Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. január 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/5/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712202838
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Moravčíková, PhDr.
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2712202838.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Bratislava,
Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, zastúpeného advokátom: JUDr. Roman Kvasnica, so sídlom Piešťany,
Sad A. Kmeťa 24, proti žalovanému: F. Y., narodený XX.X.XXXX, bytom XXX XX S. E. č. XXX, o
zaplatenie1.629,37euraspríslušenstvom,naodvolaniežalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduSkalica
zo dňa 13. septembra 2012, č.k. 1C/120/2012-51, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti r u š í a vec mu v r a c
i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňažalovanémuuložilzaplatiťžalobcovisumu977,75euras8%
úrokom z omeškania ročne zo sumy 752,29 eura od 3.4.2012 do zaplatenia a náhradu trov; vo zvyšku
návrhzamietol.Prvostupňovýsúdrozsudokodôvodnilprávneaplikáciouustanovení§23aods.1zákona

č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 1 ods. 2 písm. e), § 2 písm. a) až e), § 4 ods. 2 písm. g),
ods. 4, 5 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1 až 4, § 517
ods. 1,2 a § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007. Vecne prvostupňový
súd argumentoval tým, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba bola sčasti
podaná dôvodne. Medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 31.8.2005 platne
uzatvorená zmluva o splátkovom úvere, ktorá podlieha režimu Zákona o spotrebiteľských úveroch č.

258/2001 Z. z. Medzi účastníkmi tejto zmluvy podľa súdu prvého stupňa nejde o obchodnoprávny vzťah,
keďže nevznikol medzi podnikateľmi a nespadá ani pod žiadnu situáciu ust. § 261 ods. 2,3 Obchodného
zákonníka. Veriteľ na základe zmluvy poskytol žalovanému úver vo výške 1.078,80 eura, ktorý dlžník
vyčerpal dňa 31.8.2005. Prvostupňový súd posudzoval jednotlivé zmluvné podmienky dohodnuté medzi
účastníkmi a uzavrel, že zmluvná podmienka oprávňujúca veriteľa započítať akúkoľvek platbu dlžníka
na plnenie z úverovej zmluvy najprv na dlžné splatné príslušenstvo záväzku od najstaršej pohľadávky

je podmienkou neprijateľnou. Toto ustanovenie dáva dodávateľovi úveru možnosť použiť splátku úveru
aj na iný účel ako na splatenie istiny, a to bez ohľadu na vôľu spotrebiteľa ako dlžníka, ktorý nemá nijakú
možnosť túto zmluvnú podmienku uvedenú vo formulárovej typovej zmluve ovplyvniť, keď veriteľom
určený účel splátky nemožno meniť, pretože platí aj vtedy, ak dlžník pri platení určí inak. Táto zmluvná
podmienka zakladá nerovnováhu vo vzťahu veriteľa a dlžníka, pretože spotrebiteľ má v prvom rade
záujem na prednostnom splatení predpísaných splátok a vždy prioritne istiny. Zmluvná podmienka

spôsobuje nerešpektovanie vôle dlžníka a jeho oprávnených záujmov a na druhej strane umožňuje
dodávateľovi bezvýhradne presadzovať jeho záujmy v zmluvnom vzťahu. Prvostupňový súd sa ďalej
zaoberal poplatkom za správu úveru a poplatkom za upomienky, pričom uviedol, že sa stotožňuje s
rozhodovacou líniou potvrdenou Vrchným Krajinským súdom Karlsruhe z 3.5.2011 (17 U 192/10), podľa
ktorej je pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa,
ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale tieto sú naopak poskytované a vykonávané

vo vlastnom záujme dodávateľa. Vedenie úverového účtu nepredstavuje samostatnú odplatnú službu
banky klientovi, ale slúži výhradne záujmom banky. Ďalší uplatnený poplatok za upomienku nemôžepatriť veriteľovi, pokiaľ si tento uplatňuje paušálnu náhradu ujmy za omeškanie. Prvostupňový súd preto
žalobu vo výške účtovaných poplatkov 335,06 eura zamietol. Pokiaľ ide o vypočítaný úrok z omeškania
v sume 6,55 eura, tento prvostupňový súd zamietol z dôvodu, že bol vypočítaný s použitím úrokovej

sadzby 26,4% ročne, v zmysle Obchodného zákonníka určenej zverejnením banky. Podľa súdu prvého
stupňa výška úrokov z omeškania podľa Obchodného zákonníka neprichádza do úvahy, pretože je pre
spotrebiteľa nevýhodnejšia, keď je úrok z omeškania podstatne vyšší, než úrok z omeškania podľa
občianskeho práva. V čase uzatvorenia zmluvy bol úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 OZ v spojení
s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej NBS, teda vo

výške 8%. Vzhľadom na uvedené prvostupňový súd žalovanému uložil zaplatiť sumu 977,75 eura, ktorá
pozostávala zo sumy 752,29 eura ako nesplatenej istiny uplatnenej žalobcom v sume 1.093,90 eura po
odpočítaní sumy 335,06 eura (poplatky za vedenie, poplatky za upomienky) a sumy 6,55 eura (úrok z
omeškania) a pripočítaní sumy 225,46 eura ako uplatnený úrok z omeškania od 21.11.2009 do 3.4.2012
vo výške 8% ročne. Prvostupňový súd žalobu žalobcu zamietol v časti úroku 17,30% ročne z nesplatenej
istiny od 21.8.2010 do 2.4.2011 vyčíslený v sume 310,01 eura s odôvodnením, že v zmysle § 658 OZ, ak

