Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. apríl 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20S/438/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5011201160
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5011201160.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v konaní pred senátom zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej

a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a JUDr. Márie Urbanovej, v právnej veci žalobcu: Mgr. O.
T., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. A. XX, XXX XX W. proti žalovanému: Slovenská advokátska komora,
Kolárska 4, 813 42 Bratislava vo veci návrhu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 4397/11 zo
dňa 09.09.2011, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Rozhodnutie žalovaného č. 4397/11 zo dňa 09.09.2011 z r u š u j e pri aplikácii § 250j ods. 2 písm.
c) O.s.p. a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 66,- € do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 4397/11
z 09.09.2011, ktorým žalovaný nezapísal žalobcu do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného
Slovenskou advokátskou komorou. V odôvodnení poukázal na § 62 ods. 1 a § 3 ods. 4 zák. č. 586/2003
Z.z. o advokácii a konštatoval, že z odpisu trestov, ako aj pripojeného rozsudku Okresného súdu Žilina
sp. zn. 9T 50/2004 zo 17.10.2007 zistil, že žalobca sa dopustil 05.08.2004 v Žiline-Závodí trestného
činu násilia tak, že v recepcii ubytovne Remy po predchádzajúcom konflikte priložil na brucho A.K.
legálne držanú zbraň - pištol zn. Glock, typ ges.m.b.h., výrobné číslo BNA 772 so slovami: „Zabijem
ťa, vystrelím Ti brucho!“, pričom A.K. päsťou pravej ruky najmenej dvakrát udrel do tváre, čím vzbudil

dôvodnú obavu, že konanie, ktorým sa vyhrážal uskutoční, teda sa inému vyhrážal takým spôsobom, že
to môže spôsobiť dôvodnú obavu, čím spáchal trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a jednotlivcovi
podľa § 197a ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov, za čo bol žalobca odsúdený na
peňažný trest vo výmere 15.000,- Sk a bol mu ustanovený trest odňatia slobody vo výmere 1 mesiaca.
Žalovaný v dôvodoch rozhodnutia konštatoval, že nespochybňuje skutočnosť, že na žalobcu sa podľa
právneho poriadku hľadí, akoby nebol odsúdený a že došlo k zahladeniu tohto odsúdenia. Súčasne
konštatoval, že žalobca sa v minulosti dopustil násilného trestného činu a s prihliadnutím na okolnosti

jeho spáchania, ktoré sú popísané v rozhodnutí, je spochybnené, že bude čestne a svedomite plniť
povinnosti advokáta. Konštatoval, že žalovaný nemôže § 3 ods. 4 zákona o advokácii vykladať zúžene
s prihliadnutím len na zákonnú fikciu zahladenia odsúdenia. Bezúhonnosť je potrebné vykladať zo
širšieho hľadiska a preto žalovaný dospel k záveru, že charakter trestnej činnosti žalobcu, pre ktorú
bol odsúdený, odôvodňuje záver o pochybnostiach, či v budúcnosti žalobca bude čestne a svedomite
vykonávať povolanie advokáta, na ktorého výkon je prax advokátskeho koncipienta prípravou.Proti tomuto rozhodnutiu podal riadne a včas obsiahlu žalobu žalobca, v ktorej žiadal napadnuté
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie. V dôvodoch žaloby konštatoval, že
žalovaný nerozhodol vecne správne, nakoľko neboli zistené relevantným spôsobom zistené skutočnosti,

ktoré by osvedčovali predpoklad, že osoba žalobcu a jeho konanie nedáva záruku, že by si plnil
povinnosti advokáta čestne a svedomite tak, ako vyžaduje zákon. Poukazoval na jazykový výklad
pojmu uvedeného v § 3 ods. 4 zákona o advokácii a konštatoval, že žalovaný ustanovenie vykladal
extenzívne, čím podriadil právny následok právnej normy aj na prípad, ktorý nemožno podriadiť pod
jazykový význam jej skutkovej podstaty (hypotézy). Konštatoval, že žalovaný nebol absolútne viazaný

doslovným znením tohto zákonného ustanovenia, ale sa musí aj od neho odchýliť, okrem iného, aj
v prípade, ak to vyžaduje zo závažných dôvodov účel zákona, história jeho vzniku, systematická
súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku.
Poukazoval na legislatívny proces, ktorý predchádzal prijatiu zákona o advokácii a konštatoval, že
skutočnú vôľu zákonodarcu je možné identifikovať aj zo Spoločnej správy výborov Národnej rady
Slovenskej republiky o prerokovaní vládneho návrhu zákona o advokácii a o zmene a doplnení zák. č.

