Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. august 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/281/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111221973
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6111221973.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., G. X, J., proti odporcovi I. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, J. J., za účasti vedľajšieho účastníka
na strane odporcu Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, IČO: 42
176 778, zastúpeného advokátom JUDr. Ambrózom Motykom, L. D. X, D., o zaplatenie 510,83 € s

príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa a vedľajšieho účastníka na strane odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 9C/6/2012-70 zo dňa 16.05.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým rozhodol, že navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu
účastníkovi na strane odporcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 34,- € na účet právneho
zástupcu JUDr. Ambróza Motyku, č .ú. XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXXX, v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozhodnutia p o t v r d z u j e.

Návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania z a m i e t a.

Navrhovateľ a vedľajší účastník n e m a j ú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol po vznesení námietky
premlčania zo strany vedľajšieho účastníka na strane odporcu aj samotného odporcu; zároveň rozhodol,
že navrhovateľ nemá právo na náhradu trov konania. Úspešnému vedľajšiemu účastníkovi súd priznal
náhradu trov konania v sume 34,- €.

Proti výroku rozsudku, ktorým bola uložená navrhovateľovi povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkov
na strane odporcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 34,- € podali v zákonnej lehote odvolanie
navrhovateľ aj vedľajší účastník na strane odporcu.

Navrhovateľ zastáva názor, že v danom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na
uplatnenie alebo bránenie práva. Nevidí význam v právnom zastúpení vedľajšieho účastníka, keďže
samotnou úlohou združenia je ochrana spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch. Spochybňuje nutnosť

a účelnosť vynaloženia trov právneho zastúpenia vedľajším účastníkom. Uviedol, že právne zastúpiť
sa mohol sám účastník konania, teda odporca, ktorý vzniesol námietku premlčania na poslednom
pojednávaní, v čom navrhovateľ vidí istú pochybnosť keďže posledné pojednávanie bolo vytýčené len
za účelom vyhlásenia rozsudku, teda námietka premlčania vznesená odporcom na danom pojednávaní
nemala byť súdom akceptovaná. Navrhovateľ zastáva názor, že vedľajší účastník nemôže robiť úkony,
ktoré predstavujú dispozíciu s predmetom konania. Vedľajší účastník nemôže uznať nárok navrhovateľa,

nemôže uzavrieť zmier a nemôže sám vzniesť námietku premlčania, pretože nejde o úkon procesný, aleo úkon podľa hmotného práva a námietka vznesená vedľajším účastníkom je uplatnená neúčinne. V tejto
súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade vzniesol námietku premlčania sám odporca
a preto navrhovateľ nevidí účelnosť a dôvodnosť priznania trov právneho zastúpenia vedľajšiemu

účastníkovi a má za to, že vstup vedľajšieho účastníka na strane odporcu do konania bol neúčelný,
nakoľko v podstate ním uplatnená námietka premlčania nepriniesla odporcovi žiadne priaznivejšie
rozhodnutie vo veci, než ako dosiahol sám. Vzhľadom na uvedené bola podľa odvolateľa účasť
vedľajšieho účastníka v konaní nadbytočná a jeho právne zastúpenie nehospodárne. Účelom združenia
na ochranu spotrebiteľa je okrem iného kolektívna ochrana spotrebiteľov, zastupovanie spotrebiteľov

v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka.
Navrhovateľ zastáva názor, že ak sa združenie rozhodne využívať na zastupovanie v konaniach pomoc
advokáta, musí jeho trovy samo znášať z vlastných prostriedkov; v opačnom prípade sa vytvára
dojem účelovosti konania združenia, ktorého činnosť by spočívala len vo vstupe do konania spolu so
splnomocnením advokáta za cieľom dosiahnutia odmeny. Poukázal aj na to, že vyjadrenia právneho
zástupcuvedľajšiehoúčastníkasúzhodnésvyjadreniamivinýchkonaniach.Navrhovateľzastávanázor,

že ochrana práv odporcu ako spotrebiteľa je dostatočne zabezpečená súdom, jeho právnym posúdením
veci v zmysle účinnej zákonnej úpravy a následným spravodlivým rozhodnutím vo veci, pričom konaním
vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov
konania a nehospodárnosti konania, k zneužitiu zákonnej ochrany spotrebiteľa, účelu a zmyslu inštitútu
náhrady trov právneho zastúpenia, a na túto skutočnosť by mal súd prihliadať a reflektovať použitím ust.

