Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. október 2011

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 27Er/1009/2003

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7103899095
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Štefan Juhás
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2011:7103899095.2

Uznesenie

Okresný súd Košice I v právnej veci vykonania exekúcie oprávneného: AMIREX Nitra, spol. s r.o.,
Hodžova 7, Nitra, IČO: 31 444 296, zast. Mgr. Štefanom Slováčikom, advokátom so sídlom v Nitre,
Farská 34, proti povinnému: ZUZIDENT, spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, Alžbetina 24,
Košice, IČO: 31 732 259, o vymoženie 4.534,58 € s prísl. a trov exekúcie, v konaní vedenom pred
súdnym exekútorom JUDr. Ing. Karolom Mihalom, Exekútorský úrad Košice, Moyzesova 34, pod sp. zn.

EX 1467/2003, o podnete súdneho exekútora na zastavenie exekúcie, takto

r o z h o d o l :

I. Exekúciu vyhlasuje za neprípustnú.

II. Exekúciu zastavuje.

III. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 18. 1. 2001, exekučného titulu, ktorým
je rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 9. 3. 2000, č. k. 28 Cb 939/1999 a poverenia na vykonanie
exekúcie č. XXXX XXXXXX*, vydaného Okresným súdom Košice I dňa 15. 2. 2001, bol exekúciou
poverený súdny exekútor JUDr. Edita Šupová. Uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 9. 10. 2001,
sp. zn. 0 Er 214/2001, bol vykonaním exekúcie na návrh oprávneného poverený súdny exekútor Mgr.

Erik Tóth. Uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 1. 8. 2003, č. k. 0 Er 1107/2002-6, bol vykonaním
exekúcie na návrh oprávneného poverený súdny exekútor JUDr. Ing. Karol Mihal.

Dňa 8. 9. 2010 bol súdu doručený podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie s odôvodnením,
že povinný zanikol bez právneho nástupcu výmazom z obchodného registra dňa 20. 10. 2004. Súdny
exekútor zároveň požiadal súd o schválenie trov exekúcie v celkovej výške 100,08 €.

Podľa § 238 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, konania začaté pred 1. septembrom
2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak

Podľa § 57 ods. 1. písm. g) Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, exekúciu súd zastaví,

ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, exekúciu zastaví súd na návrh
alebo aj bez návrhu.

Podľa § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len O. s. p.) sa na exekučné

konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) použijú ustanovenia predchádzajúcich častí,
ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.Súd kedykoľvek prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (§ 103 O. s. p.).

Podľa § 19 O. s. p., spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a
povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Podľa § 20a ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, právnická
osoba zapísaná v obchodnom registri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z

tohto registra, pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak.

Spôsobilosť byť účastníkom konania (spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti) je procesnou
podmienkou konania. Jej predpokladom je hmotnoprávna subjektivita vo význame spôsobilosti mať
práva a povinnosti podľa hmotného práva a táto podmienka musí byť splnená v čase začatia konania
až do jeho skončenia. Povinný bol počas exekučného konania vymazaný z obchodného registra, teda

nemá v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona spôsobilosť byť účastníkom konania. Splnenie
podmienky procesnej subjektivity súd skúma aj bez návrhu po celý čas konania, pričom ide o
neodstrániteľný nedostatok konania.

Strata spôsobilosti byť účastníkom konania u povinného je taký nedostatok podmienky konania, pre

ktorý exekúciu nemožno vykonať, a preto súd v súlade s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku,
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a túto zastavil. V nadväznosti na tento dôvod zastavenia exekúcie, súd
rozhodol aj trovách exekúcie.

Podľa § 196 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, za výkon exekučnej činnosti podľa

tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, náklady podľa § 196
Exekučného poriadku uhrádza povinný.

Podľa § 199 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, výšku odmeny exekútora, náhrady
hotových výdavkov, náhrady za stratu času, spôsob ich určenia a výšku primeraného preddavku na
odmenu a na náhradu hotových výdavkov exekútora (§ 196 a § 197 ods. 2) ustanoví ministerstvo po
dohode s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky všeobecne záväzným
právnym predpisom.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, trovami exekúcie sú odmena
exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196).
Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, ak dôjde k zastaveniu exekúcie
zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31. augusta 2005, ak sa exekúcia zastaví z
dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.

Povinný bol vymazaný z obchodného registra ex offo dňa 20. 10. 2004, nakoľko uznesením Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 27. 8. 2004, č. k. 4K 83/2003-19, zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na
majetok dlžníka pre nedostatok majetku.

Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že nie je možné v danom prípade aplikovať ust. § 203 ods. 2
Exekučnéhoporiadku,nakoľkodôvodom,prektorýsúdzastavilexekúciu,nebolaskutočnosť,žemajetok
povinného nestačí na úhradu trov exekúcie, ale strata právnej subjektivity a tým aj spôsobilosti byť
účastníkom konania povinného, preto ďalej uvažoval o použití ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

V zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, súd má možnosť, a nie povinnosť, zaviazať na náhradu
trov exekúcie oprávneného. Predpokladom uloženia povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému v
zmysle ust. § 203 Exekučného poriadku je úvaha o tom, či oprávnený výkonom niektorého zo svojich
procesných práv zavinil vznik niektorého z dôvodov na zastavenie exekúcie uvedených v Exekučnomporiadku. Teda v danom prípade musí byť preukázané, že existuje kauzálny nexus medzi konaním
oprávneného a dôvodom, pre ktorý bola exekúcia zastavená. Uvedené zákonné ustanovenie nie je
možné vykladať tak extenzívne, že oprávnený bude povinný hradiť trovy každej zastavenej exekúcie,

ak ich nebude môcť uhradiť povinný. Uvedenej problematike sa vo svojej rozhodovacej činnosti venoval
aj Ústavný súd Slovenskej republiky, a preto v tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného
súdu: nález Ústavného súdu III. ÚS 432/08-16, v ktorom konštatoval, že samotná skutočnosť, že v
konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone
exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené

a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. V
uvedenom smere Ústavný súd poukázal na to, že riziko s výkonom profesie je vyvážené výhodami
súvisiacimi s výkonom tejto profesie. K rovnakým záverom Ústavný súd dospel tiež v uznesení č. k. III.
ÚS 351//07-11 a v uznesení č. k. IV. ÚS 236//08-12.

