Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. máj 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/107/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5708201286
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5708201286.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
MURTEC s.r.o., so sídlom Radničné námestie 1, 821 05 Bratislava, IČO: 35 943 629, proti žalovanému:
IZOGLOBAL, s.r.o., so sídlom Kollárova 85, 036 01 Martin, IČO: 31 617 646, zastúpenému právnym
zástupcom JUDr. Vladimírom Záborským, advokátom, so sídlom E.B. J. X, XXX XX Q., v konaní o
zaplatenie 9.919,04 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu v Martine
č.k. 17Cb/25/2008-472 zo dňa 06.12.2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/25/2008-472 zo dňa 06.12.2012 v napadnutom výroku ,

ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 131,82 Eur
so 14,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 9.919,04 Eur od 05.12.2007 do 27.12.2007 a 14,25 %
úrok z omeškania ročne zo sumy 131,82 Eur od 28.12.2007 až do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol.
Vyslovil, že o trovách konania súd rozhodne v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č.
513/1991Zb.(ďalejlen„OBZ"),§536ods.1,2OBZ,§546ods.1OBZ, §548ods.1OBZ,§365OBZ,
§ 369 ods. 1 OBZ, § 373 OBZ, § 377 ods. 1, 2 OBZ, § 384 ods. 1 OBZ, § 580 OZ, § 358 OBZ okresný
súd žalobe v časti 131,82 Eur s príslušenstvom vyhovel a vo zvyšku žalobu zamietol. V odôvodnení
napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu dňa
04.02.2008 domáhal zaplatenia sumy 298.820,90 Sk. Žalobu odôvodnil tým, že si u neho žalovaný
14.06.2007 objednal opravu hydraulickej ruky Panoba 147, pričom 20.11.2007 žalovaný osobne prevzal

opravenú a namontovanú ruku spolu s dodacím listom a faktúrou č. 2007745 na sumu 298.820,90 Sk so
splatnosťou 04.12.2007. Záväzok do dňa podania žaloby neuhradil. Okrem istiny sa žalobca domáhal aj
zaplatenia úrokov z omeškania, pôvodne 8% z dlžnej sumy od 04.12.2007, neskôr procesným návrhom
doručeným okresnému súdu dňa 03.03.2010 požadoval úrok vo výške 14,25% denne od 05.12.2007.
Zmenu žaloby okresný súd pripustil uznesením na ústnom pojednávaní dňa 06.12.2012.

Okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel vydaním platobného rozkazu dňa 11.08.2008 č.k.

18Rob/50/2008-12,vočiktorémužalovanýpodalodpor,vktoromuviedol,žežalobcaopravuhydraulickej
ruky nevykonal podľa jeho požiadaviek a platných noriem, preto opravu hydraulickej ruky reklamoval
a uplatnil si u žalobcu i náhradu vzniknutej škody v sume 329.250,- Sk, ktorá vznikla z toho dôvodu,
že v období od 02.08.2007 do 16.08.2007 a od 04.10.2007 do 20.11.2007 nemohol žalovaný používaťhydraulickú ruku a nemohol dodávať tovar svojim zákazníkom. Škoda bola vypočítaná ako priemerný
ušlý zisk s porovnateľným obdobím a tiež žiadal náhradu ďalšej škody v sume 43.858,-Sk z dôvodu
márneho pristavenia vozidla k žalobcovi. Žalovaný listom zo 14.12.2007 žiadal náhradu vzniknutej škody

a pretože nebola uhradená, tak žalobca 28.12.2008 jednostranne svoju pohľadávku voči žalobcovi
započítal s pohľadávkou, ktorá bola predmetom konania.

Okresný súd žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu vyzval, aby špecifikoval spôsob vyčíslenia
škody a ušlého zisku. V podaní doručenom okresnému súdu dňa 07.10.2008 žalovaný uviedol, že

podľa faxovej objednávky zo dňa 19.06.2007 mala byť hydraulická ruka opravená do 09.08.2007
(termín opravy a montáže -6+1 týždeň). Samotná oprava mala trvať od 20.06.2007 do 02.08.2007 a
následne mal byť žalovaný žalobcom vyzvaný na pristavenie vozidla na montáž hydraulickej ruky, teda
do 09.08.2007. Pretože k výzve zo strany žalobcu nedošlo, tak 02.08.2007 žalovaný vyzval žalobcu
na urýchlené ukončenie opravy hydraulickej ruky. Žalobca v termíne hydraulickú ruku neopravil, ale
vyzvalnapristavenievozidlana17.08.2007namontážnáhradnejhydraulickejruky,ktorábolapoužívaná

do 03.10.2007, kedy na základe výzvy žalobcu bola náhradná ruka vrátená. 20.11.2007 žalobca
namontoval žalovanému opravenú hydraulickú ruku. Žalovaný nemohol hydraulickú ruku používať v
období od 09.08.2007 do 16.08.2007, t.j. 8 dní a od 03.10.2007 do 20.11.2007, t.j. 47 dní čo dohromady
predstavovalo 55 dní. Ušlý zisk potom žalovaný vyčíslil porovnaním zisku za rovnaké obdobie 55 dní
v mesiacoch august až november roku 2007 a roku 2006, pričom pri 22% marži rozdiel činil 295.572,-

Sk. Ďalšia škoda vznikla žalovanému tak, že vinou žalobcu musel vykonať cestu motorovým vozidlom
mercedes dňa 14.08.2007 na trase Martin-Šamorín, za účelom montáže náhradnej hydraulickej ruky
a 17.08.2007 museli vykonať cestu späť Šamorín-Martin. Tým istým vozidlom dňa 03.10.2007 na
základe výzvy žalobcu vykonali cestu Martin-Žilina a späť za účelom demontáže náhradnej hydraulickej
ruky. Zbytočne tiež žalovaný vykonal cestu 19.10.2007, keď ho žalobca vyzval na namontovanie

hydraulickej ruky, ktorú nenamontoval a vozidlo sa 29.10.2007 vrátilo na trase Šamorín-Martin späť.
Takýmito vykonanými cestami vznikli žalovanému zbytočné náklady v celkovej sume 43.857,-Sk, ktoré
boli žalobcovi vyfakturované faktúrou číslo 7315470.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že obidvaja účastníci sú podnikatelia, tak

v zmysle § 261 ods. 1 OBZ sa budú spravovať ich vzájomné vzťahy prioritne ustanoveniami OBZ.
Medzi účastníkmi v prvostupňovom konaní zostalo nesporné a vykonaným dokazovaním predovšetkým
objednávkou zo dňa 14.6.2007, cenovou ponukou zo dňa 11.6.2007 a faktúrou č. 2007745, ako aj
výpoveďou svedka Z. mal okresný súd nepochybne za preukázané, že medzi účastníkmi došlo k
uzavretiu zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. OBZ. Predmetom tejto zmluvy bola oprava hydraulickej

ruky. O tom, že ohľadne ceny diela došlo medzi účastníkmi k dohode, svedčila cenová ponuka znejúca
na sumu 251.110,- Sk + DPH, pričom táto cenová ponuka sa premietla aj do faktúry č. 2007745 a nebola
žalovaným rozporovaná. Pokiaľ išlo o lehotu plnenia ako vyplývalo z e-mailovej korešpondencie medzi
žalobcom a žalovaným (č.l. 31 spisu), tak táto bolo dohodnutá na 6 týždňov na opravu + jeden týždeň na
montážhydraulickejrukynavozidlo.Žedošlokakceptáciitejtolehotyzostranyžalovanéhosvedčilajeho

