Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. január 2010

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 1C/159/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7708215584
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2010
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agáta Štefaničová

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2010:7708215584.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, samosudkyňou Mgr. Agátou Štefaničovou, v právnej veci žalobcu I., proti

žalovanému Slovenská republika, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, 813 11 Bratislava, o
odškodnenie za odvlečenie do zajateckého tábora, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh z a m i e t a.

II. Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa návrhom doručeným súdu 31.10.2008 domáhal odškodnenia za odvlečenia do zajateckého
tábora. Uviedol, že 1.4.1944 ho nemecké vojská odvliekli do tábora v obci Volosata a Ľubňa v Poľsku.
Aj napriek tomu, že nemá potrebné doklady, domáha sa odškodnenia, lebo jeho odvlečenie mu prinieslo
trvalé zdravotné následky a nikdy nezabudne, čo si musel vytrpieť v zajateckom tábore. Zo žijúcich,

ktorí s ním v zajateckom tábore boli, je ešte JM. ktorý môže dosvedčiť to, že bol v zajateckom tábore. Z
uvedeného dôvodu žiadal, aby mu bolo priznané odškodnenie vo výške 100 000,- Sk.

Žalovaný s návrhom nesúhlasil. Uviedol, že žalobcovi odškodnenie nepatrí, pretože žalobca nepredložil
doklady preukazujúce jeho deportáciu do nacistických koncentračných alebo zajateckých táborov. Podľa
stručného popisu deportácie vyplývajúceho z obsahu jeho žiadosti o odškodnenie vyplýva, že žalobca
mohol byť deportovaný na nútené práce, za ktoré zákon č. 305/1999 Z.z. v znení zákona 126/2002 Z.z,.
odškodnenie neumožňuje, preto žiadal aby súd návrh zamietol.

Po vykonanom dokazovaní súd zistil tento skutkový stav:

Podľa výpovede žalobcu, dňa 1.4.1944 sa do obce Blatné Remety dostavili nemecké jednotky SS.
Spýtali sa žalobcu, či je I. keď odpovedal kladne, bol naložený na nákladné auto, v ktorom sa už
nachádzalo niekoľko mužov, pravdepodobne zo susedných dedín. Žalobca uviedol, že ho musel niekto

z dediny udať, že spolupracuje buď s Rusmi alebo s partizánmi. Podľa jeho vlastného vyjadrenia však
nespolupracoval ani s jednými ani s druhými, pretože v tej dobe mal 17 rokov. Z mužov, ktorí sa spolu
s ním nachádzali v nákladnom aute, nepoznal nikoho, iba pána PA.. Po naložení do auta nasledovala
niekoľkohodinová cesta, po ktorej došli na územie Poľskej republiky, konkrétne do obce Volosata,
kde boli muži z áut vyložení. Po vyložení z nákladných áut ich porozdeľovali do tzv. barákov. Podľavyjadrenia žalobcu išlo o tábor, ktorý bol ohradený ostnatým drôtom a strážený vojenskými jednotkami.
Podľa popisu žalobcu denný režim v tábore bol taký, že po raňajkách boli rozdelení a nasadzovaní na
úpravu alebo opravu bunkrov, ciest, mostov a podobne. Pri práci boli strážení nemeckými jednotkami. Po

priblížení sa ruského frontu koncom roka 1944 došlo k ozbrojenej potýčke medzi ruskými a nemeckými
jednotkami, počas ktorých bol žalobca zranený. Po boji Nemci ustúpili na západ a tábor zostal opustený.
Žalobcu ošetrovali ruskí zdravotníci, pričom zo zranení sa žalobca liečil asi 1 mesiac. Po vyliečení sa
vrátil domov spolu s ruskými jednotkami, ktoré postupovali smerom z Poľska na Sobrance.

