsluchu navrhovateľa ako otca mal. L., pričom klinická psychologička sa
ani nevyjadrovala k možnosti striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, ale iba k celkovej zmene
zverenia do starostlivosti otca. Vzhľadom na závery znalca uvedené v znaleckom posudku, postoj

kolízneho opatrovníka, ktorý v konaní zastupuje záujmy mal. dieťaťa, a ktorý taktiež žiadal zveriť mal. L.
do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, s prihliadnutím ku skutočnosti, že rodičia mal. L. žili
až do júla 2011 v spoločnej domácnosti s mal. L., obaja bývajú v tom istom meste, na tom istom sídlisku,
záver prvostupňového súdu o tom, že zverenie mal. L. do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov
je v záujme dieťaťa, odvolací súd považoval za správny. Preto rozsudok prvostupňového súdu aj vo

výroku o zverení mal. dieťaťa do osobnej starostlivosti oboch rodičov potvrdil.

Za opodstatnené však odvolací súd považoval odvolanie navrhovateľa aj odporkyne do výroku o určení
výšky vyživovacej povinnosti k mal. L.. Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa
sa neriadil dôsledne ustanoveniami § 62 ods.1, 2, § 62 ods. 6 a §75 ods. 1 Zákona o rodine a
dostatočne nezistil osobné, majetkové a zárobkové pomery oboch účastníkov konania, ich výdavky, ako

aj potreby mal. dieťaťa. Z jeho rozhodnutia nie je možné zistiť, akými úvahami riadil pri stanovení výšky
vyživovacej povinnosti, ani ako sa na výške výživného odzrkadlila skutočnosť, že dieťa zveril na čas po
rozvode do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok
prvostupňového súdu v tejto časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd prvého stupňa
dôsledne zistí osobné, majetkové a zárobkové pomery oboch účastníkov konania, ich výdavky, potreby

mal. dieťaťa a o vyživovacej povinnosti opätovne rozhodne, a to aj v nadväznosti na ust. § 62 ods. 6
Zákona o rodine.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .