Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. marec 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5CoE/147/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212221700
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Vladimír Vlček
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2212221700.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: advokátskou kanceláriou Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, proti povinnému: J. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom K., Y. M.. Č XXX/XX, vedenej pred
súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, o vymoženie 516 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda, č. k.

12Er/1435/2012-11 dňa 23. januára 2013, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Okresný súd Dunajská Streda (ďalej len „súd prvého stupňa) zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 45 ods. 1 písm. b/, § 45 ods. 2 zák.

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „ZoRK“), §
2 písm. a/ a písm. b/, § 3 ods. 2, § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v
znení neskorších právnych predpisov, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 52 ods. 1 a 2, 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r/, § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008 (ďalej len „OZ“), čl. 1 písm. q/ smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ako aj príslušnou

judikatúrou Európskeho súdneho dvora.

Súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, že súdny exekútor (dňa 15.7.2010) podal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, pod č. k. SR 00450/11 zo
dňa 16.3.2011. Stály rozhodcovský súd zaviazal rozsudkom povinnú osobu na zaplatenie zaplatiť sumu
526 Eur so zmenkovým úrokom 0,25% denne od 20.8.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške
182,71 Eur. Z návrhu vyplýva, že povinný z priznanej čiastky zaplatil sumu 10 Eur, pričom oprávnený

sa domáhal vymoženia zvyšku priznanej čiastky.

Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 2311214 uzatvorenej
dňa 23.9.2009, z ktorej vyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver vo výške 600,00 Eur. Povinný sa
zaviazal úver vrátiť zvýšený o poplatok 576 eur v 12 mesačných splátkach po 98 eur, spolu 1.176
eur. Ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) v zmluve vyčíslená nie je. V zmluvnom formuláre (s
predtlačenými údajmi vyžadujúcimi doplnenie) je v prvej časti (tabuľke) formulára označený povinný

ako dlžník osobnými údajmi - rodné číslo a adresa trvalého pobytu, v druhej časti sú vyplnené
údaje o výške poskytnutého úveru a podmienkach jeho splácania a ďalej nasleduje formulácia „dlžníkprehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon: ...“ a štyri možnosti označenia krížikom - v
danom prípade bola označená kolónka „zamestnania“ (pričom nie je uvedený ani len údaj o tom, či je
povinná zamestnaná) s miestom vyhradeným pre podpis dlžníka. Povinný zabezpečil návratnosť úveru

vystavením blankozmenky oprávnenému.

Na základe uvedeného tak súd prvého stupňa posúdil predmetný právny vzťah ako vzťah spotrebiteľský
v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v zmysle Občianskeho zákonníka, keďže veriteľom
je právnická osoba, ktorá má v predmete svojej podnikateľskej činnosti o. i. poskytovanie úverov z
vlastných zdrojov, a ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej

činnosti, a spotrebiteľom - povinným ako osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti a
ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania. V súvislosti s predmetným ustanovením Všeobecných podmienok o aplikácii Obchodného
zákonníka, či s charakterom úveru ako absolútneho obchodu súd prvého stupňa dospel k záveru,
že tieto nemajú za následok skutočnosť, že sa na predmetný právny vzťah nebudú aplikovať

všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo
zásady subsidiarity Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zmluvná podmienka -
rozhodcovská doložka, ktorá je dohodnutá v rámci Zmluvy o úvere ako v štandardnej formulárovej
spotrebiteľskej zmluve, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to v zmysle eurokonformného výkladu

§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.

Neplatná rozhodcovská doložka, v tomto prípade dokonca i absentujúca rozhodcovská doložka, nemôže
podľa názoru súd prvého stupňa založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a
preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného
titulu so zákonom, čo je dôvodom na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia v zmysle § 44 ods. 2

Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva/doložka.

V súlade s vyššie uvedeným, súd prvého stupňa rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zmietol.