§150O.s.p.Nazákladeuvedenéhonavrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokpreskúmalavzmysle
§ 220 O.s.p. zmenil tak, že vyhovie odvolaniu navrhovateľa a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov
právneho zastúpenia neprizná a zaviaže na úhradu trov odvolacieho konania a trov právneho zastúpenia
odvolacieho konania spoločne a nerozdielne odporcu a vedľajšieho účastníka, resp. v zmysle ust. 221
ods. 1, 2 O.s.p. ho zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si vyčíslil trovy

právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 30,08 € s DPH.

Vedľajší účastník v odvolaní namietal nepriznanie trov v plnej ním uplatnenej výške. Uviedol,
že v predmetnej veci sú uplatňované nároky proti spotrebiteľovi, teda je potrebné použiť normy
spotrebiteľského práva aj výkladové pravidlá ich aplikácie. Nepriznanie trov konania prípadne
moderačné právo súdu znížiť trovy konania sú podľa § 150 ods. 1 formulované ako právo súdu, nie ako

jeho povinnosť. Podľa názoru vedľajšieho účastníka v spotrebiteľských veciach aplikácia ustanovenia
§ 150 ods. 1 O.s.p. na danú právnu vec je nenáležitá. Má za to, že nepriznanie trov konania prípadne
moderačné právo súdu znížiť trovy konania sú podľa § 150 ods. 1 O.s.p. formulované ako právo súdu ,
nie ako jeho povinnosť; pri aplikácii tohto ustanovenia musí súd náležite a presvedčivo odôvodniť, preto
tak postupoval, aby bolo rozhodnutie v tejto časti preskúmateľné a nemalo črty svojvôle. Podľa názoru

vedľajšieho účastníka v spotrebiteľských veciach ustanovenia § 150 ods. 1 a § 150 ods. 2 O.s.p. nie je
možné aplikovať za predpokladu, že dodávateľ si uplatňoval nárok z neprijateľnej zmluvnej podmienky,
nárok po použití nekalej obchodnej praktiky, prípadne nárok premlčaný a spotrebiteľ bol v konaní
úspešný. Uviedol, že súd by mal vychádzať z čl. 7 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS. Súd pri priznaní
trov dodávateľovi, ktorý si naviac vedome uplatňoval premlčaný nárok nemal žiaden problém priznať mu

plnú náhradu trov konania v platobnom rozkaze a nezaoberal sa tým, že v osobe žalobcu ide o silnú
finančnú spoločnosť, ktorá nemá problém zabezpečiť si vlastné právne oddelenie, pretože vymáhanie
pohľadávok je hlavným predmetom činnosti žalobcu. Uviedol, že ich „právne nenáročné vyjadrenia sú
len reakciou na nekalú praktiku zámerného plošného uplatňovania premlčaných pohľadávok v snahe
ešte viac na úrokoch z omeškania zbedačovať slabé sociálne vrstvy rezignovaných a neinformovaných

spotrebiteľov. Má za to, že súd pri nepriznaní trov vedľajšieho účastníka postupoval v rozpore s
legislatívou Európskej únie a judikatúrou Súdneho dvora EÚ; pretože ak by nemajetnému združeniu
bolo odmietnuté právo na plnú náhradu trov konania, de facto by to znamenalo nemožnosť reálnej
ochrany spotrebiteľov Združením na súdoch. V tejto súvislosti poukázal na čl. 47 ods. 2 Ústavy, čl. 47
ChartyzákladnýchprávEÚaniektorérozhodnutiaÚstavnéhosúduSR.Uviedol,žepozitívnyzásahštátu

