Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. február 2012

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/148/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8108220764
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8108220764.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu Q. A., bytom H., Z. mieru XX, t.č. P., E. XXX, Česká
republika, zast. JUDr. Pavlom Dlhopolčekom, advokátom so sídlom Žilina, Jána reka 13, proti žalovaným
1/ L. A., bytom H., Z. E. XX, zast. JUDr. Františkom Komkom, advokátom so sídlom Prešov, Hlavná 27,
2/ R. A., bytom H., Z. E. XX, 3/ L. A., bytom H., Z. E. XX, 4/ P. A., bytom H., Z. E. XX, o vypratanie bytu,
o odvolaní žalobcu a žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 10C 209/2008

- 103 zo dňa 20.5.2011 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov ( ďalej len „prvostupňový súd“ ) rozhodol tak, že „odporcovia v 1. až 4. rade sú p o
v i n n í vypratať byt č. XX nachádzajúci sa na R.. poschodí bytového domu so súp. číslom 4684 na ulici
Z. E. v H. č. XX, ktorý je zapísaný na LV č. XXXX k. ú. H., postavený na pozemku - zastavané plochy

a nádvoria parc. č. 8538 zapísanej na LV XXXX v k. ú. H. a v y d a ť ho navrhovateľovi v lehote do
15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .“

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané,

že „navrhovateľ v čase, keď bol nájomcom predmetného bytu, ústnou formou uzavrel s odporcom v 1.
rade zmluvu o podnájme, ktorá oprávňovala využívať predmetný byt odporcovi s jeho rodinou do doby,
pokiaľ nebude potrebovať byt navrhovateľ pre seba. Podľa názoru súdu jedná sa o podnájom dojednaný
na dobu určitú, kde je vyjadrená doba skončenia podnájmu okamihom potreby navrhovateľa užívať byt
pre seba. Tento záver vyplýva z časti výpovede navrhovateľa a odporcu v 1. rade, ktoré neboli sporné.
Bolo preukázané, že navrhovateľ vyzval odporcu s jeho rodinnými príslušníkmi na vypratanie bytu s

tým, že došlo k naplneniu dôvodu, ktorým sa končí podnájomný vzťah. Odporcovia doposiaľ užívajú
predmetný byt bez toho, aby tento sprístupnili navrhovateľovi. Následne sa stal navrhovateľ vlastníkom
predmetného bytu, pričom odporcom nesvedčí žiadne právo týkajúce sa užívania bytu.“

Ďalej uviedol v rozhodnutí, že „pokiaľ sa týka návrhu odporcov na viazanie vypratania bytu pridelením
náhradného bytu súd poukazuje, že táto námietka nie je dôvodná. Ako vyplýva z citovaných ustanovení

pri podnájme bytu podnájomník nemá právo na náhradný podnájom. Súd pritom bral do úvahy aj
skutočnosti, na ktoré poukázali odporcovia, teda že odporca v 3. rade je invalidnou osobou, čo však
v danom prípade nemôže byť dôvodom pre priznanie náhradného bytu. V danom prípade sa nejedná
o posúdenie vzťahu medzi vlastníkom a nájomcom bytu, ako sa jedná v prípadoch chráneného nájmu
bytu v zmysle ustanovení § 711 a nasl. OZ. Súd poukazuje na skutočnosť, že v konaní bolo preukázané,
že odporca v 1. rade v čase presťahovania sa do bytu navrhovateľa, predal svoj byt, ktorý v tom čase

vlastnil na Sekčove, pričom po zvážení všetkých okolností prípadu súd dospel k záveru, že nie je takýto
rozsudok ani v rozpore s dobrými mravmi.“Prvostupňový súd poukázal na ustanovenie § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( ďalej len „OZ“ ), §
719 ods. 1, § 719 ods. 3, § 719 ods. 4 OZ.