výpoveď na pojednávaní, ako aj výpoveď svedka Z.. O tom, že žalobca na strane zhotoviteľa diela, dielo
uskutočnil, svedčí dodací list č. 2007745 zo dňa 20.11.2007, keď došlo k odovzdaniu hydraulickej ruky
žalovanému. Uvedený dodací list jednoznačne preukazoval aj skutočnosť, že k odovzdaniu predmetu
diela nedošlo v dojednanom čase. Uvedená skutočnosť zostala medzi účastníkmi nesporná. Ak sa
žalobca bránil tým, že síce nedošlo k odovzdaniu diela v dojednanom čase, avšak v čase primeranom s

prihliadnutím na povahu diela, tak možno konštatovať, že napriek tejto skutočnosti žalobca neodovzdal
dielo včas, pretože v zmysle § 537 ods. 1 OBZ zhotoviteľ je povinný vykonať dielo na svoje náklady a
na svoje nebezpečenstvo v dojednanom čase, inak v čase primeranom s prihliadnutím na povahu diela.
Z uvedenej koncepcie zákonného ustanovenia vyplývalo, že dielo je odovzdané včas ak je odovzdané v
primeranom čase s prihliadnutím na povahu diela, len a výlučne v tom prípade, ak čas odovzdania diela

nebol zmluvne dojednaný, čo nebol súdený prípad. Či súčasne došlo aj k riadnemu odovzdaniu diela,
bolo v danom spore irelevantné, a to z toho dôvodu, že síce žalovaný v odpore konštatoval a doložil aj
písomný doklad o tom, že vykonanie diela u žalobcu reklamoval, avšak neuplatnil si nároky z vád podľa
§ 560 ods. 1 OBZ, § 564 OBZ a § 436 až § 441 OBZ a z toho dôvodu mu vznikla povinnosť zaplatiť
žalobcovi dohodnutú cenu za dielo, ktorú skutočnosť žalovaný v danom konaní nerozporoval. Žalobcov

návrh na zaplatenie ceny diela v sume 9.919,04 Eur, okresný súd teda považoval za preukázaný.

Žalovaný však v konaní pred súdom prvého stupňa využil svoje právo podľa § 97 ods. 1 OSP a svoje
práva voči žalobcovi uplatnil vzájomným návrhom tak, že započítacím úkonom uplatnil proti žalobcovisvoju pohľadávku titulom škody (skutočnej škody a ušlého zisku). Svoju pohľadávku si však uplatnil len
do výšky pohľadávky, ktorú mal žalobca voči nemu, okresný súd tento prejav žalovaného posudzoval
ako obranu proti žalobe. Uplatnená pohľadávka žalovaného voči žalobcovi spočívala v ušlom zisku a

v skutočnej škode. Skutočnú škodu si uplatnil žalovaný v sume 43.858,- Sk (1.455,82 Eur) a spočívala
v nákladoch, ktoré žalovanému vznikli bezdôvodným pristavením vozidla k žalobcovi. Išlo o pristavenie
vozidla 14.08.2007, kde motorovým vozidlom Mercedes žalovaný vykonal cestu z Martina do Šamorína,
za účelom montáže náhradnej hydraulickej ruky a dňa 17.08.2007 vykonal cestu späť zo Šamorína do
Martina. V danom prípade nešlo síce o cestu bezdôvodnú, ale o cestu, ktorú by v prípade že by oprava

bola vykonaná riadne a včas, žalovaný vykonať nemusel. Ďalšiu zbytočnú cestu vykonal 03.10.2007
po výzve žalobcu, na trase Martin-Žilina a späť za účelom demontáže náhradnej hydraulickej ruky.
Následne 19.10.2007 žalovaný pristavil vozidlo za účelom montáže opravenej hydraulickej ruky, ktorá
však namontovaná nebola a 29.10.2007 sa motorové vozidlo Mercedes vrátilo späť do Martina, teda
bola vykonaná bezdôvodne cesta na trase Martin-Šamorín a späť. Všetky tieto cesty mal okresný súd
preukázané záznamami o prevádzke motorového vozidla Mercedes MT 353 AN, ako aj výpoveďou

žalovaného a svedka p. Z.. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, či tieto cesty žalovaný vykonal skutočne
za uvádzaným účelom, pretože mal mať prevádzku v Podunajských Biskupiciach, tak toto tvrdenie
žalovaný vyvrátil s tým, že jeho prevádzka v Podunajských Biskupiciach neexistuje od roku 2005.
Pokiaľ žalobca vytýkal, že 19.10.2007 a 29.10.2007 žalovaný vyzvaný nebol na pristavenie vozidla,
opak potvrdil okrem žalovaného aj svedok p. Z. na pojednávaní. Skutočnú škodu žalovaný fakturoval

žalobcovi faktúrou 7315470 splatnou 13.12.2007. Túto skutočnú škodu pri márnom pristavení vozidla
Mercedes žalovaný vyčíslil ako nákladovú cenu za prepravu 35,- Sk za kilometer v zmysle analýzy
mesačných nákladov na nákladné motorové vozidlo Mercedes Asteros MT 353 AN, pričom náklady na
toto vozidlo predstavovali mzdové náklady na vodičov, poistné k mzde, náklady na vodiča, cestná daň,
diaľničná známka, havarijné poistenie, opravy, leasing, odpisy a počet kilometrov a náklady na jeden

kilometer vo vzťahu k spotrebovaným PHM. Žalobca namietal, že skutočná škoda môže byť len škoda,
o ktorú sa skutočne znížil majetok poškodeného. Vzhľadom na potrebu ustálenia tejto skutočnej škody
bola do konania pribratá znalkyňa z odboru ekonómia a manažment, ktorá vyčíslila skutočnú škodu na
sumu 16.612,40 Sk, teda 551.43 Eur, pričom táto skutočná cena zahŕňala spotrebu pohonných hmôt
za kilometre márnych jázd v celkovej sume 12.641,- Sk a mzdy vodiča za hodiny márnych jázd v sume

3.971,40 Sk, celkom teda suma 16.612,40 Sk. Okresný súd však nezohľadnil ako skutočnú škodu mzdu
vodiča za hodiny márnych jázd, a to z toho dôvodu, že vodiči sú v stálom zamestnaneckom pomere u
žalovaného a aj v prípade, že by neboli vykonávali uvedené márne jazdy, tak by im bola pridelená iná
práca a vznikol by im nárok za mzdu bez ohľadu na to aké jazdy v daný deň vykonali. Teda túto sumu
3.971,40 Sk čo sa rovnalo 131,82 Eur okresný súd ako skutočnú škodu žalovanému nepriznal. Ako

dôvodný nárok na skutočnú škodu považoval okresný súd len nárok na spotrebované pohonné hmoty
za kilometre márnych jázd, vyčíslené sumou 12.641,- Sk čo predstavovalo „419,060 Eur".

