Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. marec 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/147/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200936
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7012200936.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a

členov senátu JUDr. Jozefa Kuruca a JUDr. Juraja Tymka v právnej veci žalobcu AGRO LADMOVCE,
Ladmovce č. 4, zast. advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Košice, Moldavská cesta 21/A proti
žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR Banská Bystrica, Lazovná č. 63 v konaní o preskúmanie
rozhodnutia žalovaného zo dňa 31. 05. 2012 č. 1020506/1/1016027/2012/5050-r takto

r o z h o d o l :

Žalobu zamieta.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím zo dňa 31. 05. 2012 č. 1020506/1/1016027/2012/5050-r žalovaný podľa § 48 ods. 5 zák. č.

511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov potvrdil dodatočný platobný výmer
Daňového úradu Kráľovský Chlmec zo dňa 10. 11. 2011 č. 738/230/27949/11/Koh, ktorým prvostupňový
správny orgán podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona o správe daní a poplatkov žalobcovi nepriznal
nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 34.881,25 eur a určil mu vlastnú daňovú
povinnosť za toto zdaňovacie obdobie v sume 2.907,-- eur. Dodatočný platobný výmer bol vydaný na
základe výsledkov kontroly na zistenie oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu,
ktoré boli uvedené v protokole o kontrole č. I/332/16813-96779/2011/Mašk zo dňa 26. 09. 2011. Daňovú

kontrolu vykonalo Daňové riaditeľstvo SR.

Správca dane konštatoval, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil odpočítanie
dane na základe faktúry č. 31072010/V3 (FP800034), dátum dodania 31. 07. 2010 od dodávateľa
Mikuláš Vareha - Venikom, za nákup kukurice v strukovom stave v množstve 355.400 ks v celkovej
hodnote 105.731,50 eur, z toho základ dane 88.850,-- eur a DPH 16.881,50 eur, faktúry č. 31072010/V
(FP800035), dátum dodania 31. 07. 2010 od dodávateľa Mikuláš Vareha - Venikom, za nákup krmovín

- sena v množstve 1.300 q, slamy v množstve 800 q, šrotu obilného v množstve 2.450 q a kukurice v
strukovom stave v množstve 228.000 ks, v celkovej hodnote 129.990,20 eur, z toho základ dane je
109.235,50 eur a DPH 20.754,75 eur a faktúry č. 20100605 (FP800036) od dodávateľa V. O., Z.. F..
P.., dátum dodania 02. 06. 2010 za nákup plemenných baranov v počte ks 2, v celkovej hodnote 952,--
eur, z toho základ dane 800,-- eur a DPH 152,-- eur. Správca dane uviedol, že žalobca v súvislosti s
uvedenými obchodmi nesplnil zákonné podmienky pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a)
zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH, pretože nepreukázal reálne uskutočnenie týchto obchodov a vznik daňovej

povinnosti tak, ako boli deklarované vo faktúrach a v súvislosti s poslednou faktúrou daňovému subjektu
nevzniklo právo odpočítať daň v sume 152,-- eur, pretože nepreukázal, že nákup tohto tovaru použil na
účely svojho podnikania, čím porušil ust. § 49 ods. 2 cit. zákona.Správca dane poukázal na to, že kontrolná skupina zistila, že platiteľ podľa výpisu z OR má sídlo na
adrese Ladmovce č. 4, kde sa však nachádza neobývaný dom s odpojenou prípojkou plynu, pričom na
plote je umiestnených 6 tabúľ spoločností prepojených konateľom Mikulášom Varehom st. a vlastníkom

predmetného domu podľa listu vlastníctva č. 276 predmetného k. ú. je spoločnosť Naft - SM Gastro
Slovakia, s. r. o. Zistené bolo, že platiteľ nevyužíva dom na podnikanie, nemá prevádzkové náklady,
súvisiace s jeho využívaním, ako to vyplýva z odpovedí na dožiadania, resp. o poskytnutie informácií
od Východoslovenskej energie Košice, Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s., SPP, a. s.,
Orange Slovensko, a. s., Slovak Telecom, a. s., a pod., pričom platiteľ nemá ani žiadnych zamestnancov

a žiadne pohyby na účtoch zriadených v ČSOB a OTP banke. Z odpovede Plemenárskych služieb
SR, š. p., centrálna evidencia hospodárskych zvierat Žilina bolo zistené, že platiteľ má v databáze
CEHZ registrovaný chov oviec, pričom miestnym zisťovaním v priestoroch bývalého JRD v obci Veľký
Horeš bolo zistené, že sa tam nachádza približne 50 - 60 oviec. Šofér, ktorý tam bol v čase miestneho
zisťovania doviezol slamu, avšak tento nebol zamestnancom platiteľa, ani zamestnancom žiadnej
spoločnosti, v ktorej je konateľom Mikuláš Vareha st. V areáli bol prítomný iba jeden zamestnanec

spoločnosti JOMADO, ktorý nevedel povedať, komu patrí areál bývalého JRD Veľký Horeš. Ďalšími
miestnymi zisťovaniami nebol preukázaný chov oviec v iných objektoch. Platiteľ nemal žiadnych
zamestnancov, na Daňovom úrade Kráľovský Chlmec nemal evidovanú žiadnu prevádzku, ktorá by
slúžila na ustajnenie oviec, nepreukázal, kde sa ovce či v zime, či v lete nachádzajú, kto sa o ne
stará a nepreukázal ani žiadne režijné náklady súvisiace s chovom oviec. Nepreukázal ani to, kto a

akým spôsobom a kde mu doviezol krmoviny v zmysle sporných faktúr a kde boli uskladnené, keďže
platiteľ nemal priestory na uskladnenie. Zároveň žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z
dôvodu preverenia pôvodu krmív kontrolná skupina nahliadla do spisovej zložky dodávateľa Mikuláš
Vareha - Venikom a zistila, že menovaný nie je registrovaný ako prvovýrobca krmovín, nie je vlastníkom
žiadnej nehnuteľnosti, nepredložil žiadne nájomné zmluvy, ani listy vlastníctva k poľnohospodárskym

pozemkom, ani k skladovacím priestorom a ani súpis hmotného a nehmotného majetku, nepredložil
žiadne doklady o preprave tovaru, ani o prenájme dopravného prostriedku a nie je ani evidovaný ako
držiteľ alebo vlastník vozidla, nemal zamestnancov, neúčtoval žiadne prevádzkové náklady. Platby
prebiehali v hotovosti tak, že Mikuláš Vareha st. vystupoval aj za dodávateľa aj za odberateľa, čiže
platil sám sebe a obchodoval len medzi spoločnosťami, kde bol sám konateľom. Skladovacie priestory,

ktoré menovaný označil ako miesto uskladnenia krmovín a to Karlov Dvor v Slovenskom Novom Meste
a Vojany sa správcovi dane nepodarilo preveriť, keďže im vstup do areálov nebol umožnený. Tento
dodávateľ nemal vytvorené technické a materiálne podmienky na vykonávanie poľnohospodárskej
výroby, nepreukázal, nevysvetlil a nezdokladoval výrobné náklady súvisiace s pestovaním, skladovaním
a zberom krmovín, a ani ich nákup. Vychádzajúc z uvedeného kontrolná skupina dospela k záveru,

že platiteľovi Mikuláš Vareha - Venikom ako dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť dňom dodania
tovaru v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH. Zároveň kontrolovanému platiteľovi nevzniklo právo na
odpočet dane za nákup predmetných krmovín z uvedených faktúr. Platiteľ tiež nepreukázal, že vyššie
špecifikované plemenné barany použil na účely svojho podnikania ako platiteľ a to z dôvodov, ktoré už
boli uvedené.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného tiež vyplýva, že platiteľ v kontrolovanom
zdaňovacom období júl 2010 vystavil dodávateľskú faktúru č. 010710/AL1 (FV6) s dňom dodania 01.
07. 2010 pre odberateľa V., Z.. F.. P.., Z. D.É. O. ktorou fakturoval predaj smrekovej guľatiny v množstve
71,90 m3 so základom dane 7.190,-- eur a DPH 1.366,10 eur. Peniaze prijal v hotovosti dňa 02.