O trovách konania rozhodol v súlade s ustanovením § 150 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v 1. rade, ktorý navrhol,
aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v plnom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

V odvolaní ďalej uviedol, „že povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so
špecifickýminámietkamiúčastníka.Porušenímuvedenéhoprávaúčastníkanajednejstraneapovinnosti
súdu na strane druhej sa účastníkovi konania ( okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia

právom predvídaným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu ( v rovine polemiky s jeho dôvodmi ) v rámci využitia prípadných riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom. On ako
odporca v 1. rade má za to, že v prejednávanej veci bolo konanie pred súdom I. stupňa postihnuté touto
vadou.“

V odvolaní poukázal na to, „že vo svojich jednotlivých prednesoch pred súdom I. stupňa uviedol a
popísal, že predmetný byt bol pôvodne pridelený do nájmu od Mesta Prešov jeho rodičom ešte v roku
1964. Po pridelení tohto bytu sa doň nasťahovala celá rodina a v tomto byte bývala dlhodobo až do smrti
rodičov . Po smrti rodičov, otec zomrel v roku 1998 a matka zomrela v roku 2000, v byte ostal bývať brat

E. so svojou rodinou, ktorí neskôr sa odsťahovali bývať do Čiech. Už v čase smrti matky navrhovateľ
ako člen domácnosti v byte po dlhšiu dobu nebýval, pretože bol vo výkone trestu odňatia slobody. Nie sú
mu známe okolnosti, za ktorých uzavrel navrhovateľ ako nájomca s Mestom Prešov ako prenajímateľom
nájomnú zmluvu a následne aj kúpnopredajnú zmluvu o odpredaji bytu v zmysle zák. č. 182/93 Zb.
Navrhovateľ po nadobudnutí práva užívať byt, ktorý je predmetom tohto sporu, mu na základe ústnej

dohody umožnil spolu s celou jeho rodinou užívať tento byt a bývať v ňom až do doby, do kedy bude toto
bývanie potrebovať. Urobil to na základe tej skutočnosti, že bol to práve on, ktorý za neho vyplatil všetky
dlžoby a finančné náklady, ktoré sú spojené s užívaním bytu. Po nasťahovaní sa do bytu aj s VSE a.s.
uzatvoril riadnu zmluvu o odbere elektrickej energie, pričom táto zmluva platí doposiaľ. Taktiež uhrádza
riadne aj všetky poplatky za odber plynu. Je nesporné, aj z tvrdenia samotného navrhovateľa vyplýva,

že predmetný byt, ktorého je vlastníkom, užíval na základe ústne uzatvorenej zmluvy o nájme bytu. Ich
nájomný vzťah bol uzavretý na dobu neurčitú s tým, že tento byt spolu so svojou rodinou vyprace iba v
prípade, pokiaľ ho navrhovateľ bude potrebovať pre potreby svojej vlastnej rodiny, ktorú si mienil založiť ,
a to za splnenia podmienky primeraného zabezpečenia náhradného bytu. Navrhovateľ do dnešného
dňa si nezaložil rodinu, žije svojim osobným životom a prebýva na rôznych miestach, najčastejšie sa

zdržiava na území Českej republiky, z toho dôvodu preto nie je odkázaný na bývanie v tomto byte a
svoje snaženie obrátil iným smerom a to proti nemu, odporcovi v 1. rade a ostatným príslušníkom jeho
rodiny v tom, že za každých okolností sa ho snaží vysťahovať, a to bez zabezpečenia primeranej bytovej
náhrady.“

Žalovaný v 1. rade považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne v tom, že bol s rodinou
zaviazaný vypratať byt č. XX nachádzajúci sa na X. poschodí bytového domu súp. č. 4684 v H. na ulici
Z. E. XX a tento vydať žalobcovi v lehote do 15 dní bez zabezpečenia primeranej bytovej náhrady.

Proti rozsudku podal odvolanie aj žalobca a to proti výroku o trovách konania. Navrhol, aby odvolací

súd rozhodnutie prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil a zaviazal žalovaných v 1. - 4. rade povinne
zaplatiť mu trovy konania pozostávajúce mu z trov právneho zastúpenia pred súdom prvého stupňa vo
výške 1.088,21 Eur a priznal mu aj trovy odvolacieho konania v sume 57 Eur a režijný paušál vo výške
7,41 Eur.

