Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. jún 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžo/39/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5011201160
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:5011201160.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členov

senátu JUDr. Jany Baricovej a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej veci žalobcu Mgr. O. T., bytom v
W., W. XX, zastúpeného Mgr. Branislavom Samcom, advokátom so sídlom v Žiline, Sad SNP 8, proti
žalovanej Slovenskej advokátskej komore, so sídlom v Bratislave, Kolárska 4, zastúpenej JUDr. Evou
Bušovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, Tobrucká 6, o preskúmanie rozhodnutia žalovanej z 9.
septembra 2011, č. 4397/11, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 22. apríla
2013, č.k. 20S/438/2011-223, v spojení s opravným uznesením zo 4. júna 2013, č.k. 20S/438/2011-231,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline

z 22. apríla 2013, č.k. 20S/438/2011-223, v spojení s opravným uznesením zo 4. júna 2013, č.k.
20S/438/2011-231, m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom z 22. apríla 2013, č.k. 20S/438/2011-223, v spojení s opravným uznesením zo 4. júna
2013, č.k. 20S/438/2011-231 Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) zrušil podľa § 250j ods. 2
písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) napadnuté rozhodnutie a vrátil ho žalobkyni
na ďalšie konanie. Napadnutým rozhodnutím žalovaná nezapísala žalobcu do zoznamu advokátskych
koncipientov z dôvodu podľa § 62 ods. 1 a § 3 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii (ďalej len

„zákon o advokácii“ alebo „ZoA“), t.j. z dôvodu, že žalobca nespĺňa požiadavku bezúhonnosti.

Krajský súd uzavrel, že napadnuté rozhodnutie nevychádza z riadne zisteného skutkového stavu veci a
je vydané predčasne. Poukázal na časový odstup od doby, kedy žalobca spáchal trestný čin zakladajúci
pochybnosťojehobezúhonnostipodľa§3ods.4ZoA,vekžalobcuvdanomčase(28rokov),skutočnosť,
že v tom čase bol študentom druhého ročníka právnickej fakulty, ako aj to, že zaplatením peňažného
trestu, ktorý bol žalobcovi za tento trestný čin uloženým došlo k zahladeniu odsúdenia žalobcu. Mal
za to, že časový odstup siedmich rokov od spáchania trestného činu (5. augusta 2004) je dostatočný
na naplnenie výchovného aspektu odsudzujúceho aspektu (§ 34 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z.z.

Trestný zákon), respektíve sa mohol jednoznačne prejaviť. Napadnutému rozhodnutiu žalovanej krajský
súd vytkol, že sa skutočným výchovným vplyvom odsudzujúceho rozsudku na osobu žalobcu vôbec
nezaoberala, pričom je potrebné zisťovať, akým spôsobom sa žalobca v spoločnosti osvedčil, respektíve
neosvedčil.Ďalej tiež krajský súd poukázal na všeobecne známu skutočnosť, že žalovaná v zozname advokátskych
koncipientov a v zozname advokátov vedie osoby, ktorých bezúhonnosť podľa § 3 ods. 4 zákona o
advokácii v podobných prípadoch žalovaná posudzovala inak.

Žalovanej preto krajský súd uložil doplniť skutkový stav o zistenie všetkých dostupných informácií o
osobe žalobcu až do rozhodnutia žalovanej tak, aby mohla urobiť komplexné posúdenie osoby žalobcu
vo vzťahu k § 3 ods. 4 ZoA.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a priznal žalobcovi náhradu vo výške
66 eur titulom zaplateného súdneho poplatku.

Opravným uznesením zo 4. júna 2013, č.k. 20S/438/2011-231 krajský súd opravil záhlavie rozsudku,

doplniac ho o údaje o právnom zastúpení žalobkyne JUDr. Evou Bušovou. V ďalšom ponechal rozsudok
bezo zmeny.

Proti tomuto rozsudku podala v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá
OSP) odvolanie žalovaná a žiadala ho z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci zmeniť a žalobu
zamietnuť, alternatívne zrušiť a vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

Poukázala pritom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa jednoznačne, s ohľadom na §
3 ods. 4 ZoA uvádza, že žalobca sa v minulosti dopustil násilného trestného činu, pričom s prihliadnutím
na okolnosti, za ktorých bol tento spáchaný, je spochybnené, že bude v budúcnosti čestne a svedomito
plniť povinnosti advokáta.

Zdôraznila, že po oboznámením sa s charakterom trestnej činnosti žalobcu mala za preukázateľne

spochybnené, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokátskeho koncipienta, a preto
obligatórnu podmienku § 62 ods. 1 písm. c/ ZoA nemohla považovať za splnenú.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne označil žalobca rozsudok krajského súdu za vecne
správny a žiadal jeho potvrdenie.