07. 2010 na základe príjmového pokladničného dokladu PP13. Za predaj tej istej komodity vystavil aj
dodávateľskú faktúru č. 010710/AL2 (FV7) s dňom dodania 01. 07. 2010 pre odberateľa A., Z.. F.. P.., O.
H. v množstva 72,70 m3 so základom dane 7.270,-- eur a DPH 1.381,30 eur. Peniaze prijal rovnako v
hotovosti 02. 07. 2010 na základe príjmového pokladničného dokladu PP13. Vystavil tiež dodávateľskú
faktúru č. 010710/AL (FV8) pre odberateľa V., Z.. F.. P.., O., ktorou fakturoval predaj 2 ks plemenných

baranov so základom dane 840,-- eur a DPH 159,60 eur. Aj v tomto prípade prijal peniaze v hotovosti
dňa 02. 07. 2010 na základe príjmového pokladničného dokladu PP13.

Keďže platiteľ nepreukázal dôkaznými prostriedkami uvedené zdaniteľné plnenia, kontrolná skupina
vykonala v tejto súvislosti šetrenie na základe nahliadnutia do spisovej zložky Mikuláš Vareha - Venikom

a zistila, že v mesiacoch január a marec 2010 nakupoval smrekovú guľatinu od nezávislej fyzickej
osoby František Fürdös - Fufra Kežmarok, ktorý ju nakupoval od Obecných lesov Ľubica, Štátnych
lesov TANAP, pričom drevo bolo ociachované a ku každej faktúre bol vystavený doklad o pôvode dreva.
Mikuláš Vareha - Venikom pri predaji spoločnostiam, v ktorých bol sám konateľom nedokladoval kfaktúram doklad o pôvode dreva, ktorým by sa mali spoločnosti preukázať aj v prípade skladovania
dreva, eventuálne pri ďalšom predaji z jedného skladu do druhého a zároveň bolo cestou Obvodného
lesného úradu v Michalovciach zistené, že menovanému, resp. žiadnej z jeho spoločností neboli vydané

ciachy v zmysle zák. č. 326/2005 Z. z. o lesoch. Vychádzajúc z počiatočného stavu guľatiny k 01. 01.
2010, z predloženej skladovej evidencie za január - február 2010, z dodávateľských a odberateľských
faktúr za január - jún 2010 bolo zistené, že dodávateľ Mikuláš Vareha - Venikom nemohol v dňoch 20. 04.
2010, 13. 05. 2010, 19. 05. 2010 a 02. 06. 2010 predať smrekovú guľatinu kontrolovanému platiteľovi,
pretože v týchto dňoch na skladovej karte žiadnu nemal a vykazoval mínusové stavy guľatiny. Menovaný

označil ako miesto skladovania guľatiny skladové priestory vo Svätej Márii, kde bolo vykonané miestne
zisťovanie, pričom podľa strážnika areálu drevo sa už 4 roky v tomto priestore nevyskladnilo. Mikulášovi
Varehovi - Venikom nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, pretože nedodal v
skutočnosti smrekovú guľatinu kontrolovanému platiteľovi. Zároveň bolo zistené, že kontrolovaný platiteľ
- žalobca podľa predložených dokladov nakupoval smrekovú guľatinu od dodávateľa Mikuláš Vareha
- Venikom a predával ju spoločnostiam kde bol konateľom tiež Mikuláš Vareha st., takže fakturácia

prebiehala medzi personálne prepojenými spoločnosťami. Platiteľ nemal, ani nedokladoval k faktúram
doklad o pôvode dreva, nepreukázal skladové priestory smrekovej guľatiny, fyzicky neboli zistené
skladové zásoby smrekovej guľatiny. Vychádzajúc z uvedeného ani platiteľ nemohol dodať smrekovú
guľatinu spoločnostiam deklarovaným v predložených dokladoch. V zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH
mu nevznikla daňová povinnosť. Povinnosť zaplatiť daň mu vznikla v zmysle ust. § 71 ods. 6 zákona o

DPH a to vo výške, ktorú uviedol v daňovom priznaní.

Žalovaný citujúc ust. § 49 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, ako aj ust. § 29 ods. 4, 8 zákona o
správe daní a poplatkov konštatoval, že v daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom
subjekte, ktorého povinnosťou je doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Splnenie zákonných podmienok pre

vznik nároku na odpočet dane nespočíva len v predložení dokladov s predpísaným obsahom, faktúry
musia jednoznačne preukazovať všetky znaky vyžadovanej skutočnosti, tzn. objekt, subjekt i právnu
skutočnosť. Ako dôkaz sú použiteľné iba vtedy, ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť.
Žalobca nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených na
faktúrach od dodávateľa Mikuláš Vareha - Venikom, nepredložil žiadne z požadovaných dôkazov a

nepodal žiadne vysvetlenie ani vyjadrenie v zmysle zaslaných výziev v súvislosti s výkonom kontroly
DPH za predmetné zdaňovacie obdobie. Ani na opakované výzvy požadované doklady nepredložil a
neposkytol ani žiadne konkrétne informácie a vysvetlenia, ktoré by preukázali vecnú stránku faktúry, na
základe ktorej by bolo uplatnené odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období, čím nebola
splnená povinnosť úzko spolupracovať so správcom dane a preukázané skutočnosti, ktoré majú vplyv

na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní a
na preukázanie ktorých bol vyzvaný správca dane v priebehu daňového konania. Platiteľ nepreukázal
skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov tak, ako boli uvedené na sporných faktúrach a doklady,
ktoré predložil, nemali takú výpovednú hodnotu, aby ich bolo možné jednoznačne použiť ako dôkaz o
uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov.

Finančné riaditeľstvo z predloženého spisového materiálu zistilo, že v danom prípade kontrolná skupina
pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu postupovala v súlade s platnou právnou
úpravou. Vzhľadom na pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti platiteľom predložených
dokladov vykonala rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia uskutočnenia deklarovaných zdaniteľných

obchodov s krmivami. Dôkazné prostriedky zabezpečila zákonným spôsobom a hodnotila ich v súlade
s § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného
hodnotenia dôkazov.

