Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2013

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžf/2/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200371
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:6012200371.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvprávnejvecižalobcu:JánValentíkJáva-WARP,sosídlomHrádocká
678/5, Pliešovce, IČO: 30 452 881, zastúpeného Aequitas s.r.o., Na troskách 26, Banská Bystrica,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1040503/1/39878/2012 zo dňa 27. februára 2012, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/39/2012-40 z 21. septembra

2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/39/2012-40 z
21. septembra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 24S/39/2012-40 z 21. septembra 2012 podľa § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1040503/1/39878/2012 zo dňa 27. februára 2012,
ktorým žalovaný správny orgán potvrdil v odvolacom konaní dodatočný platobný výmer Daňového úradu
Zvolen č. 685/230/76952/11/Uhr zo dňa 15. novembra 2011, ktorým správca dane žalobcovi vyrubil
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2007 vo výške 1 917,14 Eur. Správca
danedospelkzáveru,žežalobcaporušilustanovenie§19ods.2a§71ods.6zákonač.222/2004Z.z.o
danizpridanejhodnotyvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákonoDPH“),keďžekdaňovejkontrole

predložil ručne vypísané odberateľské faktúry, ktorými vyfakturoval pre rôznych odberateľov nákladnú
prepravu tovaru v tuzemsku, pričom z týchto faktúr neodviedol DPH. Správca dane dožiadaniami preveril
u vybraných odberateľov uvedených na kontrolovaných faktúrach, či sa realizovalo dodanie služby a
či na základe týchto faktúr si odberatelia uplatnili odpočet dane. Správca dane zistil, že preverované
obchody sa uskutočnili, pričom túto skutočnosť nepopieral v daňovom konaní ani samotný žalobca.
Ten však namietal, že ručne vypísané faktúry, ktoré sú predmetom dovyrubenia dane, boli zaradené do

zoznamu DPH dokladov „súhrnne“ na faktúre č. 2007040 a daň bola uhradená. Tieto „súhrnné faktúry“
mali byť podľa tvrdenia žalobcu vystavené pre jeho vlastnú potrebu ako zoznam k ručne vystaveným
faktúram, neboli však odberateľom zaslané, ani zaplatené, pričom uvedené zoznamy podľa žalobcu
nespĺňajú náležitosti faktúry.

Po preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovaného dospel krajský súd k záveru, že napadnuté
rozhodnutie je v medziach žalobných námietok v súlade so zákonom. V odôvodnení napadnutého

rozsudku krajský súd uviedol, že žalobca dôvody nezákonnosti v podanej žalobe nekonkretizoval.
Každé z ôsmich napadnutých rozhodnutí vychádza z konkrétne v ňom špecifikovaného skutkového
stavu a pokiaľ žalobca namietal nedostatočne zistený skutkový stav pre nesprávne vyhodnotenie
predložených dokladov, musí žalobca v žalobe konkrétne uviesť, ktorý doklad bol žalovaným nesprávne
vyhodnotený a prečo, resp. v čom. Žalobca napadol osem rozhodnutí žalovaného bez toho, aby
konkretizoval vady každého z nich. Odkaz na prílohy žaloby bez uvedenia súvzťažnosti jednotlivých

príloh k jednotlivým rozhodnutiam, nemôže podľa krajského súdu takúto konkretizáciu nahradiť. Súd jeoprávnený v správnom súdnictve preskúmavať zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu
výlučne z dôvodov uvedených v žalobe. Tieto dôvody za žalobcu nenahrádza, nedopĺňa, nevyhľadáva,
ani nekonkretizuje.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, nakoľko rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Žalobca
poukázal na faktúry vystavené v rámci jeho podnikateľskej činnosti za druhý štvrťrok 2007, ktoré boli
ručne vypísané a ich celková fakturovaná suma predstavuje spolu 436 167,50 Sk (f.č. VF 2007/18 z