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že ďalšia časť pohľadávky žalovaného proti
žalobcovi spočívala v ušlom zisku, ktorý by bol žalovaný dosiahol. Ušlý zisk predstavoval zisk, ktorý

žalovanému ušiel v čase, keď nemohol používať hydraulickú ruku, a to v období od 03.10.2007, kedy
bola demontovaná náhradná od žalobcu vypožičaná hydraulická ruka až do 20.11.2007, kedy bola
namontovanáopravenáhydraulickárukažalovaného,t.j.47dníavobdobíod09.08.2007,kedyvzmysle
dohody mala byť opravená hydraulická ruka žalovaného až do 16.08.2007, kedy bola namontovaná
žalovanému náhradná hydraulická ruka vypožičaná od žalobcu t.j. 8 dní, celkom teda žalovaný nemohol

používať hydraulickú ruku 55 dní. Tento čas nebol spochybnený ani samotným žalobcom. Ušlý zisk
žalovaný vyčíslil porovnaním zisku za 55 dní v roku 2006 a v roku 2007, pričom rozdiel pri marži
22 % predstavoval sumu 295.572 Sk. Pôvodne túto škodu žalovaný vyčíslil na sumu 329.250,- Sk.
Uvedený rozdiel vznikol z toho dôvodu, že pôvodne bol vyčísľovaný ušlý zisk na základe poklesu obratu
v predmetnom roku a roku predchádzajúcom a následne pri sume 295.572,-Sk žalovaný vychádzal z

objemu odmietnutých objednávok s poukazom na priemerný zisk z predchádzajúcich období. Za účelom
preukázania ušlého zisku predložil žalovaný do spisu svoju účtovnú dokumentáciu, okresný súd do
konania pribral znalkyňu z odboru ekonómia a manažment, ktorá vyčíslila ušlý zisk na 291.010,30 Sk,
čo predstavovalo 9.659,77 Eur. Vypočítaný čistý ušlý zisk bol vo vzťahu k nezrealizovaným zákazkám.
Pokiaľ išlo o výšku pohľadávky, ktorú si žalovaný uplatnil voči žalobcovi za nosný a rozhodujúci dôkaz,

okresný súd považoval práve uvedený znalecký posudok, aj keď k osobe znalkyne, ako aj k znaleckému
posudku samotnému, žalobca mal výhrady. Okresný súd však vychádzal z toho, že v rámci písomného
posudku je znalec povinný uviesť postup, na ktorého základe sa dopracoval k odpovediam na otázky
položené zadávateľom a splnením ním uložených úloh časti „Záveru" odcitovať otázky zadávateľa auviesť stručné odpovede (§ 17 ods. 6 Zákona č. 382/2004 Z.z.). Po preskúmaní celého obsahu posudku,
okresný súd dospel k záveru, že podaný posudok v podstatnom rámci zodpovedal vyššie uvedeným
kritériám stanoveným pre tento úkon znaleckej činnosti. V posudku znalkyňa dostatočne vysvetlila svoje

dôvody a poukázala na svoje argumenty. Je síce pravdou, že znalkyňa v určenej lehote znalecký
posudok nepodala, avšak miera zodpovednosti za toto porušenie povinnosti jej bola zohľadnená vo
výške znaleckej odmeny, ktorá jej bola priznaná a uvedené porušenie povinnosti bude tiež riešené v
rámci už začatého správneho konania proti uvedenej znalkyni. Po objasnení výšky pohľadávky, ktorú si
žalovaný uplatnil voči žalobcovi, bolo potrebné, aby sa okresný súd zaoberal výhradami žalobcu, ktoré

spočívali v tom, že namietal platnosť započítania a to z toho dôvodu, že žalovaný si uplatnil náhradu
škody s poukazom na § 420a OZ a nie v zmysle OBZ. Okresný súd konštatoval, že žalovaný vo výzve
na úhradu škody presne špecifikoval, že požadoval po žalobcovi skutočnú škodu a ušlý zisk, ktoré
vyčíslil a určil aj lehotu, v ktorej zaplatenie tejto škody požadoval. To, že žalovaný nie správne podriadil
svoje nároky pod príslušné ustanovenia zákona mu samo o sebe nemôže byť na ujmu, pretože jeho
prejav je zrozumiteľný, jasný a celkom zreteľne a zrozumiteľne je možné vychádzať z jeho obsahu.

Nesprávne podradenie pod príslušnú zákonnú normu nespôsobilo neplatnosť daného právneho úkonu.
Pokiaľ išlo o ďalšiu výhradu žalobcu spočívajúcu v tom, že žalovaný nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu
mu z § 384 OBZ, tak okresný súd uviedol, že toto ustanovenie priamo súvisí s povinnosťou druhej
strany oznámiť povahu a dôsledky prekážky, ktorá spôsobí porušenie povinnosti zo záväzku (§ 377).
Všeobecná zakročovacia povinnosť podľa § 417 Občianskeho zákonníka určuje povinnosť zakročiť na

odvrátenie škody spôsobom primeraným okolnostiam ohrozenia, OBZ túto povinnosť rozširuje aj na
zakročenie vedúce k zmierneniu škody. Možnosť zakročiť je posudzovaná objektívne, teda ako možnosť
a schopnosť poškodeného naplniť zákonom uloženú povinnosť. Splnenie tejto povinnosti sa viaže na
moment zistenia hrozby škody (nadväznosť na notifikačnú povinnosť podľa § 377 OBZ). Splnenie
oznamovacej povinnosti umožní druhej strane záväzkového vzťahu prijať opatrenia na odvrátenie škody,

alebo na jej zmiernenie.

V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že žalobca ako zhotoviteľ diela „súc" si vedomý ako vyplýva z č.l.
34 spisu (urgencia opravy hydraulickej ruky) nevyhnutnosti hydraulickej ruky pri podnikateľskej činnosti
žalovaného dopredu nesplnil svoju notifikačnú povinnosť vyplývajúcu mu z § 377 OBZ a neupozornil

žalovaného, že nedodrží termín opravy, a to aj napriek tomu, že bol upozornený žalovaným na hroziacu
škodu. Primárne to bol žalovaný, ktorý urgoval opravu hydraulickej ruky, keďže nebol dodržaný termín.
To, že práve žalobca si nesplnil uvedenú notifikačnú povinnosť, vyplývalo aj z výpovede žalovaného na
pojednávaní, ktorá korešpondovala aj s výpoveďou svedka p. Z. na pojednávaní, ktorí uvádzali, že medzi
žalobcom a žalovaným prebiehali neustále telefonické komunikácie ohľadne opravy hydraulickej ruky s

tým, že vždy bol daný zo strany žalovaného prísľub dodania opravenej hydraulickej ruky v krátkej dobe.
O uvedenom nesplnení si notifikačnej povinnosti žalobcu svedčil aj preukázaný fakt, že 19.10.2007 na
výzvu žalobcu bolo pristavené žalovaným vozidlo za účelom montáže opravenej hydraulickej ruky, ktorá
sa opätovne neuskutočnila. Z uvedeného konania žalobcu sa reálne žalovaný mohol domnievať, že
oprava hydraulickej ruky je vo finálnom štádiu a k jej dodaniu dôjde v krátkom časovom horizonte. Z