K namietanému porušeniu princípu proporcionality a neprimeranému dôkaznému zaťažovaniu

kontrolovaného platiteľa, ktorý využil právo slobodne podnikať odvolací orgán uviedol, že správca dane
z dôvodu čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu vykonal šetrenie, na základe ktorého dospel k
zisteniam, že Mikuláš Vareha st. bol oprávnený konať za dodávateľské, ako aj odberateľské spoločnosti,
keďže je spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok obchodných spoločností, ktoré medzi sebou
ako platitelia DPH uskutočňovali zdaniteľné plnenia. Pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských

zmlúv medzi spoločnosťami personálne prepojenými osobou Mikuláša Varehu st. vystupoval menovaný
ako oprávnená osoba na strane dodávateľa i odberateľa, platby za tovar a služby boli uskutočňované
vždy v hotovosti, tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach, mnohokrát neopustil sklady spoločnosti,
zmenil iba vlastníka, a to len v rámci spoločností prepojených dotknutou osobou. Menovaný konal zaďalšie obchodné spoločnosti a vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-
ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa jeho vlastného vyjadrenia
bol v celom reťazci obchodných spoločností nezastupiteľný a ku všetkým preverovaným skutočnostiam

sa mohol iba on vyjadriť a predkladať dôkazné prostriedky. Daňové orgány tým, že vykonávali daňové
kontroly súčasne u daňových subjektov prepojených osobou Mikuláša Varehu st. nepostupovali v
rozpore s platnými právnymi predpismi, cieľom ich postupu bolo čo najúplnejšie zistiť skutkový stav.
Stav, na ktorý sa odvolával konateľ týchto spoločností vytvoril platiteľ tým, že zvolil takúto formu svojho
podnikania, čím úmyselne vytvoril stav, pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov, služieb, financií, faktúr

a dokladov. Daňové orgány neupierajú platiteľovi možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť takouto
formou, avšak pri takejto forme považujú za potrebné a nutné zabezpečiť, aby každá spoločnosť, ktorá
je samostatnou účtovnou jednotkou a ako taká má svoje práva aj povinnosti si tieto povinnosti aj plnila.
Menovaný mohol svoje spoločnosti personálne obsadiť tak, aby k danému stavu nedošlo a mohol využiť
možnosť inštitútu splnomocneného zástupcu. Snahou kontrolného orgánu bolo zistiť pôvod tovaru,
cez ktorú obchodnú spoločnosť sa tovar do toho reťazca dostal, kedy a cez ktorú spoločnosť tovar

opustil tento reťazec. Preto takýto postup bol v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom sledovanom
daňovými orgánmi bolo správne určenie daňovej povinnosti. Dospieť k tomuto cieľu bolo možné iba
súbežným výkonom kontrol v reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou Mikuláša
Varehu st. Zo spisového materiálu vyplýva, že kontrolný orgán nezaťažoval platiteľa viac, ako to bolo
nevyhnutné pre správny výkon daňovej kontroly. V danom prípade na zaslané výzvy, ktoré platiteľ

prevzal, nereagoval, a ani nepredložil požadované dôkazy a vysvetlenia. Preto považoval námietky
žalobcu v tomto smere za neopodstatnené.

Námietku týkajúcu sa tvrdenia, že ťažiskovým a jediným dôkazom, na podklade ktorého daňový orgán
nezákonným spôsobom postupoval voči daňovému subjektu, je totožnosť osoby ako spoločníka, resp.

konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia s tým, že správny
orgán nedisponuje žiadnym priamym ani nepriamym konkrétnym dôkazom, ktorým by spochybnil
uskutočnenie zdaniteľného obchodu, považoval žalovaný za neopodstatnenú, ako to vyplýva z už
vyššie špecifikovaného vykonaného dokazovania. Jednotlivé dôkazy boli v napadnutom rozhodnutí
špecifikované a tieto boli vyhodnotené jednotlivo, aj v ich vzájomnej súvislosti.

K námietke o nesprávnej aplikácii § 71 ods. 6 zákona o DPH a k námietke, podľa ktorej z rozsudku
ESDC - 454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani
a z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ust. § 78 ods. 6 zákona o DPH
odvolací orgán uviedol, že čl. 203 smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH stanovuje,

že DPH platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Uvedené je premietnuté do zákona o DPH,
konkrétne do ust. § 69 ods. 5, pričom ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o DPH je plne v súlade s platnou
smernicou Rady ako bola citovaná, pričom toto ustanovenie hovorí o faktúre alebo o inom doklade o
predaji nevynímajúc faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža skutočnosť. V tomto prípade žalobcovi
nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru, pretože tovar dodaný nebol. Napriek tomu platiteľ

bol povinný daň odviesť podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH z dôvodu, že ju uviedol na faktúre.

K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej daňový subjekt nemusí za určité zdaňovacie obdobie
dosiahnuť zákonite ako hospodársky výsledok zisk žalovaný uviedol, že zistenia z vykonaných
daňových kontrol nenasvedčujú tomu, že účelom podnikania daňového subjektu bolo dosahovanie

zisku. Spoločnosti personálne prepojené osobou Mikuláša Varehu st. pri vzájomných deklarovaných
dodávkach tovaru vytvárali dojem ekonomickej činnosti, ktorá sa pri posudzovaní vzťahu dodávateľ
- odberateľ javila ako skutočná, ale pri posúdení a zohľadnení celej štruktúry vzťahov išlo len o
fiktívnu ekonomickú činnosť bez reálneho podkladu. V kolobehu tovarov medzi jednotlivými personálne
prepojenýmispoločnosťamisasamotnápodstataDPHstratila,pretožekontrolovanýdaňovýsubjekt,ako

aj jeho obchodní partneri, prepojení osobou Mikuláša Varehu st. v kontrolovanom zdaňovacom období,
ako aj v ostatných zdaňovacích obdobiach, v daňových priznaniach vykazovali len nadmerné odpočty a
počas celej doby obchodovania nebolo preukázané, žeby jednotlivé tovary boli spotrebované konečným
spotrebiteľom, ktorého spotreba by mala za následok odvod dane na výstupe aj do štátneho rozpočtu.
Žalovaný zároveň zdôraznil, že povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti,

ktoré by daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale je povinnosťou správcu
danetietonárokyprejednaťaumožniťdaňovémusubjektupreukázaťexistenciunárokudôkazmi.Platiteľ
nepredložil dôkazy, ktoré by uskutočnenie zdaniteľného obchodu potvrdilo, na výzvy kontrolnej skupiny
nereagoval, vo vyjadrení k protokolu ani v odvolaní sa ku konkrétnym zisteniam nevyjadril, tzn., ženevyužil svoje právo a tým, že nepredložil relevantné dôkazy, nepreukázal splnenie vyššie uvedených
podmienok podľa zákona o DPH.

Včas podanou žalobou zo dňa 01. 08. 2012 podanou osobne na Krajskom súde v Košiciach dňa
07. 08. 2012 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na
ďalšie konanie. Tvrdil, že na výzvu správcu dane predložil relevantné účtovné doklady k daňovej
kontroly za príslušné zdaňovacie obdobie. Napriek tomu bol opätovne vyzývaný správcom dane na
predloženie dokladov a podanie vysvetlení a to už v čase, kedy sa už vtedajší štatutárny zástupca

spoločnosti nachádzal vo väzbe a dokumenty žalobcu a subjektov personálne prepojených s pánom
Mikulášom Varehom boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonávaných domových
prehliadok. Žalobca namietal, že jeho doklady boli zaistené hromadne, bez spísania odovzdávajúceho
a preberajúceho protokolu a daňový subjekt do dnešného dňa nemá vedomosť, aké doklady mu boli
odňaté. Zaistenie dokladov žalobcu je úkonom trestného konania, o ktorom mala byť bezprostredne
po ňom spísaná zápisnica, ktorá mala obsahovať všetky náležitosti v zmysle § 58 zák. č. 301/2005

Z. z. (Trestný poriadok). Pri zaistení dokladov bola prítomná pani Agnesa Lipanová, ktorá pre daňový
subjekt spracovala účtovníctvo, ale podľa jej udania jej nebola odovzdaná žiadna kópia zápisnice o
predmetnom úkone. Súčasnej konateľke žalobcu policajné orgány odmietli vydať kópiu tejto zápisnice
z dôvodu, že nie je procesnou stranou v trestnom konaní vedenom proti bývalému konateľovi žalobcu
pánovi Mikulášovi Varehovi.

