Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. december 2013

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sži/23/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201330
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:1012201330.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, právne zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému:
Krajský súd v Bratislave, Záhradnícka 10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. Spr. 6165/12 zo dňa 26. júna 2012, konajúc o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského
súdu v Bratislave č. k. 5S/229/2012-30 zo dňa 27. augusta 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/229/2012-30 zo
dňa 27. augusta 2013 p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlenzákonč.71/1992

Zb.) zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.

Krajský súd uznesenie odôvodnil tým, že žalobca bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku
výzvou doručenou právnemu zástupcovi žalobcu dňa 09.07.2013. Žalobca na výzvu reagoval podaním
označeným ako „odvolanie proti výzve/uzneseniu“ doručeným krajskému súdu dňa 23.07.2013. V
podaní argumentuje, že krajský súd pochybil, keď vydal výzvu na zaplatenie súdneho poplatku, pretože
o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok musí súd rozhodnúť uznesením, ktoré má byť podľa §
169 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) odôvodnené. Keďže výzva odôvodnenie

neobsahuje, je nepreskúmateľná. Ďalej uviedol, že krajský súd ho nemal vyzývať na zaplatenie súdneho
poplatku podľa položky č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k zákonu č. 71/1992
Zb., pretože žalovaný nie je orgánom verejnej správy, ale orgánom verejnej moci.

K námietkam žalobcu Krajský súd uviedol, že ustanovenie § 10 ods. 1 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb.
jasne hovorí o výzve (nie o uznesení) na zaplatenie súdneho poplatku. Krajský súd teda postupoval
správne, keď žalobcu vyzval na zaplatenie súdneho poplatku, určil mu 10-dňovú lehotu na zaplatenie

súdneho poplatku a poučil ho o následku nezaplatenia súdneho poplatku. Zákon č. 71/1992 Zb. je vo
vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku lex specialis, preto bol krajský súd povinný postupovať podľa
zákona č. 71/1992 Zb. Je pravdou, že Krajský súd v Bratislave je orgánom verejnej moci, avšak v
predmetnej právnej veci rozhodoval podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 211/2000 Z.z.“), teda v prenesenej kompetencii ako orgán verejnej správy. Ak by

Krajský súd v Bratislave rozhodoval ako orgán verejnej moci, nebolo by jeho rozhodnutie preskúmateľné
v správnom súdnictve správnym súdom.Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol uznesenie
krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K dôvodu zastavenia konania pre nezaplatenie
súdneho poplatku namietal, že výzvu na zaplatenie súdneho poplatku považuje za nesprávnu, a keďže

napadnutéuznesenieneobsahujeodôvodnenievzmysle§169ods.1O.s.p.,jenepreskúmateľné.Podľa
položky č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov spoplatneniu podlieha len podanie návrhu/žaloby
na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu, ktorý je orgánom verejnej správy. Podľa názoru žalobcu
však Krajský súd v Bratislave nie je orgánom verejnej správy, preto jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím
orgánu verejnej správy; žalobca nežiada o preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy, ale orgánu

verejnej moci. Na základe ustanovenia § 19 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z.z. došlo k rozšíreniu právomoci
všeobecných súdov na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí vydaných podľa § 16 až § 19 zákona č.
211/2000 Z.z. aj na orgány verejnej moci. Na druhej strane však nedošlo k zakomponovaniu tohto
rozšírenia do sadzobníka súdnych poplatkov. Krajský súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh
úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na zaplatenie súdneho
poplatku za podanú žalobu na preskúmanie zákonnosti iného orgánu ako je orgán verejnej správy, ktorý

je o.i. Krajský súd v Bratislave. Žalobca je toho názoru, že nemá povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
žalobu a zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku bez zákonnej povinnosti tento poplatok
zaplatiť, nie je možné.

Spolu s odvolaním predložil žalobca fotokópiu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo/39/2007 z 29.03.2007.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol uznesenie Krajského súdu v Bratislave
potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá
veta O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia

odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O.s.p. Nenariadenie odvolacieho pojednávania
nebolo v rozpore s verejným záujmom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v predmetnej veci zaoberal posúdením povinnosti zaplatiť súdny
poplatok za žalobu a primárne sa zaoberal námietkou žalobcu týkajúcou sa postavenia Krajského súdu
v Bratislave ako povinnej osoby podľa zákona č. 211/2000 Z.z.