toho dôvodu nedokázal ani naplánovať zabezpečenie náhradnej hydraulickej ruky a tiež ako vyplynulo
z vykonaného dokazovania pre žalovaného zapožičanie samotnej hydraulickej ruky podľa jeho zistení
nebolo možné a uvedené ponuky inzercie, ktoré predložil do spisu žalobca tiež ponúkali náhradnú
hydraulickú ruku spolu s vozidlom a takéto riešenie teda zapožičanie náhradnej hydraulickej ruky spolu
s vozidlom bolo spojené s komplikáciami, ktoré bližšie objasnil svedok p. Z.. Teda ak okresný súd

ustálil, že nedošlo k splneniu notifikačnej povinnosti zo strany žalobcu podľa § 377 OBZ, nemohla
nastúpiť zakročovacia povinnosť zo strany žalovaného podľa § 384 OBZ. Okresný súd mal teda
výšku a dôvodnosť pohľadávky žalovaného voči žalobcovi za preukázanú a mohol teda skonštatovať
existenciu vzájomných pohľadávok medzi žalobcom a žalovaným, rovnakého druhu - peňažné plnenie.
Keďže žalovaný učinil voči žalobcovi započítací úkon a išlo o pohľadávky spôsobilé na započítanie,

tak sekundárne nastúpila potreba objasnenia momentu zániku uvedených pohľadávok, teda ustálenie
momentu kedy sa uvedené pohľadávky spôsobilé na započítanie stretli. Ako vyplývalo z č.l. 16 spisu,
výzva na úhradu škody žalovaného voči žalobcovi bola zo dňa 14.12.2007 s tým, že v tento istý deň,
ako vyplývalo z podacieho lístku predloženého právnym zástupcom žalovaného (viď č.l. 450 opak),
bola zásielka podaná na pošte. Že uvedená výzva bola žalobcovi doručená, tento nespochybnil, avšak

nebolo zrejmé, kedy mu zásielka doručená bola. Za predpokladu, že pri obyčajnej zásielke doručenie
trvá maximálne tri dni, tak možno ustáliť, že zásielka bola doručená 17.12.2007 a pri poskytnutej 10-
dňovej lehote na plnenie od doručenia výzvy potom zročnosť tejto pohľadávky pripadá na 27.12.2007 akeďže žalobcovi pohľadávka bola zročná 04.12.2007, tak okamih stretu a súčasne v zániku vzájomných
pohľadávok nastal 27.12.2007.

Okresný súd pri určovaní rozsahu zániku vzájomných pohľadávok vychádzal z výzvy, ktorou žalovaný
vyzval žalobcu k náhrade škody, avšak len do výšky preukázanej znaleckým posudkom, ktorá bola
pokiaľ ide o ušlý zisk ustálená na sumu 9.659,77 Eur. Pokiaľ ide o skutočnú škodu na 551,43 Eur,
od ktorej sumy okresný súd odrátal sumu 131,82 Eur ako mzdy vodiča, ktoré ako skutočne vzniknutú
škodu okresný súd neuznal, tak potom možno konštatovať, že záväzok žalovaného voči žalobcovi

zanikol ku dňu 27.12.2007 vo výške 9.787,22 Eur. K zvyšnej časti 131,82 Eur okresný súd žalovaného
zaviazal povinnosťou úhrady žalobcovi s tým, že úroky z omeškania medzi účastníkmi dohodnuté neboli
a teda prislúchali žalobcovi úroky zákonné v zmysle § 369 ods. 1 OBZ účinného do 15.01.2009, a teda
vo výške 14,25 % z dlžnej sumy, teda za obdobie od 05.12.2007 (zročnosť pohľadávky žalobcu voči
žalovanému) do 27.12.2007 (okamih zániku pohľadávok) z celej sumy 9.919,04 Eur a od 28.12.2007
úroky z omeškania vo výške 14,25 % ročne z dlžnej sumy 131,82 Eur až do zaplatenia.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že podľa § 440 ods. 1 OBZ nároky z vád
tovaru sa nedotýkajú nároku na náhradu škody, alebo na zmluvnú pokutu. Kupujúci, ktorému vznikol
nárok na zľavu z kúpnej ceny, nie je oprávnený požadovať náhradu ušlého zisku v dôsledku nedostatku
vlastnosti tovaru, na ktorý sa zľava vzťahuje. Pokiaľ ide o škodu, ktorú si ako skutočnú škodu a ušlý

zisk proti žalobcovi uplatnil žalovaný, tak okresný súd konštatoval, že nároky práve z tejto škody nebolo
možné dosiahnuť, uplatnením niektorého z nárokov z vád. Keďže došlo ku vzniku škody v súvislosti
s vadným plnením, žalovanému zostal zachovaný nárok na náhradu tejto škody. Pokiaľ išlo o škodu
samotnú, tak dokazovaním bolo preukázané, že žalobca porušil svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu
dodať dielo riadne a včas v príčinnej súvislosti s týmto porušením vznikla škoda, ktorej dôvod a výška boli

preukázané, ktoré v skutočnosti zakladali zodpovednosť žalobcu za spôsobenú škodu. Rozhodnutie o
trovách prvostupňového konania si okresný súd ponechal na dobu 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho

zástupcu z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a), b) a f) OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP,
a to v časti druhej výrokovej vety, ktorou súd žalobu vo zvyšku zamietol. Žalobca v odvolaní zdôraznil,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, teda že konanie malo inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že sa žalobcovi ako účastníkovi konania postupom
okresného súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Žalobca v odvolaní uviedol, k tvrdenej inej vade konania v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. b) OSP,
že žalovaný si v konaní proti žalobcovi uplatnil svoje právo vzájomným návrhom predneseným v
podanom odpore. Žalovaný sa voči žalobcovi domáhal sumy 10.929,10 Eur (329.250,- Sk) z titulu
ušlého zisku a sumy 1.455,82 Eur (43.858,- Sk) z titulu vzniknutej škody, t.j. spolu suma vo výške

12.384,92 Eur (373.108,- Sk), ktorú voči žalobcovi jednostranne započítal, zatiaľ čo žalobcom uplatnený
nárok predstavoval ku dňu doručenia odporu (začatie konania o vzájomnom návrhu) sumu vo výške
10.514,74 Eur (316.767,06 Sk). Nakoľko žalovaný uplatnil na započítanie svoju pohľadávku vo výške
prevyšujúcej pôvodnú pohľadávku žalobcu, ide o vzájomný návrh so všetkými z toho vyplývajúcimi
dôsledkami. V zmysle § 97 ods. 3 OSP sa na takýto úkon primerane použijú ustanovenia o návrhu

na začatie konania, „a teda takáto námietka musí spĺňať náležitosti podľa ust. § 79 ods. 1 OSP a
spôsobuje účinky prezumované ust. § 82 OSP." Uvedený úkon žalovaného pôvodne považoval za
vzájomný návrh v zmysle ust. § 97 ods. 1 OSP aj prvostupňový súd, ako to vyplývalo z odôvodnenia
rozsudku (predposledný odsek na str. 7 rozsudku), avšak následne tento prejav žalovaného posúdil
ako obranu proti návrhu, keďže žalovaný v priebehu konania (na poslednom pojednávaní, na ktorom

došlo k vyhláseniu rozsudku) „korigoval" výšku vzájomnej pohľadávky a uplatnil si svoju pohľadávku
voči žalobcovi len do výšky pohľadávky, ktorú mal voči nemu žalobca. Postup prvostupňového súdu,
kedy v rozpore so záväznými procesnými pravidlami pred vydaním rozhodnutia prekvalifikoval podanie,
ktoré malo charakter vzájomného návrhu, na kompenzačnú námietku nebol v súlade so zákonom,
najmä procesnými predpismi. Prvostupňové konanie tak podľa žalobcu trpelo vadou, ktorej následkom

je nesprávne rozhodnutie vo veci.