Nemožnosť splniť si povinnosť v zmysle výzvy správcu dane na predloženie dôkazov dokazujúcich
uskutočnenie zdaniteľných plnení bola spôsobená aj tým, že žalobcu zastupovala advokátska kancelária
Kolesárapartneri,s.r.o.,pričomtotozastúpeniezaniklodňa30.05.2011smrťouštatutárnehozástupcu.
Do dňa podania žaloby žalobcovi napriek opakovaným výzvam uvedenou advokátskou kanceláriou

neboli vydané prevzaté podklady.

Podľa žalobcu je žalobou napadnuté rozhodnutie neodôvodnené a tým aj nepreskúmateľné, pretože
nezodpovedá ustanoveniam § 30 ods. 1, 3 a § 46 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. Odôvodnenie obsahuje
len opísaný obsah spisu, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že správca dane postupoval

v danom prípade v súlade so zákonom.

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady úzkej súčinnosti v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb.
zo strany správcu dane a nerešpektovanie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy
právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej

povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tým subjektom,
ktorým boli priznané. Zákonnou povinnosťou žalovaného v tomto prípade bolo poskytnúť žalobcovi
reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť dôkaznú povinnosť, nevytvárať stav, ktorým sa žalobca
neprimerane zaťažil a dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Súčasťou
zámeru žalovaného zaťažiť žalobcu a spoločností personálne prepojených pánom Mikulášom Varehom

st. boli aj stovky výziev, miestnych zisťovaní, ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť
pána Mikuláša Varehu ako osoby nezastupiteľnej a vyžadovali od neho tisícky odpovedí bez reálnej
výpovednej hodnoty. Dôkazom tejto skutočnosti je aj to, že 30. 03. 2010 bolo pánovi Mikulášovi Varehovi
doručených 13 protokolov o výsledku daňovej kontroly v 12 obchodných spoločnostiach personálne
prepojených jeho osobou. V septembri 2009 sa u subjektov personálne prepojených pánom Mikulášom

Varehom vykonávalo viac ako 300 daňových kontrol.

Podľa žalobcu ťažiskovým a jediným dôkazom, na ktorom správca dane postavil svoje rozhodnutie
je totožnosť osoby spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu
zdaniteľných plnení. Výlučné konštatovanie, že deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali medzi

spoločnosťami, ktoré majú totožnú osobu v postavení spoločníka a konateľa priamo ani nepriamo bez
ďalšieho nepreukazuje, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo. Pán Mikuláš Vareha v súlade s čl. 2 ods.
3 Ústavy SR bol oprávnený založiť si viacero obchodných spoločností. Tým neporušil žiadne zákonné
ustanovenie, naopak, využil právo slobodne podnikať. To, že pán Mikuláš Vareha bol štatutárnym
zástupcom viacerých obchodných spoločností mu nemôže byť na ťarchu, čo ale nekorešponduje s

postupom daňového úradu.

Žalobca ďalej uviedol, že jeho aktivity, ako aj aktivity ďalších spoločností nemožno označiť za
fiktívne. Ide o obchodné spoločnosti, ktoré vytvárajú reálne hodnoty. Nie je zakázané obchodovať spersonálne prepojenými podnikateľskými subjektmi ani uprednostňovať hotovostný platobný styk pred
bezhotovostným platobným stykom. Skutočnosť, že žalobca neúčtuje o režijných nákladoch (vodné,
stočné, spotreba el. energie), neznamená, že žiadnu činnosť reálne nevykonával a nemá vytvorené

reálne podmienky na uskutočňovanie reálnych zdaniteľných plnení. Keďže pán Mikuláš Vareha riadil ako
štatutárny zástupca niekoľko spoločností, nebolo v tomto prípade účelné, aby každá z týchto spoločností
bola osobitne odberateľom telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, prípadne ďalších služieb,
ktoré obvykle využívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Tieto podnikateľské
subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu. Z faktu, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú

réžiu a nemal zamestnancov, prípadne že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné automaticky
vyvodiť záver, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne.

S poukazom na rozsudok Súdneho dvora ES z 21. 02. 2006 vo veci C-255/02 „Halifax“ žalobca
uviedol, že žalovaný dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový správny orgán a to, že hlavným
cieľom predmetných plnení bolo získanie daňovej výhody pre žalobcu bez toho, aby žalobca mal reálnu

možnosť brániť sa voči týmto tvrdeniam.

Žalobca mal výhrady aj k úvahám žalovaného o skutočnosti, že pán Mikuláš Vareha ako bývalý konateľ
a spoločník žalobcu, ako ak iných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe
a platil sám sebe. Obchodné spoločnosti, teda aj spoločnosti personálne prepojené osobou pána

Mikuláša Varehu sú samostatnými právnymi subjektmi odlišnými od osôb, ktoré sú ich spoločníkmi, ako
aj od osôb, prostredníctvom ktorých konajú. Pripustil možnosť vzniku drobných nedostatkov pri veľkom
rozsahu podnikateľskej činnosti spoločností personálne prepojených pánom Mikulášom Varehom, ale
tieto pochybenia mohli viesť iba k uloženiu sankcie za porušenie právnych predpisov. Nemohli viesť k
záveru, že predmetné zdaniteľné obchody neboli uskutočnené. Žalobca nepovažoval za preukázaný a

ani riadne odôvodnený záver správcu dane, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, t. j., že prostredníctvom
dodávky tovaru fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva v rámci svojich spoločností vytvoril pán Mikuláš
Vareha podmienky, na základe ktorých získal neoprávnený prospech, pričom predstieral ekonomickú
podstatu podnikania. Žalobca zvyšoval objem realizovaných obchodov a zisky z podnikateľskej činnosti
boli následne investované do zveľaďovania spoločnosti. Strata spoločnosti neodráža skutočný stav

efektivity podnikania spoločnosti, išlo len o účtovnú stratu, spôsobenú napr. odpismi nadobudnutého
majetku. Napokon žalobca vytýkal správcovi dane nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne
vyhodnotenie zistených skutočností.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 10. 01. 2013 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K

námietke týkajúcej sa nemožnosti splniť výzvy správcu dane uviedol, že väzba konateľa bráni len
jeho osobnému vystupovaniu v daňovom konaní a nepredstavuje objektívnu príčinu, ktorá by žalobcovi
bránila podávať písomné vyjadrenia či vysvetlenia. V tomto prípade daňová kontrola bola začatá dňa
22. 10. 2010 a doc. JUDr. Kolesár, CSc. žalobcu zastupoval až od 18. 04. 2011, takže upovedomenie
o začatí kontroly bolo doručené priamo žalobcovi, na základe čoho žalobca žalovanému aj predložil ku

kontrole časť dokladov. Na ďalšie výzvy na predloženie ďalších dôkazov a dokladov, ktoré boli žalobcovi
doručené 17. 01. 2011 a 09. 03. 2011 už žalobca nereagoval. Vychádzajúc z uvedeného považoval túto
námietku za neopodstatnenú.

