Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. september 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/220/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111224378
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8111224378.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Michala
Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu: Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom
Cintorínska 21, Bratislava, IČO: 35776005, proti žalovaným: 1. L. W., nar. XX.X.XXXX, bytom W. XX
a 2. A. O., nar. XX.X.XXXX, bytom W. XXX, obaja zastúpení JUDr. Martinom Staroňom, advokátom
so sídlom Hlavná 89, Prešov, o neplatnosť právneho úkonu a prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov, č. k. 11C 207/2011-73 zo dňa 4.10.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. O trovách
konania rozhodol tak, že náhrada trov konania sa účastníkom nepriznáva.

Rozhodnutie odôvodnil aplikujúc ust. § 47 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku (ďalej
len „EP“) a §§ 39, 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) cit.: „Možno
prisvedčiť žalobcovi, že žalovaný v 1. rade postupoval v rozpore so zákonom (§ 47 ods. 1 písm. b/
Exekučného poriadku), keď potom, čo mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie previedol svoj
podiel k predmetným nehnuteľnostiam na žalovanú v 2. rade. Právne posúdenie uplatneného nároku
súčasného veriteľa - žalobcu však je potrebné vykonať v širšom kontexte a zohľadniť všetky relevantné
skutočnosti. Pohľadávka, pre vymoženie ktorej sa vedie exekučné konanie v súčasnosti činí už len
468,57 Eur, keďže odvolanie voči vyššie citovanému uzneseniu o čiastočnom zastavení exekúcie podal
len povinný.

Podľa názoru súdu pohľadávka žalobcu existuje, keďže je založená právoplatnými platobnými výmermi.
Existuje však len kvôli tomu, že žalovaný v 1. rade si nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť vo vzťahu
k poisťovni, a tiež kvôli tomu, že nepodal odvolanie voči platobným výmerom. Ak by tak urobil, dlh na
poistnom vo výške 468,57 Eur by mu nevznikol a poisťovňa by vydané výmery musela opraviť. Po
zmluvnom postúpení tejto pohľadávky na iný subjekt však už poisťovňa stratila oprávnenie na dispozíciu
s výškou pohľadávky, ktorú už prestala vlastniť. Navyše súd dodáva, že neexistencia pohľadávky v čase
uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok nezakladá neplatnosť zmluvy (napr. rozsudok Najvyššieho
súdu ČR 32Cdo 2801/07, 29Odo 1366/05).

Sporná pohľadávka vznikla voči žalovanému v 1. rade za obdobie, keď bol evidovaný na úrade práce
ako uchádzač o zamestnanie a bol poberateľom hmotného zabezpečenia. V takomto prípade platiteľom
poistného je Národný úrad práce (§ 10 ods. 7 zákona č. 273/1994 Zb.).

Poistený má však oznamovaciu povinnosť zakotvenú v § 11 vyššie citovaného zákona nahlásiť všetky
relevantné skutočností príslušnej zdravotnej poisťovni. Konkrétne v danom prípade žalovaný v 1. rade si
nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť v zmysle § 11 ods. 5 citovaného zákona. Podľa neho poistenec je
povinný oznámiť príslušnej poisťovni najneskôr do 8 dní skutočnosti rozhodujúce pre vznik alebo zánik
povinnosti štátu a národného úradu práce platiť poistné.

Práve vyššie uvedené skutočnosti priviedli súd k záveru, že vyhovenie žalobe by bolo v extrémnom
rozpore s princípom spravodlivosti. Aj keď možno konštatovať, že právna argumentácia žalobcu je
správna, keďže žalobca porušil zákon (§ 47 Exekučného poriadku), čo zakladá neplatnosť darovacej
zmluvy v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, súd mal za to, že výkon práva žalobcu spočívajúci v
podaní tejto žaloby je v rozpore so zásadou dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a
nie je možné mu poskytnúť právnu ochranu. Zásada dobrých mravov predstavuje ďalší právny inštitút
v našom právnom poriadku, ktorý je všeobecným korektívom občianskeho práva a platí v kontexte s
princípom právnej istoty a má sa ním poskytnúť ochrana právam nadobudnutým v dobrej viere, ako to
bolo v prípade žalovanej v 2. rade.

Pri posudzovaní tohto prípadu súd bral do úvahy aj ochranu vlastníckeho práva žalovanej v 2. rade,
pričom ochrana vlastníckeho práva predstavuje jedno zo základných ústavných práv občana, keďže
žalovaná sa do tohto sporu dostala bez vlastného zavinenia. Pre pohľadávku vo výške 468,57 Eur by
žalovaná v 2. rade mala prísť o výlučné vlastníctvo k nadobudnutým nehnuteľnostiam a tým by došlo
k narušeniu aj ďalšieho, jedného z najdôležitejších, princípu právneho štátu a to princípu právnej istoty.
Tieto dôsledky by nastali kvôli pohľadávke, ktorá ak by žalovaný v 1. rade predložil doklad o evidencii
na úrade práce, ani by neexistovala. Túto skutočnosť nie je možné nezohľadniť pri rozhodovaní, pri
ktorom mal byť zachovaný princíp spravodlivosti tak, ako na to poukázal Ústavný súd SR vo viacerých
svojich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Princíp spravodlivosti v súdnych
rozhodnutiach je upravený aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Vzhľadom na uvedené dôvody súd preto žalobu zamietol.“

