Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. august 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/65/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216564
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216564.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Greguša a členov senátu

JUDr. Pavla Pileka a Mgr. Erika Németha v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 25C/58/2013-41 zo dňa 14. januára 2014,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č.k. 25C/58/2013-41 zo dňa 14. januára 2014 p o t v r

d z u j e.
Odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Uviedol,ženavrhovateľsapísomnepodanýmnávrhomdoručenýmdňa28.09.2012domáhalododporcu
zaplatenia majetkovej škody v sume 175,00 eur a nemajetkovej ujmy v sume 774,48 eura, keď Okresný
súd Levice viac ako 445 dní nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom práv. zást. navrhovateľa, oboznámením sa s

listinnými dôkazmi, a to : vyjadrením odporcu zo dňa 23.04.2013, novinovým článkom, pripojeným
spisom OS Levice sp. zn. 9Er/156/2004 ospravedlnením odporcu, stanoviskom žalobcu zo dňa
13.01.2014, potvrdením o priebežnom spracovaní ZP a zistil tento skutkový a právny stav.
Navrhovateľ ako oprávnený prostredníctvom súdneho exekútora podal návrh na Okresný súd Levice
dňa 17.03.2004 na vykonanie exekúcie voči povinnému: T. E.. Exekučným titulom bola Notárska
zápisnica. Príslušný okresný súd vydal poverenie dňa 10.05.2004. Exekučnému súdu bol doručený
návrh na zmenu exekútora dňa 23.11.2010. Po doručení vyjadrenia pôvodného exekútora s vyčíslením

trov dňa 13.12.2011 dňa 06.02.2012 exekučný súd vyšším súdnym úradníkom zamietol návrh na
zmenu exekútora a exekučné konanie zastavil. Oprávnený podal odvolanie, konanie nie je skončené.
Oprávnený nijako zmenu exekútora neurgoval.
Podľa súdu prvého stupňa bol návrh dostatočne špecifikovaný v zmysle § 43 OSP a zákona č.
233/1995 Z.z. platného v čase podania návrhu. Navrhovateľ v petite návrhu uviedol čoho sa domáha,
voči komu a z akého dôvodu. Nepredloženie dôkazov, nie je dôvod na zastavenie konania, ale na
prípadné zamietnutie návrhu. Súd prvého stupňa mal k dispozícii ako dôkaz predmetný exekučný

spis. Ďalšie dokazovanie v tomto smere súd prvého stupňa považoval za nehospodárne, vedúce
k rovnakému zdôvodneniu rozhodnutia súdu. Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný
postup z dôvodu, že k zmene exekútora nedošlo v zákonnej 30-dňovej lehote. Súd prvého stupňa
v tomto prípade neskúmal či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnejlehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla.
Konanie bolo začaté 01.08.2005. Podľa vtedy platného exekučného poriadku a § 238 zák. 233/1995
Z.z. v konaniach začatých do 31.08.2005 lehota 30 dní na vydanie rozhodnutia o zmene exekútora

neplatila. V predmetnom exekučnom konaní tak neexistovala zákonná lehota na rozhodnutie o zmene
exekútora, exekučný súd tak nespôsobil nesprávny úradný postup (rozsudok KS v Žiline sp. zn.
10Co/302/2013). Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z.,
keďpodľanehopríslušnýsúdsvojimpostupomporušilpovinnostiorgánuverejnejmociurobiťúkonalebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne

prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní,
nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady by boli relevantné pre priznanie
náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013. Návrh bol podaný v roku 2012 súd
prvého stupňa však mal za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného
ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania

návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania. Od podania návrhu na zmenu exekútora do návrhu
na predbežné prejednanie nároku navrhovateľa neubehli tri roky a tak návrh nepovažoval za premlčaný.
Ďalej uviedol, že v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora k žiadnej škode
nemohlo dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony
exekučného konania. Účastníkom exekučného konania nerozhodnutím v zákonnej lehote nevznikol

stav právnej neistoty. Navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, navrhovateľ
nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na navrhovateľovi je preukázať svoje
tvrdenia. Mal za to, že navrhovateľ svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne popísané nijako
nedokladoval. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Náhrady majetkovej
škody sa navrhovateľ domáhal za pracovné výkony zamestnancov pomocou informačného systému

predstavovali sumu 70,00 eur, náklady na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,00
eur a administratívne náklady v sume 50,00 eur za komunikáciu s pôvodným exekútorom. Navrhovateľ
navrhoval v tomto smere znalecké dokazovanie, alebo postup podľa § 136 O.s.p.. I k takémuto postupu
je potrebné, aby účastník predložil podklady - dôkazy, bez nich nie je možné posudok vypracovať,
či rozhodnúť podľa § 136 O.s.p. . Znalecký posudok je na preskúmanie správnosti preukázaných