Nestotožnil sa s postupom a ani s odôvodnením odvolania žalovanej, a vzhľadom na totožnosť

odvolacích argumentov s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, zotrval na dôvodoch žaloby.

Spôsob, akým žalovaná uplatňuje § 3 ods. 4 ZoA mal žalobca za rozporný s požiadavkou zaručenia
práva na podnikanie a postráda dobrý úmysel zaručiť ústavou garantované základné práva a slobody,
ktoré patria do ústavnej výbavy jednotlivca. Výklad § 3 ods. 4 ZoA zaujatý žalobkyňou prekračuje,
podľa žalobcu, rámec jeho najširšieho možného jazykového výkladu. Pripustením takéhoto výkladu by

sme pripustili narušenie princípu deľby moci, kedy by na žalovanú bola prenesená výlučná právomoc
zákonodarcuzákonomobmedziťuplatňovaniezákladnýchprávaslobôd(čl.51ods.1ÚstavySlovenskej
republiky; ďalej len „ústava“).

Poukázal na zmenu zákona o advokácii účinnú od 1. januára 2013 práve vo vzťahu k jeho § 3
ods. 4, ktorej účelom bolo spresnenie pojmov „bezúhonnosti“ a „spoľahlivosti“, odvolajúc sa tiež na

dôvodovú správu. Na základe zmeny v texte zákona mal za to, že žalovaná nesprávne a protiústavne
vykladala a uplatnila citované zákonné ustanovenie v znení účinnom do 31. decembra 2012, keď na
jeho vec aplikovala tzv. nulovú toleranciu pri posudzovaní žiadostí o zápis do zoznamu advokátskych
koncipientov.

Vyjadril tiež nesúhlas s názorom krajského súdu ohľadom toho, že hodnotenie konania žalobcu, za

ktoré bol odsúdený, žalovanou vo väzbe na § 3 ods. 4 ZoA bolo vecne správne. Mal za to, že pokiaľmá žalovaná vo vzťahu ku skutku, za ktorý bol rozsudkom súdu právoplatne uznaný za vinného zo
spáchania trestného činu, možnosť tento skutok opätovne hodnotiť z hľadiska jeho povahy, je viac než
namieste priznať právo žalobcu poukazovať na skutkové okolnosti činu, ktoré by svedčili v jeho prospech

z hľadiska naplnenia zákonných požiadaviek zákona o advokácii.

Výklad § 3 ods. 4 ZoA zo strany žalovanej označil za účelový v prospech nulovej tolerancie. Takýto
výklad robí právo nepredvídateľným a je v príkrom rozpore s princípmi právneho štátu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1veta prvá
OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej je namieste vyhovieť.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe opravných prostriedkov prípady, v ktorých zákon

zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych
orgánov (§ 250l ods. 1 OSP).

Podstatousprávnehosúdnictvajeochranaprávobčanovaprávnickýchosôb,oktorýchsarozhodovalov
správnomkonaní;ideoprávnyinštitút,ktorýumožňuje,abysakaždáosoba,ktorásacítibyťrozhodnutím
či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak

konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania
s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

Predmetom prieskumu v tomto súdnom konaní je rozhodnutie predsedníctva Slovenskej advokátskej
komory z 9. septembra 2011 č. 4397/11 o nezapísaní navrhovateľa do zoznamu advokátskych
koncipientov vedeného Slovenskou advokátskou komorou z dôvodu nesplnenia požiadavky § 62 ods.

1 písm. c/ v spojení s § 3 ods. 4 zákona o advokácii.

Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, skutočnosťou, ktorú žalovaná vyhodnotila ako nezlučiteľnú
s požiadavkou § 3 ods. 4 ZoA, je spáchanie trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti
jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona, za ktorý čin bol právoplatne
odsúdený rozsudkom Okresného súdu Žilina zo 17. októbra 2007 (právoplatný 17. októbra 2007).

Tohto trestného činu sa, ako vyplýva z rozsudku Okresného súdu Žilina tak, že 5. augusta 2004 v Žiline
- Závodí, v recepcii ubytovne Remy, po predchádzajúcom konflikte priložil na brucho I. P. legálne držanú
zbraň - pištoľ zn. Glock, so slovami „Zabijem ťa, vystrelím ti brucho!“, pričom ho päsťou pravej ruky
najmenej dvakrát udrel do tváre, čím uňho vzbudil dôvodnú obavu, že konanie, ktorým sa vyhrážal,
uskutoční.