realizuje zákonodarná moc spotrebiteľskou právnou úpravou, avšak nezastupiteľnú úlohu pri napĺňaní
cieľov EÚ v rámci ochrany spotrebiteľa musí zohrávať aj súdna moc náležitou aplikačnou praxou a to aj v
otázke rozhodovania o trovách konania subjektov, ktoré vystupujú na ochranu spotrebiteľov. Na základe
uvedeného navrhol uznesenie v odvolaním napadnutom výroku zmeniť tak, že mu prizná plnú ním
uplatňovanú náhradu trov konania. Pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní s právnou argumentáciou

vedľajšieho účastníka, navrhuje v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ podľa 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p. prerušiť toto konanie a požiadať Súdny dvor o prejudiciálnych otázkach:1/ Či pod právom na súdnu ochranu podľa čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných práv
Európskej únie a pod právom na zabezpečenie hospodárskych záujmov spotrebiteľov a pod podporou
Združení na ochranu záujmov spotrebiteľov podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa

rozumie aj právo na plnú náhradu trov súdneho konania.

2/ a/ Či má čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty
základných práv Európskej únie vykladať tak, že Združeniu na ochranu záujmov spotrebiteľov patrí plná
náhrada trov konania ako vedľajšiemu účastníkovi na strane spotrebiteľa za úspešné vedenie súdneho
sporu, ak zmyslom a cieľom ochrany spotrebiteľa bolo zbaviť spotrebiteľa záväzku z neprijateľnej

zmluvnej podmienky podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo záväzku po použití nekalej obchodnej praktiky podľa
Smernice EP a Rady 2005/29/ES z 11.05.2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči
spotrebiteľom na vnútornom trhu.

b/ Ak je odpoveď na otázku podľa predchádzajúceho odseku taká, že Združeniu patrí plná náhrada trov
v súdnom konaní, či možno toto právo nepriznať len z dôvodu, že sa z dôvodu hospodárnosti konania

argumentovalo a následne aj rozhodlo na základe inštitútu premlčania.

3/ Či je porušené základné právo spotrebiteľa a Združenia na ochranu záujmov spotrebiteľov podľa čl.
47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie, ak súd neprizná právo na plnú náhradu trov konania spotrebiteľovi alebo Združeniu
na ochranu záujmov spotrebiteľov napriek ich úspechu v súdnom konaní a nevyporiada sa s odlišnými

súdnymi rozhodnutiami v obdobných veciach, ktoré boli súdu predložené, a ktoré sú zjavne odlišne
právne odôvodnené.

4/ Či je porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 47 v spojení s čl. 38 ods. 1 Charty
základných práv Európskej únie, ak v tej istej veci súd najprv v platobnom rozkaze dodávateľovi prizná
plnú náhradu trov konania a po zrušení platobného rozkazu v konečnom rozhodnutí Združenia na

ochranu záujmov spotrebiteľov v úspešnom súdnom konaní trovy konania neprizná v plnej výške.

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka na strane odporcu uviedol, že
má za to, že v predmetnom prípade nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie
alebo bránenie práva. Zastáva názor, že združenie vstúpilo do konania ako vedľajší účastník na strane
odporcu,ktorýodporcuvkonanínezastupuje;žiadnezustanovenínepoukazujenato,žebysazdruženia

na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie je vylúčené,
aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. V zmysle uvedeného navrhovateľ nevidí
význam v právnom zastúpení vedľajšieho účastníka, keďže úlohou združenia je ochrana spotrebiteľa
v spotrebiteľských sporoch. V danom prípade nemožno prijať záver, že právny zástupca vedľajšieho
účastníka vykonal úkony nevyhnutné pre úspech vo veci, t.j., že poskytol právne služby, ktorých

vykonanie by malo vplyv na rozhodnutie súdu, a ktoré by nemohlo uskutočniť samotné združenie bez
právneho zastúpenia. Navrhovateľ zastáva názor, že konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho
právneho zastúpenia dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania,
a na túto skutočnosť by mal súd prihliadať a reflektovať použitím ust. § 150 a vedľajšiemu účastníkovi
náhradu trov konania nepriznať. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky v súvislosti s nárokom na

