Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3CoE/193/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2609209017
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Tencer
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2609209017.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Astrová 2/A, IČO: 36 432 105, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou: MCGA legal,
s.r.o., so sídlom: Partizánska 2, Bratislava, IČO: 36 715 662, proti povinnému: V. S., nar. XX.XX.XXXX,
bytom: XXX XX U. Q. XXX, exekúcii vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Ľubomíra Pekára, Exekútorský
úrad so sídlom v Šali, P. Pazmáňa 49/3, o zastavení exekúcie a trovách exekúcie, o odvolaní

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 01.10.2012 pod č. k. 3Er/770/2009-20,
EX 6105/09, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmuznesenímsúdprvéhostupňaexekúciu zastavila oprávnenéhozaviazalzaplatiťsúdnemu

exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 80,44 Eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia.

Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok"), § 45 ods. 1 a 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), § 2 zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods.1 , § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka účinného do 31.12.2007, ako aj smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a citovaných rozsudkov Súdneho dvora (ES). Vecne dôvodil

svoje rozhodnutie tým, že súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára poveril vykonaním exekúcie
na základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku STÁLEHO
ROZHODCOVSKÉHO SÚDU zriedeného pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s.
v Bratislave, č.k. M 1308053 zo dňa 18.08.2009, následne preskúmal zmluvu o úvere, ktorá bola
uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 12.12.2005, ako aj všeobecné
obchodné podmienky a zistil, že v bode 9.2 Obchodných podmienok je obsiahnutá rozhodcovská

doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, a teda
dospel k záveru, že takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka ( v znení účinnom do 31.12.2007), pretože spôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Na základe
týchto skutočností súd prvého stupňa v zmysle vyššie citovaných ustanovení exekučné konanie zastavil.O trovách exekučného konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 200 ods.2, § 203 ods.1 Exekučného
poriadku tak, že oprávneného zaviazal, aby súdnemu exekútorovi uhradil trovy exekúcie vo výške 80,44
eur, pričom náhradu trov exekúcie exekútorovi súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne špecifikoval

a vyčíslil.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal
zrušenia napadnutého uznesenia argumentujúc tým, že nenastala ani jedna skutočnosť uvedená v § 45
ods.1 Zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský rozsudok je vydaný podľa zákona, neobsahuje
neprijateľnúpodmienku,nedochádzatutedakvymáhaniuplneniavrozporesdobrýmimravmianávrhna

vykonanie exekúcie ako aj žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia je v súlade s právoplatným
a vykonateľným rozsudkom.

V podrobných dôvodoch odvolania v prvom rade uviedol, že predmetná rozhodcovská doložka bola
uzavretá s povinným v zmysle zákona a neprieči sa dobrým mravom, keďže nebráni dlžníkovi, aby svoje
práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby si
uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle tejto rozhodcovskej

doložky. Taktiež namietal, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ len
na kúpnu zmluvu, zmluvu u dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa
§ 55 OZ, zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku (ďalej len „ObZ“) a v Zákone
o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. (ďalej len „ ZoSÚ“). V dôsledku toho sa podľa názoru
odvolateľa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení

§ 879f ods.3 OZ, pričom právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s
§ 261 ods.1 písm. b) ObZ teda spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov
záväzkového vzťahu Pokiaľ je však účastníkom takejto úverovej zmluvy osoba spĺňajúca podmienky pre
označenie spotrebiteľa, musí byť takýto záväzkový vzťah posudzovaný v prvom rade podľa zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V ďalších dôvodoch odvolania vyslovil názor, že neplatnosť

rozhodcovskej doložky sama o sebe nemá vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku, pričom poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora ES C-40/08, v zmysle ktorého Spoločenstvo
neukladá vnútroštátnemu súdu , aby nepoužil vnútroštátne procesné pravidlá spojujúce s určitým
rozhodnutím prekážku rozsúdenej veci, aj keby to umožňovalo napraviť porušenie ustanovenia práv
Spoločenstva akéhokoľvek druhu, vyplývajúceho z dotknutého rozhodnutia. V prejednávanej veci sa stal

rozsudok rozhodcovského súdu právoplatný a vykonateľný aj z dôvodu, že povinný nepodal ani opravný
prostriedok podľa § 3 ZRK - žiadosť na preskúmanie rozsudku iným rozhodcom, ani žalobu na súd na
zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 a nasl. ZRK, napr. aj z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej
zmluvy-doložky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané

oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie
spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil. Toto uznesenie bolo prijaté
pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení

neskorších zmien a doplnení).

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania po preskúmaní napadnutého uznesenia a tiež
predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu
skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa

stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje. Z dôvodu
potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia
odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné:Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 45 ods. 2 zákona 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia

alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie
exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu povereniu, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného
súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného
súduSRč.k.II.ÚS545/2010-15,podľaktoréhoexekučnýsúdjeoprávnenýapovinnýskúmaťzákonnosť

exekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatéhoexekučnéhokonaniaanielenvsúvislostisvydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebnéužzačatéexekučnékonaniezastaviť,pričomexekučnýsúdtakmôžeurobiťnanávrhúčastníka
konania, ako aj bez návrhu.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať

exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný
súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v §
40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí,
že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o

rozhodcovskom konaní, musí exekúciu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní zastaviť.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012, sp. zn.
6 Cdo 143/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd, a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský

rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd
je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už
pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v

rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený
skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie
ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Aj z týchto judikátov vyplýva, že exekučný súd musí
prioritne posudzovať, či rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť exekučným titulom, bol vydaný orgánom,
ktorý na to mal právomoc. V prípade, že túto skutočnosť zistí exekučný súd až počas už prebiehajúceho

exekučného konania je povinný exekúciu zastaviť, a týmto odstrániť svoje pochybenie pri rozhodovaní
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie.