1. apríla 2007, VF 2007/19 z 1. apríla 2007, VF 2007/20 z 1. apríla 2007, VF 2007/21 z 22. apríla
2007, VF 2007/22 z 30. apríla 2007, VF 2007/23 z 1. mája 2007, VF 2007/24 zo 4. mája 2007, VF
2007/25 zo 30. apríla 2007, VF 2007/26 z 30. apríla 2007, VF 2007/27 z 27. apríla 2007, VF 2007/28
z 30. apríla 2007, VF 2007/29 zo 7. mája 2007, VF 2007/30 z 12. mája 2007, VF 2007/31 z 15. mája
2007, VF 2007/32 z 15. mája 2007, VF 2007/33 z 15. mája 2007, VF 2007/34 z 18. mája 2007, VF
2007/35 z 1. júna 2007, VF 2007/36 z 18. júna 2007, VF 2007/37 z 20. júna 2007, VF 2007/38 z

20. júna 2007, VF 2007/39 z 20. júna 2007, VF 2007/40 z 28. júna 2007, VF 2007/42 z 29. júna
2007). Daň z pridanej hodnoty za dodanie služieb uvedených na týchto faktúrach žalobca priznal a
odviedol. Z dôvodu vlastnej vnútornej evidencie žalobca vytlačil „súhrnnú faktúru“ č. 2007040 z 30. apríla
2007, v ktorej zhrnul vyššie uvedené služby s uvedením sumy jednotlivých faktúr, ako aj kalendárneho
mesiaca,vktorombolivystavené,pričomcelkováfakturovanásuma„súhrnnejfaktúry“predstavujespolu

436 167,50 Sk. Žalobca administratívnou chybou do zoznamu DPH dokladov zaradil „súhrnnú faktúru“
namiesto ručne vypísaných faktúr. Daňový úrad však vysvetlenia žalobcu nevzal do úvahy a zameral
sa na čisto formálne riešenie situácie. Daňový úrad napriek tomu, že predmetom „súhrnnej faktúry“ bolo
dodanie služby dvanástim odberateľom, daňovú kontrolu vykonal len u troch z nich (Premac, spol. s
r.o., Bučina DDD, spol. s r.o. a Barbora Gundová G-TRANS), čím nemohol objektívne a dostatočne

zistiť stav veci. Adresátom uvedeným na „súhrnnej faktúre“ bola spoločnosť AUTOMOT s.r.o., u ktorej
daňový úrad, na rozdiel od kalendárneho roka 2008, nevykonal kontrolu za II. štvrťrok 2007. Vzhľadom
na chýbajúce doklady spoločnosti, by daňový úrad analogicky k daňovej kontrole za rok 2008 pristúpil k
určovaniu dane podľa pomôcok. K nákladom uvedeným v „súhrnnej faktúre“ by si daňový úrad nevedel
na základe získaných pomôcok priradiť žiadne súvisiace výnosy, a tak rovnako ako v zdaňovacom

období IV. štvrťroka 2008 by tieto nákladové („súhrnné“) faktúry nezohľadnil. Skutočnosť, že „súhrnná
faktúra“, ktorá podľa názoru daňových orgánov je podkladom pre odvedenie DPH, nikdy neopustila
dispozíciu žalobcu, nepriamo dokazuje aj skutočnosť, že AUTOMOT s.r.o. si nikdy zo „súhrnnej faktúry“
neuplatňovala nárok na odpočet dane.

Daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH vzniká dňom dodania služby, daňový úrad však

požaduje od žalobcu zaplatenie DPH za tú istú prepravu duplicitne. Na základe „súhrnnej faktúry“ sa
preprava nikdy nevykonala, nikdy nebola odoslaná adresátovi a nikdy ju nikto neuhradil.

Žalobca poukázal na ustanovenie § 71 ods. 2 zákona o DPH, ktoré taxatívne vymedzuje náležitosti
faktúry, pričom „súhrnná faktúra“ nespĺňa náležitosť podľa písm. f/ uvedeného ustanovenia a z toho
dôvodu nemôže byť považovaná za faktúru.

Žalobca nesúhlasí ani s odvolávaním sa žalovaného na ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o DPH, podľa
ktorého „ak platiteľ vo faktúre uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona,
je povinný platiť túto vyššiu sumu dane“. Žalobca na „súhrnnej faktúre“ neuviedol vyššiu sumu dane,
než tvorí súčet uvedených ručne vypísaných faktúr, preto nie je možné toto ustanovenie aplikovať na
uvedený prípad. Účelom tohto ustanovenia bolo zaviesť povinnosť pre platiteľa dane odviesť vyššiu

sumu dane, ktorú uviedol na faktúre, ako je suma dane, ktorú mal platiť podľa zákona.