V odvolaní uviedol, že navrhovateľ sa snažil vyhnúť súdnemu konaniu uzavretím mimosúdnej dohody,
o ktorú sa márne pokúšal jeho právny zástupca . Žalovaní v 1. - 4. rade nereagovali na žiadne výzvy
o mimosúdnom vyporiadaní, spôsobovali a spôsobujú na uvedenom byte náklady, ktorými ho zaťažujú.
Ten ich sám vypláca podľa svojich možností, pričom sám je nezamestnaný, nemôže využívať svoj bytv Prešove a je nútený zotrvávať v podnájme v Českej republike, pretože bez vydania predmetného
bytu v Prešove nemá inú možnosť bývania. Súd mal brať do úvahy aj tú skutočnosť do akej miery v
súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. mal vo veci úspech. Ako vyplynulo z niekoľkých ospravedlnení žalovaných

z neúčasti na pojednávaní z dôvodu ich pracovného vyťaženia, nie je dôvodné tvrdenie súdu, že bral do
úvahy finančnú situáciu odporcov a invaliditu odporcu v 3. rade. Výrok súdu, že bral do úvahy finančnú
situáciu žalovaných, nebol predmetom preskúmavania na pojednávaní a preto považuje toto tvrdenie za
nepodložené a teda nepreskúmateľné. Pričinením žalovaných v rade 1. - 4. sa dostal do ťažkej finančnej
situácie a aj túto skutočnosť mal súd zohľadniť pri určení povinnosti náhrady trov konania účastníkov.

K podanému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v 1. rade, ktorý uviedol, „že okolnosti
danej veci spočívajú v tom, že sa de facto i de iure jedná o byt, ku ktorému patrilo právo spoločného
nájmu právnym predchodcom oboch účastníkov, ktorí tvorili so svojimi rodičmi spoločnú domácnosť a v
tomto byte bývali. Možno konštatovať, že navrhovateľ kúpou tohto bytu len vďaka jeho šikovnosti získal
vlastnícke právo a keďže túto skutočnosť si dobre uvedomoval, na základe ústnej dohody mu umožnil

bývať v tomto už jeho vlastnom byte spolu s príslušníkmi jeho rodiny. Čo sa týka samotných účastníkov,
ide o osoby príbuzensky blízke ( bratia ), pričom v tomto byte býva so svojimi ďalšími rodinnými
príslušníkmi, z ktorých jedno dieťa je značne zdravotne postihnuté, nemá stabilné zamestnanie,
nepracuje a prakticky žije iba zo sociálnych dávok.“

K odvolaniu žalovaného v 1. rade sa písomne vyjadril žalobca, ktorý v písomnom vyjadrení uviedol
„ Pokiaľ právny zástupca odporcu považuje rozsudok súdu za nedostatočne odôvodnený, poukazujeme
v tejto súvislosti na výpočet vykonaných dôkazov, ktoré súd v rámci kontradiktórneho konania vykonal,
ichaplikáciuarelevanciuodôvodnil.Vnapadnutomrozhodnutínevidímežiadnyextrémnynesúladmedzi
právnymizávermisúduajehoskutkovýmizisteniami,čovyplývaajzjednotlivýchzápisníczpojednávaní.

Z týchto záznamov je možné zistiť extrémnu pasivitu zo strany odporcov v rade 1. až 4. pri dokazovaní,
častú neúčasť na pojednávaniach a iné postupy, ktoré viedli k prieťahom v konaní. My nepopierame
povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie, avšak máme za to, že akékoľvek odôvodnenie by v tejto
veci bolo zo strany odporcov v rade 1. - 4. napadnuté len preto, aby pokračovali v neoprávnenom užívaní
bytu, parazitovaní na majetku inej osoby bez toho, aby si riadne plnili svoje záväzky vyplývajúce z

užívania bytu ( neuhrádzanie poplatkov do fondu opráv a iných).“

Ďalej vo vyjadrení uviedol „ dôkazy, ktoré súd vyhodnotil vo svojom rozhodnutí boli v priebehu
konania riadne vykonané a tvrdenia, ktoré uvádza v odvolaní odporca v rade 1. na pojednávaní, z
väčšej časti vôbec neuviedol. Týka sa to hlavne tvrdení, že nie sú mu známe okolnosti, za ktorých