Za neopodstatnenú považoval aj námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia

pre nedostatok dôvodov, pretože napadnuté rozhodnutie v odôvodnení obsahuje podľa § 30 ods. 2
zákona o správe daní a poplatkov všetky podstatné skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, je
tam opísaný predmet konania, poukázanie na skutkové zistenia, dôvody, z ktorých vychádzal pri vydaní
rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov, stanovisko k námietkam, ako aj záver o tom, z
akého dôvodu aplikoval na predmet konania predpisy citované v danom rozhodnutí.

K namietanému porušeniu princípu proporcionality uviedol, že tento tak, ako je normatívne zakotvený
v čl. 52 ods. 2 Charty základných práv v EÚ rešpektovaný v rozhodovacej praxi súdneho dvora EÚ,
ako aj u Ústavného súdu SR bol v rámci predmetnej daňovej kontroly dodržaný. Výzvy, ktoré boli
zaslané správcom dane v rámci kontroly boli primeranými a zákonnými prostriedkami, ktoré žalobcu

nezaťažovali, keďže tento bol povinný ako štatutárny zástupca kontrolovanej spoločnosti požadované
účtovné a daňové doklady, na základe ktorých vyhotovil daňové priznanie DPH za zdaňovacie obdobie
júl 2010 mať k dispozícii. Pri získavaní dôkazných prostriedkov postupoval správca dane v súlade s § 29
a § 32 zákona o správe daní a poplatkov. Z predloženého spisového materiálu žalovaný zistil, že MikulášVareha st. bol spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok obchodných spoločností a zároveň podniká
aj ako fyzická osoba, ktoré medzi sebou ako platitelia DPH uskutočňovali zdaniteľné obchody. Z dôvodu
čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu vykonal rozsiahle šetrenie, na základe ktorého dospel k

zisteniam, že Mikuláš Vareha st. bol oprávnený konať za dodávateľské aj odberateľské spoločnosti.
Pri uzatváraní dodávateľských a odberateľských zmlúv medzi spoločnosťami personálne prepojenými
osobami Mikuláša Varehu st. vystupoval Mikuláš Vareha st. ako oprávnená osoba na strane dodávateľa
aj odberateľa, platby za tovar a služby boli uskutočňované vždy v hotovosti, tovar, ktorý bol deklarovaný
na faktúrach mnohokrát neopustil sklady spoločnosti, zmenil iba vlastníka, tzn., že k zmene vlastníka

došlo len v rámci spoločností prepojených dotknutou osobou. Menovaný konal za ďalšie obchodné
spoločnosti a vykonával v týchto spoločnostiach aj všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými
a organizačno-výrobnými aktivitami, pričom podľa jeho vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich
obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať
vysvetlenia a predkladať dôkazné prostriedku ku kontrole.

Daňové orgány tým, že vykonávali daňové kontroly súčasne u daňových subjektov prepojených osobou
MikulášaVarehust.nepostupovalivrozporesplatnýmiprávnymipredpismi,alenaopak,cieľomtakéhoto
postupu bolo čo najúplnejšie zistiť skutkový stav. Daňové orgány nevytvorili tento stav, vytvoril ho
žalobca, ktorý zvolil takúto formu svojho podnikania. Cez množstvo spoločností prepojených jeho
osobou úmyselne vytvoril stav, pri ktorom zneprehľadnil toky tovarov, služieb, financií, faktúr a dokladov.

Daňové orgány neupierajú žalobcovi možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť takouto formou, avšak
aj pri takejto forme podnikania je nutné zabezpečiť, aby každá spoločnosť, ktorá je samostatnou
účtovnou jednotkou a ako taká má svoje práva aj povinnosti si tieto práva a povinnosti plnila. Daňové
subjekty s tým, že boli prepojené jednou osobou mohli poskytovať informácie a doklady v krátkom
časovom priestore a tým uplatnil svoje práva, ktoré im prislúchali. Mikuláš Vareha st. mohol svoje

spoločnosti personálne obsadiť tak, aby k danému stavu nedošlo, alebo mohol využiť možnosť inštitútu
splnomocneného zástupcu v zmysle § 9 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov.

Nutnosť a nevyhnutnosť súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov prepojených
osobou Mikuláša Varehu st. vychádzala z potreby preukázania reálnosti uskutočnených obchodov, ktorú

bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých bol menovaný
konateľom. Snahou kontrolného orgánu bolo zistiť pôvod tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť sa
tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy a cez ktorú spoločnosť tovar opustil tento reťazec spoločností.
Daňové orgány sledovali jediný cieľ, a síce zistenie správneho určenia daňovej povinnosti. K uvedenému
cieľu bolo možné dospieť len súbežným výkonom kontrol v reťazci obchodných spoločností, ktoré

boli personálne prepojené osobou Mikuláša Varehu st. Podľa názoru žalovaného kontrolný orgán
nezaťažoval žalobcu viac, ako bolo nevyhnutné pre správny výkon daňovej kontroly, cieľom ktorej bolo
úplne zistiť skutkový stav a správnu výšku dane. Žalobcovi boli zaslané a doručené výzvy ešte pred
vzatím konateľa do väzby, na ktoré žalobca reagoval len čiastočne, čím ku kontrole nepredložil všetky
požadované doklady, dôkazy a vysvetlenia, ktoré by preukázali splnenie zákonných podmienok pre

správne určenie dane.

Totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v predmetných spoločnostiach nebola ťažiskovým
a ani jediným dôkazom, na základe ktorého bol vydaný predmetný dodatočný platobný výmer,
pretože kontrolná skupina vykonala súbor procesných krokov, zabezpečila a označila dôkazy, ktorých

vyhodnotenie jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach podrobne uviedla v rozhodnutí s prihliadnutím na
všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a viedlo ku konečnému rozhodnutiu v danej veci. Kontrolná
skupina vyžiadala vyjadrenia orgánov, organizácií a tretích osôb a vykonala miestne zisťovania
v priestoroch, kde boli vyrábané a skladované obchodované komodity. Objektívne spochybnila
preukázanie splnenia zákonom stanovených podmienok predloženými faktúrami, ktorých vierohodnosť

a pravdivosť žalobca nepreukázal.

K námietkam žalobcu totožným s námietkami obsiahnutými v odvolaní, v zmysle ktorých správca dane
nepostupoval podľa § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb., pretože nedostatočne zistil skutkový stav a
zistené skutočnosti nedostatočne vyhodnotil v ich vzájomných súvislostiach, žalovaný uviedol, že týmito

námietkami sa podrobne zaoberal v napadnutom rozhodnutí a na tomto svojom názore zotrváva.