sú pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, tieto sú splatné najneskôr spolu s istinou, pokiaľ ich splatnosť
nebola dohodnutá v iných termínoch. Pretože poskytnutý úver bol splatný dňa 20.8.2010 a žalobca si
uplatnil riadny úrok od 21.8.2010 do 2.4.2012 a naďalej od 3.4.2012, teda po dohodnutej dobe splatnosti,
za čas keď sa žalovaný dostal do omeškania nemá povinnosť platiť úrok, ale len úrok z omeškania.
Prvostupňový súd žalobcovi priznal úrok z omeškania v zmysle nar. vl. č. 87/1995, odo dňa uplatneného

žalobcom v žalobe, a to z vypočítanej istiny po odpočítaní poplatkov a nezákonného úroku z omeškania.
O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a
žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech len čiastočný, t. j. čistý úspech 20%, priznal náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 81,53 eura a náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku
v sume 19,50 eura.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa včas v zamietajúcej časti (t. j. v časti uplatnenej istiny 651,62 eura s
8% ročným úrokom z omeškania zo sumy 341,61 eura od 3.4.2012 do zaplatenia, uplatneného 17,30%
ročného úroku zo sumy 1.093,90 eura od 3.4.2012 do zaplatenia, ako aj nepriznaných trov konania v
sume 524,53 eura) podal žalobca odvolanie. Namietal, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne
posúdil (§ 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku). Súd prvého stupňa pochybil, keď na

zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným aplikoval ustanovenia § 52 až 53, § 517 ods. 1,2 a § 658
OZ a keď vychádzal z rozhodnutia Vrchného Krajinského súdu Karlsruhe z 3.5.2011. Zmluva medzi
žalobcom a žalovaným bola uzatvorená podľa § 497 Obchodného zákonníka, preto ide v zmysle §
261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka o absolútny obchod. V danom prípade sa preto nemôže
jednať o zmluvu o pôžičke podľa § 657 a nasl. OZ, a to aj z toho dôvodu, že v takom prípade by

muselo dôjsť k reálnemu odovzdaniu peňazí pri uzatvorení zmluvy, avšak z predmetnej zmluvy o úvere
vyplýva, že peňažné prostriedky neboli žalovanému reálne odovzdané, ale boli žalovanému poskytnuté
bezhotovostne na jeho bankový účet. Zmluva o úvere nie je ani zmluvou podľa § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka,pretoževzmysle§52ods.1OZbolikudňuuzatvoreniazmluvy(31.8.2005),spotrebiteľskými
zmluvami iba kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti OZ a

zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami boli na jednej strane dodávateľ, ktorý nemôže individuálne
ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy, a teda nie aj zmluva o
úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách by bolo možné
na daný zmluvný vzťah aplikovať, len ak by bola zmluva uzatvorená po 1.1.2008. Aj vtedy by bolo
možné aplikovať iba ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách a nie aj ďalšie ustanovenia OZ. Zmluva

o úvere musela byť uzatvorená iba v súlade so zákonom č. 258/2001 Z. z., pričom v súlade s týmto
zákonom uzatvorená aj bola. Pretože zmluva o úvere je absolútny obchod, zmluvné strany použitie
Obchodného zákonníka na tento zmluvný vzťah nemôžu vylúčiť, a to ani dohodou. Preto na omeškanie
dlžníka so splácaním úveru nie je možné aplikovať § 517 ods. 1,2 OZ, ale iba ust. § 369 ods. 1
Obchodného zákonníka. Pretože zmluva o úvere nie je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 OZ, nie je

možné na jej ustanovenia aplikovať § 53 ods. 4 OZ upravujúci neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách. Zmluvné dojednania, ktoré prvostupňový súd označil za neprijateľné, neboli dojednané
nad rámec Obchodného zákonníka. Podľa čl. II. bodu 2 zmluvy, si žalobca voči žalovanému uplatnil
mesačnépoplatkyzasprávuúčtu.Zatietopoplatkyposkytovalžalovanémuslužbu,mesačnemuzasielal
poštou výpisy z účtu a informoval ho o všetkých rozhodnutiach banky. Žalobca si tiež v zmysle zmluvy

uplatňoval nárok na zaplatenie zmluvne dohodnutých poplatkov za upomienky, ktorými upozorňoval
žalovaného na porušovanie zmluvne dohodnutých povinností a vyzýval ho na zaplatenie omeškanéhodlhu. Úrok z omeškania do 15.1.2009 bol medzi žalobcom a žalovaným dohodnutý vo výške 26,4% p.
a., pričom takáto výška úroku z omeškania bola v tom čase bežná a uplatňovaná aj inými bankami. Súd
prvého stupňa ďalej za neprijateľné zmluvné podmienky považoval povinnosť žalovaného platiť zmluvne

dohodnutéúrokyznezaplatenejistinyajponadobudnutísplatnostiposlednejsplátkyposkytnutéhoúveru
a ustanovenie o započítavaní dielčieho plnenia zo strany žalovaného najskôr na úroky a až potom na
istinu. Záver súdu, že žalovaný je povinný platiť dohodnutý úrok iba do dňa, kedy má byť zaplatená
posledná splátka istiny, je nesprávny. Zmluva o úvere bola síce uzatvorená na dobu určitú, avšak od
uzavretia zmluvy do úplného zaplatenia dlhu žalovaným. Pretože žalovaný dlh doposiaľ nezaplatil, je