uzavrel navrhovateľ ako nájomca s Mestom Prešov nájomnú, resp. kúpno-predajnú zmluvu, nikdy na
pojednávaní nerozporoval, nenapádal ich platnosť, z čoho súd pri svojom rozhodnutí taktiež vychádzal.
Tvrdenie, že si navrhovateľ do dnešného dňa nezaložil rodinu je irelevantným tvrdením, pretože vzťah
medzi navrhovateľom a odporcami v rade 1. - 4. nepodlieha právnej ochrane, pretože nie je založený
na základe zhodného prejavu vôle účastníkov právneho vzťahu, ale iba na uzurpácii práva odporcami

v rade 1. - 4. na úkor vlastníka - navrhovateľa. Takýto právny vzťah, ktorého odporcovia v rade 1. -
4. požadujú chrániť, je bezprávny a ako taký právnej ochrane podliehať nemôže. Odporcovia v konaní
nepreukázali, že by vzťah medzi nimi a navrhovateľom mal podliehať právnej ochrane a teda nie je
dôvodná aj ich požiadavka na náhradné bývanie. Tieto skutočnosti súd vyhodnotil správne, nakoľko ak
by existoval faktický právny vzťah ( nájomný, podnájomný...), bolo by dôvodné uvažovať o povinnosti

zabezpečiť náhradné bývanie. Odporcom v 1. - 4. rade účelovými tvrdeniami išlo o to, aby sa dostali k
bývaniu poukazujúc pritom na ich sociálnu odkázanosť. Napriek pochopeniu ich tiesnivej situácii, súd
musel brať do úvahy bezprávny vzťah účastníkov.“

Krajský súd v Prešove ( ďalej len „odvolací súd“ ) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu

predchádzajúce v súlade s ustanovením § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p. (zákona č. 99/93 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení, ďalej len O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

Prvostupňový súd žalobe vyhovel so stručným odôvodnením, že žalobca je vlastník a žalovaní
nepreukázali právo byt užívať.

Takýto rozsudok je zjavne arbitrárny a nerešpektujúci základné ľudské práva či už vo vzťahu k obydliu
alebo právu na súdnu ochranu. Prvostupňový súd sa nevyrovnal ani s judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva.Kým prvostupňový súd skonštatoval, že žalovaní nepreukázali ,,žiadny dôvod, ktorý by ich oprávňoval k
užívaniu bytu“ a aj na tom založil rozsudok o vyprataní, judikatúra európskeho súdu podporuje ochranu

obydlia aj za stavu, že dotknutá osoba bývajúca v byte nemá legitímny vzťah k bytu. Prvostupňový súd
nijako nevysvetlil, prečo považoval judikatúru európskeho súdu za nepoužiteľnú.

Právo na obydlie je garantované aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“), a to v zmysle čl. 8.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsiahlu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
kedy je ochrane obydlia venovaná pozornosť a hierarchia hodnôt v zmysle život, zdravie, obydlie a
majetok je z tejto judikatúry zrejmá.

Z judikatúry ESĽP:

„Každopádne, garancie, ktoré poskytuje Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd („Dohovor“)
požadujú, aby zásah do sťažovateľovho práva na rešpektovanie jeho obydlia nebol iba legálny, ale
taktiež primeraný podľa odseku 2 článku 8 k cieľu sledovanému, a to s ohľadom na okolnosti prípadu.
Následne, žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva by nemalo byť vkladané a aplikované spôsobom

nezlučiteľným so záväzkami Chorvátska vyplývajúcimi z Dohovoru (pozri Stanková v. Slovensko, § 24,
9. október 2007).“ (Rozsudok Paulić v. Chorvátsko z 1. marca 2010 (Sťažnosť 3572/06).