tvrdení účastníkov konania. Z tohto dôvodu súd návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom
ako nehospodárne zamietol, i s poukazom na ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu. Rovnako ako
pri vzniku škody je poškodený povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp.
uviesť skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik
a rozsah ujmy. O dobe nerozhodnutia o zmene exekútora, teda i o údajnej škode sa navrhovateľ

reálne dozvedel až doručením rozhodnutia o nepripustení zmeny exekútora, nepochybne dovtedy nemal
vedomosť o (ne)činnosti exekučného súdu pri rozhodovaní o zmene exekútora. Preto doba, ktorá
uplynula od doručenia žiadosti o zmenu súdneho exekútora, až do samotného vydania uznesenia, ale aj
do doručenia , nemohla nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľa, nemohla v ňom vyvolať neistotu ako
morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie, nemohlo viesť k strate legitímnych

očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom a nemohla vyvolať ani
riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Súd prvého stupňa sa nestotožnil ani s názorom
navrhovateľa, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na
vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Súd prvého
stupňa však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku

škody ani nedošlo.
Súd prvého stupňa uviedol, že rozhodovanie u zmene exekútora nijako vzťah medzi účastníkmi
nemení a vplyv na priebeh konania nebol preukázaný. V predmetnom uznesení bolo rozhodnuté i
o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení. Išlo o odborne komplikovanejšie rozhodnutie, na ktoré 30
dňová lehota nestačila. Správne bolo aj to, že rozhodoval exekučný súd jedným rozhodnutím, keďže

zastavenie exekúcie malo vplyv aj na rozhodnutie o zmene exekútora. Načo by sa zbytočne exekučný
súd rozhodoval o zmene exekútora a následne o zastavení exekúcie, čo by aj oprávnenému teda
navrhovateľovi spôsobilo vyššie náklady v rámci exekúcie. Okolnosť, že exekučný súd vykonával
dokazovanie, ktoré by bolo podľa navrhovateľa nadbytočné a nezaoberal sa len návrhom oprávneného
nepredstavuje samo osebe nesprávny úradný postup orgánu štátu. Ako už bolo konštatované majetková

ujma nebola preukázaná a nemajetková ujma nezávisí automaticky, len od konštatovania nedodržania
zákonnej lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci odôvodnení konštatované a, na základe ktorých
súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ cestou právneho
zástupcu na pojednávaní nevedel nijako konkrétne špecifikovať problémy v podnikaní navrhovateľaspôsobené údajným nezákonným postupom súdu. Ujmu nepreukázal ani za 12 mesiacov od podania
návrhu, čo mal podľa súdu urobiť podaným návrhom. Podľa súdu sa navrhovateľ snaží predmetným
podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej

podnikateľskej aktivite. O návrhu na zmenu exekútora bolo rozhodnuté. Konštatovanie že vo veci išlo
o prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Ako už bolo uvedené žiadne
konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Vzťah príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti, treba

v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody
existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný postup
môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému
zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto
postupom. Teda postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim t.
j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. V konaní nebola

preukázaná priama príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V prvom
rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak by aj teoreticky navrhovateľ nejakú
škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na zmenu exekútora.
Konštatoval, že nemožno skúmať nedodržanie lehoty bez ohľadu na okolnosti veci. Všetky konštatované
okolnosti veci ako sú oprávnenosť pôvodného exekútora na konanie, reálne nepreukázanie škody,

neexistencia zákonnej lehoty na zmenu exekútora, neexistencia konštatovania prieťahov v konaní,
nezákonný exekučný titul, či porušenia povinnosti, vykonávanie dokazovania ako podstata súdnictva,
neaktívny prístup oprávneného, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody viedli samostatne i vo vzájomnom kontexte súd k zamietnutiu návrhu.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo

veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na

základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho
vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil

svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má
dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný
ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z.
a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je

neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na

čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd

má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za

prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote.Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP pričom vo
veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolania, rozhodnutia

súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu
navrhovateľa nie je možné vyhovieť.
Predmetom tohto konania je suma 175,00 eur, ktorej zaplatenie sa navrhovateľ domáha z dôvodu
náhrady škody a suma 774,48 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ako
právny základ návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku

nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod. sp.zn.
exekučného spisu EX 476/2004. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný
súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov obsahuje právnu úpravu zodpovednosti štátu za
činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, keď na orgán územnej
samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje aj zodpovednosť štátu za činnosť
fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy a zodpovednosť
orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu

územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci je nežiaducim a spoločensky
neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte musia mať také právne postavenie, ktoré
bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie zákona alebo za ich každý
nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorým sa priznávajú dve
príbuzné, navzájom nezávislé práva a to právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy, súd alebo iný štátny orgán
a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Rovnako
čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.) ustanovuje, že každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny podrobnosti ustanoví zákon.