povinný platiť žalobcovi okrem úrokov z omeškania aj zmluvne dohodnuté úroky, a to až do vrátenia
poskytnutých peňažných prostriedkov žalobcovi. V tejto súvislosti poukázal na analógiu s odstúpením
od zmluvy podľa § 56 Obchodného zákonníka a tiež judikáty Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo 12/2010
zo dňa 29.11.2010 a sp. zn. 5Cdo 120/2010 zo dňa 29.3.2012. Na základe uvedeného navrhoval, aby
odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti tak, že zaviaže žalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 651,62 eura spolu s 17,30% ročným úrokom zo sumy 1.093,90 eura od 3.4.2012

do zaplatenia a 8% ročným úrokom z omeškania zo sumy 341,61 eura od 3.4.2010 do zaplatenia, ako
aj prizná trovy prvostupňového konania.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O.s.p.“),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom

konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

súdu prvého stupňa je potrebné s použitím § 221 ods. 1 písm. f) a písm. h) O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9
posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., súd rozhodnutie zruší len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa§221ods.1písm.h)O.s.p.,súdrozhodnutiezrušílenaksúdprvéhostupňanesprávnevecprávne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Predmetom konania na súde prvého stupňa bol nárok žalobcu vyplývajúci zo zmluvy o splátkovom úvere
č. 0252620935, uzatvorenej medzi účastníkmi dňa 31.8.2005. Žalobca nárok špecifikoval ako istinu vo
výške 1.629,37 eura, ktorá suma pozostávala z nesplatenej sumy úveru vo výške 1.093,90 eura, pričom

žalobca pri určení výšky tejto sumy vychádzal z tzv. zloženého úročenia úveru, ako uviedol žalobca,
v zmysle bodu 5.2. Úverových podmienok SLSP, a.s., podľa ktorého úroky, náklady poskytovateľa
spojené s poskytnutým úverom a poplatky, ktoré neboli úhradami realizovanými odporcom uhradené
včas, boli pripočítané v deň ich splatnosti k istine, čím sa stali jej súčasťou a v ďalšom období boli úroky
následne počítané z novej istiny, takto až do splatnosti celého úveru, ktorá nastala dňa 20.8.2010; ďalej

táto suma pozostávala z úrokov vo výške 310,01 eura, ktoré boli vyčíslené z istiny 1.093,90 eura za
obdobie od splatnosti celého úveru do vyčíslenia pohľadávky žalobcom, t. j. od 21.8.2010 do 2.4.2012,
pri úročení 17,30% p. a.; a nakoniec zo sumy 225,46 eura - vyčíslených úrokov z omeškania, ako súčet
čiastkových úrokov z omeškania, vyčíslených za jednotlivé mesiace od poslednej úhrady splátky dlhu, t.
j. od 21.11.2009 do 4.4.2012, pri úročení 8% úrokom z omeškania. Žalobca sa teda domáhal zaplatenia

sumy spolu 1.629,37 eura (1.093,90 eura + 310,01 eura + 225,46 eura), spolu s 17,30% ročným úrokom
z omeškania zo sumy 1.093,9 eura od 3.4.2012 do zaplatenia, s 8% ročným úrokom z omeškania zo
sumy 1.093,90 eura od 3.4.2012 až do zaplatenia.Prvostupňový súd žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 977,75 eura s 8% úrokom z omeškania
ročne zo sumy 752,29 eura od 3.4.2012 do zaplatenia, pričom z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že
k sume priznanej istiny 977,75 eura dospel ako k súčtu sumy 752,29 eura (ako nesplatenej istiny

uplatnenej žalobcom v sume 1.093,90 eura po odpočítaní sumy 335,06 eura - za poplatky za vedenie
účtu a upomienky za celé obdobie od 31.8.2005 do 31.12.2008 podľa predloženého výpisu z účtu a
odpočítanísumy6,55euraakoúrokuzomeškaniavyčíslenéhozaobdobieod31.12.2005do31.12.2008
vo výške 26,40%) a sumy 225,46 eura ako uplatnený úrok z omeškania od 21.11.2009 do 3.4.2012
vo výške 8% ročne. Vo zvyšku uplatnenej istiny prvostupňový súd žalobu zamietol. Prvostupňový súd

tiež žalobu zamietol v časti uplatneného úroku 310,01 eura - vypočítaného z istiny 1.093,90 eura za
obdobie od splatnosti celého úveru do vyčíslenia pohľadávky žalobcom, t. j. od 21.8.2010 do 2.4.2012,
pri úročení 17,30% p. a; ako aj úrok 17,30% p.a. zo sumy 1.093,90 eura od 3.4.2012 do zaplatenia.
Žalobcovi ďalej priznal 8% úrok z omeškania ročne z vypočítanej istiny 752,29 eura od 3.4.2012 do
zaplatenia, vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania žalobu zamietol.

Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu, predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie

správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti, t. j. v časti, ktorou zamietol
nárok žalobcu na zaplatenie istiny 651,62 eura, 8% ročného úroku z omeškania zo sumy 341,61 eura
od 3.4.2012 do zaplatenia a uplatneného 17,30% ročného úroku zo sumy 1.093,90 od 3.4.2012 do
zaplatenia, ako aj v časti nepriznaných trov konania v sume 524,53 eura.