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil aplikáciou ust. § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) cit. : „Podľa zásady úspechu v konaní totiž nárok
na náhradu trov konania vznikol úspešným žalovaným, súd im však túto náhradu nepriznal v dôsledku
skutočnosti, že celý tento spor zavinil žalovaný v 1. rade svojim nezodpovedným a ľahkovážnym
postojom, keď jednak si nesplnil svoju zákonnú oznamovaciu povinnosť vo vzťahu k poisťovni a navyše,
čo je nepochopiteľné voči príslušným platobným výmerom sa neodvolal. Rozhodujúce pre posúdenie
nároku na náhradu trov konania však bola skutočnosť, že uzavretím napadnutej darovacej zmluvy
žalovaný v 1. rade porušil zákon a to už citované ustanovenie § 47 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku
a preto by nebolo spravodlivé, aby žalovaným bola priznaná náhrada trov konania.“

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca namietajúc, že nie je možné konštatovať, že právny
úkon je na jednej strane v rozpore so zákonom a na druhej strane tento právny úkon považovať za nie
neplatný. Prvostupňový súd oprel svoje rozhodnutie len o princíp spravodlivosti a ochranu vlastníckeho
práva žalovanej v 2. rade, pričom nedbá na ochranu práv žalobcu. Nestotožnil sa ani s tvrdením o dobrej
viere žalovanej v 2. rade, nakoľko sa jedná o rodinného príslušníka žalovaného v 1. rade, jeho neter. I
keby pohľadávka bola u pôvodného veriteľa a boli by mu dodatočne predložené doklady, neznamenalo
by to, že by poisťovňa automaticky zrušila platobné výmery a pohľadávka by zanikla.

K podanému odvolaniu sa vyjadrili žalovaný v 1. a 2. rade, ktorí navrhli rozsudok prvostupňového súdu
potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad
upravených v ust. § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. a zistil, že rozsudok
je správny.

Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Podľa § 47 ods. 1 písm. b) EP exekútor poverený vykonaním exekúcie zakáže povinnému, aby odo
dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie nakladal so svojím majetkom, ktorý podľa ustanovení
tohto zákona podlieha exekúcii okrem nakladania za účelom uspokojenia pohľadávky oprávneného, jej
príslušenstva a trov exekúcie v hotovosti alebo bezhotovostným prevodom z účtu v banke.

Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny
právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne
závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery prvostupňového
súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné:

K odvolacej námietke ohľadom použitie inštitútu dobrých mravov odvolací súd poznamenáva, že dobré
mravy sú právne významnou kategóriou porovnávajúcou právne normy a ich aplikáciu buď s mravným
zmyslom právnej úpravy, alebo ako požiadavku rovných pozícií účastníkov konania. Svojím významom
nadobudli význam základných zásad súkromného práva (zásada ekvity). Nemožno opomenúť fakt, že z
hľadiska obsahového patrí pojem dobrých mravov k neurčitým pojmom. Avšak aj takto neurčitá norma je
aplikovaná na základe priameho zákonného odkazu. Posúdenie toho, čo je v rozpore s dobrými mravmi,
je vždy vecou súdu aplikujúceho konkrétnu normu.

Výkon práv musí byť uplatnený v rámci zákona, t.j. v súlade s jeho obsahom a zároveň musí byť
primeraný (proporcionálny) s ohľadom na cieľ, ktorý sa má dosiahnuť. Nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmoch iného. V opačnom prípade by došlo k zneužitiu výkonu
práva, ktoré nie je dovolené, a preto je sankcionované (§ 3 ods. 1 OZ).

Úvaha prvostupňového súdu, že výkon práva žalobcu, ktorým sa domáha neplatnosti právneho úkonu,
je v rozpore s dobrými mravmi, je správna. Naviac odvolací súd poukazuje na zjavnú neproporcionalitu,
ktorá spočíva v hodnote dlžnej sumy (468,57 Eur) a hodnote prevedenej nehnuteľnosti.

Prvostupňový súd správne prihliadol na to, že sporná pohľadávka vznikla voči žalovanému v 1. rade za
obdobie, keď bol evidovaný na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie a bol poberateľom hmotného
zabezpečenia. V takomto prípade platiteľom poistného je Národný úrad práce. Pre pohľadávku vo výške
468,57 Eur by žalovaná v 2. rade mala prísť o výlučné vlastníctvo k nadobudnutým nehnuteľnostiam.
Tieto dôsledky by nastali kvôli pohľadávke, ktorá ak by žalovaný v 1. rade predložil doklad o evidencii na
úrade práce, ani by neexistovala. Prihliadol na všetky zistené skutočnosti, žalobcom uplatnený nárok,
pričom správne ich vo svojom súhrne vyhodnotil ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.

Napadnutý rozsudok je v súlade aj s judikatúrou Najvyššieho súdu. Odvolací súd poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky ako rozhodnutie č. 47 (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 25. novembra 2008, sp. zn. 4Cdo 107/2007), podľa ktorého: „Skutočnosť, že povinný porušil zákaz
nakladať s majetkom podliehajúcim exekúcii, ktorý uložil súdny exekútor v upovedomení o začatí
exekúcie [§ 47 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku], nemá za následok neplatnosť právneho úkonu
povinného, ktorým tento zákaz porušil, ale vznik práva oprávneného odporovať tomuto právnemu úkonu
povinného v zmysle § 42a a 42b Občianskeho zákonníka a domáhať sa určenia, že ide o právny úkon,
ktorý je voči oprávnenému neúčinný.“

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142
ods. 1 O.s.p. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný a žalovaní v 1. a 2. rade si náhradu trov
odvolacieho konania neuplatnili.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.