Zdôraznil, že dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti
rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosťrozdeľuje zákon o správe daní a poplatkov medzi správcu dane a daňový subjekt. Vychádzajúc z ust.
§ 49 zákona o DPH platiteľ dane má právo na odpočítanie dane, ktoré vzniká v deň, keď pri tomto
tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ktorú voči nemu

uplatnil iný platiteľ dane len ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona o DPH. Ust. § 51 ods.
1 písm. a) cit. zákona vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva na odpočítanie dane, tzn. právo
na odpočítanie dane bude môcť platiteľ dane uplatniť len ak má k dispozícii, ktoré budú preukazovať
právo na odpočítanie dane podľa tohto zákona. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená
objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre

nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Keďže ide o hmotno-
právne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala
všetky formálno-právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj deklarujú predmetnú
skutočnosť. Faktúra predovšetkým deklaruje, že došlo k zdaniteľnému obchodu medzi dvoma platiteľmi
DPH, pričom jednému vzniká daňová povinnosť a druhému vzniká nárok na odpočítanie dane. Preto k
rozhodnutiu správcu dane, či uznať alebo neuznať uplatňovaný nárok na odpočítanie dane nepostačuje

len formálne porovnanie výšky odpočítanej dane s príslušnou faktúrou, ale je potrebné zabezpečiť aj iné
dôkazy. Takéto dôkazy v predmetnom konaní v zmysle § 29 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov
boli vykonané. Vychádzajúc z ust. § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov v daňovom konaní
ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti doložiť
svoje tvrdenia dôkazmi. V tomto prípade žalobca nepredložil žiadne z požadovaných dôkazov a nepodal

žiadne vysvetlenie ani vyjadrenie v zmysle zasielaných výziev v súvislosti s výkonom kontroly DPH za
predmetné zdaňovacie obdobie, tzn., že nepreukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených na
dodávateľských faktúrach tak, ako boli špecifikované v napadnutom rozhodnutí. Nepreukázal skutočnú
realizáciu zdaniteľných obchodov s kukuricou a ďalšími krmovinami, nepreukázal ani, že predmetný
tovar bol skutočne nadobudnutý a následne dodaný Mikulášom Varehom - Venikom žalobcovi. Kontrolná

skupina pri dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu postupovala v súlade s § 2 ods. 6
zákona o správe daní a poplatkov a za účelom riadneho zistenia skutkového stavu vykonala rozsiahle
dokazovanie, zo záverov ktorého vyplýva, že v danom prípade k predmetným zdaniteľným plneniami
nedošlo. Hodnotením a analýzou všetkých získaných dôkazov správca dane konštatoval, že v danej
veci personálne prepojenie umožnilo vznik k čisto umelej situácii umožňujúcej práva na odpočet dane.

K námietke žalobcu, že žalobca nemusí za určité zdaňovacie obdobie dosiahnuť zákonite ako
hospodársky výsledok zisk uviedol, že účelom podnikania daňového subjektu je dosahovanie zisku
tak, ako je to uvedené v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Správne orgány vo svojich rozhodnutiach
neuviedli, že žalobca nemohol vykázať v júli 2010 účtovnú stratu, avšak zachytenie celého toku dodávok

zadlhšieobdobie,aleizasamotnézdaňovacieobdobiejúl2010poukázalonanereálnosťdeklarovaných
plnení žalobcom. Spoločnosti personálne prepojené osobou Mikuláša Varehu st. pri vzájomných
deklarovaných dodávkach tovaru vytvárali dojem ekonomickej činnosti, ktorá sa pri posudzovaní vzťahu
dodávateľ - odberateľ javila ako skutočná, ale pri posúdení a zohľadnení celej štruktúry vzťahov išlo
len o ekonomickú činnosť bez reálneho podkladu. V kolobehu tovaru medzi jednotlivými personálne

prepojenými spoločnosťami sa samotná podstata DPH stratila, pretože kontrolovaný žalobca ako aj jeho
obchodní partneri, prepojení osobou Mikuláša Varehu st. v kontrolovanom zdaňovacom období, ako aj
v zdaňovacích obdobiach v daňových priznaniach vykazovali len nadmerné odpočty a počas celej doby
obchodovania nebolo preukázané, že došlo k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného dodania tovarov, pri
ktorom vzniká konečnému nadobúdateľovi daňová povinnosť.

K námietke žalobcu týkajúcej sa neúčtovania režijných nákladov žalovaný uviedol, že správca
dane zistil, že žalobca v súvislosti s deklarovanou ekonomickou činnosťou neúčtoval o žiadnych
prevádzkových nákladoch. Ide o skutočnosť, že žalobcovi v súvislosti s deklarovanou ekonomickou
činnosťou nevznikali žiadne prevádzkové náklady, o čom svedčia dôkazy obsiahnuté v administratívnom

spise. Počas daňovej kontroly žalobca nepredložil a neoznačil žiadne konkrétne doklady, ktoré by
preukazovali existenciu akýchkoľvek režijných nákladov, resp. fungovanie spoločností vo forme blízkej
holdingu. Všetky zistenia uvedené v odôvodnení dodatočného platobného výmeru majú svoj zmysel a
opodstatnenie a sú schopné vytvoriť obraz o obchodných aktivitách a samostatnom výkone deklarovanej
podnikateľskej činnosti žalobcu a jeho obchodných partnerov.

Žalovaný zdôraznil, že povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by
daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale je povinnosťou správcu dane tietonároky prejednať a umožniť daňovému subjektu preukázať existenciu nároku dôkazmi. Žalobca však
žiadne dôkazy v tejto súvislosti nepredložil.

Súdvkonanípodľa§247anasl.O.s.p.beznariadeniapojednávaniazasplneniapodmienokuvedených
v § 250f ods. 2 O. s. p. po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnym
spisom žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba žalobcu dôvodná nie
je.

Z obsahu administratívneho spsiu súd zistil, že v podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie júl 2010 si žaloba uplatnil odpočítanie dane podľa § 51 ods.1 písm. a/ zákona
č. 222/2004 Z.z. v sume 37.788,25 eur. Právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty si žalobca
uplatnil z dodávateľských faktúr č. 31072010/V3 (FP800034) za nákup kukurice v strukovom stave v
množstve 355.400 ks a č. 31072010/V (FP800035) za nákup krmovín - sena v množstve 1.300 q, slamy
v množstve 800 q, šrotu obilného v množstve 2.450 q a kukurice v strukovom stave v množstve 228.000

ks, od dodávateľa Mikuláš Vareha - Venikom, ako aj faktúry č. 20100650 (FP800036) za nákup 2 ks
plemenných baranov od dodávateľa Agrozoran Michaľany, s. r. o. Súčasne v daňovom priznaní vykázal
vlastnú daňovú povinnosť v sume 2.907,-- eur zo základu dane v sume 15.300,-- eur. Žalobca si uplatnil
nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie v sume 34 881,25 eur.

Súčasťou administratívnych spisov sú zápisnice o ústnych pojednávaniach, odborné stanoviská
príslušných inštitúcií k jednotlivým komoditám, zápisnice o miestnom zisťovaní, úradné záznamy o
nahliadnutí do spisu, vyjadrenia získané od tretích osôb, ktorých obsah korešponduje so zisteniami
uvedenými správcom dane v dodatočnom platobnom výmere ohľadne týchto dôkazov.

Výzvami zo dňa 03. 01. 2011, 09. 03. 2011, ktoré boli doručené žalobcovi v dňoch uvedených v
dodatočnom platobnom výmere Daňového úradu Trebišov zo dňa 10. 11. 2011, bol žalobca vyzvaný a
predloženie dôkazov preukazujúcich tvrdenia žalobcu v predložených dokladoch a podanie vysvetlení.
Žalobca na tieto výzvy nepredložil žiadne dôkazy k svojim tvrdeniam a tiež nepodal žiadne vysvetlenia
k žiadaným skutočnostiam.

Prezídium Policajného zboru, úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Východ listom
zo dňa 23.12.2011 reagovalo na žiadosť Daniely Bodnárovej o poskytnutie informácií. Konateľke
žalobcu bolo listom oznámené, že v dňoch 01.03.2011 a 02.03.2011 boli v spoločnostiach, ktorých
konateľom bol obvinený Mikuláš Vareha vykonané prehliadky, kde boli prítomní zamestnanci týchto

spoločností. Na prehliadkach v uvedených dňoch sa osobne zúčastnila ekonómka p. Agnesa
Lipanová, ktorá podpisovala zápisnice z vykonaných prehliadok a tieto prevzala. Zápisnice boli
odovzdané aj obvinenému a v tom čase zvolenému jeho obhajcovi.. Konateľke žalobcu bolo tiež
oznámené, že v predmetnej trestnej veci nie je žiadnou z procesných strán, preto nemá nárok na
fotokópie vyšetrovacieho spisu a že ako konateľka mala byť pri preberaní spoločnosti jej predchodcom

upovedomená o tom, aké doklady boli zaistené.