„V tejto súvislosti Súd znovu opakuje, že „akákoľvek osoba, ktorej hrozí zásah do práva na obydlie,
by mala v princípe mať možnosť dať si preskúmať proporcionalitu a odôvodnenosť zásahu nezávislým

súdom vo svetle relevantných princípov podľa článku 8 Dohovoru a to napriek tomu, že podľa
vnútroštátneho práva nemá právo bývať v byte (pozri McCann v. Spojené kráľovstvo, č. 19009/04,
para. 50, 13. mája 2008)...Ako už bolo predtým povedané, Súd neakceptuje tvrdenie, že udelenie práva
nájomníkovi odvolávať sa na článok 8 by malo vážne dôsledky pre fungovanie vnútroštátneho systému
alebo práva upravujúceho vzťahy medzi nájomcom a prenajímateľom (pozri, McCann v. Spojené

kráľovstvo, citovaný vyššie, ods. 28 a 54).“ (Rozsudok Paulić v. Chorvátsko z 1. marca 2010 (Sťažnosť
3572/06).

„Je pravdou, že čiastočne vďaka úradu prokurátora, súdy obnovili sťažovateľovo právo na užívanie
sporného bytu, hoci po neprimeranom oneskorení. Akokoľvek, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu,

totonepostačujenanápravuporušenia(obnovenie)sťažovateľovhoprávanarešpektovaniejehoobydlia
a jeho súkromného a rodinného života.“ (Rozsudok Novoseletskiy v. Ukrajina (Sťažnosť 47148/99).

„Predpokladom vzniku pozitívnej povinnosti je zistenie, že štátne orgány v danom čase vedeli alebo
mali vedieť o existencii skutočného a bezprostredného rizika hroziaceho životu konkrétnej fyzickej osoby

z dôvodu trestnej činnosti tretej osoby a neprijali v rámci svojich právomocí opatrenia, ktoré by sa
odôvodnene zdali byť primeranými na odvrátenie tohto nebezpečenstva...“. (argumentácia súdu per
analogiam aj pri konštatovaní porušenia čl. 8 Dohovoru).

„Pri posudzovaní rozsahu takéhoto pozitívneho záväzku podľa článku 2 Dohovoru je potrebné brať do

úvahy povinnosť zmluvných štátov podľa čl. 1 Dohovoru zabezpečiť skutočnú a účinnú ochranu práv a
slobôd, ktoré sú v ňom stanovené...“ (argumentácia súdu per analogiam aj pri konštatovaní porušenia
čl. 8 Dohovoru). (Rozsudok Kontrová v. Slovenská republika z 31. mája 2007 (Sťažnosť 7510/04).

„Vypratanie bytu nebolo v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“ (Rozsudok Stanková proti Slovenskej

republike).

Ak sa súd nevyrovná s judikatúrou, môže ísť o porušenie práva účastníka súdneho konania na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. „Pokiaľ súd rieši právnu otázku ( tú istú alebo analogickú ), ktorá
už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal

so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle č. 1 ods. 1
ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. ( porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 192/06 zo dňa 3.11.2006 ).Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, že ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak aj právo podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a pod.)
zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.

V rámci svojej judikatúry ústavný súd taktiež vyslovil: „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
či. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu" (IV. ÚS 115/03, II.ÚS 209/04)).

V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v uznesení z
15.7.2010 sp. zn. 5Cdo 106/2010 „to, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí

medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).“

Zatiaľ z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom vyplýva, že žalovaný v 1. rade spolu so

svojou rodinou začal predmetný byt užívať od roku 2003. Platil plyn, elektriku, médiá. Žalobca požiadal
mesto, aby žalovaného zaevidovali za spoločného nájomcu. Okrem iného sa v žiadosti konštatuje, že ,,v
byte bývame spolu“. Žalovaný pritom pred nasťahovaním sa do bytu svoj byt predal a tak zjavne je
predmetný byt jeho jediným obydlím a zároveň obydlím aj pre jeho manželku a dve maloleté deti, z
toho jedno zdravotne postihnuté. Žalobca sa z bytu odsťahoval a po rokoch prejavil záujem o byt. Podľa

žalovaného je žalobca v područí obchodníkov s bytmi.

Prvostupňový súd nebol dôsledný a uvedeným okolnostiam z pohľadu práva na obydlie nebola
venovaná adekvátna pozornosť súdu. Aj keby sa nepotvrdil žiadny typový vzťah žalovaného k bytu

podľa Občianskeho zákonníka, uvedené skutočnosti indikujú potrebu poskytnúť žalovaným ochranu ich
obydlia. To sa môže prejaviť aj zamietnutím žaloby, kým stav tvrdeného vlastníckeho práva nebude
naozaj v demokratickej spoločnosti vyžadovať, aby sa žalovaní z bytu vypratali do 15 dní bez ďalšieho
tzv. ,,na ulicu“. Rozsudok by nepredstavoval prekážku rozsúdenej veci pre nové konanie, ak by
vypratanie okolnosti bez ďalšieho odôvodňovali.