V prvom rade bolo potrebné zodpovedať otázku, či súd prvého stupňa správne právne posúdil právny

vzťah účastníkov zmluvy o splátkovom úvere č. 0252620935 zo dňa 31.8.2005 ako spotrebiteľský, na
ktorý potom aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. OZ. Žalobca v odvolaní namietal, že hoci v danom prípade
ide o spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z., nemožno na zmluvu o splátkovom úvere zo
dňa 31.8.2005 aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. OZ, pretože jednak ide o absolútny obchod v zmysle
Obchodného zákonníka, a preto aplikáciu obchodného zákonníka na tento zmluvný vzťah jeho účastníci

nemôžu nijakým spôsobom vylúčiť ani dohodou a tiež z dôvodu, že v čase uzatvorenia predmetnej
zmluvy boli spotrebiteľskými zmluvami v zmysle § 52 ods. 1 OZ iba kúpna zmluva, zmluva o dielo, alebo
iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho zákonníka a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými
stranami boli na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Z uvedeného odvodil, že potom
na právny vzťah účastníkov nemožno aplikovať ani ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce

úrok z omeškania, ale iba ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a tiež nie je možné posudzovať
prijateľnosť zmluvných ustanovení z hľadiska spotrebiteľského práva.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že dňa 31.8.2005 uzatvorili zmluvu o splátkovom úvere.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od
1.4.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 1.1.2008. Ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka

v znení v období od 1.4.2004 do 31.12.2007 zakotvovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna
zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva
podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý
nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. S
účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú

zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom
zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Z
gramatického výkladu ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007

by bolo možné dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj ochrana
spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, takýto
výklad je však zjednodušený a nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je totiž potrebné
rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom
č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č.

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestníkEurópskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako
interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv.
Podľa čl. 1 ods. 1 smernice, účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a

správneopatreniačlenskýchštátov,ktorésatýkajúnekalýchpodmienokvzmluváchuzatvorenýchmedzi
predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje spotrebiteľskú zmluvu ako
zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať
aj predmetné ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007. Smernica č. 93/13/
EHS neurčila zmluvné typy, ktoré môžu mať povahu spotrebiteľskej zmluvy. Každá zmluva upravená

zákonom, aj nepomenovaná zmluva, môže byť spotrebiteľskou zmluvou, ak vykazuje znaky určené
smernicou.

Keďže žalobca pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti, vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Pretože žalovaný pri uzatváraní a

plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať
za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom
na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť žalobca ako dodávateľ žalovanému
ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal

poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom,
zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm.
a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi
bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., teda nie je vylúčená spod
jurisdikcie tohto zákona.

Definíciu spotrebiteľskej zmluvy obsahovalo tiež ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého spotrebiteľskou zmluvou je aj zmluva uzavretá podľa
Obchodného zákonníka, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a
je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Z tohto vyplýva, že aj
zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník možno považovať - vzhľadom na ich

povahu - za spotrebiteľské napriek tomu, že ich zákon priamo ako spotrebiteľské neoznačuje (bankové
zmluvy - zmluva o bežnom účte, zmluva o vkladovom účte, zmluvy o pripojení podľa zákona č. 610/2003
Z.z.oelektronickýchkomunikáciáchapod.).Najdôležitejšímkritériomnaposúdenie,čivdanomprípade
ide o spotrebiteľskú zmluvu alebo nie, je kritérium zmluvných strán a ich podnikateľskej činnosti.

Vzhľadom na uvedené, právna úprava ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do

31.12.2007 nemá taxatívny charakter (z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 157/2012 zo
dňa 5.2.2013). Zmluva o splátkovom úvere je preto vzhľadom na svoju povahu a postavenie zmluvných
strán pri uzatváraní a plnení zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 OZ, a to bez ohľadu na to,
že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), pretože
špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,

má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník. Z týchto ustanovení vyplýva povinnosť
ex offo súdnej kontroly prijateľnosti zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.

Súd prvého stupňa, ktorý správne posúdil zmluvu o splátkovom úvere ako zmluvu spotrebiteľskú,
posudzoval prijateľnosť jej zmluvných dojednaní z hľadiska ustanovení § 52 a nasl. OZ, pričom ako
prvé dospel k záveru, že zmluvná podmienka upravená v čl. III., bod 4 zmluvy o tom, že z došlých

súm veriteľ najskôr uhradí splatné poplatky a náklady súvisiace s úverom, úroky z omeškania, úroky
a istinu, a to v tomto poradí je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Táto časť odôvodnenia rozsudku
súdu prvého stupňa je podľa názoru odvolacieho súdu nepreskúmateľná. Svoj záver o neprijateľnosti
uvedenej zmluvnej podmienky súd prvého stupňa nepodložil žiadnou bližšou právnou argumentáciou.
Uviedol len, že Občiansky zákonník v čase uzatvorenia tejto zmluvy túto otázku vyslovene neupravoval

a ustanovenie § 566 ods. 2 OZ o favorizácii vôle dlžníka bolo zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008.
Napriek tomu však má odvolací súd za to, že konečný záver súdu prvého stupňa o neprijateľnostizmluvného ustanovenia, ktoré oprávňuje veriteľa započítať akúkoľvek platbu dlžníka najprv na splatné
dlžné príslušenstvo záväzku, je správny.