455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov (tlač 286) vo výboroch Národnej
radySlovenskejrepublikyvdruhomčítaní(č.1078/2003),zktorejcitovalIV.uznesenieÚstavnoprávneho
výboru Národnej rady Slovenskej republiky, ako aj ďalšie ustanovenia. Ďalej sa podrobne venoval nielen
výkladu § 3 ods. 4 zákona o advokácii, ale aj obsahu rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 9T 50/2004
zo dňa 17.10.2007. Konštatoval, že zaplatením peňažného trestu bolo odsúdenie zahladené, čím sa na

žalobcu hľadí, ako keby nebol nikdy odsúdený. Konštatoval, že samotný skutok, za ktorý bol odsúdený
právoplatným rozhodnutím zo 17.10.2007, ku ktorému došlo 05.08.2004 v priestoroch ubytovne Remy
v Žiline, ktorej bol majiteľom a prevádzkovateľom, nespáchal tak, ako mu bol kladený za vinu a že z
jeho strany sa jednalo o nutnú obranu, nakoľko „údajne poškodený“ občan rómskej národnosti násilným
spôsobom vznikol do kancelárie žalobcu, do ktorej nebol voľný prístup a bolo možné do nej vojsť len

cez miestnosť recepčnej, pričom aj táto miestnosť recepčnej bola stavebne oddelená od vonkajších
verejne prístupných priestorov. Konštatoval, že po vniknutí poškodeného do kancelárie žalobcu, kričal
poškodený Róm v spoločnosti druhého Róma na žalobcu vulgárnym spôsobom, aby žalobca navalil
peniaze, pričom žalobca mal na pracovnom stole značnú finančnú hotovosť a v nutnej obrane použil
hrozbu zbrane, svojou legálne držanou zbraňou, na zabránenie protiprávneho konania Rómov, nakoľko

v priebehu skutku bolo možné, podľa jeho názoru, vyvodiť záver, že Rómovia páchajú lúpež. Tvrdil, že
predmetný skutok, napriek právoplatnému rozhodnutiu vo veci, nespáchal, v čase vyhlásenia a prijatia
rozsudku bol študentom druhého ročníka právnickej fakulty a vychádzajúc z vtedy platného školského
poriadku, študent právnickej fakulty, ktorý bol právoplatne odsúdený súdom pre trestný čin, mohol byť
vylúčený zo štúdia. Uviedol, že to bol základný dôvod, prečo nepodstupoval ďalšie riziko konania a prijal

finančný trest, ktorého zaplatením, zo zákona, došlo k zahladeniu odsúdenia.

Vyslovil názor, že vzhľadom na skutkové okolnosti uvedeného skutku (za ktorý bol právoplatne
odsúdený) má za to, že v prípade hodnotenia závažnosti skutku nie sú tu dané relevantné dôvody, na
základe ktorých by bolo možné preukázať vznik pochybnosti, že žalobca bude čestne a svedomite plniť
povinnosti advokáta. Poukázal na základné hodnoty materiálneho právneho štátu, na princíp právnej

istoty, citoval z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, poukázal na nález ÚS SR III. ÚS 72/2010
zo 04.05.2010, II. ÚS 31/04 zo 17.12.2004, ďalej na publikáciu Drgonec J: Ústava Slovenskej republiky.
Komentár. 2. vydanie str. 68, 69, 1143, ako aj nález ÚS SR III. ÚS 47/97, nález PL ÚS 7/96 z 27.02.1997,
nález I. ÚS 17/1997 z 22.09.1999 a nález PL ÚS 67/07 z 06.02.2008. Poukazoval na právnu teóriu a
ďalšiu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR. Ďalej poukázal na čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR, čl.