Podľa § 62 ods. 1 zákona o advokácii komora zapíše do zoznamu advokátskych koncipientov na
návrh advokáta, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením
obmedzeným do 15 dní toho, kto

a) je plne spôsobilý na právne úkony,

b) získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte

vysokej školy v Slovenskej republike 4) alebo má uznaný doklad o právnickom vzdelaní druhého stupňa
vydaný zahraničnou vysokou školou,

c) je bezúhonný,d) je v pracovnom pomere s advokátom, verejnou obchodnou spoločnosťou, komanditnou spoločnosťou
alebo so spoločnosťou s ručením obmedzeným, pričom nie je súčasne v pracovnom pomere alebo
obdobnom pracovnoprávnom vzťahu s iným zamestnávateľom s výnimkou pedagogickej, publicistickej,

literárnej, vedeckej alebo umeleckej činnosti, ak svojím rozsahom nemôže ohroziť výkon praxe
advokátskehokoncipientaanevykonávaaničinnosť,ktorájenezlučiteľnáspovahouaetickýmiprincípmi
výkonu praxe advokátskeho koncipienta.

Podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii sa za bezúhonného na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto
bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a ak ide o obzvlášť závažný zločin, trestný čin

zneužívaniaprávomociverejnéhočiniteľa,trestnýčinprijímaniaúplatku,trestnýčinpodplácaniaatrestný
čin nepriamej korupcie, ani ten, komu bolo odsúdenie za taký trestný čin zahladené alebo na ktorého sa
hľadí, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii bezúhonný na účely tohto zákona nie je ani ten, u koho je
preukázateľne spochybnené, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta.

Podľa § 3 ods. 5 zákona o advokácii sa bezúhonnosť preukazuje odpisom registra trestov nie starším

ako tri mesiace.

Povinnosti advokáta vyplývajúce z výkonu povolania sa neobmedzujú len na povinnosti upravené
zákonom. S výkonom povolania advokáta sa nerozlučne spája škála etických povinností voči klientom
a voči súdom a orgánom, pred ktorými advokát presadzuje záujmy svojho klienta, alebo pred ktorými
koná v jeho mene. (Preambula Advokátskeho poriadku)

Hoci Advokátsky poriadok vo svojej preambule hovorí o „advokátoch“, je viac než rozumné a súladné so
zákonom o advokácii vzťahovať etické požiadavky aj na advokátskych koncipientov, ako osoby svojou
praxou sa pripravujúce na výkon advokácie.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že požiadavka bezúhonnosti je jednou z podmienok zápisu
žiadateľa do zoznamu advokátov vedeného komorou. Tento zápis ho následne oprávňuje pre výkon

advokácie v zmysle zákona o advokácii. Bezúhonnosť osoby je posudzovaná na základe jej negatívneho
vymedzenia. Vymedzenie bezúhonnosti je rozdelené do dvoch okruhov, či stupňov.

Prvým je právo a povinnosť komory skúmať na základe odpisu z registra trestov, či žiadateľ o zápis
do zoznamu advokátov nebol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin. Ak áno, skúma, či bolo
odsúdenie za taký trestný čin zahladené alebo sa na žiadateľa hľadí, ako keby nebol za taký trestný čin

odsúdený. Výnimku predstavujú trestné činy vymenované v § 3 ods. 3 zákona o advokácii, kedy komora
aj pri zistení, že odsúdenie za taký trestný čin bolo zahladené, resp. sa na žiadateľa hľadí, ako keby
nebol za taký trestný čin odsúdený, je povinná zamietnuť žiadosť o zápis do zoznamu advokátov.

Druhý stupeň, ktorým zákon rozširuje negatívne vymedzenie bezúhonnosti, predstavuje požiadavka, že
správanie žiadateľa nezakladá pochybnosť, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. Táto

požiadavka ide nad rozsah správania zakladajúceho trestnú zodpovednosť osoby za úmyselný trestný
čin. Zahŕňa v sebe teda právo a povinnosť komory brať do úvahy nedbanlivostné trestné činy, priestupky,
ale aj ďalšie aspekty správania žiadateľa, ktoré nie sú ani priestupkom, ani trestným činom. V rámci tejto
činnosti komora prihliada na všetky okolnosti skutkov, ktoré berie do úvahy, avšak, samozrejme, nie je
oprávnená sama urobiť záver o tom, či bol spáchaný trestný čin alebo iný delikt s výnimkou deliktov

postihovaných v zmysle zákona o advokácii ako disciplinárne previnenie.

Iným správaním, na základe ktorého sa posudzuje tzv. spoločenská (morálna) bezúhonnosť v zmysle §
3 ods. 4 zákona o advokácii sa rozumie aj povaha trestnej činnosti podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii v
prípade, že naň komora s ohľadom na zahladenie, resp. zákonnú požiadavku hľadieť na žiadateľa, akokeby nebol za taký trestný čin odsúdený, nebude prihliadať. Pod povahou trestnej činnosti sa rozumie
napríklad právna kvalifikácia skutku, čas, kedy bol spáchaný, spôsob spáchania, uložený trest atď. Stačí
pritom, aby správanie žiadateľa zakladalo pochybnosť o jeho tom, že bude čestne a svedomito plniť

povinnosti advokáta.