Výpoveď žalobcu potvrdil aj vypočutý svedok Juraj Pasterák, ktorý tak isto uviedol, že 1.4.1944 bol
odvlečený spolu so žalobcom a ostatnými mužmi nemeckými vojenskými jednotkami na poľské územie.

Bolirozdelenídodlhých„barákov“,ktoréboliohradenéostnatýmdrôtomastrážené. Vtýchtopriestoroch
sa nachádzali aj kancelárske priestory pre nemecké vojská, ktoré tábor strážili. Svedok ďalej uviedol, že
v tábore sa nachádzali iba muži, ženy v tábore nevidel. So žalobcom sa stretávali iba počas prác. Svedok
tak isto popisuje režim dňa ako žalobca, to znamená, po raňajkách odchádzali strážení na jednotlivé
pracoviská, kde im bola pridelená práca. Uviedol, že pracovali na stavbách ciest, na opravách bunkrov,

kopali zákopy alebo stavali mosty pre nemecké vojská. Tak isto potvrdil, že práce vykonávali do konca
novembra roku 1944, keď sa z východu priblížil ruský front a Nemci ustúpili pred ruskými vojenskými
jednotkami a opustili tábor. Potvrdil, že žalobca bol zranený, a že ho asi mesiac ošetrovali ruskí vojenskí
zdravotníci. Po vyliečení žalobcu sa spolu s ruskými vojakmi vrátili do svojich rodných obcí, a to niekedy
v decembri v roku 1944.

Na základe týchto skutočností si žalobca uplatnil dňa 6.10.2000 na Ministerstve spravodlivosti
odškodnenie podľa zák. č. 305/1999 Zb. K návrhu predložil čestné prehlásenie Juraja Pasteráka, ktorý
vystupoval ako svedok aj v súdnom konaní o tom, že bol odvlečený do koncentračného tábora v Poľsku.
Ministerstvo spravodlivosti svojim rozhodnutím č. 24392/2000-548/16623 z 21.10.2008 odškodnenie
žalobcovi nepriznalo, pretože podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona, oprávnená osoba je povinná pripojiť

k žiadosti o odškodnenie doklady preukazujúce opodstatnenosť jej nárokov. Vzhľadom na to, že žalobca
nepredložil k žiadosti žiadne doklady preukazujúce deportáciu do nacistických koncentračných alebo
zajateckých táborov, nebolo možné odškodnenie priznať.

Z dokumentácie predloženej žalobcom súd zistil, že boli vykonané rozsiahle šetrenia týkajúce sa
deportácie žalobcu do koncentračných alebo zajateckých táborov, avšak žiadne údaje o žalobcovi sa

nepodarilo zistiť.

Zo správy Ministerstva vnútra SR - Slovenský národný archív Bratislava zo dňa 20.4.2004 vyplýva, že
v archíve sa nenachádzajú dokumenty týkajúce sa deportácii žalobcu v Poľsku (č.l. 46).

Zo správy Slovenského červeného kríža, na ktorý sa žalobca obrátil vyplýva, že dostali výsledok šetrenia
Poľskej pátracej služby Červeného kríža a ani Poľskému Červenému krížu sa nepodarilo zistiť údaje o

deportácii žalobcu v Poľsku (čl. 47).

TakistoMinisterstvoobranylistomzodňa3.5.2004oznámiložalobcovi,ževicharchívesanenachádzajú
záznamy o jeho zajatí (čl.48).

Takéto informácie sa nenašli ani v Slovenskom národnom archíve Ministerstva vnútra SR, ani vo
vojenskom historickom archíve (čl. 49,50).

Tak isto nemecká pátracia služba Červeného kríža nenašla vo svojich archívoch, resp. v archívoch ku
ktorým mali prístup, žiadne údaje o žalobcovi, týkajúce sa jeho deportácii do koncentračných alebo
zajateckých táborov (čl.43).Súd opakovane vykonal dožiadanie na pátraciu službu Červeného kríža o poskytnutie informácie o
deportáciách, avšak pátracia služba Slovenského Červeného kríža odkázala znovu na orgány poľského
a nemeckého Červeného kríža. Z dokumentácie predloženej žalobcom vyplýva, že pátranie týchto

orgánov bolo bezvýsledné.