35 ods. 1 a čl. 51 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, ako aj na ďalšie ustanovenia zákona o advokácii § 3
ods. 4, 5, § 11, § 61, § 62, § 63 ods. 2. Konštatoval, že rozhodnutie odporcu vychádza z nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci potrebného na posúdenie veci a preto ho žiadal zrušiť. K žalobe pripojil
doklady o pracovno-právnej činnosti u advokátov JUDr. Štefana Schnellyho a Mgr. Branislava Samca
so sídlom v W., ako aj rozsiahlu spisovú dokumentáciu, ktorá sa týka vyšetrovacieho spisu Okresného

riaditeľstva PZ v Žiline v predmetnej trestnej veci žalobcu, vrátane zápisníc o výsluchu žalobcu, svedkov,
fotodokumentácie v rozsahu 70 strán, ktoré sú fotokópiou vyšetrovacieho spisu, ktorý bol podkladom
pre vydanie rozsudku sp. zn. 9T 50/2004 zo 17.10.2007.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.V konaní bolo vydané rozhodnutie NS SR 5Sžo/20/2012 zo dňa 28.09.2012, ktorým NS SR vyslovil
právny názor, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je možné preskúmať postupom podľa druhej hlavy
piatej časti O.s.p.. Z tohto dôvodu krajský súd ako vecne a miestne príslušný súd, o žalobe žalobcu proti

rozhodnutiu žalovaného, konal a rozhodol.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu, obsahom pripojeného správneho spisu,
obsahom pripojeného trestného spisu OS Žilina sp. zn. 9T 50/2004 a po vykonanom dokazovaní dospel
k záveru, že žaloba je dôvodná, napadnuté rozhodnutie pri aplikácii § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. zrušil
a konštatoval, že zistenia skutkového stavu sú nepostačujúce na posúdenie veci, a to z nasledovných

dôvodov:

Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný pri rozhodovaní aplikoval ust. § 3 ods. 4 zák. č.
586/2003Z.z.oadvokáciivznení kudňu vydaniarozhodnutia09.09.2011(ďalejlen„zákonoadvokácii“),
podľa ktorého bezúhonný na účely tohto zákona nie je ani ten, u koho je preukázateľne spochybnené,
že bude čestne a svedomite plniť povinnosti advokáta.

Žalovaný pritom správnou úvahou hodnotil obsah, výrokovú časť právoplatného a vykonateľného

rozsudku OS ŽA sp. zn. 9T 50/2004 zo 17.10.2007, ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania
násilného trestného činu podľa § 197a ods. 1 zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov.

Z výrokovej časti tohto trestného rozsudku mal súd preukázané, že žalobca právoplatne bol odsúdený
za skutok, ktorého sa dopustil 05.08.2004 v Žiline-Závodí, keď na recepcii ubytovne Remy po
predchádzajúcom konflikte priložil na brucho osoby A.K. legálne držanú zbraň - pištol zn. Glock, typ

ges.m.b.h., výrobné číslo BNA 772 so slovami: „Zabijem ťa, vystrelím Ti brucho!“, pričom A.K. päsťou
pravej ruky najmenej dvakrát udrel do tváre, čím u neho vzbudil dôvodnú obavu, že konanie, ktorým
sa vyhrážal uskutoční. Okresný súd konštatoval, že žalobca sa inému vyhrážal usmrtením takým
spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu, čím spáchal trestný čin násilia proti skupine obyvateľov
a proti jednotlivcovi podľa § 190a ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo

výške 15.000,- Sk a bol ustanovený pre prípad, že by výkon peňažného trestu bol zmarený, náhradný
trest odňatia slobody vo výmere 1 mesiaca. Toto rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť a právoplatnosť
17.10.2007.