Vyššiespomínanýmzákonomjeprávezákonč.514/2003Z.z.,rozlišujúcimedzizodpovednosťouštátua
zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola
škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená
orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej
správy podľa osobitného predpisu.

Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva

verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou
škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje

zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),
väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj

nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.
Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí
v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením

alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).
Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani

územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.
Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené
podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej

lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.
Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladovprevznikškody.Idetedaoobjasneniepríčin,ktoréviedlikurčitémuvýsledkuaostarostlivé
zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah
príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť

škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku.
Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti
s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v konaní ako
dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej úrovni a nie pred

Ústavným súdom SR alebo Európskym súdom pre ľudské práva.
Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a taktiež vec správne právne posúdil. Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Levice vedeného

pod sp.zn. 9Er/156/2004 vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 11.03.2004, kedy bol súdnemu
exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním
doručenýmexekučnémusúdudňa17.03.2004požiadalsúdoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
na podklade exekučného titulu - notárskej zápisnice č.k. N 5237/2003, Nz 115461/03 zo dňa 06.12.2003.
Dňa 10.05.2004 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa

23.11.2010 doručil oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora. Dňa 05.12.2011
exekučný súd vyzval súdneho exekútora na vyčíslenie trov exekúcie, nakoľko bol podaný návrh na
zmenu súdneho exekútora. Súdny exekútor reagoval dňa 13.12.2011 keď exekučnému súdu doručil
odpoveď na výzvu súdu. Následne exekučný súd dňa 06.02.2012 rozhodol o tomto návrhu tak, že
zamietolžiadosťoprávnenéhonazmenusúdnehoexekútora,exekúciuvyhlásilzaneprípustnú,exekúciu

zastavil a rozhodol o trovách exekúcie. Rozhodnutie právoplatné v dôsledku podaného odvolania
oprávneným nie je.
Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúciepoverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.
Podľa § 44 ods. 8 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň

vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 30.11.2006, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu

exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.
Podľa § 44 ods. 9 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 240 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa
doterajších právnych predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis 20) neustanovujú inak.
Podľa § 240 ods. 2 citovaného zákona, ustanovenie § 44 ods. 7 sa použije aj na konania začaté pred 1.

decembrom 2006, v ktorých súd ešte neudelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie.
V konaniach začatých pred 1. decembrom 2006, v ktorých už súd udelil exekútorovi písomné poverenie
na vykonanie exekúcie, ale neurčil výšku preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, súd
určí túto výšku na žiadosť exekútora.
Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa

práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
V tomto smere odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného poriadku s účinnosťou
od 01.09.2005 (s účinnosťou od 01.12.2006 ods. 8) upravuje 30-dňovú lehotu, o plynutie ktorej sa opiera
aj návrh navrhovateľa žiadajúc náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ vo svojom
návrhu tvrdí, že súd aplikujúc toto ustanovenie nerozhodol v zákonom stanovenej lehote.

K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že viazanosť rozsahom a dôvodmi
odvolania vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu
zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen
zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté
konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací

súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba
zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného

odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Vo svojom odvolaní navrhovateľ v prvom rade namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom,
nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu s poukazom na ustanovenia §
205 ods. 2 písm. a) a c) a § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení
každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v
medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnuochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom
ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom
je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).
V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje
ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS

46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.
Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované

vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k
namietanémuodňatiumožnostikonaťpredsúdomvodvolanípresnenepopísalaodvolacísúdanižiaden
takýto dôvod nezistil.
Odňatie možnosti konať pred súdom odvolací súd nevzhliadol ani v postupe súdu prvého stupňa
týkajúceho sa znaleckého dokazovania. Vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná.
To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou
spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým odvolací

dôvod. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by
bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal. Podľa ustálenej
právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej
tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. Účastník má
jednak povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť dôkaznú (§ 120 ods. 1 prvá veta OSP). Táto skutočnosť

ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Uvedená zásada, ako protipól
zásady formálnej pravdy, je vyjadrená v § 153 ods. 1 OSP, podľa ktorého súd rozhodne na základe
skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi
účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
V zmysle § 120 ods. 1 druhá veta OSP len súd má právo rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov

vykoná. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu
skutkového stavu. Ich nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej strane, súd je povinný
vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú právne relevantné a ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je
zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania umožňujú záver, ktorý v konečnom

dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 až § 6 OSP, v zmysle ktorých je potrebné vykladať
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Iba súdny proces, ktorý bol v súlade so základnými
ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je možné označiť za konanie zabezpečujúce právo
na súdnu ochranu. Za súladné preto nemožno označiť nevykonanie dôkazu označeného účastníkom
konania, ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, že môže mať rozhodujúci význam pre ozrejmenie

skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa zamietnutie vykonania znaleckého dokazovania odôvodnil
nehospodárnosťou, nakoľko mal za to, že nebola splnená hlavná podmienka zodpovednostného
právneho vzťahu, keďže podľa názoru súdu prvého stupňa nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.
Taktiež uviedol, že aj tak by dospel k rovnakému právnemu záveru.

V tomto postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie
možnosti konania pred súdom ani nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd prvého
stupňa rozhodol v zmysle zákona a svoje rozhodnutie v tomto smere aj dostačujúco odôvodnil. Odňatie
možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať
výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal, resp. ak ich vyhodnotenie nie podľa

predstáv navrhovateľa.
Vo vzťahu k námietke navrhovateľa, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou
úpravou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 aj v znení účinnom ku dňu začatia tohtokonania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
citoval a na vec aplikoval aj v správnom znení a preto je aj táto námietka navrhovateľa nedôvodná.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii súdny spis sp. zn. 9Er/156/2004 z ktorého listín

a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a nie nedôveryhodnosť údajov
tak ako to uvádza navrhovateľ vo svojom odvolaní.
Ďalej vo vzťahu k námietke oprávneného, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami, odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania

konštatuje, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je kompetentný Ústavný súd SR. Odvolací súd ešte dopĺňa, že judikatúra
Ústavného súdu SR sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné
právo zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníka

konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP sa prihliada aj na premet sporu (povahu veci) v
posudzovanom konaní a jeho význam pre účastníka. Len samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, nakoľko je
potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na
náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu

zákonom stanovenej lehoty alebo nie. Posudzoval teda splnenie podmienok nároku na škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.
Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď
podľa jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia
(rozpor exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že aj táto námietka navrhovateľa

nekorešponduje s odôvodnením rozhodnutia, nakoľko súd prvého stupňa rozpor exekučného titulu so
zákonom vo svojom odôvodnení neriešil.
Vo vzťahu k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu odvolací súd konštatuje, že hmotnoprávnym
dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania je nepreukázanie podmienok na uplatnenie náhrady
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná

súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 30 dní na rozhodnutie o
zmene súdneho exekútora. V tomto smere je potrebné uviesť, že ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 (v znení účinnom v čase začatia predmetného exekučného
konania) neupravovalo lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora, táto bola

zavedená do Exekučného poriadku až novelou účinnou od 01.09.2005. V zmysle § 238 ods. 1
Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do
31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Odsek 2 v tomto prípade vo vzťahu k ustanoveniu § 44
neustanovujeinakpretoplatíprváčasťvety§238ods.1,t.j.žekonaniazačatépred1.septembrom2005
sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, čo je aj tento prípad. Exekučné konanie začalo

dňa 11.03.2004, za účinnosti ustanovenia § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, ktoré lehotu 30 dní na
rozhodnutie súdu o zmene súdneho exekútora neupravovalo. V prebiehajúcich exekučných konaniach
sa a priori totiž uplatnia doterajšie právne predpisy. Všeobecne sa týmto vychádza z prísneho dodržania
ústavných princípov zákazu retroaktivity.
V danom exekučnom konaní preto zo strany exekučného súdu pri vydaní rozhodnutia o zmene súdneho

exekútora nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Exekučný
súd zistiac dôvody na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol
v čase primeranom skutkovému a právnemu stavu veci. Navyše žiadnou lehotou na vydanie rozhodnutia
o zmene súdneho exekútora ani nebol viazaný. Navrhovateľ tak jednu z podmienok zodpovednostného
právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nepreukázal, nakoľko vzhľadom na vyššie uvedené