Po vykonanom dokazovaní súd vec právne posúdil takto:

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 305/1999 Z.z. (ďalej len zákon) odškodnenie patrí za deportáciu do
nacistických koncentračných táborov a zajateckých táborov a väznenie v nich v rokoch 1939-1945 a za
smrť počas deportácie a väznenia v koncentračnom tábore alebo v zajateckom tábore.

Podľa § 2 ods. 2 zákona, za deportáciu sa považuje aj zaistenie a sústredenie z dôvodov politickej,

národnej, rasovej a náboženskej perzekúcie v táboroch na území Československa z rokov 1918-1938,
ako aj čas návratu z koncentračného tábora a zajateckého tábora do vlasti.

Podľa § 2 ods. 3 zákona, oprávnená osoba je osoba, ktorá bola

a/ deportovaná z územia Československa z rokov 1918-1938 do koncentračného tábora a zajateckého
tábora zriadeného na území Veľkonemeckej ríše alebo na iných územiach,

b/ zaistená na účely deportácie,

c/ sústredená podľa ods.2,

d/ ukrývaná z dôvodu rasovej alebo náboženskej perzekúcie a ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto
zákona je štátnym občanom SR a má na jej území trvalý pobyt.

Podľa § 4 ods. 1 zákona, na konanie o odškodnení je príslušné Ministerstvo spravodlivosti SR.

Podľa § 4 ods. 3 zákona, oprávnená osoba je povinná pripojiť k žiadosti doklady preukazujúce
opodstatnenosť jej nárokov.

Podľa§5ods.2zákona,akMinisterstvonevyhoviežiadostialebojejvyhovieibasčasti,žiadateľsamôže
domáhať odškodnenia žalobou na súde proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom najneskôr
do 1 roka, odo dňa doručenia stanoviska Ministerstva.

V § 1 zák. č. 305/1999 Z.z. sa uvádza, že účelom zákona je zmierniť niektoré krivdy spôsobené
osobám prenasledovaným počas II. svetovej vojny z dôvodov politickej, národnej rasovej a náboženskej
príslušnosti, deportovaným do nacistických koncentračných táborov a zajateckých táborov. Zákon však
stanovuje niekoľko podmienok pre úspešnosť nároku na priznanie odškodnenia, a to:

1./ že návrh podá oprávnená osoba, to znamená osoba uvedená v § 2 ods.3 zákona.

2./ že návrh podá v lehote určenej zákonom, v prípade súdnych návrhov v lehote 1 roka odo dňa
doručenia stanoviska Ministerstva o priznaní resp. nepriznaní odškodnenia,3./ že oprávnená osoba bola deportovaná do nacistického koncentračného alebo zajateckého tábora
alebo bola zaistená alebo sústredená z dôvodov politickej, národnej, rasovej a náboženskej perzekúcie
na území Československa,

5./ že preukáže opodstatnenosť jej nárokov,

Žalobca návrh podal včas, a to v lehote jedného roka od doručenia stanoviska Ministerstva
spravodlivosti o nepriznaní odškodnenia. Nepodarilo sa však preukázať, že žalobca bol deportovaný
do koncentračného alebo zajateckého tábora, prípadne že bol zaistený alebo sústredený z dôvodov
politickej, národnej, rasovej alebo náboženskej perzekúcie.

Koncentračné tábory boli zariadenia na území Veľkonemeckej ríše alebo na ostatných okupovaných

územiach, kde sa sústreďovali osoby nepohodlné nacistickému režimu, či už z dôvodov politickej,
národnej, rasovej alebo náboženskej príslušnosti tak, ako to ustanovuje aj zákon 305/1999 Z.z. v § 1.
Aj keď žalobca a svedok podrobne popísali priebeh deportácie na územie v Poľskej republike, tak isto
podrobne popísali pracovný režim v tábore a návrat na územie Slovenskej republiky, z ich vyjadrení
však vyplýva, že išlo o pracovný tábor, resp. tábor nútených prác na území Poľskej republiky a nie o

koncentračný či zajatecký tábor.

