Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. október 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/232/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2609209828
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2609209828.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska
5, zast. splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, proti povinnému: Q. C.,
nar. XX. S. XXXX, bytom F. M. XXXX/XX, V., o 1.280,29 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej
proti uzneseniu Okresného súdu Senica z 18. januára 2013 č. k. 5Er/835/2009-19, EX 7230/09u, IČS:
2609209828 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa I. exekúciu zastavil a II. súdnemu exekútorovi nepriznal
náhradu trov exekúcie. Toto rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 57 ods. 2 a § 200 ods. 2 E. p. (zákona
č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); § 52 ods. 1, § 53

ods. 1 a § 54 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení platnom a účinnom do 31.
12. 2007), § 2 ZoSÚ (zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších zmien
a doplnení) i s odvolaním sa body 38 a 43 rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť, s. r. o.
C-76/10 a smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Vecne mal predovšetkým za to, že súčasťou úverovej zmluvy č. 7004548 medzi právnou
predchodkyňou oprávnenej a povinným (zo 16. 3. 2005) bola v bode VII. rozhodcovská doložka,

ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, ako taká je neplatná a nemôže založiť právomoc
rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodovať a z toho dôvodu je rozhodcovský rozsudok nulitný a
akoexekučnýtitulneúčinný.TátorozhodcovskádoložkapotombolavrozporesosmernicouRady93/13/
EHS (transponovanou do ustanovení Občianskeho zákonníka), ktorou je chránené základné právo
spotrebiteľov pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vyplývajúce z Charty základných
práv Európskej únie a je povinnosťou štátu garantovať vysoký stupeň ochrany práv spotrebiteľov a

postarať sa, aby spotrebiteľov nečestné zmluvné podmienky nezaťažovali. Náhradu trov exekúcie súd
prvého stupňa súdnemu exekútorovi nepriznal, lebo tento si ju neuplatnil.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie (uznesenia) a
vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, tiež vrátane uplatnenia si trov právneho zastúpenia
vo výške 52,19 eur. Súdu prvého stupňa vytkla jednak prekročenie ním oprávnení priznaných mu
tuzemským procesným právom, ako i nesprávnosť právneho posúdenia ním veci, majúc najmä za
to, že ani z dostupnej judikatúry ESD vo veciach ochrany spotrebiteľa nemožno vyvodiť oprávnenie

exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú nepodaním žaloby o zrušenie
rozhodcovskéhorozsudkupráveprepopretieplatnostirozhodcovskejdoložky).Anivyhodnotenievzťahu
účastníkov ako vzťahu spadajúceho pod ustanovenia O. z. o spotrebiteľských zmluvách (§§ 52 - 54)
podľa nej (odvolateľky) neobstojí, ak tu úverová zmluva podľa úpravy platnej v čase jej uzavretia (ato až do 31. decembra 2007) nepatrila do výpočtu v ust. § 52 ods. 1 O. z. a mala sa tak riadiť len
zákonom o spotrebiteľských úveroch (zákonom č. 258/2001 Z. z. a neskôr zákonom č. 129/2010 Z.
z.) a inak Obchodným zákonníkom (zákonom č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení,

ďalej tiež „Obch. z.“ - pozn. odvolacieho súdu). I nedovolenosť plnenia priznaného rozhodcovským
rozsudkom možno potom vykladať iba ako zakázanosť plnenia právom a nie jeho prípadný rozpor s
dobrými mravmi a napokon ani z dôvodovej správy k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. nemožno vyvodiť
neplatnosť rozhodcovskej doložky ako celku.

Povinný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho

poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom
predpokladanýprípadpotrebyprejednávaniaajtakejtovecinapojednávaníodvolaciehosúdu)adospelk
záveru,ženapadnutéuznesenietrebapovažovaťzasprávneanámietkyvočinemuzostranyoprávnenej
tak logicky za nedôvodné.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod (a to napriek presne opačnému názoru oprávnenej),
pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním
zvolenéhopostupuatýmto(okresnýmsúdom)pojatejajdoodôvodnenianapadnutéhouznesenia.Práve
pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých
dôvodov (objektívnu z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho

nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie
správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ustanovenia
§ 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však bol zároveň i relatívne rovnako podrobne vyargumentovaný
nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv.
odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však napokon v každej odvolacím súdom prejednávanej

veci vynímajúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov - o
aký tu ale nešlo bez ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej
veci sa tunajší súd už v minulosti stretol), potrebné sa javí doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto:

Prijať nemožno už tú námietku z odvolania, či presnejšie až dve takéto námietky, podstatou ktorej (-
ých) je, že 1. dosiaľ známymi rozhodnutiami ESD v tzv. spotrebiteľských veciach nemožno obhájiť

nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad neskoršej
exekúcie) „vložením sa“ do problému exekučným súdom a že 2. skúmanie platnosti rozhodcovskej
doložky a teda i právnej bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským rozsudkom
výlučne v rámci procesu udeľovania poverenia exekútorovi (teda bez iniciovania konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku) je postupom bez opory v zákone.

