Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. september 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6CoE/99/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2609202287
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Sládok
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2609202287.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: D. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. F. R. č.
XXX, vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava,
pod sp. zn. EX 1199/09, o zastavenie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Senica č. k. 6Er/182/2009 - 18 zo dňa 25.07.2012 t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi
Krutému náhradu trov exekúcie priznal vo výške 75,05 Eur. Rozhodol tak po zistení, že na základe
exekučného titulu - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská a.s., č. k. SR 09173/08 zo dňa 30.09.2008. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil
ustanoveniami § 52 ods. 1 - 4 (v znení účinnom od 01.01.2008), § 53 ods. 1 a 5 (v znení účinnom
od 01.01.2008) a § 54 ods. 1 a 2 (v znení účinnom od 01.01.2008) zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky
zákonník, ďalej len „OZ“), § 57 ods. 2, § 200 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), § 45 ods.
1 písm. b) a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, príslušnými ustanoveniami
smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Vecne mal súd prvého stupňa za to, že v danom prípade bola exekúcia vedená na podklade neúčinného
exekučného titulu, nulitného právneho aktu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. v Bratislave č. k. SR 09173/08 zo dňa 30.09.2008.
Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi exekučného
konania dňa 25.02.2008. Prvostupňový súd posúdil právny vzťah medzi účastníkmi ako spotrebiteľský,
na ktorý je potrebné aplikovať spotrebiteľské právo. Súčasťou zmluvy o úvere boli Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17. obsahovali rozhodcovskú doložku, ktorá však nebola
so spotrebiteľom individuálne dojednaná, a hoci dáva možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským
súdom žalujúcej strane, tento výber je daný iba tomu účastníkovi, ktorý začne konanie skôr, čiže najmä
dodávateľovi, resp. veriteľovi. Veriteľ tak na základe tejto doložky môže vec predložiť na prejednanie
rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by inak bol príslušný a spotrebiteľ
je nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Súd prvého stupňa takúto rozhodcovskú doložku
vyhodnotil v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako neprijateľnú a teda neplatnú

zmluvnú podmienku. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v
predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, pretože spotrebiteľ si ju osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami.
Mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam a teda aj
rozhodcovskému konaniu. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského
súdu vo veci konať a rozhodovať, preto je rozhodcovský rozsudok nulitný a ako exekučný titul neúčinný.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého
stupňa prekročil svoju právomoc, keď na základe ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní sa zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu napriek tomu, že ako
exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval až potom, čo už raz
súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmaval. Exekučný
súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 a § 43 Zákona o
rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom
konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci
v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Všeobecný súd
sa môže zaoberať meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorý by bol príslušný rozhodcovský súd
len vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok ustanovenia § 40 Zákona o
rozhodcovskom konaní a nemôže rozširovať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkov rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. V prípade, že účastník nevyužil možnosť
svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, takúto ochranu
nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným
súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej
veci uskutočnil exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho
očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní upravuje
lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím sa
má zabezpečiť právna istota, že po uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do práv a povinností
založených rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v
rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok,
ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Márnym uplynutím lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, je
rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť
len postupom podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Ustanovenie § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vylučuje právomoc všeobecného
súdu, ak právomoc na prejednanie a rozhodovanie sporu prislúcha inému orgánu. Ak teda dlžník,
nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie je možné zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského
súdu v konaní pred exekučným súdom. Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky
ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd ním je viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd
oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu.
Oprávnený preto žiadal, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil
konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované
uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek
časovej limitácie, je podľa neho v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok. Rozhodnutie prvostupňového súdu je nesprávne tiež preto, lebo v
danom prípade nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol potrebný. Exekučný súd totiž aplikoval
ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu
vždy vtedy ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm.
b) Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania
na podklade rozhodnutia rozhodcovského súdu len na návrh účastníka konania, pričom je limitovaný
ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní a musí rozlíšiť svoju právomoc od právomoci
všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Prvostupňový súd svojím
postupom odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom, pretože pri revízii rozhodcovského rozsudku