Žalobca pri výpovedi uviedol, že počas celej doby, po ktorú boli v tábore, im bola každý deň prideľovaná
práca. Boli nasadzovaní na úpravu mostov, stavali cesty, kopali zákopy, resp. opravovali a stavali bunkre
pre nemeckú armádu. Z týchto výpovedí nemožno usúdiť, že išlo o koncentračný tábor. Sám žalobca raz
uvádza, že žiada odškodnenie za zajatecký tábor (návrh čl. 1, žiadosť na čl. 8), v podaní na čl. 12 tvrdí,

že bol odvlečený do koncentračného tábora, na pojednávaní (čl. 34 hore) na priamu otázku odpovedal,
že išlo o pracovný tábor. Aj keď svedok aj žalobca uvádzali, že pravdepodobne ich niekto z dediny
udal, že spolupracovali s Rusmi alebo partizánmi, toto svoje tvrdenie žalobca nijak nepreukazoval.
Nenavrhol v tomto smere ani dokazovanie, ktoré by potvrdilo, že motívom jeho deportácie na územie
Poľskej republiky mohla byť práve spolupráca s nepriateľom Nemecka.

Tak isto je vylúčená deportácia do zajateckého tábora, pretože za zajatca sa mohol považovať iba
príslušník ozbrojených zložiek alebo aj civilné obyvateľstvo, ktoré sa postavilo na ozbrojený odpor
cudzím vojskám alebo nepriateľom. Tak to uvádzala Ženevská dohoda o zaobchádzaní s vojnovými
zajatcami z 27.7.1929, ktorá bola publikovaná pod č.22/1938, a pod režim ktorej spadali vojnoví zajatci
počas II. svetovej vojny. Žalobca však v čase deportácie mal 17 rokov a nebol vojakom ani členom

ozbrojenej skupiny.

Ako vyplýva z rozsiahlej korešpondencie medzi žalobcom a Slovenským Červeným krížom, žalobcom
a štátnymi a vojenskými archívmi, nepodarilo sa zistiť žiadne údaje o tom, že bol žalobca deportovaný
z územia Slovenskej republiky do koncentračného alebo zajateckého tábora.

Slovenský Červený kríž nezistil potrebné údaje ani od poľského a nemeckého Červeného kríža, preto

súd nepristúpil k opakovanému požiadaniu týchto orgánov o predloženie dôkazov pre konanie.

Zákon pre odškodnenie vyžaduje predložiť k žiadosti o odškodnenie doklady preukazujúce
opodstatnenosť nároku oprávnenej osoby. Žalobca svoj nárok opieral iba o svoju výpoveď a výpoveď
svedka. Ani z ich výpovedí však nie je možné preukázať, že žalobca bol deportovaný do nemeckého
koncentračného alebo zajateckého tábora, teda nie je splnená zákonná podmienka pre priznanie

odškodnenia podľa zák. č. 305/1999 Z.z.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Napriek tomu, že žalovaný bol v konaní
úspešný, súd mu náhradu trov nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli, ani ich nepožadoval.

Poučenie:Proti rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na tunajšom súde.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť:

- proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

- v akom rozsahu sa napáda,

- v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny

- a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., to znamená, že sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, sa rozhodlo
bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také
dôvody neexistovali,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

§ 42 ods. 3 O.s.p.

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné:

- ktorému súdu je určené

- kto ho robí

- ktorej veci sa týka

- čo sa podaním sleduje

- musí byť podpísané a datované

Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na
súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (položka 21 Sazdobníka súdnych poplatkov)