Ústava Slovenskej republiky definuje povinné osoby ako „orgány verejnej moci“, ktoré majú povinnosť
primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku; podmienky a spôsob
vykonania ustanoví zákon (čl. 26 ods. 5). Verejnou mocou je taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje
o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach
alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom

a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým
prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môžu
vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov. Kritériom pre určenie, či iný subjekt koná ako orgán
verejnej moci je skutočnosť, či konkrétny subjekt rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a
tieto rozhodnutia sú štátnou mocou vynútiteľné, či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať

(uznesenie Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky sp. zn. I. ÚS 191/92 zo dňa 9.
júna 1992). Pojem verejná moc je širokým pojmom zahŕňajúcim tak orgány zákonodarnej, výkonnej aj
súdnej moci. Preto čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky vychádza zo širokej koncepcie povinných
osôb, ktoré bližšie špecifikuje § 2 zákona č. 211/2000 Z. z. tak, že ide o:

- štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon

zverujeprávomocrozhodovaťoprávachapovinnostiachfyzickýchosôbaleboprávnickýchosôbvoblasti
verejnej správy, a to iba v rozsahu ich rozhodovacej činnosti,

- právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným
celkom alebo obcou podľa osobitného zákona,- právnické osoby založené povinnými osobami uvedenými vyššie,

- iné právnické osoby a fyzické osoby podľa osobitného zákona.

Pod pojmom verejná správa rozumieme určitý druh činnosti alebo inštitúciu, ktorá verejnú správu

vykonáva. V prvom prípade ide o materiálnu definíciu a v druhom prípade definíciu správy z hľadiska
formálneho. Z materiálneho hľadiska je verejná správa činnosťou štátnych alebo iných verejných
inštitúcií, ktorá svojím obsahom nie je činnosťou zákonodarnou ani súdnou (Hendrych, D. a kol. Správní
právo. Obecná část. 5., rozšírené vydanie. Praha: C.H.Beck, 2003, s. 6-7).

Na konanie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. sa použijú ustanovenia Správneho poriadku, pokiaľ zákon č.
211/2000 Z.z. neustanovuje inak (§ 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.). Správny poriadok v ustanovení

§ 1 ods. 2 definuje správne orgány ako štátne orgány, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej
samosprávy, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorým zákon zveril rozhodovanie o právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.
V predmetnej právnej veci je oblasťou verejnej správy, v ktorej je rozhodované, správa na úseku práva
na prístup k informáciám.

Krajský súd v Bratislave má právomoc rozhodovať v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,
preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo
iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Krajskému súdu však môžu vyplývať
povinnosti konať a rozhodovať aj v iných oblastiach a na základe iných právnych predpisov. O takýto
prípadideajvpredmetnejprávnejveci.Oblasťslobodnéhoprístupukinformáciámjesúčasťouverejného

práva, v tomto prípade správneho práva. Krajský súd v oblasti rozhodovania v rámci správneho práva
nemá postavenie súdneho orgánu, ale orgánu verejnej správy. V tomto prípade nemožno brať ohľad
na to, že žalovaný má vo svojom názve slovo „súd“, pretože orgán v oblasti verejnej správy na
úseku práva na prístup k informáciám, ktorý koná a rozhoduje o sprístupnení alebo nesprístupnení
informácie, ktorú má alebo nemá vo svojej dispozičnej sfére, podľa zákona č. 211/2000 Z.z. je správnym

(administratívnym)orgánom.Vtomtoprípadejeodlišujúcimkritériommedzisúdomasprávnymorgánom
kompetencia: kým súd koná v rámci kompetencie podľa čl. 141 až 148 Ústavy Slovenskej republiky a
príslušných zákonov, správny orgán koná o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie podľa zákona
č. 211/2000 Z.z. Túto skutočnosť zdôrazňuje aj to, že o sprístupnení alebo nesprístupnení informácie
nerozhodujú jednotlivé senáty alebo samosudcovia krajského súdu v rámci svojej rozhodovacej činnosti,

ale o sprístupnení alebo nesprístupnení informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. rozhodujú orgány
riadenia a správy súdu (predseda, resp. podpredseda krajského súdu).

S prihliadnutím na § 1 ods. 2 Správneho poriadku, § 244 ods. 2 O.s.p. a zákon č. 211/2000 Z.z. je možné
Krajský súd v Bratislave definovať ako inú právnickú osobu, ktorá v oblasti verejnej správy rozhoduje
o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, a teda ako správny orgán, prípadne

ako orgán verejnej správy. Preto aj právoplatné rozhodnutie žalovaného je preskúmateľné súdom v
správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie
o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“. Konanie o tejto žalobe je následne
spoplatnené podľa položky č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako návrh na preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe žaloby, ak v písmenách b/ až d/ nie je

ustanovené inak, v tomto prípade vo výške 66 €.