Proti tomuto rozhodnutiu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia

odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd v zmysle § 221 OSP napadnuté uznesenie
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že súd vec nesprávne právne
posúdil, keď prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril exekučný poriadok a v
jeho nadväznosti potom Zákon o rozhodcovskom konaní. Formálne preskúmanie exekučného titulu
sa obmedzuje na dodržanie všetkých jeho formálnych náležitostí tak, ako to vyžaduje § 34 Zákona o

rozhodcovskom konaní. Preskúmavaním materiálnej stránky potom zisťuje exekučný súd, či splnené
hmotnoprávne podklady exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi). Uvedené
znamená, že v rámci exekučného konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku
samotného exekučného titulu a musí sa obmedziť len na také dôvody zastavenia exekúcie, ktoré
majú povahu skutkovo zjavných dôvodov. Nemôže sa teda jednať o dôvody právneho posúdenia veci.

V tejto súvislosti poukázal na Nález ÚS SR 5/2000. Postupom prvostupňového súdu dochádza k
nahradzovaniu konania o žalobách na zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v
rozporesobsahomaúčelomZákonaorozhodcovskomkonaní.Akoďalšiuvadunapadnutéhouznesenia
odvolateľ s poukazom na § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. označil inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, konkrétne nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Podľa odvolateľa

súd sa v napadnutom uznesení obmedzil len na konštatovanie, že predmetný vzťah je vzťahom
spotrebiteľským bez toho, aby náležite odôvodnil splnenie podmienok. V odôvodnení rozhodnutia podľa
odvolateľa absentuje postup konajúceho súdu, na základe ktorého dospel k záveru o aplikácii zákona o
spotrebiteľských úveroch, nezaoberal sa splnením podmienok pre vznik spotrebiteľského vzťahu. Podľa
odvolateľa na daný prípad nie je možné aplikovať § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd musí mať

napevno ustálené, že fyzická osoba, ktorá uzatvára zmluvu na predtlačenom formulári je v skutočnostispotrebiteľom. Súd ale v tomto smere žiadne dokazovanie nevykonal. Navyše súd mal postupovať
prioritne tak, aby dodržiaval zásadu pacta sunt servanda a z toho vyplývajúcu zásadu vykladať dôvody
neplatnosti právneho úkonu skôr reštriktívne.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané
oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie
spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil. Toto uznesenie bolo

prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.
z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil a z tohto dôvodu sa odvolací
súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto poukazuje.

Odvolací ďalej zistil, že v predmetnej veci si oprávnený s povinným dňa 23.9.2009 uzatvorili zmluvu
o úvere, ktorá má spotrebiteľský charakter . Je to zrejmé z obsahu zmluvy, keď oprávnený sa zaviazal

poskytnúť povinnej osobe finančné prostriedky a povinná osoba sa zaviazala tieto vrátiť spôsobom a
v lehote dohodnutej. Okrem toho v osobe povinnej ide o dlžníka fyzickú osobu - občana, ktorý zmluvu
uzavrel pre svoje súkromné potreby. Ak by boli pochybnosti o obsahu tejto zmluvy, tak platí zákonné
ustanovenie § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, že v prípade pochybnosti platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa, teda povinnú osobu priaznivejší. Priaznivejším výkladom pre povinného ako spotrebiteľa

je to, že bude platiť výklad podľa zákonného ustanovenia OZ v znení platnom v čase uzavretia zmluvy.
Na platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere je nutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere mala obsah
všeobecných náležitostí aj ďalšie náležitosti uvedené v ust. § 4 ods. 2, 3 Zákona o spotrebiteľských
úveroch. Ak chýbajú náležitosti, a to ročná percentuálna miera nákladov podľa ust. § 4 ods. 2 písm. g/
cit. zákona považuje sa spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Znamená to, že úver musí

povinná osoba vrátiť len vo výške poskytnutého úveru bez úrokov a bez poplatkov, i keď ich výška je
v zmluve uvedená.

Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským

úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. 1. 2008 teda v znení účinnom v čase
podpisu zmluvy (nakoľko zmluva bola podpísaná 23.9.2009) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu
plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia
ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom

sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca demonštratívne vymenúvaustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami. Výpočet táto novelizácia
doplnila o písm. r) v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve
sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,

aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods. 5 tohto ustanovenia
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa dôvodovej správy
k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde uplatní svoje právo.
Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná.

Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere
je nevyhnutné posudzovať ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 53 ods. 1 až 5 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom od 1.1.2008.