Predčasné sú však úvahy o tom, či existuje právo na strane žalobcu. V tomto smere vzhľadom
na obsah žiadosti o spoločný nájom vzniká otázka, či nevznikla spoločná domácnosť a či nenastali
dôsledky spojené s jej opustením (§ 706 ods. 1, § 708 OZ). Každý má niekde domácnosť a ak existujú

tvrdenia v určitom období podobné ,,chceme sa deliť s platbou“, ,,spoločný nájom“, ,,v byte spolu
bývame“..., požiadavka na spravodlivý proces vyžadujúci presvedčivé odôvodnenie si vyžaduje reakciu
súdu aj na právnu otázku opustenia možnej spoločnej domácnosti. Nemožno úplne vylúčiť ani záver
o tvrdenom vzniku spoločného nájmu napr. konkludentne, a to v závislosti od následnej viacročnej
komunikáciezainteresovaných,ajkeďstanoviskomesta tentozáversilnerelativizuje.Naopakexistencia

podnájomného vzťahu v spise nemá presvedčivú oporu. Preto sú aj irelevantné úvahy o vyprataní bez
bytovej náhrady v súvislosti s podnájmom.Vtomtosmerepovažujeodvolacísúdskutkovézisteniazanedostatočnéaprávnyzáverprvostupňového
súdu považuje za predčasný. Uvedené dôvody sú jedným z dôvodov, pre zrušenie napadnutého
rozsudku ( § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( § 221

ods. 2 O.s.p. ).

Úlohou prvostupňového súdu bude a priori dôsledne sa skutkovo vyrovnať s tvrdením žalovaného v
1. rade o vzniku spoločného nájmu bytu či spoločnej domácnosti. Prvostupňový súd tak bude musieť

náležite preskúmať otázku existencie či neexistencie spoločného nájmu bytu podľa § 700 OZ. Náležite
musí zistiť a vyhodnotiť tvrdenia žalovaného v 1. rade a dôkazy, ktoré ponúkol žalovaný v 1. rade na
preukázanie svojich tvrdení o vzniku spoločného nájmu bytu.

Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad IV. ÚS 75/09), podľa

ktorej ,,neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp
právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať,
že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že budú ich
správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu
právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v

rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III.
ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov
verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom
sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k
orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o

tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). (porovnaj nález ÚS SR z
10.11.2011, sp. zn. IV. ÚS 481/2011 - 19 ).

Odvolací súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci BEAIN v. Rumunsko
( Sťažnosť č. 30658/05, Baranowski vs. Poľsko, sťažnosť č. 2835/95).

Napokon povinnosť súdu rozhodovať v obdobných veciach rovnako a v prípade odklonu od judikatúry

povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre tento odklon jednoznačne vyplýva aj z
požiadaviek právnej teórie. Pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho precedensu alebo ustálenej
judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod ( a teda nesie bremeno argumentácie ), je
považované za jedno zo základných pravidiel racionálnej právnej argumentácie ( napr. Alexi, R: A theory
of legal argumentation. A theory of rational discourse as theory of legal justification. Oxford: Clarendon

trest vs. 1989, s. 277 - 278, citovaný v článku autora Petra Wilflinga, vzájomne si odporujúca judikatúra je
porušením dohovoru: BEIAN V. Rumunsko na www.otvorenepravo.sk ).

Je neakceptovateľné, aby súd rozhodol v rozpore s judikatúrou ESĽP a nevyrovnal sa s ňou. Aj tento

vyššie uvedený dôvod odvolací súd považuje za dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku podľa §
221 písm. f/ O.s.p. Rozhodnutie odporujúce judikatúre bez argumentácie odlišného právneho názoru
porušuje právo na súdnu ochranu.

Prvostupňový súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.