Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoE/163/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7813204738
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7813204738.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci oprávneného F. Q. T., s.r.o., so sídlom v P., G. X, IČO: 35 724 803, zast.
TOMÁŠKUŠNÍR,s.r.o.,sosídlomvBratislave,Údernícka5,IČO:36613843,protipovinnémuR.Z.,nar.
X.X.XXXX, bytom E., O. XXX, o vykonanie exekúcie pre vymoženie 1.131,28 € istiny s prísl., o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu 9Er/487/2013-15, EX 6657/13 z 9.5.2013 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Oprávnený nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

SúdprvéhostupňauznesenímžiadosťsúdnehoexekútoraJUDr.RudolfaKrutéhososídlomvBratislave,
Záhradnícka 60, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 6657/13 zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 23.4.2013 mu bola doručená žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky oprávneného 1.131,28 € istiny
s prísl., na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2011-4837 z 10.11.2012, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť
oprávnenému sumu 1.131,28 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 13 % p. a. zo sumy 715,93
€ od 19.12.2008 do zaplatenia, trovy právneho zastúpenia vo výške 165,16 € vrátane DPH, náklady

rozhodcovského konania vo výške 60,72 € vrátane DPH, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere.
Po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie, exekučného titulu a zmluvy, vychádzajúc z ust. § 41 ods.
2 písm. d), § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) v platnom znení, § 52 až 54 OZ, § 45 ods. 1, 2, 3 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní(ďalejlen„ZRK“),súdprvéhostupňaboltohonázoru,žerozhodcovskádoložka,ktorájeobsahom

formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch
uzatvárania zmlúv, je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4
OZ neplatná. Z doložky vplýva, že spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere bude prejednávať rozhodcovský
súd, strany sa jeho rozhodnutiu podriadia a bude pre nich záväzné. Podľa názoru súdu takáto zmluvná
podmienka spôsobuje značnú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Tým,
že vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu,

aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok mohol byť vykonateľným exekučným titulom. Súd
považoval výkon práv oprávneného podľa predmetnej doložky za nezlučiteľný s normami na ochranu
spotrebiteľa, preto z uvedených dôvodov žiadosť o udelenie poverenia zamietol.

Uznesenie napadol včas podaným odvolaním oprávnený, odôvodniac ho tým, že súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil a v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti,

ktorú mu zveril zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v
znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Citujúc znenie § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskomkonaní (ďalej aj „ZRK“) a § 159 O.s.p. tvrdil, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti
ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné
prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý

byť podkladom na vykonanie exekúcie. Citujúc znenie § 45 ods. 1, 2 a ZRK uviedol, že súd, ktorý
koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd
nie je príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd skúmal meritórne súlad
plnenia, na ktoré zaviazal rozhodcovský rozsudok s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o
opravnom prostriedku. Pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods.1 písm. c) ZRK, tieto sa týkajú zastavenia

exekúcie, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, pričom pri výklade významu
tohto ustanovenia treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekúcie nie je príslušný na
meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti,
nie rozhodnutie samotné a cieľom tohto prieskumu je zistiť, či povaha samotného plnenia je v súlade
s právom, toto ustanovenie chráni povinného pred mocenským prinútením k určitému plneniu, ktoré je

právom zakázané, preto dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle uvedeného ustanovenia by bolo,
ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom
(napr. účastníkovi by sa ukladala povinnosť spáchať trestný čin alebo by ho zaväzovalo na iné výslovne
právnym predpisom zakázané konanie), pričom existencia, resp. neexistencia takéhoto dôvodu pre
zastavenie exekúcie je priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti poukázal

na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 2675/2007 z 30.10.2009, týkajúci sa
výkladu rovnakej normatívnej konštrukcie českého práva (citoval právny názor z jeho odôvodnenia).
Oprávnený v odvolaní poukázal tiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C- 40/08
zo 6.10.2009, ktorý sa zaoberá právomocou vnútroštátneho súdu rozhodujúceho o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, či má vnútroštátny súd

právomoc ex offo rozhodnúť o nekalej povahe rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, ako aj vyhlásiť
rozhodcovský rozsudok za neplatný, pričom Súdny dvor v bode 37 uvedeného rozhodnutia poukazuje
na fakt, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je
dôležité,abysanemohlinapadnúťsúdnerozhodnutia,ktorésastalikonečnýmipovyčerpanídostupných
opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov

(rozsudky z 30.9.2003 Q., C-224/01, Zb. I-10239, bod 38; zo 16.3.2006 Q., C-234/04, Zb. S. I-2585,
bod 20; ako aj rozsudok z 3.9.2009, Z. N., C-2/08, bod 22). Podľa Súdneho dvora zásada procesnej
autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného
charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ... a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil
celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom

konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku (bod 47 rozhodnutia C-40/08).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho
stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak
pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného
vyplýva,žekomunitárneprávoneukladávnútroštátnemuexekučnémusúdužiadneinépriamepovinnosti

preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada
rovnocennosti. Podľa názoru oprávneného pokiaľ bola zmluva uzavretá pred dňom 1.1.2008, nie je
možné práva a povinnosti z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až 54 OZ. Oprávnený poukázal aj
na dôvodovú správu k § 53 os. 4 písm. r) OZ, z ktorej vyplýva, že ak rozhodcovská doložka zakladá
výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto

ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.
Na základe vyššie uvedeného navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu

vyplývajúcom z § 212 ods.1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a zistil, že odvolanie
oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1, 2 O.s.p. ako vecne
správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a s
odôvodnením napadnutého uznesenia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Skutočnosti uvedené v odvolaní oprávneného nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého uznesenia a správnosť záveru, ku ktorému dospel súd prvého stupňa, že rozhodcovský
rozsudok pre rozpor so zákonom nie je spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by bolo
možné viesť exekúciu proti povinnému. Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav a vec posúdil
podľa správnych zákonných ustanovení, ktoré aj správne vyložil a na zistený skutkový stav ich správne

aplikoval, preto odvolanie oprávneného z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať
za opodstatnené.

Námietku oprávneného, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemal právomoc na posudzovanie materiálnej stránky
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a prekročil rozsah svojej preskúmavacej činnosti, ktorú

mu zveril zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení
neskorších predpisov, nemožno akceptovať.

Platná právna úprava dáva exekučnému súdu právo v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a teda
aj pred prípadným vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský

rozsudok aj z toho hľadiska, či plnenie ním uložené je právom dovolené a či súčasne nie je v rozpore
s dobrými mravmi, a preskúmať žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a tiež
exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom, a tým preveriť splnenie zákonných podmienok
pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 EP. Toto oprávnenie vyplýva
exekučnému súdu z ust. § 45 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v platnom

znení, z ktorého súd pri rozhodovaní v posudzovanej veci správne vychádzal. Ust. § 45 ods. 1 a
2 ZRK je výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, ktoré zahŕňa v
sebe prieskumný inštitút a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku
priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ods.
1 ZRK. V zmysle tohto zákonného ustanovenia exekučný súd je oprávnený a súčasne aj povinný

posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby nebol právoplatný, a to z hľadísk uvedených v tomto
ustanovení, teda posúdiť ho aj čo do jeho vecnej správnosti a určitosti uloženej povinnosti, a nie je
ním preto v zmysle § 159 O.s.p. viazaný. Táto výnimka vyplýva z osobitnej povahy tohto rozsudku,
špecifickosti rozhodcovského konania, ktoré mu predchádzalo a z povahy opravného prostriedku proti
nemu, ktorým je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd môže teda v ktoromkoľvek

štádiu exekučného konania skúmať, či sú dôvody na zastavenie exekúcie (alebo aj na zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku), či sú tu nedostatky
uvedené v § 40 písm. a), b) ZRK alebo či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Ak rozhodcovský
rozsudok má nedostatky, ktoré zakladajú jeho zmätočnosť podľa § 40 písm. a) a b), rovnako ak súd

zistí, že plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka, je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, je to dôvod na zastavenie exekučného konania súdom
alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak totiž sú splnené podmienky
pre zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 2 ZRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, tak potom by nemalo žiadny zmysel, aby súd najprv vydal poverenie a až

následne by exekúciu zastavil. Písomné poverenie exekútora preto neprichádza do úvahy ani vtedy, ak
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia zistí existenciu takých (hmotnoprávnych,
príp. procesnoprávnych) skutočností, pre ktoré je nevyhnutné exekúciu (exekučné konanie) zastaviť.
Nie je pritom podstatné, že z týchto dôvodov nedošlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku súdom v
konaní podľa § 40 ZRK.

So zreteľom na uvedené, ak súd prvého stupňa v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z
hľadísk uvedených v § 45 ods. 1 ZRK a podrobil osobitnej súdnej kontrole rozhodcovskú doložku
zakotvenú v (spotrebiteľskej) zmluve o úvere zo 16.7.2004, berúc do úvahy kritériá, na ktorých je inštitút
neprijateľnej zmluvnej podmienky založený (ktoré sú podrobne uvedené v odôvodnení napadnutého

rozsudku), treba mať za to, že nekonal nad rámec zákona. Dospel k správnemu právnemu záveru
o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, ktorá je ako celok neplatná pre rozpor s
ust. § 53 a nasl. OZ a čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady ES 93/13/EHS z 5.4.1993, a nemohla preto
založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a rozhodovanie majetkových sporov vyplývajúcichz úverovej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi. Rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom
konaní, ktoré sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán (na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky), pre jeho nesúlad so zákonom nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na

vykonanie exekúcie a ním uložené plnenie nemožno považovať za právom dovolené, a preto z tohto
dôvodu (pre chýbajúci materiálny predpoklad prípustnosti exekúcie) v súlade s § 44 ods. 2 EP bola
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie správne zamietnutá.

Z uvedených dôvodov bolo napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správne

potvrdené.

Oprávnený nemal v odvolacom konaní úspech, preto bolo rozhodnuté, že nemá právo na náhradu trov
odvolacieho konania (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom

od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.