Žalobca v odvolaní uviedol, že dňom doručenia vzájomného návrhu prvostupňovému súdu sa v súlade
s § 82 ods. 1 OSP v spojení s § 97 ods. 3 OSP začalo na návrh žalovaného konanie o vzájomnomnávrhu. Tento vzájomný návrh musel spĺňať všetky zákonné náležitosti kladené na perfektnosť návrhu
na začatie konania a od momentu začatia konania sa pôvodný žalovaný považoval za žalobcu a
pôvodný žalobca za žalovaného v konaní o vzájomnom návrhu. Žalobca v konaní o vzájomnom

návrhu je teda povinný zaplatiť súdny poplatok a žalovaný v konaní o vzájomnom návrhu je povinný
sa k návrhu vyjadriť. Protinávrh žalovaného však uvedené zákonné požiadavky nespĺňal, nakoľko z
podaného odporu, v rámci ktorého žalovaný uplatnil vzájomný protinávrh, nebolo zrejmé, čoho sa
žalovaný ako navrhovateľ v konaní o vzájomnom návrhu domáha a aký návrh robí. Prvostupňový súd
mal navrhovateľa v konaní o vzájomnom návrhu (žalovaný) v súlade s § 43 ods. 1 OSP vyzvať na

doplnenie nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného podania za účelom zistenia aký návrh
robí apo jeho doplnení pokračovať v konaní o vzájomnom návrhu. Rovnako mal prvostupňový súd
vyrubiť súdny poplatok za vzájomný návrh a navrhovateľa v konaní o vzájomnom návrhu (žalovaného)
vyzvať na jeho zaplatenie. Takýmto spôsobom však prvostupňový súd nepostupoval a žalovaného len
vyzval, aby špecifikoval spôsob vyčíslenia škody a ušlého zisku. Na výzvu okresného súdu žalovaný
odpovedal vyjadrením zo dňa 06.09.2008, avšak ani z tohto podania nebolo podľa žalobcu zrejmé,

čoho sa proti žalobcovi žalovaný domáhal, resp. akú sumu voči pohľadávke žalobcu uplatňoval,
keďže v tomto podaní uviedol žalovaný výšku spôsobenej škody, resp. ušlého zisku v sume 9.811,19
Eur (295572,- Sk) a výšku skutočnej škody v sume 1.455,79 Eur (43.857,- Sk), t.j. spolu 11.266,98
Eur (339.429,- Sk), zatiaľ čo v podanom odpore uvádzal sumu spolu 12.384,92 Eur (373.108,- Sk).
Pohľadávkažalovanéhošpecifikovanávovyjadrenížalovanéhovšaktaktiežpredstavovalasumuvyššiu,

ako žalobcom uplatnená pohľadávka, a teda sa mal návrh žalovaného spravovať režimom vzájomného
návrhu a nie obrany proti návrhu. K ustáleniu výšky žalovaným uplatneného protinávrhu nedošlo ani
v roku 2010 (1,5 roka od doručenia odporu obsahujúceho vzájomný návrh) na pojednávaní konanom
dňa 11.03.2010, kedy právny zástupca žalovaného uviedol: „Naďalej zotrvávam na ušlom zisku, ktorý
bol vyčíslený na základe nezrealizovaných zákaziek, ktorý predstavuje sumu 332 682,30 Sk, toto sme

vyčíslilipodanímdoručenýmsúdudňa20.8.2008."Uvedenásumanezodpovedalaanivýškepohľadávky
uplatnenej v odpore ani výške pohľadávky špecifikovanej v následnom vyjadrení žalovaného. Napriek
tomu prvostupňový súd postupoval v konaní tak, akoby prejav žalovaného bol procesnou obranou proti
návrhu a bez toho, aby ustálil výšku pohľadávky, ktorú žalovaný proti pohľadávke žalobcu započítaval.
Okresný súd bol viazaný návrhom účastníka konania. Ak prvostupňový súd postupoval v rozpore s

procesnými pravidlami, zároveň tak odňal možnosť druhému účastníkovi „vyjadriť sa k tomuto návrhu
ako k vzájomnému návrhu v rámci riadneho súdneho konania o tomto návrhu. Takýmto konaním
prvostupňový súd spôsobil aj vadu konania v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP."

Podľa tvrdení žalobcu v odvolaní sa následne prejavila pokračujúca vada konania spôsobená

nekonaním prvostupňového súdu v súlade s procesnými pravidlami, a to na pojednávaní dňa
06.12.2012, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Žalovaný uviedol, že vzhľadom na závery znaleckého
posudku by chcel „korigovať započítanie", ktoré pôvodne doručil žalobcovi a započítaval skutočnú škodu
menšiu ako pôvodne v súvislosti so závermi znaleckého posudku (str. 3 zápisnice z pojednávania
konaného dňa 06.12.2012 o 9,00 hod.). Takéto korigovanie výšky pohľadávky uplatnenej vzájomným

návrhom žalovaného nie je prípustné, keďže v súlade s § 97 ods. 3 OSP a ust. § 96 ods. 1 OSP mal byť
takýto úkon žalovaného z obsahového hľadiska považovaný za čiastočné späťvzatie návrhu, o ktorom
okresný súd mal rozhodnúť uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie. Takýto postup je dôležitý
nielen z hľadiska náhrady trov konania, ale aj z hľadiska povinnosti súdu v súlade s § 96 ods. 2 OSP
zadovážiťvyjadreniežalobcu(žalovanéhovkonaníovzájomnomnávrhu)vtomzmysle,čisospäťvzatím

návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí. Takýmto postupom prvostupňového súdu došlo zároveň k vade
konania v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP, t.j. došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom
tým, že o čiastočnom späťvzatí návrhu žalovaného prvostupňový súd nerozhodoval uznesením a pred
rozhodnutím o pripustení späťvzatia nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa k späťvzatiu.

Žalobca v odvolaní uviedol, že v zmysle odbornej literatúry sa za odňatie možnosti konať pred súdom
vo všeobecnosti považuje taký postup súdu, ktorým súd účastníkovi konania znemožnil realizáciu tých
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S. a kolektív:
Občiansky súdny poriadok. Komentár. Prvé vydanie. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 612.) Podľa ust. §
205 ods. 2 písm. f) OSP, odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej,možnoodôvodniťlentým,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádzaznesprávnehoprávneho
posúdenia veci. Prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, keď započítací prejav žalovaného
vyhodnotil ako platný, keďže podľa názoru okresného súdu „...žalovaný presne špecifikoval, že požaduje
po žalobcovi skutočnú škodu a ušlý zisk, ktoré vyčíslil a určil aj lehotu na v ktorej zaplatenie tejto škodypožaduje." (str. 9 ods. 2. rozsudku). Kompenzačný prejav musí spĺňať všetky všeobecné náležitosti
právnych úkonov požadované zákonom (ust. § 34 a nasl. OZ) a musí byť zrejmé, ktoré pohľadávky
sa majú započítať. Následkom započítania je, že vzájomne započítané pohľadávky sa zrušujú, pokiaľ

sa kryjú. Základným predpokladom je existencia takých pohľadávok. Z podstaty inštitútu započítania,
ako spôsobu zániku záväzku nahrádzajúceho splnenie, vyplýva, že musí ísť o konkrétne pohľadávky
v určitej výške, ktoré týmto spôsobom zaniknú. Z konania žalovaného, jeho písomných podaní, ako
aj z priebehu súdneho konania bolo však zrejmé, že ku dňu okresným súdom ustáleného stretu a
zániku pohľadávok, t.j. ku dňu 27.12.2007 ešte žalovaný nemal ustálenú výšku svojej pohľadávky proti