Trestný čin, ktorého sa žalobca dopustil, bol zahladený, preto ho ako skutok nemožno posudzovať podľa
§ 3 ods. 3 ZoA ako trestný čin, ale výlučne v intenciách tzv. spoločenskej bezúhonnosti podľa § 3 ods.
4 ZoA.

Preto žalovaná postupovala správne, keď v rámci zisťovania naplnenia požiadavky bezúhonnosti ďalej
skúmala okolnosti trestného činu, odsúdenie za ktorý bolo žalobcovi vykonaním trestu zahladené. Tento

postup žalovanej nemožno hodnotiť ako zásah do právomoci orgánov činných v trestnom konaní, nejde
o opätovné skúmanie skutku za účelom uloženia trestnoprávnej sankcie, ale o skúmanie osobných
predpokladov pre výkon povolania advokáta. Nejde ani, ako uviedol vo svojom vyjadrení k odvolaniu
žalobca, o opätovné hodnotenie skutku v rozpore s požiadavkou viazanosti výrokom rozhodnutia súdu
v trestnej veci.

Správanie žalobcu, ktoré zadalo príčinu negatívneho rozhodnutia komory o jeho žiadosti o zápis do
zoznamu koncipientov, vykazuje taký stupeň závažnosti, že ho nemožno považovať za „študentskú
či mladícku ľahkomyseľnosť“. Trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi (§
197a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb.) je v zmysle štruktúry trestného zákona trestným činom
hrubo narušujúcim občianske spolužitie, ide o úmyselný trestný čin vykazujúci vysokú spoločenskú

nebezpečnosť. Pokiaľ žalovaná toto konanie hodnotila ako nezlučiteľné s výkonom advokácie aj len v
pozícii advokátskeho koncipienta, nie je namieste námietka prekročenie zákonom zverenej právomoci,
ani námietka extenzívneho výkladu zákonného ustanovenia zakladajúceho obmedzenie výkonu práva
na podnikanie garantovaného ústavou (čl. 35 ods. 1, 2 a čl. 51 ústavy, § 62 ZoA).

Vzhľadom na postavenie a rolu advokáta v právnom systéme Slovenskej republiky, t.j. ako profesie,

ktorejúlohoujepomáhaťuplatňovaťústavnéprávofyzickýchosôbnaobhajobuachrániťostatnéprávaa
záujmy fyzických osôb a právnických osôb v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi,
so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 1 ods. 1 ZoA), sa prísne požiadavky
nielen na odbornosť zisťovanú skúškou v zmysle zákona, ale aj požiadavka určitých osobnostných a
morálnych vlastností javí ako logická. Zodpovedá tomu i požiadavka preukazovania bezúhonnosti na

základe odpisu a nie výpisu z registra trestov, kedy má komora možnosť a povinnosť brať na zreteľ aj
zahladené odsúdenia žiadateľa, a to už vo fáze, kedy sa adept na povolanie advokáta uchádza o zápis
do zoznamu advokátskych koncipientov.

Žiadateľ o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov nesmie vo svojej minulosti vykazovať také
správanie, ktoré preukázateľne spochybňuje, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokátskeho

koncipienta, a neskôr advokáta. Táto požiadavka má viesť už študentov právnických fakúlt k správaniu
v súlade so zákonmi Slovenskej republiky ako aj so spoločenskými pravidlami morálky. Nesplnenie
tejto požiadavky, bez ohľadu na trestnoprávne či administratívnoprávne následky (postih za priestupok,
správny delikt), so sebou nesie aj istú spoločenskú sankciu vo forme diskvalifikácie z výkonu povolaní
vyžadujúcich vyššiu úroveň tzv. spoločenskej bezúhonnosti.

Najvyšší súd zdôrazňuje, že žalobca v čase spáchania tohto trestného činu nebol mladistvým, ani
osobouvekomblízkouvekumladistvých,bolštudentompráva.Nemožnoprihliadnuťaninajehotvrdenie,
že rozsudok okresného súdu a v ňom uložený peňažný trest akceptoval z osobných dôvodov, aby sa
vyhol ďalším problémom s ohľadom na jeho ďalšie štúdium, ako správne skonštatoval aj krajský súd.

Najvyšší súd sa preto nestotožnil so závermi krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie žalovanej

zrušil a vrátil na ďalšie konanie, preto jeho odvolaním napadnutý rozsudok zmenil a žalobu žalobcu
zamietol (§ 250ja ods. 3 OSP).O trovách konania rozhodol najvyšší súd s poukazom na § 250k OSP tak, že účastníkom právo na ich
náhradu nepriznal, pretože žalobca nebol v konaní úspešný a zákon priznanie náhrady trov konania
úspešnej žalovanej neumožňuje.

Senát rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.