Krajský súd správne postupoval, keď žalobcu vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu
vo výške 66 € podľa položky č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov s poučením, že ak nebude
poplatok v určenej 10-dňovej lehote zaplatený, súd konanie zastaví podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992
Zb.

Právny zástupca žalobcu prevzal výzvu dňa 09.07.2013.Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva žalobcovi do pozornosti celé ustanovenie § 10 zákona č.
71/1992 Zb., ktoré rozlišuje medzi výzvou na zaplatenie súdneho poplatku a uznesením na zaplatenie
súdneho poplatku. Ide o dva inštitúty odlišné svojou formou, podmienkami a následkami nezaplatenia

súdneho poplatku na ich základe. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992
Zb.) je poplatníkovi zasielaná v prípade nezaplatenia súdneho poplatku splatného podaním návrhu na
začatie konania alebo dovolania; následkom nezaplatenia súdneho poplatku je zastavenie konania.
Na druhej strane uznesenie (§ 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.) na zaplatenie súdneho poplatku je
účastníkovi zasielané len v taxatívne určených prípadoch, ak:

- už súd začal konať vo veci samej,

- vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi, ktorému súd ustanovil opatrovníka, pretože nie je známy
jeho pobyt, alebo sa mu nepodarilo doručiť na známu adresu v cudzine,

- došlo k rozšíreniu návrhu alebo podaniu vzájomného návrhu v tej istej veci potom, ako začal konať
vo veci samej,

- ide o opravný prostriedok proti rozhodnutiu správnych orgánov,

- žiada zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej úprave podľa tohto zákona,

- vznikla poplatková povinnosť poplatníkovi podaním návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Následkomnezaplateniasúdnehopoplatkunazákladeuzneseniajevymáhanienezaplatenéhosúdneho
poplatku podľa zákona č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších
predpisov, teda nie zastavenie konania.

Krajský súd správne poukázal na subsidiárne použitie Občianskeho súdneho poriadku, pretože vzťah
medzi zákonom č. 71/1992 Zb. a Občianskym súdnym poriadkom je založený na zásade lex specialis
derogat legi generali (osobitný zákon alebo ustanovenie ruší všeobecný zákon alebo ustanovenie);
osobitným zákonom je zákon č. 71/1992 Zb. a všeobecným zákonom je Občiansky súdny poriadok.
Preto nebol dôvod, aby krajský súd žalobcu vyzýval uznesením podľa § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.,

nakoľko neboli splnené taxatívne podmienky na jeho vydanie, ale správne žalobcu vyzval výzvou podľa
§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., u ktorej je následkom nezaplatenia súdneho poplatku zastavenie
konania. Žalobca teda svojím konaním v rozpore s § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sám spôsobil
zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že jednotlivé ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. (ale aj

iných zákonov vo všeobecnosti) nemožno vykladať izolovane a bez kontextu, a to s akcentom na to,
že žalobca je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, za ktorého koná advokát s právnickým
vzdelaním.

V správnom súdnictve sa dokazovanie nevykonáva, pre súd je rozhodujúci stav v čase vydania
druhostupňového rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.) výnimku tvoria prípady vyplývajúce z

občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov alebo zo sankčných vecí (§ 250i ods.
2 O.s.p.), o ktoré však v predmetnej právnej veci nejde.

Zároveň je potrebné zohľadniť aj špecifiká správneho súdnictva, kedy súd v správnom súdnictve nie
je súdom skutkovým, ale preskúmava zákonnosť rozhodnutí a postupov správnych orgánov (§ 244 a
nasl. O.s.p.). Krajský súd preto rozhodol na základe skutkového stavu, ktorý existoval v čase vydania

rozhodnutia žalovaného, na základe nezaplatenia súdneho poplatku žalobcom, vo veci nevykonal
dokazovanie v merite veci, preto ani nenariadil pojednávanie.Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov je postup a rozhodnutie
krajského súdu v súlade s § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/229/2012-30 zo dňa

27. augusta 2013 ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3
posledná veta O.s.p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 250k ods.
1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a účastníkom ich náhradu nepriznal. Žalobca v odvolacom konaní
úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.