náhradu trov konania združenia, ako vedľajšieho účastníka, navrhovateľ uvádza, že má za to, že návrh
je nedôvodný a nespĺňa podmienky prejudiciálneho konania, vzhľadom k tomu, že v každom jednotlivom
prípade je nevyhnutné posudzovať účelnosť vynaložených trov konania. Zastáva názor, že v zmysle
práva EÚ je z preudiciálneho konania vylúčené vnútroštátne právo členských štátov, čiže Súdny dvor
EÚ nemôže v žiadnom prípade vykladať vnútroštátne právo alebo posudzovať jeho platnosti, a to ani

v prípade, ak by bolo v rozpore s právom EÚ, nakoľko preskúmaním vnútroštátneho práva by prekročil
svoje právomoci. Má za to, že priznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi je výlučne v
kompetencii vnútroštátneho súdu. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok
o trovách konania preskúmal a v zmysle ust. § 220 O.s.p. ho zmenil tak, že vedľajšiemu účastníkovi
náhradu trov konania neprizná.Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a bez nariadenia pojednávania v súlade s
ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku o trovách

konania podľa ustanovenia § 219 ods. l O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

V prejednávanej veci je nesporné, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy.
Pre správne rozhodnutie v tomto konaní je preto potrebné primárne zodpovedať na otázky, či Združenie
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove (resp. vo všeobecnosti akýkoľvek subjekt,
ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa) je oprávnené vystupovať v konaní ako vedľajší

účastník, a ak áno, či sa ako vedľajší účastník môže v konaní nechať právne zastupovať advokátom a
či mu v súvislosti s týmto právnym zastupovaním môže vzniknúť právo na náhradu trov konania (resp.
trov právneho zastúpenia).

Z ustanovenia § 93 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo
odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o
rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa § 93 ods. 2 O. s. p., ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Toto
ustanovenie (ktoré bolo do Občianskeho súdneho poriadku zavedené s účinnosťou od 15. 10. 2008
zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok)
dáva možnosť, aby v prípade tzv. spotrebiteľských sporov vstúpila do konania ako vedľajší účastník

taká právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, za ktorý
sa (podľa poznámky 10a uvedenej v tomto ustanovení) považuje aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Z
dôvodovej správy k tejto právnej úprave vyplýva, že jej cieľom bolo umožniť širšiu ochranu osobám,
na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby a združenia. Keďže ustanovenie § 93 ods. 2

je z hľadiska systematického zaradenia vo vzťahu k ustanoveniu § 93 ods. 1špeciálnym ustanovením,
možnovyvodiť,ževtomtoprípadesanevyžadujesplnenievšeobecnejpodmienkyprepripustenievstupu
do konania vyplývajúcej z ustanovenia § 93 ods. 1, ktorou je existencia právneho záujmu na výsledku
konania.

Z ustanovenia § 93 ods. 4 O. s. p. vyplýva, že: „V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti

ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní
podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.“

Z citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu,
Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS má oprávnenie vystupovať v tomto konaní ako
vedľajší účastník na strane odporcu (spotrebiteľa), pričom nemusí preukazovať „právny záujem na jeho

výsledku“, pretože (ako už bolo uvedené vyššie) možnosť aby vystupoval ako vedľajší účastník na
strane odporkyne (spotrebiteľa) mu dáva priamo špeciálna zákonná úprava uvedená v ustanovení § 93
ods. 2 O. s. p.. Keďže ustanovenie § 93 ods. 4 O. s. p. výslovne upravuje, že vedľajší účastník má v
konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, z toho možno vyvodiť len jeden záver a to, že vedľajší
účastník má (rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník) jednak právo na právnu pomoc pred súdmi, čo

je základné ústavné právo (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa v rámci civilného
súdneho konanie realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie splnomocneným
právnym zástupcom - advokátom, a samozrejme má i právo na náhradu trov konania, kam podľa
ustanovenia § 137 ods. 1 O. s. p. bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho zastúpenia.
Samozrejme, vedľajšiemu účastníkovi môže byť priznaná náhrada trov konania (teda i náhrada trov

právneho zastúpenia) len v prípade, ak právo na náhradu trov konania vznikne tomu účastníkovi, na
strane ktorého v konaní vystupoval.