Je to totiž najmä súdom prvého stupňa použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého
paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Zastaveniu exekúcie z dôvodu neprípustnosti
nemohlo brániť ani prvotné odobrenie podkladov nevyhnutných na udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, t. j. nemohlo dôjsť k pochybeniu ak po udelení poverenia došlo k ďalšiemu následnému
skúmaniu exekučného titulu. Jednak exekučný poriadok sa vyhol zadefinovaniu aj poverenia na
vykonanie exekúcie za rozhodnutie (na rozdiel od jeho protikladu, ktorým je uznesenie zamietajúce
žiadosť o poverenie), oprávnenej však okrem toho musí byť známy aj ten záver tunajšieho súdu, podľa
ktorého exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu

odporujúceho zákonu a prekážkou mu v tom nemôžu byť ani nie celkom totožné zákonné formulácie v
E. p. a ZoRK (zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení)
vzbudzujúce dojem, akoby z dôvodov uvedených v ust. § 40 ods. 1 písm. a/ a b/ a § 45 ods. 1
a 2 ZoRK malo byť možným len zastavenie exekúcie a nie aj zamietnutie žiadosti o poverenie) či
nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodujúcim v tomto smere totiž napokon je,

že exekučný súd v obdobných prípadoch (nerozhodno či už v štádiu skúmania podmienok pre udeleniepoverenia alebo až následne) neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného
súdu a formálne zrušil exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom (teda rozhodnutím
iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa všeobecný súd s výnimkou

paralelne zachovanej možnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku môže zaoberať
najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi), môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých
okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru by pritom malo za následok, že súdy by buď
nevenovaližiadnupozornosťexekučnýmtitulom(akbytietonemalioprávnenieskúmaťčiužvôbecalebo
len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť

nútené najskôr do udelenia poverenia (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky)
a až následne by mali byť oprávnenými uvažovať o zastavení exekúcie. Záujem na takomto výklade
však zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú
(alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie
je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon zastavovanie exekúcií z tu objasňovaného dôvodu
treba považovať za opodstatnené a zároveň za náležitý procesný nástroj len tam, kde práve v dôsledku

určitého zlyhania v čase zaoberania sa možnosťou udelenia poverenia k tomuto došlo, hoci sa tak vôbec
stať nemalo.

Odvolacie námietky oprávnenej procesného rázu sú neoprávnené, keďže tu stále treba trvať na
ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd nemôže rezignovať na
možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade

nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný
súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie,
ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný
rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym
problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť vynímajúc z toho možnosť podania žaloby o zrušenie

rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu
však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti
možno súhlasiť s oprávnenou, že tu z pohľadu jej „dopracovania sa“ k vymoženiu pohľadávky ide o
rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel zásadný. Prijatie
opačného názoru (formulovaného odvolaním na jednej strane tak, že exekučný súd by bez žaloby

o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal skúmať prakticky inak než po stránke formálnych
náležitostí a na druhej strane tak, žeby v prípade zistenia okolností uvedených v ust. § 45 ods. 1 ZoRK
mal mať možnosť len zastaviť exekúciu) by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu
pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne),
alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované

najskôrdoudeľovaniapoverení(atýmajklegitimizovaniuexekučnéhovymáhaniapohľadávkyvkaždom
jednom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie.

Takto ale samozrejme nemohla by sa ani v prejednávanej veci úspešne uplatniť obhajoba exekučného
titulu (rozhodcovského rozsudku) založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach a
povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo

zabezpečovať dojednanie, ktoré na jednej strane poskytuje možnosť voľby medzi rozhodcovským a
všeobecným súdom a na strane druhej právo výberu spôsobu riešenia sporu a takto aj subjektu
majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu vyriešiť dáva obom stranám vzťahu.

Jednak totiž treba považovať možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom
za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou

stranouzmluvnéhovzťahujezjavneveľmiobmedzené,pričomdotakéhotospektrasamozrejmenemôže
patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto
i rozhodnutia sporu rozhodcom), predovšetkým však treba naďalej trvať na tom (čo odvolací súd v
minulosti uzavrel v prípadoch rozhodcovských doložiek obsahovo totožných s tou z prejednávanej veci,
nech aj vo veciach iných oprávnených), že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti
podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi
spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu (zmluvným
partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré síce formálnemožnosť výberu medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi alternatívami vyriešenia sporu účastníkov
(tu medzi súdnym konaním na všeobecnom súde odporcu, rozhodcovským konaním pred rozhodcom
určeným veriteľom alebo prostredníctvom zmluvnej spoločnosti veriteľa na vymáhanie pohľadávok)

poskytuje spotrebiteľovi, popri tom však takpovediac jedným dychom obsahuje vopred daný súhlas
spotrebiteľa na to, aby najvhodnejšiu z alternatív zhora určil veriteľ (v čom je takto zahrnutý hoc aj nie
celkom priamo vyjadrený záväzok spotrebiteľa sa výberu vykonanému veriteľom podrobiť).

Pri riadení sa takýmito úvahami preto ani odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku
ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej

doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za
neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho však musel byť i ďalší (rovnako už súdom prvého stupňa dostatočne exaktne
sformulovaný) záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc
rozhodcovskéhosúdu(tuRozhodcovskéhosúduzriadenéhopriSlovenskejhospodárskejkomores.r.o.)
na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu

v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom
exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Pre nutnosť takéhoto nazerania na exekučný titul potom bez
akéhokoľvek významu pre rozhodnutie v tejto veci (teda irelevantnou) bola otázka dovolenosti plnenia
priznaného exekučným titulom (ktorý akoby tu ani nebol). Aj v tomto konkrétnom prípade napokon
odvolaciemu súdu uniká zmysel odvolacej námietky snažiacej sa o obhájenie čo i len čiastočnej platnosti

rozhodcovskej doložky, nakoľko nie je zrejmé, ktorá časť rozhodcovskej doložky v prejednávanej veci
by mala byť tou, na ktorú by sa vyššie priblížený dôvod neplatnosti nemal uplatniť.

Odvolací súd preto podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne potvrdil.

V odvolacom konaní tak zaznamenal formálne úspech povinný a bol to tak on, komu podľa § 251 ods.

4, § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací
súd mu však žiadnu náhradu nepriznal, pretože povinnému v tomto odvolacom konaní preukázateľne
žiadne trovy nevznikli.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.