súd prvého stupňa ani odvolací súd nezistil, že by sa exekučný súd dopustil nesprávneho úradného
postupu z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii exekučný spis, z ktorého údajov pri svojom
rozhodovaní aj vychádzal, pričom z obsahu tohto spisu ako aj z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa
vyplýva, že zo strany exekučného súdu nedošlo k porušeniu žiadnej právnej povinnosti vyplývajúcej zo

zákona a teda nedošlo k naplneniu základného predpokladu potrebného pre úspešnosť žaloby, preto s
ohľadom na zásadu hospodárnosti konania nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. Exekučný
súd rozhodol správne podľa platných právnych predpisov a v primeranom čase v súlade s judikatúrouEurópskeho súdu pre ľudské práva neporušiac tým ani právo na spravodlivý súdny proces a právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ani vo vzťahu k ďalším zákonným podmienkam pre úspešnosť návrhu nemožno konštatovať ich

splnenie. Navrhovateľ totiž od tohto postupu súdu uplatnil nárok na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy vyčíslenú v podanom návrhu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nákladov, ktoré musel vynaložiť
v období do rozhodnutia exekučného súdu (správa pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnancov, udržiavanie a správa informačného systému a administrácia listín a komunikácia s
pôvodným súdnym exekútorom). Nemajetkovú ujmu v peniazoch si uplatnil nakoľko pre neho nie

je samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom stanovenej lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru navrhovateľa neskorým ukončením
procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného, riziko
zmarenia účelu pre stratu kontaktu s povinným a taktiež aj riziko insolvencie povinného. Poukázal pritom

na právo garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR majúc za to, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy
má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy za
porušeniezákladnýchprávaprincípovprávnehoštátu.Sumunemajetkovejujmynavrhovateľvyčíslilako
alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania exekučného súdu na základe aplikácie doktríny
Ústavného súdu 663,88 eura za rok: 12 mesiacov v roku = 55,32 eura, t.j. 774,48 eura (bezdôvodná

nečinnosť súdu viac ako 445 dní).

Niejemožnésúhlasiťanistvrdenímnavrhovateľaohľadomvznikuškodyanemajetkovejujmyvyčíslenej
v podanom návrhu, nakoľko navrhovateľ dôvody vzniku škody a nemajetkovej ujmy a jej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu nijako nepreukázal. Navrhovateľ nepredložil súdu

relevantné dôkazy preukazujúce a dokumentujúce skutočnú reálnu výšku jeho škody. V tomto prípade
je potrebné preukázať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom reálnej
konkrétnej škody, ktorá mala navrhovateľovi skutočne vzniknúť. Navrhovateľ musí totiž preukázať
konkrétnu sumu, ktorú si uplatňuje ako škodu a nie minimálnu výšku škody, ktorá by mu mohla
vzniknúť a taktiež musí preukázať, že škoda, ktorá mu vznikla je v príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom súdu. V tomto prípade nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom vznikom škody (v akejkoľvek výške), t.j. nie je splnená ani ďalšia z podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ ním vyčíslené sumy
ničím nepodložil a odvolaciemu súdu z obsahu súdneho spisu sp. zn. 9Er/156/2004 nie sú známe ani
skutočnosti, že by v dôsledku omeškania exekučného súdu došlo k zániku povinného, k zmareniu účelu

pre stratu kontaktu s povinným a taktiež nie je preukázané že by došlo k insolvencii povinného. Taktiež sa
v súdnom spise nenachádza ani jedna urgencia od oprávneného. Taktiež navrhovateľ nepreukázal ani
dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, keďže ani jeden dôvod, ktorý uvádza v návrhu ničím nepodložil
a ničím nepreukázal. Nestačí samotné tvrdenie navrhovateľa o tom aké náklady mu vznikli, ktoré iba
vyčíslil bez predloženia relevantného dôkazu o tom. Aj vo vzťahu k nemajetkovej ujme sa jedná iba

o hypotetické konštatovanie bez preukázania priameho zásahu do sféry navrhovateľa. V občianskom
súdnom konaní platí koncentračná zásada, t.j. navrhovateľ mal všetky potrebné dôkazy uplatniť do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie vyhlásilo za skončené.
Vzhľadom na uvedené navrhovateľ nesplnil ani jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. V danom prípade bolo na navrhovateľovi preukázať skutočnosti

uvedené v návrhu a to, že exekučný súd svojím nesprávny úradným postupom spôsobil také konanie,
ktoré by bolo v príčinnej súvislosti so škodou vyčíslenou v návrhu. Rovnako tak mal postupovať a
preukázať dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy.
Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporcovi v súvislosti s odvolacím
konaním žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.