žalobcovi, o čom svedčila aj skutočnosť, že samotný žalovaný uvádzal v jednotlivých podaniach rôzne
výšky jeho vzájomnej pohľadávky a túto výšku zároveň korigoval v zmysle záverov znaleckého posudku.
Pohľadávka žalovaného bola v čase jej započítania, t.j. 28.12.2007, sporná a nebola judikovaná. Výšku
svojej pohľadávky žalovaný ustálil až na pojednávaní dňa 06.12.2012 pred vyhlásením rozsudku, a to
na základe znaleckého posudku vykonaného znalcom v priebehu súdneho konania. Túto novú peňažnú
pohľadávku vo výške 9.919,04 Eur žalovaný na pojednávaní započítal proti pohľadávke žalobcu.

Pohľadávky, ktoré sa majú započítať, musia byť, pokiaľ nejde o osobitné prípady upravené v § 359 a
§ 360 OBZ, ku dňu započítania splatné. Hmotnoprávny úkon účastníka urobený prostredníctvom súdu
neumožňuje, aby pohľadávka žalovaného bola splatná v momente jej vyslovenia a započítaná tým istým
slovným prejavom. Voči žalobcovi sa totiž v súlade s ust. § 41 ods. 3 OSP stal tento úkon žalovaného
účinný až od okamihu, keď sa o ňom v konaní žalobca dozvedel, t.j. na pojednávaní dňa 06.12.2012.

V tejto súvislosti sa prvostupňový súd nevysporiadal s okamihom splatnosti novej peňažnej pohľadávky
žalovaného a ani s otázkou platnosti nového započítacieho prejavu žalovaného.

Žalobca ďalej namietal skutočnosť, že prvostupňový súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s
rozpornými tvrdeniami žalovaného v súvislosti so vznikom skutočnej škody. Túto skutočnosť okresný

súd vôbec nezohľadnil pri posudzovaní existencie pohľadávky žalovaného, a to aj napriek tomu, že
takéto rozporné a v priebehu konania menené výpovede žalovaného spochybňovali dôveryhodnosť
žalovaného. V odpore zo dňa 03.09.2008 žalovaný uvádzal, že sumu 1.455,79 Eur (43.857,- Sk)
uplatnil z toho titulu, že musel bezdôvodne viackrát pristaviť vozidlo k žalobcovi na následnú opravu po
reklamácii opravenej hydraulickej ruky vykonanej žalovaným 03.12.2007 a vo vyjadrení zo 06.09.2008

už uvádzal, že túto sumu uplatnil za pristavenie vozidla za účelom namontovania náhradnej hydraulickej
ruky od žalobcu, teda ešte pred odovzdaním opravenej hydraulickej ruky - pred 20.11.2007. Ďalší
rozpor bol podľa žalobcu viditeľný v tom, že vo vyjadrení zo dňa 06.09.2008 žalovaný uvádzal, že dňa
19.10.2007 pristavoval auto do prevádzky žalobcu, ktorý mu tam mal namontovať opätovne náhradnú
hydraulickú ruku a v podaní zo dňa 03.12.2007 (reklamácia) žalovaný uvádza, že dňa 19.10.2007

pristavil auto, nakoľko mu žalobca mal vykonať už konečnú montáž opravovanej hydraulickej ruky.
Protirečivé výpovede predniesol žalovaný aj na pojednávaniach dňa 23.07.2009 a 11.03.2010. Na
pojednávaní dňa 23.07.2009 žalovaný tvrdil, že sa nepokúšali zapožičať vozidlo s hydraulickou rukou
od tretieho subjektu, pretože je to problematické a tiež, že vozidlá na prepravu skiel sú špeciálne,
opatrené zvláštnym stojanom a v Martine sa iný výrobca skiel nenachádza, a teda ani obdobné vozidlo

s takýmto stojanom nie je možné zapožičať (str. 5 ods. 2. Zápisnice z pojednávania konaného dňa
23.07.2009). Na pojednávaní dňa 11.03.2010 žalovaný už tvrdil, že sa pokúšali rokovať o zapožičaní
celého vozidla s hydraulickou rukou, ale na konkrétny termín sa im vozidlo nepodarilo prenajať a stojan
nepotrebovali (str. 4 ods. 1. Zápisnice z pojednávania konaného dňa 11.03.2010). Žalovaný okresnému
súduneposkytolasúdtedanemalkdispozíciiskutkovýzáklad,ktorýbymoholbyťpodkladompreprávne

závery prvostupňového súdu.

Dôveryhodnosť tvrdení žalovaného podľa žalobcu o existencii vzájomnej pohľadávky spochybňovala
i skutočnosť, že žalovaný nepodal samostatnú žalobu o zaplatenie proti žalobcovi, ktorej podanie by
bolo spojené s povinnosťou žalovaného, ako navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok, ale svoju vzájomnú

pohľadávku uplatnil na okresnom súde v rámci podaného odporu proti platobnému rozkazu, súdny
poplatok z ktorého žalovaný súdu dodnes neuhradil. Z dôvodu procesného pochybenia prvostupňového
súdu žalovanému nebol vyrubený ani súdny poplatok zo vzájomného návrhu podaného v zmysle ust.
§ 97 ods. 1 OSP.

V odvolaní žalobca namietal, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil otázku času, keď nebolo
možné hydraulickú ruku žalovaného používať z dôvodu na strane žalobcu. Zo zisteného skutkového
stavu prvostupňový súd vyvodil nesprávny právny záver. Prvostupňový súd túto otázku vyhodnotil tak,
že žalovanému priznal ušlý zisk za obdobie od 03.10.2007, kedy bola demontovaná náhradná odžalobcu vypožičaná hydraulická ruka až do 20.11.2007, kedy bola namontovaná opravená hydraulická
ruka žalovaného, t.j. spolu 47 dní a za obdobie od 09.08.2007 do 16.08.2007, t.j. 8 dní (str. 8 ods.
2. rozsudku). Súd prvého stupňa takto rozhodol napriek tomu, že súčasťou súdneho spisu bola aj

emailová komunikácia zo dňa 09.11.2007 a 12.11.2007 obsahujúca dohodu žalovaného a žalobcu o
termíne pristavenia vozidla žalovaného na montáž opravenej hydraulickej ruky na deň 15.11.2007.
Tieto termíny žalovaný mailom zo dňa 09.11.2007 žiadal potvrdiť od žalobcu. Nepristavením vozidla do
priestorov žalobcu sa žalovaný dostal do omeškania v zmysle ust. § 522 OZ, keďže neposkytol v čase
plnenia súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. Prvostupňový súd teda mohol, pri splnení ďalších právnych

podmienok na jeho priznanie, žalovanému priznať ušlý zisk len za obdobie od 03.10.2007 do 15.11.2007
(kedy bol žalovaný v zmysle dohody povinný pristaviť vozidlo) a od 09.08.2007 do 16.08.2007. Žalobca
navrhol, aby Krajsky súd v Žiline odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a v zmysle § 221 OSP rozsudok
Okresného súdu Martin zo dňa 06.12.2012, č.k. 17Cb/25/2008-472 v časti druhej výrokovej vety zrušil
a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku,

ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vo výroku vecne správne
rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2

OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/107/2013-497 zo dňa 20.05.2014
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 20.05.2014 (č.l. 499 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v
Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný

podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočnédokazovanie,znehobolsprávnevyvodenýskutkovýstav,ktorýokresnýsúdrovnakosprávne
právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti rozsudku okresného v napadnutom

výroku, ktorým okresný súd žalobu vo zvyšku zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v
písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v
spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je

potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku
okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a
odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce
len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu.
V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, nebola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existenciedôvodov na iný výrok ako zamietnutie žaloby vo zvyšku. Okresný súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o ktoré skutkové zistenia oprel a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na tie otázky nastolené účastníkmi

konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom vo všeobecnej rovine sa rozumie procesne nesprávny
postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka občianskeho súdneho konania. Na takú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, musí odvolací súd prihliadať z úradnej povinnosti, t.j. aj vtedy, ak by v odvolaní
uplatnené neboli. Medzi takéto vady sa zaraďuje aj odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom.
Súčasne žalobca vytýkal okresnému súdu aj iné vady konania, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, pričom vo vecno-právnej rovine napádali vady tak v skutkovej rovine ako aj v
rovine hmotnoprávneho posúdenia. Za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu,
ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť
nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132 - 135 OSP. Pri námietke
nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania
a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť
pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušný právnu normu

alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu ale jej obsah
interpretoval nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na zistený skutkový stav ju
nesprávne aplikoval.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo

dňa 18.02.2013 (č.l. 483-485 spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa
výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel
k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcu.

Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd mal priznať ušlý zisk len za obdobie od 03.10.2007 do

15.11.2007, ktorá skutočnosť však žalobcom bola novým tvrdením neprodukovaným žalobcom v celom
prvostupňovomkonaní,atonapriektomu,žežalovanývpriebehuceléhoprvostupňovéhokonania,jasne
vymedzil obdobie, za ktoré si uplatnil ušlý zisk, a to 02.08.2007 do 16.08.2007 a v období od 04.10.2007
do 20.11.2007, z ktorého vymedzenia bolo zrejmé, že obdobie, za ktoré žiadal priznať ušlý zisk, končilo
dátumom do 20.11.2007. Uvedené tvrdenie žalovaného bolo vo vyjadreniach zo dňa 11.05.2009 (č.l.

59 spisu), v odpore proti vydanému platobnému rozkazu, vo vyjadrení žalovaného zo dňa 28.09.2009
(č.l. 120a spisu) a tiež v podanom znaleckom posudku, a na tejto argumentácii žalovaný zotrval v
priebehu celého prvostupňového konania, pričom žalobca tieto skutočnosti v prvostupňovom konaní
nenamietal, nespochybnil. Za konštatovania splnenej procesnej poučovacej povinnosti okresného súdu
podľa § 120 ods. 4 OSP na č.l. 105 spisu v spojení s doručenkami č.l. 106a spisu nebol naplnený žiaden

z dôvodov taxatívne uvedený v § 205a ods. 1 OSP, len za splnenia ktorých by bolo možné prihliadať
v odvolacom konaní ako na relevantné odvolacie dôvody a na novo tvrdené skutočnosti, ktoré neboli
použité v konaní pred súdom prvého stupňa. Vzhľadom na procesný systém neúplnej apelácie, ktorým
je ovládané odvolacie konanie, potom krajský súd nemohol na novo označené skutočnosti, v skutkovej
rovine, ktoré sa následne prelínali i do roviny právnej, uvedené až v odvolaní prihliadať a zaoberať sa

takýmito skutočnosťami ako relevantnými odvolacími dôvodmi.
Žalobcaprimárnevodvolanínamietalpostupokresnéhosúdu,ktorýmvyhodnocovalokresnýsúdobranu
žalovaného pred súdom prvého stupňa. Žalovaný v rámci prvostupňového konania si ako obranu uplatnil
nárok na ušlý zisk, ktorý presne špecifikoval, jednak výškou ako obdobím, za ktoré mu tento ušlý
zisk vznikol. Prvotné uplatnenie takto špecifikovanej obrany žalovaného bolo už v podanom odpore

proti doručenému platobnému rozkazu, v ktorom žalovaný tvrdil zánik žalobcom uplatneného nároku
žalobou z dôvodu započítania s pohľadávkou spočívajúcou v ušlom zisku. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku ako i celého procesného postupu okresného súdu v prvostupňovom konaní bolo nepochybné
napriek odvolacej námietke žalobcu, že okresný súd uvedený procesný úkon žalovaného, ktorý učinil
žalovaný voči okresnému súdu primárne v podanom odpore, správne vyhodnotil len ako obranu v

súlade s § 97 OSP. S týmto postupom okresného súdu sa krajský súd stotožnil, napriek argumentácii
žalobcu v podanom odvolaní. Žalobca mal za to, že takýto postup okresného súdu nebol v súlade s
procesným právom a mal za to, že okresný súd ho práve takýmto postupom poškodil na jeho právach,
pričom poukázal na podmienky platnosti samotných úkonov, uskutočňovaných voči súdu. Mal za to,že takýto úkon nebol v súlade s OSP a okresný súd mal zvoliť postup podľa § 43 ods. 1 OSP.
Po oboznámení sa s uvedeným procesným úkonom žalovaného, ktorý bol obsiahnutý v odpore proti
vydanému platobnému rozkazu, krajský súd mal za to, že postup okresného súdu bol v súlade s

procesným právom a že nejde o vzájomný návrh. Pokiaľ žalobca namietal rozdielnosť výšky uvedenej
procesnej obrany žalovaného, krajský súd mal za to, že takýto postup, keďže nešlo o vzájomný návrh
účastníka konania, nemožno vyhodnotiť ako postup, ktorý by mal byť pričítaný na ťarchu samotného
žalovaného. Krajský súd len primerane a podporne poukazuje i na závery vyplývajúce z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 3/2010, v zmysle ktorého „Vzájomným návrhom,

resp. vzájomnou žalobou v zmysle ustanovenia § 97 ods. 1 OSP je taká žaloba, ktorou za konania
žalovaný uplatňuje svoje práva voči žalobcovi so zámerom, aby bola prejednaná a aby o nej bolo
rozhodnuté v rovnakom konaní ako o žalobe podanej žalobcom. Za vzájomný návrh sa v zmysle
ustanovenia§98OSPpovažujeajuplatnenietzv.kompenzačnejnámietkyžalovaným,ktorouzakonania
započítal voči žalobcom uplatnenej pohľadávke svoju pohľadávku, prevyšujúcu pohľadávku žalobcu,
avšak len v tej časti, v ktorej navrhuje, aby mu bolo prisúdené viac, než požadoval žalobca. Do výšky

