Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. november 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8CoE/186/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4207200467
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hušeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4207200467.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO:
36864421,vktoréhomenekonákonateľaadvokátdoc.JUDr.BranislavFridrich,PhD.,protipovinnému:
povinnému: W. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., B. č. XXXX/XX, vedenej u súdneho exekútora Mgr.
Kataríny Baňarovej, so sídlom Dunajská Streda, Nám. Á. Vámbéryho č. 5249/13B, pod sp. zn. EX 11/07,

o vymoženie sumy 1.306,51 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Komárno č. k. 9Er/34/2007-23 zo dňa 28. júna 2012, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora.
Exekúciu vedenú u súdneho exekútora Mgr. Kataríny Baňarovej, so sídlom Dunajská
Streda, Nám. Á. Vámbéryho č. 5249/13B, pod sp. zn. 9Er/34/2007, EX 11/07 zastavil.
Rozhodol, že o náhrade trov exekúcie bude rozhodovať samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie
odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 8, 9, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 39, § 52 ods.
1, 2, 3, § 53 ods. 1, 3, 4 § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.

z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov ako aj rozhodnutím Súdneho dvora vo veci C-240/98 zo dňa
27.06.2000 Oceáno Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, rozhodnutím Súdneho dvora
vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL a
rozhodnutím Súdneho dvora vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet

Sustikné Györfi. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že oprávnený
sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 14.12.2006 domáhal voči povinnému vykonania exekúcie
na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok pod sp. zn. SR 4164/06 zo dňa
28.09.2006 vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská
a.s. so sídlom Bratislava. Uviedol, že súd je povinný v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Exekučný súd

preskúmal podmienky zákonnosti exekučného konania a zistil, že toto je vedené na základe exekučného
titulu - predmetného rozhodcovského rozsudku, ktorého právnym základom bola Zmluva o úvere č.
4072666 uzavretá medzi oprávneným a povinným dňa 07.04.2006. Z predloženej zmluvy o úvere a
Všeobecných obchodných podmienok úveru zistil, že oprávnený poskytol povinnému úver vo výške
663,88 Eur a povinný sa zaviazal zaplatiť oprávnenému poskytnutú sumu zvýšenú o poplatok vo výške
634,67 Eur, t.j. celkovo mal zaplatiť čiastku 1.298,50 Eur v 12-ich mesačných splátkach po 108,21

Eur odo dňa 10.05.2006. Mal za to, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou o spotrebiteľskom
úvere podľa ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pretože bola uzatvorenámedzi veriteľom - oprávneným a spotrebiteľom t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej
činnosti poskytovanie pôžičiek a úverov ako podnikanie a spotrebiteľom t.j. fyzickou osobou, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Ide o

zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom. Zo zmluvy takisto
nevyplýva, že ide o prípady v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2, 3 zákona č. 258/2001 Z. z.. V
prípade povinného je zrejmé, že ide o fyzickú osobu nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy v
rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a sú tak naplnené zákonné kritéria spotrebiteľskej zmluvy

podľa Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka. Uviedol, že súčasťou zmluvy o úvere sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, ktoré v článku 17. obsahujú rozhodcovskú doložku. Tým, že takto formulovaná rozhodcovská
doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, je v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Mal za
to, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná

a fakticky núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Spotrebiteľ nemal
skutočnú možnosť ovplyvniť samotnú existenciu a znenie rozhodcovskej doložky, pretože alternatíva
riešenia sporov (okrem všeobecného súdu) pred konkrétnym rozhodcovským súdom mu bola de facto
vnútená v adhéznej zmluve v rámci Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Zároveň sa
dá dôvodne predpokladať, že v prípade vzniku sporu medzi zmluvnými stranami, si oprávnený zvolí z

dvoch alternatív (t.j. konanie pre všeobecným súdom alebo pre rozhodcovským súdom) riešenie sporu
pred rozhodcovským súdom, ktorý si sám určil, čo je v podstate súdu známe aj z jeho úradnej činnosti
v obdobných prípadoch. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv
a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na
základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je

v rozpore s dobrými mravmi. Už len tieto vyššie uvedené skutočnosti považoval exekučný
súd za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný
dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Ostatné podmienky
rozhodcovského konania sú skôr pre súd len indikátorom, do akých krajností môže viesť dojednávanie
rozhodcovského konania so slabšou stranou zmluvného vzťahu. Rozhodnutie rozhodcovského súdu sa

javí ako zjavne formalistické, preberajúce argumenty žalujúcej strany. Rozhodcovský súd akceptoval
okrem iného neprimeraný zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne (91,25% p. a.) z požadovanej sumy,
ktorý súd považuje jednoznačne za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Rozhodcovský
súd taktiež vôbec neriešil zjavnú neprimeranosť výšky odplaty za poskytnutý úver. Nevysporiadal sa
dostatočným spôsobom v súlade s ním citovaným zákonom s inštitútmi zameranými na ochranu