Podľa§49ods.1zákonač.222/2004Z.z.právoodpočítaťdaňztovarualebozoslužbyvznikáplatiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči
nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods.2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z.).

V zmysle § 71 ods. 1, 6 zákona č. 222/2001 Z. z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku
prezdaniteľnúosobuapreprávnickúosobu,ktorániejezdaniteľnouosobou,jeplatiteľpovinnývyhotoviť
faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný
platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/2002 Z. z. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti
s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia si povinnosti v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.Podľa § 165 ods.2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) daňové konanie začaté a
právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa, ako
aj konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo v medziach podanej žaloby a dospel k záveru, že tieto
rozhodnutia boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Tieto zodpovedajú zákonu aj po ich
formálnej stránke. Správne orgány dostatočne zistili skutkový stav veci a z neho vyvodili aj správny
právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Žalovaný sa dostatočným spôsobom

vysporiadal so všetkými námietkami, vznesenými žalobcom v podanom odvolaní, ako to vyplýva aj z
dôvodov preskúmavaného rozhodnutia žalovaného.

Podľa názoru súdu žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej
hodnoty v zdaňovacom období júl 2010 v sume 37.788,25 eur na základe dodávateľských faktúr od
dodávateľov Mikuláš Vareha - VENIKOM, s. r. o. a Agrozoran, s. r. o., Michaľany, pretože tento v konaní

nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Takisto v súlade
so zákonom správca dane ponechal daň z pridanej hodnoty, ktorú žalobca vykázal ako vlastnú daňovú
povinnosť,ktorúje žalobcaakoplatiteľ povinnýodviesťvovýškeuvedenejvpodanomdaňovompriznaní
za už uvedené zdaňovacie obdobie.

Uskutočnený nákup tovaru od už uvedených dodávateľov žalobca preukazoval iba dodávateľskými
faktúrami a pokladničnými dokladmi (výdavkové aj príjmové pokladničné doklady), pričom všetky
faktúry ako aj pokladničné doklady vystavoval p. Mikuláš Vareha st., ktorý bol konateľom žalobcu a
aj ako dodávateľ - fyzická osoba. Súd sa stotožňuje so závermi správcu dane a žalovaného, že
posudzovanie plnenia a transakcií týkajúcich sa komodít uvedených v sporných faktúrach nesledovali

skutočný obchodný účel a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo
štátneho rozpočtu.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že výzvam správcu dane na predloženie dokladov
a podanie vysvetlení nemohlo vyhovieť, pretože v tom čase sa už jeho štatutárny zástupca nachádzal vo

väzbe a dokumenty daňového subjektu a subjektu personálne prepojených osobou p. Mikuláša Varehu
boli zaistené orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci vykonaných domových prehliadok.

Kontrola o zistení oprávnenosti nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010 bola začatá dňa 22. 10. 2010. Vtedajší konateľ žalobcu

p. Mikuláš Vareha st. bol vzatý do väzby dňa 01. 03. 2011. Do dňa vzatia vtedajšieho konateľa
žalobcu do väzby mal žalobca dostatočný časový priestor na preukázanie uskutočnených sporných
zdaniteľných obchodov. Konateľ žalobcu bol vyzvaný na predloženie všetkých účtovných, daňových a
iných dokladov, ktoré preukazujú všetky hospodárske operácie, účtovné operácie a účtovné prípady,
vrátane evidencie a záznamov rozhodujúcich pre určenie DPH za predmetné zdaňovacie obdobie už

v upovedomení o vykonaní predmetnej daňovej kontroly zo dňa 05. 10. 2010, ktoré bolo žalobcovi
doručené dňa 08. 10. 2010, ako aj na predloženie dôkazov a podanie vysvetlení k sporným zdaniteľným
obchodom výzvou zo dňa 03.01.2011 doručenou mu dňa 17. 01. 2011, t. j. do jeho vzatia do väzby.
Žalobcovi bola adresovaná a doručená aj ďalšia výzva zo dňa 09. 03. 2011, na ktorú nereagoval,
preto možno súhlasiť s konštatovaním žalovaného, že žalobca počas výkonu daňovej kontroly nebol

ukrátený na svojich právach uvedených v § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. Nesplnenie povinnosti
žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu v zmysle § 15 ods.6 písm. e/ zákona č. 511/1992 Zb.
(povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce tvrdenia
kontrolovaného daňového subjektu) nie je možné ospravedlniť a tolerovať s poukazom na nesplnenie
si povinnosti zo strany advokátskej kancelárie, ktorú žalobca poveril svojim zastupovaním v daňovom

konaní. Vzťah medzi zástupcom (advokátska kancelária Kolesár a partneri, s. r. o., Púpavová 61,
Bratislava) a zastúpeným (žalobcom) je súkromnoprávnym vzťahom, ktorý priamo nedopadá na vzťah
orgánu verejnej moci (kontrolný orgán realizujúci daňovú kontrolu) a kontrolovaným daňovým subjektom
(žalobca) upraveným zákonom č. 511/1992 Zb. ako normou verejného práva.

K žalobnej námietke týkajúcej sa nerešpektovania ustanovenia § 58 zákona č. 301/2005 Z.z. v súvislosti
so zaistením dokladov žalobcu pri prehliadke v dňoch 01.03.2011 a 02.03.2011 súd uvádza, že v tomto
konaní nie je oprávnený posudzovať zákonnosť postupu policajných orgánov v súvislosti s výkonom
domovej prehliadky. Navyše už z uvedeného listu Prezídia Policajného zboru, UBPK Košice, zo dňa 23.12. 2011 vyplýva, že kópie zápisníc o zaistení dôkazov boli odovzdané zamestnancom spoločnosti,
obvinenému Mikulášovi Varehovi a jeho obhajcom. Neposkytnutie informácií požadovaných terajšou
konateľkou žalobcu orgánmi polície nemá právny význam z pohľadu splnenia si dôkaznej povinnosti zo

strany žalobcu, pretože terajšia konateľka žalobcu žiadala poskytnúť tieto informácie už po ukončení
daňovej kontroly (daňová kontrola bola ukončená dňom 03. 11. 2011).

Ako nedôvodnú hodnotí súd žalobnú námietku, v zmysle ktorej rozhodnutie žalovaného neobsahuje
dostatok dôvodov, je nepreskúmateľné a nezodpovedá požiadavkám v zmysle § 30 ods.1, 3 zákona

č. 511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného obsahuje konštatovanie skutkového stavu zisteného
vykonanou daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval z pohľadu
žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. V dôvodoch svojho rozhodnutia
sa žalovaný podrobne vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami. Žalovaný v napadnutom
rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia, zdôvodnil, akými
úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii relevantnej právnej úpravy.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť a ani
realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods.2 zákona
č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom

bol Mikuláš Vareha st. vytvorili zamestnanci správcu dane úmyselne stav, v ktorom žalobca nemohol
reálne splniť požiadavky zamestnancov správcu dane a svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje
zákonné práva. V dôsledku toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým
orgánom. Tvrdil, že týmto postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality
zakotvenej v ustanovení § 2 ods.2 zákona č. 511/2992 Zb., ktorá patrí medzi základné princípy právneho

štátu podľa článku 1 ods.1 Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu znamená primeraný vzťah medzi
cieľom ( účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné
na dosiahnutie cieľa.