Treba konštatovať, že trestný čin, ktorého sa dopustil žalobca 05.08.2004 a vo vzťahu, ku ktorému bol
uznaný vinným, nemožno subsumovať pod trestné činy špecifikované v § 3 ods. 3 zákona o advokácii

(v znení účinnom k 09.09.2011). Z tohto dôvodu postup žalovaného, ktorý hodnotil konanie žalobcu
obsiahnuté v obsahu rozsudku OS ŽA sp. zn. 9T 50/2004 zo dňa 17.10.2007, vo väzbe na § 3 ods. 4
zákona o advokácii (v znení účinnom k 09.09.2011) bolo vecne správne.

Trebakonštatovať,žetrestnýčinpodľa§197aods.1Trestnéhozákonanemožnopovažovaťzaobzvlášť
závažný zločin s pouk. na ust. § 438 ods. 2 Trestného poriadku a § 11 ods. 1 Trestného poriadku s

pouk. na znenie § 197a Trestného zákona účinného v roku 2004. Nebolo v kompetencii žalovaného,
tak ako správne postupoval, posudzovať žalobcu v zmysle § 3 ods. 3 zákona o advokácii (v znení
účinnom k 09.09.2011) z dôvodu, že síce bol odsúdený za úmyselný trestný čin, avšak v konaní a v čase
rozhodovania žalovaného bolo preukázané, že došlo k zahladeniu jeho odsúdenia.

V ust. § 75 ods. 3 zákona o advokácii v znení účinnom do 31.12.2011, teda aj v čase vydania

napadnutého rozhodnutia, je upravené, že na konanie podľa zákona o advokácii sa nepoužijú
ustanovenia osobitných predpisov, s odkazom na zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.

Táto úprava však neznamená, že rozhodnutia vydané podľa zákona o advokácii nemusia byť súladné
so základnými zásadami a pravidlami správneho konania, ktoré sú vyjadrené v § 3 zákona o správnom
konaní. Súd poukazuje na § 3 ods. 5 zákona o správnom konaní, podľa ktorého rozhodnutia správnychorgánov musia vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v
rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Napadnuté rozhodnutie nevychádza z riadne zisteného skutkového stavu veci a je vydané predčasne.

Krajský súd poukazuje, že skutok, ktorý sa vyššie citovaným trestným rozsudkom kladie žalobcovi za
vinu, sa stal v roku 2004 (05.08.2004) a v čase spáchania skutku mal 28 rokov a bol študentom druhého
ročníka právnickej fakulty. Treba konštatovať, že rozsudok OS ŽA sp. zn. 9T 50/2004 zo dňa 17.10.2007
je právoplatný a vykonateľný, tzn. jeho obsah je záväzný tak pre žalobcu a , aj pre súd. Zaplatením
peňažného trestu došlo k zahladeniu odsúdenia žalobcu (nie zahladeniu skutku, za ktorý bol uznaný
trestným rozsudkom vinným). Pre účely konania podľa § 61 a § 62 zákona o advokácii, z obsahu celého

rozsudku OS ŽA sp. zn. 9T 50/2004 zo 17.10.2007 je potrebné vychádzať (§ 135 ods.1 v spojení s §
246c ods. 1 prvá veta O.s.p.).

V tomto smere sú irelevantné argumenty žalobcu uvádzané v žalobe, keď tvrdí, že trestného činu sa
nedopustil, že sa jednalo o nutnú obranu a že trest prijal iba z toho dôvodu, aby sa vyhol ďalším
problémom, ktoré by mu mohli vzniknúť vo vzťahu k štúdiu na VŠ. Argumenty, ktoré popierajú spáchanie

trestného činu, sú pre posúdenie veci bezpredmetné.