konal mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady súdneho konania v právnom
štáte spojené s exekučnou vecou. Porušil princíp legality, pretože nebol oprávnený začať konanie z
úradnej moci, porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou na jednej strane a s oprávneným
na strane druhej, v rozpore s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť
jeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov.
Postupom exekučného súdu bola porušená zásada rovnosti zbraní, zásada kontradiktórneho súdneho
konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu -
ustanovenie § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a aplikované právne normy - ustanovenie §
44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, interpretoval ústavne
nesúladným spôsobom. Vo veci aplikoval ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS, ktorá však nemá
všeobecnú záväznosť ako nariadenie, je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým
fyzickým a právnickým osobám. Priamy účinok smernice pritom neprichádza do úvahy, pretože smernica
bola správne transponovaná do nášho právneho poriadku. Smernica nie je interpretačným pravidlom
transponovanej právnej úpravy. Tiež je neprípustné, aby exekučný súd svoje rozhodnutie založil na
rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie. Oprávnený nebol informovaný, že exekučný súd vedie
konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, prvostupňový súd bez toho, aby
oprávneného vypočul, rozhodol o jeho právnom postavení výrokom o zastavení exekúcie. Rozhodnutím
exekučného súdu bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože v konaní podľa § 40 a nasl.
Zákona o rozhodcovskom konaní, je proti rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozhodcovského
rozsudku prípustné odvolanie. Prvostupňový súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal náležite dokazovanie pre záver, že rozhodcovské konanie je pre povinnú - spotrebiteľa značne
nevýhodné, resp. že doložka o riešení veci pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože revízna právomoc exekučného súdu je
obmedzená ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať má pre účastníkov rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok.
Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu rozšíril aj na otázky, ktoré nie je
oprávnený v exekučnom konaní riešiť, keď skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa,
skúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy, skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá
bola rozhodcovským súdom prejednávaná. Exekučný súd nebol oprávnený skúmať, či je rozhodcovská
doložka v súlade s dobrými mravmi, ale len to, či je plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom v súlade
s dobrými mravmi. Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky je nesprávny. Dojednaná rozhodcovská
doložka nestanovuje (ako predpokladá § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka), že spory s
dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, pretože účastníci majú možnosť voľby,
či sa obrátia na rozhodcovský alebo riadny súd. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť
nesplnil spotrebiteľ, ale žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie
je spotrebiteľom. Nejde ani o neprijateľnú podmienku podľa všeobecného ustanovenia § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, pretože konanie rozhodcovského súdu nie je pre spotrebiteľa nevýhodné,
nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Prvostupňový súd nesprávne
posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený totiž poskytuje
klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka
a účastníci si aj v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že podľa § 262 ods. 1
Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom.
Medzi podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka nepatrí ročná percentuálna
miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou
odloženej platby, ale vo forme splátok. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného,
nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť
oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona.

Krajský súd Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že je odvolanie podané
včas a oprávnenou osobou (§ 201 a § 204 O.s.p.) napadnuté uznesenie preskúmal obsahom a
dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania v súlade s
ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.

V podanom odvolaní oprávnený požiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta
prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore s princípom právnej
istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov,
ktoré vo veci aplikoval sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad
ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu
rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný
súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre ktorú
je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví. Takáto
právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na prerušenie
konania. Navyše ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS
545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu.

Odvolací súd preto v poukazom na predtým uvedené nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p..

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Oprávnený v odvolaní namietal prekročenie preskúmavacej právomoci exekučného súdu. Exekučný súd
je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie je v
prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného súdu napraviť
toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II.
ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už

začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať
exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný
súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v §
40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí,
že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o
rozhodcovskom konaní, musí exekúciu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní zastaviť.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.01.2012 sp. zn. 6
Cdo 143/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd
je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už
pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v
rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený
skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie
ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Aj z týchto judikátov vyplýva, že exekučný súd musí
prioritne posudzovať, či rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť exekučným titulom, bol vydaný orgánom,
ktorý mal na to právomoc. V prípade, že túto skutočnosť zistí exekučný súd až počas už prebiehajúceho
exekučného konania je povinný exekúciu zastaviť, a týmto odstrániť svoje pochybenie pri rozhodovaní
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie.

Na rozhodcovské konanie sa rovnako vzťahuje základná zásada, podľa ktorej je porušením základného
práva účastníka konania na spravodlivý proces vada konania spočívajúca v odňatí možnosti účastníkovi
konať pred súdom, spôsobená postupom súdu, a to aj vada spočívajúca v osvojení si právomoci, ktorá
mu nepatrí. Toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov
aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky - ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
- oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.

Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými zásahmi
do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako rozporné
so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V
rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť
aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní
(ASTURCOM).

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám vo veci rozhodoval. Tomuto záveru napokon
prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského
rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu
bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský
súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je nezlučiteľné s
povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň
orgánov disponujúcim verejnou mocou.

Súd prvého stupňa správne skúmal zákonnosť exekučného titulu, s čím súvisí aj právomoc rozhodcu
na prejednanie veci. Vzhľadom na to, že túto právomoc mala založiť rozhodcovská doložka obsiahnutá
v obchodných podmienkach pre úver, bolo správne, keď riešil otázku platnosti tejto rozhodcovskej
doložky. Preto neobstojí námietka oprávneného v odvolaní, že súd prvého stupňa prekročil rozsah svojej
preskúmavacej právomoci zverenej mu exekučným poriadkom, keď z úradnej povinnosti skúmal platnosť

dojednanej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka mala založiť legitimitu pre exekučný titul,
preto v rámci skúmania jeho zákonnosti, exekučný súd mal právo skúmať prijateľnosť tohto zmluvného
dojednania z hľadiska zachovania rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán. Tento postup
bol plne v súlade s ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku ako i cieľom a zmyslom smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách.