Podľa žalobcu žalovaný sa nesprávne odvolával na rozhodnutie ESD č. C 454/98, v ktorom bolo konanie
účastníkov označené za zneužitie a nie chybu. V uvedenom konaní účastníci vystavili faktúry a dali
ich k dispozícii prijímateľom faktúr bez toho, aby poskytli služby uvedené na faktúrach. Žalobca však
„súhrnnú faktúru“ nikdy neodoslal, keďže k plneniu nikdy nedošlo a žiadny subjekt si nikdy žiadnu daň

neodpočítal, štát nebol poškodený a k žiadnemu úniku na daniach nikdy nedošlo.Žalobca nesúhlasí so záverom krajského súdu, že v žalobe neboli uplatnené vady spôsobujúce
nezákonnosť rozhodnutia žalovaného. Žalobca však v žalobe jasne uviedol nezákonnosť vyrubenia
dane, predovšetkým, že správcovia dane zdanili jednu uskutočnenú prepravu dvakrát.

V odvolaní žalobca namietal aj procesný postup krajského súdu, ktorý rozdelil podanú žalobu na osem
samostatných konaní, pričom v súvislosti so siedmymi z nich nariadil pojednávanie na ten istý termín
(21. septembra 2012 o 11,15 hod). Súd nevydal uznesenie o spojení veci a na tom istom pojednávaní
pojednával súčasne sedem konaní, pričom dôkazy z jedného štvrťroka boli posudzované spolu s
dôkazmi z ostatných štvrťrokov. V závere pojednávania súd rozhodol v siedmych veciach tak, že žalobu
zamieta. Z uvedeného nie je zrejmé, o ktorú žalobu (žalobu ktorého štvrťroka) sa jedná.

V podaní z 18. decembra 2012, označenom ako doplnenie odvolania z 22. novembra 2012, žalobca
opätovne namietal nesprávnosť záveru krajského súdu, keď z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že
žalobca v žalobe ani v priebehu konania neuviedol, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným
rozhodnutím správneho orgánu. Krajský súd mal podľa žalobcu vychádzať z obsahu žaloby, z ktorej
žalobcom namietané porušenie jeho práv vyplýva. Pokiaľ by žaloba skutočne neobsahovala dané

tvrdenie, mal krajský súd vyzvať žalobcu na odstránenie tejto vady.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril podaním z 10. decembra 2012, v ktorom poukázal na
to, že žalobca v odvolaní uvádza tie isté skutočnosti, ktoré boli obsahom samotnej žaloby a s ktorými
sa žalovaný vysporiadal vo svojom vyjadrení k žalobe z 25. júna 2012. Za nepravdivé a zavádzajúce
tvrdenieoznačilžalovanývyjadreniežalobcu,žepredmetomdorubeniadanezpriadnejhodnotyvovýške

1 917,14 eur bolo dorubenie dane za to isté dodanie služieb uvedených na ručne vypísaných faktúrach,
ktorú žalobca priznal a odviedol do štátneho rozpočtu. Predmetom vyrubeného rozdielu dane bolo
neuznanie odpočítania dane z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou T-Mobile Slovensko,
a.s. v sume 1 558,70 Sk a dorubenia dane v sume 56 197 Sk z uskutočnených a fakturovaných
služieb prepravy, ktoré žalobca ako daňový subjekt nezaevidoval v evidencii DPH, nepriznal v podanom

daňovom priznaní a daň z pridanej hodnoty z týchto poskytnutých a fakturovaných služieb neodviedol do
štátneho rozpočtu. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu o dorubení
dane za to isté dodanie služieb v sume 1 917,14 eur. Predmetom vyrubeného rozdielu dane nie je daň z
pridanej hodnoty uvedená na „súhrnných faktúrach“, ktoré žalobca nepovažoval za faktúry a považovala
ich len za svoju evidenciu o vykonaných prepravách. Predmetom vyrubeného rozdielu dane v sume