spotrebiteľa, atýmporušilkogentnépredpisyurčenénaochranuspotrebiteľa.Klauzulaoaplikácii
Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka na právny vzťah medzi zmluvnými
stranami,pritomnieježiadnouprekážkounaaplikáciuvšeobecnýchustanoveníObčianskehozákonníka
týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa (piata hlava prvej časti Občianskeho zákonníka), ktoré majú v zmysle
§-u 52 ods. 2 a §-u 54 ods. 1 prednosť pred právnou úpravou Obchodného zákonníka. Záverom

uviedol, že vzhľadom na to, že rozhodcovská doložka je v zmysle vyššie
uvedených dôvodov neplatná, exekučný titul vydaný na základe takejto neplatnej rozhodcovskej doložky
je materiálne nevykonateľný, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu
exekúcie, preto súd exekúciu zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený vzhľadom na jeho zákonnú prípustnosť podľa
§ 45 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v tomto znení:

1) Má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. Apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1

prílohysmerniceRady93/13/EHSz5.Apríla1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory, ktoré vzniknú zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a)
pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona avoči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným
súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek

zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
PoukázalnarozhodnutieKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.13CoE44/2012zodňa24.05.2012azároveň
zdôraznil, že ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie
je možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy
(doložky) a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie exekúcie z takého dôvodu je

nezákonné. Mal za to, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný
vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do
takej situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v
situácii, keď v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku už exekučný súd preskúmal súlad exekučného

titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40
ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci
v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Úspešný žalobca v
rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ustanovením §
40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na

súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v
priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces,
ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej
istoty. Zdôraznil, že exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie ustanovenia § 44 ods.

2 Exekučného poriadku a to z dôvodu, že tento procesný úkon uskutočňovaný
realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný.
Ďalej uviedol, že ak ustanovenie § 41 ZoRK pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania
môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom
smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených

povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol
kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom.
Namietal aj tú skutočnosť, že všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či
príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi.
Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich

rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských
súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Mal za to, že exekučný
súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného
súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil
rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu

vydaného všeobecným súdom a iný postup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného
titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a to ani v prípade pasívneho správania
účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné
chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že ak sa všeobecný súd

nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku uvedenou
v argumentácii oprávneného žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1
písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na
konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty

a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal za to, že exekučný súd
môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu
alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka
konania (ustanovenie § 45 ods. 1 ZoRK). Ale aj v tomto prípade je exekučný súd pri revízii rozsudkurozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40 a
nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci
všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Namietal aj tú skutočnosť,

že exekučný súd konal pri revízii rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a taktiež porušil princíp
legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Ďalej dospel k záveru, že odlišné zaobchádzanie
so žalobcom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou
SR s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného

odlišného zaobchádzania. Poukázal na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej
úpravy, ktorá nemá povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Porušením princípu rovnosti
zbraní bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo
podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom
postavení. Namietal, že žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Oprávnený nemal

možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol oboznámený s tým, že exekučný
súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Namietal, že exekučný súd
rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Ďalej
mal za to, že exekučný súd je oprávnený v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm.
c) ZoRK skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a

nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Podľa názoru oprávneného rozhodcovská
doložka je platná. Záver súdu prvého stupňa, že ide o spotrebiteľskú zmluvu je absolútne nesprávny a v
rozpore so zisteniami súdu. Ako vyplýva z uzavretej zmluvy o úvere, povinný pri uzatváraní zmluvy konal
v rámci svojej podnikateľskej činnosti t.j. oprávnený poskytol povinnému podľa zmluvy o úvere finančné
prostriedky na účel podnikania, a preto sa na povinného nemôže vzťahovať ochrana, ktorú právny

poriadokposkytujespotrebiteľovi.Niejemožnésastotožniťanisnázorom,žeprespotrebiteľajekonanie
rozhodcovského súdu nevýhodné resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú ako značnú.
Taktiež sa nestotožnil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ ide o tvrdenia súdu prvého stupňa o neprimerane

vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril
svoj súhlas so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, teda i s 0,25 % úrokom z omeškania z
dlžnej sumy, ktorý má predovšetkým sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak
poruší zmluvné podmienky. Oprávnený je toho názoru, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne
nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na

skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí
úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné
riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený
nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto
prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom

z omeškania oprávnený poukázal na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie
NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21. 12. 2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v
ktorých sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska
dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na
dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o

úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených,
či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel
si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a
to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Opätovne zdôraznil, že dohodnutý úrok z
omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej

zmluvy. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto
sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si
svoje povinnosti riadne a včas splní. K poplatku za zaslanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4
VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sa povinný zaviazal
uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu

1,99 Eur (60,- Sk) ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Zdôraznil, že poveriť
exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V opačnom prípade žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd poverenie navykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených vytvorených

ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 ZoRK dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl ZoRK len v
spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak
exekučný súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej
istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v poriadok, čím taktiež porušuje základné
práva účastníkov exekučného konania a to najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny

proces, právo vlastniť majetok a právo pokojného užívania majetku. V neposlednom rade zdôraznil, že
súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej
na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Zároveň poukázal na viaceré rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej Únie osobitne na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa
12. apríla 2012. Záverom mal oprávnený za to, že súd v súlade s čl. 51 ods. 1 Charty základných práv
EÚ aplikuje v predmetnom spore právo EÚ a preto musí eurokonformne vykladať vnútroštátne právo v

súlade so smernicou Rady 93/13/EHS. Ustanovenia vnútroštátneho práva by teda mali byť vykladané v
rámci smernice Rady 93/13/EHS najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ.

Súdny exekútor ani povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd /§ 10 ods. 1 OSP/ preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého uznesenia
dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 219 ods.
1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení uviedol nesprávne poučenie, že proti tomuto uzneseniu nie
je možné podať odvolanie. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že k zastaveniu exekúcie
došlo v zmysle § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V zmysle § 45
ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní proti výroku o zastavení exekúcie v rozhodnutí

podľa § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní je odvolanie prípustné, preto došlo
zo strany súdu prvého stupňa k nesprávnemu poučeniu o tom, že odvolanie nie je prípustné.
Vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený spravujúc sa nesprávnym poučením súdu prvého
stupňa o nemožnosti podania opravného prostriedku, odvolanie oprávneného ako včasné akceptoval a
vec v odvolacom konaní prejednal.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Odvolací súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že návrh oprávneného na prerušenie
exekučného konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu predloženia oprávneným vyššie
uvedených prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie je potrebné ako nedôvodný
zamietnuť. Odvolací súd má za to, že Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 zakotvuje zásadu,
že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanový osobitný zákon. Keďže

v danom prípade takýto osobitný predpis neexistuje a Exekučný poriadok výslovne vylučuje
prerušenie exekučného konania odvolací súd návrh oprávneného ako nedôvodný zamietol. Výnimka z
uvedeného pravidla neprerušiteľnosti exekučného konania je obsiahnutá v z.č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii.

Odvolací súd zdôrazňuje, že skutočnosti, ktoré uvádza oprávnený vo svojom návrhu na prerušenie
konania boli už riešené aj judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a to tak, že súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) OSP ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy,
ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné
podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie jepovinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu
Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol

prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky,sp.zn.1Cdo60/2013zodňa13.marca2013).Posúdeniepredmetnýchotázokoprávnenéhoa
ichvyriešenievšakpatrídovýlučnejprávomocivnútroštátnehosúdubezpotrebyprejudiciálnehovýkladu

(rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Odvolací súd z týchto dôvodov návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd
prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil správny
právny záver a svoje rozhodnutie úplne a riadne odôvodnil. Odvolací súd sa v danej právnej veci v celom

rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto sa v odôvodnení
rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa §
219 ods.2 OSP.

Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na

exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví
výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom
konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

V zmysle ustanovenia § 45 zákona o rozhodcovskom konaní exekučný súd je
oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a dáva mu
právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v ustanovení § 45 citovaného zákona. Exekučný súd je
teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Preto, ak súd prvého stupňa posudzuje rozhodcovský rozsudok v tomto zmysle, nekoná nad rozsah
zákona a pre toto posudzovanie potrebuje predloženie dokladov, na základe ktorých bol vyhotovený
rozhodcovský rozsudok, ktorými v danom prípade je úverová zmluva.

Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví podľa Exekučného
poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu
právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej
časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené
posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku predtým, ako vydá poverenie súdnemu

exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Spotrebiteľská zmluva je v našom právnom poriadku definovaná v ustanovení § 52 Občianskeho
zákonníka ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je najmä tá skutočnosť, že zmluvnými

stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je to, že
spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si
vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvysú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie
obsahu tejto zmluvy alebo jej zmeny.
V danej právnej veci ide teda o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení

spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní
skúmať nekalú povahu sankcie obsiahnutú v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského
súdu, ale aj preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti
verejného poriadku, ako aj musí preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s
článkom 6 Smernice rady 93/13/EHS. Článok 6 ods.1 tejto smernice má kogentnú povahu.