Ak je právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy spotrebiteľský, exekučný súd má povinnosť preskúmať
exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v Občianskom zákonníku.

V predmetnej veci bola medzi oprávneným a povinným dňa 25.02.2008 uzatvorená zmluva o úvere.
Znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinné od 01.01.2008 definovalo spotrebiteľskú zmluvu tak,
že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom.

Predmetná zmluva o úvere, ktorej zmluvnými stranami sú oprávnený a povinná, bola uzatvorená podľa
ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o
tzv. formulárovú zmluvu, ktorej predtlač formulára mal oprávnený už pripravenú, ktorá sa má uzavrieť
vo viacerých prípadoch a dopisovali sa do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinnej, pričom povinná
obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohla ovplyvniť (ani neovplyvnila). Prílohou
zmluvy o úvere a zároveň jej neoddeliteľnou súčasťou boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru,
ktoré v článku 17. obsahovali rozhodcovskú doložku. V článku 19. menovaných obchodných podmienok
sa zmluvné strany podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodli, že všetky ich právne vzťahy sa
budú spravovať Obchodným zákonníkom.

Predmetná úverová zmluva je jednoznačne zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. Úprava v Občianskom zákonníku je chápaná ako všeobecná
úprava spotrebiteľských zmlúv a na určité druhy spotrebiteľských zmlúv (napr. zmluva o spotrebiteľskom
úvere) sa aplikuje aj ďalšia podrobnejšia a špecifickejšia úprava stanovená v iných právnych predpisoch.
Za takéhoto stavu je nanajvýš nelogické vytvárať dva režimy spotrebiteľských zmlúv, kde na jedny sa
bude aplikovať všeobecná úprava v Občianskom zákonníku a spotrebiteľovi sa bude poskytovať ochrana
vyplývajúca z týchto ustanovení, kým na iné spotrebiteľské zmluvy sa táto všeobecná úprava aplikovať
nebude.

Po zhrnutí týchto všetkých skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je
zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

Oprávnený v odvolaní namietal, že právne vzťahy z úverovej zmluvy upravené sa spravujú len
ustanovením § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a že nejde o úverovú zmluvu spadajúcu pod režim
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Avšak právny vzťah medzi účastníkmi založený
predmetnou zmluvou o úvere je spotrebiteľský, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny
obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). Vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho
vzťahu medzi účastníkmi, je potrebné právny vzťah medzi nimi posudzovať nielen podľa všeobecných
ustanovení Obchodného zákonníka, ale aj podľa špeciálnej právnej úpravy ustanovení § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

Vzhľadom na charakter právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, ktorý je jednoznačne spotrebiteľský,
exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj z toho hľadiska, či nezaväzuje spotrebiteľa na
plnenie, ktoré je právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, teda aj vzhľadom na právnu
úpravu ochrany spotrebiteľa v Občianskom zákonníku.

Aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými
zásahmi do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako
rozporné so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V
rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť

aj exekučný súd (ASTURCOM), ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní. Ohľadom námietky oprávneného v odvolaní, že zmysel smernice 93/13/EHS smeruje k tomu,
že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov osobitným typom
rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní
uplatňovať hmotnoprávne predpisy, odvolací súd uvádza, že vo všetkých jazykových verziách je použité
slovo najmä (zejména, particularly = najmä, hlavne), pričom neprijateľnosť rozhodcovskej doložky
môže spočívať aj v iných skutočnostiach. V zmysle § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež posúdil predmetnú rozhodcovskú
doložku ako nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Predmetná rozhodcovská doložka, nachádzajúca
sa v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej
zmluvy, stanovuje, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Takto formulovaná
rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom,
v prípade ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Možno povedať, že takto dojednaná rozhodcovská
doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu, resp.
rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť a vzhľadom na svoje slabšie
postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, len ako celok prijať alebo
odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú
zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na
obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje,
ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá
možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste
obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy), spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o
predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Odvolací súd neprijateľnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný
rozhodcovský rozsudok - exekučný titul v danej veci odvodil z ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej
zmluvnej podmienky, a to z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal
právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný
rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď exekúciu podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavil, pretože je tu zjavný rozpor exekučného
titulu so zákonom, t. j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného titulu v exekučnom konaní.
Z tohto dôvodu odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1, 2
Občianskeho súdneho poriadku potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 O.s.p. a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne
trovy nevznikli.

Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.