56 197 Sk je daň z pridanej hodnoty z uskutočnených služieb nákladnej prepravy v tuzemsku, za ktoré
žalobca ručne vyhotovil a ku kontrole predložil odberateľské faktúry č. VF 2007/34, č. VF 2007/37, č. VF
2007/40, č. VF 2007/25, č. VF 2007/20, č. VF 2007/27, č. VF 2007/26, č. VF 2007/42, č. VF 2007/35, č.
VF 2007/28, č. VF 2007/29, č. VF 2007/30, č. VF 2007/39 č. VF 2007/33,, č. VF 2007/27, č. VF 2007/36,
č. VF 2007/41, č. VF 2007/38, č. VF 2007/23, č. VF 2007/24, č. VF 2007/31. Prepravné služby z týchto

faktúr boli reálne uskutočnené, čo potvrdzuje aj žalobca, avšak žalobca práve z týchto faktúr nepriznal a
neodviedol daň z pridanej hodnoty. Žalobca vystavil na počítači pre spoločnosť AUTOMOT s.r.o. faktúru
č.2007040,zktorejpriznalaodviedoldaňzpridanejhodnoty,napriektomu,ženáslednetvrdil,žeplnenie
uvedené na týchto faktúrach nevykonal. Pokiaľ žalobca zistí, že daň uvedenú na týchto faktúrach, ktorú
priznal a odviedol do štátneho rozpočtu, priznal a odviedol v rozpore s platnou legislatívou, je právom

žalobcu, aby v súlade s platnou legislatívou vykonal nápravu. Záverom žalovaný vo svojom vyjadrení
žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, podľa § 10 ods. 2 v spojení s § 250ja O.s.p.,
preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa §
212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Podľa § 249 ods. 2 O.s.p. žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie
rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho
orgánu, a aký konečný návrh robí.Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde.
Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov. Vykladať a aplikovať zákony
je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad nesmie byť arbitrárny a musí byť náležite
odôvodnený. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe
čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu.

Žalobca v žalobe napadol osem rozhodnutí žalovaného týkajúcich sa vyrubeného rozdielu DPH za
zdaňovacie obdobie I. až IV. štvrťrok 2007 a I. až IV. štvrťrok 2008. Krajský súd v Banskej Bystrici

preskúmal každé z ôsmich napadnutých rozhodnutí v samostatnom konaní, v súlade s rozvrhom práce
krajského súdu na rok 2012. V rozsudku krajský súd zhrnul predmet a obsah napadnutého rozhodnutia
žalovaného, obsah žaloby, vyjadrenie žalovaného k žalobným námietkam, ako aj tvrdenia účastníkov
konania prednesené na ústnom pojednávaní.

Na strane 2 a 3 rozsudku krajský súd zhrnul námietky žalobcu uvedené v žalobe. V závere odôvodnenia

krajský súd ešte stručne pripomenul tvrdenia žalobcu, a to, že

· žalobca si pre vlastnú evidenciu zhrnul ručne spísané faktúry na jeden dokument, ktorý označil pre
účely žaloby „súhrnná faktúra“,

· na základe „súhrnných faktúr“ žalobcovi daňová povinnosť nevznikla, keďže v skutočnosti nedošlo k
preprave tovaru,

· žalovaný zamenil prípad nesprávneho vypočítania dane podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH s prípadom,
keďvystavenýdokladsajavíakofaktúra,vktoromjedaňvypočítaná,avšakkuvznikudaňovejpovinnosti
nikdy nedošlo.

Po takto zhrnutých námietkach žalobcu krajský súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalobca
dôvody nezákonnosti nekonkretizoval, pričom v správnom súdnictve je súd oprávnený preskúmavať

zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu výlučne z dôvodov uvedených v žalobe.

Krajský súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nepostupoval v zmysle zákonných pravidiel
a požiadaviek na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Žalobu zamietol z dôvodu, že neobsahovala
konkrétne tvrdenia nezákonnosti postupu a rozhodnutia správnych orgánov. S uvedeným záverom
krajského súdu sa odvolací súd nestotožňuje. Žalobca podal žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia ôsmich

rozhodnutí žalovaného, pričom v podanej žalobe uviedol, z akých dôvodov považuje tieto rozhodnutia
za nezákonné. Argumenty žalobcu sa týkali všetkých napadnutých rozhodnutí a je pravda, že žaloba
neobsahuje konkrétne čísla kontrolovaných faktúr, resp. konkrétnu výšku ceny fakturovaných služieb
a prislúchajúcej DPH. Ak bol krajský súd presvedčený, že všeobecné argumenty žalobcu je potrebné
doplniť konkrétnymi údajmi, bolo jeho povinnosťou vyzvať žalobcu na odstránenie vád žaloby. V tomto