Právnym základom ochrany spotrebiteľa a spotrebiteľskej zmluvy je článok 153 Zmluvy o založení
Európskej únie, ktorý sa po vstupe Slovenskej republiky aplikuje aj na našom území a
smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS

372/2011-18 zo dňa 13.09.2011 súvisiace s problematikou neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom
Ústavný súd SR konštatoval, že: "všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania
ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať".
ÚstavnýsúdSRvcitovanomrozhodnutípoukázalajnaustálenújudikatúruNajvyššiehosúduSlovenskej

republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom
v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že "súdna exekúcia môže byť
nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej". V tomto smere
odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 40/80, Asturcom Telecomunicaciones
SL proti Cristina Rodríguez Nogueira zo dňa 6. októbra 2009. Z výroku uvedeného rozsudku vyplýva,

že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý
bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a
skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej
doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných

prostriedkov vnútroštátnej povahy. Taktiež § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu
i bez návrhu exekúciu zastaviť.

Rozhodcovská zmluva (doložka) je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky
alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom

vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. Bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom a
spotrebiteľom je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak vyznieva v
neprospech spotrebiteľa a to vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi

dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, čo
platí aj pre daný prípad. Okrem iného odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi
odňaté právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka
mu bránila uplatniť a domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa
rozhodnutiu, ktorým došlo k zneužitiu práv dodávateľom.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že jednou z neprijateľných
podmienokjesamotnározhodcovskádoložka.Akákoľvekrozhodcovskádoložkabezohľadunajejformu
a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom je podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom a to v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská
doložka je preto podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V predmetnom exekučnom
konaní ide o tento prípad. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa
bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a
podaťžalobualeboakýkoľvekinýopravnýprostriedoknavšeobecnýsúd,pričomideoprávospotrebiteľa

upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež aj nerešpektovaním právnej úpravy
ochrany spotrebiteľa.Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že aj keď v čase
uzavretia zmluvy medzi neprijateľnými podmienkami v Občianskom zákonníku nebolo zahrnuté také
ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky, nakoľko uvedené ustanovenie bolo doplnené až

zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 1. januára 2008, bolo potrebné uzatvoriť rozhodcovskú
doložku tak, aby bola v súlade s ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na článok 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorý
v článku 17. a) rozhodcovskej doložky uvádza, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane
sporovojejplatnosť,výkladalebozrušeniebudúriešené:predStálymrozhodcovskýmsúdomzriadeným
spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom Trnavská cesta 70, Bratislava, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných

predpisov rozhodcovského súdu, alebo podľa článku 17. b) rozhodcovskej doložky pred príslušným
súdom Slovenskej republiky. Zmluvné strany sa tiež dohodli, že ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu
o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním

žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu.

Podľa názoru odvolacieho súdu vyššie uvedená rozhodcovská doložka prakticky de facto

vylučuje všeobecný súd z prejednania veci, pretože z nej jednoznačne vyplýva, že všetky
spory zo zmluvy môžu byť prejednané iba pred uvedeným rozhodcovským súdom. Táto rozhodcovská
doložka síce formálne pripúšťa rozhodovanie sporu pred všeobecným súdom, avšak ak jedna zo strán
podá žalobu na rozhodcovský súd (žalobca) druhá strana (žalovaný) sa už nemôže domáhať svojich
práv na všeobecnom súde, pretože to priamo rozhodcovská doložka vylučuje. Odvolací súd dospel k

záveru, že táto rozhodcovská doložka odníma spotrebiteľovi (povinnému) domáhať sa svojho práva zo
zmluvy na všeobecnom súde. Vzhľadom na uvedené aj odvolací súd rozhodcovskú doložku posúdil ako
neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka,
ktorá spôsobuje jej neplatnosť.

Uvedené dojednania teda vyznievajú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže tento
toto dojednanie pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol a iba v prípade,
že by bola rozhodcovská doložka s odporcom pri uzatváraní zmluvy individuálne dojednaná, t. j. iba v
prípade, ak by odporca mal danú možnosť význam tohto dojednania v celom rozsahu pochopiť a teda i
ovplyvniť, bolo by možné konštatovať, že rozhodcovská doložka je dojednaná platne.

Odvolací súd iba zdôrazňuje mimoriadnu dôležitosť rozhodcovskej doložky, keďže následne
v prípade spornosti nároku, napríklad neplnenia odporcom na základe uzatvorenej zmluvy, dochádza
prakticky automaticky k podávaniu návrhov zo strany dodávateľov na rozhodcovský súd ako tomu bolo
i v tomto prípade. Teda výber jednej z alternatív riešenia sporov podľa tejto rozhodcovskej

doložky spočíva výlučne na žalobcovi.

Odvolací súd má za to, že výkon práv oprávneného (dodávateľa) podľa vyššie uvedenej rozhodcovskej
doložky je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto je na
danú právnu vec dôvodné aplikovať ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom

konaní v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, pretože súdny exekútor vykonával exekúciu na
podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na túto neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť
vydaný, nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219

ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. V ostatných dôvodoch poukazuje na odôvodenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa ako na svoje vlastné.

Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.