K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku

52 ods.2 Charty základných práv v EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú
základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi súdneho dvora EÚ ako aj
Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady:

„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom

a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;
prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné;
použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.

Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba

sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade
s prostriedkom.

Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť,
ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za

uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným ale menej zaťažujúcim
prostriedkom“.

Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL. ÚS 67/07 tak, že
„obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné

len vtedy ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou je, že Mikuláš Vareha st. bol spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok
obchodných spoločností (podľa správcu dane a žalovaného išlo o 77 obchodných spoločností, z ktorých
51 bolo registrovaných ako platiteľov dane z pridanej hodnoty), ktoré uskutočňujú medzi sebou ako
platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Vtedajší konateľ žalobcu Mikuláš Varehast. súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky a
organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci
svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba

on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole, preto bol súbežný výkon daňových
kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme najúplnejšieho zistenia skutkového stavu.
Tento dôvod súbežného výkonu daňových kontrol u viacerých obchodných spoločností, ktorých
spoločníkom a konateľom bol Mikuláš Vareha st., bol v napadnutom rozhodnutí žalovaného i správneho
orgánu prvého stupňa náležite a dostatočne odôvodnený.

Žalobca ako daňový subjekt, ktorého konateľ bol konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných
spoločností, nemohol byť z tohto dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie
je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Preto nemôže namietať nezákonnosť postupu
správcu dane len z dôvodu, že jeho konateľ je nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými
kontrolami daňových subjektov - obchodných spoločnostiach, ktoré sú personálne prepojené osobou

konateľa. Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné preukazovať iba zisťovaním pohybu tovaru v
reťazci spoločností, v ktorých bol Mikuláš Vareha st. konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod
tovaru, t. j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných
spoločností, v ktorej je Mikuláš Vareha st. konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy
tovar a cez ktorú spoločnosť tento reťazec opustil. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou

proporcionality. Cieľom resp. účelom súbežného výkonu daňových kontrol sledovaným štátom, bolo
zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu žalobcovi so štátneho rozpočtu, pričom
použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu ako boli špecifikované v jednotlivých rozhodnutiach
bolo potrebné a nevyhnutné. Dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom kontrol v
reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou Mikuláša Varehu st., nie samostatnými

izolovanými daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností.

Mikuláš Vareha st. ako konateľ žalobcu a konateľ ďalších obchodných spoločností si musel byť vedomý
toho, že pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť
dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane.

Pri týchto daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje zákonné oprávnenie. Nemožno preto
akceptovať námietkutýkajúcusaveľkéhopočtusúčasnevykonávanýchdaňovýchkontrolvobchodných
spoločnostiach, ktorých konateľom bol p. Mikuláš Vareha st. Veľkému počtu spoločností personálne a
majetkovo prepojených osobou Mikuláša Varehu st. musel zodpovedať aj počet daňových kontrol.

Je nesporné, že p. Mikuláš Vareha st. založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený
realizovať ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy
orgánov daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Z rozhodnutia žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa nevyplýva záver tvrdený žalobcom,

podľa ktorého jediným dôkazom, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie je totožnosť
Mikuláša Varehu st. ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo v uskutočnení
predmetných zdaniteľných plnení. Zamestnanci Daňového riaditeľstva SR vykonávajúci daňovú kontrolu
vykonali veľmi rozsiahle dokazovanie v záujme zistenia, či došlo k sporným zdaniteľným plneniam.
Žalobca nakúpil tovary v rámci zdaniteľných plnení deklarovaných už uvedenými faktúrami. Žalovaný

svoj záver o fiktívnosti žalobcom deklarovaných zdaniteľných plnení nevyvodil iba zo skutočností, že
žalobca neúčtoval o režijných nákladoch (vodné, stočné, spotreba elektrickej energie, plyn a pod.).
Týmito zisteniami popri iných dôkazoch dokumentoval, že žalobca nevykonával aktívnu podnikateľskú
činnosť, ale podnikateľské aktivity iba predstieral.

Súdsastotožňujesozávermisprávcudane,podľaktoréhoobchodnéspoločnostizaloženép.Mikulášom
Varehom st. nepodnikajú štandardným spôsobom a podnikateľskú aktivitu iba predstierajú v záujme
získaniadaňovýchvýhod-čerpanianadmernýchodpočtov.Tietozáverysprávcudaneakoajžalovaného
mohol žalobca vyvrátiť navrhnutím a predložením dôkazov, ktoré by preukázali reálnosť predmetných
plnení. Argumentácia žalobcu závermi rozsudku Súdneho dvora ES vo veci C-255/02 je podľa názoru

súdu neadekvátna, pretože konateľ žalobcu Mikuláš Vareha st. je konateľom vo všetkých svojich
obchodných spoločnostiach, ktoré boli zapojené do obchodného reťazca s tovarom a službami, a preto
objektívne musel mať vedomosť o tom, že ide o fiktívne obchody s cieľom získať daňovú výhodu.Úvahy žalovaného, že p. Mikuláš Vareha st. ako bývalý konateľ a spoločník žalobcu ako aj iných
obchodných spoločností uzatváral zmluvy sám so sebou, fakturoval sám sebe a platil sám sebe sú
plne odôvodnené za situácie, keď p. Mikuláš Vareha st., ako to výslovne sám zdôrazňoval, výlučne

sám uzatváral obchody medzi daňovými subjektmi, ktorých bol konateľom , dodanie tovaru fakturoval,
uhrádzal a prijímal platby za tovary a služby a zabezpečoval všetky organizačné a výrobné činnosti
spojené s podnikaním. Je nesporné, že jednotlivé obchodné spoločnosti sú samostatnými právnymi
subjektmi, ale všetky popísané činnosti realizoval výlučne p. Mikuláš Vareha st.

Žalobca v podanej žalobe namietal, že z faktúr, že si žalobca neúčtoval prevádzkovú réžiu a nemal
zamestnancov, prípadne nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné vyvodiť, že uskutočnené
zdaniteľné obchody boli nereálne, pretože podnikateľské subjekty prepojené osobou Mikuláša
Varehu st. fungovali vo forme blízkej holdingu. Žalobcovi v súvislosti s deklarovanou ekonomickou
činnosťou režijné náklady vôbec nevznikali, čo potvrdili odpovede dodávateľov energie, vody, plynu
a nezamestnával zamestnancov, čiže nemal mzdové náklady. Výsledky kontrol vykonávaných v

spoločnostiach prepojených osobou p. Varehu preukazujú, že okrem spoločnosti JOMADO, s. r. o., ktorá
účtovala mzdové náklady (zamestnávala pracovníkov v pracovnoprávnom vzťahu) žiadnej z ďalších
spoločnostínevznikalirežijnénáklady,pretonemožnohovoriťofungovanížalobcuaďalšíchobchodných
spoločností prepojených osobou Mikuláša Varehu vo forme blízkej holdingu.

Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami, žalobu žalobkyne jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od
01. 05. 2011) podľa § 250j ods. 1 O. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov konania v súlade s § 250k ods.

1 O. s. p. nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v
Košiciach.
Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám
v ust. § 221 ods. 1 O. s. p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci alebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.