Bolo právom žalobcu všetky skutočnosti a dôkazy preukazujúce jeho nevinu uviesť v konaní OS ŽA
sp. zn. 9T 50/2004 a jedine v tomto konaní mohol svoju nevinu preukázať. Pokiaľ akceptoval obsah
rozhodnutia sp. zn. 9T 50/2004 zo 17.10.2007 a prijal uložený trest, ktorý aj vykonal (zaplatený peňažný
trest), tak nie je možné po právoplatnom a vykonateľnom vydaní rozhodnutia sp. zn. 9T 50/2004 zo

17.10.2007 „vstupovať“ do tohto trestného konania, hodnotiť spáchaný skutok a účinne argumentovať
tvrdením a dôkazmi, že skutok nespáchal, že sa jedná o nutnú obranu, ani v správnom konaní, ani v
konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p.. V tejto časti uvedené žalobné dôvody, ktorými žalobca
spochybňuje vecnú správnosť citovaného trestného rozsudku, sú pre posúdenie veci irelevantné. Tento
rozsudok je právoplatný a vykonateľný, bol záväzný pre žalovaného, ktorý bol oprávnený a povinný aj

pri rozhodovaní z jeho obsahu, aj napriek zahladeniu trestu, vychádzať.

Krajský súd vychádza z účelu trestného zákona, ktorým je chrániť práva a oprávnené záujmy fyzických
a právnických osôb, záujmy spoločnosti a ústavné zriadenie SR. Prostriedkami na dosiahnutie účelu
trestného zákona sú hrozba trestami, ukladanie a výkon trestu a ochranné opatrenia (§ 1, § 2 zák. č.
140/1961 Zb.) účinného k 31.12.2005, v čase začatia trestného stíhania.

Jednoznačne treba konštatovať, že trestné konanie ako také, má výchovný aspekt, jednak na osobu,
ktorá je obvinená zo spáchania trestného činu, resp. obžalovaná zo spáchania trestného činu následné
právoplatné uloženie trestu je dôsledkom „sankciou“ za protizákonnú činnosť osoby. Treba konštatovať,
že samotné trestné konanie, ako aj právoplatné rozhodnutie o uznaní osoby vinnej zo spáchania
trestného činu a uloženie trestu, v mnohých prípadoch má výchovný aspekt nielen k osobe páchateľa,

ale môže mať aj k osobe v okolí páchateľa a vo vzťahu k spoločnosti ako takej. Tieto závery sú obsahom
zásad ukladania trestov (§ 34 ods. 1 zák. č. 300/2005 Z.z.).

Pokiaľ by sme bez ďalšieho popreli možný výchovný účel a výchovný aspekt, akéhokoľvek
právoplatného rozhodnutia súdu, o uznaní viny zo spáchania konkrétneho trestného činu, na osobu
páchateľa, popreli by sme akýkoľvek výchovný účinok odsudzujúceho rozsudku.

Treba brať však do úvahy, že výchovný aspekt môže pôsobiť vo vzťahu k rôznym páchateľom trestných
činom rôzne a aj v rôznej intenzite, avšak absolútne nemožno vylúčiť existenciu a aj určitú intenzitu
výchovného účelu trestného konania a právoplatného odsúdenia, vo vzťahu k osobe páchateľa.Krajský súd konštatuje, že žalobca spáchal trestný čin, ktorý je kvalifikovaný ako úmyselný trestný
čin násilného charakteru 05.08.2004. Rozhodnutie žalovaný vydal 09.09.2011. V čase skutku bol 28
ročný, študent právnickej fakulty. V čase vydania rozhodnutia bol vo veku 35 rokov, možno konštatovať,

zrelý mladý muž. Uvedené časové rozhranie viac ako 7 rokov je dostatočné na to, aby v tomto období
mohol výchovný aspekt odsudzujúceho rozsudku, vo vzťahu k žalobcovi byť naplnený, resp. mohol sa
dostatočne prejaviť alebo aj neprejaviť. Či tento výchovný aspekt mal vplyv na osobu žalobcu alebo nie
z obsahu spisu, ani v vykonaného dokazovania nevyplýva.

Správneorgánynevykonaližiadnedokazovanie,akýmspôsobompospáchanískutkuapoprávoplatnom

odsúdení (05.08.2004 a 17.10.2007) žalobca pôsobil v spoločnosti, ako sa správal k svojmu okoliu, ako
vystupoval.