prípade nešlo o to, aby žalobca rozšíril dôvody žaloby, čo v správnom súdnictve po uplynutí lehoty
na podanie žaloby neprichádza do úvahy. Krajský súd mal žalobcu vyzvať na konkretizáciu žalobných
námietok, ak to súd považoval pre preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia za potrebné.
Základné princípy a argumenty, na základe ktorých žalobca považuje postup a rozhodnutie žalovaného
za nezákonné, zhrnul krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, preto nie je pravda, žeby žaloba

neobsahovala konkrétne dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.Krajskýsúdvnapadnutomrozsudkuvdostatočnejmierereprodukovaldôvodynapadnutéhorozhodnutia
žalovaného, námietky žalobcu, ako aj vyjadrenie žalovaného k týmto námietkam, avšak následne
namiesto logického a právneho zhodnotenia uvádzanej argumentácie účastníkov sa krajský súd

obmedzil na konštatovanie chýbajúcich argumentov a žalobu zamietol. Odvolací súd podotýka, že
na prejednanie veci bolo nariadené aj ústne pojednávanie, na ktorom mohol súd žiadať od žalobcu
upresnenie jeho tvrdení, čo však krajský súd neurobil.

Nazákladevyššieuvedenéhonajvyššísúdkonštatuje,žeodôvodnenienapadnutéhorozsudkunemožno
považovaťzapresvedčivéazákonné.Svojímpostupomkrajskýsúdporušilprávožalobcunaspravodlivé

súdne konanie a v konečnom dôsledku mu odňal možnosť konať pred súdom. Celým súdnym konaním,
ako aj konaním pred správnymi orgánmi, sa vinie základná argumentácia žalobcu, ktorý namieta
duplicitné zdanenie, ako aj nesprávny výklad ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o DPH žalovaným.

Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že žalobca požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého
rozhodnutia, žiadosťou osobne podanou na krajskom súde dňa 30. augusta 2012.

Podľa § 250c ods. 1 veta druhá a tretia O.s.p. na žiadosť účastníka môže predseda senátu uznesením

vykonateľnosťrozhodnutiaodložiť,akbyokamžitýmvýkonomnapadnutéhorozhodnutiahrozilazávažná
ujma. Ak predseda senátu nevyhovie žiadosti, upovedomí o tom účastníka.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že pokiaľ účastník konania požiada o odklad vykonateľnosti
rozhodnutia správneho orgánu, vo veci konajúci súd (konkrétne príslušný predseda senátu) buď vydá
uznesenie o odložení vykonateľnosti rozhodnutia alebo upovedomí účastníka konania, že jeho žiadosti

nevyhovie. Krajský súd nepostupoval ani podľa jednej z týchto dvoch zákonných možností a na podanú
žiadosť žalobcu adekvátne nereagoval. V súdnom spise je len ručne zapísaný záznam z 31. augusta
2012 o súhlase s odkladom vykonateľnosti, avšak žiadne uznesenie vydané nebolo. Týmto postupom
krajský súd pochybil a konal v rozpore s ustanovením § 250c ods. 1 veta druhá a tretia O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom v novom konaní krajský súd preskúma
zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného, vo veci opätovne rozhodne, pričom rozhodne aj o trovách
odvolaciehokonania,podľa§224ods.3OSP.Vosvojomrozhodnutísakrajskýsúdnáležitevysporiadas
vyššieuvedenýminámietkamižalobcuazároveňpreskúma,čisasnimivysporiadalužžalovanýsprávny
orgán v odôvodní napadnutého rozhodnutia. Je potrebné zamerať sa aj na to, či napadnuté rozhodnutie

presvedčivo odpovedá na otázku, či vo veci mohlo dôjsť k dvojitému zdaneniu tej istej dodanej služby, či
žalobca dostatočne preukázal tieto svoje tvrdenia, či bolo preverené žalobcovo tvrdenie, že tzv. „súhrnné
faktúry“ neboli nikdy doručené odberateľom, a teda nikdy nebol uplatnený odpočet DPH z týchto faktúr,
a tiež je potrebné zamerať sa na aplikáciu a výklad namietaného ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o DPH.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.