V tomto prípade došlo zamietnutiu návrhu z dôvodu, že vedľajší účastník na strane odporcu vzniesol
námietku premlčania a taktiež aj odporca na poslednom pojednávaní, teda súd mal za to, že návrh bolpodaný po premlčacej lehote a s ohľadom na vznesenú námietku premlčania, súd nárok navrhovateľovi
priznať nemohol.

Navrhovateľ sa návrhom vo veci samej zo dňa 8.9.2011 domáhal voči odporcovi zaplatenia 510,83 €

s príslušenstvom z titulu porušenia povinností zo Zmluvy k úverovému účtu alebo k číslu zákazníka
XXXXXXXXXX zo dňa 04.12.2003. Na základe uvedeného vydal okresný súd dňa 22.11.2011 platobný
rozkaz č.k. 16RO/345/2011-26, proti ktorému však odporca podal dňa 20.12.2011 odpor. Podaním
doručeným okresnému súdu dňa 30.01.2012 oznámil svoj vstup do konania vedľajší účastník (na strane
odporkyne - Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Prešov). Vedľajší účastník vo vyjadrení

k žalobe vzniesol námietku premlčania a zároveň si vyčíslil trovy právneho zastúpenia za 2 úkony vo
výške 101,98 €. Podaním doručeným okresnému súdu dňa 07.05.2012 oznámil svoj vstup do konania
na strane odporcu ďalší vedľajší účastník OZ právna pomoc spotrebiteľom so sídlom v Košiciach, ktorý
však vzápätí podaním zo dňa 11.05.2012 vystúpil z predmetného konania. Na pojednávaní konanom
dňa 16.05.2012 aj odporca vzniesol námietku premlčania nároku, keďže bol veľmi prekvapený, že sa
navrhovateľ ozval po toľkých rokoch.

V sporovom konaní Občiansky súdny poriadok vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok, podľa
ktorej má účastník nárok na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatnenie a bránenie práva
vtedy, ak mal vo veci úspech. Citovaný zákon priznáva vedľajšiemu účastníkovi rovnaké práva a
povinnosti aké má účastník konania (§ 93 ods. 3 prvá veta O. s. p.). Preto je vedľajší účastník oprávnený
vykonávať vo svojom mene všetky procesné úkony s výnimkou úkonov, ktoré znamenajú dispozíciu

s konaním (napr. späťvzatie žaloby) alebo s predmetom konania (zmena žaloby, uznanie nároku) a
úkonov, ktoré vykonáva sám účastník (späťvzatie odvolania a pod.). Súd mu tiež doručuje písomnosti a
predvoláva ho na pojednávanie. Použitím gramatického a logického výkladu ods. 4 § 93 O. s. p. možno
tak isto dôjsť k jednoznačnému záveru, že ak sú na to splnené zákonné podmienky, môže mu súd
priznať právo na náhradu trov konania, alebo mu naopak môže uložiť povinnosť zaplatiť ich náhradu

úspešnému účastníkovi konania. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že účastník konania, na ktorého
strane vedľajší účastník nestojí, vynakladá trovy konania tak voči účastníkovi konania stojacemu na
druhej strane, ako aj voči vedľajšiemu účastníkovi konania, keď platí, že pre úspech v konaní sa musí
vysporiadať jednak so skutkovými okolnosťami, dôkazmi a právnym posúdením prezentovaným oproti
stojacim účastníkom konania, ako aj dôkazmi a argumentáciou vedľajšieho účastníka konania.

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že navrhovateľ v odvolaní síce navrhoval, aby vedľajšiemu účastníkovi
nastraneodporcunebolanáhradatrovkonaniapodľaustanovenia §150ods.1O.s.p.priznaná,avšak
neuviedol žiadne konkrétne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by boli relevantným dôvodom na
to, aby úspešnému vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhrada trov konania nebola výnimočne
priznaná (§ 150 ods. 1 O. s. p.). Rozhodnutie a použitie § 150 ods. 1 O.s.p. v časti výroku o trovách