zodpovedajúcej pohľadávke žalobcu sa započítací prejav žalovaného v takomto prípade považuje len
za obranu proti návrhu. Rovnako sa za obranu žalovaného považuje aj jeho prejav, ktorým navrhuje
započítať proti pohľadávke žalobcu svoju pohľadávku, neprevyšujúcu pohľadávku žalobcu. Takouto
obranou žalovaného sa súd musí v konaní zaoberať. Vzájomný návrh i obrana žalovaného spočívajúca
v uplatnení kompenzačnej námietky v konaní sú procesnými úkonmi (aj keď samotná kompenzačná

námietka je úkonom hmotnoprávnym). Procesným úkonom účastníka sa rozumie jeho prejav vôle
adresovaný súdu, ktorý smeruje k uplatneniu procesných práv, k splneniu procesných povinností alebo k
iným procesným následkom, ktoré s takýmto prejavom právne predpisy spájajú." Krajský súd konštatuje,
že z procesných úkonov žalovaného nevyplýva, že by si v rámci svojej obrany voči žalobcovi uplatnil
pohľadávkuprevyšujúcunárokuplatnenýžaloboužalobcom,tedažeby žalovanýpodalvzájomnýnávrh,

ktorú skutočnosť žalobca tvrdil v odvolaní, z ktorých dôvodov potom nemohol krajský súd vyhodnotiť túto
odvolaciu námietku ako námietku, ktorá by mala vplyv na už konštatovanú vecnú správnosť odvolaním
napadnutej výrokovej časti rozsudku okresného súdu, ktorou bola žaloba zamietnutá.
Krajský súd v rovine odvolacích námietok žalobcu považuje za podstatné na tomto mieste pripomenúť,
že konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup, nie však samotné rozhodovanie. Konanie súdu v

súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo
na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany,
musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní
(vyhlásení a vyhotovení) musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky
zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku.

Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto
potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu,
práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a
efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na ochranu ich práv
a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní, ktorá skutočnosť z odôvodnenia napadnutého

rozsudku však nevyplývala. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý
má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu
ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere
obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k
stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na

súdnu ochranu a spravodlivý proces. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu
k právam iných osôb (§ 1 OSP).

Žalobca v odvolaní namietol, že okresný súd mu neumožnil, aby sa vyjadril k ním tvrdenému
vzájomnému návrhu, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. S týmito závermi žalobcu sa krajský súd
nestotožnil, dospel k záveru, že postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalobu konať
pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP z dôvodov, uvádzaných žalobcom v odvolaní. Odňatím
možnosti konať pred súdom je preto potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi konania

odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Konaním súdu sa rozumie predovšetkým jeho
procesný postup. O takúto vadu ide najmä vtedy, „ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Súdna ochrana sa poskytuje vmateriálnom ponímaní, čo tiež znamená, že nie každé procesné pochybenie súdu, alebo jeho nesprávny
procesný postup, ktorým dochádza k odopretiu procesného práva účastníkovi konania, je považovaný
za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Súdna ochrana nie je poskytovaná formálne. Dôležitými

hľadiskami sú tie, ktoré vo svetle prípadu dávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, či procesný úkon z
uplatnenia ktorého bol účastník vylúčený, mal podstatný vplyv na ďalšie konanie. Za odňatie možnosti
konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako výsledok rozhodovacej činnosti súdu, ani
v ňom vyslovený právny názor, s ktorým sa účastník nestotožňuje. K odňatiu možnosti konať pred
súdom môže dôjsť činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, do ktorej patria tzv. procesné

rozhodnutia" (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 43/2012 z 11. júla 2012). Z
vykonaného odvolacieho prieskumu krajský súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu nedošlo
k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Ak bolo teda vyhodnotené, že v konaní žalovaným nebol
uplatnený vzájomný návrh, tak potom argumentácia žalobcu v rovine namietaného postupu okresného
súdu odvodená od podmienok pri posudzovaní vzájomného návrhu, nebola vyhodnotená krajským
súdom ako relevantná vo vzťahu k už konštatovanej vecnej správnosti rozsudku okresného súdu v

napadnutom výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšku. Práve v rovine týchto svojich záverov krajský súd
poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo
218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva

na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03)".

Krajský súd aj napriek námietkam žalobcu v odvolaní dospel k jednoznačnému záveru, že napadnutý
rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho
zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre
krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu,

než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie,
napriek odvolacím námietkam žalobcu, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.

12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.
mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

Žalobca v odvolaní namietal postup okresného súdu v rovine vykonaného započítania. Je teda na mieste

zvýrazniť, že v zmysle „§ 580 Občianskeho zákonníka započítanie je spôsobom zániku navzájom sa
kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé
na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou započítania je, že ide o
dva záväzky medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhejpohľadávky a dlžník naopak (vzájomnosť pohľadávok). Plnenie musí byť rovnakého druhu a pohľadávky
musiabyťspôsobilénazapočítanie.Pritomkzapočítaniunedochádzaautomaticky,lenčosapohľadávky
stretli. Vyžaduje sa na to právny úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Musí ísť

o prejav adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu
sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Na započítanie, ako jednostranný právny úkon,
sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítací
prejav možno uplatniť po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá
sa stala splatnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania, a to v

rozsahu, v akom sa navzájom kryjú. Ak je niektorá z nich vyššia, zaniká len do výšky započítavanej
protipohľadávky" (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1M Cdo 11/2008 zo dňa
26. mája 2010). Ak teda žalobca namietal postup okresného súdu pri započítaní, tak v zmysle vyššie
uvedeného nebolo možné argumentáciu žalobcu vyhodnotiť ako relevantnú a z dôvodu, že rozhodnutie
krajského súdu ako súdu odvolacieho v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu vytvára jeden
celok, tak nebolo potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie isté závery,

vychádzajúce z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, ktoré sa týkali vyhodnotenia
započítania vykonaného žalovaným, čo v podstate rieši § 219 ods. 2 OSP.

Len pre úplnosť na dotvrdenie správnosti svojich záverov krajský súd podporne poukazuje i na závery
vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 114/2012 zo dňa 05.

júna 2012, s ktorého závermi sa stotožnil a v zmysle ktorých „Najvyšší súd Slovenskej republiky po
preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa
pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel

ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s
právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu".

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,

ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Za nevyhnutné považuje odvolací súd na tomto mieste poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý

sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia
konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú
argumentáciu.

Na základe odvolacích dôvodov žalobcu krajský súd nezistil, že by boli dané podmienky pre zrušenie

napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých logických
záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu, ktorý bol vo vyvolanom
odvolacomkonanípotvrdenýakovovýrokuvecnesprávnerozhodnutiepodľa§219ods.1OSPvspojení
s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP tak ako už bolo uvedené, krajský súd
v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu

stotožňuje.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne

relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzickýchosôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.

PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.

ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu,nebolomožnévodvolacomkonanírozhodnúťinak,akorozsudokokresnéhovnapadnutomvýroku
súdu potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

O trovách odvolacieho konania, za aplikácie ust. § 224 ods. 4 OSP, vo väzbe na postup prvostupňového
súdu podľa § 151 ods. 3 OSP, rozhodne súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.