Otázka, aký účel platieb dlžníka sa má rešpektovať je v predmetnej veci kľúčová, pretože od jej

zodpovedania závisí záver, či istina úveru bola splatená. Zmluvné ustanovenie čl. III. bod 4 dáva
dodávateľovi úveru možnosť použiť splátku aj na iný účel ako na splatenie istiny, a to bez ohľadu na
vôľu dlžníka, ktorý nemá nijakú možnosť túto zmluvnú podmienku ovplyvniť. Uvedené ustanovenie má
za následok založenie nevyváženého vzťahu veriteľa a dlžníka, v otázkach plnenia dlhu spotrebiteľa,
pretože spotrebiteľ má vždy predovšetkým záujem na prednostnom splatení predpísaných splátok istiny.

V opačnom prípade môže veriteľ udržiavať základ pre narastanie úrokov, pričom na druhej strane, ak
by splátky istiny boli zaplatené, tak by maximálne mohol uplatňovať len sankcie za omeškanie.

V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

CitovanéustanoveniezakotvujeprednosťustanoveníObčianskehozákonníkapredtakýmidojednaniami
v spotrebiteľských zmluvách, ktoré by postavenie spotrebiteľa upravovali nevýhodnejšie v jeho
neprospech. Ustanovenie tým obmedzuje zmluvnú voľnosť v spotrebiteľských zmluvách za účelom
ochranyspotrebiteľapredtakýmizmluvnýmipodmienkami,ktorébyjehopostavenieupravovaliodchylne
od Občianskeho zákonníka v jeho neprospech.

Je tiež nesporným, že zmluva o úvere, ktorá bola uzavretá medzi účastníkmi je v zmysle § 261 ods.
3 Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom a preto sa spravuje príslušnými ustanoveniami
Obchodného zákonníka.

V zmysle § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka, pri plnení peňažného záväzku sa započítava platenie
najprv na úroky a potom na istinu, ak dlžník neurčí inak.

Obchodný zákonník v § 263 ods. 1 taxatívne vymenúva kogentné ustanovenia, pri ktorých sa strany
nemôžu odchýliť od ustanovení Obchodného zákonníka, alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť. Medzi
týmto taxatívnym výpočtom sa ust. § 330 Obchodného zákonníka nenachádza. Z toho potom vyplýva,
že cit. ust. § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka nie je kogentným, je teda dispozitívnym a je ponechané
na zmluvnej voľnosti strán, či toto ustanovenie vo svojom záväzkovo-právnom vzťahu uplatnia alebo

jeho uplatnenie vylúčia.

Započítanie plnenia v Občianskom zákonníku je upravené s účinnosťou od 1.1.2008 opačne
ako v citovanom ustanovení Obchodného zákonníka, pričom pred 1.1.2008 Občiansky zákonník
započítavanie čiastočného plnenia záväzku výslovne neupravoval.

V zmysle § 566 ods. 2 OZ v znení účinnom od 1.1.2008, pri čiastočnom plnení peňažného záväzku sa

plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak. Pri nedostatku inej
úpravy je s použitím ust. § 853 ods. 1 OZ náležitá aplikácia tohto ust. i na prípady plnenia dlhu v
splátkach, čo je obsahom i účelom blízke čiastočnému plneniu dlhu.

Podľa § 879j OZ obsahujúceho prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.2008, ustanoveniami
tohto zákona (novely) sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.1.2008. Vznik týchto právnych

vzťahov ako aj nároky vzniknuté pred 1.1.2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že nároky žalobcu, ktoré vznikli pred 1.1.2008, keďže sa
posudzujú podľa doterajších predpisov, nemôžu sa spravovať podľa ust. § 566 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ktoré nadobudlo účinnosť až 1.1.2008, avšak na nároky žalobcu, ktoré vznikli po tomto

dátume je potrebné už aplikovať ustanovenie cit. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku prvostupňového súdu však nevyplýva, ako súd prvého
stupňa vyššie uvedené ustanovenia, vrátane tých prechodných, na daný prípad aplikoval, keď síce
poukázal na ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, avšak neuviedol, ako sa vyporiadal s účinnosťou
tohto zákonného ustanovenia, keď predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 31.8.2005 a

poskytnutý úver bol splatný dňa 20.8.2010, čiže niektoré splátky úveru žalovaný uhradil ešte pred
účinnosťou tohto ustanovenia, iné už v čase jeho účinnosti.

Keďže dojednanie účastníkov o poradí započítavania platieb žalovaného bolo dispozitívnym zmluvným
dojednaním bolo nevyhnutným toto dojednanie ex offo súdom posudzovať aj v zmysle § 53 Občianskeho
zákonníka a ustáliť, či za čas do 1.1.2008, podľa generálnej klauzuly v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka toto zmluvné dojednanie obsiahnuté v čl. III., bod 4 zmluvy nie je v zmysle noriem na ochranu

spotrebiteľa tzv. neprijateľnou podmienkou, ktorá je neplatná. Podľa odôvodnenia preskúmavaného
rozhodnutia prvostupňový súd k takémuto záveru fakticky dospel, keď neakceptoval započítavanie
platieb žalovaného podľa žalobcu, avšak v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia tieto svoje závery,
myšlienkové postupy, ktoré k nim viedli ani právne úsudky nijako bližšie nezdôvodnil.