konania je podľa odvolacieho súdu namieste, nakoľko ide o právne aj časovo nenáročné a často
sa opakujúce úkony (s ohľadom na počet vedených konaní na súdoch). Odvolací súd nevidí dôvod
poukázania navrhovateľa v odvolaní na použitie ust. § 150 O.s.p., keďže v predmetnom konaní bolo
využité a tým znížené trovy konania na 1/3 pôvodne uplatňovanej sumy, ktoré je navrhovateľ povinný
nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu. Odvolací súd poukazuje na to, že rozhodovanie

súdu i o náhrade trov konania rovnako ako rozhodovanie o merite veci musí byť v súlade so všeobecnou
zásadou spravodlivosti konania. Na strane navrhovateľa existencia sociálnych aspektov nebola daná,
nebola preukázaná konkrétna okolnosť, z ktorej by bolo zrejmé, že ako povinný účastník konania
nemôže nahradiť (krátené) trovy konania vedľajšiemu účastníkovi z dôvodov ktoré sám nezavinil, alebo
že ich môže uhradiť len so značnými ťažkosťami.

Odvolací súd na námietku navrhovateľa, že odporca vzniesol námietku premlčania až na poslednom
pojednávaní, ktoré bolo vytýčené len za účelom vyhlásenia rozsudku uvádza, že ktorýkoľvek prítomný
účastník konania na pojednávaní môže do okamihu kým súd rozhodne o skončení dokazovania v zmysle
§120ods.4O.s.p.robiťakékoľvekúkony,tedaajvznieťnámietkupremlčaniaasúdnatomusíprihliadať.

Nemožno súhlasiť ani s argumentom navrhovateľa, ktorým spochybňoval nutnosť a účelnosť

vynaloženia trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, pretože práve kvalifikované podanievedľajšiehoúčastníka(zastúpenéhoadvokátom),vktoromvzniesolnámietkupremlčaniauplatňovaného
nároku bolo vo svoje podstate podnetom aj pre odporcu pre vznesenie námietky premlčania a v
konečnom dôsledku dôvodom zamietnutia návrhu a teda malo priamy vplyv na spôsob skončenia sporu.

Z uvedeného odôvodnenia vyplýva, že okresný súd rozhodol vecne správne, keď zaviazal navrhovateľa
k povinnosti zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne náhradu trov prvostupňového
konania, ktoré de facto predstavujú trovy jeho právneho zastúpenia.

Čo sa týka odvolania vedľajšieho účastníka odporcu a jeho nesúhlasu s tým, že mu prvostupňový súd
nepriznal plnú výšku ním uplatnených trov odvolací súd má za to, že prvostupňový súd postupoval
správne, keď mu priznal trovy právneho zastúpenia len v rozsahu 1/3, nakoľko považoval právne úkony

vykonané v spore zo strany právneho zástupcu vedľajšieho účastníka za právne nenáročné a opakujúce
sa vo viacerých obdobných podaniach.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného

nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o
výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr
EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno
vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať
o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p. nevyplýva, že všeobecný

súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke
o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto
procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o

predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu
úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je
rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciisúdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotný
výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho

výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym
súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená
Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu
konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie
ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Exekučný súd v tomto procese aplikoval výlučne právo SR, zákonné ustanovenia kde v súdnej praxi
niet pochýb o ich výklade - aj na základe existujúcej konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR. Ide
o aplikáciu zákonných ustanovení kde sa nevyskytuje prvok úniového práva a nie je tak dôvodné, či
potrebné, obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ o výklade a aplikácii úniového práva,
teda ani otázky, ako ich formuloval odvolateľ - vedľajší účastník na strane odporcu, nie sú ani spôsobilé

ovplyvniť jeho výsledok. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad úniového
práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu otázka odvolateľa nesmeruje.Nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje
zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane

vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnými otázkami výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
vedľajšieho účastníka na stane odporcu na prerušenie konania zamietol.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v
spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Odporca si v odvolacom konaní náhradu trov neuplatnil, postupom podľa

§ 151 O.s.p. a zo spisu nevyplynulo, že by mu trovy vznikli. Navrhovateľ a vedľajší účastník neboli v
odvolacom konaní úspešní, preto krajský súd rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu
trov odvolacieho konania.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.