Podľa názoru krajského súdu je potrebné vzhľadom na obdobie 7 rokov posudzovať osobu žalobcu
komplexne, nielen vychádzať z obsahu trestného rozsudku, ale zisťovať, akým spôsobom sa žalobca
v spoločnosti osvedčil, resp. neosvedčil.

Tieto aspekty sú pre posúdenie osoby žalobcu a aj z komplexného hľadiska podstatné.

Podľa názoru krajského súdu žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď si nezadovážil všetky
potrebné informácie o osobe žalobcu a vychádzal len z obsahu trestného rozsudku, ktorým bol žalobca
uznaný zo spáchania úmyselného trestného činu. Vzhľadom na jeho vek, ktorý bol v čase spáchania
trestného činu, status študent VŠ a pohnútky, ktoré viedli žalobcu k „prijatiu trestu“, nemožno, bez
ďalšieho konštatovať, že by toto súdne rozhodnutie, ako aj predchádzajúci trestný proces (trestné

stíhanie), nemalo na osobu žalobcu žiadny vplyv. Preto bude povinnosťou žalovaného, v ďalšom konaní,
doplniť skutkový stav veci a zistiť si všetky dostupné informácie o osobe žalobcu až do rozhodnutia
žalovanéhotak,abykomplexneosobažalobcu,vovzťahukvýkladu§3ods.4,bolaposúdená.Súčasťou
informácií o žalobcovi bude nielen obsah predmetného odsudzujúceho rozsudku, ale bude potrebné,
aby si žalovaný zadovážil potrebné dôkazy, ktoré by preukazovali žalobcovu „trestnú, príp. priestupkovú

činnosť“ po 05.08.2004, podkladom pre rozhodnutie žalovaného bude aj správa o povesti žalobcu v
mieste jeho trvalého bydliska (prechodného bydliska), správy od všetkých zamestnávateľov žalobcu
po 05.08.2004 až do rozhodnutia žalovaného, resp. iné podklady svedčiace o pôsobnosti žalobcu v
spoločnosti po 05.08.2004

Bez zadováženia uvedených podkladov nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie žalovaného. Preto

súd na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci pri aplikácii ust. § 250j ods. 2 písm. c)
O.s.p. rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Na záver súd dodáva, že rozhodnutie žalovaného musí rešpektovať všetky všeobecné právne zásady,
a to aj princíp spravodlivosti a právnej istoty, medzi ktoré patrí aj princíp legitímneho očakávania
a spoľahlivosť a predvídateľnosť rozhodnutí verejnej správy, pričom tieto princípy sú aplikovateľné

aj na postup a rozhodovanie žalovaného v predmetnej veci. Krajský súd dodáva, že rozhodnutie
žalovaného musí vychádzať z rovnakého prístupu žalovaného ku všetkým uchádzačom o zápis do
zoznamu advokátskych koncipientov. I keď všeobecne platí zásada „bez sudcu niet žalobcu“, výlučne
je na postupe žalovaného, aby prístup v hodnotení podkladov na rozhodnutie uplatňovaný vo
vzťahu k žalobcovi bol primeraný a bol rovnaký, aký uplatňuje vo vzťahu k iným osobám, ktorých do

zoznamu advokátskych koncipientov zapísal (nezapísal). Krajský súd poukazuje, že súd je nezávislý,
to však neznamená, že sudca nekomunikuje so spoločnosťou, s okolím, nevníma média, nezískava
aj iné informácie než z obsahu spisov, pričom je všeobecne známe, že v zoznamoch advokátov a
advokátskych koncipientov, ktoré vedie žalovaný, sú v niektorých prípadoch aj zapísané osoby, ktorých
bezúhonnosť, podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii, v podobných situáciách, posudzoval žalovaný inak.

Žalovanýmalvkonaníúspechpriaplikácii§250kods.1O.s.p.muvznikáprávonanáhradutrovkonania.
Žalobcovivznikloprávonanáhradusúdnehopoplatkuvovýške66,-€,pretomusúdpriznaltrovykonania
vo výške 66,- € a na ich zaplatenie zaviazal neúspešného účastníka - žalovaného.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave v dvoch vyhotoveniach.

Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p.