Posúdenie správneho započítavania zaplatených splátok úveru má pritom vplyv na stanovenie, aký

zvyšok istiny a úroku má žalovaný zaplatiť a z akej sumy je možné žalobcovi priznať príslušenstvo. Hoci
z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa túto zmluvnú podmienku uznal
za neprijateľnú, neuviedol, ako sa táto skutočnosť premietla pri jeho posudzovaní nároku žalobcu na
zaplatenie istiny vyčíslenej v sume 1.093,90 eura. Zároveň súd prvého stupňa (hoci ustanovenie zmluvy
o spôsobe započítania prijatých platieb od dlžníka považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku) vo

výroku rozsudku ju za neprijateľnú vyslovene neuviedol v súlade s ust. § 153 ods. 4 O.s.p. V dôsledku
uvedeného je potom odôvodnenie rozsudku súdu v tomto smere nedostatočné a nepreskúmateľné.

Prvostupňový súd žalobcovi ďalej nepriznal právo na zaplatenie rôznych poplatkov uvádzaných
opakovane vo výpise z účtu, ako napr. pravidelný mesačný poplatok za správu úveru, poplatky za
upomienky s tým, že poukázal na rozhodnutie Vrchného Krajinského súdu Karlsruhe z 3.5.2011 (17

U 192/10). Z tohto dôvodu zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 335,06 eura, vrátane úroku
z omeškania z tejto sumy. Žalobca v odvolaní namietal, že mesačné poplatky za správu úveru boli
opodstatnené, pretože žalobca žalovanému pravidelne mesačne zasielal výpisy z účtu, informoval ho o
všetkých rozhodnutiach banky a takisto mu zasielal upomienky, ktorými ho upozorňoval na porušovanie
zmluvne dohodnutých povinností a vyzýval ho na zaplatenie omeškaného dlhu.

Odvolací súd má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa pokiaľ ide o poplatky za správu úveru nie
je nepreskúmateľné, pretože nie je dostatočne odôvodnené a neobsahuje žiadnu relevantnú právnu
argumentáciu, navyše na daný prípad nemožno aplikovať rozhodnutie Vrchného Krajinského súdu
Karlsruhe z 3.5.2011 (17 U 192/10). Pokiaľ však ide o nepriznanie nároku na zaplatenie poplatkov za
upomienky, tu odvolací súd so záverom súdu prvého stupňa súhlasí.

Zozmluvyosplátkovomúverezčl.I.vyplýva,žeúčastnícizmluvysadohodlinapoplatkuzasprávuúveru
vo výške 50 Sk (1,66 eura) mesačne. Zmluva v čl. II. bode 2. uvádza, že účastníci sa dohodli, že dlžník je
povinný splatiť poskytnutý úver v dohodnutom čase, v stanovenom čase platiť úroky, poplatky dohodnuté
v zmluve, ďalšie poplatky podľa sadzobníka a náklady veriteľa spojené s úverom a dodržiavať
dohodnutépodmienky.Včl.V.bod2.zmluvysauvádza,žedlžník(žalovaný)vyhlásil,žesaoboznámilso

všeobecnými obchodnými podmienkami veriteľa (žalobcu), súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať.
Súčasne vyhlasuje, že sa oboznámil so sadzobníkom a súhlasí s ním. V čl. V. bod 3. zmluvy sa uvádza,
že všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v zmluve sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami VOP,
ktoré sú súčasťou zmluvy, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v tomto poradí.Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na znenie čl. V. bod 3. zmluvy, Sadzobník poplatkov žalobcu
za súčasť zmluvy považovať nemožno, pretože to text zmluvy vyslovene neuvádza. Prehlásenie
účastníka zmluvy, že sa oboznámil so sadzobníkom a bude ho dodržiavať nemožno vykladať tak, že by

sa sadzobník stal súčasťou zmluvy. Nie je tak pre žalovaného záväzný a žalobcovi podľa neho nemôžu
byť žiadne nároky priznané. Odvolací súd je preto toho názoru, že nárok žalobcu je opodstatnený len čo
do výšky mesačného poplatku za správu úveru 1,66 eura, ktorý bol medzi účastníkmi v zmluve riadne
dohodnutý. Na tento poplatok nemožno aplikovať rozhodnutie Vrchného Krajinského súdu Karlsruhe
z toho dôvodu, že jeho rozhodnutie sa týka poplatkov za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského

úveru. Preverenie úverovej spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej miery, ktorými banka odôvodňovala
vyrubenie poplatku za spracovanie pri poskytovaní úveru vyšší krajinský súd odmietol a uzavrel, že
uvedené činnosti vykonáva banka vo vlastnom ekonomickom záujme minimalizovať nevymožiteľnosť
vlastných pohľadávok. Vyšší krajinský súd potvrdil rozhodovaciu líniu, podľa ktorej je pre spotrebiteľa
vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi
neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme

dodávateľa (bod 34. rozsudku).