V prípade ak je právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy spotrebiteľský, exekučný súd má povinnosť
preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ.

Oprávnený však v odvolaní namietal, že zmluvu o úvere uzavretú pred 01.01.2008, z ktorej dlžník je

spotrebiteľom, nie je možné posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 OZ (účinných od 01.01.2008), a to
z dôvodu, že zmluva o úvere nespĺňa definíciu uvedenú v ustanovení § 52 ods. 1 OZ, ktoré bolo účinné
do 31.12.2007 (teda účinné v čase uzatvorenia zmluvy).

V predmetnej veci bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 12.12.2005
uzatvorená zmluva o úvere.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho ust. § 23a účinnév období od 01.01.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona
rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať

a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby
na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje
predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho
ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v

rozpore s dobrými mravmi.

S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy
ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy,
ktorýchcharakteristickýmznakomje,žesauzavierajúvoviacerýchprípadochajeobvyklé,žespotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Nadväzne dňa 01.07.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007

Z.z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté
podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa

Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo
účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 Z.z. s účinnosťou od 01.11.2008.

Znenie § 52 ods. 1 OZ účinné do 31.12.2007 definovalo spotrebiteľskú zmluvu tak, že spotrebiteľskými
zmluvami sú kúpna zmluvu, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako
aj zmluva podľa § 55 OZ, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane

spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na
uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Hoci podľa gramatického výkladu ustanovenia § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007 možno

dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj ochrana spotrebiteľa
má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti OZ, takýto výklad je však zjednodušený
a nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto
úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým
sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095,
21/4/1993, str. 29-34) (ďalej len smernica). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné
pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1
ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia
členských štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo

dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu
uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj
predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007. Tiež je nesporné, že predmetná zmluva je
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení od 25.11.2004, keďže
ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa

uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky
spotrebiteľskou zmluvou. Za takéhoto stavu je nanajvýš nelogické vytvárať dva režimy spotrebiteľských
zmlúv, kde na jedny sa bude aplikovať všeobecná úprava v OZ a spotrebiteľovi sa bude poskytovať
ochrana vyplývajúca z týchto ustanovení, kým na iné spotrebiteľské zmluvy sa táto všeobecná úprava

aplikovať nebude.Vzhľadom na uvedené možno dospieť len k tomu záveru, že aj zmluva o úvere uzatvorená pred
31.12.2007 medzi dodávateľom (podnikateľom v rámci predmetu jeho podnikateľskej činnosti) a
spotrebiteľom je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 52 až 54

OZ. Normy obchodného práva sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave
spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Primárne
sa použije predpis špeciálny - zákon o spotrebiteľských úveroch, a ak tento určitú otázku neupravuje,
resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej
základe OZ nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem

práva obchodného (čo v praxi znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí
na obmedzenia v Občianskom zákonníku a vo vykonávacích predpisoch k nemu).

Vzhľadom na charakter právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, ktorý je jednoznačne spotrebiteľský,
exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj z toho hľadiska, či nezaväzuje spotrebiteľa na
plnenie, ktoré je v právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, teda aj vzhľadom na právnu
úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež posúdil predmetnú rozhodcovskú
doložku ako nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle § 53 ods. 1 OZ neprijateľnou je
zmluvná podmienka, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka, nachádzajúca sa v článku 9
bod 9.2 Obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, stanovuje, že

„akékoľvek spory vzniknuté zo zmluvy o úvere a OP budú riešené dohodou. V prípade nedosiahnutia
dohody žalovaný prijal návrh banky na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe alebo
súvisiacich so zmluvou o úvere a OP, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy o úvere
alebo OP, v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti
ROZHODCOVSKÁ,ARBITRÁŽNAAMEDIAČNÁ,a.s.,IČO:35862882,zapísanávObchodnomregistri

Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sa, vložka č. 3157/B podľa jeho vnútorných predpisov. Strany
sporového konania sa rozhodnutiu rozhodcovského súdu podriadia, s tým, že toto rozhodnutie bude pre
nich konečné záväzné. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava.“

Takto formulovaná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom. Možno povedať, že takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje

hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu resp. rozhodcovského súdu
dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto
vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom
prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku.
Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej

právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský
súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá možnosť tento výber
ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je
potom takéto rozhodcovské konanie objektívne.

Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako

neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ, pretože spôsobila značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V prípade, že rozhodcovská
doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 4 OZ neplatná. Následkom
je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej
doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za

spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.

Keďže odvolateľ v odvolaní ďalší výrok napadnutého rozhodnutia o náhrade trov exekúcie nenapadol ani
neuvádzal dôvody jeho nesprávnosti, odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania napadnutérozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1

OSP a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že bol v odvolacom konaní
úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.