V inom uznesení Ústavného súdu, č. k. I. ÚS 148/2010-11 zo dňa 22. 4. 2010, konštatuje, že § 203

Exekučného poriadku vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov
zastavenej exekúcie. Vyplýva to z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúce
sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu bolo
zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. (rovnako pozri uznesenie č. k. I. ÚS 256/08-17 zo dňa 7. 8. 2008).

V uznesení zo dňa 2. 4. 2008, č. k. II. ÚS 142/08-14, konštatoval, že „ani v prípade, ak by ústavný súd
posudzoval tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
bez zreteľa na to, či súčasne došlo aj k porušeniu ústavnoprocesných práv sťažovateľa, nemohol by
dospieť k odlišnému záveru, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľovi nesvedčila legitímna
nádej na nadobudnutie odmeny prv, než mu táto bola priznaná všeobecným súdom, ktorý jediný je

povolaný o výške odmeny sťažovateľa rozhodnúť. Tento záver vyplýva z dikcie § 203 Exekučného
poriadku, podľa ktorého v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby
nahradil trovy exekúcie. Zákon neukladá povinnosť súdu uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie
súdnemu exekútorovi v každom prípade, ale iba vtedy, ak oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti
predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Podmienku náležitej opatrnosti však nemožno vykladať tak, ako

to urobil sťažovateľ v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. Er 1603/00-12 z 24. októbra 2006,
teda tak, že každý oprávnený, ktorý podáva návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi musí
predvídať aj možné zastavenie exekúcie, pretože táto možnosť je tu vždy a s týmto rizikom návrh
na vykonanie exekúcie oprávnený podáva. Túto podmienku je potrebné aplikovať vždy s ohľadom na
konkrétne okolnosti prípadu. Preto § 203 Exekučného poriadku hovorí o opatrnosti náležitej. Sťažovateľ

sa však mýli aj v tom, ak vo svojej sťažnosti tvrdí, že súdny exekútor má nárok na zaplatenie odmeny
v každom prípade s poukazom na to, že zákon nestanovuje podľa názoru sťažovateľa žiadnu výnimku
z tohto pravidla. Takouto výnimkou je totiž práve prípad predpokladaný v § 203 Exekučného poriadku.
Legitímna nádej súdneho exekútora nadobudnúť náhradu trov exekučného konania takto vzniká až
momentomnadobudnutiaprávoplatnostirozhodnutiaexekučnéhosúduopriznanínáhradytrovexekúcie

súdnemu exekútorovi.“

V danom prípade je vhodné poukázať aj na závery Európskeho súdu pre ľudské práva (rozhodnutia
vedené pod č. 23360/08 a 31303/08, ktorými súd vyhlásil sťažnosti súdneho exekútora za neprijateľné),
v ktorých vyslovil právny názor, že sťažovateľova profesia (sťažovateľ je súdnym exekútorom) so sebou

prináša aj riziko nezaplatenia odmeny a hotových výdavkov v prípade zániku oprávneného a povinného
subjektu. Zdôraznil, že uvedené vyplývalo z právnych predpisov, ktoré boli súdnemu exekútorovi známe
vzhľadom na svoju všeobecnú záväznosť. Sťažovateľ však na druhej strane požíva výhodu, pretože
súdni exekútori majú od 1. septembra 2005 exkluzivitu pri výkone súdnych rozhodnutí, za čo dostávajú
odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času, preto bremeno, ktoré súdny exekútor v

tomto prípade znášal, nebolo neprimerané alebo z iného dôvodu neakceptovateľné a nepredstavovalo
nútenú prácu v zmysle článku 4 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd.

Vprejednávanomprípadenemožnokonštatovaťzavinenieoprávnenéhonazastaveníexekúcie,nakoľko
ten si len uplatňoval svoje právo vyplývajúce z exekučného titulu. Je zrejmé, že oprávnený nemohol

zaviniť zastavenie exekúcie, nakoľko zánik právnej subjektivity právnickej osoby viaže zákon (z. č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a z. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník
v znení neskorších predpisov) na konkrétne dôvody, ktoré nemôže za žiadnych okolností spôsobiť
oprávnenýrealizovanímniektoréhozprocesnýchúkonovvexekučnomkonaní.Zuvedenéhovyplýva,ženeboli splnené predpoklady stanovené zákonom na to, aby súd mohol zaviazať na úhradu trov exekúcie
oprávneného, teda zavinenie oprávneného, následkom ktorého by došlo k zastavenie exekúcie, preto
súd rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie. Takýto právny záver súdu

je v súlade nielen s Exekučným poriadkom, ale aj s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými
dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná, čo opakovane potvrdil Ústavný súd Slovenskej
republiky a taktiež aj Európsky súd pre ľudské práva.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia, súd rozhodol tak, ako je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie na Okresný súd Košice I do 15 dní odo dňa
jeho doručenia, v troch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.