V konkrétnom prípade však bol poplatok za poskytnutie úveru nulový, čo je v zmluve v čl. I.
vyslovene uvedené. Podľa názoru odvolacieho súdu dohodnutý poplatok za správu úveru medzi
účastníkmi vo výške 1,66 eura mesačne v danom prípade neodporuje ustanoveniam zákona o
spotrebiteľských úveroch a ani hore uvedenému rozhodnutiu. Uvedený poplatok nemožno chápať len

ako poplatok stanovený v záujme žalobcu, ale aj žalovaného, keďže žalobca poskytuje žalovanému
službu pozostávajúcu v evidencii došlých platieb, zostatkov poskytnutého úveru a v prípade, ak žalovaný
prestane splácať úver, aj evidenciu dlžných súm a pod. Z hore uvedených dôvodov bolo potom možné
považovať za riadne dohodnutý a správne uplatnený poplatok za správu úveru vo výške 1,66 eura.
Všetky ostané uplatnené poplatky nebolo možné priznať, pretože sa účastníci zmluvy na nich nedohodli.

Pokiaľ ide o poplatky za upomienky, tieto by navyše nebolo možné žalobcovi priznať ani z dôvodu,
že žalobca v konaní nepreukázal, ako bola medzi účastníkmi dohodnutá ich periodicita, t. j. či ich má
žalobca právo zasielať mesačne, štvrťročne, polročne, v opačnom prípade by ich žalobca mohol zasielať
žalovanému bez obmedzenia a svojvoľne určovať ich počet, čo by bolo potrebné posúdiť s ohľadom
na ust. § 53 Občianskeho zákonníka a ustáliť, či podľa generálnej klauzuly v zmysle § 53 ods.

1 Občianskeho zákonníka takéto zmluvné dojednanie obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve nie je tzv.
neprijateľnou podmienkou, ktorá je neplatná.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa tiež vyplynulo, že nepriznal žalobcovi právo na zaplatenie
uplatneného úroku z omeškania v sume 6,55 eura z dôvodu, že bol vypočítaný s použitím úrokovej
sadzby 26,4% v zmysle Obchodného zákonníka, určenej zverejnením banky. Záver súdu prvého stupňa,

že výška úrokov z omeškania podľa Obchodného zákonníka je pre spotrebiteľa nevýhodnejšia, keď
takýto úrok z omeškania je podstatne vyšší, než úrok z omeškania podľa ustanovení občianskeho práva
je správny. S poukazom na ust. § 54 ods. 1 OZ, obchodnoprávnu úpravu úrokov z omeškania nemožno
považovať pre spotrebiteľa za výhodnejšiu. S názorom súdu prvého stupňa sa však odvolací súd
nemoholstotožniťvcelomrozsahu,pretožezauvedenéobdobiemalžalobcanároknaúrokzomeškania

aspoň v zákonnej výške. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, že by za sporné obdobie od 31.12.2005
do 31.12.2008, prvostupňový súd priznal žalobcovi oproti uplatnenému úroku z omeškania, úrok z
omeškania v zákonnej výške. Uplatnený úrok z omeškania vo výške 26,40% pritom žalobcovi nebolo
možné priznať ani vzhľadom už vyššie uvedený záver odvolacieho súdu, a to že sadzobník poplatkov
nebol v danom prípade súčasťou zmluvy, preto na základe neho nemožno uplatňovať akékoľvek nároky

a následne ich priznávať.

Nakoniec súd prvého stupňa žalobu žalobcu zamietol v časti uplatneného úroku z úveru 17,30% ročne, a
tojednakjehovyčíslenejsumy310,01eurazaobdobieod21.8.2010do2.4.2011zosumy1.093,90eura,
ako aj uplatneného úroku 17,30% ročne zo sumy 1.093,90 eura od 3.4.2012 do zaplatenia. Zamietnutie
nároku žalobcu na tento úrok súd prvého stupňa odôvodnil tým, že v zmysle občianskeho práva sú

úroky splatné spolu s istinou, preto ak bol poskytnutý úver splatný dňa 20.8.2010 a žalobca si uplatnil
riadny úrok od 21.8.2010 do 2.4.2012 a naďalej od 3.4.2012, všetko po dohodnutej dobe splatnosti,
nemá žalobca za toto obdobie nárok na úrok z úveru, ale len na úroky z omeškania. Žalobca v odvolanínamietal, že záver súdu o tom, že dlžník má platiť úroky iba do dňa, kedy má byť zaplatená posledná
splátka istiny je nesprávny, pretože zmluvne dohodnuté úroky má dlžník veriteľovi platiť až do vrátenia
poskytnutých peňažných prostriedkov žalobcovi.

Ani táto časť odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nie je podľa názoru odvolacieho súdu
preskúmateľná, pretože v nej absentuje akákoľvek právna argumentácia. Navyše vzhľadom na rozsah
odvolania žalobcu, bolo by potrebné sa v tejto časti zaoberať sa aj ďalšou otázkou, ktorú súd prvého
stupňa opomenul, a to, či je prípustná tzv. kapitalizácia príslušenstva do istiny, teda či je v spotrebiteľskej
zmluve prípustné, aby dodávateľ opakovane navyšoval istinu o príslušenstvo až do úplného splatenia