Súd prvého stupňa zistil, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka tak ako je formulovaná vo

Všeobecných obchodných podmienkach tvoriacich súčasť zmluvy o úvere podpísanej dňa 29.4.2012,
spotrebiteľovi fakticky odopierajú možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade,
ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Spotrebiteľovi je tak fakticky odopretá možnosť
brániť svoje práva na všeobecnom súde, nakoľko porušenie povinností zo strany oprávneného je
vo väčšine prípadných sporov vylúčené. Znenie rozhodcovskej doložky neodporuje síce doslovnému

zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby predmetné ustanovenie
dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Ustanovenie o rozhodcovskej doložke je
v rozpore so znením § 53 ods. 4 písmeno r) Občianskeho zákonníka čo má za následok absolútnu
neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti.
Odvolací súd sa zároveň stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že rozhodcovská doložka je tak

neurčitá a nezrozumiteľná, že podľa úvahy súdu ani nespĺňa náležitosti rozhodcovskej doložky ako
takej podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Predmetnú formuláciu ani nemožno posúdiť ako výslovný
a určitý prejav vôle smerujúci k takým právnym účinkom, ktoré zakladajú príslušnosť konkrétneho
rozhodcovského súdu.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 účinnej od 21. 4.

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo,
za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo
alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä
vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou,
nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by

podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako
právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale
všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokomformný, teda aby súd vykladal
vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do
vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh

nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Súdny dvor Európskej únie vo veci „C40/08 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina
Rodrigeuez Nougueira“ označil za neprijateľnú zmluvnú podmienku tiež neprijateľné (vzdialené) miesto
rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv.Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie týchto inštitútov súkromného
práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a

zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy. Pravidlá správania
sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového
poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje,
prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej
zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom

nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený,
nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.
Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná

rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi. (uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 2. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19).

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná

a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp.
že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv
sťažovateľa nedošlo.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná
účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná rozhodcovský
súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti riešiť prípadné
spory pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v

ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby
spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s
cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Zároveň predmetná doložka je
v rozpore so Smernicou Smernice Rady 93/13/ o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,

ako aj so závermi Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu a zmluva uzatvorená medzi oprávneným a povinným spĺňa
charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou črtou je to, že sú pre
spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny pred ich uzavretím. Súčasťou zmluvy sú tiež všeobecné zmluvné podmienky, ktoré povinný

ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené už vopred a pre veľký počet spotrebiteľov. Na základe
uvedeného aj odvolací súd dospel k názoru, že sú naplnené podmienky pre posúdenie predmetnej
zmluvy ako spotrebiteľskej a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení Zmluvy a
Všeobecných podmienok aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán,

ako aj normy európskeho práva zamerané na ochranu spotrebiteľa.

Nakoľko predmetná rozhodcovská doložka, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka je neplatná
a keďže potom medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle §
3 a nasledujúcich ZoRK, nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a

rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právneneúčinný nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom
v zmysle ust.§ 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (Pozri
rozhodnutie NS SR pod sp.zn. 3 M Cdo 20/2008).

Odvolací súd zároveň poznamenáva, že v danej veci k odňatiu možnosti oprávneného konať pred
exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd nevytýčil vo veci pojednávanie, pretože v čase
rozhodovania tohto súdu, mal exekučný súd len možnosť, nie povinnosť nariadiť pojednávanie, a to len
vtedy, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti
rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej

doložky bola listina obsahujúca túto doložku (úverová zmluva a jej všeobecné podmienky), nebolo
potrebné na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej
povahy exekučného konania, ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že
posúdenie platnosti písomnej rozhodcovskej doložky bolo právnou otázkou. Nariadenie pojednávania
len z dôvodu, aby mohol byť vykonaný dôkaz listinou jej prečítaním alebo oznámením obsahu by za
týchto okolností, ako aj s prihliadnutím na možnosť odvolacieho konania, bolo zbytočné a odporovalo

zásade hospodárnosti konania.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných

prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho

konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania potom nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné rozhodnutie a naopak

nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa (o trovách konania či exekúcie) bol spojený s povinnosťou
súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 OSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.