úveru, čím následne fakticky dochádza k uplatňovaniu príslušenstva z príslušenstva. V zmysle čl. II.
bod. 3 zmluvy o splátkovom úvere sa totiž zmluvné strany dohodli, že splatné úroky a splatné poplatky
sa dňom ich splatnosti, uvedenej v základných podmienkach zmluvy, pripíšu k istine a stávajú sa jej
súčasťou. Žalobca tak zrejme po určitom čase pripisoval k istine (k sume poskytnutého úveru) splatný
úrok, úrok z omeškania a príslušné poplatky. Podľa odvolacieho súdu sa však žalobca môže domáhať
dohodnutého úroku vo výške 17,30% ročne len z poskytnutého úveru vo výške 1.078,80 eura a nie

aj z poplatkov, splatných úrokov ani z úrokov z omeškania. Ak však žalobca vyčíslený úrok, úrok z
omeškania a poplatky pripočíta k sume poskytnutého úveru a celú sumu nazve istinou a následne
sa domáha ďalších úrokov z úrokov, úrokov z úrokov z omeškania, úrokov z poplatkov a tiež úrokov
z omeškania z úrokov, úrokov z omeškania z úrokov z omeškania, úrokov z omeškania z poplatkov,
takýto postup vyčísľovania istiny v prípade spotrebiteľských zmlúv podľa názoru odvolacieho súdu

nie je prípustný, nie je v súlade s normami na ochranu spotrebiteľa, preto by bolo potrebné uvedenú
zmluvnú podmienku posúdiť v zmysle generálnej klauzuly ust. § 53 Občianskeho zákonníka, či takéto
zmluvné dojednanie obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve nie je v zmysle noriem na ochranu spotrebiteľa
neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhalaz

akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci musí z hľadiska odôvodnenia spĺňať parametre (limity)

zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p., pričom účastníkovi konania musí dať
odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v
závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo účastníka a povinnosť súdu na
náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti,
ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe

aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou
súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.1.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí
uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa

môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra
ESĽPtedanevyžaduje,abynakaždýargumentúčastníkaboladanáodpoveďvodôvodnenírozhodnutia,
ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný
súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04
vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy

SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetkyotázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“

S poukazom na vyššie uvedené je zrejmé, že prvostupňový súd sa vyššie citovaným ustanovením a

uvedenými kritériami dôsledne neriadil. Napadnutá časť rozsudku, ktorou súd prvého stupňa vo zvyšku
žalobu zamietol je z hore uvedených dôvodov nepreskúmateľná a navyše v niektorých otázkach ako je
podrobne vyššie uvedené, prvostupňový súd vec aj nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Odvolaciemu súdu preto neostávalo
iné, len rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a v závislom výroku o náhrade trov konania,

v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušiť a vec mu v zrušenom rozsahu podľa § 221 ods.
2 O.s.p. vrátiť na ďalšie konanie.

Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho
konania odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Inak by znemožnil účastníkom
realizáciu ich procesných práv, lebo by im odoprel možnosť prieskumu správnosti nových rozhodujúcich
skutkových záverov v druhom stupni, čím by im odňal možnosť konať pred súdom (mutatis mutandis

uznesenie NS SR sp. zn. 2Cdo 91/2010).

Povinnosťou prvostupňového súdu v ďalšom konaní bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok
žalobcu v zamietnutej časti, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, tieto posúdiť z hľadiska
všetkých vyššie citovaných zákonných ustanovení a následne vo veci opätovne rozhodnúť, pričom
rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť. Ako už odvolací súd hore

uviedol, pre určenie správnej výšky sumy, ktorú súd prvého stupňa v ďalšom konaní zaviaže zaplatiť
žalovaného, bude potrebné sa opätovne zaoberať už zaplatenými splátkami úveru žalovaným, ustáliť,
aká časť mala byť započítaná na istinu, úrok a poplatok. Keďže prichádza do úvahy započítať časť
splátky na jediný dohodnutý poplatok vo výške 1,66 eura, potom zvyšnú časť splátok bude možné
započítavať na istinu a úroky. Súd prvého stupňa zistí, koľko mal žalovaný zaplatiť titulom poplatku za

správu úveru od vzniku záväzkového vzťahu medzi účastníkmi do doby vyčíslenia poplatku za správu
úveru žalobcom, pričom bude vychádzať zo skutočnosti, že žalobca má nárok na mesačný poplatok
vo výške 1,66 eura mesačne. Súd ďalej zistí, akú sumu už žalobca započítal z jednotlivých splátok
žalovaného na poplatky. Ak započítal dostatočnú sumu, súd žalobcovi titulom poplatkov nemôže už
priznať ďalšiu sumu peňazí, ale ak žalovaný nezaplatil titulom poplatkov za správu úveru celú dlžnú

sumu, súd z rozdielu medzi výškou poplatkov, na ktoré má žalobca nárok a ktoré už žalovaný zaplatil
vyčísli sumu, ktorú má ešte žalovaný titulom poplatkov za správu úveru žalobcovi zaplatiť. Následne
súd ustáli tiež výšku dlžného úroku, pričom v spotrebiteľských zmluvách nemôže ísť o kapitalizovanú
istinu, ako to navrhoval žalobca (v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným vyššie).
Pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania sa súd prvého stupňa vyporiada z otázkou, kedy sa žalovaný s

plnením peňažného dlhu (s platením istiny, úrokov a poplatkov) dostal do omeškania a z týchto nárokov
od doby, kedy sa s plnením dostal do omeškania, súd prizná dohodnutý úrok z omeškania. V prípade ak
bude dohodnutý úrok z omeškania vyšší ako zákonný, čo je v spotrebiteľských zmluvách neprípustné,
prizná úrok z omeškania v zákonnej výške. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade
trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.